Poplatok z omeškania a princíp rovnosti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti | Medicínske právo
              

Judikatúra


Diskriminácia a porušenie práva na voľný vstup a pobyt cudzincov z dôvodu ich zdravotného stavu


Libor Šalata
 | 20.3.2017 | komentárov: 0

Prinášame Vám rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Novruk a ostatní vs. Rusko (sťažnosti pod č. 31039/11, 48511/11, 76810/12, 14618/13 a 13817/14) zo dňa 15.03.2016, kde súd vyslovil, že došlo k porušeniu článkov 14 a 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Prípad sa týkal práva vstupu a pobytu cudzích štátnych príslušníkov nakazených HIV v Rusku.

Obrazok

Skutkové okolnosti

Sťažovateľmi v spojenej veci sú pán Mikhail Novruk (Moldavsko), Anna Kravchenko (Ukrajina), Roman Khalupa (Moldavsko), Irina Ostrovskaya (Uzbekistan) a pán V.V. (Kazachstan).

Prví traja sťažovatelia sa po svojom sobáši s ruskými štátnymi príslušníkmi usadili v Rusku. Všetkým sa narodili deti, ktoré nadobudli ruské štátne občianstvo. Pani Irina Ostrovskaya-ová sa rozhodla nasledovať svoju početnú rodinu a taktiež sa presťahovala do Ruska. Pán V.V. sa do Ruska presťahoval v roku 2006 za účelom štúdia, kde odvtedy žije aj so svojim partnerom.

Pre úspešné dokončenie ich žiadostí o povolenie na pobyt v Rusku museli sťažovatelia podstúpiť lekárske vyšetrenie, ktoré zahŕňalo aj povinný test na HIV. Po tom, čo testy ukázali pozitívne HIV výsledky, migračné úrady im žiadosti zamietli z dôvodu, že ruské vnútroštátne predpisy zakazujú cudzím štátnym príslušníkom s HIV nákazou získať povolenie na pobyt. V prípade sťažovateľov Khalupa, Ostravskaya a V.V., nemocnica oznámila výsledky ich testov príslušným migračným úradom. Tie následne prítomnosť sťažovateľov na ruskom území vyhlásili za nežiaduce.

Takéto rozhodnutie môžu príslušné úrady vydať na základe ustanovení, ktoré nariaďujú deportáciu cudzincov nakazených HIV. Sťažovatelia následne pred súdmi spochybnili/napadli takéto rozhodnutia, ktorým sa im odopiera právo na pobyt. Príslušné ruské súdy sťažnosti pána Novruka a pani Ostrovskaya-ovej zamietli z dôvodu, že rozhodnutia (ruských) migračných úradov o zamietnutí ich žiadostí (o povolenie na pobyt)  boli v súlade s právnym poriadkom Ruska.

Pokiaľ ide o pani Kravchenko-vú,  tej sa najprv podarilo pred súdom dosiahnuť pre ňu prijateľné rozhodnutie/výsledok, avšak jej sťažnosť bola v ďalšom štádiu konania napokon zamietnutá. Pokiaľ ide o pána V.V., migračné úrady vyhlásili jeho prítomnosť v Rusku za nežiaducu, pričom v ďalšom štádiu konania súd vyslovil dva nové dôvody pre zamietnutie jeho žiadosti o pobyt - zvýšené riziko nebezpečného správania z dôvodu, že odmietol menovať svojich bývalých partnerov a nebezpečenstvo prenosu HIV nákazy počas jeho pobytu v študentskej ubytovni. Neúspešný ostal aj jeho pokus o odvolanie.

Podanie jednotlivých sťažností  a postup súdu

Sťažnosti boli na Európskom súde pre ľudské práva (ďalej len „súd“) v Štrasburgu podané dňa 10. mája 2011 (Novruk), 24. júla 2011 (Kravchenko), 30. októbra 2012 (Khalupa), 24. januára 2013 (Ostrovskaya) a 14. februára 2014 (V.V.).

Odvolávajúc sa na článok 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) upravujúci zákaz diskriminácie v spojitosti s článkom 8 dohovoru upravujúci právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, všetci piati sťažovatelia uviedli, že došlo k ich diskriminácii z dôvodu, že u nich bola zistená nákaza HIV. Pán V.V. tiež poukázal na článok 34 dohovoru upravujúci individuálne sťažnosti, keď tvrdil, že po upovedomení ruskej vlády zo strany súdu o podanej sťažnosti pána V.V. boli on a jeho partner predvolaní prokurátorom na pohovor, kde mali byť obaja, ako pár, zastrašovaní.

