Ochrana života plodu - 3. časť rozhodnutia a odlišné stanoviská | Medicínske právo
              

Judikatúra


Ochrana života plodu - 3. časť rozhodnutia a odlišné stanoviská


 | 2.11.2009 | komentárov: 0



4. Protiústavnosť zákona o umelom prerušení tehotenstva nie je daná ani tým, že právny režim nenarodeného ľudského života je rozdielny v závislosti na štádiu tehotenstva. Z ústavného imperatívu zakladajúceho zákonodarcovu povinnosť ochrany ľudského života pred narodením neplynie záver, že by právna ochrana plodu voči matke musela byť totožná v každej jednotlivej fáze prenatálneho vývoja (obdobne taktiež Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Šamorín: Heuréka, 2004. 113 s.). Naopak aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (najmä Vo v. Francúzsko) možno vyvodiť minimálny európsky konsenzus spočívajúci vo východisku, podľa ktorého má byť nenarodený ľudský život chránený počas tehotenstva s  intenzitou rastúcou postupne od počatia po narodenie. Z už uvedeného vyplýva, že na tomto východisku sú založené aj kľúčové rozhodnutia Najvyššieho súdu USA Roe v. Wade 410 U. S. 113 (1973) a Planned Parenthood of Southearn PA. v. Casey, 505 U. S. 833 (1992).
Priebeh tehotenstva a vzťah medzi plodom a matkou možno najlepšie charakterizovať ako jednotu v dualite, keď v prvej fáze tehotenstva prevažuje skôr jednota matky a plodu, zatiaľ čo vo fázach neskorších je viac zdôraznená dualita matky a plodu. Rozlišovanie medzi jednotlivými fázami prenatálneho vývoja, čo sa týka možnosti umelo prerušiť tehotenstvo, je opodstatnené tiež pohľadom na európske právne poriadky, a to nielen na tie, ktoré umožňujú obdobne ako Slovenská republika prerušenie tehotenstva na žiadosť (napr. škandinávske štáty, Holandsko, Francúzsko, Rakúsko, Česká republika), ale aj tie, ktoré sa vyznačujú veľmi prísnymi podmienkami na výkon prerušenia tehotenstva (napr. Poľsko, čo sa týka prerušenia tehotenstva zo zdravotných, eugenických či právnych dôvodov, ktoré je prípustné taktiež iba v určitej prvej fáze tehotenstva) [k tomu viac A.4].
Výber dvanástich týždňov ako limit na vykonanie prerušenia tehotenstva na žiadosť matky nemožno považovať podľa názoru ústavného súdu ani za svojvoľný. Táto lehota sa odvíja od vytvárania senzibility plodu a je v súlade s prevažujúcou európskou praxou relevantného zákonodarstva štátov umožňujúcich prerušenie tehotenstva na žiadosť (eventuálne na základe sociálnej indikácie), ktorá sa obvykle pohybuje medzi 10. až 15. týždňom trvania tehotenstva. Ústavný súd súčasne vychádza z toho, že lehotu 12 týždňov je nutné považovať za dobu, ktorá so zreteľom na reálnu možnosť zistenia samotnej existencie tehotenstva poskytuje matke rozumnú možnosť na zváženie možnosti prerušenia tehotenstva a pre jeho eventuálnu realizáciu. Ak by mala byť táto lehota podstatne kratšia, nemusel by byť splnený účel (cieľ) zákona, ktorým je dať možnosť žene rozhodnúť o svojom materstve. Ak by bola lehota naopak podstatne dlhšia (napr. prvé dva trimestre tehotenstva), mohla by sa dostať do rozporu s ústavným imperatívom čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy, hlavne ohľadom proporcionality danej úpravy vo vzťahu k ústavnej hodnote ochrany nenarodeného ľudského života. Ústavný súd nanajvýš opätovne zdôrazňuje, že orgánom povolaným určiť príslušnú maximálnu lehotu na vykonanie prerušenia tehotenstva je zákonodarca, pričom ústavný súd preskúmava (a nič iného optikou ústavného imperatívu vyjadrujúceho ústavnú hodnotu ani preskúmavať nemôže) iba prípadný exces pri úvahe zákonodarcu, nie však to, či je daná lehota v optimálnom súlade s aktuálnym stavom poznania lekárskej vedy.

5. Navrhovatelia vo svojom návrhu argumentujú tiež históriou vzniku Listiny základných práv a slobôd. Podľa navrhovateľov história vzniku Listiny základných práv a slobôd, ktorej čl. 6 ods. 1 bol v roku 1992 doslovne prevzatý do Ústavy Slovenskej republiky, sama odpovedá na kľúčovú otázku prípustnosti umelého prerušenia tehotenstva negatívne, keď toto ustanovenie bolo prijaté s cieľom chrániť život od počatia. Navrhovatelia sa v tomto bode odvolávajú na stanoviská niekoľkých poslancov Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky pri rokovaní o návrhu listiny. K tomu ústavný súd podotýka, že argument zámerom historického ústavodarcu (metóda historického výkladu) má pri výklade ústavy len subsidiárne miesto. Podstatné nie je to, čo jednotliví členovia ústavodarného zboru určitým ústavným ustanovením zamýšľali, ale to, aký text po prebiehajúcej diskusii prijali. Zastupiteľské zbory (ústavodarne orgány) sú tvorené desiatkami či stovkami osôb, pričom určitý subjektívny názor člena či členov zastupiteľského zboru nemožno identifikovať s objektívnym zmyslom zákona. Ostatne práve z dôvodov kolektívnej povahy zastupiteľského zboru je samotný pojem zámer zákonodarcu alebo ústavodarcu fikciou, s ktorou treba, a to hlavne v prípade súdneho prieskumu ústavnosti, zachádzať veľmi opatrne. Zároveň ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že podrobná analýza dotknutej rozpravy vo Federálnom zhromaždení Českej a Slovenskej Federatívnej republiky môže viesť aj k iným záverom, aké formulovali k „úmyslu ústavodarcu“ pretaveného do dikcie čl. 6 ods. 1 listiny navrhovatelia.
Historická metóda výkladu Listiny základných práv a slobôd má menší význam tiež preto, že k listine neexistuje žiadna detailná dôvodová správa, ktorá je pritom v európskych štátoch, čo sa týka obdobných dokumentov, obvyklá (z nedávno prijatých ústavných dokumentov napr. Poľsko). Žiadna taká podrobná správa neexistuje ani v súvislosti s analogickým ustanovením Ústavy Slovenskej republiky. Taktiež preto prijatie identického ústavného textu „slovenským ústavodarcom“ nemôže znamenať, že „slovenský ústavodarca“ sa súčasne stotožnil s názormi niekoľkých členov ústavodarného zboru - Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky. Z toho vyplýva, že pre výklad čl. 15 ods. 1 ústavy sú podstatné nie subjektívne názory niektorých navrhovateľom citovaných poslancov ústavodarného orgánu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky prednesené pred viac ako 16-imi rokmi, ale objektívny význam samotného ústavného textu. Preto ústavný súd neakceptoval ani túto námietku navrhovateľov.

6. Na základe všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že napadnuté ustanovenia zákona o umelom prerušení tehotenstva nie sú v nesúlade s označenými článkami ústavy.


