Právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a zdravotnícke pomôcky ako základné ľudské práva | Medicínske právo
              

Judikatúra


Smrť sťažovateľa v priebehu konania. Pokračovanie v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva aj po smrti sťažovateľa.


Libor Šalata
 | 3.10.2016 | komentárov: 0

Prinášame Vám rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci p. Kondrulina proti Rusku zo dňa 20.09.2016 (sťažnosť pod číslom 12987/15), kde právny zástupca sťažovateľa poukazuje na jeho právne postavenie (locus standi) v konaní pred súdom a právo pokračovať v ňom aj po smrti sťažovateľa.

Obrazok

Skutkové okolnosti prípadu

Sťažovateľ, už zosnulý pán Vladimír Kondrulin, bol ruský štátny občan, narodený v roku 1953 a žijúci v Magnitogorsku (Rusko). Vo februári 2014, zatiaľ čo si odpykával trest odňatia slobody (v trvaní 13 rokov a 10 mesiacov) za trestný čin, bola pánovi Kondrulinovi diagnostikovaná rakovina prostaty. V októbri 2014 mu bola táto choroba potvrdená aj lekárskym výborom, ktorý tiež kontroloval zdravotný stav p. Kondrulina podľa zoznamu chorôb stanovených nariadením (ruskej) vlády, ktoré by umožňovalo jeho prepustenie z väzby. Lekársky výbor dospel k záveru, že jeho zdravotný stav mu dával nárok na predčasné prepustenie. V januári 2015 sa uskutočnilo vypočutie pána Kondrulina s ohľadom na jeho žiadosť o predčasné prepustenie. Lekár, ktorý ho liečil, vypovedal na súde a potvrdil,  že zdravotný stav p. Kondrulina sa začiatkom roku 2014 výrazne zhoršil. Súd jeho žiadosť o prepustenie zamietol, pričom zistil, že sa vo väzbe nijako nepolepšil a že jeho choroba nijako nebráni ďalšiemu výkonu trestu a aby pre potrebné lekárske ošetrenie bol k dispozícii vo väzenskom systéme. Medzičasom, v marci 2015, Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len súd) rozhodol uplatniť predbežné (dočasné) opatrenia podľa článku 39 rokovacieho poriadku súdu, poukazujúc voči ruskej vláde, že p. Kondrulin mal byť okamžite vypočutý nezávislými lekárskymi odborníkmi za účelom posúdenia, či jeho liečba vo väzení bola primeraná/dostatočná, či si jeho stav vyžadoval umiestnenie u špecialistu, prípade v nemocnici, a napokon či jeho zdravotný stav bol vôbec zlučiteľný s väzenskými podmienkami.

Ruská vláda reagovala v apríli 2015, opierajúc sa o niekoľko dokumentov (vrátane kópie zdravotnej dokumentácie p. Kondrulina, certifikátov, správ a ďalších stanovísk), pričom tvrdila, že liečba poskytovaná vo väzenskej nemocnici plne zodpovedá jeho potrebám a zdravotnému stavu. Vzhľadom na absenciu prijatia akýchkoľvek opatrení pre nezávislé lekárske vyšetrenie vykonané podľa požiadaviek súdu, právny zástupca pána Kondrulina zvolal pre posúdenie zdravotného stavu jeho klienta dvoch nezávislých lekárov. Títo lekári vydali správu, kde uviedli, že liečba pána Kondrulina vo väzenskej nemocnici vzhľadom na jeho zdravotný stav nebola dostačujúca. Zdravotný stav  pána Kondrulina sa popri tom naďalej zhoršoval a následne, dňa 15. septembra 2015, rakovine podľahol, čo bolo iba štyri dni pred jeho plánovaným výsluchom, za účelom skúmania jeho ďalšej  žiadosti o predčasné prepustenie zo zdravotných dôvodov. Právny zástupca pána Kondrulina požadoval prešetrenie okolností smrti svojho klienta. To však skončilo rozhodnutím (vnútroštátneho) súdu o tom, že trestnú vec už nemožno otvoriť. 

Sťažnosť a postup súdu  

Sťažnosť bola na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu podaná dňa 26. marca 2015. Pán Kondrulin (ďalej len sťažovateľ) sa vo svojej sťažnosti opieral o článok 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovoru), upravujúci zákaz mučenia alebo neľudského zaobchádzania a ďalej uviedol, že lekárska starostlivosť vo väzbe bola nedostatočná, v dôsledku čoho bol vystavený vážnemu fyzickému a psychickému utrpeniu. Sťažovateľ ďalej poukázal na článok 34 Dohovoru, upravujúci právo na individuálnu sťažnosť, ktorý hovorí, že súd môže prijímať sťažnosti podané ktorýmkoľvek jednotlivcom, mimovládnou organizáciou alebo skupinou osôb, ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo jeho protokolmi jednou z Vysokých zmluvných strán. Vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že nebudú žiadnym spôsobom brániť účinnému výkonu týchto práv. S ohľadom na druhý uvedený článok Dohovoru sťažovateľ tvrdil, že ruská vláda zlyhala, pokiaľ ide o jeho vypočutie a vyšetrenie veci nezávislými lekármi, čo bolo v rozpore s predbežným opatrením súdu.


