| Medicínske právo
              

Judikatúra


Pozbavenie osobnej slobody z dôvodu duševnej choroby


 | 20.11.2009 | komentárov: 0



WINTERWERP proti HOLANDSKU
Rozsudok z 24. októbra 1979
Podľa Súdu okrem naliehavých prípadov nesmie byť dotknutá osoba pozbavená slobody bez toho, aby sa spoľahlivo
preukázalo, že má „duševnú chorobu “. Samotná podstata toho, čo je potrebné preukázať pred príslušným vnútroštátnym orgánom, je ozajstná duševná porucha, čo si vyžaduje objektívny lekársky posudok. Ďalej, duševná porucha musí byť takého druhu alebo stupňa, ktorý oprávňuje na povinné pozbavenie slobody. Ba čo viac, platnosť pokračujúceho pozbavenia slobody závisí od pretrvávania takej poruchy.

...hoci môže byť duševná choroba dôvodom na určité obmedzenia výkonu „práva na súd“, nemôže ospravedlniť
úplnú neprítomnosť tohto práva, ako je to zahrnuté v článku 6 ods. 1.



NEOFICIÁLNE ZHRNUTIE A OKOLNOSTI PRÍPADU

A. Základné skutočnosti

V máji 1968 bol pán Winterwerp na príkaz starostu mesta Amersfoort v mimo-
riadnom konaní umiestnený na tri týždne na psychiatrickú kliniku. Tento čas predĺžil prokurátor. Na žiadosť manželky pána Winterwerpa vydal príslušný okresný súd
v júni dočasný príkaz, ktorým povolil jeho povinné pozbavenie slobody na šesť me-
siacov. Na ďalšiu žiadosť jeho manželky a následne prokurátora vydával krajský súd
každoročne príkazy na pozbavenie slobody.

Pred vydaním jednotlivých príkazov nebol pán Winterwerp oboznámený s tým,
že prebiehajú príslušné konania. Nemal ani možnosť, či už osobne, alebo prostred-
níctvom svojho zástupcu predložiť svoj prípad súdu alebo napadnúť lekárske nálezy,
na ktorých súdy založili svoje rozhodnutia.

Pán Winterwerp žiadal štyrikrát o prepustenie. Krajský súd v roku 1969 zamie-
tol po vypočutí pacienta jeho žiadosť. V rokoch 1971, 1972 a 1973 zamietol žiadosti
sám prokurátor ako bezdôvodné a bez akejkoľvek šance na úspech bez toho, aby ich
postúpil krajskému súdu na rozhodnutie.

Pán Winterwerp umiestnením na psychiatrickej klinike automaticky stratil spô-
sobilosť nakladať so svojím majetkom. Správou jeho majetku je poverený opatrovník
ustanovený krajským súdom v roku 1971.

B. Konanie pred Európskou komisiou pre ľudské práva

Sťažnosť pána Winterwerpa podaná Európskej komisii pre ľudské práva (ďalej
len „Komisia “) 13. decembra 1972 bola vyhlásená za prijateľnú 30. septembra 1975.

Komisia vo svojej správe z 15. decembra 1977 vyjadrila jednomyseľný názor, že
bol porušený článok 5 ods. 4, ale nebol porušený článok 5 ods. 1. Komisia dospela k záveru, že za daných okolností nie je potrebné sa vyjadriť k údajnému porušeniu článku 6 ods. 1.

Komisia postúpila prípad Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej len „Súd “)
9. marca 1978 a holandská vláda 21. apríla 1978.

VÝŇATOK Z ROZSUDKU

PRÁVNY STAV

I. ÚDAJNÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 5 ods. 1

35. Skutočnosť, že sťažovateľ bol v súlade so zákonom o duševne chorých osobách
(pozn. zákon o dohľade štátu nad duševne chorými osobami z 27. apríla 1884 – wet
van 27 april 1884, Stb 96, tot regeling van het Staatstoezicht op krankzinnigen )  pozbavený slobody od roku 1968 s výnimkou niekoľkých prerušení (pozri odseky 23 –31) , nie je sporná. Tvrdil, že je obeťou porušenia článku 5 ods. 1, ktorý v časti podstatnej pre tento prípad znie:

„Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
...

e) zákonné držanie ...duševne chorých osôb ...;

...“

A. „Zákonné držanie duševne chorých osôb “

36. Pán Winterwerp po prvé tvrdil, že jeho pozbavenie slobody nebolo v súlade s po-
žiadavkami zahrnutými v slovách „zákonné držanie duševne chorých osôb “. Vláda
ani Komisia s týmto tvrdením nesúhlasili.

37. Dohovor neuvádza, čo sa má rozumieť slovami „duševne choré osoby “. Tento výraz nemôže mať konečnú interpretáciu. Ako zdôraznila Komisia, vláda a sťažovateľ, je to výraz, ktorého význam sa stále vyvíja tak, ako postupuje výskum v psychiatrii, vzrastá flexibilita v zaobchádzaní a mení sa postoj spoločnosti k duševným chorobám, a to tak, že väčšie pochopenie pre problémy duševne chorých osôb je čím ďalej, tým rozšírenejšie.

V každom prípade článok 5 ods. 1 písm. e) sa zjavne nemôže chápať ako usta-
novenie, ktoré dovoľuje pozbaviť slobody osobu len preto, že jej názory a správanie
sa líšia od prevládajúcich pravidiel tej-ktorej spoločnosti. Iný náhľad by nebol v súla-
de so znením článku 5 ods. 1, ktorý uvádza vyčerpávajúci zoznam (pozri rozsudok
Engel a iní z 8. júna 1976, séria A, č. 22, str. 24, ods. 57 a rozsudok Írsko proti
Spojenému kráľovstvu z 18. januára 1978, séria A, č. 25, str. 74, ods. 194) výnimiek volajúcich po reštriktívnom výklade (pozri mutatis mutandis rozsudok Klaas a iní zo 6. septembra 1978, séria A, č. 28, str. 21, ods. 42 a rozsudok Sunday Times z 26. apríla 1979, séria A, č. 30, str. 41, ods. 65). Nebolo by to ani v súlade s predmetom a účelom článku 5 ods. 1, ktorým je zabezpečiť, aby nikto nebol svojvoľne pozbavený slobody (pozri rozsudok Lawless z 1. júla 1961, séria A, č. 3, str. 52 a už spomínaný rozsudok Engel a iní, str. 25, ods. 58). Navyše by to znevážilo dôležitosť práva na slobodu v demokratickej spoločnosti (pozri rozsudok De Wilde, Ooms a Versyp z 18. júna 1971, séria A, č. 12, str. 36, ods. 65 a už spomínaný rozsudok Engel a iní, str. 35, ods. 82 in fine).