III. Posudzovanie ústavnosti napadnutých ustanovení vyhlášky

Navrhovatelia svojím návrhom namietajú aj nesúlad § 4, § 5 ods. 2 a 3 a § 9 vyhlášky s čl. 15 ods. 1 a 4 ústavy a tiež nesúlad § 2 ods. 3 vyhlášky s čl. 123 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a s § 4 a § 12 zákona o umelom prerušení tehotenstva.
1. Ústavný súd opierajúc sa o svoje doterajšie závery konštatoval, že namietané ustanovenia § 4, § 5 ods. 2 a 3 a § 9 vyhlášky vykonávajú tie ustanovenia zákona o umelom prerušení tehotenstva, ktorých protiústavnosť ústavný súd z už uvedených dôvodov nezistil. So zreteľom na to, že tieto ustanovenia nejdú ani nad rámec zákona (praeter legem), ani nie sú v rozpore so zákonom (contra legem) - a navrhovatelia to inak ani netvrdia – preto nebol dôvod na to, aby ústavný súd vyslovil protiústavnosť týchto ustanovení vyhlášky.
2. Napadnuté ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky umožňuje z genetických dôvodov umelo prerušiť tehotenstvo do 24 týždňov jeho trvania. Zákon o umelom prerušení tehotenstva však v ustanovení § 4 umožňuje prerušiť tehotenstvo len do 12. týždňa jeho trvania. Podľa navrhovateľov zákonné splnomocnenie v § 12 zákona o umelom prerušení tehotenstva presne vymedzuje obsah, ktorý má upravovať podzákonný právny predpis určený na jeho vykonanie, neumožňuje však vyhláškou predĺžiť zákonnú lehotu 12 týždňov, ktorá je podmienkou toho, aby interrupcia bola vykonaná v súlade so zákonom o umelom prerušení tehotenstva.

3. Zákon rozlišuje dva druhy umelého prerušenia tehotenstva, a to na žiadosť tehotnej ženy podľa § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva a zo zdravotných dôvodov podľa § 5 zákona o umelom prerušení tehotenstva, pričom v rámci druhého dôvodu je ďalej rozlíšené prerušenie tehotenstva z dôvodu ohrozenia života tehotnej ženy, z dôvodu ohrozenia jej zdravia alebo zdravého vývoja plodu, alebo ak ide o geneticky chybný vývoj plodu. Tým zákon o umelom prerušení tehotenstva zakotvuje súčasne dva samostatné právne režimy úpravy prerušenia tehotenstva a v rámci druhého režimu podľa § 5 zákona ďalej tri relatívne samostatné dôvody (indikáciu ohrozenia života tehotnej ženy, indikáciu zdravotnú a indikáciu genetickú). So zreteľom na text zákona o umelom prerušení tehotenstva podmienka tehotenstva nepresahujúceho 12 týždňov v zmysle ustanovenia § 4 zákona sa vzťahuje iba na prerušenie tehotenstva na žiadosť ženy, nie však na prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov uvedených v ustanovení § 5 zákona. Zákon o umelom prerušení tehotenstva teda prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov na rozdiel od prerušenia tehotenstva na žiadosť ženy neobmedzuje žiadnou lehotou. Robí tak iba vyhláška, ktorá v ustanovení § 2 určuje lehotu na prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov na 12 týždňov jeho trvania (§ 2 ods. 1) kedykoľvek v priebehu trvania tehotenstva, ak je ohrozený život ženy alebo ak sa zistilo, že plod nie je schopný života alebo že je ťažko poškodený (odsek 2), eventuálne z genetických dôvodov do 24 týždňov (odsek 3).
Nemožno teda hovoriť o tom, že by vyhláška contra legem predlžovala zákonnú 12-týždňovú lehotu na prerušenie tehotenstva z genetických dôvodov, lebo zákonná 12-týždňová lehota sa na prerušenie tehotenstva podľa § 5 zákona o umelom prerušení tehotenstva nevzťahuje. Základnou otázkou, ktorú musí ústavný súd vyriešiť, preto nie je to, či (nie) je vyhláška contra legem, ale to, či vyhláška tým, že v napadnutom § 2 ods. 3 stanovuje lehotu 24 týždňov, nie je praeter legem, teda či sa vyhláška v tomto ustanovení nepohybuje mimo rámec, ktorý jej stanovuje zákon.

4. Podľa čl. 123 ústavy ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom.
Ústavný súd už citovaný článok ústavy interpretoval, keď uviedol, že „vláda ani ministerstvá a iné orgány štátnej správy nemôžu vydať všeobecne záväzný právny predpis upravujúci spoločenské vzťahy, ktoré národná rada neupravila zákonom. Všeobecne záväzným právnym predpisom orgánu výkonnej moci nemožno upraviť spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu, než ustanovuje zákon, ani spôsobom odporujúcim zákonu“ (PL. ÚS 7/96).
Nad rámec citovaného ústavný súd zdôraznil, že zo základných ústavných princípov i konkrétnych ustanovení ústavy obsahujúcich odkazy na zákonnú úpravu možno vyvodiť, že všetky základné spoločenské vzťahy, ktoré nie sú upravené priamo v ústave, musia byť upravené zákonom. Vyplýva to najmä z demokratického charakteru tvorby práva a poňatia princípu deľby moci medzi zákonodarnou a výkonnou mocou v Slovenskej republike. Súčasne sa tým chráni jednotlivec pred ľubovôľou verejnej moci (k tomu porovnaj najmä čl. 13 ústavy).
Zo zákona musí byť jasný obsah, účel a rozsah pôsobenia orgánov výkonnej moci. Rozsah minimálneho zákonného základu nemožno stanoviť vo všeobecnej rovine, tento totiž bude vždy vykazovať odlišnosti podľa predmetu právnej úpravy. Do akej miery zákonodarca túto oblasť minimálneho zákonného základu využije, závisí hlavne na tom, ako posúdi jej potrebnosť, pričom táto hranica je premenná. Je nutné pritom pamätať na účel a zmysel vydávania aktov exekutívy. Do ich sféry patria predovšetkým veci, ktoré zákonodarca vzhliadol nepodstatnými z hľadiska zákonnej formy, a preto ich priamo neupravil, ale ktorých právna úprava, hoci druhotnou normou delegovaného orgánu, je však napriek tomu nutná alebo aspoň vhodná, či účelná. V neposlednom rade ide taktiež o veci nepredvídateľné vo chvíli prijatia zákona, teda o veci, ktoré môžu podliehať zmenám, ale rovnako podrobnosti hlavne technického či vysoko expertného charakteru a pod.

5. Podľa ustanovenia § 12 zákona o umelom prerušení tehotenstva, ktoré je východiskom napadnutého ustanovenia vyhlášky „Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej (...) republiky vydá všeobecne záväzný právny predpis, ktorým podrobnejšie upraví podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva, postup pri prejednávaní umelého prerušenia tehotenstva a výšku príplatku a podmienky jeho platenia. (...)“
     
Základnou otázkou v situácii, keď zákon o umelom prerušení tehotenstva nestanovil pre žiadnu z indikácií podľa § 5 vyhlášky lehotu na uskutočnenie umelého prerušenia tehotenstva, je teda to, či stanovenie lehoty na umelé prerušenie tehotenstva na základe genetickej indikácie v dĺžke 24 týždňov je praeter legem s ohľadom na text zákona a citované zákonné splnomocnenie. Zákonným základom na stanovenie tejto lehoty môže byť s ohľadom na text citovaného § 12 zákona o umelom prerušení tehotenstva len úloha ministerstva zdravotníctva podrobnejšie upraviť podmienky na umelé prerušenie tehotenstva. Kľúčovou otázkou v zmysle už uvedeného je teda to, či stanovenie lehoty musí alebo nemusí byť upravené zákonodarcom, t. j. zákonom. Pri kladnej odpovedi na túto otázku by bol daný dôvod na zrušenie napadnutého ustanovenia vyhlášky, čím by súčasne so zreteľom na mlčanie zákona vznikla medzera v zákone vo vzťahu k lehote na uskutočnenie umelého prerušenia tehotenstva z genetických dôvodov.

6. Stanovenie lehoty na vykonanie prerušenia tehotenstva z genetických dôvodov nesporne nemožno v zmysle uvedených úvah označiť za vec, ktorú zákonodarca považoval za nepodstatnú z hľadiska zákonnej formy, a preto ju priamo neupravil. Podľa ústavného súdu nejde ani o vec, ktorá nie je celkom predvídateľná v dobe prijatia zákona, ktorá by spočívala iba na expertnej úvahe ministerstva. Nemožno argumentovať ani tým, že zákonodarca, pokiaľ lehotu na prerušenie tehotenstva podľa ustanovenia § 5 zákona o umelom prerušení tehotenstva neupravil, súčasne rozhodol, že bližšie stanovenie tejto lehoty je vecou expertnej úvahy ministerstva. Takéto rozhodnutie, aj keby ju snáď zákonodarca skutočne chcel urobiť, je totiž mimo jeho právomoci. Lehota na vykonanie prerušenia tehotenstva totiž predstavuje podľa názoru ústavného súdu natoľko podstatnú otázku zákonnej úpravy, ktorá musí byť upravená iba zákonom, a preto je úprava podzákonnou normou vylúčená. To napokon vyplýva tiež z výkladu ustanovenia čl. 13 ods. 2 ústavy, lebo určením lehoty na vykonanie prerušenia tehotenstva z genetických dôvodov sa obmedzuje základné právo ženy na súkromie a na ochranu jej psychického zdravia, a to na základe vyvažovania s ústavnou hodnotou podľa čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy. Vyvažovanie tohoto typu musí byť vykonané zákonodarcom (zákonom), a nie exekutívou.

7. Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 2 ods. 3 napadnutej vyhlášky vybočilo z medzí zákona, lebo ministerstvo nevydalo v tomto ustanovení vyhlášku v rámci medzí ustanovených zákonom a na základe splnomocnenia § 12 zákona o umelom prerušení tehotenstva. Pre poriadok ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že svojím nálezom nijako nespochybňuje genetický dôvod prerušenia tehotenstva, jeho ústavnosť ani samotný návrh, a navyše dodáva, že na opodstatnenosti prerušenia tehotenstva z tohto dôvodu existuje celkom prevažujúci európsky konsenzus. Pri stanovení lehoty na prerušenie tehotenstva z genetického dôvodu zákonodarca musí vychádzať z najmodernejších medicínskych poznatkov a súčasne rešpektovať ústavné princípy a hodnoty v zhode so závermi uvedenými v tomto náleze.

IV.

Z dôvodov uvedených v častiach II a III tohto nálezu ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 74/1986 Zb. v znení zákona č. 98/1995 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb., účinnosť.
Ak Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky neuvedie ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 74/1986 Zb. v znení zákona č. 98/1995 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb., do súladu s Ústavou Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripájajú odlišné stanoviská sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa a Rudolfa Tkáčika.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.


V Košiciach 4.decembra 2007



Odlišné stanovisko
sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka a Rudolfa Tkáčika

k časti výroku (bod 2) a odôvodneniu nálezu č. k. PL. ÚS 12/01-297 zo 4. decembra 2007, ktorým nebolo vyhovené návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 4, § 6, § 7, § 8, § 10 a § 11 zákona č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb. s čl. 15 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky

Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájame toto odlišné stanovisko k nálezu pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. PL. ÚS 12/01-297 zo 4. decembra 2007 (ďalej len „nález“), ktorým nebolo vyhovené návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 4, § 6, § 7, § 8, § 10 a § 11 zákona č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb. (ďalej len „zákon o umelom prerušení tehotenstva“ alebo „zákon“) s čl. 15 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) z dôvodu, že nesúhlasíme s časťou výroku (bod 2) ani s odôvodnením nálezu.

Väčšina sudcov pléna ústavného súdu nevyhovela návrhu skupiny poslancov na vyslovenie nesúladu napadnutých zákonných ustanovení s ústavou.

A. Nestotožnili sme sa s týmto väčšinovým názorom pléna ústavného súdu predovšetkým preto, lebo ústavný súd svojím rozhodnutím vyslovil súhlas s extrémne liberálnou a ústavne neakceptovateľnou verziou zákona o interrupciách (jej časti), a to:

     1) V rozpore s čl. 15 ods. 1 ústavy, z obsahu ktorého nenarodený ľudský život treba považovať za mimoriadnu ústavnú hodnotu požívajúcu osobitnú zákonnú ochranu. Podľa nášho názoru namietaná zákonná úprava, ale ani iná právna úprava neposkytuje nenarodenému ľudskému životu (do 12. týždňa svojho vývoja) na rozdiel od práva na súkromie tehotnej žene žiadnu relevantnú ochranu. Ak potom v ústavnom teste porovnávaných práv (práva nenarodeného ľudského života a práva na súkromie tehotnej ženy) obstála tehotná žena, myslíme si, že v danom prípade sa dalo do pomeru „nič“ a „niečo“. V tomto ohľade poukazovanie väčšinovo hlasujúcich sudcov na mechanizmus (procedúru) vykonávania interrupcií a na ich spoplatnenie (pozri časť II písm. B bod 3 odôvodnenia) naše už uvedené tvrdenie iba potvrdzuje. Podľa nášho názoru v posudzovanom konflikte práva na život (pretože ono je jadrom ochrany ústavnej hodnoty „nenarodeného ľudského života“) a práva na súkromie ženy väčšinovo hlasujúci sudcovia navyše podrobili ústavnému testu kvalitou neporovnateľné práva, t. j. dospeli k právnym záverom na základe nesprávnych interpretačných prístupov.

     Vyššie uvedené dáva odpoveď na tvrdenie väčšinovo hlasujúcich sudcov (pozri časť II písm. B bod 1 odôvodnenia), citujeme: „Východiskovou tézou navrhovateľov je tvrdenie, že počas prvých 12 týždňov existencie tehotenstva ľudský život nepožíva žiadnu právnu ochranu. Ak by to tak bolo (tvrdia väčšinovo hlasujúcu sudcovia, pozn.), zákonodarca by s ohľadom na znenie čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy skutočne vytvoril protiústavnú situáciu.“

     Nie je možné v tejto súvislosti nespomenúť (poukazoval na to tiež zástupca skupiny poslancov, pozn.) vývoj právnej úpravy, ktorý v posledných rokoch zaznamenal posilňovanie ochrany práva tehotnej ženy a matky na súkromie v súvislosti s graviditou a vychovaním dieťaťa (napr. utajené pôrody, hniezda záchrany, urýchlenie procesu osvojenia). Na druhej strane práva nenarodeného ľudského života sa nijako neposilnili.

     2) Napriek tomu, že viacerí sudcovia (väčšinovo hlasujúci) na pracovných seminároch v pléne ústavného súdu pripúšťali, či namietali „bezbrehú“ voľnosť v doteraz stanovených podmienkach na vykonávanie interrupcií (v podstate z akéhokoľvek dôvodu, pozn.), následne hlasovali za nevyhovenie návrhu skupiny poslancov, pričom uvedená okolnosť (nesúhlasu s neprimeranou voľnosťou vykonávania interrupcií, pozn.) - sama o sebe - mala byť dôvodom na vyslovenie nesúladu § 4 a nasl. zákona.

B. V posudzovanej veci nepovažujeme za vyváženú ani použitú komparatívnu argumentáciu (pozri časť II písm. A bod 3 a 4 odôvodnenia), a to jednak z dôvodu, že citované príklady nemohli zohľadniť našu ústavnú úpravu, predovšetkým čl. 15 ods. 1 druhá veta („ľudský život je hodný ochrany už pred narodením“), a jednak preto, že citované časti rozhodnutí nie vždy vystihovali „príbeh“ toho-ktorého rozhodnutia. Vychádzajúc z účelu disentujúceho stanoviska nie je možné obsažnejším spôsobom uvedené dokladovať, ale vyjadrujeme presvedčenie, že odborná literatúra bude ex post reagovať aj v tomto smere.

V Košiciach  4. decembra 2007


sp. zn. PL. ÚS 12/01
Odlišné stanovisko sudcu Jána Lubyho

Na rozdiel od väčšiny členov pléna zastávam názor, že výkladom čl. 15 ods. 1 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a napadnutého § 4 zákona č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb. (ďalej aj „zákon o umelom prerušení tehotenstva“) možno dospieť len k tomu, že označené ustanovenie zákona o umelom prerušení tehotenstva nie je v súlade s čl. 15 ods. 1 druhou vetou ústavy.

Úvodné poznámky

Od počiatku skúmania ústavnosti § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva som presvedčený, že vzhľadom na unikátne znenie čl. 15 ods. 1 ústavy, ktoré nemá obdobu v iných ústavách členských štátov Rady Európy, ale ani v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhláseného pod č. 209/1992 Zb., nie je potrebné podrobnejšie analyzovať nielen cudzie právne úpravy, lež ani judikatúru, ktorá sa na základe nich vyvinula, resp. sa vyvíja.

