Ochrana života plodu - posúdenie súladu ust. potratovej legislat. s Ćl. 15 ods. 1 Ústavy SR | Medicínske právo
              

Judikatúra


Ochrana života plodu - posúdenie súladu ust. potratovej legislat. s Ćl. 15 ods. 1 Ústavy SR


 | 2.11.2009 | komentárov: 16



1. časť

Z analýzy právneho poriadku Slovenskej republiky vyplýva, že ochranu nenarodenému ľudskému životu zabezpečuje predovšetkým prostredníctvom ochrany tehotnej ženy. V tomto kontexte možno spomenúť najmä ochranu tehotnej ženy (matky) v pracovnoprávnych vzťahoch.


Z hľadiska priamej ochrany plodu možno pripomenúť občianskoprávnu úpravu, podľa ktorej je nasciturus plne chránený, a to ex tunc, aj keď v tomto prípade je ochrana podmienená tým, že sa narodí živý (ustanovenie § 7 ods. 1 Občianskeho zákona vyjadrujúce klasickú rímskoprávnu maximu Nasciturus pro iam nato habetur). Majetkové práva nascitura sú taktiež nesporne chránené príslušnými ustanoveniami Trestného zákona (napr. § 212 Trestného zákona), aj keď opäť „len“ pod podmienkou, že sa dieťa narodí živé a právo k veci v skutočnosti získa. To ale nič nemení na skutočnosti, že aj uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka a Trestného zákona možno považovať za napĺňanie imperatívu vyjadreného v čl. 15 ods. 1 druhej vete ústavy.

Ústavný súd sa predovšetkým nemôže stotožniť s tvrdením navrhovateľov, že zákon o umelom prerušení tehotenstva neposkytuje nenarodenému ľudskému životu v priebehu prvých 12 týždňov jeho vývoja žiadnu ochranu proti matke. Zákon totiž prednostne ustanovuje mechanizmus (procedúru), na základe ktorého môže byť prerušenie tehotenstva vykonané, pričom v rámci tohto mechanizmu sa pamätá tiež na záujmy nenarodeného ľudského života. Z analýzy právnej úpravy obsiahnutej v zákone o umelom prerušení tehotenstva vyplýva, že mechanizmus vyjadrený najmä v § 7 tohto zákona pôsobí aj proti neuváženému a skratovému rozhodnutiu ženy o umelom prerušení tehotenstva. Tento mechanizmus spočíva v štyroch následných krokoch nevyhnutných na to, aby jej bolo umelo prerušené tehotenstvo.

Výber dvanástich týždňov ako limit na vykonanie prerušenia tehotenstva na žiadosť matky nemožno považovať podľa názoru ústavného súdu ani za svojvoľný. Táto lehota sa odvíja od vytvárania senzibility plodu a je v súlade s prevažujúcou európskou praxou relevantného zákonodarstva štátov umožňujúcich prerušenie tehotenstva na žiadosť (eventuálne na základe sociálnej indikácie), ktorá sa obvykle pohybuje medzi 10. až 15. týždňom trvania tehotenstva.

Rozhodnutie č. PL. ÚS 12/01-297 zo dňa 4. Decembra 2007


Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 4. decembra 2007 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. D. L., poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie konania podľa čl. 125 písm. a) a b) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 4, § 6, § 7, § 8, § 10 a § 11 zákona Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb. s čl. 15 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, o súlade § 4, § 5 ods. 2 a 3 a § 9 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 74/1986 Zb. v znení zákona č. 98/1995 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva, s čl. 15 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a o súlade § 2 ods. 3 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva č. 74/1986 Zb. v znení zákona č. 98/1995 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva, s čl. 123 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s § 4 a § 12 zákona Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb., za účasti Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. M. A., Z., a  Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, zastúpeného MUDr. I. V., ministrom zdravotníctva Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

     1. Ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 74/1986 Zb. v znení zákona č. 98/1995 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb., nie je v  súlade s čl. 123 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
     2. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky nevyhovuje.

Odôvodnenie:

I. Predmet konania

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) o súlade § 4, § 6, § 7, § 8, § 10 a § 11 zákona č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb. (ďalej len „zákon o umelom prerušení tehotenstva“ alebo „zákon“) s čl. 15 ods. 1 a ústavy, o súlade § 4, § 5 ods. 2 a 3 a § 9 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 74/1986 Zb. v znení vyhlášky č. 98/1995 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon o umelom prerušení tehotenstva (ďalej len „vyhláška“), s čl. 15 ods. 1 a 4 ústavy, a o súlade § 2 ods. 3 vyhlášky s čl. 123 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a s § 4 a § 12 zákona o umelom prerušení tehotenstva.

2. Napadnuté ustanovenia zákona o umelom prerušení tehotenstva znejú:

„Podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva
§ 4
     Žene sa umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody.
§ 6
     (1) Žene, ktorá nedovŕšila šestnásť rokov, možno umelo prerušiť tehotenstvo podľa § 4 so súhlasom zákonného zástupcu, prípadne toho, komu bola zverená do výchovy.
     (2) Ak bolo podľa § 4 umelo prerušené tehotenstvo žene vo veku od šestnásť do osemnásť rokov, vyrozumie sa o tom zdravotnícke zariadenie jej zákonného zástupcu.

Postup pri prejednávaní umelého prerušenia tehotenstva
§ 7
     Žena písomne požiada o umelé prerušenie tehotenstva ženského lekára zdravotníckeho zariadenia príslušného podľa miesta jej trvalého pobytu alebo miesta pracoviska alebo školy. Lekár je povinný poučiť ženu o možných zdravotných dôsledkoch umelého prerušenia tehotenstva aj o spôsoboch používania antikoncepčných metód a prostriedkov. Ak žena na umelom prerušení tehotenstva trvá, a ak zistí lekár, že sú splnené podmienky pre jeho výkon, určí zdravotnícke zariadenie, kde sa výkon urobí.
§ 8
     (1) Ak lekár nezistí podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva (§ 4 a 5), môže žena do troch dní písomne požiadať o preskúmanie jeho záveru riaditeľa zdravotníckeho zariadenia, ktorý túto žiadosť preskúma najneskoršie do dvoch dní od jej doručenia. Na preskúmanie žiadosti si riaditeľ zdravotníckeho zariadenia prizve dvoch ďalších lekárov z odboru gynekológie a pôrodníctva, prípadne aj lekára z iného odboru. Ak zistí, že podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva sú splnené, oznámi žene, že v ktorom zdravotníckom zariadení sa umelé prerušenie tehotenstva vykoná.
     (2) Ak riaditeľ zdravotníckeho zariadenia nezistí podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva, oznámi žene písomne výsledok preskúmania, ktorý je konečný.

§ 10
Umelé prerušenie tehotenstva cudzinkám
     Umelé prerušenie tehotenstva podľa § 4 sa nevykoná cudzinkám, ktoré sa v Slovenskej socialistickej republike zdržiavajú len prechodne.

§ 11
     (1) Za umelé prerušenie tehotenstva vykonaného podľa § 4 uhradí žena v prípadoch ustanovených všeobecne záväzným právnym predpisom zdravotníckemu zariadeniu príplatok.
     (2) Úhradu za umelé prerušenie tehotenstva cudzinkám upravuje osobitný predpis.
§ 12
Splnomocnenie
      Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej (...) republiky vydá všeobecne záväzný právny predpis, ktorým podrobnejšie upraví podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva, postup pri prejednávaní umelého prerušenia tehotenstva a výšku príplatku a podmienky jeho platenia. Tento predpis tiež upraví okruh cudziniek, ktorým možno umelé prerušenie tehotenstva vykonať za úhradu.“
    
3. Napadnuté ustanovenia vyhlášky znejú nasledovne:

„Umelé prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov
§ 2
     Z genetických dôvodov možno umelo prerušiť tehotenstvo do dvadsaťštyri týždňov jeho trvania.

