| Medicínske právo
              

Judikatúra


Shulepova vs. Rusko


Jana Bajužík Böszörményi
 | 2.12.2010 | komentárov: 0

Pokiaľ ide o argument zástupcov vlády, že umiestnenie sťažovateľky nebolo možné preskúmať z dôvodu jej vážneho duševného stavu, ktorý jej bránil v účasti na pojednávaní prípadne v menovaní právneho zastúpenia, súd poznamenáva, že Zákon o psychiatrickej pomoci upravuje prípady, keď je stav osoby natoľko vážny, že sa nemôže zúčastniť konania. Neoprávňuje súdy odročiť pojednávanie na neurčito, ako sa to stalo v sťažovateľkinom prípade, ale žiada od súdu ustanovenie zástupcu a vedenie konania na základe stanoviska nemocnice. Vnútroštátne orgány nekonali v súlade s postupom stanoveným Zákonom o psychiatrickej pomoci. Preto tu súd nachádza porušenie článku 5 § 1 Dohovoru.

Obrazok
Rozsudok z 11. decembra 2008 sa zakladá na sťažnosti č. 34449/03, ktorá bola podaná 26. septembra 2003 ruskou štátnou príslušníčkou Valentynou  Aleksandrovnou Shulepovou (ďalej len „sťažovateľka“) proti Ruskej federácii  pre porušenie článku 5 paragrafu 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na slobodu a bezpečnosť) a porušenie článku 6 paragraf 1 Dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie). Sťažovateľka podávala sťažnosť vo veci údajného nezákonného držania na psychiatrii a vo veci nezákonnosti postupu pri prešetrení jej zadržiavania.  
Túto sťažnosť rozhodol Európsky súd pre ľudské práva v komore, v ktorej zasadali títo sudcovia: Christos Rosakis- predseda, Nina Vajic, Anatoly Kovler, Khanlar Hajiyev, Sverre Erik Jebens, Giorgio Malinverni a George Nicolaou. Rozpravu zaznamenával Søren Nielsen, zapisovateľ sekcie. Prípad bol prejednaný na  na neverejnom zasadaní  20. novembra  2008 a sudcovia vyniesli rozsudok na základe nasledujúcich skutočností.

Skutkové okolnosti prípadu

Začiatkom februára 1999 sa pacientka sťažovala svojej lekárke p. K na susedov, ktorí ju údajne vystavili posôbeniu elektromagnetického vlnenia v snahe nakaziť ju HIV vírusom. Okrem toho tvrdila, že ju vystavili hluku, prievanu a mučili ju rôznymi spôsobmi. Súčasne sa vyhrážala, že ich poleje kyselinou.
10. februára 1999 pacientku vyšetrila komisia, v ktorom zasadali dvaja psychiatri a traja praktickí lekári, členovia  Lekárskej komory mesta Baltijsk. Komisia usúdila, že pacientka trpí paranaidnou poruchou osobnosti, halucináciami a je agresívna. Z tohto dôvodu predstavuje nebezpečenstvo pre seba a svoje okolie. Okrem toho komisia zistila, že pacientka trpí zvýšeným krvným tlakom. V rovnaký deň bola prevezená do Prvej Kalinigradskej okresnej psychiatrickej nemocnice. Nasledujúci deň sťažovateľku vyšetrili nemocniční lekári, ktorí stanovili diagnózu ako paranoidnú psychózu a zhodnotili, že pacientka musí ostať v nútenej liečbe. V ten istý deň nemocnica podala na súd žiadosť o schválenie držania pacientky v nemocnici.  16. februára  Lenigradský obvodný súd v Kalinigrade („Leningradskiy District Court of Kalinigrad“) rozhodol, že pacientka ostane dočasne v liečení, až kým nebude prejednaná žiadosť nemocnice, pričom dátum konania stanovil na 18. februára 1999. K prejednaniu žiadosti nemocnice nedošlo, pretože pacientka si podľa zápisnice pre svoj zlý duševný stav nebola schopná zabezpečiť právne zastúpenie. 26. marca 1999 Valentyna  A. Shulepova odsúhlasila svoju liečbu a v nemocnici ostala do 21. apríla 1999. 13. mája 1999 bolo konanie prerušené, keďže nemocnica späťvzala žiadosť na schválenie držania pacientky.
Po svojom prepustení sl. Shurlepova podala podnet na prokuratúru pre údajné nezákonné držanie.  V liste z 1. februára 2000 šéf Oddelenia na kontrolu výkonu práva  Kalinigradskej  prokuratúry („The Head of The Law- Enforcement Supervision Department of the Kaliningrad Regional  prosecutor’s office“) uznal, že od 16. februára do 26. marca 1999 bola nezákonne bez súdneho rozhodnutia držaná v nemocnici a uviedol, že budú vykonané opatrenia na nápravu tejto skutočnosti. 11. apríla 2002 Lenigradský obvodný súd informoval prokuratúru o tom, že vykoná opatrenia nato, aby predišiel takýmto porušeniam zákona v budúcnosti a deklaroval vôľu dodržiavať lehoty na prešetrenie žiadostí nemocníc.

