Ochrana osobnosti fyzickej osoby | Medicínske právo
              

Judikatúra


Prípad MARDOSAI vs. LITVA pred Európskym súdom pre ľudské práva. Lekárska nedbanlivosť a smrť novorodenca. Posúdenie článku 2 Dohovoru. Stačí uplatnenie občianskoprávnej zodpovednosti? Ako je to s použitím trestnoprávnych prostriedkov nápravy ?


Libor Šalata
 | 19.7.2017 | komentárov: 0

Prinášame Vám aktuálne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mardosai vs. Litva (sťažnosť pod č. 42434/15) z 11. júla 2017. Prípad sa týkal údajnej lekárskej nedbanlivosti, ktorá mala viesť k úmrtiu novorodenca.

Obrazok

Skutkové okolnosti prípadu

Sťažovatelia, manželia Vygandas Mardosas a Vaida Mardosienė, sú litovskí štátni príslušníci žijúci v  Jurbarkase (Litva). Sťažovateľka, ktorá bola v deviatom mesiaci tehotenstva, bola prijatá do nemocnice v Jurbarkase. Dňa 20. mája 2009,  najprv dostala lieky na vyvolanie pôrodu, avšak liečba bola následne prerušená a boli jej podané sedatíva. V neskorých popoludňajších hodinách jej praskla plodová voda. Lekári si následne všimli, že tlkot srdca dieťaťa bol veľmi slabý a rozhodli sa vykonať cisársky rez, ktorý prebehol úspešne. Sťažovateľke sa narodila dcéra. Dieťa však bolo vo vážnom stave a bolo okamžite bolo prevezené na jednotku intenzívnej starostlivosti do nemocnice v Kaunase. Dňa 22. mája dieťa zomrelo. Sťažovatelia uviedli, že podľa tvrdení lekárov pitva nebola potrebná a z toho dôvodu ju odmietli. Vláda to však spochybnila a uviedla, že sťažovatelia boli informovaní o potrebe pitvy, no napriek tomu ju odmietli. Následne, po smrti dieťaťa, sa uskutočnili vyšetrovania zo strany nemocnice a zdravotníckych úradov o nájdení nedostatkov v postupe lekára počas pôrodu a najmä pri resuscitácii dieťaťa po vykonanom cisárskom reze. 

V júni 2009 sťažovatelia požiadali orgány činné v trestnom konaní o začatie predsúdneho (predbežného) vyšetrovania ohľadom uvádzanej lekárskej nedbanlivosti zo strany nemocnice v Jurbarkase vedúcej k úmrtiu ich dcéry. V priebehu vyšetrovania bolo nariadených a vykonaných množstvo odborných vyjadrení, posudkov a forenzných vyšetrení. Celkovo trvalo vyše štyri roky a deväť mesiacov, kedy príslušný prokurátor nariadil jeho prerušenie z dôvodu, že sa nepreukázala kauzalita (príčinná súvislosť) medzi konaním a smrťou dieťaťa. Sťažovatelia sa odvolali a prípad bol v apríli 2014 posunutý na okresný súd v Jurbarkase, ktorý mal za úlohu preskúmať celú vec. Ani tu však sťažovatelia neboli úspešní.

Paralelne s vyššie uvedeným trestným konaním sa viedlo tiež občianske súdne konanie proti nemocnici v Jurbarkase, kde si sťažovatelia nárokovali náhradu škody vo vzťahu k majetkovej aj nemajetkovej ujme spôsobenej nedostatočnými zdravotníckymi službami poskytnutými sťažovateľke – matke pri pôrode a ich novorodencovi. Občianskoprávnu žalobu proti nemocnici podali ešte v septembri 2011, pričom prvostupňový rozsudok bol vydaný až v novembri 2014. Konanie sa skončilo v prospech sťažovateľov, pričom ako kompenzácia im bola priznaná suma vo výške 23 170 EUR (resp. 80 000 LTL – litovských litasov) z titulu nemajetkovej ujmy a suma 1945 EUR (resp. 6 716 LTL) z titulu majetkovej ujmy.