Postup pri umelom prerušení tehotenstva
§ 4
     (1) Žena písomne požiada o umelé prerušenie tehotenstva ženského lekára zdravotníckeho zariadenia príslušného podľa jej miesta pobytu, miesta pracoviska alebo školy. Žiadosť musí obsahovať prejav vôle ženy, že chce, aby jej bolo umelo prerušené tehotenstvo. Žiadosť sa podáva na tlačive, ktoré jej poskytne zdravotnícke zariadenie.
     (2) Ženský lekár príslušného zdravotníckeho zariadenia ženu vyšetrí, určí trvanie tehotenstva, zistí, či umelému prerušeniu tehotenstva nebráni zdravotná prekážka (kontraindikácia) a urobí záver. Trvanie tehotenstva sa ráta v dokončených týždňoch počínajúc prvým dňom poslednej menštruácie.
     (3) Žena písomne potvrdí zdravotníckemu zariadeniu na predpísanom tlačive, že ju lekár oboznámil so svojím záverom a že ju poučil o možných zdravotných dôsledkoch umelého prerušenia tehotenstva, ako aj o spôsobe použitia antikoncepčných metód a prostriedkov. Povinnosť poučenia má aj okresný, prípadne krajský odborník pre odbor gynekológie a pôrodníctva, ktorý písomnú žiadosť ženy preskúmal.
     (4) Žena môže až do výkonu umelého prerušenia tehotenstva vziať svoju žiadosť späť. Túto skutočnosť uvedie lekár v zdravotníckej dokumentácii.
     (5) Ak pre umelé prerušenie tehotenstva je potrebný súhlas zákonného zástupcu alebo toho, komu bola tehotná žena zverená do výchovy, uvedie svoj súhlas v zdravotníckej dokumentácii alebo zašle overený súhlas, ktorý sa k nej pripojí.

Miesto výkonu umelého prerušenia tehotenstva, hlásenie o povinnosti
zdravotníckych pracovníkov
§ 5
     (2) Zdravotnícke zariadenie ústavnej starostlivosti tehotenstvo umelo preruší bez meškania. O čase umelého prerušenia tehotenstva lekár upovedomí ženu.
     (3) O umelom prerušení tehotenstva vykonanom na žiadosť ženy vo veku od 16 do 18 rokov bez meškania vyrozumie zdravotnícke zariadenie jej zákonného zástupcu alebo toho, komu bola zverená do výchovy, ústne alebo písomne do vlastných rúk. Vyrozumenie sa zaznačí do zdravotníckej dokumentácie.

§ 9
Umelé prerušenie tehotenstva cudzinkám
     (1) Umelé prerušenie tehotenstva na žiadosť ženy sa nevykoná cudzinkám, ktoré sa v Slovenskej socialistickej republike zdržiavajú len prechodne. Za prechodný pobyt sa nepovažuje pobyt cudziniek, ktoré pracujú na orgánoch a v organizáciách so sídlom v Slovenskej socialistickej republike, alebo členiek rodín pracovníkov týchto orgánov a organizácií, pobyt študujúcich a iných cudziniek, ktoré majú povolenie na pobyt v Slovenskej socialistickej republike podľa osobitných predpisov, prípadne podľa medzištátnych dohôd. Zdravotnícke zariadenie má povinnosť požadovať predloženie príslušného dokladu.
     (2) Cudzinky, ktoré majú nárok na bezplatnú liečebno-preventívnu starostlivosť, uhradia zdravotníckemu zariadeniu príplatok podľa § 8. Ostatné cudzinky platia úhradu podľa osobitného predpisu.“


Priebeh konania
1. Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna 30. mája 2001 a uznesením č. k. PL. ÚS 12/01-21 ho prijal na ďalšie konanie s výnimkou ustanovenia § 8 vyhlášky, ktoré bolo zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 98/1995 Z. z. o Liečebnom poriadku v znení neskorších predpisov zrušené a prestalo byť súčasťou platného právneho poriadku Slovenskej republiky.

2. V súlade s § 29 ods. 6 a § 39 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predložili na výzvu ústavného súdu k návrhu navrhovateľa písomné stanovisko: 3. septembra 2001 Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“), v prílohe jej stanoviska bolo aj stanovisko Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo zdravotníctva“) č. M/2613/2001; 6. augusta 2001 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“);  27. júla 2001 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej aj „generálna prokuratúra“).
     
3. Predseda národnej rady oznámil ústavnému súdu, že podľa § 30 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa rozhodol trvať na ústnom pojednávaní v predmetnej veci. Právny zástupca navrhovateľa tiež oznámil ústavnému súdu, že trvá na ústnom pojednávaní v danej veci.
     
Návrhy a stanoviská účastníkov konania, najvyššieho súdu a generálnej prokuratúry
 