38. Tak ako Dohovor neobsahuje definíciu „duševne chorých osôb “, ani holandský
právny poriadok nedefinuje „duševne choré osoby “ ((krankzinnige ). Uvádza len dôvody na umiestnenie takých osôb na psychiatrickú kliniku (pozri odsek 11). Žiadosť o dočasné pozbavenie slobody „duševne chorej osoby “ sa môže podať buď v jej vlastnom záujme, alebo v záujme verejného poriadku. Musí existovať lekárska správa, že dotknutá osoba „je duševne chorá a že je nevyhnutné alebo žiaduce liečiť ju na psychiatrickej klinike “ ((§ 12 a 16 zákona, pozri odsek 13). Okresný súd nariadi dočasné pozbavenie slobody, ak sa dostatočne preukáže jeho opodstatnenosť (§ 17 zákona, pozri odsek 14). Podobne k žiadosti o príkaz na pozbavenie slobody, na základe ktorej krajský súd rozhoduje, sa musí pripojiť odôvodnená správa zodpovedného lekára, že je nevyhnutné alebo žiaduce, aby sa pacient podrobil ďalšiemu liečeniu na psychiatrickej klinike (§ 22 a 23 zákona, pozri odseky 16 a 17). Z dôkazov je ďalej zjavné, že vo všeobecnosti súdy v súčasnosti povoľujú pozbavenie slobody „duševne chorej osoby “ iba v prípadoch, ak je jej duševná porucha taká závažná, že ju robí nebezpečnou pre ňu samu alebo iných. Návrh zákona, ktorý momentálne prerokováva parlament, hovorí o „nebezpečenstve pre (dotknutú osobu) , pre iných alebo pre všeobecnú bezpečnosť osôb a majetku “ ((pozri odseky 11 a 22).

S ohľadom na spomínanú prax súdov platné právo sa nejaví byť v rozpore so
zmyslom výrazu „duševne choré osoby “, ktorý má podľa Dohovoru. Súd preto do-
spel k záveru, že osoba, ktorá je pozbavená slobody na základe holandského zákona o duševne chorých osobách, v princípe spadá do rámca článku 5 ods. 1 písm. e).

39. Ďalej je potrebné preskúmať „zákonnosť “ pozbavenia slobody na účely článku 5
ods. 1 písm. e). Táto „zákonnosť “ predpokladá v prvom rade súlad s vnútroštátnym
právom a tiež, ako bolo potvrdené v článku 18, súlad s účelom obmedzení slobody
povolených článkom 5 ods. 1 písm. e). Tento súlad sa vyžaduje tak v súvislosti s na-
riadením, ako aj s výkonom opatrení na pozbavenie slobody (pozri už spomínaný
rozsudok Engel a iní, str. 28, ods. 68 in fine ).

Pokiaľ ide o súlad s vnútroštátnym právom, Súd zdôrazňuje, že výraz „zákonné “
v sebe zahàňa tak procesné, ako aj hmotné pravidlá. Existuje tu teda určité prekrý-
vanie medzi týmto výrazom a všeobecnou požiadavkou uvedenou na začiatku článku
5 ods. 1, konkrétne dodržiavanie „konania ustanoveného zákonom “ ((pozri odsek 45).

Skutočne, tieto dva výrazy odrážajú dôležitosť základného cieľa článku 5 ods. 1
(pozri odsek 37) :v demokratickej spoločnosti, ktorá sa hlási k ideám právneho štá-
tu (pozri rozsudok Golder z 21. februára 1975, séria A, č. 18, str. 16 – 17, ods. 34 a už spomínaný rozsudok Klaas a iní, str. 25, ods. 55) , sa žiadne pozbavenie slobody, ktoré je svojvoľné, nemôže považovať za „zákonné “.

Komisia rovnako zdôraznila, že prvok svojvôle sa nemôže objaviť. Jej záver bol,
že nikto nemôže byť pozbavený slobody ako „duševne chorá osoba “ bez lekárskych
dôkazov potvrdzujúcich, že jej duševný stav oprávňuje na povinnú hospitalizáciu (pozri odsek 76 správy Komisie). Sťažovateľ aj vláda vyjadrili podobné názory.

Súd plne súhlasí s uvedeným odôvodnením. Podľa Súdu okrem naliehavých prí-
padov nesmie byť dotknutá osoba pozbavená slobody bez toho, aby sa spoľahlivo
preukázalo, že má „duševnú chorobu “. Samotná podstata toho, čo je potrebné pre-
ukázať pred príslušným vnútroštátnym orgánom, je ozajstná duševná porucha, čo si
vyžaduje objektívny lekársky posudok. Ďalej, duševná porucha musí byť takého dru-
hu alebo stupňa, ktorý oprávňuje na povinné pozbavenie slobody. Ba čo viac, plat-
nosť pokračujúceho pozbavenia slobody závisí od pretrvávania takej poruchy (pozri
mutatis mutandis rozsudok Stögmüller z 10. novembra 1969, séria A, č. 9, str. 39 –40, ods. 4 a už spomínaný rozsudok De Wilde, Ooms a Versyp, str. 43, ods. 82).