Rozhodnutie súdu

Súd v prvom rade uviedol, že článok 14 v spojení s článkom 8 dohovoru sú v predmetnej veci sťažovateľov použiteľné. Prví traja sťažovatelia sú právoplatne zosobášení s ruskými štátnymi príslušníkmi  a majú s nim deti narodené v týchto manželstvách, preto možno konštatovať, že v Rusku majú svoj „rodinný život“.  Pani Ostrovskaya-ová, ktorá nemá žiadnych priateľov alebo príbuzných mimo Ruska, žije a podieľa sa na výdavkoch domácnosti s rodinou svojho syna, preto možno povedať, že si v Rusku založila „súkromný život“. Pán V.V. je zasa od roku 2007 v stabilnom partnerstve so svojím priateľom, s ktorým vedie taktiež „rodinný život“.  

Súd poznamenal, že Rusko malo povinnosť podať obzvlášť presvedčivé zdôvodnenie rozdielnosti v zaobchádzaní, ktorého obeťou sťažovatelia podľa svojich slov mali byť.

Po prvé je potrebné povedať, že ľudia trpiaci HIV sú zraniteľnou skupinou, čeliacou mnohým lekárskym, profesijným, sociálnym, osobným ako aj psychickým problémom, nehovoriac o hlboko zakorenených predsudkoch  z radov vysoko vzdelaných ľudí. Po druhé je potrebné mať na zreteli, že Rusko je v súčasnosti jediným členským štátom Rady Európy a celosvetovo jedným z (iba) 16 štátov, ktoré presadzujú deportácie cudzincov, pokiaľ sa u nich objaví nákaza HIV.

Súd ďalej zdôraznil, že ešte pred prijatím samotného rozhodnutia, ktorým sa obmedzilo právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života jednotlivca, vyžadovalo sa individuálne súdne posúdenie všetkých relevantných skutočností. V prípade, že je takéto vnútroštátne rozhodnutie založené na vopred určenom zaradení celej skupiny zraniteľných jedincov (predstavujúcich ohrozenie verejného zdravia) len z dôvodu ich zdravotného stavu, nemôže byť takéto rozhodnutie považované za zlučiteľné s ochranou pred diskrimináciou zakotvenou v článku 14 dohovoru. Avšak rozhodnutie bolo založené na neoprávnenej generalizácii bez akéhokoľvek základu pre možné predpokladanie, že by sa sťažovatelia zapojili do tzv. rizikového správania (ako napríklad nechránený pohlavný styk alebo zdieľanie znečistených prístrojov – striekačiek). Sťažovatelia, žijúci so svojimi rodinami či partnermi, nikdy z takýchto činov neboli obvinení ani podozriví. Dokonca, v prípade pána V.V. boli zistenia krajského súdu ohľadom hrozby, že by pán V.V. mohol prenášať nákazu HIV používaním spoločných prístrojov v študentskej ubytovni, založené na vedecky nesprávnom základe.  

V súhrne možno skonštatovať, že súd zistil, že vo svetle drvivej väčšiny prípadov európskeho a medzinárodného konsenzu zameraného na zrušenie obmedzení vstupu a pobytu cudzincov nakazených HIV, Rusko nepredložilo žiadne adekvátne dôvody ani akékoľvek objektívne odôvodnenie pre opodstatnenosť rozdielneho zaobchádzania s jednotlivcami z dôvodu ich zdravotného stavu.

Súd teda rozhodol, že sťažovatelia sa stali obeťami diskriminácie z dôvodu ich zdravotného stavu (nákazy HIV), čo predstavuje zrejmý rozpor s príslušným článkom 14 dohovoru.

V prípade sťažnosti pána V.V. ohľadom článku 34 dohovoru je súd presvedčený, že žiadny tlak na pána V.V. ani jeho partnera vyvíjaný nebol. Preto nemožno konštatovať, že by ruské úrady akýmkoľvek spôsobom bránili pánovi V.V. vo výkone jeho práva na individuálnu sťažnosť podľa článku 34 dohovoru. Príslušný článok teda porušený nebol.

Súd rozhodol, že Rusko je povinné zaplatiť každému z piatich sťažovateľov nemajetkovú ujmu vo výške 15 000 €.

Súd priznal pánovi Novruk-ovi sumu 2000 €,  pani Kravchenko-vej sumu 4000 €, pánovi Khalup-ovi 4320 € a pani Ostrovskaya-ovej ako aj a pánovi V.V. sumu 850 €, pokiaľ ide o náklady a výdavky.

Podmienky pobytu cudzincov v Slovenskej republike

V závere si dovolím opísať a zhodnotiť podmienky pobytu cudzincov v Slovenskej republike. Pokiaľ ide o podmienky platiace na území SR, je potrebné vychádzať z ústavy, osobitných právnych predpisov, ako aj podzákonných právnych aktov.

Všeobecne platí, že štát je povinný garantovať cudzincom aspoň najmenší rozsah práv vyplývajúcich zo všeobecného medzinárodného práva, t.j. tzv. minimálny cudzinecký štandard. Hostiteľský štát musí rešpektovať cudzinca ako ľudskú bytosť a chrániť a uspokojovať jeho základné ľudské potreby vyjadrené prostredníctvom ochrany základných osobných a majetkových práv. Štát je povinný umožniť cudzincovi prístup k súdom, právo na zastúpenie a obhajobu.