Medzitým 21. februára 2000 podala sťažovateľka civilnú žalobu na lekárku K. a na nemocnicu. Spochybnila závery lekárskej komisie z 10. a 12. februára tvrdiac, že netrpela mentálnou poruchou a neexistoval dôvod na jej umiestnenie na psychiatrii. Ďalej namietala, že v nemocnici nebola  držaná  v súlade so zákonom tj. na základe súdneho rozhodnutia a požadovala odškodnenie utrpenej nemajetkovej ujmy. Právny zástupca nemocnice oponoval, že tvrdenia lekárskej komisie v sťažovateľkinom prípade boli správne a jej držanie v súlade so zákonom, preto žiadal súd o zamietnutie jej žaloby v plnom rozsahu. 22. júna 2000 Lenigradský obvodný súd v Kalinigrade („Lenigradskiy District Court of Kalinigrad“) rozhodol, že nevidí dôvod na spochybnenie záverov lekárskej komisie a že držanie sťažovateľky bolo zákonné.  
25. októbra 2000 Kalinigradský oblastný súd („Kalinigrad Regional Court“) zrušil rozsudok obvodného súdu a vrátil prípad späť na prejednanie. Rozhodol, že prvostupňový súd nepreskúmal sťažovateľkine spochybnenie záverov lekárskych komisií z 10. a 12. februára 1999 a nepreveril, či umiestnenie v nemocnici zodpovedalo jej duševnému stavu.
31. mája 2001 Leningradský obvodný súd v Kalinigrade usúdil, že na posúdenie duševného stavu sťažovateľky je potrebný znalecký posudok a povolal odborníkov zo žalovanej nemocnice na vyšetrenie sťažovateľkinho psychického stavu. Ich úlohou bolo určiť, či závery lekárskych komisií z 10. a 12. februára 1999 boli správne a či si sťažovateľkin duševný stav vo februári 1999 vyžadoval nútenú liečbu.
30. júla 2002 odborníci preskúmali zdravotnú dokumentáciu sťažovateľky, obzvlásť záznamy z 10. a 12. februára 1999 a skonštatovali, že závery lekárov v týchto záznamoch sú správne a že nedobrovoľné umiestnenie pacientky v nemocnici bolo oprávnené vzhľadom na jej vážny zdravotný stav.
Sťažovateľka spochybnila objektivitu správy odborníkov tvrdením, že sú ako zamestnanci nemocnice zaujatí a žiadala súd, aby ich správu nezohľadnil. 15. januára 2003 Lenigradský obvodný súd  žiadosť sťažovateľky zamietol. Obzvlášť s prihliadnutím na lekárske správy z 10. a 12. februára, z 30. júla 2002 sa domnieval, že umiestnenie sťažovateľky na psychiatrii bolo nutné, pretože predstavovala nebezpečenstvo pre seba a okolie. Ďalej usúdil, že správa odborníkov z 30. júla 2002 je prijateľným dôkazom, pretože lekári boli informovaní, že v prípade krivého svedectva, budú trestne stíhaní. Okrem toho, členmi komisie z 30. júla 2002 neboli tí istí psychiatri ako tí, ktorí vyšetrovali pacientku vo februári 1999.
Vo veci zákonnosti držania sťažovateľky od 10. februára do 26. marca 1999 súd uviedol: „v súlade s článkom 33(3) Zákona o psychiatrickej pomoci súd rozhodol, že sťažovateľka zostane v nemocnici, kým nevynesie rozhodnutie o žiadosti nemocnice na schválenie jej držania. Súd nerozhodol o návrhu nemocnice do piatich dní ako to vyžaduje odsek 34 (1) zákona, pretože sťažovateľka sa kvôli svojmu zdravotnému stavu nemohla zúčastniť pojednávania ani neustanovila svojho zákonného zástupcu, ktorého prítomnosť na pojednávaní je povinná podľa odseku 34 (1) zákona. Keďže predbežné nariadenie zverujúce pacientku do nemocničnej starostlivosti nebolo zrušené alebo zmenené, nemocnica nemohla v rozpore s nariadením súdu prepustiť pacientku. Preto sa súd domnieva, že nemocnica nie je zodpovedná za nedobrovoľné držanie sťažovateľky do 26. marca 1999.“ Sťažovateľka sa proti tomuto rozhodnutiu odvolala, pričom namietala, že komisia, ktorá vypracovala správu z 30.júla 2002 bola zaujatá.
2. apríla 2003 vyniesol Kalinigradský oblastný súd rozhodnutie. Rozhodol, že rozhodnutie nižšieho súdu bolo podložené a zákonné. V otázke zaujatosti odborníkov usúdil, že rozsudok obdvodného súdu sa zakladal nielen na správe lekárov z júla 2002, ale aj o ostatné dôkazy.