Z tohto dôvodu sa nemienim príliš venovať ani dôvodom, ktoré uvádzajú navrhovatelia, resp. Národná rada Slovenskej republiky, prípadne iné zúčastnené subjekty. Zdôrazním však jedinú skutočnosť. Predmetom konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nie je zákaz umelého prerušenia tehotenstva (ako je to nesprávne väčšinou verejnosti ponímané), čo významne ovplyvňuje výklad sporného ustanovenia zákona o umelom prerušení tehotenstva.

Podľa môjho názoru k nastolenému problému stačí pristupovať tak, že sa zistí zmysel čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy a tento interpretačný výsledok sa bude konfrontovať s účelom a štruktúrou § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva.

Napokon treba povedať, že v tomto odlišnom stanovisku uvádzam iba tézy svojho právneho názoru na súlad medzi § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva a čl. 15 ods. 1 druhou vetou ústavy, ktoré by v skutočnosti mohli tvoriť len skelet odôvodnenia takého nálezu ústavného súdu, ktorý považujem za ústavne akceptovateľný.

Platný právny stav vo veci súladu medzi § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva a čl. 15 ods. 1 druhou vetou ústavy

Podľa čl. 15 ods. 1 ústavy každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.
Podľa § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva označeného ako Podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva žene sa umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody.
Podľa § 7 zákona o umelom prerušení tehotenstva označeného ako Postup pri prejednávaní umelého prerušenia tehotenstva žena písomne požiada o umelé prerušenie tehotenstva ženského lekára zdravotníckeho zariadenia príslušného podľa miesta jej trvalého pobytu alebo miesta pracoviska alebo školy. Lekár je povinný poučiť ženu o možných zdravotných dôsledkoch umelého prerušenia tehotenstva aj o spôsoboch používania antikoncepčných metód a prostriedkov. Ak žena na umelom prerušení tehotenstva trvá a ak lekár zistí, že sú splnené podmienky pre jeho výkon, určí zdravotnícke zariadenie, kde sa výkon urobí.

Výklad čl. 15 ods. 1 ústavy

Ak má podľa čl. 15 ods. 1 ústavy každý právo na život, tak základným účelom druhej vety citovaného článku ústavy je vytvorením ústavnej hodnoty, ktorou je ľudský život pred narodením, posilniť základné právo na život presahom tejto ochrany aj do štádia života, ktoré existuje pred narodením. Očividne je táto ochrana posunutá do štádia medzi počatím a narodením. Niet totiž žiadneho ústavného limitu, ktorý by iným než týmto prirodzeným spôsobom obmedzoval dobu, po ktorú je ľudský život hodný ochrany aj pred narodením.

Z čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy je dôležité vyvodiť viaceré znaky, ktoré ďalej vysvetľujú, ako sa dosahuje účel tohto článku základného zákona.

Článok 15 ods. 1 druhá veta ústavy najprv uznáva, že aj pred narodením existuje ľudský život. Táto ústavná hodnota sa podľa ústavného príkazu v tejto veci musí chrániť. Z toho okrem iného vyplýva, že každý všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vecne zasahuje do ľudského života pred narodením, musí byť testovaný z hľadiska toho, či a či vôbec chráni prostriedkami práva počatý ľudský život. Tento ústavný test je úplne nevyhnutný a je len samozrejmé, že pri prijímaní zákona o umelom prerušení tehotenstva v roku 1986 sa ešte nemohol uplatniť.

Rovnako je však isté, že zákon o umelom prerušení tehotenstva vecne zasahuje do pôsobnosti čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy.
Ústava má na mysli ochranu v tom najširšom slova zmysle - od prijímania ústavne súladných právnych predpisov zasahujúcich do ľudského života pred jeho narodením až po administratívnu prax orgánov zdravotníctva v tejto oblasti. Zdá sa, že najvhodnejším spôsobom ochrany ľudského života pred jeho narodením je však zákon, resp. vykonávací právny predpis k takému zákonu.
Kvalita tejto ochrany a požiadavky na jej uplatniteľnosť sú predurčené významom chránenej ústavnej hodnoty. Preto táto ochrana musí vytvárať také právne predpoklady na to, aby sa v každom jednotlivom prípade dalo uzavrieť, že aj keď došlo k zásahu do ľudského života pred narodením, stalo sa tak po rozvinutí právnych vzťahov, ktorých obsahom boli nielen práva, ale aj povinnosti na strane všetkých zúčastnených subjektov, od tehotnej ženy, otca dieťaťa až po zdravotnícke orgány, resp. lekárov zodpovedných v konečnom dôsledku za vykonanie zákroku, ktorým končí ochrana ľudského života pred narodením.
Zásah do ľudského života pred narodením považujem za takú ústavnú hodnotu, ktorej obetovanie musí byť výnimočné. Výnimky sa však musia vykladať reštriktívne a so zreteľom na správne pomerovanie, resp. vyvažovanie medzi ľudským životom pred narodením a osobným záujmom, ktorý dovoľuje jeho definitívne skončenie. Preto úroveň ochrany musí zodpovedať tomuto pomeru a vzhľadom na to treba odmietnuť formálny prístup k jej vytvoreniu, uplatneniu a presadeniu sa.

Výklad § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva

Podľa § 4 zákon o umelom prerušení tehotenstva označeného ako Podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva žene sa umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody.

Účelom tohto ustanovenia je priznať tehotnej žene (a iba jej) právo na zásah do ľudského života pred narodením.

Ako vidno, napadnuté ustanovenie zákona o umelom prerušení tehotenstva je zaradené k podmienkam (predpokladom) na pre umelé prerušenie tehotenstva.

Preto hneď v úvode uvediem, že v danom prípade sa nedá argumentovať § 7 citovaného zákona. Jeho účelom nie sú totiž podmienky na dosiahnutie umelého prerušenia tehotenstva, ale úprava postupu, čo je podstatný a rozhodujúci rozdiel. Pochybenie v postupe je niečo iné, než pochybenie pri výklade a používaní právnych predpokladov na dosiahnutie zásahu do ľudského života pred narodením.

„... žene sa umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov...“. Z tohto textu je zrejmé, že tehotná žena, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov, má právo (... sa umelo preruší...) na umelé prerušenie tehotenstva, ak o to písomne požiada. Súčasne je zjavné, že s ochranou ľudského života do 12 týždňov tehotenstva toto ustanovenie vlastne nepočíta. V hypotéze tejto normy je len písomná žiadosť (nemusím zdôrazňovať, že aj tehotenstvo nepresahujúce 12 týždňov) a bez ďalšieho sa uplatní pravidlo správania sa o umelom prerušení tehotenstva.

Ani inde v zákone o umelom prerušení tehotenstva, prípadne v iných všeobecne záväzných právnych predpisoch niet žiadnej právnej ochrany (nepočítam k tomu uplatniteľnú výhradu svedomia) alebo administratívnej ochrany ľudského života pred narodením, ktorého existencia nepresahuje (od počatia) 12 týždňov.

Závery

Z týchto podstatných dôvodov zastávam názor, že ustanovenie § 4 zákona č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb. nie je v súlade s čl. 15 ods. 1 druhou vetou Ústavy Slovenskej republiky, pretože na základe písomnej žiadosti umožňuje tehotnej žene zásah do ľudského života pred narodením nepresahujúceho existenciu 12 týždňov bez akejkoľvek právnej alebo administratívnej ochrany, hoci ústava ochranu ľudského života pred narodením výslovne zaručuje.

V Košiciach 4. decembra 2007
      


Odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa k rozhodnutiu pléna
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/01

1. Vzhľadom na to, že nesúhlasím s výrokom rozhodnutia väčšiny pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) vo veci sp. zn. PL ÚS 12/01 zo 4. decembra 2007 v časti, v ktorej nevyslovil nesúlad ustanovenia § 4 a § 6 zákona č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb. (ďalej len „zákon o umelom prerušení tehotenstva alebo „zákon“) s čl. 15 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), využívajúc právo ustanovené v § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov pripájam k tomuto nálezu svoje odlišné stanovisko.

