Právo dieťaťa | Medicínske právo
              

Judikatúra


PRÍPAD I v. FÍNSKO


Miriama Becová
 | 27.3.2016 | komentárov: 0

Sťažnosť č. 20511/03 Rozhodnutie Štrasburg 17. júl 2008 Prípad I v. Fínsko. Sťažnosť bola podaná fínskou štátnou občiankou. Ktorá tvrdila, že došlo k porušeniu čl. 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako Dohovor) na rešpektovanie jej súkromného života. Sťažovateľka trpela vírusom HIV a informácie o jej zdravotnom stave neboli dostatočne zabezpečené, čo jej spôsobilo značnú ujmu po tom, ako to zistilo jej okolie.

Obrazok

KONANIE

1. Konanie začalo na základe sťažnosti (č. 20511/03) podanej proti Fínskej republike na základe článku 34 Dohovoru, fínskou štátnou občankou (sťažovateľka) dňa 20. júna 2003. Predseda senátu na žiadosť sťažovateľky rozhodol o nezverejnení mena (článok 47 § 3 rokovacieho poriadku súdu).
2. Sťažovateľku zastupoval advokát pôsobiaci v Helsinkách, pán S. Heikinheimo.  Fínska vláda (ďalej len vláda) bola zastupovaná pánom Artom Kosonenom, zástupcom Ministerstva zahraničních vecí.
3. Sťažovateľka tvrdila, že došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru.
4. Dňa 19. januára 2006 predseda štvrtej sekcie Súdu sa rozhodol podať oznámenie o žalobe vláde. Podľa ustanovení článku 29 § 3 Dohovoru bolo rozhodnuté skúmať opodstatnenosť žiadosti skôr, ako jej prípustnosť.

