Princíp proporcionality a rozhodovanie o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia | Medicínske právo
              

Judikatúra


C.B proti Rumunsku


Marta Nováková
 | 8.12.2010 | komentárov: 0

Detencia nemôže byť právoplatne predlžovaná bez trvania akýchkoľvek duševných problémov. Vzhľadom na to, žiadne zbavenie slobody osoby považovanej za duševne chorú nemôže byť v súlade s článkom 5 § 1 e ak bola nariadená bez vyžiadania názoru lekárskeho experta. Štáty disponujú veľkou voľnosťou v prípadoch urgentnej detencie, je akceptovateľné v urgentných prípadoch, aby bola osoba zadržaná z dôvodu jej násilného správania, ak nie je možné ihneď zaobstarať lekárske posúdenie, v ostatných prípadoch je predbežné vyšetrenie nevyhnutné. Nakoniec, zbavenie osobnej slobody je opatrením tak závažným, že prichádza do úvahy, ak ostatné opatrenia sú nedostatočné na ochranu záujmov osobných alebo verejných.

Obrazok
1.  Skutkové okolnosti

Sťažovateľ sa narodil  v roku 1960 s trvalým pobytom v Bukurešti. Matka sťažovateľa žije v dedine Podenii Noi v oblasti Prahova. Sťažovateľ podal množstvo trestných oznámení za krádež a iných trestných činov proti tretím osobám a štátnym agentom najmä proti šéfovi policajného oddelenia v Podenii Noi, Vasile P.
15.októbra 2001, policajt Vasile P. sformuloval trestnú žalobu proti sťažovateľovi za krivé obvinenie. Tvrdil, že sťažovateľ vzniesol množstvo trestných oznámení proti nemu, ktoré by mali byť všetky klasifikované ako neopodstatnené.
3. septembra 2002,  trestné stíhanie proti sťažovali bolo zahájené.

A. Detencia sťažovateľa
V septembri 2002 sa sťažovateľ pripravoval na advokátsku skúšku, ktorá sa mala konať v priebehu roka 2003.
4. septembra 2002, 6.30 ráno, sťažovateľ bol vyzvaný cez dvere krikom Otvorte, polícia. Rozhodol sa neotvoriť dvere, pretože nepoznal právny dôvod prečo polícia prišla k nemu. Polícia použitím násilia vnikla do jeho bytu po tom, čo vylomili zámok dverí. Prokurátor M. prokuratúry pri súde prvej inštancie Ploiesti sa predstavil sťažovateľovi sprevádzaný dvoma úradníkmi a dvoma príslušníkmi kriminálnej polície. Násilný vstup polície k sťažovateľovi bol z procesného hľadiska zabezpečený aj asistenciou dvoch svedkov. Pokusy sťažovateľa na spoznanie dôvodu ich návštevy zlyhali a len ho spútali bez vysvetlení a odviedli ho do exteriéru budovy, kde susedia sledovali celý incident. Následne bol transportovaný na policajný komisariát, kde obdržal rozhodnutie prokuratúry  č.  10405 z 3. Septembra 2002.  Na základe tohto rozhodnutia, prokuratúra konštatovala, že obecný policajt Vasile P. podal trestné oznámenie proti sťažovateľovi za urážku a krivé obvinenie na základe článku 239 a 259 par. 1 trestného zákona. Rozhodnutie uviedlo, že vyšetrovanie kvôli krivému obvineniu naďalej pokračuje. Prokuratúra doplnila, že existuje lekárske osvedčenie vydané N.C rodinným lekárom sťažovateľa, v ktorom uviedol, že sťažovateľ trpí schizofréniou. Bez vysvetlenia ďalšieho nevyhnutného dôvodu uväznili sťažovateľa, prokuratúra tvrdila, že existuje pochybnosť o psychickom zdraví sťažovateľa v momente naplnenia okolností, o ktorých je stíhaní a nariadil na základe článku 117 trestného poriadku jeho psychiatrickú detenciu až do vypracovania expertízy psychiatrickou liečebňou vo Voila. Prokuratúra stanovila otázky, na ktoré je potrebné vypracovať expertízy a tiež určila lehotu na vypracovanie. Na policajnej stanici sťažovateľ svedčil už ako obvinený v prítomnosti ustanoveného advokáta. Po oznámení nariadenia prokuratúry o detencii, sťažovateľ bol odvezený v sprievode policajnej eskorty  do medicínskej služby na oddelenie v Prahove, kde bol predstavený lekárskej komisii za účelom vypracovania expertízy. Bez vyšetrenia sťažovateľa, komisia vydala v rovnaký deň stanovisko, že sťažovateľ musí byť okamžite umiestnený do psychiatrickej nemocnice Prof. Dr. Al. Obregia v Bukurešti.
V sprievodnom liste odoslaným sťažovateľom na súd, 30. Septembra 2002 súhlasil so svojim poslaním do psychiatrickej nemocnice, aby bol vyšetrení a teda pokračovalo jeho obmedzenie slobody políciou. V priebehu rovnakého dňa 4. Septembra 2002, ho polícia eskortovala do nemocnice, sprevádzaný listom z 4. Septembra 2002 šéfa polície z Ploiesti, ktorý žiadal umiestnenie sťažovateľa do pavilónu s maximálnou ostrahou z dôvodu, že potrebuje všetku špecializovanú lekársku kontrolu. Sťažovateľ bol umiestnený do  sekcie číslo 10 nemocnice. Bol tu spolu s psychicky chorými, ktorí v ňom vyvolávali úzkosť. Bol prepustený 18. Septembra 2002 takmer dva týždne po jeho umiestnení na základe príkazu komisie pozostávajúcej z troch expertov, ktorí potvrdili absenciu psychických problémov u sťažovateľa.  V presne nezistenom dátume, sťažovateľ podal sťažnosť proti opatreniu o detencii. 24. Apríla 2003, prokuratúra pri súde prvej inštancie vrátila sťažnosť navrhovateľovi z dôvodu, že bol odoslaný rozsudok a že mohol svoje práva hájiť pred súdom.
Kvôli uvedeným udalostiam sťažovateľ nevykonal skúšky na právnickej fakulte v roku 2003,ale musel ich preniesť na nasledujúci rok.