článku 52 ústavy SR je zakotvený princíp slobody a rovnosti všetkých ľudí v dôstojnosti i v právach. Podľa uvedeného článku cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné ľudské práva a slobody zaručené touto ústavou, ak nie sú výslovne priznané iba občanom. V tomto zmysle sú všetci ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Pokiaľ sa obrátime na osobitnú právnu úpravu, danú problematiku upravuje zákon č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov. V zmysle ustanovení tohto zákona policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie trvalého pobytu (ktorý podľa zákona možno udeliť buď na 5 rokov alebo na neobmedzený čas) prihliada (okrem iného) na:

a)    verejný záujem, mieru ohrozenia bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia zo strany štátneho príslušníka tretej krajiny,

b)    záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinné pomery štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu...                                                                                                                                         

Zákon následne ustanovuje prípady, kedy policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu. Ide napríklad o situácie, keď je cudzinec „nežiaducou osobou“ (t.j. osobou, ktorej bol uložený zákaz vstupu, trest vyhostenia, alebo na ktorú bolo vydané upozornenie na účely odopretia vstupu, alebo ak tak ustanovuje osobitný predpis), alebo je tu dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie.

Ďalej zákon ustanovuje, že lekársky posudok o tom, že štátny príslušník tretej krajiny netrpí chorobou, ktorá ohrozuje verejné zdravie, vydáva lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore infektológia.

Zákon následne odkazuje na všeobecne záväzný právny predpis Ministerstva zdravotníctva SR, kde sú upravené podrobnejšie informácie, konkrétne na výnos (z 12.11.2011), ktorým sa ustanovujú podrobnosti o vydávaní lekárskeho posudku, že štátny príslušník tretej krajiny netrpí chorobou, ktorá ohrozuje verejné zdravie a zoznam chorôb ohrozujúcich verejné zdravie.

V prípade, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje (okrem iného aj) verejné zdravie, môže ho policajný útvar administratívne vyhostiť. Takéto oprávnenie má policajný útvar aj v prípade, ak uzavrel účelové manželstvo (t.j. manželstvo uzavreté za účelom získania pobytu v danom štáte). 

Z vyššie uvedeného môžeme vyvodiť, že v prípade ak bude štátny príslušník tretej krajiny trpieť chorobu/nákazou (ako napr. HIV a pod.) a bude teda predstavovať hrozbu pre verejné zdravie, možno ho zo Slovenskej republiky vyhostiť, resp. mu policajné útvary ani nepovolia trvalý pobyt.  V tomto prípade však hovoríme iba o štátnych príslušníkoch tretích krajín, nie o občanoch únie, na ktorých sa vzťahuje iný, osobitný režim podľa zákona č. 404/2011 Z. z.

Vynára sa teda otázka, či príslušné ustanovenia dohovoru upravujúce ochranu pred diskrimináciou a rešpektovanie súkromného a rodinného života jednotlivcov majú/majú mať prevahu, resp. prednosť pred vnútroštátnymi predpismi (zabezpečujúcimi vlastné ochranné mechanizmy toho-ktorého štátu pred nežiaducimi vplyvmi na verejné zdravie a bezpečnosť štátu) a či v tomto smere nedochádza k zásahu do suverenity jednotlivých štátov. K vyriešeniu týchto otázok by mala napomôcť práve judikatúra takých právnych autorít, akou nepochybne je aj Európsky súd pre ľudské práva. 

Celé rozhodnutie je dostupné TU.


Zdroj obrázka: www.freedigitalphotos.net




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


  • Slovensko pre Európskym súdom pre ľudské práva. Prípad Kuc vs. Slovensko. Osoba trpiaca duševnou poruchou obvinená zo závažných trestných činov. Patrí takáto osoba do väzby alebo do nemocnice ? Aká je v takomto prípade primeraná dĺžka väzby ?
  • Prípad MARDOSAI vs. LITVA pred Európskym súdom pre ľudské práva. Lekárska nedbanlivosť a smrť novorodenca. Posúdenie článku 2 Dohovoru. Stačí uplatnenie občianskoprávnej zodpovednosti? Ako je to s použitím trestnoprávnych prostriedkov nápravy ?
  • Nariadenie podstúpiť biologické testovanie, ktorého výsledok má byť zahrnutý do národnej počítačovej DNA databázy ako neprimeraný zásah do práva na rešpektovanie súkromného života
  • Nezákonný policajný zásah a zhabanie vecí osobe, ktorá vyrábala a predávala neautorizované lieky a farmaceutické výrobky
  • ROZHODNUTIE EURÓPSKEHO SÚDU PRE ĽUDSKÉ PRÁVA VO VECI PARADISO A CAMPANELLI VS. TALIANSKO
  • Všetky články...
  •  


    Diskusia


    Vaše meno
    Vaša reakcia
    Secure code
    Opíšte prosím text obrázku


    -- žiadne príspevky --