1. Navrhovateľ na podporu svojho návrhu na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení zákona o umelom prerušení tehotenstva s ústavou a napadnutých ustanovení  vyhlášky s ústavou a zákonom o umelom prerušení tehotenstva uviedol dôvody, podstatu ktorých možno zhrnúť nasledovne:
Právo na život je prvotným právom každého jednotlivca, je základným právom a podmienkou existencie všetkých ostatných práv. Pozbavenie života má za následok zánik ľudskej bytosti ako subjektu práv a povinností.Ľudský život je hodnotou, ktorá musí byť v demokratickej spoločnosti chránená v každej svojej vývojovej fáze. Právo na život pritom pôsobí erga omnes, teda voči ktorejkoľvek osobe, ktorá by právo na život ohrozovala.
Právne poriadky veľkej väčšiny demokratických štátov zabezpečujú ochranu ľudského života aj pred narodením, a to tak vo sfére občianskoprávnej, ako aj trestnoprávnej. Túto ochranu priznáva nenarodenému životu aj slovenský právny poriadok. V občianskoprávnej oblasti ide o právnu úpravu postavenia nascitura za predpokladu, že sa narodí živý (§ 7 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Obdobné postavenie priznáva nasciturovi aj pracovné právo (§ 8a Zákonníka práce). V trestnoprávnej oblasti ide skôr o nepriamu ochranu prejavujúcu sa v použití prísnejšej trestnoprávnej kvalifikácie v prípade, ak ublíženie na zdraví ženy vyvolá potrat alebo usmrtí plod [§ 89 ods. 6 písm. g) Trestného zákona].
Ochrana nenarodeného života sa nepochybne odvíja od čl. 15 ods. 1 ústavy, ktorého znenie bolo doslovne prevzaté z čl. 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky - ďalej aj „listina“).Na základe správy o 11.spoločnej schôdzi Snemovne ľudu a Snemovne národov z 8. - 11. januára 1991, ktorá môže nepochybne napomôcť identifikácii zmyslu a cieľa predmetnej normy, je možné dospieť k záveru, že z viacerých okolností prijatia predmetnej úpravy (napríklad zo skutočnosti, že poslanci, ktorí navrhovali výslovne zakotviť ochranu života od počatia, sa svojich pozmeňujúcich návrhov vzdali po predložení návrhu, ktorý bol nakoniec aj schválený) vyplýva, že predmetná úprava bola prijatá s cieľom chrániť život od počatia. Keďže v dobe medzi schválením listiny a schválením ústavy neprišlo k zmenežiadnych skutkových okolností ani právnychdoktrín,je účel čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy potrebné interpretovať rovnako ako ratio legis čl. 6 ods. 1 druhej vety listiny.
Viaceré európske ústavné súdy, napríklad Spolkový ústavný súd v Nemecku, Ústavný tribunál Poľskej republiky alebo Španielsky ústavný súd, poskytli ľudskému životu ochranu už od okamihu počatia alebo od okamihu nidácie oplodneného vajíčka v maternici napriek absencii podobných ustanovení, akým je čl. 15 ods. 1 druhá veta ústavy.A fortiori je teda nevyhnutné prísť k záveru, že aj čl. 15 ods. 1 ústavy zakotvuje ochranu nenarodeného života od počatia.
Ustanovenie § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva však umožňuje vykonanie interrupcie v prvých 12 týždňoch tehotenstva bez preukázania konkrétneho dôvodu, len na základe žiadosti ženy, čo znamená, že nenarodený ľudský život do 12. týždňa svojho vývoja nepožíva žiadnu ochranu. Zákonná úprava interrupcií teda priznáva nenarodenému životu ochranu až po 12 týždňoch jeho vývoja, pričom však nenarodený život v prvých 12 týždňoch nie je o nič menej hodný ústavnej ochrany, ako nenarodený život po 12 týždňoch svojho vývoja. Zákonodarca nemá žiaden legitímny cieľ pre podobné rozlišovanie, čo potvrdil aj Spolkový ústavný súd v Nemecku vo svojom rozhodnutí z roku 1975, v zmysle ktorého „nie je možné robiť žiadne rozdiely medzi jednotlivými fázami rozvíjajúceho sa života pred narodením, alebo medzi prenatálnym a postnatálnym životom“ [BVerfGE, 39, 1 (1975)].
Pokiaľ ide o možnosť zákonodarcu stanoviť na základe čl. 15 ods. 4 ústavy výnimky z neprípustnosti pozbavenia života, musí aj takéto obmedzenie práva na život dbať na podstatu a zmysel tohto základného práva (čl. 13 ods. 4 ústavy). Inými slovami, zákonodarca môže pripustiť obmedzenie práva na život iba v prípade, ak (1) cieľom takéhoto obmedzenia je ochrana ústavných práv iných osôb a (2) ochrana ústavných práv iných osôb má v konkrétnom kontexte prednosť pred právom na ochranu života. Druhé kritérium tak vnáša do podmienok obmedzenia práva na život prvok proporcionality.
Pri právnej úprave interrupcií prichádza k stretu dvoch ústavných práv - práva na život podľa čl. 15 ods. 1 ústavy a práva ženy slobodne sa rozhodnúť o pokračovaní svojho tehotenstva, ako nemateriálnej hodnoty súkromnej povahy chránenej čl. 19 ods. 2 ústavy. Právo na súkromie však nemá absolútnu povahu a jeho limitom sú hranice stretu s iným právom. Ústavný súd k čl. 19 ods. 2 ústavy v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 1/97 uviedol, že „týmto ustanovením sa nezaručuje absolútna ochrana súkromného a rodinného života, ale priznáva sa len ochrana pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Ústava teda umožňuje také zásahy do súkromného a rodinného života, ktoré sú oprávnené“. Nedovolené prerušenie tehotenstva je pritom v Slovenskej republike trestným činom po niekoľko stáročí.Súčasný zákon o umelom prerušení tehotenstva stanovuje len určité podmienky, za ktorých je interrupcia dovolená. V prípade nedodržania týchto podmienok sa vykonanie interrupcie kvalifikuje ako trestný čin nedovoleného prerušenia tehotenstva podľa § 227 a § 228 Trestného zákona. Z uvedeného vyplýva, že čl. 19 ods. 2 ústavy neobsahuje žiadne „ústavné právo na interrupciu“. Právo na umelé prerušenie tehotenstva nie je chránené ani v rámci práva na súkromný život podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) ani v judikatúre Európskej komisie pre ľudské práva [(ďalej len „Komisia“), Brüggemann and Scheuten v. Federal Republic of Germany, European Human Rights Reports 3, 244 (1997)].
Ustanovenie čl. 15 ods. 4 ústavy nepochybne umožňuje zákonodarcovi - v prípade stretu dvoch ústavných práv - určiť výnimočné prípady, za ktorých nemusí byť vykonanie interrupcie zakázané, pričom ale musí zohľadniť význam dotknutých ústavných práv, a to tak samostatne, ako aj v ich vzájomnej súvislosti. Zákonná úprava interrupcií by preto mala vyjadrovať náležitý rešpekt k právu na život a umožniť jeho obmedzenie iba v tých výnimočných prípadoch, v ktorých záujem na ochrane ústavného práva ženy na súkromný život nestanovuje zákonodarcovi povinnosť interrupcie zakázať (napr. v prípade, ak je tehotenstvo dôsledkom trestného činu, alebo ide o ťažko poškodený plod). Ustanovenie § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva však umožňuje žene požiadať o vykonanie interrupcie v prvých 12 týždňoch tehotenstva bez toho, aby musela preukázať ohrozenie iného ústavného práva. Podstata stretu ústavnej ochrany nenarodeného života a možných ústavouchránených záujmov tehotnej ženy sa pritom nemení pred alebo po 12. týždni tehotenstva. Takáto zákonná úprava je preto v rozpore s čl. 15 ods. 1 a 4 ústavy.
Ďalšie napadnuté ustanovenia zákona o umelom prerušení tehotenstva bližšie upravujú postup vykonania interrupcie na žiadosť ženy (§ 6 - postup pri maloletých ženách; § 7 - príslušnosť podania žiadosti, poučovacia povinnosť lekára; § 8 - preskúmanie lekárskeho záveru; § 10 - postup pri cudzinkách; § 11 - príplatok alebo úhrada za interrupciu). Bližšie podrobnosti jednotlivých zákonných inštitútov interrupcie vykonávanej na žiadosť ženy (§ 4 zákona) následne upravuje § 4, § 5 ods. 2 a 3, § 8 a § 9 vyhlášky. V prípade vyslovenia nesúladu § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva s ústavou bude preto potrebné vysloviť aj nesúlad citovaných právnych noriem s ústavou, keďže svoj základ majú v § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva.
Ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky umožňuje umelo prerušiť tehotenstvo z genetických dôvodov do 24 týždňov jeho trvania. Zákon o umelom prerušení tehotenstva však v § 4 dovoľuje ukončiť iba tehotenstvo, ktoré nepresahuje 12 týždňov. Zákonné splnomocnenie v § 12 zákona presne vymedzuje obsah, ktorý má upravovať podzákonný právny predpis určený na jeho vykonanie. Zákonné splnomocnenie však neumožňuje vyhláškou predĺžiť zákonnú lehotu 12 týždňov, ktorá je podmienkou na to, aby bola interrupcia vykonaná v súlade so zákonom. Tým, že ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky prekračuje medze § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva, nespĺňa právne kritérium, ktoré sa vzťahuje na podzákonné právne predpisy v zmysle čl. 123 ústavy. Vyhláška sa tak dostáva do rozporu aj s čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Z uvedených dôvodov navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal nález, v ktorom by vyslovil, že ustanovenia § 4, § 6, § 7, § 8, § 10 a § 11 zákona o umelom prerušení tehotenstva a ustanovenia § 4, § 5 ods. 2 a 3 a § 9 vyhlášky nie sú v súlade s čl. 15 ods. 1 a 4 ústavy a ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky nie je v súlade s čl. 123 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a s § 4 a § 12 zákona o umelom prerušení tehotenstva.