40. Súd má bezpochyby právomoc preveriť „zákonnosť “ pozbavenia slobody ((pozri už spomínaný rozsudok Engel a iní, str. 29, ods. 69). Pán Winterwerp hovorí o nezá-
konnosti pre procesné nedostatky pri vydaní troch posudzovaných príkazov na po-
zbavenie slobody. S týmito tvrdeniami sa Súd bude zaoberať neskôr pri preskúma-
vaní viac súvisiacej otázky súladu s „konaním ustanoveným zákonom “ ((pozri odse-
ky 44 až 50). Teraz postačí dodať, že pri rozhodovaní, či má byť osoba pozbavená slobody pre „duševnú chorobu “, je potrebné priznať vnútroštátnym orgánom určitú
mieru voľnej úvahy, keďže záleží hlavne na vnútroštátnych orgánoch, aby vyhodno-
tili predložené dôkazy v konkrétnom prípade. Úlohou Súdu je preskúmať na zákla-
de Dohovoru rozhodnutia týchto orgánov (pozri najmä mutatis mutandis rozsudok
Handyside zo 7. decembra 1976, séria A, č. 24, str. 22 a 23, ods. 48 a 50, už spomínaný rozsudok Klaas a iní, str. 23, ods. 49 a už spomínaný rozsudok Sunday Times, str. 36, ods. 59).

41. Pokiaľ ide o tento prípad, lekárske dôkazy predložené súdom v podstate uvá-
dzali, že sťažovateľ mal schizofrenické a paranoické reakcie, že si nebol vedomý svojho patologického stavu a že niekoľkokrát vykonal dosť závažné skutky bez toho, aby si uvedomoval ich dôsledky. Navyše niekoľko pokusov o jeho postupnú rehabilitáciu v spoločnosti zlyhalo (pozri odseky 24, 27, 29 a 30).

42. Pán Winterwerp kritizoval lekárske správy pre to, že nevyhovujú účelom článku
5 ods. 1 písm. e). Ďalej vyjadril pochybnosť o tom, že pôvodné nariadenie starostu o pozbavení slobody bolo založené na psychiatrických dôkazoch.

Podľa Súdu udalosti, ktoré urýchlili nariadenie starostu v máji 1968 (pozri odsek 23) , mali takú povahu, že oprávňujú na mimoriadne pozbavenie slobody tohto druhu, ktoré bolo v tom čase upravené v § 14 holandského zákona. Hoci možno pochybovať o potrebe trvania takéhoto pozbavenia slobody až počas šiestich týždňov,
tento čas nie je taký neprimeraný, aby sa pozbavenie slobody považovalo za „nezá-
konné “. Napriek kritike sťažovateľa Súd nemá dôvod pochybovať o objektivite a dô-
veryhodnosti lekárskych dôkazov, na základe ktorých holandské súdy od júna 1968
povoľovali jeho pozbavenie slobody ako osoby duševne chorej. Neexistuje ani náznak toho, že napadnuté pozbavenie slobody bolo vykonané z nezákonných dôvodov.

43. Súd teda dospel k záveru, že pozbavenie slobody pána Winterwerpa predstavo-
valo počas jednotlivých posudzovaných fáz „zákonné držanie duševne chorej osoby “
v zmysle článku 5 ods. 1 písm. e).

B. „V súlade s konaním ustanoveným zákonom “

44. Sťažovateľ tvrdil, že pozbavenie jeho slobody sa nevykonalo „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom “. Podľa sťažovateľa v sebe tento výraz zahàňa rešpektovanie určitých základných princípov súdneho konania, ako je informovanie a vypočutie dotknutej osoby a poskytnutie určitej účasti a právnej pomoci v konaní. Podľa neho sa tieto princípy v jeho prípade nedodržali.

Vláda na to uviedla, že príslušné konanie v holandskom práve bezpochyby spĺňa
požiadavky v zmysle článku 5 ods. 1 tým, že zabezpečuje pravidelné preskúmanie nezávislým sudcom, ktorý vydáva rozhodnutia na základe lekárskych správ.

Podľa Komisie v sebe článok 5 ods. 1 písm. e) okrem nevyhnutnosti lekárskych
správ zahàňa jednoduchý odkaz na vnútroštátne právo bez toho, aby zakladal neja-
ké minimálne procesné záruky.

45. Súd dospel k záveru, že slová „v súlade s konaním ustanoveným zákonom “ vo
svojej podstate odkazujú na vnútroštátne právo. Vyjadrujú potrebu súladu prísluš-
ného konania so zákonom.

Vnútroštátne právo však musí byť v súlade s Dohovorom vrátane v ňom vyjad-
rených alebo obsiahnutých všeobecných zásad. Základnou myšlienkou dotknutého
ustanovenia je myšlienka spravodlivého a riadneho konania, konkrétne, že akékoľvek
opatrenie pozbavujúce osobu slobody musí byť vydané a vykonané príslušným orgá-
nom a nesmie byť svojvoľné. Holandský zákon o duševne chorých osobách (opísaný
v odsekoch 11 –20) spĺňa túto podmienku.

46. Či sa konanie predpísané týmto zákonom skutočne rešpektovalo v prípade sťažo
vateľa, je otázka, na ktorú má Súd právomoc odpovedať (pozri napríklad už spomí-
naný rozsudok De Wilde, Ooms a Versyp, str. 38 –39, ods. 69 –70, a už spomínaný rozsudok Engel a iní, str. 28, ods. 68 in fine ). Hoci bežne nie je úlohou Súdu preskúmať dodržanie vnútroštátnych zákonov národnými orgánmi (pozri rozsudok Ringeisen zo 16. júla 1971, séria A, č. 13, str. 40, ods. 97) , nie je tomu tak v súvislosti s otázkami, pri ktorých, ako v tomto prípade, Dohovor priamo odkazuje na tieto zákony. V takýchto otázkach predstavuje nedodržanie vnútroštátneho práva porušenie Dohovoru, v dôsledku čoho Súd môže a musí uplatniť svoju právomoc na preskúmanie (pozri rozhodnutie Komisie o prijateľnosti sťažnosti č. 1169/61 X proti Spolkovej republike Nemecko, Yearbook of the Convention , č. 6, str. 520–590, str. 588).

Logika systému záruk vytvorených Dohovorom však určuje hranice rozsahu ta-
kéhoto preskúmania. V prvom rade sú to vnútroštátne orgány, najmä súdy, ktoré
majú interpretovať a aplikovať vnútroštátne právo, dokonca aj v tých oblastiach, v kto
rých Dohovor „zahàňa “ predpisy tohto práva::vnútroštátne orgány sú – vzhľadom na
podstatu veci – zvlášť kvalifikované poradiť si s otázkami, ktoré sa v súvislosti s tým
vynoria (pozri už spomínané rozhodnutie Komisie, ibid. , pozri tiež mutatis mutandis
odsek 40).

