Bezplatná zdravotná starostlivosť | Medicínske právo
              

Judikatúra


Porušenie „PRÁVA NA ŽIVOT“ (čl. 2 Dohovoru). Smrť predčasne narodeného dieťaťa. Rozsudok vo veci manželov Aydoğduovcov proti Turecku.


Libor Šalata
 | 15.9.2016 | komentárov: 0

Prinášame Vám rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci manželov (rodičov) Aydoğduovcov proti Turecku pod číslom 40448/06 zo dňa 30. 08. 2016. Rozsudok sa týka smrti predčasne narodeného dieťaťa, ktorému nebola poskytnutá životne nevyhnutná starostlivosť z dôvodu štrukturálnych nedostatkov nemocníc v Izmire.

Obrazok

Sťažovatelia Songül Aydogduová a Ercan Aydogdu sú tureckými štátnymi občanmi, ktorých dcéra sa narodila predčasne a následne po dvoch dňoch zomrela v nemocnici, kde bola prevezená na akútnu liečbu a ošetrenie. Manželia Ayodoğduovci tvrdili a poukazovali na to, že smrť ich dcéry bola zapríčinená nedbanlivosťou pri výkone povolania zo strany zamestnancov nemocnice.

Skutkový stav
Pani Aydogduovej sa dňa 6. marca 2005 v nemocnici v Atatürku predčasne narodila dcéra. Lekár dieťaťu diagnostikoval syndróm respiračnej (dýchacej) tiesne kvôli chorobe hyalínnej membrány, ktorá si vyžaduje okamžitú liečbu a špecifické technické zariadenie, ktoré však v tejto nemocnici nie je dostupné. Dieťa bolo okamžite prevezené do inej nemocnice. Vzhľadom na to, že nebol dostupný
žiadny priestor na jednotke intenzívnej starostlivosti, ktorá by bola vybavená inkubátormi a mechanickou ventiláciou, dieťa bolo prijaté na oddelení pre novorodencov. Po príchode do nemocnice bol pán Aydogdu troma lekármi informovaný o tom, že novorodenecké oddelenie nie je schopné poskytnúť potrebnú liečbu, a že bude musieť nájsť inú nemocnicu s požadujúcim zariadením, kde by mohlo byť ich dieťa prevezené. Lekári spoločne podpísali správu, ktorej kópiu dali rodičom naznačujúc, že ich nedonosené dieťa bolo prevezené do ich nemocnice napriek varovaniu, že nemajú žiadne inkubátory ani mechanickú ventiláciu, pričom poznamenali, že život dieťaťa je v ohrození.

Zatiaľ čo rodičia hľadali vhodnú nemocnicu (7. mája), stav dieťaťa sa začal zhoršovať. Napriek tomu, že v nasledujúci deň, 8. mája 2005, bolo prevezené na jednotku intenzívnej starostlivosti, kde bola už dostupná aj mechanická ventilácia, dieťa zomrelo. V marci a apríly 2005 podali manželia Aydoğduovci (každý zvlášť) trestné oznámenia obviňujúc lekárov a správcov dvoch nemocníc zo zabitia tým, že sú
zodpovední za smrť ich dcéry, a to z dôvodu profesionálnej nedbanlivosti (tzv. professional negligence), t.j. nedbanlivosti pri výkone povolania.

Vo februári 2006 dospel inšpektor k záveru, že zdravotnícky personál poskytol dostačujúcu liečbu, a že im žiadnu chybu alebo nedbanlivosť nemožno pripisovať. V nadväznosti na inšpektorove zistenia, okresný riaditeľ odmietol začať voči lekárom trestné stíhanie. Odvolanie manželov Aydogduovcoc proti tomuto rozhodnutiu bolo zamietnuté, kdeže správny súd zistil, že nebol k dispozícii dostatok dôkazov potvrdzujúcich profesionálnu nedbanlivosť lekárov.