Relevantné vnútroštátne právo

Psychiatrická starostlivosť je v Rusku upravená Zákonom o psychiatrickej pomoci a garanciách práv občianov pri jej poskytovaní z 2. júla 2002. Osoba, ktorá trpí duševnou poruchou môže byť držaná na psychiatrii bez svojho súhlasu alebo súhlasu svojho zákonného zástupcu a bez súdneho rozhodnutia v prípade, že ošetrenie alebo liečba osoby si vyžaduje pobyt v nemocnici a duševná porucha je natoľko závažná, že môže vyústiť v
a) priame ohrozenie pacienta alebo jeho okolia
b) neschopnosť osoby postarať sa o seba
c) značné poškodenie zdravia v dôsledku zhoršujúcej sa duševnej poruchy, ak pacientovi nebude poskytnutá psychiatrická pomoc (článok 29).
Podľa článku 29 má byť osoba umiestnená na psychiatrii do 48 hodín povinne podrobená vyšetreniu lekárskou komisiou pozostávajúcou z nemocničných psychiatrov, ktorí majú rozhodnúť o tom, či je držanie osoby v nemocnici nevyhnutné. Ak sa nenájdu dôvody na umiestnenie osoby v nemocnici a doknutá osoba nevyjadrí zámer v nej zotrvať, má byť okamžite prepustená. Ak komisia usúdi, že držanie na psychiatrii je potrebné, je vedenie nemocnice, v ktorom je osoba umiestnená, povinné do 24 hodín podať na súd podľa miestnej príslušnosti žiadosť o schválenie držania v nemocnici. Návrh musí obsahovať dôvody pre nedobrovoľné držanie osoby v nemocnici a doplnený odôvodneným stanoviskom komisie psychiatrov o nevyhnutnosti hospitalizácie pacienta v nemocnici. Sudca, ktorý návrh obdrží musí ihneď nariadiť zadržanie osoby na psychiatrii počas obdobia, ktoré je nutné na prešetrenie žiadosti (článok 32 a článok 33).  Sudca má prípad prešetriť do piatich dní od prijatia žiadosti. Dotknutá osoba má právo zúčastniť sa pojednávania. V prípade, že to kvôli jej zdravotnému stavu nie je možné, prípad sa rozhodne na základe tvrdení, ktoré v žiadosti uviedla nemocnica. Na pojednávaní sa povinne účastní prokurátor, zástupca nemocničného zariadenia požadujúceho zadržanie a zástupca dotknutej osoby (článok 34).  Zákon o psychiatrickej pomoci neobsahuje ustanovenia, ktoré by špecifikovali postup pri ustanovovaní zástupcu dotknutej osobe. Po prešetrení žiadosti ju sudca môže povoliť alebo zamietnuť. Do desiatich dní sa proti rozhodnutiu sudcu môže odvolať osoba držaná v nemocnici, jej právny zástupca, vedenie psychiatrickej nemocnice, prokurátor alebo iná osoba oprávnená právom resp. jeho princípmi na ochranu práva občanov. Odvolanie musí byť podané v súlade s Zákonníkom upravujúcim občianske konanie (článok 35). Sťažnosti ohľadom nezákonného konania zdravotníckeho personálu je možné podať súdu, dozornému orgánu alebo prokurátorovi (článok 47).


Právne posúdenie prípadu
Sťažovateľka sa domieva, že bola neoprávnene zadržiavaná v psychiatrickej liečebni od 10. februára do 26. marca 1999. Svoje tvrdenia opiera o článok 5 paragraf 1 Dohovoru, v ktorom je uvedené:  
„Každý má právo na slobodu a bezpečnosť. Nikto nemôže byť pozbavený tejto slobody okrem uvedených prípadov a v súlade so zákonom stanoveným postupom:...
(e) zákonné obmedzenie osobnej slobody osôb, ktoré by inak mohli šíriť nákazlivé choroby alebo ktoré sú duševne choré, alkoholici, drogovo závislí alebo tuláci…“

A.    Prijateľnosť
Súd sťažnosť uznal za prijateľnú. Nedomnieva sa, že by žiadosť nebola nepodložená podľa článku 35 ods. 3 a nenašiel žiadne ďalšie dôvody, na základe ktorých by ju mal vyhlásiť za neprijateľnú.
B.    Skutková podstata veci

1.    Vyjadrenia strán
Sťažovateľka trvala na tom, že nebola pozbavená svojho práva “v súlade s postupom stanoveným zákonom.” Obzvlášť preto, že žiadosť nemocnice súd neprešetril do piatich dní tak, ako to požaduje vnútroštátne právo. Rozhodnutie súdu zo 16. februára 1999, ktorým bolo nariadené jej dočasné umiestnenie v nemocnici, bolo vynesené v neprítomnosti jej alebo jej zástupcu. Z tohto dôvodu nemôže byť považované za zákonný základ jej držania.
Vláda argumentovala tým, že umiestnenie sťažovateľky na psychiatrii bolo nevyhnutné, pretože trpela paranoidnou psychózou. 10. februára a 12. februára 1999 bola vyšetrená psychiatrami, ktorí uznali, že trpí halucináciami a je agresívna. Keďže sa vyhrážala násilným správaním voči svojim susedom, psychiatri usúdili, že je nebezpečná pre svoje okolie a je nevyhnutné, aby bola umiestnená na psychiatrii. Ďalším dôvodom pre jej umiestnenie v nemocnici s cieľom zabrániť zhoršeniu jej zdravotného stavu bola hypertenzia. Nevyhnutnosť jej držania v starostlivosti bola neskôr potvrdená odborníkmi a súdmi. Vláda ďalej uviedla, že umiestnenie sťažovateľky bolo potvrdené súdom tj. nariadením zo 16. Februára, a to do času, kým nebude preskúmaná žiadosť nemocnice na schávalenie jej držania. Žiadosť nebola súdom nikdy preskúmaná, pretože sťažovateľka sa z dôvodu vážneho duševného stavu nemohla zúčastniť pojednávania ani stanoviť svojho zástupcu, ktorého prítomnosť je zo zákona povinná. Podľa názoru zástupcov vlády, predstavovalo nariadenie súdu zo 16. februára základ pre držanie sťažovateľky na psychiatrii do 26. marca 1999, do dňa, keď odsúhlasila svoj pobyt v nemocnici.