2. Právna úprava umelého prerušenia tehotenstva súvisí s niekoľkými základnými právami, pričom najbezprostrednejšou je táto súvislosť vo vzťahu k právu na život, garantovanému predovšetkým v  čl. 15 ods. 1 ústavy [„Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“], k právu na ľudskú dôstojnosť aj podľa čl. 12 ods. 1 ústavy [„Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“] a k právu na súkromnú sféru podľa čl. 16 ods. 1 ústavy [„Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť iba v prípadoch ustanoveným zákonom.“] a čl. 19 ods. 2 ústavy [„Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.“], a k ústavnému princípu slobody podľa čl. 2 ods. 3 ústavy [„Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“].

Pokiaľ ide o výklad práva na život podľa čl. 15 ods. 1 ústavy a práva na súkromnú sféru podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy, v základných východiskách interpretácie týchto práv je možné stotožniť sa s väčšinou pléna ústavného súdu (už aj preto, lebo som hlasoval za alternatívu návrhu, ktorá tiež obsahovala tieto východiská - napr. bod II/1.1 a bod II/2.1, 2.2, predmetného nálezu), avšak na niektoré relevantné aspekty týchto práv a najmä na závery väčšiny vo vzťahu k § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva vyslovím odlišný názor. V záujme zachovania kontextu a vnútornej súdržnosti argumentácie tak svoje vlastné stanovisko predostriem až po stručnom expozé tých východísk, ktoré zdieľam s väčšinou pléna.

3. Právo na život a ústavný imperatív ochrany nenarodeného ľudského života

3.1 Právo na život je vstupnou bránou a pilierom celého systému ochrany základných práv a slobôd. Účinná ochrana práva na život je nevyhnutnou (i keď nie dostatočnou) podmienkou reálnych záruk telesnej a duševnej integrity fyzickej osoby a tým aj všetkých jej ostatných práv a slobôd. Tie sú napokon „len“ rôznymi kvalitatívnymi stránkami práva na život, napríklad práva na život v zdravom prostredí alebo v prostredí, kde má každý slobodu pohybu, prejavu, zhromažďovania, spolčovania, či práva na život, ktorého súkromie požíva ochranu alebo v rámci ktorého je možné užívať, požívať a nakladať so svojím majetkom.

Právo na život pôsobí erga omnes a je priamo aplikovateľné, keďže ústava nepredpokladá, že by jeho ochrana bola viazaná na vykonanie zákonom. Právo na život tak požíva ochranu jednak vo vertikálnom vzťahu verejná moc - fyzické osoby a jednak v horizontálnych vzťahoch medzi fyzickými osobami a právnickými osobami navzájom. Ústavný súd pritom už vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že úlohou štátnej moci je chrániť základné práva a slobody nielen voči štátnym orgánom, ale aj voči komukoľvek inému, t. j. aj voči fyzickým či právnickým osobám. Z čl. 15 ústavy teda pre štát nevyplýva iba povinnosť zdržať sa zásahov do práva na život, ale aj pozitívny záväzok prijať a zabezpečiť realizáciu opatrení slúžiacich účinnej a reálnej ochrane práva na život.

3.2 Zo znenia čl. 15 ústavy vyplýva, že ústavodarca rozlišuje medzi právom každého na život a ochranou nenarodeného ľudského života. Toto rozlíšenie naznačuje rozdiel medzi právom ako osobným, subjektívnym nárokom a právom ako objektívnou hodnotou. Tento rozdiel je však „len“ rozdielom v predmete ochrany, nie rozdielom v jej normatívnych implikáciách. Ústavodarca síce uznáva, že ľudský život nadobúda atribút osoby v zmysle v akom ústava používa pojem „každý“ až narodením - pričom podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sa ochrana základných práv a slobôd zásadne priznáva fyzickým osobám alebo právnickým osobám (PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 37/99), zároveň ale vychádza z predpokladu, že ľudský život existuje už pred narodením osoby a ustanovuje, že i táto podoba ľudského života je „hodná ochrany“. Zaradením ustanovenia čl. 15 ods. 1 druhá veta ústavy do katalógu základných práv a slobôd tak ústavodarca ochranu nenarodeného ľudského života koncipuje ako ústavnú hodnotu, čím potrebe chrániť nenarodený ľudský život priznáva normatívny status na úrovni ústavného imperatívu. Ústava totiž nie je len súborom noriem v ich tradičnej štruktúre, ale aj komplexným rezervoárom hodnôt a princípov, ktorých konkrétne a priame normatívne implikácie jednak viažu konanie orgánov verejnej moci a jednak vytvárajú základný rámec úpravy spoločensky významných vzťahov medzi osobami podliehajúcimi danej jurisdikcii.

3.3 Výslovnému vymedzeniu nenarodeného ľudského života ako ústavnej hodnoty, ktorá zasluhuje ochranu predchádzala v rámci prijímania tak Listiny základných práv a slobôd, ako aj ústavy špecifikácia účelu tejto ochrany. Zo záznamov dokumentujúcich rozpravu k týmto - obsahovo totožným - ustanoveniam vyplýva, že ich účelom je zabezpečiť ochranu ľudského života ešte pred narodením, t. j. v situácii, keď sa ochrana neposkytuje osobám ako subjektom práva. Ľudský život teda už pred narodením požíva ústavnú ochranu, a to ako nenarodená podoba ľudského života, ktorá sa môže vyvinúť do jeho narodenej podoby.

Úlohou ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti nie je nahradiť alebo modifikovať rozhodnutie ústavodarcu, ale toto rozhodnutie interpretovať. V kontexte predmetu konania je teda jeho úlohou podať výklad výslovného rozhodnutia ústavodarcu priznať nenarodenému ľudskému životu ústavnú ochranu a cez prizmu tohto výkladu zhodnotiť, či a do akej miery zákonodarca toto rozhodnutie rešpektoval. Ústavný súd preto nemôže chápať ustanovenie čl. 15 ods. 1 druhá veta ako akési nezáväzné programové vyhlásenie ústavodarcu bez normatívneho významu a účinkov. Tak zo znenia príslušného ustanovenia ústavy ako aj z dôvodovej správy dokumentujúcej úmysel ústavodarcu vyplýva, že účelom prijatia čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy bolo poskytnúť nenarodenému ľudskému životu ochranu. Ak by ústavný súd tomuto úmyslu napriek výslovne prejavenej vôli ústavodarcu nepriznal status ústavnej normy, dopustil by sa arbitrárneho hodnotenia a výkladu ústavy a rozhodnutie ústavodarcu by tak nahradil svojím vlastným.

V súlade s takto chápaným poslaním musí ústavný súd identifikovať to, čo má právo každého na život spoločné s ochranou nenarodeného ľudského života a v čom sa líšia. Istú orientáciu ponúka už naznačená dichotómia medzi koncipovaním práva na život ako subjektívneho nároku a koncipovaním ochrany nenarodeného ľudského života ako objektívnej hodnoty. Táto dichotómia pritom nie je totožná s inou dichotómiou typickou pre teóriu a prax súdnej kontroly ústavnosti, t. j. pre vzťah medzi tzv. negatívnymi právami a tzv. pozitívnymi právami. Bez ohľadu na ich rozdielne poňatie oba aspekty ochrany života upravené v ustanovení čl. 15 ods. 1 ústavy v sebe obsahujú povinnosť štátu - a v danom kontexte predovšetkým zákonodarného zboru - vytvoriť a garantovať podmienky na uplatnenie tejto ochrany.

Rozdiel medzi predmetnými ustanoveniami preto neznamená rozdiel v kvalite povinností zákonodarcu uložených mu ústavou, ale len v konkrétnych podmienkach, formách a nástrojoch realizácie týchto povinností. Inými slovami, povinnosť chrániť život každého a povinnosť chrániť nenarodený ľudský život nie sú také záväzky, z ktorých jednému zákonodarca podlieha a druhému nie, ale záväzky, ktoré štátne orgány realizujú rozdielnymi formami, za iných okolností, často v interakcii s inými súvisiacimi právami a slobodami, používajúc pritom iné nástroje ochrany a vychádzajúc z iného kontextu vecných súvislostí. Rovnakým ale zostáva hodnotový kontext ochrany, ktorého určujúcou kategóriou je dôstojnosť ľudského života.

