Nemožnosť odmietnuť poskytnutie lekárskej služby prvej pomoci | Medicínske právo
              

Judikatúra


Slovensko pre Európskym súdom pre ľudské práva. Prípad Kuc vs. Slovensko. Osoba trpiaca duševnou poruchou obvinená zo závažných trestných činov. Patrí takáto osoba do väzby alebo do nemocnice ? Aká je v takomto prípade primeraná dĺžka väzby ?


Libor Šalata
 | 7.9.2017 | komentárov: 0

Prinášame Vám aktuálne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kuc proti Slovenskej republike (sťažnosť pod číslom 37498/14) z 25. júla 2017. Prípad sa týkal dĺžky a dôvodnosti väzby pána Kuca, označovaného za prvého slovenského „teroristu“ trpiaceho duševnou poruchou a ktorý bol obvinený z ohrozenia verejnosti za domácu výrobu výbušnín, trestného činu terorizmu a iných závažných trestných činov.

Obrazok

Skutkové okolnosti prípadu

Pán Ladislav Kuc (ďalej len „sťažovateľ“) je slovenský štátny príslušník, narodený v roku 1979 v Košiciach, v súčasnosti zadržiavaný v nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne (Slovensko). Dlhodobo (od 14 rokov) sa lieči na duševnú poruchu - polymorfnú psychopatiu a schyzotypovú poruchu. [1] Aj s prispením masmédií je širokou verejnosťou považovaný za prvého slovenského „teroristu“ a „extrémneho ochrancu zvierat“.

  1. 1.      Vznesenie obvinenia

Sťažovateľ bol dňa 1. januára 2012 zatknutý a bolo voči nemu vznesené obvinenie z trestného činu všeobecného ohrozenia (podľa § 284 Tr. zákona). Obvinenie bolo založené na tom, že sťažovateľ mal podomácky vyrábať výbušné zariadenia a spolu s výhražnými listami ich zaslať veterinárom a vedúcim reťazcov supermarketov. Jedno zo zariadení mal tiež nastražiť vedľa prevádzky rýchleho občerstvenia (išlo o košickú prevádzku McDonald's). Následný výbuch však spôsobil iba nepatrnú majetkovú škodu a nikoho nezranil. Všetkých činov sa mal dopustiť s cieľom podporiť práva zvierat po tom, čo mu zmizol pes. Dňa 4. januára 2012 okresný súd Košice I sťažovateľa (v tomto štádiu v postavení obvineného) vzal do väzby ešte pred súdnym konaním, aby mu zabránil pokračovať v trestnej činnosti (v rámci našich podmienok sa jedná o inštitút preventívnej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku). Prvostupňový súd okrem iného zohľadnil povahu trestného obvinenia ako aj skutočnosť, že sťažovateľ sa už dlhodobo liečil na duševnú poruchu. Sťažovateľ následne prostredníctvom svojho obhajcu podal žiadosť o prepustenie z väzby, avšak neúspešne. Súdy na dvoch úrovniach preskúmali a potvrdili zákonnosť jeho väzby. Z väzby ho teda odmietli prepustiť. Súdy boli toho názoru, že je tu dôvodná obava z pokračovania v trestnej činnosti a do úvahy tiež vzali ďalšie obvinenia, ktoré proti nemu boli vznesené, ako aj svedectvo mnohých svedkov a obetí. V tejto súvislosti poukázali na skutočnosť, že sťažovateľ plánoval svoje útoky dlhodobo a systematickým spôsobom. Súdy tiež vyslovili dôvodnú obavu z možného úteku. Tá sa zakladala na tvrdení svedka, podľa ktorého sťažovateľ sám vyhlásil, že ak ho zatknú, pokúsi sa o útek.

Dňa 11. júna 2012 okresný súd Košice I predĺžil sťažovateľovu väzbu o päť mesiacov (do 1. januára 2013) z dôvodu, že trestné konanie nebolo ukončené, že od mája 2012 boli proti nemu vznesené ďalšie obvinenia a že tieto obvinenia boli rekvalifikované na trestný čin terorizmu (§ 419 Tr. zákona) a trestný čin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami (§ 294 Tr. zákona). Bola tu tiež hrozba, že jeho prepustením na slobodu bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania (boli teda naplnené zákonné podmienky na predĺženie väzby podľa § 76 ods. 3 Tr. poriadku). Súd tiež do konania pribral odborníka na extrémizmus a terorizmus na podanie odborného vyjadrenia (podľa § 141 Tr. poriadku).