Podanie sťažnosti

Pani Mardosienė a pán Mardosas (ako sťažovatelia) sa rozhodli podať sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. V sťažnosti namietajú porušenie článku 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) upravujúceho právo na život“. V sťažnosti ďalej uvádzajú, že trestné konanie týkajúce sa vyšetrovania smrti ich dcéry v nemocnici v Jurbarkase bolo zdĺhavé a neúčinné. Tvrdili tiež, že vyšetrovanie v predsúdnom konaní bolo prerušené a až dvakrát opätovne otvorené a že došlo k neodôvodnenej nečinnosti príslušných orgánov. Ďalej uviedli, že okresný súd v Jurbarkase nevynaložil žiadne úsilie na urýchlenie preskúmania veci pred uplynutím premlčacej lehoty.

Konanie pred súdom

 Posúdenie prípustnosti sťažnosti

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „súd“) musí ako prvé preskúmať prípustnosť podanej sťažnosti.

Litovská vláda uviedla, že sťažovatelia nevyčerpali všetky vnútroštátne opravné prostriedky, pretože nepodali občiansku žalobu proti štátu na náhradu škody spôsobenej údajne neúčinným trestným konaním. Sťažovatelia naproti tomu tvrdili, že vyčerpali všetky trestné a občianskoprávne prostriedky proti nemocnici v Jurbarkase, a preto neboli povinní dávať podnet na začatie ďalšieho konania.

Súd v tomto smere poznamenáva, že sťažovatelia v plnej miere vyčerpali možnosti a prostriedky trestného a občianskeho práva pri výkone svojej sťažnosti týkajúcej sa lekárskej nedbanlivosti. Súd z toho dôvodu nesúhlasí s názorom vlády, že by sťažovatelia mali použiť samostatné občianskoprávne prostriedky nápravy proti štátu. Okrem toho súd uviedol, že už predtým rozhodol, že pri posudzovaní dodržiavania procesných povinností orgánov s procesnou povinnosťou vyplývajúcou z článku 2 Dohovoru, dĺžka konania nie je predmetom sporu. Najdôležitejšou otázkou je to, či by za okolností prípadu ako celku mohol štát tvrdiť, že splnil svoju procesnú povinnosť podľa článku 2 Dohovoru

Súd v závere tejto časti uvádza, že sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená (v zmysle článku 35 ods. 3 písm. a) Dohovoru) a ani z iných dôvodov ju nemožno označiť za neprípustnú. Sťažnosť musí byť preto vyhlásená za prípustnú.

Preskúmanie prípadu a postup súdu

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie článku 2 Dohovoru (právo na život) a uvádzajú, že trestné konanie týkajúce sa vyšetrovania smrti ich dcéry v nemocnici v Jurbarkase bolo zdĺhavé a neúčinné. Tvrdili tiež, že vyšetrovanie v predsúdnom konaní bolo až dvakrát prerušené a opätovne otvorené a že došlo k neodôvodnenej nečinnosti príslušných orgánov. Ďalej uviedli, že okresný súd v Jurbarkase nevynaložil žiadne úsilie na urýchlenie preskúmania veci pred uplynutím premlčacej lehoty.

Na druhej strane je potrebné uviesť vyjadrenie litovskej vlády, podľa ktorej bolo trestné konanie účinné. Litovská vláda tvrdila, že vyšetrovanie v predsúdnom konaní bolo začaté ešte v deň žiadosti sťažovateľov, bolo vedené nezávislými a nestrannými orgánmi a sťažovateľom bola poskytnutá dostatočná príležitosť zúčastniť sa na vyšetrovaní. Ďalej uviedla, že príslušné orgány vykonali všetky potrebné vyšetrovacie opatrenia (ako napríklad získavanie dokumentov, vypočúvanie svedkov a požadovanie forenzných vyšetrení). Vláda ďalej tvrdila, že rozhodnutia o prerušení vyšetrovania neboli svojvoľné, pretože sa zakladali na odborných stanoviskách a forenzných vyšetreniach, podľa ktorých sa medzi konaním lekárov a smrťou dieťaťa nenašla žiadna spojitosť, resp. príčinná súvislosť.