B. Nasledujúce trestné konanie proti sťažovateľovi
Na základe obžaloby z 9. Decembra 2002, prokuratúra pri krajskom súde Prahovy obvinila sťažovateľa z krivého obvinenia, na základe toho, že počas obdobia rokov 1999 až 2001 sformuloval množstvo oznámení a krivých obvinení proti policajtovi Vasile P. šéfovi obecnej polície v Podenii Noi, ktorého obviňoval z protiprávneho konania. Sťažovateľ  žiadal, aby prípad bol prejednávaný pred iným súdom z dôvodu vhodnejšieho nachádzania spravodlivosti. Táto žiadosť bola zamietnutá rozhodnutím z 12. februára 2003 vydaným Najvyšším súdom. Rozhodnutím z 29. mája 2003 súd prvej inštancie z Ploiesti sťažovateľa odsúdil na trest odňatia slobody  v trvaní jedného roka a šesť mesiacov s odkladom za krivé obvinenie.  Na základe rozhodnutia z 29. októbra 2003 odvolacieho súdu , odvolanie bolo prijaté z dôvodu pochybenia v konaní týkajúcej sa v jeho predvolaní pred súd. Prípad bol poslaný pred súd prvej inštancie na nové prejednanie. Vo svojej výpovedi z 11. mája 2004, ktorú urobil pred súdom prvej inštancie sťažovateľ poukázal na brutálnu interpeláciu z 4. septembra 2002.
Rozhodnutím z 8. júla 2004 vydaným súdom prvej inštancie, sťažovateľa súd odsúdil na trest odňatia slobody na 6 mesiacov s odkladom. Toto rozhodnutie bolo potvrdené krajským súdom 20. septembra 2004. Sťažovateľ podal opravný prostriedok proti tomuto poslednému rozhodnutiu. Odvolací súd zrušil predchádzajúce rozhodnutia a zbavil sťažovateľa viny  z dôvodu, že on iba vykonával svoje práva intervenujúc v prospech svojej matky v jej spore a že tieto skutočnosti nemajú trestnoprávny charakter, pretože prah závažnosti vyžadovaný zákonom nebol dosiahnutý. Súd tvrdil, že sťažovateľ bol umiestnený do detencie v priebehu trestného konania na základe zdravotného osvedčenia lekára N.C, ktorý nebol lekárom sťažovateľa a ktorý ho ani nepoznal. Podľa odvolacieho súdu toto osvedčenie nemožno brať do úvahy pretože nie je v súlade s realitou.