OKOLNOSTI PRÍPADU

5.  Sťažovateľka sa narodila v roku 1960.
6. V rokoch 1989 až 1994 pracovala sťažovateľka ako zdravotná sestra na očnej poliklinike v štátnej nemocnici. Od roku 1987 platila poplatok za pravidelné návštevy 
poliklinike pre infekčné ochorenia v nemocnici, v ktorej pracovala, a to po tom čo bola diagnostikovaná ako HIV pozitívna.
7.  Na začiatku roka 1992  začala mať sťažovateľka podozrenie, že jej kolegovia boli oboznámení s jej chorobou. V tom čase mal nemocničný personál voľný prístup do registra pacientov, ktorý obsahoval informácie o diagnózách pacientov a ošetrujúcich lekárov. Po tom ako podozrenie padlo na jej lékara, a to v lete v roku 
1992, bol register nemocnice upravený tak, aby od tejto chvíle mali len ošetrujúci pracovníci kliniky prístup k záznamom svojich pacientov. Sťažovateľka bola zapísaná 
do registra pacientov pod falošným menom. Zrejme neskôr jej bola totožnosť zmenená ešte raz a dostala nové číslo sociálneho poistenia.
8. V roku 1995 sťažovateľka zmenila prácu a to kvôli tomu, lebo jej nebola predĺžená pracovná zmluva.
9. Dňa 25.novembra 1996, sťažovateľka podala sťažnosť na krajskú správnu radu (lääninhallitus, Länsstyrelsen), v ktorej žiadala o preskúmanie prístupu k jej  
dôverným záznamom. Na žiadosť, riaditeľ, ktorý bol zodpovedný za archív nemocnice, podal vyhlásenie Krajskej správnej rade. Podľa tohto vyhlásenia nebolo možné zistiť, kto mal prístup k záznamom pacientky. Systém o údajoch zobrazoval iba 5 posledných odborných konzultácií (nemocničného personálu a nie jednotlivej osoby). Daná informácia bola vymazaná akonáhle bol prípad uložený do archívu.
10. Vo svojom rozdhodnutí z dňa 20. októbra 1997 Krajská správna rada dospela k záveru:
,,Paragraf 12 zákona (laki potilaan asemasta ja oikeuksista, lag om patientens ställning och rättigheter) stanovuje, že zdravotnícke orgány a zamestanci musia konať v súlade s predpismi vydanými ministerstvom sociálnych vecí a zdravotníctva (sosiaali- ja terveysministeriö, social- och hälsovårdsministeriet, “ďalej len Ministerstvo”) pri príprave a spracovaní záznamov o pacientoch. Na základe tohto paragrafu Ministerstvo vydalo dňa 25. februára 1993 nariadenie č. 16/02/93. 
V uvedenom nariadení je uvedené, že záznamy pacienta musia byť zhotovené s ohľadom na ustanovenia stanovujúce povinnosť mlčanlivosti podľa Zákona o ochrane osobných údajov (henkilörekisterilaki, personregisterlagen; Act no. 471/1987). Preventívne opatrenie a dobré registračné postupy musia byť dodržané pri zhromažďovaní, uschovaní, využívaní a poskytovaní údajov, a tie musia byť vykonané  takým spôsobom, aby nedochádzalo k zbytočnému porušovaniu práva na súkromie registrovanej osoby alebo jej záujmov a práv. Povinnosť ochrany znamená, že údaje v záznamoch pacienta musia byť riadne chránené proti neoprávnenému spracovaniu, využitiu, zničeniu, úprave a krádeži (paragraf 3a 26 zákona o ochrane osobných údajov).
V uvedenom nariadení je taktiež  poznamenané, že záznamy pacienta musia tvoriť entitu, aby nedošlo k neoprávnenému prístupu cudzími osobami; okrem spomínaných povinností, v súlade so Zákonom o ochrane osobných údajov, však účel použitia uvedených údajov môže byť vzatý do úvahy. 