Vláda na svoju obranu tiež uviedla, že samotní sťažovatelia prispeli k dĺžke vyšetrovania/konania podávaním žiadostí o ďalšie odborné posudky a forenzné vyšetrenia. Vláda sa tiež odvolala na to, že povinnosti štátu vyplývajúce z článku 2 Dohovoru nevyžadujú trestnú zodpovednosť v prípadoch týkajúcich sa lekárskej nedbanlivosti a že sťažovatelia úspešne podali občianskoprávnu žalobu proti nemocnici, kde im bola priznaná náhrada škody za peňažnú a nemajetkovú ujmu spôsobenú nedostatočnými zdravotníckymi službami.

Pokiaľ ide o posúdenie veci súdom, ten opätovne pripomína, že procesná povinnosť podľa článku 2 Dohovoru vyžaduje, aby štáty vytvorili účinný a nezávislý súdny systém, za účelom určenia príčiny smrti pacientov v rámci starostlivosti o lekársku profesiu, či už vo verejnom alebo súkromnom sektore a aby zodpovední niesli za svoje konanie zodpovednosť. Článok 2 Dohovoru stanovuje„Právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho nemožno úmyselne zbaviť života s výnimkou výkonu súdom uloženého trestu nasledujúceho po odsúdení za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest.“ Následne uvádza, že zbavenie života sa nepovažuje za spôsobené v rozpore s vyššie uvedeným znením článku, pokiaľ vyplýva z použitia sily, ktoré je bezpodmienečne nevyhnutné pri obrane osoby proti nezákonnému násiliu, pri vykonávaní zákonného zatknutia alebo zabránení úteku osoby zákonne zadržanej alebo v prípade zákonného potlačenia nepokojov či vzbury.

Súd však pripomína, že aj keď Dohovor priamo nezaručuje právo na začatie trestného stíhania voči tretím osobám, účinný súdny systém (požadovaný práve článkom 2) môže a za určitých okolností musí zahŕňať aj použitie trestného práva. Ak však porušenie práva na život nebolo spôsobené úmyselne, procesná povinnosť uložená článkom 2 nemusí nevyhnutne v každom prípade vyžadovať použitie trestného práva. V špecifickej oblasti lekárskej nedbanlivosti môže byť daná povinnosť splnená aj vtedy, ak právny systém poskytuje obetiam prostriedky nápravy v konaní pred civilnými súdmi, a to buď samostatne, alebo v spojení s opravnými prostriedkami pred trestnými súdmi, umožňujúcim založenie akejkoľvek zodpovednosti príslušných lekárov a získanie akýchkoľvek vhodných občianskoprávnych náprav (ako  napríklad návrh na náhradu škody a/alebo uverejnenie rozhodnutia, ktoré sa má dosiahnuť).

Súd napokon pripomína, že odhliadnuc od obáv ohľadom dodržiavania práv obsiahnutých v článku 2 Dohovoru v každom osobitnom prípade, vyžaduje sa tiež urýchlené preskúmanie prípadov smrti v nemocničnom prostredí. Znalosť týchto skutočností a potenciálnych chýb spáchaných v priebehu lekárskej starostlivosti je nevyhnutná na to, aby dotknuté inštitúcie a zdravotnícky personál mohol odstrániť prípadné nedostatky ako aj preventívne zabrániť podobným pochybeniam. Okamžité (urýchlené) preskúmanie takýchto prípadov (ako napríklad smrť novorodenca) je preto dôležité pre bezpečnosť všetkých, ktorí využívajú zdravotnícke služby.