V predsúdnom štádiu bol sťažovateľ dvakrát hospitalizovaný v nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne. Dôvodom boli predovšetkým jeho príznaky úzkosti, hrozba samovraždou a potreba preveriť jeho duševný stav. Na základe vyššie uvedených obvinení bol sťažovateľ dňa 1. októbra obžalovaný, čím sa konanie posunulo pred súd.

V októbri, resp. decembri 2012 podal sťažovateľ dve ďalšie žiadosti o prepustenie z väzby. Vzhľadom na závažnosť obvinení, ktoré boli medzičasom proti nemu vznesené ohľadom, okrem iného, trestného činu terorizmu, súdy boli za pokračovanie väzby. Okrem toho súdy poukázali na výpoveď svedka, podľa ktorého, sťažovateľ napísal list (vôľu), v ktorom mal vyjadriť svoj úmysel spáchať teroristický samovražedný útok.

Súdy tiež následne odmietli peňažnú záruku (tzv. kauciu ako náhradu väzby podľa § 81 Tr. poriadku) ako aj záruku v podobe dohľadu, ponúkanú jeho rodičmi (podľa § 80 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku), keďže súdy takúto záruku nepovažovali za dostatočnú pretože boli toho názoru, že jeho rodičia by mu nedokázali pomôcť ani v domácom prostredí a nedokázali by zabrániť páchaniu ďalších nebezpečných trestných činov.

  1. 2.      Konania pred vnútroštátnymi súdmi a odborné vyjadrenia

Okresný súd Košice I  viedol vo veci sťažovateľa (v tomto štádiu konania ako obžalovaného) celkom sedem pojednávaní. Preskúmavali sa ústne aj písomné dôkazy, vrátane dôkazov od viacerých odborníkov. Dňa 19. júna 2013 vydal súd rozsudok, ktorým sťažovateľa uznal vinným a odsúdil ho na 25 rokov trestu odňatia slobody. Sťažovateľ (v tomto štádiu už ako odsúdený) sa však odvolal na inštančne vyšší súd, t.j. Krajský súd v Košiciach, ktorý následne zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľ pred Krajským súdom (ako odvolacím súdom) predložil posudky dvoch certifikovaných znalcov (ďalej ako „druhý znalecký posudok“), v ktorých sa dospelo k záveru, že sťažovateľ dlhodobo trpí polymorfnou psychopatiou a schyzotypovou poruchou, ktorá mu bráni porozumieť nezákonnému charakteru jeho konania a kontrolovať ho (podľa staršej právnej úpravy, spred roku 2016, boli na  posúdenie duševného stavu obvineného obligatórne potrebné 2 znalecké posudky od 2 znalcov, pričom podľa súčasnej právnej úpravy sa do konania v týchto veciach priberie už  iba 1 znalec – viď § 142 a nasl. Tr. poriadku). Tieto závery znalcov však boli v rozpore s tými, ktoré boli uvedené v posudkoch dvoch ďalších znalcov (ďalej ako „prvý  znalecký posudok“), predložených v prípravnom konaní. V nich dospeli znalci k záveru, že sťažovateľ netrpí žiadnou duševnou chorobou, ale iba poruchou osobnosti. Vyriešenie tohto rozporu bolo nevyhnutné pre zistenie, či sťažovateľ je trestne zodpovedný, resp. či je tu nejaká okolnosť vylučujúca trestnú zodpovednosť (podľa § 23 Tr. zákona). Krajský súd preto nariadil okresnému súdu, aby zaobstaral tretí posudok, tentokrát od znaleckého ústavu (podľa § 147 Tr. poriadku). Krajský súd medzitým rozhodol, že ponecháva sťažovateľa vo väzbe, a to z rovnakých dôvodov ako predtým.