2. Národná rada zaujala k danej veci nasledovné stanovisko:
Zatiaľ čo čl. 15 ods. 1 prvá veta ústavy dáva jasnú odpoveď na otázku, kto je chránený, i čo je predmetom ochrany, druhá veta tohto odseku označuje iba predmet ochrany a aj to iba nepriamo, v podobe deklarácie v budúcnosti želaného stavu.Dikciu „ľudský život je hodný ochrany“ nemožno považovať za prikazovaciu ani zakazovaciu normu.V tomto predpise nemožno určiť ani hranice, v ktorých by bolo dovolené určité konanie. Citovaná formulácia neumožňuje jednoznačne odpovedať ani na otázku, či do narodenia je ľudský plod súčasťou života matky, alebo má samostatnú, či obmedzenú subjektivitu. Nepochybne je však vo formulácii „je hodný ochrany“ inkorporovaná etická norma. Možno teda konštatovať, že druhá veta čl. 15 ods. 1 ústavy je interpretačným pravidlom k niektorým ďalším článkom ústavy a základným pravidlom regulácie vzťahov postavenia tehotnej ženy, a teda aj ľudského plodu. Výklad druhej vety čl. 15 ods. 1 ústavy nemožno precizovať jednoznačne ani na základe medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala. Jediným rozhodnutím, ktoré naznačuje, že dohovor vychádza z toho, že ľudský život sa začína až narodením, je rozhodnutie Komisie vydané pod č. 8416/78. Podľa tohto rozhodnutia priznanie absolútneho práva na život ľudskému plodu by bolo v rozpore s už citovaným dohovorom. V rámci judikatúry Komisie možno poukázať aj na riešenie otázky, či čl. 2 dohovoru bol koncipovaný tak, že uznáva absolútne „právo plodu na život“. Komisia ale takýto výklad vylúčila s  odôvodnením, že „život plodu je vnútorne spojený a nemôže byť izolovaný od života tehotnej ženy“. Ak by bol čl. 2 dohovoru pokrýval plod a ak by ochrana plodu podľa tohto článku bola absolútna pri absencii akýchkoľvek výslovných obmedzení, umelé prerušenie tehotenstva by muselo byť považované za zakázané, a to aj tam, kde by ďalšie tehotenstvo mohlo zaznamenať vážne nebezpečenstvo života tehotnej ženy. To by znamenalo, že „nenarodený život“ plodu by bol považovaný za väčšiu hodnotu ako život tehotnej ženy. Takýto výklad by bol v rozpore s cieľom a účelom dohovoru. Komisia pripomenula, že už v čase podpisu dohovoru (4. november 1950) všetky zmluvné štáty s jednou výnimkou povolili umelé prerušenie tehotenstva, ak je to nevyhnutné na záchranu života matky, a že národné zákonodarstvá medzičasom preukázali tendenciu ďalšej liberalizácie, pokiaľ ide o prerušenie tehotenstva. Obmedzenie práva na umelé prerušenie tehotenstva zo strany štátu však nenarušuje právo na súkromný život tehotných žien - konštatuje sa v inom rozhodnutí Komisie. Z toho vyplýva, že ani medzinárodné dohody, ktorými je Slovenská republika viazaná, neriešia právne postavenie či status ľudského plodu (Čič, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin: Matica slovenská, 1997. 87 s.).
Podľa preambuly k Deklarácii práv dieťaťa (New York 20. november 1959) dieťa z dôvodu svojej fyzickej i duševnej nezrelosti potrebuje osobitné záruky a starostlivosť vrátane primeranej právnej ochrany pred aj po narodení. Toto ustanovenie sa však nepremieta, pokiaľ ide o štádium nascitura, do jednotlivých zásad Deklarácie práv dieťaťa. Aj Dohovor o právach dieťaťa (oznámenie FMZV č. 104/1991 Zb.) považuje na svoje účely každú ľudskú bytosť mladšiu ako 18 rokov, pokiaľ podľa právneho poriadku, ktorý sa na dieťa vzťahuje, nie je plnoletosť dosiahnutá skôr. To isté možno vyvodiť aj z Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (čl. 6 ods. 1 a čl. 24 ods. 1).Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (vyhláška Ministerstva zahraničných vecí č. 62/1987 Zb.) uvádza v čl. 16 bode 1 písm. e), že ženám treba zaručiť rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a čase narodenia ich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im umožnia uplatňovať tieto práva.
Podľa tabuľky o interrupčných politikách vydanej populačným oddelením odboru ekonomických a sociálnych vecí Organizácie spojených národov v marci 1999 vyvolaná interrupcia je legálne povolená vo všetkých 193 krajinách. Z toho je vykonanie interrupcie povolené v 98 % krajinách na záchranu života ženy; v 63 % na zachovanie telesného zdravia ženy; v 62 % na zachovanie duševného zdravia ženy a v 43 % ak je tehotnosť výsledkom znásilnenia alebo incestu.
Podľa dôvodovej správy k zákonu o umelom prerušení tehotenstva sa slobodné rozhodovanie o ukončení nežiaduceho tehotenstva na žiadosť ženy odôvodňuje jej slobodným rozhodovaním; tomuto právu môžu brániť len kontraindikácie a prekročenie 12-týždňového tehotenstva. Ďalej sa v dôvodovej správe uvádza štatistika, podľa ktorej počty prerušenia tehotenstva sú nižšie v prípadoch, ak zákonodarstvo pristupuje k umelému prerušeniu tehotenstva liberálnejšie.
Ústava v čl. 15 ods. 1 druhej vete dáva širší, presne nevymedzený priestor na právnu úpravu ochrany nascitura. V danom prípade skôr ako o protiústavnosti možno uvažovať o správnosti alebo nesprávnosti, resp. o etických hodnotách terajšej úpravy, pričom otázku liberálnejšieho alebo rigoróznejšieho prístupu k riešeniu otázok umelého prerušenia tehotenstva možno riešiť v rámci novelizácie platného zákona.
Pokiaľ ide o ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky, možno súhlasiť s názorom navrhovateľa, že toto ustanovenie prekračuje medze § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva a nespĺňa tak kritérium, ktoré sa vzťahuje na podzákonné právne predpisy v zmysle čl. 123 ústavy. Tak isto toto ustanovenie vyhlášky nie je v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Vo zvyšnej časti národná rada navrhuje, aby ústavný súd návrh skupiny 31 poslancov zamietol, teda návrhu nevyhovel.
     
3. Vyjadrenie ministerstva zdravotníctva:
Účelom zákona o umelom prerušení tehotenstva a vyhlášky je vysporiadať sa výlučne so znením čl. 15 ods. 4 ústavy a ustanoviť podmienky konania, resp. konanie, v rámci ktorého môže byť niekto pozbavený života, a vytvoriť tak právny rámec pre možnosť pozbaviť niekoho života.
Uplatňovaním zákona o umelom prerušení tehotenstva sa nenaplnila obava zo zvýšeného počtu umelých prerušení tehotenstiev, naopak oproti predchádzajúcemu stavu došlo a dochádza k ich znižovaniu. Ministerstvo zdravotníctva sa však necíti oprávnené rozhodnúť, či umelé prerušenie tehotenstva z iných než zdravotných dôvodov je v súlade s ústavou, resp. či vôľu ženy nebyť tehotná ako jej osobné právo možno nadradiť nad ústavné právo na život. Ide o etický problém, riešenie ktorého ponecháva ministerstvo zdravotníctva v plnom rozsahu na ústavný súd. Stotožňuje sa ale s názorom navrhovateľa, že nemožno pripustiť umelé prerušenie tehotenstva v inej lehote, než ktorá je uvedená v § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva.
     
4. Stanovisko najvyššieho súdu je nasledovné:
 „Najvyšší súd Slovenskej republiky navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky uvedenému návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky vyhovel v celom rozsahu, lebo napadnuté ustanovenia právnych predpisov sú v rozpore s čl. 15 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl.123 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

 5. Stanovisko generálneho prokurátora možno v jeho podstate zhrnúť nasledovne:
Právna úprava, proti ktorej smeruje návrh navrhovateľa, vo svojej terajšej podobe plne rešpektuje a realizuje medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce pre ňu z Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien uverejneného v Zbierke zákonov vyhláškou ministerstva zahraničných vecí z 13. mája 1987 č. 62/1987 Zb. Podľa čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien štáty, zmluvné strany, prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien vo všetkých veciach týkajúcich sa manželstva a rodinných vzťahov a najmä zabezpečia, na základe rovnoprávnosti mužov a žien: rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a čase narodenia ich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im umožnia uplatňovať tieto práva.
Ľudský život, tak ako ho má na mysli čl. 15 ústavy, nemožno stotožňovať s okamihom vzniku plodu. Ide tu síce tiež o život, tento sa však stane ľudským až po vytvorení základného atribútu ľudského života odlišujúceho ľudský život od akýchkoľvek iných foriem života. Týmto atribútom je ľudské vedomie.Nebolo nezvratne medicínskou vedou preukázané, že by ku vzniku ľudského vedomia dochádzalo bezodkladne pri splynutí spermie a vajíčka.
Jednotlivé ustanovenia ústavy je potrebné vykladať a používať v ich vzájomnom súlade.V právnom štáte nemožno pripustiť izolovaný výklad jednotlivých článkov ústavy. Terajšia právna úprava, proti ktorej návrh smeruje, umožňuje uplatňovanie práva na život plne pritom rešpektujúc právo na súkromie a súčasne vylučujúc diskrimináciu ženy pre jej pohlavie.
     