2.    Stanovisko súdu
(A)    ohľadom toho, či bolo dostatočne preukázané, že sťažovateľka je “duševne chorá”
Súd znova uviedol, že termín “duševne chorá osoba” nie je dostatočne určitou definíciou, keďže psychiatria je rozvíjajúcim sa oborom z medicínskeho aj spoločenského hľadiska. To však neznamená, že niekto môže byť obmedzený v osobnej slobode len preto, že sa jeho/jej názory alebo správanie líšia od všeobecne prijímaných noriem (viď Winterwerp v. the Netherlands, rozsudok z 24. októbra 1979, séria A č. 33, par. 37).

Obmedzenie osbnej slobody osoby považovanej za duševne chorú musí byť v súlade so zmyslom článku 5 par. 1 Dohovoru a cieľom vyjadreným v písm. e), ktorý zabraňuje pozbaveniu osôb osobnej slobody svojvoľným spôsobom. Na základe toho, súd znova stanovil, že vzhľadom k ustanovenej judikatúre, osoba nemôže byť vyhlásená za duševne chorú a pozbavená osobnej slobody, pokiaľ nie sú splnené uvedené podmienky:
1.    osoba preukázateľne javí ako duševne chorá
2.    stupeň alebo druh duševnej poruchy si vyžaduje nútené obmedzenie
3.    ôdovodnenosť ďalšieho obmedzenia závisí na pretrvávaní tejto poruchy
(viď Johnson v. The United Kingdom, rozhodnutie z 24. októbra 1997, Reports of Judgments and Decisions 1997-VII, § 60, s ďalšími odkazmi).

Žiadne pozbavenie osobnej slobody nemôže byť považované za súladné s článkom 5 §1(e) Dohovoru, pokiaľ bolo nariadené bez vyžiadania názoru odborníka. V urgentných prípadoch alebo v prípade, ak je osoba zatknutá kvôli násilnému správaniu, je prípustné, aby bol názor odborníka vyžiadaný neodkladne po zatknutí. Vo všetkých prípadoch je však nevyhnutná predbežná konzultácia. Tam, kde taká možnosť neexistuje, napríklad kvôli odmietnutiu osoby, ktorá sa má podrobiť vyšetreniu, je nevyhnutný aspoň odhad stavu odborníkom na základe zdravotných záznamov. Pokiaľ tento postup nie je naplnený, nie je možné trvať na tom, že osoba je preukázateľne duševne chorá (viz Varbanov v. Bulgaria, no. 31365/96, § 47,  ECHR, 2000-X).
V prejednávanom prípade, súd zaznamenal, že pred umiestnením v psychiatrickej nemocnici bola sťažovateľka vyšetrená  lekárskou komisiou, ktorej členmi boli dvaja psychiatri a tá usúdila, že pacientka trpí paranoidnou poruchou osobnosti, halucináciami a je nebezpečná pre seba a svoje okolie. Po umiestnení na psychiatrii bola opätovne vyšetrená špecialistami, ktorí znova potvrdili túto diagnózu. Súd sa preto domnieva, že tu je preukázateľný a objektívny medicínsky dôkaz o tom, že sťažovateľka bola duševne chorá. Okrem toho, vzhľadom na jej vyhrážky násilím voči susedom, lekári usúdili, že je agresívna a vnútroštátny súd uznal, že jej duševná porucha si vyžaduje nariadenie núteného umiestenia v nemocnici. Napokon tu nie je žiaden dôvod domnievať sa, že bola zadržiavaná dlhšie ako si to jej stav vyžadoval.  Preto súd záverom usúdil, že v súlade s článkom 5 §1(e) Dohovoru bolo preukázateľne doložené, že sťažovateľka bola duševne chorá a jej duševná porucha s ohľadom na svoj druh a závažnosť ospravedlňuje jej nútené držanie v nemocnici počas celého posudzovaného obdobia.