  1. 3.      Žiadosť o prepustenie z väzby a jej posúdenie

Sťažovateľ následne, dňa 23. decembra 2013, požiadal o prepustenie z väzby (toto právo mu priznáva § 79 ods. 3 Tr. poriadku). V žiadosti poukázal na svoju duševnú poruchu uvedenú v druhom znaleckom posudku. Okrem toho uviedol, že od 14 rokov navštevoval psychiatra a denne potreboval lieky na prevenciu samovražedných myšlienok. Podľa vlastných tvrdení bez liekov neprežije, dokonca ani vo väzbe, keďže nevyhnutne potrebuje liečbu a stretnutia s psychiatrom. Ďalej uviedol, že neexistuje riziko, že by mohol ujsť, keďže mal len základné vzdelanie, nemal žiadne finančné prostriedky, žiadnu prácu, nikdy nevycestoval sám mimo mesta a bol úplne emocionálne aj finančne závislý od svojich rodičov, ktorí mu zabezpečovali každodennú starostlivosť. Navyše, ak by dostával svoje lieky a bol riadne liečený v psychiatrickej liečebni, neexistovalo by podľa neho riziko, že by v trestnej činnosti pokračoval. Okresný súd následne sťažovateľa aj spolu s jeho obhajcom vypočul. Podľa tvrdení jeho advokáta, ktorý jeho žiadosť ďalej rozvinul, sťažovateľov duševný stav v podstate dáva záruku, že jeho prípadný útek z väzby nie je možný. Ďalšie obmedzovanie jeho osobnej slobody preto nie je nevyhnutné.

Okresný súd v tomto smere dospel z názoru, že voči sťažovateľovi stále existuje silné podozrenie, že bude pokračovať v trestnej činnosti, keďže už vytvoril viacero výbušnín a zamýšľal sa nad tým, kde by ich mohol dlhodobo a systematicky umiestňovať. V jeho neprospech bola tiež skutočnosť, že čelil závažnému potenciálnemu postihu, ďalej otvorene vyhlásil, že sa v prípade zatknutia pokúsi o útek a prehliadka jeho počítača naznačuje, že mal tiež v úmysle sfalšovať svoj občiansky preukaz - ID. Do úvahy súd vzal aj povahu, rozsah a závažnosť ním spáchaných trestných činov ako aj jeho osobnosť, na základe čoho dospel k záveru, že stále existovali podmienky pre obmedzenie jeho osobnej slobody. Dňa 13. januára 2014 tak súd jeho žiadosť o prepustenie zamietol.

  1. 4.      Sťažnosť na Ústavný súd

Sťažovateľ sa obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosťou podľa článku 127 ústavy SR, v ktorej namietal porušenie svojich základných práv alebo slobôd, ďalej porušenie práv podľa článkov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovoru“), konkrétne článku  5 ods. 1 písm. c) a článkov 3 a 4 Dohovoru, ako aj ich ústavných ekvivalentov.

Pokiaľ ide o samotnú sťažnosť, sťažovateľ v nej uviedol v podstate rovnaké argumenty ako tie, ktoré boli uvedené v predošlej žiadosti o prepustenie. Naviac dodal, že súdy nezohľadnili osobitnú povahu jeho situácie týkajúcej sa jeho duševnej poruchy; že obmedzovanie jeho osobnej slobody bolo neprimerané a vychádzalo z irelevantných a nedostatočných dôvodov a dôkazov; a že jedinou skutočne relevantnou a otvorenou záležitosťou na diskusiu bolo, či je po právnej stránke „blázon“, čo má samozrejme veľký vplyv na jeho trestnú zodpovednosť.

Ústavný súd sťažnosť zamietol ako zjavne neopodstatnenú. Uviedol, že sa stotožňuje s dôvodmi, o ktoré sa opierali všeobecné súdy a dospel k názoru, že tieto dôvody boli relevantné a dostatočné pre jeho zadržiavanie vo väzbe. Sťažovateľ však zo strany Ústavného súdu nedostal žiadnu odpoveď/vyjadrenie ohľadom jeho tvrdenia o osobitosti jeho situácie, najmä pokiaľ ide o jeho duševnú poruchu a vážny zdravotný stav.

  1. 5.      Následný vývoj vo veci samej

Po neúspešnom odvolaní sťažovateľa a po následnom vrátení veci na prvostupňový (okresný) súd, tento dňa 10. júla 2014 opäť rozhodol v neprospech sťažovateľa a uznal ho vinným. Sťažovateľ bol odsúdený na 25 rokov trestu odňatia slobody v ústave s maximálnym stupňom stráženia (Leopoldov),  pričom mu bol zároveň uložený ochranný dohľad v trvaní 36 mesiacov ako aj povinnosť nahradiť napáchané škody.

Keďže sťažovateľ už nemal k dispozícii žiaden riadny opravný prostriedok, odvolal sa na právne otázky (podaním dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku) na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Porušenie zákona videl sťažovateľ predovšetkým v nesprávnom posúdení jeho zdravotného stavu a v použitej právnej kvalifikácii.