C. Správa vyhotovená psychiatrickou nemocnicou Obregia v Bukurešti o sťažovateľovi
Správa nemocnice Obregia z 6. marca 2009 poukázala, na to že 4. septembra 2002 sťažovateľ, ktorý nebol nikdy predtým hospitalizovaný v tejto nemocnici bol urgentne umiestnený v sekcii 10. V rubrike diagnóza pre detenciu figurovalo upresniť diagnózu. Bolo tiež poznamenané, že sťažovateľ bol do nemocnice eskortovaní políciou. Dokument okrem toho uviedol, že sťažovateľ bol sem umiestnený na základe osvedčenia vydaným lekárom N.C, podľa ktorého trpí schizofréniou. Nakoniec, správa obsahovala tvrdenie, že sťažovateľ  bol umiestnený do psychiatrickej nemocnice so svojim súhlasom za účelom upresnenia diagnózy a že nebol zbavený slobody počas klinických a paraklinických výšetrení.

2. Vnútroštátne zákony a prax

Týkajúce sa právne ustanovenia trestného zákona znejú nasledovne :

Článok 117
Je nevyhnutné vykonať psychiatrické vyšetrenie v prípadoch trestných činov vraždy a tiež ublíženia na zdraví za účelom trestného stíhania alebo ak súd má pochybnosti o psychickom stave podozrivého alebo obvineného.

Expertíza v tomto prípade sa musí vykonať v špecializovaných zdravotníckych zariadeniach.  Vyšetrovací orgán po prijatí súhlasu prokurátora alebo súdu môže nariadiť detenciu podozrivého alebo obvineného  počas nevyhnutného času.
V rozhodnutí č. 76 z 20. mája 1999 ústavný súd odmietol neústavnosť druhého odseku článku 117 trestného zákona.  Neústavnosť bola napadnutá  súdom prvého stupňa z Filiasi na základe toho, že trvanie detencie za účelom psychiatrickej expertízy predpokladanou článkom 117 nie je presne vymedzená a teda môže byť predlžovaná bez obmedzenia a že nevyhnutnosť detencie nie je subsumovaná pod žiadnu súdnu kontrolu a to podľa súdu prekračuje právo na slobodu a istotu garantované ústavou. Ústavný súd tvrdil, že článok 117 trestného poriadku neustanovuje trestnú sankciu, ale procesné opatrenie, že súdne orgány sú povinné v prípade pochybností o psychickom stave podozrivého alebo obvineného uložiť vypracovanie psychiatrickej expertízy. Ústavný súd usúdil, že nie je možné určiť začiatok a striktný spôsob trvania expertízy a to z dôvodu jej jedinečného a komplexného charakteru.
Ustanovenia zákona č. 487/2002 o mentálnom zdraví a ochrane osôb s psychickými poruchami v druhej časti piatej kapitoly ustanovujú nedobrovoľnú detenciu. Podľa článkov 45-47, nútená detencia osoby môže byť nariadená na základe žiadosti rodiny, ošetrujúceho lekára, polície, prokuratúry, psychiatra ak skonštatuje psychickú poruchy osoby a že je tu nebezpečenstvo agresie alebo autoagresie alebo je tu riziko zhoršenia jej stavu. Článok 52 uvedeného zákona ustanovuje, že rozhodnutie o detencii musí byť potvrdené v lehote 72 hodín lekárskou komisiou zostavenou  z dvoch psychiatrov iných ako ten, ktorý rozhodol o umiestnení a tiež špecialistom z inej oblasti. Rozhodnutie o nedobrovoľnej detencii spadá pod kontrolu prokuratúry. Článok 54 znie, že zainteresovaný alebo jeho zástupcovia môžu podať sťažnosť na súd, ktorý musí rozhodnúť v skrátenom konaní po vypočutí zadržanej osoby, ak jej to stav dovolí alebo po prijatí do psychiatrickej nemocnice.

B.  Informácie dodané vládou týkajúce sa praxe psychiatrických nemocníc
Správa z 6. marca 2009 nemocnice Obregia tvrdila, že nevyhnutná doba trvania detencie na stanovenie diagnozy v každom prípade s ohľadom na minulosť a klinické sledovanie musí byť minimálne 14 dní. Táto správa nebola vydaná na žiadnom právnom základe, ale na báze odbornosti.