Na základe toho, požadované údaje pacienta sú uvedené len pre zamestnancov podieľajúcich sa na liečbe pacienta.
Sťažovateľka vo svojom tvrdení vyhlásila, že (X), ktorý pracuje pre tú istú nemocnicu si vyžiadal históriu prípadu (týkajúcu sa jej bývalého manžela) a rovnako aj niekto ďalší si vyžiadal jej údaje alebo navštívil archívy a prečital si jej údaje alebo údaje o jej synovi. Tieto údaje boli posunuté ďalším spomenutým pracovníkom (Y). (X) protestoval proti chybnému postupu.  Ďalšie osoby spomenuté v sťažovateľkiných vyhláseniach spochybnili to, že mali akékoľvek poznatky o uvedených údajoch, ktoré sa týkajú sťažovateľky a jej rodiny.
Podľa riaditeľa zodpovedného za nemocničné archívy, nie je možné spätne objasniť používanie záznamov o pacientoch. Systém o údajoch zobrazuje iba 5 posledných odborných konzultácií (nemocničného personálu a nie jednotlivej osoby). Daná informácia je vymazaná akonáhle je prípad uložený do archívu.
Na základe toho, Krajská správna rada nemôže s presnosťou povedať, či informácie obsiahnuté v záznamoch pacienta boli použité alebo dané cudzej osobe. Vzhľadom na vyššie uvedené informácie, Krajská správna rada konštatuje, že systém by mal zaznamenať akékoľvek konzultácie zložiek pacienta vzhľadom na ochranu súkromia. Takýmto spôsobom sa zabezpečí zodpovednosť jednotlivca za prípadny únik informácií. Pre budúcnosť, Krajská správna rada upozorňuje nemocnicu na povinnosť ochrany a starostlivosti podľa Zákona o ochrane osobných údajov..."

11. Následne, v marci 1998 bol nemocničný register upravený ohľadom zamietnutia spätnej identifikácie akejkoľvek osoby, ktorá mala prístup k záznamom pacienta. 
12. Dňa 15. mája 2000 sťažovateľka začala občianske konanie proti Okresnému úradu zdravia (sairaanhoitopiiri kuntayhtymä, samkommune för sjukvårdsdistriktet), 
ktorý bol zodpovedný za register pacientov nemocnice. Sťažovateľka sa domáhala náhrady za morálnu a finančnú ujmu pre údajné nedodržanie ochrany jej dôverných záznamov.
13. Dňa 10. apríla 2001, Okresný súd (käräjäoikeus, tingsrätten) zamietol žalobu po ústnom vypočutí. Aj napriek posúdeniu dôkazov, vrátane vypočutia piatich svedkov, rozhodnutia Krajskej správnej rady a vyhláseniu ombudsmana pre ochranu osobných údajov (Tietosuojavaltuutettu dáta ombudsmannen), súd nenašiel presvedčivé dôkazy, že záznamy sťažovateľky boli nezákonne zneužité.
14. Sťažovateľka sa odvolala na Odvolávací súd (hovioikeus, Hovrätten), pričom si stála za svojím tvrdením, že nemocnica nekonala v súlade s vnútroštátnym právom a nerešpektovala jej právo na súkromný život.
15. Dňa 7. marca 2002 po ústnom vypočutí Odvolávací súd zvážil sťažovateľkinu výpoveď o daných udalostiach, ako napríklad narážky a poznámky jej kolegov týkajúce sa HIV vírusu. Podobne aj odvolací súd nenašiel presvedčivé dôkazy o nezákonnom zneužití pacientských údajov. Odvolací súd nariadil sťažovateľke uhradiť trovy konania na Okresnom súde a Odvolávacom súde vo výške 2000 eur (EUR) a 3 271, 80 eur spolu s úrokmi a to v tomto poradí.
16. Sťažovateľka sa odvolala na Najvyšší súd (Korkein oikeus), kde sťažovateľka tvrdila okrem iného, že došlo k porušeniu jej práva na rešpektovanie jej súkromného života. 
17. Dňa 23. decembra 2002 Najvyšší súd zamietol odvolanie.

I. ÚDAJNÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 8 DOHOVORU

26. Sťažovateľka tvrdila, že Okresný úrad zdravia zlyhal pri plnení svojich povinností na vytvorenie registra, z ktorého by nemali byť zverejnené dôverné informácie o pacientke.

Článok 8 Dohovoru znie nasledovne:
,,1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, bydliska a korešpondencie.
2. Nie je stanovený žiadny zásah verejného orgánu do výkonu tohto práva okrem prípadov, kedy je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti alebo hospodárskeho blahobytu krajiny na ochranu pred nepokojom a zločinnosťou, na ochranu zdravia alebo morálky, na ochranu práv a slobôd druhých."

1. Tvrdenia strán
29. Sťažovateľka tvrdila, že prijaté opatrenia domácich orgánov na zabezpečenie rešpektovania jej práva na súkromný život neboli dostačujúce. V príslušnom čase, na začiatku roka 1990, nemocničný systém o údajoch pacientov nebol kontrolovaný ako je ustanovené v zákone. Ktokoľvek z nemocničného personálu mohol mať prístup k pacientkiným záznamom, keďže nemocničný register uchovával identifikačné údaje len piatich posledných užívateľov. Navyše, údaje boli odstránené akonáhle sa súbor vrátil do archívu. Až po rozhodnutí Krajskej správnej rady z 20. októbra 1997, bol nemocničný systém o údajoch zmenený. 
30. Podľa sťažovateľkinho názoru spätná kontrola by bola bezpodmienenečne potrebná. Systém o údajoch by mal mať uvedené, kto má prístup k záznamom pacienta tak, aby bolo možné zistiť, či daný prístup bol v súlade so zákonom. Vnútroštátne súdy zamietli sťažovateľkinu žiadost o náhradu škody z dôvodu, že sťažovateľka nebola schopná identifikovať osobu, ktorá získala informácie o jej zdravotnom stave zo záznamov pacientky. Sťažovateľka nebola schopná potvrdiť jej tvrdenie len preto, že nemocničný systém kontroly údajov bol nedostatočný v príslušnom čase. 
31. Vláda dospela k záveru, že nedošlok porušeniu práva sťažovateľky v zmysle článku 8 a v zmysle fínskej legislatívy v čase, ktorý zaručuje utajenie informácií o zdravotnom 
stave pacientky a v zásade všetky informácie o pacientke boli udržané v tajnosti. Iba osoby, ktoré sa podieľali na liečbe pacientky boli oprávnené spracovávať jej údaje.
32. Prevádzkovateľ údajov bol povinný zabezpečiť, aby neoprávnené osoby nemohli vidieť a spracovávať osobné údaje. Prevádzkovateľ bol zodpovedný za ochranu osobných údajov a bol striktne povinný uhradiť akékoľvek spôsobené škody. Okrem toho, hoci právne predpisy neobsahujú žiadne podrobné ustanovenia o vedení a uchovávaní údajov, prevádzkovateľ údajov mal všeobecnú zákonnú povinnosť kontrolovať používanie súborov s osobnými údajmi.
33. Vrámci tohto prípadu, vláda pripustila, že na začiatku 1990rokov použitie registra pacientov v danej nemocnici bolo kontrolované ukladaním posledných piatich 
používateľov záznamov pacienta. Neskôr, v roku 1998, bol systém zmenený tak, aby bola zaznamenaná každá konzultácia týkajúca sa záznamu pacienta a bola aj následne uchovaná.
34. Vláda ďalej zdôraznila, že nemocničný systém pre zaznamenávanie a získavanie informácií o pacientovi by mohol byť založený len na podrobných inštrukciách a ich dodržiavaní, vysokých morálnych štandardov personálu a zákonnej povinnosti mlčanlivosti. Príslušné podrobné inštrukcie boli vypracované v nemocnici; pracovníci mohli získať informácie z registra iba za prísne obmedzeným účelom. Pre nemocnicu by nebolo možné, aby vytvorila systém vopred overujúci pravosť každej žiadosti o informácie, ako  sú záznamy o pacientoch. Dané informácie sú často potrebné naliehavo a okamžite. Vláda konečne poukázala na to, že procesné záruky boli splnené v tom, že sťažovateľka mala právo požiadať o súdne konanie v prípade akéhokoľvek chybného nakladania s jej údajmi.