Najvyšší súd uviedol, že aj keď bol skutkový stav zistený správne, bol nesprávne právne posúdený a že ide o trestný čin všeobecného ohrozenia, nie trestný čin terorizmu. V tomto smere podal súd rozsiahly výklad o trestnom čine terorizmu a dospel k záveru, že právny výklad daného prípadu nižšími súdmi bol nesprávny, pretože motív sťažovateľa nezahŕňal prvky trestného činu terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme (podľa § 419 T. zákona). Najvyšší súd teda dovolaniu vyhovel a zrušil rozsudky okresného a krajského súdu z dôvodu porušenia zákona, pričom celú vec vrátil okresnému súdu na nové prešetrenie.

Okresný súd Košice I následne, berúc do úvahy aj rozsudok Najvyššieho súdu SR a jeho právny výklad trestného činu terorizmu, opäť rozhodol, že sťažovateľ je vinný, okrem iného z trestného činu všeobecného ohrozenia (podľa § 284 Tr. zákona), nezákonného získavania, držania a obchodovania so strelnými zbraňami, vážneho ohrozenia, vydierania a pokusu o ublíženie na zdraví. Dňa 29. septembra 2016 ho súd odsúdil a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere 23 rokov a 6 mesiacov. Taktiež mu nariadil ochranný dohľad v trvaní 36 mesiacov.  Sťažovateľ proti tomuto rozsudku podal odvolanie a konanie ešte stále nebolo právoplatne skončené.

Dňa 29. novembra 2016 bol z košického väzenského zariadenia prevezený do nemocnice v Trenčíne po tom, ako sa údajne psychicky zrútil.

  1. 6.      Príslušné vnútroštátne právo

Je potrebné pripomenúť, že konanie nebolo ešte stále právoplatne skončené, pričom sťažovateľ bol počas celého tohto obdobia vo väzbe, ktorá bola opakovane predlžovaná. Vnútroštátne súdy postupovali a rozhodovali v intenciách slovenského Trestného poriadku, t.j. zákona č. 301/2005 Z.z. platného v danom čase. Podľa príslušných ustanovení § 71 Tr. poriadku, môže byť osoba obvinená z trestného činu vzatá do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest (ods. 1 písm. a) - tzv. úteková väzba) alebo je tu dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie (ods. 1 písm. b) - tzv. kolúzna väzba) alebo, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil (ods. 1 písm. c) - tzv. preventívna väzba).

Podanie sťažnosti

Sťažovateľ sa tak po neúspechu na vnútroštátnej úrovni, zahrňujúcej okresné, krajské sudy, Najvyšší aj Ústavný súd, obrátil so sťažnosťou na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. V sťažnosti žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 5 ods. 1 písm. c) a článkov 3 a 4 Dohovoru. Konkrétne sa sťažoval na neprimeranú dĺžku a dôvodnosť väzby. V sťažnosti uviedol, že vnútroštátne súdy pri rozhodovaní o jeho pokračujúcej väzbe nevzali do úvahy osobitosť jeho prípadu danú predovšetkým jeho duševným stavom, ani argumenty, ktoré v tejto súvislosti uvádzal.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v prvom rade uviedol, že sa domnieva, že predmetná sťažnosť sa musí preskúmať v zmysle článku 5 ods. 3 Dohovoru, ktorý znie: Každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie“.

Konanie pred súdom

2.1 Posúdenie prípustnosti sťažnosti

ESĽP musí ako prvé preskúmať prípustnosť podanej sťažnosti podľa článku 35 ods. 3 písm. a) Dohovoru. ESĽP v tejto súvislosti uviedol, že sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená a nie je neprípustná ani z iných dôvodov. Musí byť preto vyhlásená za prípustnú.

2.2 Vyjadrenie sťažovateľa a vyjadrenie vlády  

Sťažovateľ v prvom rade zopakoval obsah svojej sťažnosti a vyjadril sa k odborným vyjadreniam, týkajúcim sa jeho duševného zdravia. Tvrdil, že nemal správnu liečbu, pretože bol zadržiavaný vo väzenskom zariadení, pričom potreboval psychiatrickú liečbu, lieky a terapiu. Podľa jeho názoru mal byť prepustený alebo prípadne umiestnený do liečebnej inštitúcie, kde by sa mu poskytlo primerané zaobchádzanie a dostatočná zdravotná starostlivosť. Na podporu tohto svojho tvrdenia uviedol, že jeho väzba bolo protiprávna, pretože vnútroštátne súdy pri vybavovaní jeho žiadosti o prepustenie vôbec nebrali do úvahy osobitné okolnosti jeho prípadu a jeho duševnú schizotypálnu poruchu a nepreskúmavali ich vo svetle jeho ďalšieho zadržiavania. Poskytol tiež podrobné informácie o jeho zdravotnom stave, o liečbe, ktorú podstupoval od 14 rokov a opísal svoj zdravotný stav a lekársku starostlivosť poskytovanú počas väzby. Analyzoval tiež závery odborníkov predložené pred vnútroštátnymi súdmi. 