(B)    ohľadom toho, či sťažovateľka bola pozbavená osobnej slobody v súlade s postupom stanoveným právom
Súd uviedol, že slová “byť v súlade s postupom stanoveným právom” v podstate odkazuje na vnútroštátne právo tj. žiada sa potrebný súlad s vybraným postupom podľa tohto práva. Avšak samotné vnútroštátne právo musí byť v súlade s ústavou, vrátane hlavných princípov, ktorá sú v nej implicitne alebo explicitne vyjadrené. Ústrednou je problematika spravodlivého a náležitého postupu tj. akékoľvek opatrenie pozbavujúce jednotlivca osobnej slobody má byť vydané a vykonané  oprávneným orgánom a nemá byť svojvoľné (viz Winterwerp, citvané vyššie, § 45).
V prvom rade je úlohou štátnych orgánov, a to najmä súdov, interpretovať a aplikovať vnútroštátne právo. Európsky súd však môže a má využiť svoju právomoc preskúmať súladnosť s vnútroštátnym právom, keď podľa článku 5§1 Dohovoru nesúlad s vnútroštátnym právom znanemá porušenie Dohovoru (viz  Benham v. the United Kingdom, rozhodnutie z 10. júna 1996, Reports 1996-III, §41).
Sťažovateľka bola nedobrovoľne držaná na psychiatrii od 10. februára do 26. marca 1999. Pred 16. februárom sa jej držanie nezakladalo na rozhodnutí súdu a od tohto dňa bola v nemocnici držaná na základe predbežného nariadenia jej umiestnenia, ktorý vydal Lenigradský obvodný súd (“Leningradskiy District Court”). Európsky súd prešetrí zákonnosť sťažovateľkinho držania na psychiatrii počas týchto dvoch období.
Prvej fáza: sťažovateľka bola umiestnená na psychiatrii 10. februára 1999 po tom, čo lekárska komisia zhodnotila, že potrebuje nútenú hospitalizáciu. O dva dni neskôr nemocnica požiadala súd o schválenie jej nedobrovoľného držania. Zákon o psychiatrickej pomoci vyžaduje, aby súd obdržal takúto žiadosť nato, aby okamžite vydal dočasné nariadenie o umiestnení. Vnútroštátny súd však vydal uvedené nariadenie až 16. februára 1999 tj. o štyri dni neskôr. Vláda neposkytla žiadne vysvetlenie tohto oneskorenia. Z toho vyplýva, že obmedzenie pacientky bolo minimálne od 13. do 16. februára 1999 v nesúlade s postupom stanoveným vnútroštátnym právom.
Pokiaľ ide o druhú fázu, súd zaznamenal, že 16. februára 1999 Lenigradský obvodný súd vydal dočasné nariadenie o umiestnení, ktoré potvrdzovalo sťažovateľkino držanie v nemocnici počas obdobia nutného na preskúmanie žiadosti nemocnice. Podľa článku 34 Zákona o psychiatrickej pomoci súd mal preskúmať žiadosť nemocnice na schválenie umiestnenia do piatich dní od jej prijatia. V tomto prípade k preskúmaniu návrhu nemocnice nikdy nedošlo. Súd už raz rozhodol o porušení článku 5 §1 Dohovoru v podobnom prípade, keď súd nepreskúmal žiadosť nemocnice do piatich dní, ako si to vyžaduje zákon o psychiatrickej pomoci. Súd vtedy usúdil, že z dôvodu tohto opomenutia bolo sťažovateľkino držanie nezákonné (viď Rakevich v. Russia, no. 58973/00, §§ 31-35, 28. október 2003).
Súd nevidí žiaden dôvod, prečo nevyniesť rovnaké rozhodnutie v tomto prípade. Argumenty zástupcov ruskej vlády ho nepresvedčili o tom, že predbežné nariadenie nútenej hospitalizácie z 16. februára 1999 predstavuje dostatočný právny základ pre sťažovateľkino držanie v nemocnici do 26. marca 1999. Rozhodnutie zo 16. februára 1999 bolo svojou povahou dočasným rozhodnutím, pričom pri jeho vydaní neboli dodržané procesné záruky. Obzvlásť preto, že bolo vydané bez prítomnosti sťažovateľky alebo jej právneho zástupcu. Platnosť nariadenia je obmedzená na dobu päť dní a jeho cieľom je poskytnúť súdu čas na prípravu pojednávania a na dôkladné prešetrenie žiadosti nemocnice za účasti oboch strán. Z tohto dôvodu môže slúžiť ako právny základ na držanie v nemocnici len po dobu piatich dní odo dňa, keď bolo vydané. Vláda nepoukázala na žiadne ďalšie ustanovenie, ktoré by povoľovalo sťažovateľkinu hospitalizáciu po vypršaní platnosti predbežného nariadenia. To značí, že po vypršaní päťdňovej platnosti predbežného nariadenia (tak ako je to ustanovené v článku 34 Zákona o psychiatrickej pomoci) až do 26. marca 1999, nemala hospitalizácia sťažovateľky žiadnu právnu oporu vo vnútroštátnom práve. To podporuje aj vyjadrenie prokurátora z 1. februára 2000, v ktorom pripúšťa, že sťažovateľkino držanie na psychiatrii bolo od 16. februára do 26. marca 1999 nezákonné.
Pokiaľ ide o argument zástupcov vlády, že umiestnenie sťažovateľky nebolo možné preskúmať z dôvodu jej vážneho duševného stavu, ktorý jej bránil v účasti na pojednávaní prípadne v menovaní právneho zastúpenia, súd poznamenáva, že Zákon o psychiatrickej pomoci upravuje prípady, keď je stav osoby natoľko vážny, že sa nemôže zúčastniť konania. Neoprávňuje súdy odročiť pojednávanie na neurčito, ako sa to stalo v sťažovateľkinom prípade, ale žiada od súdu ustanovenie zástupcu a vedenie konania na základe stanoviska nemocnice. Vnútroštátne orgány nekonali v súlade s postupom stanoveným Zákonom o psychiatrickej pomoci. Preto tu súd nachádza porušenie článku 5 § 1 Dohovoru.

