Náhrada za stratu na zárobku | Medicínske právo
              

Judikatúra


NEDOSTATOČNÉ PRÁVNE ZÁRUKY PRI NÚTENOM PODÁVANÍ LIEKOV


Jana Böszörményiová
 | 3.9.2012 | komentárov: 0

V rozsudku senátu z 3.7.2012 v prípade X proti Fínsku, ktorý zatiaľ ešte nie je konečný, Európsky súd pre ľudské práva jednomyseľne rozhodol, že došlo k porušeniu §1 článku 5 (právo na slobodu a bezpečnosť) a článku 8 (právo na rešpektovanie súkromného života) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obrazok Prípad sa týkal držania pediatričky v psychiatrickej liečebni a násilného podávania liekov. K držaniu došlo v súvislosti s trestným konaním, ktoré  proti nej bolo vedené vo veci napomáhania a navádzania matky k únosu vlastnej dcéry kvôli podozreniu zo sexuálneho zneužívania jej otcom.  Podľa názoru súdu zákon, na základe ktorého došlo k nedobrovoľnému držaniu pediatričky v psychiatrickej liečebni, ako aj nútenému injekčnému podávaniu liekov, neobsahoval vhodné ochranné opatrenia proti svojvôli.

Základné fakty

Žiadateľka X je fínska občianka narodená v roku 1943 a žijúca vo Fínsku. Pracuje ako pediatrička, po odchode do dôchodku pokračovala v práci vo vlastnej ambulancii. 18. apríla 2001 bola X zadržaná na základe podozrenia z napomáhania matke v únose vlastnej dcéry. V júni 2000 bolo dieťa prevzaté do systému verejnej starostlivosti kvôli matkinmu duševnému stavu; matka mala aj naďalej právo stretávať sa s dcérou. V polovici decembra 2000 po zdravotnej prehliadke v ordinácii X, matka s dcérou odišli, no dieťa sa nevrátilo do centra na podporu rodín ako sa malo. Ostalo so svojou matkou až do apríla 2001, kedy bolo nájdené orgánmi. X prepustili 25.apríla 2001.
18. apríla 2001 sa začalo trestné konanie proti X. Bola obvinená z obmedzovania slobody dievčaťa v čase medzi decembrom 2000 a aprílom 2001 a z navádzania matky na únos dieťaťa. V rámci konania súd nariadil, aby sa X podrobila psychiatrickému vyšetreniu. Odvtedy sa skrývala.
X bola znovu zadržaná v októbri 2004. Súd nariadil detenciu a presun do psychiatrickej liečebne Vanha Vaasa, kam bola premiestnená v novembri toho istého roku. Doktor v liečebni jej diagnostikoval tzv. bludový syndróm, a teda spĺňala kritériá pre nedobrovoľné držanie v liečebni. Vo februári 2005 Komora pre forenznú psychiatriu národného úradu pre medicínsko-právne záležitosti na základe žiadosti lekára z Vanha Vaasa nariadila nedobrovoľnú liečbu v psychiatrickej liečebni. Komora usúdila, že v prípade neliečenia by sa stav X výrazne zhoršil.
Od marca 2005 začala liečebňa X injekčne podávať liek Zyprexa, a neskôr aj Risperdal Consta vzhľadom na jej sústavné odmietanie orálneho podávania týchto liečiv. Z ústavu bola prepustená v januári 2006 a jej liečba bola oficiálne ukončená v júni toho istého roku.
V roku 2005 neúspešne napadla svoje umiestnenie v systéme psychiatrickej starostlivosti na Najvyššom správnom súde. Proti dvom následným rozhodnutiam o pokračovaní liečby, prijatým v júli 2005 a v januári 2006 vedúcim lekárom liečebne sa odvolala na správnych súdoch, no bezvýsledne. X takisto opakovane pred viacerými orgánmi, vrátane Úradu pre medicínsko-právne záležitosti, ombudsmana a polície namietala proti faktu, že v psychiatrickej liečebni jej boli nútene podávané liečivá. Tieto inštitúcie však buď nemali kompetencie na zasahovanie do problematiky podávania liekov alebo mali za to, že nebol spáchaný žiaden trestný čin.
Vo februári 2005, po tom, čo Úrad pre medicínsko-právne záležitosti dospel k záveru, že X vzhľadom na svoj duševný stav nemôže pred súdom v trestnom konaní svoje záujmy zastupovať sama, jej súd ustanovil opatrovníka. X namietala proti vymenovaniu opatrovníka bez udania akéhokoľvek dôvodu, a ďalej tvrdila, že opatrovník nezastupoval jej záujmy a nežiadal ústne vypočutie pred odvolacím súdom, a tiež  nespochybnil správnosť jej psychiatrického vyšetrenia. Súd jej odvolanie zamietol.
V trestnom konaní súd rozhodol, že X bola zodpovedná za napomáhanie a navádzanie matky na únos svojej dcéry v decembri 2000, avšak vzhľadom na svoj duševný stav nie je trestne zodpovedná. V januári 2007 jej bolo zakázané liečiť vo svojej súkromnej ambulancii prípady detí, u ktorých je podozrenie zo zneužívania.