47. Pán Winterwerp tvrdil, že príkazy na jeho pozbavenie slobody obsahovali dve
formálne chyby.

48. Po prvé uviedol, že príkazy vydané 23. decembra 1968 a 16. decembra 1969 ko-
morou s jedným sudcom na Krajskom súde v Utrechte (pozri odseky 25 a 26) boli
podľa holandského práva neregulárne. Podľa sťažovateľa preto, že všetky prípady
spadajúce pod § 22 –24 zákona o duševne chorých osobách sú prideľované takejto
komore, je Rokovací poriadok Krajského súdu v Utrechte v rozpore s § 288 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého je na pridelenie veci komore s jedným sudcom potrebné špecifické rozhodnutie komory s najmenej troma sudcami v každom jednotlivom prípade (pozri odsek 17).

Vláda s touto interpretáciou nesúhlasila, pričom sa opierala o iné ustanovenia
holandského právneho poriadku.

Komisia vyjadrila názor, že „príkazy na pozbavenie slobody nie sú v rozpore s právomocami komory s jedným sudcom “ ((odsek 80 in fine správy Komisie).

Súd poznamenáva, že riešenie prijaté v tomto prípade Krajským súdom v Ut-
rechte bolo upravené jeho rokovacím poriadkom, ktorý bol schválený kráľovským
dekrétom na odporúčanie Najvyššieho súdu (Hoge Raad ) (pozri odsek 17). Či je ob-
sah tohto rokovacieho poriadku v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, pred-
stavuje problematickú otázku v holandskom práve, ktorá pri neexistencii judikatúry
Najvyššieho súdu zrejme zostáva sporná. Za týchto okolností nemá Súd dostatočné
dôvody na rozhodnutie, že Krajský súd v Utrechte nekonal „v súlade s konaním us-
tanoveným zákonom “.

49. Druhú formálnu chybu uvedenú sťažovateľom predstavuje skutočnosť, že prí-
kaz na pozbavenie slobody zo 16. decembra 1969 stratil svoju platnosť skôr, ako ho
obnovil 7. januára 1971 Krajský súd v ‘s-Hertogenboschi (pozri odsek 27). Z toho po-
dľa sťažovateľa plynú dva závery:po prvé jeho pozbavenie slobody sa stalo nezákon-
né, keďže pokračovalo po určenej lehote;po druhé, keďže bol príkaz zo 7. januára
1971 oneskorený, nebol v súlade so zákonom.

Vláda reagovala vysvetlením, že ak prokurátor požiada o predĺženie pozbavenia
slobody, predchádzajúci príkaz zostáva v platnosti až do rozhodnutia súdu. Paragraf
24 zákona o duševne chorých osobách vyžaduje, aby bola žiadosť podaná krátko
predtým, ako uplynie platnosť predchádzajúceho príkazu, ale vôbec nešpecifikuje,
kedy má krajský súd vydať rozhodnutie (pozri odsek 18). V tomto prípade podal pro-
kurátor žiadosť 14. decembra 1970, t. j. v zákonnej lehote (pozri odsek 27).

Súd akceptuje všeobecné vysvetlenie podané vládou. Pokiaľ ide o konkrétne sku-
točnosti, nedošlo tu k zdržaniu, ktoré by v sebe zahàňalo svojvoľné pozbavenie slo-
body:interval dvoch týždňov medzi vypršaním skoršieho príkazu a jeho následným
obnovením sa v žiadnom prípade nedá považovať za nerozumný ani neprimeraný.

50. Na záver – sťažovateľ bol pozbavený slobody „v súlade s konaním ustanoveným
zákonom “.

C. Údajné právo na zaobchádzanie

51. Pán Winterwerp tvrdil, že článok 5 ods. 1 písm. e) oprávňuje každého jednotliv-
ca pozbaveného slobody ako „duševne chorej osoby “ na primerané zaobchádzanie,
aby sa zabezpečilo, že nebude pozbavený slobody dlhšie, ako je to nevyhnutné.
Pokiaľ ide o jeho situáciu, sťažoval sa, že stretnutia s jeho psychiatrom boli príliš
krátke a zriedkavé a že jeho liečenie bolo nevhodne založené na upokojujúcich pro-
striedkoch.

Vláda tieto tvrdenia kategoricky odmietla.

Súd dospel k záveru, rovnako ako Komisia, že právo duševne chorého pacienta
na zaobchádzanie primerané jeho stavu nemožno samo osebe odvodiť z článku 5
ods. 1 písm. e). Dôkazy ani neobsahujú, pokiaľ ide o zaobchádzanie, náznaky po-
rušenia nejakého iného ustanovenia Dohovoru.

D. Záver

52. Súd preto dospel k záveru, že článok 5 ods. 1 nebol porušený.
I. ÚDAJNÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 5 ods. 4

53. Sťažovateľ sa tiež opieral o článok 5 ods. 4, ktorý ustanovuje:
„Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať
návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia
slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. “
Súd je povinný preskúmať túto sťažnosť, aj keď sa nezistilo porušenie odseku 1
(pozri už spomínaný rozsudok De Wilde, Ooms a Versyp, str. 39−40, ods. 73).
A. Pôvodný príkaz starostu a následné príkazy okresného a krajského súdu na
pozbavenie slobody

54. Pán Winterwerp bol pôvodne zaistený na príkaz starostu mesta Amersfoort od
17. mája do 24. júna 1968. Tento príkaz na zaistenie, vydaný v súlade s momentálne
platným mimoriadnym konaním upraveným v § 14 zákona o duševne chorých osobách, platil tri týždne, ale čas pozbavenia slobody predĺžil prokurátor (pozri odsek 23).

Na druhej strane ďalšie pozbavenie slobody sťažovateľa nebolo výsledkom ad-
ministratívnoprávneho postupu. Na základe § 17, 23 a 24 spomínaného zákona vy-
dal 24. júna 1968 Okresný súd v Amersfoorte príkaz na dočasné pozbavenie slobo-
dy, 23. decembra 1968 Krajský súd v Utrechte príkaz na pozbavenie slobody a ná-
sledné obnovenia príkazov vydali Krajské súdy v Utrechte a ‘s-Hertogenboschi (po-
zri odseky 24–28) ).