6. Na ústnom pojednávaní konanom 10. apríla 2003 zástupca navrhovateľov predniesol podstatný obsah návrhu.

Právny zástupca národnej rady sa v plnej miere pridržiaval písomného stanoviska, ktoré bolo zaslané ústavnému súdu predsedom národnej rady 31. augusta 2001, a poukázal najmä na stupňovitý vývoj ľudskej bytosti, vychádzal pritom zo znaleckého posudku doc. RNDr. P. S., ktorý bol zadovážený ústavným súdom, pričom zdôraznil, že tento znalecký posudok by mal byť významným prameňom na rozhodnutie pléna ústavného súdu.
Menovaný bioetik vypracoval svoju expertízu pod názvom „Interrupcie vo filozofickej, etickej a biologickej perspektíve“. Sudca spravodajca oboznámil účastníkov konania s jej záverom, ktorý je zhrnutý v odpovedi na dve otázky:

«a) Z čoho pramení a aký má obsah morálna zodpovednosť spoločnosti?
Morálna zodpovednosť spoločnosti pozostáva z morálnej zodpovednosti jej jednotlivých členov a zo spoločného konsenzu spoločnosti ohľadne základných morálnych hodnôt, ktoré chcú jej členovia rešpektovať.Tento spoločný konsenzus je výsledkom celospoločenského vyjednávania, a teda nutného kompromisu. Celospoločenské morálne hodnoty nemôžu byť vnútené, ľudia sa s nimi musia stotožniť.
Štát v konaní svojich inštitúcií musí konať tak, aby nebol v rozpore s týmito morálnymi hodnotami, a pomocou svojich inštitúcií musí dbať o to, aby tieto morálne hodnoty boli napĺňané. V situácii, že tieto hodnoty sú v konflikte, štát musí usilovať o ich kompromisné riešenie.
Štát má svoje špecifické celospoločenské záujmy, ktoré môžu presahovať individuálne záujmy jednotlivcov. Jedným z takýchto záujmov je ochrana zdravia svojich občanov, ako aj zdravého populačného vývoja spoločnosti. Každé posudzovanie ohľadne viac alebo menej reštriktívnych zákazov interrupcií musí zvažovať dôsledky takýchto rozhodnutí a posúdiť, či tieto dôsledky nevedú k rozporu so štátnymi záujmami sledujúce zdravie svojich občanov, ako aj k rozporu s individuálnymi právami občanov.

b) Ako sa mení, pokiaľ sa mení, rozsah morálnej povinnosti spoločnosti od jednotlivých štádií biologického vývoja ľudského plodu?
Rozsah morálnej povinnosti spoločnosti v závislosti od jednotlivých štádií plodu sa mení v dôsledku hľadania kompromisnej polohy medzi dvoma rovnako dôležitými, ale vo svojich dôsledkoch kontradiktorickými humanitnými hodnotami, ktoré súčasné európske spoločnosti vyznávajú. Jednou hodnotou je úcta k ľudskému životu. Druhou hodnotou je osobná sloboda. Plné a absolútne uplatnenie jednej hodnoty by sa dialo vždy na úkor potlačenia druhej hodnoty. Preto rozhoduje miera a stupeň uplatnenia každej z týchto hodnôt v praxi. V prípade úcty k ľudskému životu sa táto odvíja od „stupňa ľudského života“, ktorý narastá s vekom ľudského plodu.
Pokiaľ sa chceme vyhnúť potlačeniu jednej z týchto hodnôt, musíme usilovať o kompromisné stanovisko. Kompromisnosť morálneho stanoviska je podľa môjho názoru (teda názoru bioetika, pozn.), zakotvená v samotnej ústave tým, že rešpektuje obe spomínané humanitné hodnoty v práve na život osoby a ochranu života plodu pred narodením, ako aj v práve na osobnú slobodu tým, že svojou formuláciou nepovyšuje jednu z oboch hodnôt nad druhú. Súčasná interrupčná legislatíva na Slovensku je vyjadrením takéhoto kompromisného postoja spoločnosti. Nekompromisné presadenie v spoločnosti jednej z týchto humanitných hodnôt na úkor druhej humanitnej hodnoty, by znamenalo porušenie princípov liberálno-demokratického štátu.»

Vzhľadom na to, že na verejné ústne zasadnutie sa nedostavil zástupca účastníka konania - ministerstva zdravotníctva, bolo oboznámené jeho nasledovné písomné stanovisko:
«Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky vyjadruje názor, že rozpor právnej úpravy umelého prerušenia tehotenstva s Ústavou Slovenskej republiky vyplýva z premisy navrhovateľa spočívajúcej v tvrdení, že Ústava Slovenskej republiky zakotvuje ochranu nenarodeného ľudského života od počatia.
Ustanovenie čl. 1 druhej vety ústavy poskytuje východisko pre výklad na základe hodnotových preferencií. Prvá veta čl. 15 ods. 1 ústavy vymedzuje predovšetkým subjekt ochrany slovom „každý“ a jeho právo na život, zatiaľ čo druhá veta ods. 1 je etickým a morálnym vyjadrením hodnoty života už pred narodením.
Zákon o umelom prerušení tehotenstva nie je a nemôže byť v rozpore s čl. 15 ods. 1 prvou vetou ústavy, lebo plod, ktorý bol iba počatý, nezodpovedá pojmu „každý“, ktorý je uvedený v citovanom ustanovení ústavy. Slovo „každý“ znamená subjekt práv a povinností. Ale nasciturus je subjektom práv a povinností iba ak sa narodí, a to živý (§ 7 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka). Ak sa nasciturus nenarodí, nemá právnu subjektivitu, preto nezodpovedá pojmu „každý“ uvedenému v čl. 15 ods. 1 prvej vety ústavy.
Ponechávame na uváženie Ústavného súdu Slovenskej republiky, či je možné ustanovenie čl. 15 ods. 1 druhej vety chápať ako ochranu života od počatia.
Treba však vidieť, že čl. 15 ods. 1 ústavy robí výnimku čl. 15 ods. 4. Podľa tohto ustanovenia nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné. To znamená, že citované ustanovenie ústavy zužuje ústavnoprávnu ochranu na činy, ktoré sú trestné, a neposkytuje čl. 15 ods. 1 uvedenú ochranu konaniu, ktoré podľa zákona nie je trestné. Trestný zákon v § 227 až 229vyhlasuje za trestné konanie tam uvedené, a to osôb, ktoré určuje. Všetky ostatné konania podľa zásady nullum crimen sine legenie sú trestnými činmi, preto v zmysle čl. 15 ods. 4 nie sú porušením práv uvedených v čl. 15 ods. 1 ústavy.
Navrhovateľ nesprávne v rozpore s textom čl. 15 ods. 4 ústavy zužuje jeho obsah iba na konanie v nutnej obrane a v krajnej núdzi. Ale obsah čl. 15 ods. 4 ústavy je zjavne širší, lebo pokrýva nielen konania v nutnej obrane a v krajnej núdzi, ale aj ďalšie konania, ktoré Trestný zákon aprobuje, napr. výkon záväzného príkazu (t. j. konanie zdravotníckeho zariadenia a jeho pracovníkov podľa § 4 až 10 zákona o umelom prerušení tehotenstva). Alebo konanie tehotnej ženy, ktorá v súlade s § 229 Trestného zákona požiada o umelé prerušenie tehotenstva. Preto v dôsledku ustanovenia čl. 15 ods. 4 ústavy, podľa nášho názoru, teda podľa názoru ministerstva zdravotníctva, nie sú napadnuté ustanovenia zákona o umelom prerušení tehotenstva v rozpore s čl. 15 ods. 1 ústavy.
Navyše čl. 15 ods. 1 ústavy nijako nevymedzuje druh a rozsah „ochrany“, ktorej „je hodný“ ľudský život „už pred narodením“. Tú ponecháva zákonodarstvu, ktoré ochranu poskytuje v podobe právnej subjektivity nascitura, ak sa narodí živý (§ 7 ods. 1 druhá veta Obč. zák.), v podobe zákonnej úpravy podmienok a postupu pri umelom prerušení tehotenstva (zák. č. 73/86 Zb. v platnom znení) a v podobe trestnoprávnej ochrany skutkov uvedených v § 227 až 228 Trestného zákona. Ustanovenia čl. 15 ods. 1 a 4 sú teda cit. zákonmi vykonané.
Sme toho názoru, že v odôvodnených prípadoch, najmä pri konflikte záujmov medzi matkou a plodom je potrebné ponechať matke možnosť ochrany jej ústavou garantovaných práv v existujúcej zákonnej úprave. Nemožno opomenúť skutočnosť, že pri nelegálnych, neodborne vykonaných interrupciách dochádza k nezvratnému poškodeniu zdravia.
Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky uvedomujúc si nesúlad § 2 ods. 3 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SSR č. 74/1986 Zb. v znení neskorších predpisov s čl. 123 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako i § 12 zákona č. 73/1986 Zb. v znení neskorších predpisov súhlasí s návrhom skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb., ktorým sa zrušuje citované ustanovenie vyhlášky a dopĺňa sa zákon o ustanovenie upravujúce možnosť umelo prerušiť tehotenstvo do konca 24. týždňa veku plodu, ak je vývoj plodu geneticky chybný.
Ostatné ustanovenia citovanej vyhlášky, ktoré sú predmetom návrhu skupiny poslancov, považujeme za potrebné ponechať v platnosti ako vykonávajúce ustanovenia k príslušnému zákonu.
Z uvedených dôvodov Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky v časti namietajúcej nesúlad ustanovení § 2 ods. 3 vyhlášky Ministerstva zdravotnícka SSR č. 74/1986 Zb. v znení zákona č. 98/1995 Z. z. s čl. 123 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako i § 12 zákona Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. v znení zákona č. 419/1991 Zb. súhlasí s návrhom skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.
Vo zvyšnej časti s návrhom skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky nesúhlasí.»
   