Sťažnosti a postup Európskeho súdu pre ľudské práva
Žiadosť manželov Aydoğduovcoc bola podaná na Európskom súde pre ľudské práva (ďalej len „súde“) dňa 22. septembra 2006. Bez odvolávania sa na akýkoľvek článok Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovoru“), pán a pani Aydoğduovci tvrdili, že chyby spáchané zdravotníckym personálom a nedostatky v organizácii nemocničného systému viedli k smrti ich dcéry.
Namietali tiežsa tiež, že vnútroštátne trestné konania boli voči nim nespravodlivé. Súd posúdil tieto sťažnosti tak, že ich zaradil pod hmotné a procesné hlavy prvej vety článku 2 § 1 Dohovoru.+

Rozhodnutie súdu s ohľadom na článok 2 Dohovoru (Právo na život)
Článok 2 Dohovoru upravujúci Právo na život vo svojej prvej vete hovorí: „Právo každého na život je chránené zákonom.“ Inšpektor M.I. vo svojej správe poukázal na opakujúce sa problémy v riadení starostlivosti o novorodencov v Izmire, poukazujúc najmä na to, že nemocnica Atatürk, ktorá vykonáva približne 3500 pôrodov ročne, postráda novorodeneckú jednotku, čo znamená, že úlohy a povinnosti 14 pediatrov boli obmedzené na ambulantné vyšetrenia, výsledkom čoho bolo, že nemocnica musela každý rok previesť viac ako 300 predčasne narodených detí do iných nemocníc, najmä do nemocnice Behçet Uz. Tieto prevozy novorodencov boli nedostatočne organizované a zle regulované, pričom 170 inkubátorov v provincii v Izmire nebolo efektívne využiteľných, vzhľadom na nedostatok spolupráce medzi nemocnicami a nedostatok centrálnych zariadení na monitorovanie dostupnosti miest s ohľadom na usporiadanie prevezených novorodencov.
Súd usúdil, že aj keď bol život dieťaťa v prejednávanej veci ohrozený kombináciou mnohých okolností, rozhodujúcim faktorom bolo, že lekári v nemocnici Atatürk boli povinní zo zdravotných dôvodov vykonať cisársky rez u ženy, ktorá bola tehotná po dobu 30 týždňov a to v oddelení, ktoré nie je vybavené na zvládnutie novorodeneckých komplikácií. Museli si však byť vedomí potenciálneho rizika pre život dieťaťa v prípade, ak by bol nevyhnutný jeho prevoz a ak by ho táto iná nemocnica neprijala. Súd ďalej konštatoval, že predtým, než sa rozhodli previesť dieťa, personál v nemocnici Atatürk neprijal žiadne kroky na zabezpečenie toho, aby za účelom liečenia dieťa dostalo adekvátnu starostlivosť. To bol jasný prípad nedbanlivosti, ktorá sa vyznačovala nedostatočnou koordináciou, ktorá pripadá na personál nemocnice, čo samo o sebe vyvoláva otázku s ohľadom na článok 2 Dohovoru.
Súd ďalej zistil, že nemocnica Behçet Uz, špecializovaná na popôrodnú a novorodeneckú starostlivosť, a ktorá bola na tento účel vhodne vybavená, patrila do kategórie verejných nemocníc, ktoré mali prijať všetkých pacientov bez rozdielu, no musela však čeliť vážnemu a opakovanému problému preplnenia nemocnice. Nie je tu teda žiadny dôvod kritizovať postup nemocnice a jej zamestnancov
zo štrukturálneho alebo lekárskeho hľadiska, vzhľadom na počet miest, inkubátorov a mechanických ventilátorov, ktoré nemocnica mala v tom čase k dispozícii. Podľa názoru súdu, skutočný problém vyplynul zo zlého uvažovania a zle organizovaných prevozov do nemocnice Behçet Uz predčasne narodených (nedonosených) detí narodených v ostatných zariadeniach, vrátane nemocnice Atatürk
a ďalších nemocníc, ktoré neuznali prevozy tohto druhu.
Súd následne poukázal na to, že nemocnica Atatürk nemá požadovanú príslušnú jednotku pre nedonosené deti a ani potrebné technické zariadenia na zaobchádzanie s nimi. Tento chronický stav, ktorý bol všeobecne známy, naznačuje, že orgány zodpovedné za zdravotnú starostlivosť si museli byť v tom čase vedomé, že existuje reálne riziko pre životy mnohých pacientov, vrátane tohto
konkrétneho dieťaťa, a že neurobili potrebné kroky, ktoré by mohli viesť k odvráteniu tohto rizika.
Súd navyše skonštatoval, že turecká vláda nevysvetlila, prečo by prijatie takýchto opatrení predstavovalo nemožnú alebo neprimeranú záťaž, s prihliadnutím na operatívne možnosti, ktoré musia byť vykonané z hľadiska priorít a zdrojov. Súd dospel k záveru, že Turecko neprijalo dostatočné kroky pre zabezpečenie riadnej organizácie a fungovania verejných služieb v tejto oblasti Turecka,
najmä z dôvodu nedostatku regulačného rámca, ktorým sa ustanovujú pravidlá pre nemocnice na zabezpečenie ochrany života predčasne narodených detí.