II. Posúdenie súdu

35. Nemocnica bola verejnou nemocnicou, na základe čoho je Štát zodpovedný za  splnenie účelu tohto dohovoru (pozri Glass v. Spojené kráľovstvo, č. 61827/00, § 71, ESĽP 2004-II). Spracovanie informácií týkajúcich sa súkromného života jednotlivca spadá do pôsobnosti článku 8 § 1 (pozri Rotaru v. Rumunsko [GC], č. 28341/95, § 43, ESĽP 2000-V, Leander v. Švédsko, rozsudok z 26. marca 1987, séria A č. 116, § 48). Osobné informácie vzťahujúce sa k pacientovi nepochybne patria do súkromného 
života jednotlivca. Článok 8 je teda použiteľný v tomto prípade. 
36. Aj keď predmetom článku 8 je v podstate ochrana jednotlivca pred svojvôľným zasahovaním verejných orgánov, nie je možné donútiť Štát zdržať sa akéhokoľvek zásahu: okrem tohto aj primárne negatívny počin môže mať pozitívne záväzky spočívajúce v účinnom rešpektovaní súkromného a rodinného života (pozri Airey v. 
Írsko, rozsudok z 9. októbra 1979, séria A, č. 32, str. 17, § 32). Tieto povinnosti môžu zahŕňať prijatie opatrení, ktorých cieľom je zabezpečiť rešpektovanie súkromného 
života aj v oblasti vzťahov medzi jednotlivcami (pozri X a Y v. Holandsko, rozsudok z 26. marca 1985, séria A č. 91, str. 11, § 23 ;. Odièvre proti Francúzsku [GC], č 42326/98, ESĽP 2003-III).
37. Súd konštatuje, že pretože išlo o úmyselné neoprávnené zverejnenia sťažovateľkiných zdravotných údajov, predstavuje to zásah 
do jej práva na rešpektovanie súkromného života. Sťažovateľka nespochybnila skutočnosť zostavenia a ukladania jej zdravotných údajov. Sťažovateľka spochybňuje zlyhanie na strane nemocnice týkajúce sa zabezpečenia údajov proti neoprávnenému prístupu alebo v zmysle Dohovoru porušenie povinnosti Štátu zabezpečiť rešpektovanie súkromného života jednotlivca, prostredníctvom systému záruk a ochrany osobných údajov. Na tomto základe Súd preskúma daný prípad, najmä s ohľadom na skutočnosť, že v konaniach pred vnútroštátnymi súdmi bolo vecou sťažovateľky, aby dokázala pravdivosť svojho tvrdenia. 
38. Ochrana osobných údajov, najmä zdravotných údajov, má zásadný význam pre uspokojenie jednotlivca a jeho práva na rešpektovanie osobného a rodinného života ako je uvedené v článku 8 Dohovoru. Zachovanie dôvernosti zdravotných údajov je zásadný princíp v právnych systémoch všetkých zmluvných strán dohovoru. Je nesmierne dôležité nielen rešpektovať súkromie pacienta, ale tiež zachovať jeho dôveru v lekársku profesiu a v zdravotnícke služby všeobecne. Uvedené úvahy sú obzvlášť platné, pokiaľ ide o ochranu dôvernosti informácií o HIV infekcii človeka, vzhľadom k citlivej otázke týkajúcej sa tohto ochorenia. Vnútroštátne právo musí poskytovať vhodné ochranné opatrenia, aby sa zabránilo takému oznámeniu alebo zverejneniu osobných údajov o zdravotnom stave pacienta, ktoré môžu byť v rozpore so zárukami v článku 8 Dohovoru (pozri Z v. Fínsko, rozsudok z 25. februára 1997, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 -I, §§ 95-96).
39. Súd konštatuje, že na začiatku rokov 1990 boli všeobecné ustanovenia fínskych právnych predpisov zamerané na ochranu citlivých osobných údajov. Súd pripisuje osobitný význam existencii a rozsahu zákona o osobných údajov z roku 1987 (pozri paragraf 19, vyššie uvedený). Podľa § 26 mal prevádzkovateľ údajov zabezpečiť, aby boli osobné údaje zodpovedajúcim spôsobom zabezpečené proti nedovoleného prístupu. Prevádzkovateľ údajov sa mal taktiež ubezpečiť, že iba pracovníci podieľajúci sa na liečbe pacienta mali prístup k dokumentácii pacienta.
40. Niet pochýb, že cieľom ustanovenia bolo zabezpečiť osobné údaje proti riziku neoprávneného prístupu. Ako je uvedené v Z v. Fínsko, potreba dostatočných záruk je obzvlášť dôležitá pri spracovaní vysoko citlivých údajov, ako je tomu v tomto prípade, keď navyše sťažovateľka pracovala v rovnakej nemocnici, kde bola liečená. Striktné uplatňovanie zákona by teda predstavovalo významný nástroj pre ochranu práv sťažovateľky vyplývajúcich z článku 8 Dohovoru.
41. Krajská správna rada zistila, že pokiaľ ide v spornej otázke o nemocnicu, systém zdravotných záznamov neumožnil spätne objasniť používanie záznamov pacientov. Ukázalo sa, že systém zobrazuje iba päť posledných konzultácií a dané informácie boli odstránené zo záznamu, akonáhle boli uložené do archívu. Práve preto Krajská správna rada nemohla určiť, či informácie obsiahnuté v záznamoch pacienta týkajúce sa sťažovateľky a jej rodiny boli sprístupnené neoprávnenej osobe. Tento nález bol neskôr potvrdený Odvolacím súdom v občianskoprávnom konaní.
42. Je potrebné podotknúť, že nemocnica prijala opatrenia ad hoc k ochrane sťažovateľky pred neoprávneným zverejnením jej citlivých informácií o zdravotnom stave zmenou registera pacientov v lete 1992. A to takým spôsobom, aby iba ošetrujúci personál mal prístup k záznamu pacienta a sťažovateľka bola zaregistrovaná v systéme pod falošným menom a číslom sociálneho zabezpečenia. Tieto mechanizmy však prišli do platnosti neskoro a na stažovateľkin prípad to nemalo žiaden vplyv.
43. Odvolací súd zistil, že výpoveď sťažovateľky o udalostiach, ako boli narážky jej kolegov a pripomienky, začaté v roku 1992, týkajúce sa jej infekcie HIV, bola spoľahlivá a vierohodná. Avšak, Súd nenašiel presvedčivé dôkazy o tom, že jej údaje zo zdravotnej dokumentácie boli neoprávnene konzultované.
44. Súd poznamenáva, že sťažovateľka prehrala občianske súdne konanie, pretože nebola schopná preukázať na základe faktov príčinnú súvislosť medzi nedostatkami v pravidlách zabezpečenia prístupu a šírenia informácií o jej zdravotnom stave. Aby však bolo možné preniesť takéto dôkazné bremeno na sťažovateľku, treba prihliadnuť na uznané nedostatky v evidencii nemocnice v danom čase. Ak by nemocnica poskytla väčšiu kontrolu nad prístupom k zdravotným záznamom tým, že by sprístupnila informácie len pre zdravotnícky personál priamo zapojených do liečby sťažovateľky, alebo tým, že by zachovávala záznamy o všetkých osobách, ktoré pristúpili k lekárskemu spisu sťažovateľky, tak by sťažovateľka bola v menej znevýhodnenom postavení pred domácimi súdmi. Pre Súd je rozhodujúce, že systém evidencie nemocnice nebol v súlade so zákonnými požiadavkami obsiahnutými v § 26 Zákona o osobných údajoch, čo je skutočnosť, ktorej nebola venovaná náležitá pozornosť domácich súdov.