Na otázku, akú ochranu požíva podľa nášho právneho poriadku nenarodený ľudský život do dvanásteho týždňa svojho vývoja v prípade, ak sa žena rozhodne požiadať o umelé prerušenie tehotenstva, zástupca navrhovateľa uviedol, že „pri vykonaní interrupcie nepožíva podľa môjho presvedčenia žiadnu ochranu“. Zástupca národnej rady na rovnakú otázku uviedol, že „možno súhlasiť, že do (...) dvanásteho týždňa nie je chránený (...) ľudský plod žiadnym ustanovením, pretože je vyložene na rozhodnutí ženy, či podstúpi interrupciu alebo nie“.
Na ďalšiu otázku, prečo považujú prítomní zástupcovia účastníkov konania hranicu dvanástich týždňov za svojvoľnú, resp. arbitrárnu, zástupca navrhovateľa poukázal na to, že „je fakt, že prvýkrát (...) systém trimestrov, teda prvý trimester - prvých dvanásť týždňov, vyslovil Najvyšší súd Spojených štátov vo veci Roe v. Wade, ale aj najvyšší súd už od tejto svojej diferenciácie ustúpil práve kvôli tomu, že dvanásť týždňov je arbitrárna hranica a v rozhodnutí spred niekoľkých rokov v inej veci prišiel k úplne inému záveru a opustil tú schému trimestrov“. Podľa zástupcu národnej rady „hranica dvanástich týždňov bola asi stanovená práve na základe (...) spoločenskej negociácie ako lehota primeraná aj z hľadiska lekárskeho poznania aj z hľadiska širších životných súvislostí“.
     
7. Dňa 4. septembra 2003 sa uskutočnilo ďalšie ústne pojednávanie:

na ktorom sa zúčastnili všetci zástupcovia účastníkov konania. Vzhľadom na to, že minister zdravotníctva na ostatnom pojednávaní osobne nebol prítomný, predovšetkým predniesol stanovisko ministerstva zdravotníctva, z ktorého vyplynul tento záver: „uznávame, že vyhláška ministerstva zdravotníctva nie je v súlade s ústavou, ale v merite samotnej veci máme pocit, že zákon je v súlade s ústavou“. Minister zdravotníctva upresnil, že „nesúlad vyhlášky“ s označenými ustanoveniami ústavy nepovažuje za opodstatnený „vo všetkých jej ustanoveniach“, ale iba v „napadnutých ustanoveniach“.
Ďalej sa účastníci konania vyjadrovali najmä k dvom okruhom otázok. Prvý okruh otázok sa týkal toho, či možno spochybniť ľudskú podstatu, teda ľudskú kvalitu nenarodeného ľudského života, a či vývoj človeka (ontogenéza) sa môže zmeniť na iný druh života počas vývoja (filogenéza).
Podľa názoru zástupcu navrhovateľov „spochybnenie kvality ľudského života nemá oporu v ústavnom texte. (...) zatiaľ nepoznám prípad, kedy by počaté dieťa, ktoré má fixovanú genetickú informáciu ľudského jedinca, sa počas prenatálneho vývoja vyvinulo v inú bytosť, nie ľudskú“.
Zástupca národnej rady poukázal na to, že „podľa názoru skupiny poslancov ľudský život existuje od počatia, podľa nášho názoru nie, a my tvrdíme, že plod sa stal ľudským životom neskôr“.
Minister zdravotníctva uviedol, že „my uznávame aj s dnešným poznatkom modernej medicínskej vedy, že každá, aj oplodnená bunka pri svojom prvom delení preukazuje potenciál, potenciál k budúcemu životu. Ale tá základná otázka je, či potenciál je už život, alebo len možnosť a schopnosť stať sa životom“.
Zástupca navrhovateľa ďalej uviedol: „nie je mi celkom zrejmé, o čo je ľudský život menej alebo viac potenciálny v 11. a v 13. týždni. A ak by sme aj prijali argumentáciu, že ide len o potenciálny ľudský život, tak podľa mojej mienky stále legitímny záujem štátu vyplývajúci z ústavného imperatívu čl. 15 rovnaký počas celú dobu trvania tehotenstva, aj keby išlo o potenciálny ľudský život. Tam sa nijakým spôsobom ten diskurz podľa mňa nemôže meniť v závislosti od 12 týždňa. Navyše tá hranica je určená arbitrárne. (...) Vývoj ľudského života je kontinuálny a myslím si, že nekončí ani narodením; pokračuje aj po narodení a mnohé základné charakteristiky ľudskej bytosti sa vyvíjajú aj po narodení, a myslím si, že nie je možné arbitrárne určovanie hraníc alebo stupňov tohto vývoja, to si myslím, že nemá oporu ani v medicíne, a rozhodne podľa mojej mienky to nemá oporu v ústave.“
Podľa ministra zdravotníctva „tá hranica 12 týždňov nie je hranica ani administratívna ani magická. Filogenetický vývoj a ontogenetický vývoj, teda vývoj človeka, (...) jeho transformácia z nižších stupňov vývojového stupňa sa v skrátenej verzii opakuje v rámci vývoja každého plodu a následne človeka. To znamená, pokiaľ nie sú vytvorené všetky orgány, ktoré sú charakteristické a zlučiteľné so životom, srdce, pľúca, obličky, mozog atď. stále je len potenciál, že život môže vzniknúť 12. týždňom preukázateľne (...) je tento vývoj orgánov a všetkého zavŕšený. (...) Ale naozaj akokoľvek to znie možno nezmyselne, nemôže nikto dnes spoľahlivo prehlásiť, že keď dôjde k spojeniu dvoch zárodočných buniek mužskej spermie s polovičnou zostavou chromozómov a ženského vajíčka s polovičnou zostavou chromozómov, keď dôjde ku kombinácii, nikto so stopercentnou istotou nemôže prehlásiť, iba ak prehlási z titulu svojej viery, ale nie racionálneho poznania vývoja, že z tohto určite vznikne človek. Môžem len prehlásiť s vysokou pravdepodobnosťou, bude človek. Lebo inak by som musel poprieť Darwina, lebo keby to bola pravda, človek je nemenný.“
Zástupca národnej rady dodal: „ja myslím, že potvrdil aj pán minister vo svojom prednese teóriu stupňovitého vývoja plodu, ktorú zásadne odmieta skupina poslancov ako možnosť vývoja ľudského zárodku alebo ľudského plodu.“
Druhý okruh otázok sa týkal toho, či z ústavnoprávneho hľadiska možno vyvodiť rozdielnu úroveň ochrany alebo režimu ochrany podľa prvej a druhej vety čl. 15 ústavy a či súčasťou ústavného režimu ochrany nenarodeného dieťaťa je aj právo nenarodeného dieťaťa na život.
Podľa stanoviska zástupcu navrhovateľov: „pri narodenom ľudskom živote, to kritérium, keď je možné obmedziť, lebo je možné aj podľa odseku 4 obmedziť narodený ľudský život, podľa mňa vyžaduje relatívne striktný princíp proporcionality a on je v zásade určený v trestnom zákone, ktorý pozná určité obmedzenia práva na život v okolnostiach vylučujúcich trestnosť, či to je nutná obrana, či to je krajná núdza, ale všetky tieto kritériá, všetky tieto okolnosti vylučujúce trestnosť v sebe zahŕňajú relatívne striktný princíp proporcionality. (...) K druhej vete, ja si myslím, že to kritérium proporcionality by sa malo posudzovať voľnejšie, to znamená, že v prípade kolízie dvoch ústavných práv, ako v tomto prípade práva na život z čl. 15 a práva na súkromie, tak si myslím, že v zásade obmedzenie práva na život je možné, teda nenarodeného života, ale samozrejme tiež musí byť formulovaný minimálne nejaký legitímny dôvod toho obmedzenia. Nemôže to byť formulované bez dôvodu. (...) Narodený ľudský život už z titulu ochrany súkromia asi ťažko by bolo možné obmedziť, tam si myslím, že tá závažnosť oproti sebe stojacich práv, je takmer vždy na strane práva na život. V prípade, aj keď ide o život, ktorý ešte nie je narodený, tam si myslím, že má zákonodarca voľnejšiu úvahu povedať, ktoré kolidujúce ústavné práva môžu byť závažnejšie, ako právo nenarodeného ľudského života.“
Zástupca národnej rady uviedol, že „podľa nášho názoru v článku 15 ods. 1 ústavy sa nepriznáva ochrana ľudského života od okamihu počatia“.
Napokon na návrh účastníkov konania bolo pojednávanie odročené za účelom predloženia návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona z apríla 2003, parlamentná tlač č. 210 (súvisiacej dôvodovej správy, ako aj úplného záznamu o diskusii k zákonu), ktorým sa mal meniť a doplniť zákon o umelom prerušení tehotenstva, teda zákon, ktorý je predmetom tohto konania. Odročenia pojednávania sa domáhal zástupca navrhovateľa aj z dôvodu, že pred Veľkou komorou Európskeho súdu prebiehalo konanie vo veci Vo v. Francúzsko, č. sťažnosti 53924 z roku 2000, ktoré sa týka aj otázky práva na život.
     