Ďalej súd poznamenal, že okrem nedbanlivosti zo strany zdravotníckeho personálu, medzi smrťou dieťaťa a vyššie uvedenými
štrukturálnymi problémami bola zistená príčinná súvislosť. V dôsledku toho sa súd domnieva, že sa dieťa stalo obeťou tejto nedbanlivosti a štrukturálnych deficitov, ktoré tomuto dieťaťu účinne bránili v prijatí vhodného pohotovostného ošetrenia v prípade život ohrozujúceho odmietnutia lekárskej starostlivosti.


Článok 2 Dohovoru (Právo na život) – vyšetrovanie
S ohľadom na trestné konanie, obžalovaný zdravotnícky personál a inštitúcie, ktoré ich zamestnávali, sa riadili verejným právom, konkrétne Zákonom č. 4483, podľa ktorého sa stíhanie verejných činiteľov konalo na základe predchádzajúceho schválenia príslušným správnym orgánom. Tento postup systematicky vyvolal vlnu kritiky a zistenia o porušení zákona zo strany súdu z dôvodu nedostatočnej
nezávislosti vyšetrovacích orgánov, ďalej z dôvodu neschopnosti sťažovateľov účinne sa podieľať na vyšetrovaní, ako aj nedostatočného súdneho preskúmania rozhodnutí dotknutých orgánov. Súd rozhodol, že neexistuje žiadny dôvod odchýliť sa od záverov v tejto veci a zistil, že došlo k porušeniu procesného hľadiska článku 2 Dohovoru. Na základe vyšetrovacej správy vypracovanej inšpektorom M.O., okresný riaditeľ odmietol začať trestné vyšetrovanie vo vzťahu k siedmim lekárom, pričom má za to, že žiadnu nedbanlivosť, opomenutie, poruchu alebo nezodpovedné počínanie si im nemožno pričítať.
Podľa názoru súdu, takto dôkladné a vedecky podložené správy obsahujúce dôvody pre závery a zodpovedanie otázok vznesených v tomto prípade, by boli schopné vzbudiť dôveru verejnosti vo výkon spravodlivosti. V predmetnej veci odborníci nikdy neodpovedali na základné otázky, ktoré by napomohli určiť, či ponechanie problémov a štrukturálnych nedostatkov stranou a štrukturálne nedostatky ako aj úmrtie dieťaťa boli nevyhnutné, či to vyplynulo z neobvyklých a nepredvídateľných dôsledkov lekárskej procedúry nesúcej so sebou nevyhnutné riziko (čo vylučuje lekársku nedbanlivosť), alebo či to pochádzalo z odmietnutia poskytnúť určité špecifické formy liečby pre predčasne narodené deti so syndrómom respiračnej tiesne. Súd ďalej zistil, že chýba dôkaz o tom, že by medzi odborníkmi boli špecialisti z odboru neonatológie, vzhľadom na to, že odborná komisia č. 1 sa stretla a dosiahla svoje závery v neprítomnosti jedného zo svojich členov, ktorý bol pediatrom, čím došlo k porušeniu Zákona č. 2659.

V dôsledku týchto nedostatkov v znaleckých posudkoch súd dospel k záveru, že žiadny orgán nebol schopný podať koherentnú a vedecky podloženú odpoveď na problémy vznikajúce v tejto veci a podať posúdenie akéhokoľvek záväzku zo strany lekárov. Súd má teda za to, že tento stav je nezlučiteľný s procesnými záväzkami vyplývajúcimi z článku 2 Dohovoru, ktorý vyžadoval od vnútroštátnych orgánov, aby prijali opatrenia na zabezpečenie dôkazov, ktoré by mohli poskytnúť úplné a presné záznamy o udalostiach, ako aj objektívnu analýzu klinických zistení v predmetnej veci - smrti dieťaťa. V dôsledku toho súd rozhodol, že trestné konanie postrádalo potrebnú účinnosť za účelom, aby bolo možné stanoviť a potrestať akékoľvek porušenie práva na ochranu života dieťaťa.