C. Stanovisko Amnesty International
Vo svojom memorande rumunskej vláde týkajúcom sa psychiatrického liečenia z 4. mája 2004 Amnesty international tvrdila, že v mnohých psychiatrických nemocniciach označovaných ako zariadenia s maximálnou ostrahou, osoby zadržané v zmysle trestného zákona nie sú efektívne separované od ostatných pacientov. Z tohto memoranda vyplýva, že mnoho tých, ktorí boli dovezení do nemocníc odmietli detenciu, ale následne boli presvedčení, že je to v ich záujme  nakoniec podpísali súhlasný formulár o liečbe. Iba 20 osôb zadržaných  v pavilóne to považovalo za dobrovoľnú detenciu. Množstvo žiadalo možnosť opustenia nemocnice, ale väčšina nebola povolená. A pritom nebol žiadny signál, že by trpeli nejakou mentálnou poruchou a nepríjimali žiadnu liečbu.

Právne posúdenie
1.    O porušení článku 5 § 1 Dohovoru
Sťažovateľ uviedol nesprávnosť jeho psychiatrickej detencie hlavne jej nezákonný charakter v nedostatku lekárskeho posúdenia o nevyhnutnosti tejto detencie. Opieral sa o článok 5 § 1 e Dohovoru. Vláda odmietala tieto tvrdenia.

Argumenty strán
Vláda sa opierala o tvrdenie, že sťažovateľ súhlasil s detenciou. Vláda tiež tvrdila, že sťažovateľ mal právo opustiť nemocnicu na žiadosť v ktoromkoľvek okamihu. Podporne vláda zdôraznila, že detencia sťažovateľa bola nariadená v rešpektovaní zákona v súlade s článkom 117 trestného poriadku. Jeho detencia bola nevyhnutná  pre dokončenie expertízy, ktorá vyplynula z lekárskeho osvedčenia a boli tu pochybnosti o psychickom stave sťažovateľa. Vláda tiež zdôraznila, že sťažovateľ bol vyšetrení lekárom 4. septembra 2002, ktorý dal odporúčanie na lekárske vyšetrenie v nemocnici Obregia. Sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutie prokurátora, ktorým nariadil expertízu mu nebolo nikdy predtým oznámené, ale len bol brutálne vyzdvihnutý  uňho doma políciou. Tiež tvrdil, že nikdy nebol na konzultácií u všeobecného lekára N.C a nemal znalosť o vydanom osvedčení, podľa ktorého trpí schizofréniou.
Sťažovateľ zdôraznil, že bol násilím odvlečený z domu políciou skoro ráno, následne odvezený do nemocnice pod eskortou proti jeho vôli.
Sťažovateľ tiež tvrdil, že neobdržal sprievodný list lekárskeho centra z Prahova, ktorý by obsahoval symptómy duševnej choroby alebo možnosť jeho nebezpečnosti pre okolie.