Vláda SR na druhej strane tvrdenia sťažovateľa spochybnila. Uviedla, že súdy v skutočnosti riadne preskúmali a vzali do úvahy aj jeho duševný stav. Súdy mali k dispozícii prvý a druhý znalecký posudok a boli spokojné so starostlivosťou, ktorá bola sťažovateľovi počas väzby poskytovaná ako aj s dôvodmi, ktoré odôvodňovali jeho väzbu. Okrem toho ďalej uviedli, že duševný stav sťažovateľa bol relevantný iba pre posúdenie jeho schopnosti pochopiť a kontrolovať svoje správanie, čo bolo zas relevantné pre jeho trestnú zodpovednosť a nie pre otázky týkajúce sa jeho väzby. Pokiaľ ide o dĺžku väzby sťažovateľa, vláda sa bránila tým, že súdy postupovali v súlade s judikatúrou ESĽP, pričom v danom čase existovali relevantné dôvody na jeho zotrvanie vo väzbe. Vláda tiež zdôraznila, že sťažovateľ sa sám priznal k väčšine trestných činov, čo potvrdili aj mnohé dôkazné prostriedky vrátane odborných vyjadrení a posudkov znalcov. Podozrenie proti nemu bolo preto silné a súdy poskytli relevantné a dostatočné dôvody pre jeho väzbu.  

2.3 Preskúmanie merita veci a následný postup súdu 

ESĽP po prvé pripomína, že podľa ustálenej judikatúry pri určovaní primeranosti trvania väzby podľa článku 5 ods. 3 Dohovoru, lehota, ktorá sa berie pri väzbe do úvahy začína plynúť v deň, keď bol obvinený zadržaný a končí v deň jeho prepustenia, alebo keď bolo vznesené obvinenie, hoci aj súdom prvého stupňa (v tomto smere v podstate zhodne ustanovuje aj náš Tr. poriadok v § 76 ods. 10, podľa ktorého lehoty väzby začínajú plynúť odo dňa zadržania alebo zatknutia obvineného, resp. odo dňa obmedzenia jeho osobnej slobody na základe rozhodnutia o väzbe).

Aj vzhľadom na požiadavku vyčerpania všetkých vnútroštátnych opravných prostriedkov podľa článku 35 ods. 1 Dohovoru je ESĽP oprávnený preskúmať dĺžku väzby sťažovateľa, avšak iba v rozsahu, v akom bola napadnutá pred Ústavným súdom príslušného štátu.

V predmetnej veci ESĽP poznamenáva, že po zatknutí dňa 1. januára 2012 bol sťažovateľ 4. januára 2012 vzatý do väzby a dňa 19. júna 2013 súdom prvého stupňa odsúdený. Odo dňa odsúdenia bol sťažovateľ zadržaný vo väzbe v zmysle článku 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru (zákonné pozbavenie slobody po odsúdení príslušným súdom) a preto táto doba zadržania nespadá do pôsobnosti článku 5 ods. 3 Dohovoru (pozri prípad Kudła v. Poland, sťažnosť č. 30210/96, bod 104). Krajský súd však 30. októbra 2013 v odvolacom konaní zrušil odsudzujúci rozsudok. Po tomto dátume jeho väzba opäť spadala pod článok 5 ods. 3 Dohovoru. Sťažovateľov prípad napokon vyústil na Ústavný  súd.

Pretrvávajúce dôvodné podozrenie z toho, že osoba, ktorá bola zatknutá, sa dopustila trestného činu, je nevyhnutnou podmienkou (conditio sine qua non) pre zákonnosť pokračujúcej väzby. Avšak, po dlhšie trvajúcom čase to už nestačí. Vnútroštátny súd následne musí zistiť, či sú tu aj ostatné dôvody pre pokračovanie v obmedzovaní osobnej slobody. V prípade, že tieto dôvody budú „relevantné“ a „postačujúce“, musí sa tiež uistiť, či vnútroštátne orgány v priebehu konania vykazovali „osobitnú starostlivosť“ v danej veci (pozri prípad Letellier v. France, 26 jún 1991, bod 35, Series A č. 207).