Sťažnosti,  postup a zloženie súdu

Opierajúc sa o článok 5, žiadateľka namietala porušenie svojho práva na slobodu v dôsledku jej nedobrovoľného a nezákonného držania v psychiatrickej liečebni. Opierajúc sa o článok 6 namietala tiež ustanovenie opatrovníka v jej prípade a nemožnosť vypočuť svedkov. Konečne, opierajúc sa o článok 8, namietala nútené aplikovanie injekcií s liekmi. Žiadosť bola podaná na Európsky súd pre ľudské práva 30.septembra 2004. Rozsudok bol vynesený senátom, ktorý sa skladal z nasledujúcich siedmich sudcov: Nicolas Bratza (Veľká Británia), Predseda senátu, Lech Garlicki (Poľsko),George Nicolaou (Cyprus), Ledi Bianku (Albánsko), Zdravka Kalaydjieva (Bulharsko), Nebojša Vučinić (Čierna hora) a Matti Mikkola (Fínsko), sudca ad hoc  a tiež Lawrence Early, zapisovateľ.

Rozhodnutie súdu

Nedobrovoľné psychiatrické väznenie (Článok 5)

Súd najprv poznamenal, že rozhodnutie umiestniť X do nedobrovoľnej zdravotnej starostlivosti bolo prijaté nezávislým správnym orgánom s právnou a medicínskou odbornosťou. Bolo založené na dôkladnom psychiatrickom vyšetrení uskutočnenom v psychiatrickej liečebni doktorom, ktorý sa nezúčastňoval rozhodovania v súvislosti s jej umiestnením. Rozhodovací proces sa po celý čas riadil domácimi právnymi postupmi. Zákon o duševnom zdraví (the Mental Health Act) bol dostatočne jasný a zrozumiteľný, ľudia mali možnosť ho nájsť, prečítať, a predvídať dôsledky svojich činov podľa jeho ustanovení.
Zákon mal tiež chrániť jednotlivca pred svojvoľným obmedzovaním slobody a bezpečnosti. Čo sa týka počiatočného väznenia X, súd ho nepovažoval za problematické, keďže bolo nariadené nezávislým špecializovaným orgánom po predchádzajúcom psychiatrickom vyšetrení, ktoré bolo predmetom súdneho preskúmania.
Avšak čo sa týka pokračujúcej liečby X, ochranné opatrenia proti svojvôli neboli dostatočné. Konkrétne neexistovalo žiadne nezávislé psychiatrické stanovisko, keďže obaja doktori, ktorí rozhodli, boli z tej psychiatrickej liečebne, kde bola X držaná. Navyše podľa fínskeho práva konanie o preskúmaní potreby ďalšej liečby nemohlo začať, pretože k pravidelnému preskúmaniu môže dôjsť len raz za 6 mesiacov, a to na podnet príslušného domáceho orgánu. Situácia sa zhoršila aj preto, že príkaz na starostlivosť o nedobrovoľne držaného pacienta automaticky obsahuje povolenie liečiť pacienta, a to aj proti jeho vôli. Pacienti navyše nemajú okamžitý prostriedok nápravy, ktorý by im umožnil sťažovať sa.
S ohľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu §1(e) článku 5 Dohovoru v dôsledku nedobrovoľného držania X v psychiatrickej liečebni.