8. Na ústnom pojednávaní konanom 4. decembra 2007:

predsedníčka ústavného súdu oboznámila účastníkov konania s uznesením ústavného súdu č. k. PL. ÚS 12/01-170 z 26. septembra 2007, z ktorého vyplýva, že sudca ústavného súdu Peter Brňák - ktorý skôr oznámil možný dôvod svojho vylúčenia v danej veci - nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v tejto veci. Ďalej poukázala na to, že 3. decembra 2007 zástupca navrhovateľa doručil ústavnému súdu námietku predpojatosti sudcu ústavného súdu Juraja Horvátha v prerokúvanej veci, pričom ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 12/01-188 zo 4. decembra 2007 rozhodol, že menovaný sudca je „vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 12/01.“
Vzhľadom na to, že na verejné ústne zasadnutie sa nedostavil zástupca účastníka konania - ministerstva zdravotníctva, sudca spravodajca oboznámil písomné stanovisko ministra zdravotníctva č. 26874-4/2007-OL z 22. novembra 2007, ktoré bolo v podstate zhodné z doterajšími stanoviskami ministerstva zdravotníctva. Ďalej sudca spravodajca oboznámil priebeh tohto konania a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Vo v. Francúzsko z 8. júla 2004. Tiež bolo oboznámené, že skupina poslancov predložila národnej rade v III. volebnom období návrh na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o umelom prerušení tehotenstva (tlač č. 210). Podľa dôvodovej správy účelom tohto návrhu zákona bolo odstrániť nedostatky právnej úpravy umelého prerušenia tehotenstva spočívajúce v tom, že základné právo je obmedzené všeobecne záväzným právnym predpisom orgánu výkonnej moci, čo je v rozpore s čl. 13 ods. 2 ústavy, pričom podľa predkladateľov tento všeobecne záväzný právny predpis ani nebol vydaný na základe splnomocnenia predpokladaného v čl. 123 ústavy. Možnosť umelo prerušiť tehotenstvo z genetických dôvodov do dvadsiatichštyroch týždňov jeho trvania mala byť prevzatá do zákona namiesto vyhlášky a zároveň za účelom zvýšenia právnej istoty sa mala zaviesť podmienka preukázania genetického dôvodu pre umelé prerušenie tehotenstva odbornou lekárskou komisiou. Návrh zákona bol 3.júla 2003 po prerokovaní v národnej rade schválený v treťom čítaní s pozmeňujúcimi návrhmi z Informácie o prerokovaní návrhu zákona vo výboroch národnej rady (tlač 210a). Zákon bol vrátený prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie národnou radou (ČPT 330). Do skončenia III. volebného obdobia národnej rady už vrátený zákon nebol prerokovaný. Vzhľadom na ustanovenie § 147 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v novom volebnom období už nebolo možné prerokovať zákon vrátený prezidentom Slovenskej republiky.
Účastníci konania v plnom rozsahu zotrvali na svojich doterajších písomných a ústnych stanoviskách, ktoré vo svojich záverečných vystúpeniach argumentačne zvýraznili a domáhali sa toho, aby ústavný súd vyhovel ich návrhom.
Zástupca navrhovateľov sa stručne vyjadril k expertíze bioetika RNDr. P. S., pričom poukázal na to, že podľa tejto analýzy „je osobou až bytosť obdarená schopnosťou myšlienkovej sebareflexie, s ktorou súvisí slobodná vôľa a svedomie“. Podľa zástupcu navrhovateľov „ak by sme pripustili tento argument (...), tak by pravdepodobne podľa tejto definície nebolo osobou ani novonarodené dieťa, pretože svedomie, vedomie sa vyvíja až po nejakej dobe po narodení“. Ďalej dodal, že „život plodu je samozrejme závislý na matkinom tele do okamihu viability, ale nie je jeho súčasťou a jeho genetická výbava je odlišná. Ľudský plod hoci žije vo svojej matke, nemá biologický status orgánu, jeho vývin prebieha vo vzťahu k jeho vlastným potrebám a jeho nové orgány získavajú funkcie v rámci neho, nie v rámci jeho matky.“ Poukázal aj na rozhodnutie Španielskeho ústavného súdu z 11. apríla 1985, podľa ktorého „ľudský život je mimoriadna ústavná hodnota a sociálny štát ako Španielsko má pozitívny záväzok chrániť život zákonom. Nenarodený ľudský život je počas tehotenstva skutočnosťou odlišnou od matky a nasciturus je právnym dobrom chráneným Ústavou (...), čiže prišiel k záveru, že nasciturus je skôr objektom ako subjektom ústavnej ochrany, je skôr objektívnou spoločenskou hodnotou ako súkromným nárokom plodu alebo matky. Principiálny výklad čl. 15 ods. 1 našej ústavy je podobný. Kým prvá veta zakotvuje subjektívne právo, druhá veta zakotvuje objektívnu hodnotu hodnú ochrany.“ Zástupca navrhovateľov napokon poukázal na vývoj právnej úpravy, ktorý v posledných rokoch „znamenal väčšiu ochranu práva na súkromie v súvislosti s graviditou a vychovaním dieťaťa. Nová právna úprava zaviedla rýchlejší, efektívnejší proces osvojení a utajených pôrodov. Od roku 2005 sa vytvorila možnosť pre ženu v ťažkej sociálnej situácii, aby nebola nútená niesť bremeno výchovy dieťaťa. V zákone o rodine, v Občianskom súdnom poriadku sa rozšírili možnosti osvojenia. Nevyžaduje sa súhlas rodičov v prípade, ak najmenej dva mesiace po narodení dieťaťa neprejavia o neho žiadny záujem. Upustilo sa od zrušiteľného osvojenia, zaviedlo sa nové konanie osvojiteľnosti, ak súd zistí, že dieťa je právne voľné, začne konanie aj bez návrhu. Tým sa zrýchlil proces osvojenia. V Občianskom súdnom poriadku sa zaviedli lehoty. Jednak na konanie pre rozhodnutie o osvojiteľnosti, jednak pre rozhodnutie o osvojení. Zaviedli sa utajené pôrody, kde je možné utajiť osobné údaje v zdravotníckom zariadení, ktoré vedie osobitnú zdravotnú dokumentáciu tak, aby sa žene dala možnosť vybrať si život a nie smrť nenarodeného dieťaťa. Vznikli hniezda záchrany práve preto, aby sa rozšírilo právo ženy na súkromie. Na druhej strane právo na život sa nijako neposilnilo. Náš právny poriadok nevyžaduje pre rozhodnutie o podstúpení interrupcie ani informovaný súhlas, ani konzultáciu, ani čakacie lehoty, v zásade je to možné urobiť okamžite a na počkanie. (...) Tým, že náš právny poriadok umožňuje vykonanie interrupcie aj bez dôvodu, tak umožňuje zároveň ju vykonať z akéhokoľvek dôvodu.“
Zástupca národnej rady poukázal tiež na dôležitosť tohto rozhodnutia ústavného súdu a navrhol, aby ústavný súd pri svojom rozhodovaní prihliadol predovšetkým na podklady, ktoré boli národnou radou predložené, na expertízu RNDr. P. S. a mal by „vziať do úvahy pri rozhodovaní o nastolených ústavných problémoch príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a Európskej komisie pre ľudské práva a bude tiež potrebné vziať do úvahy komparatívne porovnanie právnych úprav členských štátov Európy a členských krajín Európskej únie. (...) Máme za to, že interrupčný zákon je v súlade s čl. 15 ústavy, je v súlade s Európskym dohovorom a praxou európskych štátov vo všeobecnosti. Je tiež v súlade s medzinárodnými ľudskoprávnymi záväzkami Slovenska, ktoré Slovenská republika ratifikovala. Iné rozhodnutie v konečnom dôsledku by vážne ohrozovalo podľa nášho názoru života zdravie žien, spôsobilo by neospravedlniteľný krok späť a v konečnom dôsledku by poprelo rovnosť žien a medzinárodné chránené ľudské práva.“