II. Údajné porušenie článku 6 § 1 Dohovoru
Sťažovateľka podala sťažnosť proti postupu, akým bola prešetrená zákonnosť jej držania na psychiatrii. Podľa jej názoru nebol spravodlivý, pretože súd ustanovil expertov, ktorí boli zaujatí. Opierala sa o článok 6 § 1 Dohovoru, ktorý hovorí:
“Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom…”

A.    Prijateľnosť
Súd sťažnosť uznal za prijateľnú. Nedomnieva sa, že by žiadosť bola nepodložená podľa článku 35 ods. 3 a nenašiel žiadne ďalšie dôvody, na základe ktorých by ju mal vyhlásiť za neprijateľnú.
B.    Skutková podstata veci

1.    Vyjadrenia strán
Sťažovateľka tvrdí, že špecialisti, ktorí boli určení súdom na prešetrenie nevyhnutnosti jej umiestnenia na psychiatrii, boli zamestnancami nemocnice. Podľa jej názoru, konanie bolo nespravodlivé, keďže špecialisti boli neobjektívni.
Vláda argumentovala tým, že Zákon o forenznom vyšetrovaní požaduje, aby znalci boli nezávislí a nestranní. Nesú osobnú zodpovednosť za svoje závery a nemôžu prijímať žiadne inštrukcie od súdu alebo iných orgánov. Podľa názoru vlády, samotná skutočnosť, že znalci, ktorí vypracovali znalecký posudok z 30. júna 2002, boli zamestnancami nemocnice, v ktorej bola sťažovateľka liečená, neporušil princíp rovnosti prostriedkov obrany medzi účastníkmi konania.  Medzi znalcami totiž nebol žiaden z odborníkov, ktorí vyšetrovali pacientku 12. februára 1999. Okrem toho, znalecký posudok z 30. júla 2002 nebol jediný dôkaz, ktorý bol predložený súdu. Súd zohľadnil aj ďalšie lekárske správy a tvrdenia oboch strán.