Právo na spravodlivý proces (Článok 6 § 1)

Ustanovenie opatrovníka

Súd, ktorý X ustanovil opatrovníka, jej dal možnosť vyjadriť svoj názor ako k ustanoveniu samotnému, tak aj k osobe opatrovníka. X jednoducho namietala oba aspekty bez toho aby udala dôvod a inú osobu ako opatrovníka nenavrhla. Súd konštatoval, že fínske súdy na základe argumentov X preskúmali potrebu opatrovníka a mali za to, že ústne pojednávanie v tejto veci na základe Dohovoru nie je nutné. Navyše vymenovaný opatrovník bol právnikom, ktorý reprezentoval záujmy X v trestnom konaní vedenom proti nej a teda mu bol prípad známy, navyše bol skúseným členom Fínskej advokátskej komory.
Súd dospel k záveru, že ustanovenie opatrovníka, aj keď proti vôli X, nebolo v rozpore s požiadavkou spravodlivého procesu. Samotné ustanovenie, ani fakt, že X mohla po ustanovení opatrovníka reagovať len písomne nepredstavovalo porušenie §1 článku 6. Súd preto túto sťažnosť zamietol ako neprípustnú.

Výsluch svedkov

Súd pripomenul, že článok 6 neustanovuje žiadne pravidlá týkajúce sa prípustnosti dôkazu ako takého, a je teda predovšetkým povinnosťou domáceho práva túto problematiku regulovať. X namietala, že súd nevypočul svedkov, o výsluch ktorých žiadala, bez vysvetlenia prečo bol ich výsluch dôležitý. Navyše vzhľadom na to, že bol ustanovený opatrovník, bolo jeho úlohou zvoliť najlepší spôsob obhajoby bez toho, aby bol obmedzený názorom X na výsluch svedkov. Neexistuje žiadny dôkaz poukazujúci na nedostatočnosť obhajoby X.
Vzhľadom na tieto skutočnosti, súd sťažnosť zamietol ako neprípustnú.

Ochrana súkromného života (článok 8)

Niet pochýb o tom, že nútený lekársky zásah narúšal fyzickú integritu X chránenú článkom 8. Zásah sa uskutočnil na základe zákona, konkrétne Zákona o duševnom zdraví  (the Mental Health Act), ktorý bol dostatočne jasný a zrozumiteľný, ľudia mali možnosť ho nájsť, prečítať, a predvídať dôsledky svojich činov podľa jeho ustanovení.
Avšak podľa tohto zákona, príkaz na starostlivosť o nedobrovoľne držaného psychiatrického pacienta obsahuje aj automatické splnomocnenie na liečbu pacienta, a to aj proti jeho vôli. Rozhodnutie lekára o nútenej liečbe pacienta preto nie je možné odvolať.
Súd pripomenul, že nútené podávanie medikamentóznej liečby predstavuje vážny zásah do fyzickej integrity človeka a môže sa preto uskutočniť len na základe zákona, ktorý garantuje vhodné ochranné opatrenia proti svojvôli. V prípade X takéto ochranné opatrenia chýbali. Bola nútene liečená proti svojej vôli doktormi, ktorí mohli pristúpiť k akémukoľvek radikálnemu opatreniu bez ohľadu na jej vôľu a X tieto opatrenia nemala možnosť napadnúť na súde.
V dôsledku toho súd dospel k záveru, že chýbali zákonné požiadavky uvedené v Dohovore, a teda došlo k  porušeniu článku 8.

Spravodlivé zadosťučinenie (článok 41)

Súd rozhodol, že Fínsko má žiadateľke zaplatiť 10 000 eur pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu a 8000 eur za trovy konania.

Preklad: Ingrid Tonhauserová
Foto: forcechange.com





 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


  • ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA EÚ vo veci C-377/98. Holandsko proti Európskemu parlamentu a Rade EÚ.
  •  


    Diskusia


    Vaše meno
    Vaša reakcia
    Secure code
    Opíšte prosím text obrázku


    -- žiadne príspevky --