Rozhodnutie súdu

Súd v prvom rade poznamenal, že sťažovateľ (pán Kondrulin) zomrel vo väzení, a to bez akýchkoľvek známych príbuzných. Ruská mimovládna organizácia AGORA - Medziregionálna asociácia organizácií pre ľudské práva (ďalej len Agora), zastupovala sťažovateľa v jeho konaniach pred domácimi (ruskými) orgánmi a pokračovala v tom aj po jeho smrti, a to bez akýchkoľvek námietok zo strany vnútroštátnych orgánov. Vzhľadom na ich silnú väzbu/prepojenie so sťažovateľom, na výnimočné okolnosti prípadu, ako aj závažnú povahu obvinení, súd konštatoval, že právnici združenia Agori majú právne postavenie (tzv. locus standi) na pokračovanie v konaní. Súd ďalej poznamenal, že v takýchto prípadoch, ako je prípad pána Kondrulina, nenechať vec otvorenú pre združenia zastupujúce obete by znamenalo riziko, že štát (Rusko) by mohol uniknúť zodpovednosti podľa ustanovení  Dohovoru.

Rozhodnutie súdu s ohľadom na článok 34 Dohovoru (právo na individuálnu sťažnosť) 

Súd dospel k záveru, že dokumenty predložené vnútroštátnymi orgánmi mali iba malú relevanciu/vhodnosť pre vykonávanie predbežného opatrenia namierené voči ruskej vláde. Lekárske správy ani certifikáty predložené týmito orgánmi neobsahovali žiadnu analýzu primeranosti liečby sťažovateľa alebo zlučiteľnosti podmienok jeho väzby s jeho zdravotným stavom. V žiadnom okamihu priebehu vyšetrovania lekári z väzenskej nemocnice neposúdili jeho zdravotný stav nezávisle bez odkazu na tento zoznam, ani nevyhodnotili, či si choroba sťažovateľa vyžaduje jeho prevoz do špecializovanej nemocnice. Navyše, súd nemôže ruskej vláde dovoliť nahradiť nezávislý, odborný lekársky posudok svojim vlastným hodnotením sťažovateľovej situácie, čo vlastne aj vláda v tomto prípade urobila. To by znamenalo umožnenie obísť predbežné opatrenie súdu. Štát bol teda frustrovaný samotným účelom predbežného opatrenia, ktoré malo súdu umožniť, aby na základe relevantného a nezávislého lekárskeho posudku mohol účinne reagovať a v prípade potreby zabrániť ďalšiemu vystavovaniu sťažovateľa fyzickému a duševnému utrpeniu. V dôsledku toho súd dospel k záveru, že štát (Rusko) zlyhal, pokiaľ ide o vyhovenie predbežnému opatreniu podľa čl. 39 rokovacieho poriadku súdu, porušením svojej povinnosti vyplývajúcej z článku 34 Dohovoru, žiadnym spôsobom nebrániť účinnému výkonu práva podať sťažnosť na súd (Európsky súde pre ľudské práva).Došlo teda k porušeniu článku 34 Dohovoru. 

Rozhodnutie súdu s ohľadom na článok 3 Dohovoru (zákaz mučenia alebo neľudského zaobchádzania)

Súd čerpal závery zo zlyhania vlády vykonať opatrenia k požadovanému nezávislému lekárskemu vyšetrovaniu podľa podmienok predbežného opatrenia, pričom zistil, že dôkazy predložené vládou o primeranej lekárskej starostlivosti o sťažovateľa počas jeho pobytu vo väzení boli nepresvedčivé a nedostatočné. Súd preto pripustil, že sťažovateľovi nebola choroba diagnostikovaná včas a vo väzení nemal prístup k potrebných zdravotníckym službám, čím bol ponechaný svojej chorobe na pospas bez nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti. Okrem toho bol súd obzvlášť znepokojený najmä tým, že aj napriek tomu, že lekár na verejnom zasadnutí pred vnútroštátnym súdom uznal, že sťažovateľov zdravotný stav je vážny a pritom nezlučiteľný s podmienkami väzenskej nemocnice, žiadny prevoz do iného, vhodnejšieho zariadenia sa nekonal. Vzhľadom na to, že súd už v minulosti preskúmaval veľký počet prípadov voči Rusku, týkajúcich sa sťažností ohľadom nedostatočných zdravotných služieb poskytovaných vo väzenských zariadeniach v Rusku, má súd za to, že ruské úrady zlyhali, pokiaľ ide o poskytnutie lekárskej starostlivosti, ktorú pán Kondrulin naozaj potreboval, v dôsledku čoho bol vystavený dlhodobému psychickému a fyzickému utrpeniu. To predstavuje zásah do jeho ľudskej dôstojnosti a ide teda o zjavné porušenie článku 3 Dohovoru, ktorý hovorí o zákaze mučenia a neľudského zaobchádzania. Zo strany žalovaného štátu teda došlo aj k porušeniu článku 3 Dohovoru.
Rozhodnutie súdu s ohľadom na článok 41 Dohovoru (spravodlivé zadosťučinenie)

V tomto smere nebolo priznané žiadne finančné zadosťučinenie či už za spôsobenú škodu alebo za náklady a výdavky.


zdroj:

http://hudoc.echr.coe.int/eng#{"fulltext":["12987/15"],"documentcollectionid2":["GRANDCHAMBER","CHAMBER"],"itemid":["001-166744"]}

http://www.freedigitalphotos.net/




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


  • Používanie mobilného telefónu a poškodenie zdravia - rozhodnutie talianského súdu
  • Ionita v. Rumunsko - Nedostatočné vyšetrenie smrti po operácii
  • Porušenie „PRÁVA NA ŽIVOT“ (čl. 2 Dohovoru). Smrť predčasne narodeného dieťaťa. Rozsudok vo veci manželov Aydoğduovcov proti Turecku.
  • Prípad Makshakov vs. Rusko
  • Prípad Vasilevová v. Bulharsko
  • Všetky články...
  •  


    Diskusia


    Vaše meno
    Vaša reakcia
    Secure code
    Opíšte prosím text obrázku


    -- žiadne príspevky --