2.    Posúdenie Európskeho súdu pre ľudské práva
Napriek tomu, že tu nie je žiadna nezhoda medzi stranami, pokiaľ ide o uplatnenie článku 6 §1, súd považuje za vhodné začať posúdenie otázkou, či boli konaním dotknuté občianske práva a slobody sťažovateľky.
Súd už v mnohých predchádzajúcich prípadoch zistil, že konanie prešetrujúce zákonnosť obmedzenia osobnej slobody duševnej chorej osoby sa dotýka občianskych práv jednotlivca. V prípade Aerts v.Belgium bol sťažovateľ držaný v súlade s článkom 5 §1 (e) ako duševne chorá osoba. Po svojom prepustení inicioval konanie o zákonnosti obmedzenia a požadoval náhradu škody. Súd usúdil, že na prípad sa vzťahuje článok 6 §1 vo svojej občianskoprávnej časti, pretože “právo na slobodu je občianskym právom” (viď Aerts v. Belgium, rozhodnutie z 30. júla 1998, Reports of Judgments and Decisions 1998-V, § 59). V dvoch ďalších prípadoch, ktoré sa rovnako týkali zákonnosti držania osôb na psychiatrii, súd vyslovil, že sa na nich s odkazom na prípad Aerts vzťahuje článok 6 §1 vo svojej občianskoprávnej časti. Odmietol námietku zástupcov vlády, že tu je nekompatibilita “ratione materiae” (nezhodnosť veci), napriek tomu, že sporné konania sa týkali len posúdenia zákonnosti bez nárokovania si náhrady škody (Vermeersch v. France (dec.), no. 39277/98, 30. január 2001 a Laidin v. France (no. 2), no. 39282/98, §§ 73-76, 7. január 2003).
V tomto prípade, ako v troch vyššie spomenutých prípadoch, sťažovateľka požadovala vyhlásenie súdu o tom, že jej držanie na psychiatrii bolo nezákonné, čím bolo ohrozené jej občianske právo. Okrem toho, žiadala náhradu škody za nezákonné držanie. Súd sa v tomto ohľade vyjadril, že právo na náhradu škody je občianskoprávnej povahy, aj tam kde vyplýva z verejného práva (viď Georgiadis v. Greece, rozsudok z 29. mája 1997, Reports of Judgments and Decisions 1997-III, § 35, kde nároky na náhradu škody za nezákonné držanie boli posúdené ako nároky občianskoprávnej povahy). Súd si je preto istý, že predmetom konania sú občianske práva sťažovateľky.
Ďalej sa bude súd zaoberať otázkou, či ustanovenie osôb, ktoré boli zamestnancami nemocnice za znalcov, malo za následok nespravodlivosť konania a porušenie článku 6 § 1). Súd si myslí, že spôsob ustanovenia znalcov jedôležitý pre posúdenie, či bol dodržaný princíp rovnosti prostriedkov obrany medzi účastníkmi konania. Samotný fakt, že znalci sú zamestnancami jednej zo strán nie je dostačujúci na to, aby bolo konanie posúdené ako nespravodlivé, hoci môže vyvolať pochybnosti o ich neutralite. Hoci tieto pochybnosti majú istú dôležitosť, nie sú rozhodujúce. Požiadavky na nestrannosť a nezávislosť obsiahnuté v článku 6 Dohovoru sa nevzťahujú na znalcov. Dôležité však je:
-    postavenie znalcov v celom procese
-    spôsob, akým splnili svoje úlohy
-    ako sudcovia zhodnotili ich posudok /v konečnom rozhodnutí/
(viď Zarb v. Malta (dec.), no. 16631/04, 27. september 2005 a Lasmane v. Latvia, no. 43293/98, 6. jún 2002).
Pri určovaní procesného postavenia znalca nemôžeme prehliadnuť skutočnosť, že názor súdom ustanoveného znalca nesie značnú váhu pri posúdení veci z oboru znalca (viď Sara Lind Eggertsdóttir v. Iceland, no. 31930/04, §47, EHCR 2007-…a Bonisch v. Austria, 6. mája 1985, §33, Series A, no. 92).
Sťažovateľka žalovala nemocnicu, v ktorej bola nedobrovoľne umiestnená ako duševne chorá osoba. Spochybnila diagnózu psychiatrov a ich závery týkajúce sa nevyhnutnosti jej umiestnenia v nemocnici. Vnútroštátne súdy ustanovili za znalcov- psychiatrov z rovnakej nemocnice, aby posúdili správnosť záverov svojich kolegov. Následne sa súd pri zamietnutí návrhu sťažovateľky spoľahol na ich posudok.  Súd už preskúmaval podobnú situáciu v prípade Sara Lind Eggertsdóttir v. Iceland (citované vyššie). V tomto prípade sťažovateľka žalovala nemocnicu za zanedbanie zdravotnej starostlivosti. Súd nariadil znalecké skúmanie, tým že požiadal zamestnancov rovnakej nemocnice, aby posúdili konanie svojich kolegov a určili, či sa pri liečbe pacientky dopustili nedbalosti. Pri zamietnutí sťažovateľkinej žaloby sa vnútroštátny súd spoľahol na záver znalcov, že sa ich kolegovia nedopustili zanedbania starostlivosti. Súd v tomto prípade rozhodol o porušení článku 6 §1, pretože nebol dodržaný princíp rovnosti prostriedkov obrany medzi účastníkmi konania. Do úvahy vzal tri aspekty: charakter úlohy, ktorá bola znalcom zverená, postavenie znalcov v zamestnaneckej hierarchii nemocnice a ich úlohu v celom konaní- obzvlásť váhu, ktorú súd pripísal ich posudku. Pokiaľ ide o prvý aspekt, súd rozhodol, že znalci boli ustanovení súdom na to, aby pomohli súdu pri určení, či je nemocnica (ich zamestnávateľ) právne zodpovedná. Pri ohodnotení druhého aspektu súd došiel k záveru, že nadriadení znalcov zaujali jasné stanovisko o tom, že nemocnica nie je zodpovedná. čo mohlo oprávnene viesť k pochybnostiam o tom, že znalci budú postupovať nezainteresovane. Pri posúdení posledného aspektu rozhodol, že znalecký posudok bol rozhodujúcim dôkazom v konaní. Preto rozhodol, že v dôsledku ustanovenia zamestnancov žalovanej strany za znalcov s rozhodujúcim postavením v konaní, nebolo postavenie žalobcu a žalovaného rovnocenné, tak ako to vyžaduje princíp rovnosti prostriedkov obrany medzi účastníkmi konania. (viď Sara Lind Eggertsdóttir, citované vyššie, §§ 47-55).
K niečo podobnému došlo v tomto prípade. Súd ustanovil za znalcov zamestnancov žalovanej nemocnice, ktorí sú zaviazaní k poslušnosti a lojalite k svojmu zamestnávateľovi. Súd ich požiadal o posúdenie, či diagnóza stanovená ich kolegami je správna a o prešetrenie ich záveru o nevyhnutnosti jej nedobrovoľnej hospitalizácie sťažovateľky. To značí, že boli súdom požiadaní, aby prešetrili postup svojich kolegov, a tým pomohli určiť súdu, či je ich zamestnavávateľ právne zodpovedný. Vzhľadom nato, že vedenie nemocnice jasne vyjadrilo presvedčenie, že závery lekárov v sťažovateľkinom prípade boli správne a že sťažovateľkine nároky sú nepodložené, súd má zato, že jej  obavy, že znalci neboli neutrálni, je odôvodnené. Pokiaľ ide o postavenie, ktoré mali znalci v konaní, Európsky súd zhodnotil, že hlavným problémom v prípade bolo určenie, či závery lekárskych komisií z 10. februára a 12. februára 1999 o jej nedobrovoľnej hospitalizácii boli správne. Pretože tieto závery sťažovateľka spochybňovala, vnútroštátny (odvolací) súd ustanovil znalcov na ich prešetrenie. Keďže sám nemal dostatočnú odbornú znalosť, bol nútený priložiť značnú váhu znaleckému posúdeniu odborného medicínskeho problému rozhodujúcemu pre výsledok procesu. V skutočnosti bol znalecký posudok jediným dôkazom, ktorý potvrdzoval správnosť diagnózy lekárskych komisí z 10. februára a 12. februára 1999, z čoho vyplýva, že postavenie znalcov v konaní bolo kľúčové. Súd ďalej pripomína, že odborníci zo žalovanej nemocnice neboli jediní, ktorí boli dostatočne kvalifikovaní na posúdenie psychického stavu sťažovateľky. Súd mohol o znalecký posudok požiadať psychiatrov zamestnaných v iných psychiatrických nemocniciach v Kalinigradskej oblasti alebo z ďalších regiónov Ruskej federácie. Tomu, aby našiel iných nezávislých expertov nebránili žiadne prekážky (viď opačný prípad Zarb, rozhodnutie citované vyššie alebo Emmanullo v. Italy (dec.), no. 35791/97, 31. august 1999). V poslednom rade, zatiaľ, čo sťažovateľka mala možnosť požiadať špecialistu podľa vlastného výberu o svedectvo, jeho procesné postavenie by nebolo rovnaké ako postavenie súdom ustanovených znalcov. Zo samotného postavenia súdom ustanoveného znalca vyplýva, že je nestranným a nezávislým pomocníkom súdu, preto bude jeho stanovisku pri rozhodovaní súdu priložená väčšia váha ako stanovisku špecialistu vyžiadaného žalobcom.(viď Sara Lind Eggertsdóttir, citované vyššie, § 49 a Bonisch, citované vyššie, §33).
Preto súd zhodnotil, že ustanovením zamestnancov žalovanej nemocnice za znalcov, postavili vnútroštátne súdy sťažovateľku do významne znevýhodnenej pozície voči žalovanej nemocnici. Z tohto dôvodu nebol dodržaný princíp rovnosti prostriedkov obrany medzi účastníkmi konania a súd našiel porušenie článku 6 §1 Dohovoru.