Posúdenie súdu
Detencia nemôže byť právoplatne predlžovaná bez trvania akýchkoľvek duševných problémov. Vzhľadom na to, žiadne zbavenie slobody osoby považovanej za duševne chorú nemôže byť v súlade s článkom 5 § 1 e ak bola nariadená bez vyžiadania názoru lekárskeho experta. Štáty disponujú veľkou  voľnosťou v prípadoch urgentnej detencie, je akceptovateľné v urgentných prípadoch, aby bola osoba zadržaná z dôvodu jej násilného správania, ak nie je možné ihneď zaobstarať lekárske posúdenie, v ostatných prípadoch je predbežné vyšetrenie nevyhnutné. Nakoniec, zbavenie osobnej slobody je opatrením tak závažným, že prichádza do úvahy, ak ostatné opatrenia sú nedostatočné na ochranu záujmov osobných alebo verejných.
Súd preštudoval spis týkajúci sa tohto prípadu.
Uviedol, že na základe okolností prípadu možnosť vykonania detencie bola evidentne neprimeraná. V tom zmysle odporovali vyjadreniam vlády, podľa ktorých sťažovateľ súhlasil s detenciou. Vláda nepredložila žiadny dokument obsahujúci podpis sťažovateľa, ktorým vyjadril svoj súhlas. Skutočnosť, že vyjadril možnosť dobrovoľného podrobenia sa expertízy nemení nič na konštatovaní súdu o násilnom charaktere detencie. Súd tvrdil, že v tomto prípade ustanovenia zákona č. 487/2002 o dobrovoľnej detencii osôb trpiacich duševnými poruchami nie sú použiteľné, tak ako ich vykladala vláda. Súd tvrdí, že predbežné hodnotenie zdravotného stavu psychiatrom je nevyhnutné pri každej nedobrovoľnej detencii zvlášť vtedy, ak sťažovateľ nemal žiadne predchádzajúce psychiatrické problémy. Okrem iného v tomto prípade chýbalo aj násilné správanie zo strany sťažovateľa a vláda nepreukázala žiadnu existenciu rizika pre neho alebo tretie osoby, a teda žiadne dôkazy nepreukázali prípad detencie z dôvodu nevyhnutnosti. Naviac, súd tvrdí, že trestné stíhanie proti sťažovateľovi za krivé obvinenie nie je závažným porušením, ktoré by odhaľovalo nejaký stav nebezpečnosti zo strany sťažovateľa. Tvrdili, že umiestnenie sťažovateľa nariadené prokurátorom bolo len za účelom získania lekárskeho názoru, či sťažovateľ má rozpoznávaciu zložku vnímania nevyhnutnú na založenie jeho trestnoprávnej zodpovednosti a tak bol prevezený do medicínskeho centra, kde bol pozorovaní lekármi, avšak nič nenasvedčovalo tomu čo potvrdili aj lekári, že sťažovateľ bol v centre len na toto súdne preskúmanie.
Naviac súd potvrdil, že správa lekárskej komisie  z 18. septembra 2002 zostavená po dvoch týždňoch detencie uzavrela, že sťažovateľ netrpí žiadnymi psychickými obťiažami. Hladiac na argument vlády založený na názore nemocnice v Obregii podľa, ktorého minimálne trvanie detencie je 14 dní, súd odmietol z dôvodu, že nevychádza z žiadneho ustanovenia, tak ako vyžaduje článok 5 § 1 Dohovoru.
Vláda nedostatočne vysvetlila, prečo iné menej závažné opatrenia ako umiestnenie v pavilóne s maximálnou ostrahou neboli zvážené a prečo ich považovala za nedostatočné pri ochrane osobného a verejného záujmu. Súd tvrdil, že v spise nie je žiadna indícia, že by sa sťažovateľ odmietol podrobiť psychiatrickému vyšetreniu. Nakoniec tu nie je nič v spise, čo by mohlo svedčiť o tom, že medicínski experti sa pokúšali stanoviť na základe spisu pomätenie sťažovateľa.  Súd mohol iba odmietnuť jasný nepomer pri využití prostriedkov detencie. Sťažovateľ  správne zdôraznil, že nevykonal žiadne násilné gesto a že nevyhnutnosť jeho detencie nebola legálne založená.
V dôsledku toho súd vyslovil, že obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa počas obdobia 14 dní nebolo opodstatnené a nebolo v súlade s článkom 5 § 1 e). Teda je tu porušenie článku 5 § 1 e) Dohovoru.

II. O porušení článku 5 § 4 Dohovoru
Sťažovateľ udával aj porušenie článku 5 § 4 dohovoru. Vláda spochybňovala toto tvrdenie pretože tvrdila, že sťažovateľ mohol použiť opravné prostriedky v súlade so zákonom 487/2002.
Súd konštatoval, že táto sťažnosť je  obsahovo spätá s tým čo bolo uvedené vyššie a vyhlásil ju za prípustnú. Súd preskúmal sťažnosť vo svetle princípov ustanovených v citovanom rozhodnutí Filip.
V prvom rade súd určil právny základ psychiatrického vyšetrenia podľa ktorého postupovali orgány a to  polícia, prokuratúra a súdy ako článok 117 trestného poriadku a nie ustanovenia zákona 487/2002, ktoré sa netýkajú detencie v trestnom konaní. Súd tvrdil, že vláda nepriniesla žiadny praktický súdny príklad, z ktorého by vyplývalo, že opravný prostriedok predpokladaný zákonom č. 487/2002 bol prijatý v trestnom konaní pri rozhodovaní o rozhodnutiu prokurátora o nariadení psychiatrickej expertízy. Aj keď súd nevylúčil, že tento opravný prostriedok môže byť dostatočný, tak ako tvrdila vláda, súd potvrdil, že sťažnosť proti zadržaniu mu bola prokuratúrou vrátená z dôvodu že mal uplatniť svoje práva pred súdom. Súd vyriekol, že zadržanie za účelom psychiatrického vyšetrenia predpokladané v článku 117 trestného poriadku nie je pod žiadnou súdnou kontrolou.
Je tu teda porušenie článku 5 § 4 dohovoru z dôvodu absencie kontroly zadržania sťažovateľa.