3.4 Ľudská dôstojnosť je nevecnou, hodnotovou esenciou a extenziou ľudského života. Je jadrovou, neredukovateľnou a nekvantifikovateľnou kvalitou každej a všetkých podôb ľudského života. Zatiaľ čo jej koextenzívna väzba na ľudský život znamená jej univerzálnosť, jadrová povaha ľudskej dôstojnosti je reflexiou jedinečnosti ľudského života vo všetkých jeho nedokonalých, ale navzájom nezameniteľných podobách.

Práve tým, že spoločnosť organizovaná vo forme štátu uznáva ľudskú dôstojnosť ako ideálnu, hodnotovú esenciu ľudského bytia, priznáva jej nositeľom autonómny morálny a právny status. Imanencia ľudskej dôstojnosti, t. j. jej prirodzená a neoddeliteľná väzba na ľudský život zároveň znamená, že tento status sa v primeranom rozsahu a primeraným spôsobom, vzťahuje na všetky formy ľudského života. Ak ústavodarca za jednu z foriem ľudského života považuje aj nenarodený ľudský život, priznáva mu nevyhnutne i ten najzákladnejší z jeho atribútov, a tým je ľudská dôstojnosť. Ochrana ľudského života je tak v istej významnej rovine ochranou samotnej jeho neredukovateľnej podstaty, autonómnosti a jedinečnosti - jeho dôstojnosti.

Z hľadiska kvality normatívnych implikácií čl. 15 ústavy je preto bezpredmetné, či ľudský život požíva ochranu v podobe osobného nároku alebo v podobe objektívnej ústavnej hodnoty. Kľúčovým a východiskovým princípom musí byť princíp rovnakej hodnoty ľudského života bez ohľadu na jeho vývinovú fázu alebo „kvalitu“. Z tohto pohľadu neexistuje život, ktorý by bol „viac“ alebo „menej“ ľudský, život, ktorému by patril majestát ľudskej dôstojnosti, a život, ktorý by bol tohto majestátu zbavený. Ústavná ochrana - i keď realizovaná prostredníctvom rozdielnych nástrojov a za rozdielnych okolností - patrí tak nenarodenému ľudskému, ako aj narodenému ľudskému životu, životu mentálne či telesne postihnutej osoby, alebo osoby nevyliečiteľne chorej rovnako, ako patrí životu zdravej osoby, čo napokon vyplýva aj z čl. 12 ústavy, ktorý ustanovuje tak rovnosť ľudí v ich dôstojnosti a právach ako aj neodňateľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť základných práv a slobôd. Vytváranie rôznych kategórií života na základe hodnotenia jeho „kvality“ by jednak otvorilo cestu k obchádzaniu čl. 15, čl. 12 a iných ustanovení ústavy a jednak by, aj vo svetle historickej skúsenosti s eugenickým pohľadom na individualitu človeka, znamenalo popretie etických imperatívov tvoriacich samotný základ európskej civilizácie.

3.6 Z uvedeného vyplýva, že rozdiel v predmete ústavnej ochrany poskytovanej ustanoveniami prvej a druhej vety čl. 15 ústavy (narodený a nenarodený ľudský život) nie je dôvodom na rozlišovanie medzi kvalitou normatívnych implikácií tejto ochrany. Tak na právo vymedzené ako subjektívny nárok, ako aj na právo vymedzené ako objektívna hodnota sa vzťahuje povinnosť štátu zabezpečiť ich účinnú a reálnu ochranu. Ústavodarca touto povinnosťou zaviazal štát jednak výslovným prihlásením sa k ochrane nenarodeného ľudského života a jednak zrozumiteľným a jasným naznačením jej účelu.

Nenarodeného ľudského života, ktorý je synonymom počatého života (k otázke totožnosti medzi nenarodeným a počatým ľudským životom z hľadiska povahy povinnosti štátu zabezpečiť ich ochranu, pozri viac v záveroch tohto odlišného stanoviska), sa uvedené skutočnosti týkajú v tom zmysle, že jeho ochrana je ústavnou povinnosťou všetkých tých orgánov verejnej moci, do pôsobnosti ktorých táto ochrana môže v konkrétnych okolnostiach patriť, vrátane zákonodarcu. Obsahom tejto povinnosti je pozitívny záväzok príslušných orgánov štátu prijať a zabezpečiť realizáciu opatrení zabraňujúcich konaniu, ktoré je spôsobilé znemožniť transformáciu nenarodeného ľudského života na narodený ľudský život, s výnimkou konania, na ktorom presahuje spoločenský záujem na ochrane nenarodeného ľudského života. Pri vyvažovaní týchto záujmov sa zákonodarca musí riadiť všeobecnými zásadami ustanovenými predovšetkým čl. 13 ústavy (rovnosť pri obmedzovaní práv a slobôd, šetrenie ich podstaty a zmyslu) a princípmi primeranosti, racionality a legitimity zásahu do ľudského práva alebo základnej slobody bez ohľadu na to, či takéto právo alebo sloboda je koncipované ako osobný nárok alebo ako objektívna ústavná hodnota.

4. Právo na súkromnú sféru podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy a princíp slobody podľa čl. 2 ods. 3 ústavy

4.1 Ústavný súd už niekoľkokrát špecifikoval obsah ústavnej úpravy všeobecného osobnostného práva konštituovaného ako právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia (čl. 16 ods. 1 ústavy) a práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2 ústavy). Právo na ochranu súkromného života je neodňateľným právom fyzickej osoby. Ústavná ochrana súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy sa spája s nedotknuteľnosťou osoby. Predmetom takto koncipovanej ochrany je súkromie osoby späté s jej telesnou integritou (II. ÚS 19/97) a právo jednotlivca v určitej sfére spoločenských vzťahov žiť podľa svojich predstáv - bez zbytočných obmedzení, príkazov či zákazov ustanovených orgánmi verejnej moci (II. ÚS 19/97, II. ÚS 7/99, II. ÚS 16/99). Podstata práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy spočíva v práve jednotlivca rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jeho súkromného života sprístupnené iným. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pred ľudské práva treba konštatovať, že rešpektovanie súkromnej sféry života musí zahŕňať aj právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s inými ľudskými bytosťami, pričom súčasťou práva na súkromie je tiež rodinný život zahrňujúci i vzťahy medzi blízkymi príbuznými. S takto vymedzenými právami bezprostredne súvisí všeobecný ústavný princíp slobody (čl. 2 ods. 3 ústavy), ktorý je jednou z ústredných hodnôt demokratického právneho štátu a ktorý spočíva v povinnosti štátu rešpektovať a chrániť sféru osobnej autonómie jednotlivca.

Vo vzájomnej spojitosti tak predmetné práva a princípy garantujú istú „vnútornú sféru“, v ktorej môže jednotlivec žiť podľa vlastných predstáv a vylúčiť z nej „vonkajší svet“, a sféru, v ktorej sa môže jednotlivec slobodne rozvíjať, realizovať svoju osobnosť a vstupovať do vzťahov, ako aj rozvíjať vzťahy s inými osobami. Právo na súkromie a na ochranu súkromného života v spojení s princípom slobody tak v tom najzákladnejšom vymedzení opierajúc sa o právo na ľudskú dôstojnosť garantuje jednotlivcovi možnosť autonómneho sebaurčenia.

4.2 Do tohto rámca spadá a je chránené aj rozhodovanie ženy o vlastnej duševnej a telesnej integrite a o jej vrstvách, okrem iného aj o tom, či počne dieťa a aký bude mať jej tehotenstvo priebeh. Otehotnením (plánovaným, neplánovaným, dobrovoľným alebo v dôsledku násilia) sa žena nevzdáva svojho práva na sebaurčenie. Tehotenstvo je pritom stav spojený so značným telesným, ale aj duševným vypätím ženy, s bolesťami, obmedzeniami a nepohodlím, a teda stav spôsobilý výrazne obmedziť možnosti ženy slobodne realizovať svoju osobnosť. Akékoľvek obmedzenie rozhodovania ženy o tom, či tieto prekážky v autonómnej sebarealizácii mieni znášať, a teda či v danom stave tehotenstva mieni zotrvať až do jeho prirodzeného ukončenia, preto predstavuje zásah do ústavného práva ženy na súkromie. Tento zásah môže byť ústavne oprávnený alebo ústavne neoprávnený.