Pokiaľ ide o okolnosti prejednávanej veci, súd sa najprv zaoberá tvrdeniami žalobcov týkajúcimi sa účinnosti trestného konania v predsúdnom a súdnom konaní. Predbežné vyšetrovanie v predmetnej veci trvalo viac ako štyri roky a deväť mesiacov, čo je obdobie, ktoré súd, prihliadajúc aj na zložitosť prípadu, považuje za nadmerné a neprimerane dlhé. Súd tiež poukazuje na veľmi pomalé tempo vyšetrovania ako aj na to, že vyšetrovacie opatrenia boli využívané len veľmi zriedka.

Aj napriek tvrdeniam vlády o tom, že prieťahy vo vyšetrovaní boli zapríčinené pracovným zaťažením špecialistov a odborníkov, súd tento argument nemôže akceptovať a uvádza, že je už úlohou štátu, aby si zorganizoval svoj súdny systém takým spôsobom, aby umožnil príslušným inštitúciám plniť požiadavky stanovené Dohovorom. Ako obzvlášť znepokojujúca sa pre súd javí skutočnosť, že príslušné orgány nenariadili odborníkom vykonať súdne vyšetrovanie, a to za obdobie jedného roka a dvoch mesiacov, počas ktorého  tak nikto neniesol zodpovednosť.

Súd ďalej poznamenáva, že v dôsledku dlhého vyšetrovania v predsúdnom konaní bol prípad postúpený okresnému súdu v Jurbarkase, ktorý sa tak dostal do časovej tiesne, keďže mu zostávalo  len niečo vyše jedného mesiaca do uplynutia premlčacej lehoty. Za takýchto okolností sa súd domnieva, že vnútroštátny súd mal len veľmi málo priestoru na to aby sa zabránilo premlčaniu veci, o to viac, že vnútroštátne právo v tom čase neumožňovalo pozastavenie premlčacej lehoty.

Súd je preto toho názoru, že v prejednávanej veci nemožno trestné konanie považovať za účinné v zmysle článku 2 Dohovoru. Súd však pritom poznamenáva, že niet pochybností o tom, že smrť dieťaťa nebola zapríčinená úmyselne.

Súd opätovne pripomína, že v prípadoch týkajúcich sa lekárskej nedbanlivosti procesná povinnosť podľa článku 2 Dohovoru nevyhnutne nevyžaduje trestnoprávnu zodpovednosť a teda, postačovať môže aj občianskoprávna zodpovednosť. V tomto ohľade podali sťažovatelia občianskoprávnu žalobu proti nemocnici v Jurbarkase, za čo boli odškodnení za majetkovú a nemajetkovú ujmu spôsobenú nedostatočnými zdravotníckymi službami, ktoré prispeli k smrti ich dieťaťa. Súd ďalej uvádza, že suma priznaná v občianskoprávnom konaní (23 170 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 1 945 eur z titulu majetkovej ujmy) plne zodpovedala stupňu zodpovednosti nemocnice a bola primeraná aj podľa štandardov Dohovoru. Súd v tomto smere tiež pripomína, že sťažovatelia v sťažnosti namietali len neúčinnosť trestného konania. Nijako ale nenamietali občianskoprávne konanie, či už z hľadiska možnej nespravodlivostí, neúčinnosť, dĺžky konania alebo nedostatočného priznaného odškodnenia. 

Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že žalovaný štát (Litva) plnil svoje procesné povinnosti vyplývajúce mu z článku 2 Dohovoru. Nedošlo preto k porušeniu uvedeného článku Dohovoru.

Rozhodnutie súdu

Súd na základne vyššie uvedeného:

  1. Vyhlásil sťažnosť, väčšinou hlasov, za prípustnú;
  2. Rozhodol, piatimi hlasmi ku dvom, že nedošlo k porušeniu článku 2 Dohovoru.

Celé rozhodnutie si môžete prečítať TU.




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku


-- žiadne príspevky --