III.  O iných súvisiacich porušeniach
Vzhľadom na článok 3 a 8 Dohovoru, sťažovateľ žaloval poškodzujúce podmienky svojej interpelácie z 4. septembra 2002 a porušenie jeho bytovej slobody. Tvrdil, že trpel stavom úzkosti počas obdobia jeho zadržania a to z dôvodu, že spolužil so skutočnými psychicky chorými. Odvolávajúc sa na článok 6 § 1 dohovoru, sťažovateľ žaloval nespravodlivosť trestného stíhania proti jeho osobe. Súd  vyhlásil tieto skutočnosti za súvisiace s predchádzajúcimi a konštatoval, že ich netreba samostatne prejednávať.

Škoda
Sťažovateľ žiadal 500 000 eur  z dôvodu morálnej ujmy, ktorú utrpel. Argumentoval utrpením, ktoré zažil pri jeho zadržaní políciou a následnou detenciou a to v období, keď sa pripravoval na advokátsku skúšku. Kvôli uvedeným problémov musel preložiť túto skúšku na nasledujúci rok a diplom získal namiesto roku 2003 až v roku 2004.
Sťažovateľ tiež tvrdil, že jeho šanca vykonávať právnickú profesiu v súlade s jeho kvalifikáciou bola vážne kompromitovaná znakom schizofrénie, ktorým ho orgány a následne spoločnosť označili. Dôvodil aj ústrižkami  z novín, ktoré už medializovali jeho prípad. Nakoniec uviedol, že si mohol nájsť prácu len ako úradník na univerzite, čo bolo výrazne pod jeho kvalifikáciou a mzdové očakávania a teda jeho šance viesť vhodný život vzhľadom na materiálnu stránku a možnosť pomáhať svojej chorej matke boli značne redukované.
Vláda odmietala tieto nároky.
Súd považoval vzhľadom na konštatované porušenia, že náhrada musí byť priznaná sťažovateľovi z dôvodu utrpenej ujmy. Súd rozhodol priznať náhradu 20 000 eur za všetky preukázané ujmy.

Súdne trovy
Sťažovateľ nežiadal náhradu súdnych trov.

Na základe uvedeného  súd :
1.    Vyhlásil sťažnosť za prípustnú
2.    Rozhodol, že je tu porušenie článku 5 § 1 e) Dohovoru
3.    Rozhodol, že je tu porušenie článku 5 § 4 Dohovoru
4.    Rozhodol, že nie je dôvod na samostatné preskúmanie sťažnosti týkajúcich sa článkov 3,6 § 1 a 8 Dohovoru
5.    Rozhodol, že obvinený štát musí sťažovateľovi v lehote 3 mesiacov počítaných od právoplatnosti tohto rozhodnutia v súlade s článkom 44 § 2 dohovoru zaplatiť 20 000 eur konvertované do meny obvineného štátu podľa kurzu platného v deň vysporiadania, plus navýšené o čiastku určenú na zdanenie. V prípade uplynutia tejto doby až do skutočného vyplatenia, bude táto suma zvýšená o úrok , tento úrok je určený ako jednoduchý úrok určený európskou centrálnou bankou aplikovaný v tom období zvýšený o tri percentuálne body
6.    Odmietol zvyšnú požadovanú náhradu


preklad: Bc. Marta Nováková
foto: misty-veils.blog.cz

Súbory na stiahnutie:


 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


  • Shulepova vs. Rusko
  • Tám vs. Slovenská republika
  • Pozbavenie osobnej slobody z dôvodu duševnej choroby
  •  


    Diskusia


    Vaše meno
    Vaša reakcia
    Secure code
    Opíšte prosím text obrázku


    -- žiadne príspevky --