4.3 Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ani ústavné právo na súkromie v rozsahu v akom už bolo vymedzené vyššie nemá absolútnu povahu. Ústava totiž nezaručuje jeho ochranu pred akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým zasahovaním, ktoré je neoprávnené. Vo všeobecnosti platí, že oprávneným je zásah do práva na súkromie výlučne vtedy, ak je v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13, čl. 152 ods. 4 ústavy, ako aj so všetkými ďalšími ustanoveniami ústavy, ktoré sú právne významné pri uplatňovaní práva na súkromie (I. ÚS 33/95, II. ÚS 7/99, II. ÚS 16/99). Oprávnenosť zásahu do práva na súkromie je teda funkciou jeho súladu tak s formálnymi, ako aj s materiálnymi náležitosťami ustanovenými ústavou. Z formálneho hľadiska sa takýto zásah musí opierať o zákonné oprávnenie príslušného orgánu verejnej moci na vykonanie zásahu, pričom zásah je možné vykonať len zákonom ustanoveným spôsobom (mutatis mutandis I. ÚS 33/95). Zásah do práva na súkromie je preto prípustný jedine vtedy, ak je v súlade so zákonom. Takýto zákon však takisto musí spĺňať istú materiálnu kvalitu - musí sledovať niektorý alebo niektoré z tzv. legitímnych cieľov a zároveň musí byť v demokratickej spoločnosti v záujme ochrany takéhoto cieľa nevyhnutný. Zásah teda musí reflektovať naliehavú spoločenskú potrebu na ochrane jedného alebo viacerých z legitímnych cieľov a musí byť vo vzťahu k tomuto cieľu primeraným prostriedkom jeho ochrany. Skúmanie primeranosti zásahu do práva na súkromie vo vzťahu k legitímnemu cieľu jeho obmedzenia je otázkou vyvažovania tohto práva s inými ústavnými právami, hodnotami a princípmi, ktoré sa s ním ocitnú vo vzájomnom napätí.

5. Vzťah ústavného imperatívu ochrany nenarodeného ľudského života a práva na súkromie

5.1 Vyvažovanie vo vzájomnom konflikte stojacich ústavných práv, princípov a hodnôt sa riadi zásadou tzv. praktickej konkordancie, podstata ktorej podľa nemeckého Spolkového ústavného súdu v Nemecku spočíva v „harmonizácii príslušných ústavných hodnôt a v zachovaní ich tvorivého napätia“. Povinnosť vyvažovania vo vzájomnom napätí sa ocitajúcich ústavných práv, princípov a hodnôt vyplýva aj zo skutočnosti, že práva a slobody obsiahnuté v druhej hlave ústavy disponujú prima facie rovnakou hodnotou. Hierarchizácia týchto práv a slobôd sa neopiera o akúsi doktrinálnu predetermináciu, ale je funkciou konkrétneho kontextu a okolností, za ktorých sa dotknuté práva, princípy a hodnoty ocitajú vo vzájomnom napätí. Hodnota spätá s ochranou nenarodeného ľudského života preto v pomyselnej hierarchii ústavných práv, princípov a hodnôt nestojí a priori vyššie ako iné ústavné práva, princípy alebo hodnoty súvisiace s problematikou umelého prerušenia tehotenstva, in concreto právo na súkromie v jeho celostnom chápaní. Nestojí však a priori ani nižšie. Obsah a normatívne implikácie ústavnej povinnosti chrániť nenarodený ľudský život sú preto do výraznej miery aj otázkou obsahu a normatívnych implikácií práva tehotnej ženy na súkromie.

Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca na jednej strane nesmie ignorovať imperatív obsiahnutý v znení čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy - povinnosť poskytnúť nenarodenému ľudskému životu ochranu, na strane druhej však musí rešpektovať skutočnosť, že každý, vrátane tehotnej ženy, má právo rozhodovať o svojom súkromnom živote a chrániť realizáciu vlastnej predstavy o ňom pred neoprávneným zasahovaním. Možnosť tehotnej ženy požiadať príslušnú ustanovizeň o umelé prerušenie tehotenstva je jednou z variácií, ktorými možno ústavné právo na súkromie a na sebaurčenie v spojení s princípom slobody, uplatniť.

Z potreby rovnováhy týchto práv, hodnôt a princípov pritom vyplýva, že absolutizácia jednej či jedného z nich - napríklad absolútny zákaz umelého prerušenia tehotenstva alebo naopak zrušenie akýchkoľvek jeho obmedzení - je vylúčená. Ich vyvažovanie preto predpokladá jednak určenie rámca ochrany, ktorej je nenarodený ľudský život hodný, a jednak určenie rozsahu a účinkov práva ženy na sebaurčenie, na kontrolu nad vlastným telom a osudom, a to práve v ich vzájomnej relácii. Takéto vyvažovanie je síce v kompetencii zákonodarcu, avšak v kompetencii ústavného súdu je posúdiť, či konkrétny výsledok vyvažovania zo strany zákonodarcu zodpovedá vzťahu medzi ústavnou hodnotou špecifikovanou v ustanovení čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy na jednej strane a právami, princípmi a hodnotami špecifikovanými v ustanoveniach čl. 16, čl. 19 a čl. 2 ods. 3 ústavy na strane druhej.

6. Zákon o umelom prerušení tehotenstva

6.1 Účel platného zákona o umelom prerušení tehotenstva vymedzuje ustanovenie § 1 tohto zákona takto: „Zákon upravuje umelé prerušenie tehotenstva a so zreteľom na ochranu života a zdravia ženy a v záujme plánovaného a zodpovedného rodičovstva ustanovuje podmienky na jeho vykonávanie.“ Dôvodová správa k citovanému ustanoveniu zákona o umelom prerušení tehotenstva zdôrazňuje: „Návrh zákona (...) ponecháva žene na posúdenie, či sú splnené individuálne podmienky pre jej materské poslanie. Súčasne sleduje, aby sa pri rozšírení možnosti slobodného rozhodovania žien chránilo čo najviac ich zdravie.“

Ustanovenia § 4 a § 5 zákona o umelom prerušení tehotenstva zakotvujú dva relatívne samostatné režimy prípustného (dovoleného) umelého prerušenia tehotenstva. Podmienkami na prerušenie tehotenstva podľa § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva sú: písomná žiadosť ženy, tehotenstvo nepresahujúce 12 týždňov a neexistencia zdravotnej kontraindikácie na strane ženy (ďalej len „umelé prerušenie ranného tehotenstva“). Podmienkami pre umelé prerušenie tehotenstva podľa § 5 zákona o umelom prerušení tehotenstva sú: súhlas alebo podnet ženy, u ktorej je ohrozený jej vlastný život alebo zdravie, alebo zdravý vývoj plodu, alebo ak ide o geneticky chybný vývoj plodu (ďalej len „umelé prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov“). Zákon na umelé prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov neustanovuje žiadne temporálne medze ako podmienku na umelé prerušenie tehotenstva.

Ustanovenie § 6 zákona o umelom prerušení tehotenstva upravuje postup pri umelom prerušení ranného tehotenstva v prípade žien, ktoré nedovŕšili 16. rok svojho veku. Zo znenia § 6 pritom vyplýva, že sa nevzťahuje na prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov.