Článok 46 Dohovoru (Záväznosť a vykonávanie rozsudkov)

 Z dôvodu zistenia, že otázky položené v prejednávanej veci sa môžu objaviť znova, kedykoľvek bude nedonosené dieťa so znepokojivou krátkodobou prognózou potrebné previesť do inej nemocnice z dôvodu nedostatku základných zdravotníckych zariadení pre jeho liečbu, súd považoval za nevyhnutné podať nasledujúce upresnenie. Po prvé, stanovenie okolností, za ktorých liečba nebola alebo nemala byť poskytnutá, ako aj prípadných zlyhaní, ktoré by mohli mať vplyv na priebeh udalostí, bolo nevyhnutné pre odstránenie týchto nedostatkov, takže podobné incidenty sa nebudú opakovať a nezostanú nepotrestané na úkor pacientov, resp. užívateľov služieb verejného zdravotníctva. Vzhľadom na to, že štrukturálne nedostatky v systéme zdravotníctva by mohli mať vplyv na viac ako len jednu osobu, ako aj to, že často zostávajú neznáme pre verejnosť, súd bol presvedčený, že správne a disciplinárne vyšetrovania, ktoré sa uskutočnia pod dohľadom najvyššieho príslušného orgánu verejnej služby, by mohli hrať kľúčovú úlohu pri hľadaní vhodných riešení. Súd má teda za to, že v prípade, ak mal turecký právny systém vyžadovať v týchto konaniach rýchle a automatické inštitúcie, ktoré by mali byť nestranné a nezávislé s cieľom zabezpečiť účinnú účasť obetí, to by predstavovalo opatrenia v súlade s článkom 2 Dohovoru.

Po druhé, súd poukázal na to, že v záujme zachovania právneho štátu a dôvery verejnosti (a obetí) v súdny systém, postup pre forenzné lekárske skúšky musí obsahovať dostatočné záruky (okrem iného aj): orgány a/alebo špecialisti, ktorí by mohli byť vyzvaní na vykonanie takýchto skúšok, by mali mať kvalifikáciu a schopnosti plne zodpovedajúce osobitosti každého prípadu, ďalej by sa mala zachovať
dôveryhodnosť a účinnosť tohto procesu a to najmä požadovaním forenzných lekárskych odborníkov (z verejného alebo súkromného sektora) na poskytnutie riadnych odôvodnení na podporu svojich vedeckých tvrdení a stanovísk. Ďalej má sud za to, že perspektíva daná v odseku 138 Usmernenia o úlohe súdnych znalcov v súdnych konaniach v členských štátoch Rady Európy 2, by ponúkla dostatočné usmernenie žalovanému štátu pri výbere prostriedkov, zavedených na splnenie účelov článku 46 Dohovoru.
Súd ponechal žalovanému štátu (Turecku), podliehajúcemu dohľadu zo strany Výboru ministrov, aby (sám) prijal konkrétne opatrenia, ktoré považuje za nevyhnutné na dosiahnutie zamýšľaných cieľov.

Článok 41 Dohovoru (Spravodlivé zadosťučinenie)
Súd jednomyseľne rozhodol, že došlo k porušeniu článku 2 Dohovoru, a že Turecko je povinné zaplatiť pánovi a pani Aydoğduovcom (spoločne) sumu 65 000 € z titulu nemajetkovej ujmy a sumu 486 € pokiaľ ide o náklady a výdavky.

Celé znenie rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva si možete prečítať TU:




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


  • Používanie mobilného telefónu a poškodenie zdravia - rozhodnutie talianského súdu
  • Ionita v. Rumunsko - Nedostatočné vyšetrenie smrti po operácii
  • Smrť sťažovateľa v priebehu konania. Pokračovanie v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva aj po smrti sťažovateľa.
  • Prípad Makshakov vs. Rusko
  • Prípad Vasilevová v. Bulharsko
  • Všetky články...
  •  


    Diskusia


    Vaše meno
    Vaša reakcia
    Secure code
    Opíšte prosím text obrázku


    -- žiadne príspevky --