55. V už spomínanom rozsudku De Wilde, Ooms a Versyp z 18. júna 1971 (str. 40,
ods. 76) Súd uviedol:

„Ak je rozhodnutie o pozbavení slobody osoby prijaté správnym orgánom, ...článok 5
ods. 4 zaväzuje zmluvné štáty na to, aby mala osoba pozbavená slobody právo podať opravný prostriedok na súd. Nič v tomto ustanovení však nenaznačuje, že to platí, ak rozhodnutie vydá súd na záver súdneho konania. V takom prípade je dohľad vyžadovaný článkom 5 ods. 4 obsiahnutý v rozhodnutí... “

Citujúc vlastnú judikatúru, Komisia poukazuje na názor, že v prípadoch po-
zbavenia slobody osôb z dôvodu „duševnej choroby “ sa nemožno pridàžať uvede--
ného záveru Súdu, a to v žiadnom prípade, ak je pozbavenie slobody na neurčitý čas
(pozri odsek 95 správy Komisie).

Ako sa už uviedlo v tomto rozsudku, dôvody, ktoré pôvodne oprávňovali na po-
zbavenie slobody tohto druhu, môžu zaniknúť (pozri odsek 39 in fine ). Preto by bo-
lo v rozpore s predmetom a účelom článku 5 (pozri odsek 37) , aby sa odsek 4 v týchto súvislostiach interpretoval tak, že by tento druh pozbavenia slobody nepodliehal následnému preskúmaniu zákonnosti len preto, že pôvodné rozhodnutie vydal súd.
Základná podstata posudzovaného pozbavenia slobody by si vyžadovala, aby bolo
preskúmanie zákonnosti dostupné v rozumných časových intervaloch. Ako však
uviedla Komisia v odseku 95 svojej správy, ďalšie skúmanie tejto otázky je zbytočné,
ak sa najprv nestanoví, či príslušné rozhodnutia postihujúce pána Winterwerpa bo-
li v skutočnosti prijaté v konaní pred súdom [„proceedings (before ) a court “, „recours devant un tribunal “] v zmysle článku 5 ods. 4.

56. Ani starostu, ktorý vydal pôvodné nariadenie na pozbavenie slobody, ani proku-
rátora, ktorý predĺžil jeho platnosť, nemožno považovať za orgány, ktoré majú cha-
rakteristické znaky „súdu “. Naopak, niet pochybností o tom, že okresný súd a kraj-
ské súdy, ktoré vydali príkazy na pozbavenie slobody, sú „súdmi “, pokiaľ ide o ich or
ganizačnú stránku:sú „nezávislé tak od výkonnej moci, ako aj od strán sporu “ (po-
zri už spomínaný rozsudok De Wilde, Ooms a Versyp, str. 41, ods. 77).

57. Zásah takého orgánu je však v súlade s článkom 5 ods. 4 len za podmienky, že
„konanie je súdnej povahy a poskytuje dotknutému jednotlivcovi záruky, ktoré sú
primerané druhu predmetného pozbavenia slobody “, „na stanovenie, či konanie po-
skytuje primerané záruky, je potrebné vziať do úvahy povahu okolností, za ktorých
sa konanie uskutočňuje “ ((pozri naposledy spomínaný rozsudok, str. 41 a 42, ods. 76 in fine a ods. 78).

Ako vláda správne zdôraznila, „pozbavenie slobody duševne chorých osôb “ [člá-
nok 5 ods. 1 písm. e) ] predstavuje osobitnú kategóriu.

58. Podľa názoru Komisie absolútne minimum pre súdne konanie v tejto kategórii
predstavuje právo dotknutého jednotlivca predložiť svoje stanovisko a napadnúť le-
kárske a sociálne dôkazy predložené na podporu jeho pozbavenia slobody (pozri od-
sek 102 správy Komisie). Podľa zástupcov Komisie je holandské právo v rozpore s článkom 5 ods. 4, keď poskytuje sudcovi voľnosť v týchto otázkach.

Sťažovateľ v podstate podporil odôvodnenie Komisie. Ďalej tvrdil, že vzhľadom
na špecifickú situáciu duševne chorých osôb sa musí článok 5 ods. 4 interpretovať
tak, že obsahuje pre tieto osoby právo na právnu pomoc.

59. Podľa vlády článok 5 ods. 4 neobsahuje povinnosť súdu osobne vypočuť jednot-
livca, ktorého duševný stav bol na základe objektívnej lekárskej správy taký, že nie je
schopný poskytovať stanoviská, ktoré by mali pre konanie nejaký význam. Objektív-
ne medicínske dôkazy predložené počas dlhých rokov holandským súdom ukazujú,
ako tvrdí vláda, že to tak bolo aj v prípade pána Winterwerpa.

Podľa vlády poskytuje systém vytvorený zákonom o duševne chorých osobách
dostatočné záruky. Preskúmanie vykonáva nezávislý súd, ktorý má plnú právomoc
preskúmať podstatu každého jednotlivého prípadu. Ďalej preskúmavacie konanie je
pokračujúce:prinajmenšom raz za rok rozhoduje súd o nevyhnutnosti trvania po-
zbavenia slobody. Prokurátor, ktorý má zákonnú povinnosť zabezpečiť, že nikto nie
je nezákonne pozbavený slobody na psychiatrickej klinike, hrá dôležitú úlohu pri do-
hľade. Na záver lekárske vyjadrenia a správy, ktoré sa vyžadujú na rôznych stupňoch, podliehajú špecifickým pravidlám vytvoreným na poskytnutie záruk pacientovi.