Základným princípom zákonnej úpravy tak umelého prerušenia ranného tehotenstva, ako aj umelého prerušenia tehotenstva zo zdravotných dôvodov je dôraz na slobodný prejav vôle ženy v kombinácii s ochranou jej života a zdravia. Tento dôraz sa v prvom prípade prejavuje existenciou vynútiteľného právneho nároku na poskytnutie zákroku umelého prerušenia ranného tehotenstva príslušným zdravotníckym zariadením, ak tomu nebráni zdravotná kontraindikácia, a v druhom prípade možnosťou ženy súhlasiť či nesúhlasiť s umelým prerušením tehotenstva zo zdravotných dôvodov. Tento dôraz potvrdzuje aj dôvodová správa, ktorá v osobitnej časti vo vzťahu k ustanoveniam § 4, 5 a 6 zákona o umelom prerušení tehotenstva zvýrazňuje koncepciu predmetného zákona založenú na slobodnom rozhodovaní ženy, keď uvádza: „Zákon tým zakotvuje nový princíp vôle ženy, či svoje tehotenstvo dokončí pôrodom, alebo sa jej umelo preruší. (...) Písomná žiadosť je dôkazom prejavu vôle ženy na umelé prerušenie tehotenstva a neviaže sa na žiadne dôvody. Príslušnému zdravotníckemu zariadeniu vzniká predložením žiadosti ženy povinnosť umele prerušiť tehotenstvo, ak sú splnené určené podmienky.“ Na slobodný prejav vôle ženy je pritom viazané aj umelé prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov, jeho realizácia totiž, s výnimkou duševnej nespôsobilosti ženy posúdiť jeho dosah, predpokladá súhlas ženy. Účelom zákonnej úpravy tak umelého prerušenia ranného tehotenstva, ako aj umelého prerušenia tehotenstva zo zdravotných dôvodov je podľa dôvodovej správy k predmetnému zákonu jednak rozšírenie možnosti slobodného rozhodovania ženy a jednak ochrana jej života a zdravia, keďže zákon „ponecháva žene na posúdenie, či sú splnené individuálne podmienky pre jej materské poslanie. Súčasne sleduje, aby sa pri rozšírení možnosti slobodného rozhodovania žien chránilo čo najviac ich zdravie.“ Zo znenia § 1 zákona o umelom prerušení tehotenstva a z jeho autentického výkladu obsiahnutého v dôvodovej správe tak vyplýva, že predmetom ochrany poskytovanej zákonnou úpravou umelého prerušenia tehotenstva je právo tehotnej ženy slobodne sa rozhodnúť o svojom materstve, živote a zdraví. Zákonodarca tak prostredníctvom predmetného zákona chráni výlučne jednotlivé vrstvy telesnej a duševnej integrity tehotnej ženy.

Ustanovenia § 7, 8 a 9 zákona o umelom prerušení tehotenstva upravujú postup pri prejednávaní umelého prerušenia tehotenstva. Podľa dôvodovej správy k ustanoveniu § 7 zákona o prerušení tehotenstva: „(...) umelé prerušenie tehotenstva môže mať negatívne dôsledky na zdraví ženy, ako je sterilita a iné zdravotné komplikácie. Preto sa ukladá lekárovi povinnosť poučiť ženu o možných zdravotných dôsledkoch tohto zákroku.“ Poučovacia povinnosť lekára je teda stanovená výlučne v záujme zachovania zdravia ženy.

V ustanovení § 10 zákona o umelom prerušení tehotenstva je zakotvené, že umelé prerušenia ranného tehotenstva sa nevykoná cudzinkám, ktoré sa zdržiavajú na území Slovenskej republiky len prechodne. O prerušení tehotenstva cudzinkám zo zdravotných dôvodov sa zákon o umelom prerušení tehotenstva nezmieňuje. Ustanovenie § 11 zákona o umelom prerušení tehotenstva stanovuje úhradu za umelé prerušenie tehotenstva a ustanovenie § 12 zákona o umelom prerušení tehotenstva obsahuje splnomocnenie pre Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej (...) republiky.

Závery

1. Namietaný nesúlad § 4 a § 6 zákona o umelom prerušení tehotenstva s čl. 15 ods. 1 ústavy

Podľa § 4 zákona sa žene umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody. V dôsledku tohto ustanovenia sa nenarodený ľudský život kratší ako 12 týždňov z hľadiska ochrany štátom ocitá v absolútnom vákuu, a to jednak hodnotovom a jednak regulačnom (nie reglementačnom). Nepodrobujúc možnosť umelého prerušenia nenarodeného ľudského života kratšieho ako 12 týždňov žiadnym iným materiálnym podmienkam než zdravotnému stavu samotnej tehotnej ženy zákonodarca takémuto životu nepriznáva žiadnu hodnotu a v dôsledku toho mu neposkytuje voči matke žiadnu právnu ochranu (v zákone o umelom prerušení tehotenstva, ale ani v inom zákone). Výsledok, ku ktorému zákonodarca dospel vo vzťahu k nenarodenému životu kratšiemu ako 12 týždňov, nenaznačuje žiadne vyvažovanie vo vzájomnom napätí sa ocitnuvších ústavných práv, princípov a hodnôt, ale úplné a bezvýhradné uprednostnenie jedného práva pred inou ústavnou hodnotou. Takýto stav nielenže nerešpektuje princíp primeranosti ako záväznú techniku vyvažovania, ale je rezignáciou na samotnú povinnosť vyvažovania. Aj v prípade, ak jednu z premenných tvorí ústavná hodnota, nie subjektívny nárok, t. j. v prípade, že zákonodarca môže vzájomný vzťah týchto premenných skôr uvážiť, resp. rozvážiť, ako podrobiť presnému vyvažovaniu, nemôže sa takéto jeho posúdenie vnútornej (axiologickej) aj vonkajšej (normatívnej) kvality noriem, ktoré sa ocitajú vo vzájomnej interakcii, opierať o úplné popretie jednej z nich. Bez ohľadu na modalitu ich jazykového vyjadrenia tak oba dotknuté ústavné imperatívy adresované (aj) zákonodarcovi, vyžadujú, aby na ne zákonodarca prihliadol a v rámci svojej úvahy im priznal zodpovedajúci význam. Absencia akejkoľvek stopy po takejto deliberácii nevyhnutne dodáva rozhodnutiu zákonodarcu rozmer svojvôle.

Podľa môjho presvedčenia nemožno mať pochybnosti o tom, že aktuálna zákonná úprava o umelom prerušení tehotenstva, ktorá v ustanovení § 12 umožňuje vykonanie interrupcie v prvom trimestri bez dôvodu, bez indikácie súvisiacej s ochranou nenarodeného ľudského života (dokonca bez povinnosti deklarácie akejkoľvek krízovej situácie na strane ženy), je v rozpore s čl. 15 ods. 1 ústavy, pretože takáto zákonná úprava neposkytuje žiadnu, a teda ani minimálnu ochranu nenarodenému ľudskému životu. Za takýchto okolností zrejme nemôže dôjsť k rovnováhe medzi právom ženy na sebaurčenie a medzi pozitívnym záväzkom štátu prijať a zabezpečiť realizáciu opatrení slúžiacich účinnej a reálnej ochrane ústavnej hodnoty - ochrany nenarodeného ľudského života.

Okrem uvedeného zákonodarca svojvoľne rozlišuje medzi nenarodeným životom kratším ako 12 týždňov a dlhším ako 12 týždňov. Znenie predmetného ústavného textu však pre takéto rozlišovanie neposkytuje autonómnu oporu. Otázka, kedy začína ľudský život a ako sa počas tehotenstva mení jeho kvalita, a to z hľadiska či už fyziologického, emočného, mentálneho alebo iného, je jednou z hraničných tém bioetických, medicínskych aj filozofických disciplín a odpovede na ňu sa líšia. Faktom však zostáva, že ústavodarca nerozlišuje medzi jednotlivými štádiami vývoja ľudského plodu. Ústavodarca vychádza z toho, že ľudský život pred narodením má kontinuitnú povahu (je kontinuitný). Povinnosť chrániť


 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


  • Posudzovanie zdravotného stavu zamestnanca
  • Nahliadanie do zdravotnej dokumentácie
  • Poskytovanie informácií o zdravotnom stave dieťaťa rodičovi
  • Lekársky posudok a ukončenie pracovného pomeru
  • Porušenie očkovacej povinnosti
  • Všetky články...
  •  


    Diskusia


    Vaše meno
    Vaša reakcia
    Secure code
    Opíšte prosím text obrázku


    -- žiadne príspevky --