ESĽP ďalej uvádza, že existuje všeobecné pravidlo, podľa ktorého majú vnútroštátne súdy lepšie predpoklady na prešetrenie všetkých okolností prípadu a na prijatie adekvátnych rozhodnutí vrátane tých, ktoré sa týkajú zadržania osoby a jej väzby. Za týmto účelom musia súdy preskúmať všetky dôkazy pre alebo proti požiadavke ochrany verejného záujmu odôvodňujúc odklon od zásady rešpektovania osobnej slobody a s náležitým ohľadom na zásadu prezumpcie neviny a musia ich uviesť vo svojom rozhodnutí, ktorým chcú zamietnuť žiadosť o prepustenie z väzby. Na základe dôvodov uvedených v týchto rozhodnutiach a skutkových okolností citovaných sťažovateľom vo svojich odvolaniach sťažovateľ v podstate vyzval ESĽP, aby rozhodol, či došlo alebo nedošlo k porušeniu článku 5 ods. 3 Dohovoru.

Pri plnení tejto úlohy/výzvy musí súd zabezpečiť, aby argumenty vnútroštátnych súdov pre a proti prepusteniu sťažovateľa neboli „všeobecné a abstraktné“ ale aby odkazovali na konkrétne skutočnosti a osobné pomery sťažovateľa odôvodňujúce jeho väzbu (pozri prípad Panchenko v. Russia, sťažnosť č. 45100/98, bod 107).

V prípade, že by existovali okolnosti odôvodňujúce väzbu osoby, avšak neboli by uvedené v súdnych rozhodnutiach, nie je úlohou ESĽP ustanoviť ich a nahrádzať (suplovať) tak úlohu vnútroštátnych orgánov, ktoré majú o zadržaní rozhodovať (pozri prípad Bykov v. Russia, sťažnosť č. 4378/02, bod 66). ESĽP ďalej poznamenáva, že ak zadržaná osoba naviac trpí vážnou duševnou poruchou, rozhodnutie súdu musí byť o to viac odôvodnené (pozri prípad Csáky v. Hungary, sťažnosť č. 32768/03, body 35-36).

ESĽP musí ďalej vyhodnotiť, či vnútroštátne orgány predložili dostatočné dôvody, predstavujúce dostatočný základ pre sťažovateľovu väzbu, ktorá trvala 1 rok, 10 mesiacov a 28 dní.  ESĽP v prvom rade pripomína, že sťažovateľ bol obvinený z viacerých záväzných trestných činov. Dôvodom jeho väzby bolo nebezpečenstvo opätovnej trestnej činnosti, ku ktorému sa pridal aj pokus o útek. Do úvahy sa tiež brala závažnosť trestných činov, z ktorých bol obžalovaný. Vnútroštátne súdy niekoľkokrát poukázali na dlhodobé a systematické plánovanie trestných činov, psychiatrickú liečbu a skutočnosť, že väčšinu svojich činov sťažovateľ ani nepoprel. Súdy tiež poukázali na  výpoveď svedka, podľa ktorej mal sťažovateľ sám vyhlásiť, že v prípade ak ho zatknú, pokúsi sa o útek.

ESĽP je preto presvedčený, že až do momentu jeho prvého odsúdenia sa vnútroštátne orgány, vzhľadom na okolnosti prípadu a na sťažovateľove osobné pomery a minulosť, mohli dôvodne obávať, že ujde a dopustí sa ďalších trestných činov (pozri prípad Clooth v. Belgium, 12. december 1991, bod 40, Series A č. 225).

Po skončení vyšetrovania bola podaná obžaloba a sťažovateľ bol odsúdený (po prvýkrát). Odsúdenie bolo však neskôr Krajským súdom v odvolacom konaní zrušené, pričom jeho osobná sloboda bola aj naďalej obmedzená. ESĽP konštatuje, že v nasledujúcom období sa pred vnútroštátnymi súdmi vynorila jedna podstatná otázka - či je po právnej stránke „blázon“, čo malo byť potvrdené tretím znaleckým posudkom.