60. Súd nemá taký istý názor ako vláda.
Je pravda, že súdne konanie uvedené v článku 5 ods. 4 nemusí mať vždy rovna-
ké záruky ako tie, ktoré sa vyžadujú podľa článku 6 ods. 1 v občianskom súdnom alebo trestnom konaní (pozri už spomínaný rozsudok De Wilde, Ooms a Versyp, str. 42, ods. 78 in fine ). Je však dôležité, aby dotknutá osoba mala prístup na súd a možnosť byť vypočutá buď osobne, alebo ak je to nevyhnutné, prostredníctvom nejakej formy zastúpenia. Ak tomu tak nie je, „základné záruky v konaní o pozbavení slobody “ poskytnuté neboli (pozri naposledy spomínaný rozsudok, str. 41, ods. 76). Duševná choroba môže spôsobiť obmedzenie alebo modifikáciu spôsobu výkonu tohto práva (pozri, pokiaľ ide o článok 6 ods. 1, už spomínaný rozsudok Golder, str. 19, ods. 39) , ale nemôže oprávniť na oslabenie podstaty tohto práva. Samozrejme, špecifické procesné záruky sú odôvodnené, ak slúžia na ochranu záujmov osôb, ktoré nie sú pre svoje duševné poruchy úplne schopné konať samostatne.

61. Podľa § 17, 23 a 24 zákona o duševne chorých osobách v znení platnom v príslušnom čase nebol ani okresný, ani krajský súd povinný vypočuť jednotlivca, o ktorého pozbavenie slobody išlo (pozri odseky 14, 17 a 18).

Pokiaľ ide o konkrétne skutočnosti, sťažovateľ nebol nikdy zahrnutý, či už osob-
ne, alebo prostredníctvom zástupcu, do konaní vedúcich k jednotlivým príkazom na
pozbavenie slobody: nikdy nebol upovedomený o konaniach alebo o ich výsledkoch,
nikdy nebol vypočutý súdmi a nebola mu daná možnosť predložiť svoje stanovisko.

Záruky vyžadované článkom 5 ods. 4 Dohovoru, pokiaľ ide o tento základný
znak, chýbali tak v práve, ako aj v praxi. Konania pred okresným súdom a pred kraj-
skými súdmi o pozbavení slobody nepredstavovali v prípade pána Winterwerpa na-
priek existencii niektorých čàt súdneho konania konanie pred súdom [„to take pro-
ceedings ...(before) the court “] v zmysle článku 5 ods. 4 (pozri odsek 57). Bez toho, aby Súd nejakým spôsobom podceňoval hodnotu množstva záruk poskytovaných zákonom o duševne chorých osobách, dospel k záveru, že predmetné konanie nie je v súlade s požiadavkami článku 5 ods. 4.

B. Žiadosti sťažovateľa o prepustenie

62. Vláda správne trvala na potrebe pozerať sa komplexne na celý systém vytvorený
zákonom o duševne chorých osobách. Preto zostáva rozhodnúť, či sa predchádzajú-
ce medzery zistené súdom odstránili v konaní upravujúcom žiadosti o prepustenie
(§ 29 zákona, pozri odsek 20).

63. Hoci § 29 zákona umožňuje dotknutej osobe preskúmanie jej pozbavenia slo--
body, o jej žiadosti o prepustenie nerozhoduje nevyhnutne súd. Žiadosť sa musí odoslať nemocničným orgánom, ktoré ju odovzdajú prokurátorovi, ak dostanú nepriaznivú lekársku správu. Prokurátor potom v princípe žiadosť postúpi krajskému súdu, ale v niektorých prípadoch nie je povinný tak urobiť, najmä ak sa javí, že je zjavnenemožné žiadosti vyhovieť. Rozhodnutie prokurátora sa v žiadnom prípade nemôžepovažovať za rozhodnutie vydané súdom v zmysle článku 5 ods. 4 Dohovoru. Bezpochyby môžu obmedzenia, pokiaľ ide o intervaly medzi žiadosťami o prepustenie, na základe daných okolností predstavovať legitímne obmedzenia prístupu na súd duševne chorým osobám (pozri odsek 60). Ale vždy, keď prokurátor nepostúpi žiadosť krajskému súdu z dôvodu, že sa táto žiadosť javí ako zjavne neopodstatnená, nielenže obmedzuje, ale skutočne odopiera právo na súdne konanie v zmysle článku 5 ods. 4.

Krajský súd v prípadoch, keď sa k nemu žiadosť dostane na rozhodnutie, má úpl-
nú voľnosť pri posudzovaní potreby vypočuť osobu pozbavenú slobody. Právomoc
tohto druhu nezabezpečuje základné záruky konania, ktoré sa má uskutočniť pri po-
zbavení slobody (pozri odseky 60 a 61).

64. Pána Winterwerpa v skutočnosti vypočul krajský súd vo februári 1969, keď sa
preskúmavala jeho prvá žiadosť o prepustenie (pozri prvý pododsek odseku 30).
Dovtedy mu bolo umožnené konanie pred súdom na preskúmanie zákonnosti jeho
pozbavenia slobody.

Naopak, jeho nasledujúce žiadosti v apríli 1971, v júli 1972 a vo februári 1973
neboli postúpené krajskému súdu, pretože ich prokurátor zamietol ako žiadosti bez
akejkoľvek šance na úspech (pozri druhý a tretí pododsek odseku 30). Prokurátor vždy pána Winterwerpa vypočul a jeho rozhodnutia mohli byť na základe informácií, kto ré mal k dispozícii, opodstatnené, ale nemožno ich označiť za rozhodnutia vydané „súdom “ v zmysle článku 5 ods. 4.

C. Údajné nežiadanie právneho zastupovania sťažovateľom

65. V odseku 11 písm. b) svojho stanoviska vláda uviedla, že osoba, ktorá má „pre-
svedčivé a opodstatnené dôvody nesúhlasiť so zákonnosťou svojho pozbavenia slo-
body “, môže mať podľa holandského práva právneho zástupcu na predloženie tých-
to dôvodov súdu. Podľa vlády mal pán Winterwerp dostatočnú možnosť poradiť sa
s právnikom podľa vlastného výberu, zvlášť počas rozličných období, keď mohol kli-
niku opustiť. Keďže si zjavne nikdy nezvolil možnosť obrátiť sa na súdy prostred-
níctvom právnika, či už pri pravidelnom preskúmaní jeho pozbavenia slobody, alebo
pokiaľ ide o jeho žiadosti o prepustenie, nemožno povedať, ako tvrdila vláda, že mu
bolo odoprené právo na „konanie “ zaručené článkom 5 ods. 4.