45. Vláda nevysvetlila, prečo záruky poskytované vnútroštátnymi právnymi predpismi neboli kontrolované v danej nemocnici. Súd konštatuje, že s kontrolou sa začalo až v roku 1992, po podozrení sťažovateľky o úniku informácií. Je ešte potrebné uviesť, že to bolo len na základe sťažnosti sťažovateľky podanej na Krajskej správnej rade, kde bola zriadená spätná kontrola prístupu k údajom.
46. Podľa tvrdenia sťažovateľky, jej zdravotné údaje neboli dostatočne zabezpečené proti neoprávnenému prístupu v danom čase, v ktorom tak malo byť 
uskutočnené.
47. Súd poznamenáva o danej skutočnosť, že vnútroštátne právne predpisy za predpokladu, že sťažovateľka získa náhradu za škody spôsobené údajným 
nezákonným zverejnením osobných údajov, neboli dostatočné na ochranu jej súkromného života. V tejto súvislosti je nevyhnutná praktická a účinná ochrana na 
vylúčenie akejkoľvek možnosti neoprávneného prístupu, ktorá sa vyskytuje na prvom mieste. Takáto ochrana nebola poskytnutá sťažovateľke.
48. Súd nemôže konštatovať, že v danom čase zlyhal Štát pri jeho povinnosti na pozitívne konanie podľa článku 8 § 1 Dohovoru s cieľom zabezpečiť rešpektovanie 
súkromného života sťažovateľky.
49. Došlo teda k porušeniu článku 8 Dohovoru.

III. Údajné porušenie článkov 6 a 13 Dohovoru

50. Sťažovateľka namietala tiež porušenie článkov 6 a 13. Sťažovateľka niesla dôkazné bremeno, a mala preukázať, že niektorí z jej kolegov nezákonne pristupovali k 
jej záznamov. Sťažovateľka nebola schopná získať dôkaz o chybnom zabezpečení jej údajov v registri. 
51. Vzhľadom na zistenia týkajúce sa článku 8, sa Súd domnieva, že nie je potrebné skúmať tento aspekt žaloby (pozri, medzi inými Sallinen a ďalší v. 
Fínsko, č. 50882/99, § 102, 110, z 27. septembra 2005, Copland, vyššie citovaný, §§ 50-51).

IV. Článok 41 Dohovoru

52. Článok 41 dohovoru znie:
"Ak Súd zistí, že došlo k porušeniu Dohovoru alebo jeho protokolov, a ak vnútroštátne právo dotknutej strany umožňuje len čiastočné odstránenie dôsledkov 
tohto porušenia, v prípade potreby Súd prizná spravodlivé zadosťučinenie poškodenej strany. "

Z TÝCHTO DÔVODOV, SÚD JEDNOMYSEĽNE:
1. Vyhlasuje sťažnosť za prípustnú,
2. Rozhoduje, že došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru
3. Rozhoduje, že nie je potrebné skúmať sťažnosti podľa článku 6 a 13 Dohovoru
4. Rozhoduje, že
(a)žalovaný Štát má sťažovateľke zaplatiť ,v lehote troch mesiacov odo dňa, keď 
rozsudok nadobudne právoplatnosť v súlade s článkom 44 paragrafom 2 Dohovoru, 
nasledujúce sumy:
(i) 5 771,80 EUR (päť tisíc sedemsto sedemdesiat jedna eur a osemdesiat centov), 
plus akékoľvek zdanenie, ktoré môžu byť spojené s poplatkom, pokiaľ ide o náhradu 
morálnej ujmy;
(ii) 8 000 EUR (osemtisíc eur), plus akákoľvek daň, ktorá môžu byť za poplatok, 
pokiaľ ide o náhradu morálnej ujmy;
(iii) 20 000 EUR (dvadsať tisíc eur), plus akúkoľvek daň, ktorá môžu byť 
zaúčtovaná sťažovateľke, pokiaľ ide o náklady a výdavky,
(b) od uplynutia vyššie uvedených troch mesiacov až do zaplatenia daného úroku 
má byť vyplatená uvedená suma podľa cla rovnajúceho sa clu marginálne 
refinančných operácií Európskej centrálnej banky počas uvedenej doby, ktorej by 
mali byť pridané tri percentuálne body;




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


  • Prípad Dickson v. Spojené kráľovstvo
  • Právo na súkromie vs. všeobecný záujem
  • Zmena pohlavia
  •  


    Diskusia


    Vaše meno
    Vaša reakcia
    Secure code
    Opíšte prosím text obrázku


    -- žiadne príspevky --