ESĽP musí ďalej preskúmať plynutie času a to, či dôvody väzby uvedené v rozhodnutiach súdov boli stále dostatočné a relevantné, najmä s prihliadnutím na sťažovateľovu žiadosť o prepustenie. V tomto ohľade konštatuje, že v odpovedi na uvedenú žiadosť o prepustenie sa vnútroštátne súdy vôbec nevyjadrili k jeho zdravotnému stavu. V podstate len zopakovali svoje tvrdenia z predošlých rozhodnutí, pričom iba uviedli, že vzhľadom na závažnosť obvinení, ktoré proti nemu boli vznesené, existovala hrozba, že ujde a bude pokračovať v trestnej činnosti. ESĽP  v tomto smere pripomína, že hoci je pravda, že ani riziko úteku, ani nebezpečenstvo opätovnej trestnej činnosti nemožno úplne vyvrátiť, tieto dôvody by súdy s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu mali preskúmať. ESĽP je preto toho názoru, že riziko úteku alebo opätovnej trestnej činnosti malo byť preskúmané a vyhodnotené s prihliadnutím na osobné pomery a zdravotný stav sťažovateľa. V tomto smere ESĽP ďalej uvádza, že už v októbri 2013 mali vnútroštátne súdy k dispozícii nový znalecký posudok, ktorý bol v rozpore s predchádzajúcimi zisteniami o duševnom stave sťažovateľa. Súdy boli preto povinné ich zvážiť a reagovať na tvrdenie sťažovateľa o údajnej absencii dôvodov jeho  väzby, o to viac, že vedeli o jeho predchádzajúcej psychiatrickej liečbe a o tom, že bol počas pobytu vo väzbe prijatý do nemocnice, čo trvalo niekoľko mesiacov. Namiesto toho sa súdy obmedzili iba na odkaz na svoje predchádzajúce rozhodnutia o väzbe bez toho, aby ich ďalej rozvíjali, reflektujúc novovzniknutú situáciu, predovšetkým sťažovateľov duševný stav. Nezodpovedané a súdmi nepreskúmané zostalo aj sťažovateľovo vyjadrenie, že z jeho strany nehrozí žiadne riziko úteku alebo pokračovania v trestnej činnosti, pokiaľ sa mu poskytne dostatočná zdravotná starostlivosť (pozri prípad Orban v. Croatia, sťažnosť č. 56111/12, bod 61). Zatiaľ čo ESĽP berie na vedomie tvrdenia vlády o preskúmaní osobitných okolností prípadu, je už povinnosťou vnútroštátnych súdov predložiť vo svojich rozhodnutiach argumenty pre a proti väzbe osoby.

Na základe predchádzajúcich úvah dospel ESĽP k záveru, že v rámci dôvodov, ktoré vnútroštátne súdy uviedli v odpovedi na sťažovateľovu žiadosť o prepustenie, nezohľadnili jeho osobné pomery, najmä jeho duševný stav. V dôsledku toho bola väzba v prípravnom konaní založená na dôvodoch, ktoré nemožno považovať za dostatočné. Išlo o obdobie medzi 24. októbrom 2013 (keď vnútroštátne súdy mali k dispozícii dva konfliktné znalecké posudky o duševnom stave sťažovateľa) a 2. aprílom 2014 (keď svoje rozhodnutie vydal Ústavný súd).

Za týchto okolností nie je potrebné skúmať, či sa konanie uskutočnilo s „osobitnou starostlivosťou“ (pozri prípad Solmaz v. Turkey, sťažnosť č. 27561/02, bod 43). ESĽP preto konštatuje, že došlo k porušeniu článku 5 ods. 3 Dohovoru.

2.4 Ďalšie namietané porušenie Dohovoru

Sťažovateľ vo svojich ďalších tvrdeniach poukazoval na svoj duševný stav, zhoršenie zdravotného stavu a zaobchádzanie vo väzbe. V tomto smere sa však neoprel o žiadny konkrétny článok Dohovoru.

ESĽP z hľadiska všetkých materiálov, ktoré má k dispozícii a vzhľadom na to, že sťažnosti spadajú do jeho právomoci zistil, že sťažovateľ neuviedol žiadny konkrétny prípad porušenia práv a slobôd stanovených v Dohovore alebo v protokoloch. To znamená, že kritériá prípustnosti stanovené v článkoch 34 a 35 Dohovoru neboli splnené, v dôsledku čoho súd túto časť sťažnosti vyhlásil za neprípustnú.