66. Súd nesúhlasí s týmto odôvodnením. To, že niekto má „presvedčivé a opodstat-
nené dôvody nesúhlasiť so zákonnosťou svojho pozbavenia slobody “, nemôže byť
podmienkou na prístup ku konaniu predpokladanému článkom 5 ods. 4, keďže to-
to je presne otázka, ktorú majú vnútroštátne súdy rozhodnúť. Ďalej článok 5 ods. 4
nevyžaduje, aby osoby, ktoré sú zverené do starostlivosti pre „duševnú chorobu “, samy prevzali iniciatívu pri získavaní právneho zastúpenia predtým, ako sa obrátia na súd.

Na sťažovateľa sa preto nemožno pozerať tak, že nevyužil právo poskytnuté
článkom 5 ods. 4 len preto, že nikdy nedal pokyn právnikovi, aby ho zastupoval. V skutočnosti sa, samozrejme, snažil uplatniť toto právo pri štyroch príležitostiach, keď
žiadal preskúmanie zákonnosti svojho pozbavenia slobody (pozri odsek 64).

D. Záver

67. Jednotlivé rozhodnutia prikazujúce alebo potvrdzujúce pozbavenie slobody pá-
na Winterwerpa vydali orgány, ktoré buď nemali znaky charakteristické pre „súd “, alebo – alternatívne – neposkytovali záruky súdneho konania vyžadované článkom 5
ods. 4. Sťažovateľ nemal ani prístup na „súd “, ani spomínané záruky, keď sa preskúmavali jeho žiadosti o prepustenie, okrem jeho prvej žiadosti, ktorú zamietol krajský súd vo februári 1969. Pán Winterwerp bol teda obeťou porušenia článku 5 ods. 4.
68. Prihliadnuc na uvedený záver, Súd nepovažuje za nevyhnutné rozhodnúť o otáz-
ke, či sa preskúmanie „zákonnosti “ v zmysle článku 5 ods. 4 týka okrem formálnych
vlastností konania aj hmotnoprávnej oprávnenosti na pozbavenie slobody.
Interpretáciu v tomto zmysle, hoci ju akceptovala Komisia, holandská vláda a sťažo-
vateľ (pozri odseky 46, 62 a 88–91 správy Komisie) , napadla vláda Spojeného kráľovstva v svojom stanovisku z 9. januára 1979 (pozri odsek 7). V každom prípade holandská legislatíva nelimituje rozsah preskúmania.

II. ÚDAJNÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 6 ODS. 1

69. Sťažovateľ mal aj tretiu sťažnosť, ktorú opísal ako „podpornú, ale spojenú s “ je--
ho ostatnými sťažnosťami. Uviedol, že keďže jeho pozbavenie slobody ho automa-
ticky pozbavilo spôsobilosti nakladať so svojím majetkom, rozhodlo sa o jeho „ob-
čianskych právach a záväzkoch “ bez záruk súdneho konania, ako sú ustanovené v článku 6 ods. 1. Článok 6 ods. 1 ustanovuje:

„Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného po riadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu po važovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti. “

70. Komisia sa necítila povolaná vyjadriť akýkoľvek názor na túto otázku. Dospela
k záveru, že táto otázka sa týka „skutočností odlišných “ od tých, ktoré boli pôvodne
predložené na posúdenie, a nebola predmetom žiadnej „detailnej argumentácie “ (pozri odsek 116 správy Komisie).

Za daných okolností je potrebné stanoviť, či Súd môže rozhodnúť o údajnom
porušení článku 6.

71. V svojom rozsudku z 18. januára 1978 v prípade Írsko proti Spojenému kráľov-
stvu (séria A, č. 25, str. 63, ods. 157) Súd takto vysvetlil rozsah svojej právomoci v sporných veciach:

„Rozhodnutie Komisie, ktorým sa sťažnosť vyhlasuje za prijateľnú, určuje predmet prípadu pred Súdom. Len v takto vytýčenej oblasti Súd ...má právomoc rozhodnúť o skutkových a právnych otázkach, ktoré sa vynoria v priebehu konania ...“

Pri prijatí sťažnosti pána Winterwerpa 30. decembra 1975 Komisia upresnila, že
preskúmala žiadosť, „pokiaľ ide o článok 5 Dohovoru “ ((pozri odsek 33). Pri vysve-
tľovaní, prečo Komisia nepovažovala za „nevyhnutné alebo želateľné “ zaoberať sa
sťažnosťou podľa článku 6 pri rozhodovaní o podstate veci, zástupcovia Komisie na
ústnom pojednávaní uviedli, že podľa Komisie tu celkom dobre mohla existovať vec
na rozhodnutie.

72. V prvom rade Súd poznamenáva skutočnosť, že v žiadnom štádiu konania pred
Komisiou (pozri už spomínaný rozsudok De Wilde, Ooms a Versyp, str. 30, ods. 54)
a v tejto veci ani pred samým Súdom vláda nevzniesla žiadnu predbežnú námietku.

Navyše hoci sa táto konkrétna sťažnosť výslovne nespomenula v sťažnosti pána
Winterwerpa, je tu jasná súvislosť s jeho pôvodnými sťažnosťami. Jeho sťažnosti uvedené počas konania o prijateľnosti, v ktorom ho nezastupoval právnik, boli namie-
rené proti jeho pozbaveniu slobody:mal pocit, že bol svojvoľne pozbavený slobody,
a namietal, že nebol ani vypočutý pred súdom, ani informovaný o rozhodnutiach,
ktorými bolo jeho pozbavenie slobody niekoľkokrát predĺžené (pozri odsek 33).
Nová otázka týkajúca sa článku 6, ktorú vzniesol pán Van Loon (zastupoval sťažo-
vateľa v konaní pred Komisiou a asistoval zástupcom Komisie na základe pravidla 29
ods. 1 druhej vety Rokovacieho poriadku Súdu, pozn. prekladateľa) v štádiu prero-
kovávania podstaty sťažnosti pred Komisiou, sa týkala právnych dôsledkov, ktoré vy-
plývajú automaticky z povinného pozbavenia slobody na psychiatrickej klinike (§ 32
zákona o duševne chorých osobách, pozri odsek 21). Je preto úzko spojená so sku-
točnosťami tvoriacimi predmet pôvodných sťažností pána Winterwerpa, ktoré
Komisia vyhlásila za prijateľné (pozri mutatis mutandis rozsudok Delcourt zo 17. ja-
nuára 1970, séria A, č. 11, str. 20, ods. 40).