K ostatným porušeniam Dohovoru

Okrem uvedeného sa sťažovateľka ďalej sťažovala aj na prieťahy v konaní. Konkrétne sa jednalo o obdobie od 21. februára 2000, keď sťažovateľka podala žalobu do 2. apríla 2003, keď Kalinigradský oblastný súd vydal konečné rozhodnutie. Konanie tak trvalo niečo vyše troch rokov a jedného mesiaca. V tomto období bol sťažovateľkin prípad prejednávaný dvakrát pred súdmi vo dvoch inštanciách. Európsky súd nezistil prieťahy v konaní, preto zamietol sťažnosť ako nepodloženú v súlade s článkom 35 §§ 3 a 4 Dohovoru.

Uplatnenie článku 41 Dohovoru

Znenie článku 41: “Ak súd dospeje k záveru, že bol porušený Dohovor alebo jeho protokoly, a ak vnútroštátne právo dotknutej Vysokej zmluvnej strany umožňuje len čiastočnú nápravu, súd prizná v prípade potreby poškodenej strane spravodlivé zadosťučinenie.”

Odškodnenie
Sťažovateľka požadovala 6000 eur ako náhradu jej nemajetkovej ujmy. Zástupcovia ruskej vlády sa domnievali, že tento nárok je prehnaný a že rozhodnutie súdu o tom, že došlo k porušeniu Dohovoru je dostačujúcou satisfakciou. Súd súhlasil s tým, že sťažovateľka prežila v dôsledku nezákonného umiestnenia v psychiatrickej liečebni a nespravodlivo vedeného občianskeho konania pocity tiesne a frustrácie. Ďalej sa domieval, že samotné konštatovanie porušenia Dohovoru nie je dostatočnou kompenzáciou nemajetkovej ujmy. Avšak aj  Európsky súd považoval sumu požadovanú sťažovateľkou za privysokú. Odškodnenie určil na výšku 4000 eur plus výšku dane, ktorú je potrebné z výšky tohto odškodnenia odviesť. Sťažovateľka nepožadovala náhradu trov konania.

preložila: Bc. Zuzana Zoláková
foto: eoinbutler.com



Súbory na stiahnutie:


 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


  • C.B proti Rumunsku
  • Tám vs. Slovenská republika
  • Pozbavenie osobnej slobody z dôvodu duševnej choroby
  •  


    Diskusia


    Vaše meno
    Vaša reakcia
    Secure code
    Opíšte prosím text obrázku


    -- žiadne príspevky --