Rozhodnutie súdu

Sťažovateľ v sťažnosti požaduje náhradu škody vo výške 30 000 EUR. Vláda spochybnila tento návrh ako nedôvodný a prehnaný.

ESĽP priznal sťažovateľovi náhradu škody vo výške 6 500 EUR z titulu nemajetkovej ujmy.

Sťažovateľ tiež žiadal sumu 18 600 EUR, pokiaľ ide o náklady a výdavky, ktoré mu vznikli pred vnútroštátnymi súdmi (všeobecnými aj Ústavným súdom) a pred ESĽP.  Vláda sa bránila tým, že výdavky vynaložené pred všeobecnými súdmi sa týkali riešenia samotného prípadu a nesúviseli s porušením uvedeným v tejto sťažnosti.

ESĽP uvádza, že podľa jeho judikatúry má sťažovateľ nárok na náhradu trov konania a výdavkov iba vtedy, ak sa preukáže, že tieto náklady mu skutočne a nevyhnutne vznikli a boli primerané. V prejednávanej veci ESĽP poznamenáva, že niektoré náklady vynaložené pred všeobecnými súdmi sa týkali jeho žiadosti o prepustenie, nie konania vo veci samej. Vzhľadom na vyššie uvedené kritériá a dokumenty, ktoré má súd k dispozícií považuje za primerané udeliť sumu vo výške 9 000 EUR ako kompenzáciu nákladov a výdavkov.

Na základe vyššie uvedených dôvodov ESĽP jednomyseľne rozhodol takto:

1.  Vyhlasuje sťažnosť v časti týkajúcej sa článku 5 ods. 3 Dohovoru za prípustnú. Zvyšná časť sťažnosti je neprípustná. 

2.  Rozhodol, že došlo k porušeniu článku 5 ods. 3 Dohovoru.

3.  Rozhodol, že žalovanému štátu (Slovenskej republike) ukladá povinnosť zaplatiť v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (v súlade s článkom 44 ods. 2 Dohovoru) sťažovateľovi sumu vo výške 6 500 EUR (nemajetková ujma) a sumu 9 000 EUR (náklady a výdavky).

4.  Zvyšná časť žiadosti sťažovateľa o spravodlivé zadosťučinenie sa zamieta.

 

Celé rozhodnutie v anglickom znení si môžete prečítať TU.



[1] Schizotypálna porucha osobnosti je jednou zo špecifických porúch osobnosti. Ľudia s touto poruchou sú často popisovaní ako výstrední a väčšinou majú len málo, ak vôbec nejaké blízke vzťahy. Nechápu formu vzťahov ani dopady svojho správania na ostatných ľudí. Tieto problémy môžu viesť k ťažkým úzkostiam a tendencii uzatvoriť sa do seba v sociálnych situáciách. Človek so schizotypálnou poruchou osobnosti reaguje neprimerane na sociálne narážky a podnety. Spravidla je  diagnostikovaná na začiatku dospelosti a môže pretrvávať po dlhú dobu. Aj za pomoci liekov a terapie sa jej príznaky môžu s pribúdajúcim vekom zlepšiť. Ľudia so schizotypálnou poruchou osobnosti majú ťažkosti s vytváraním blízkych vzťahov a vyznačujú sa často čudným správaním.




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


  • Prípad MARDOSAI vs. LITVA pred Európskym súdom pre ľudské práva. Lekárska nedbanlivosť a smrť novorodenca. Posúdenie článku 2 Dohovoru. Stačí uplatnenie občianskoprávnej zodpovednosti? Ako je to s použitím trestnoprávnych prostriedkov nápravy ?
  • Nariadenie podstúpiť biologické testovanie, ktorého výsledok má byť zahrnutý do národnej počítačovej DNA databázy ako neprimeraný zásah do práva na rešpektovanie súkromného života
  • Nezákonný policajný zásah a zhabanie vecí osobe, ktorá vyrábala a predávala neautorizované lieky a farmaceutické výrobky
  • Diskriminácia a porušenie práva na voľný vstup a pobyt cudzincov z dôvodu ich zdravotného stavu
  • ROZHODNUTIE EURÓPSKEHO SÚDU PRE ĽUDSKÉ PRÁVA VO VECI PARADISO A CAMPANELLI VS. TALIANSKO
  • Všetky články...
  •  


    Diskusia


    Vaše meno
    Vaša reakcia
    Secure code
    Opíšte prosím text obrázku


    -- žiadne príspevky --