Súd má preto právomoc rozhodnúť o tejto sťažnosti.

73. Vláda mala pochybnosti, či je článok 6 ods. 1 aplikovateľný na tento prípad.
Priklonila sa k názoru, že sporná je otázka právneho postavenia, a nie otázka ob-
čianskych práv a záväzkov samých osebe.

Súd nemá ten istý názor. Spôsobilosť osobne zaobchádzať so svojím majetkom sa
týka výkonu súkromných práv, a preto má vplyv na „občianske práva a záväzky “ v zmysle článku 6 ods. 1 (pozri rozsudok König z 28. júna 1978, séria A, č. 27, str. 32, ods.
95). Pozbavenie pána Winterwerpa tejto spôsobilosti predstavovalo „rozhodovanie “
o občianskych právach a záväzkoch.

74. Sťažovateľ stratil spôsobilosť nakladať so svojím majetkom na základe pozbave-
nia slobody na psychiatrickej klinike (pozri odsek 32). V súvislosti s pôvodným „mi-
moriadnym “ pozbavením slobody nariadeným starostom ((pozri odseky 12 a 23) jed-
noznačne nedošlo k súdnemu pojednávaniu v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Je pravda, že nasledujúce obdobia pozbavenia slobody povolil v pravidelných in-
tervaloch Okresný súd v Amersfoorte a Krajské súdy v Utrechte a 's-Hertogenboschi.
Tento rozsudok už však upriamil pozornosť na určité aspekty následného konania v týchto prípadoch a zvlášť na skutočnosť, že ani podľa práva, ani v praxi nebola pánu
Winterwerpovi poskytnutá možnosť, aby bol vypočutý či už osobne, alebo prostred-
níctvom zástupcu (pozri odsek 61). Navyše konanie sa týkalo výlučne jeho pozbave-
nia slobody. Preto ho nemožno považovať za konanie, ktoré v sebe zahàňa „spravodlivé prejednanie veci “ v zmysle článku 6 ods. 1, pokiaľ ide o jeho občianskoprávnu spôsobilosť.

75. Prostredníctvom všeobecnej argumentácie vláda tvrdila, že nebol porušený článok 6 ods. 1, pretože ustanovenia zákona o duševne chorých osobách zaručujú občianske práva duševne chorej osoby pozbavenej slobody, ktorá musí byť z dôvodu preukázaného duševného stavu chránená pred vlastnou neschopnosťou spravovať si svoje veci. Súd nesúhlasí s takýmto odôvodnením. Nech je oprávnenie na pozbavenie spôsobilosti duševne chorej osoby nakladať s vlastným majetkom akékoľvek, záruky stanovené článkom 6 ods. 1 sa musia napriek tomu rešpektovať. Ako bolo už uvedené v súvislosti s článkom 5 ods. 4 (pozri odseky 60 a 63) , hoci môže byť duševná choroba dôvodom na určité obmedzenia výkonu „práva na súd “, nemôže ospravedlniť úplnú neprítomnosť tohto práva, ako je to zahrnuté v článku 6 ods. 1 (pozri už spomínaný rozsudok Golder, str. 18 a 19, ods. 36, 38 a 39).

76. Preto bol článok 6 ods. 1 porušený.

III. APLIKÁCIA ČLÁNKU 50

77. Na pojednávaní navrhol právny zástupca sťažovateľa ako spravodlivé zadosťučinenie päťbodovú schému slúžiacu v podstate na zabezpečenie ďalšej starostlivosti o jeho klienta pod dohľadom sociálno-psychiatrickej služby spolu so zabezpečením úplných procesných záruk, pokiaľ ide o každoročnú obnovu príkazov a o prejednanie žiadosti o prepustenie. Nebola vznesená žiadna požiadavka na náhradu peňažnej ani nepeňažnej ujmy.

Zástupcovia Komisie boli toho názoru, bez udania ďalších detailov, že uvedené
predstavuje spravodlivú schému na dohodu o náhrade podľa článku 50.

Vláda sa k návrhu nevyjadrila.

78. Hoci bola podľa pravidla 47 bis Rokovacieho poriadku Súdu otázka aplikácie
článku 50 vznesená, nie je pripravená na rozhodnutie. Súd je preto povinný odročiť
rozhodnutie o tejto otázke a nariadiť ďalšie konanie, berúc do úvahy možnosť do-
hody medzi žalovaným štátom a sťažovateľom (pravidlo 50 ods. 3 a 5 Rokovacieho
poriadku Súdu).

Z TÝCHTO DÔVODOV SÚD JEDNOHLASNE

1. Rozhodol, že nebol porušený článok 5 ods. 1;

2. Rozhodol, že bol porušený článok 5 ods. 4;

3. Rozhodol, že má právomoc rozhodnúť o sťažnosti založenej na článku 6 ods. 1;

4. Rozhodol, že bol porušený článok 6 ods. 1;

5. Rozhodol, že otázka aplikácie článku 50 nie je pripravená na rozhodnutie,

a preto

a) odročuje rozhodnutie o tejto otázke;

b) vyzýva Komisiu, aby v lehote dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto rozsudku
predložila svoje zistenia v tejto otázke a zvlášť oboznámila Súd s každou do-
hodou, ku ktorej by vláda a sťažovateľ dospeli;

c) odročuje ďalšie konanie.

Vyhotovené v anglickom a vo francúzskom jazyku, pričom anglický text je pô-
vodný, v Budove ľudských práv v Štrasburgu 24. októbra 1979.

Gérard J. WIARDA
predseda

Marc-André EISSEN
tajomník

Publikované Informačnou kanceláriou Rady Európy v Bratislave: Výber rozsudokov Európskeho súdu pre ľudské práva, 2003, zv. 3



 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


  • C.B proti Rumunsku
  • Shulepova vs. Rusko
  • Tám vs. Slovenská republika
  •  


    Diskusia


    Vaše meno
    Vaša reakcia
    Secure code
    Opíšte prosím text obrázku


    -- žiadne príspevky --