II. Posudzovanie ústavnosti napadnutých ustanovení zákona o umelom prerušení tehotenstva
A. Kľúčové východiská ústavného súdu na posúdenie ústavnosti napadnutých ustanovení zákona o umelom prerušení tehotenstva a ich interpretácia

Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo (čl. 1 ods. 1 ústavy). Z tohto ústavného postulátu vychádzal ústavný súd aj pri svojom rozhodovaní v danom prípade. Úlohou ústavného súdu v tomto konaní nie je odpovedať na filozofickú, morálnu či etickú otázku, kedy začína ľudský život, ani na otázku správnosti či morálnosti umelého prerušenia tehotenstva a ani na otázku, ako by mala vyzerať optimálna právna úprava umelého prerušenia tehotenstva v Slovenskej republike, ale iba na otázku, aké sú ústavné mantinely, ktoré ústava vo vzťahu k právnej úprave umelého prerušenia tehotenstva kladie zákonodarcovi. Inak povedané, kľúčovou otázkou, ktorú musí ústavný súd v tomto konaní zodpovedať, je, či ústava znemožňuje zákonodarcovi právnu úpravu umelého prerušenia tehotenstva spôsobom, aký vyplýva z napadnutých ustanovení zákona o umelom prerušení tehotenstva.
Z návrhu navrhovateľov vyplýva, že úlohou ústavného súdu v tomto konaní je v prvom rade posúdiť súlad § 4, § 6, § 7, § 8 a § 10 zákona o umelom prerušení tehotenstva s čl. 15 ods. 1 a 4 ústavy.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu ústava predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou ústavy (II. ÚS 128/95). Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97), a preto ústavný súd opakovane vyslovil názor, že ustanovenia ústavy sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem (II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98, II.ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, m. m. PL. ÚS 9/04 atď.).
Opierajúc sa o uvedené úlohou ústavného súdu v tomto konaní je posúdiť súlad napadnutých ustanovení zákona o umelom prerušení s čl. 15 ods. 1 a 4 ústavy v nadväznosti a v príčinnej súvislosti s inými ústavnými normami a princípmi, ako aj ústavou chránenými hodnotami.
Právna úprava umelého prerušenia tehotenstva môže v konkrétnych okolnostiach predstavovať zásah nielen do čl. 15 ods. 1 ústavy upravujúceho právo na život a ochranu nenarodeného ľudského života, ale aj do základného práva tehotnej ženy na súkromie upraveného v čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, a prípadne aj do jej ďalších práv, ako sú právo na ochranu zdravia (čl. 40 ústavy) či práva na slobodu myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery (čl. 24 ods. 1 ústavy). Zároveň je potrebné právnu úpravu umelého prerušenia tehotenstva posudzovať a interpretovať v kontexte s ústavnými princípmi a ústavou chránenými hodnotami, osobitne s princípom proporcionality, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť generálneho princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy a je základom ústavného vyvažovania, či princípom slobody vyplývajúcim najmä z čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd musel tiež v nadväznosti na čl. 1 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ústavy pri posudzovaní návrhu navrhovateľov zohľadniť obsah medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky súvisiacich najmä s právom na život a právom na súkromie, ako aj dotknutú judikatúru medzinárodných súdnych orgánov, t. j. posúdiť napadnutú právnu úpravu z hľadiska limitov vyplývajúcich z medzinárodného práva.
Vzhľadom na mimoriadnu závažnosť a citlivosť problematiky, ktorá tvorí predmet návrhu navrhovateľov, ústavný súd považoval za potrebné aspoň stručne analyzovať aj právnu úpravu umelého prerušenia tehotenstva v iných štátoch, ako aj postoje niektorých zahraničných ústavných súdov k problematike umelého prerušenia tehotenstva v nadväznosti na ochranu práva na život tak, ako vyplývajú z ich judikatúry.
       




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


  • Posudzovanie zdravotného stavu zamestnanca
  • Nahliadanie do zdravotnej dokumentácie
  • Poskytovanie informácií o zdravotnom stave dieťaťa rodičovi
  • Lekársky posudok a ukončenie pracovného pomeru
  • Porušenie očkovacej povinnosti
  • Všetky články...
  •  


    Diskusia


    Vaše meno
    Vaša reakcia
    Secure code
    Opíšte prosím text obrázku


    Francisneaky

    (9.12.2017)
    health science major careers tafil.xobor.com safeway pharmacy portland oregon

    CarmenHef

    (8.12.2017)
    prescription drug prices cvs http://blogscat.com/a/stilnox/ pills for bladder infections

    CarmenHef

    (6.12.2017)
    drug rehab orange county ca alprazolam.esforos.com school for pharmacy technician

    CarmenHef

    (6.12.2017)
    healthcare jobs in denver colorado stilnox.clubeo.com buy tramadol without prescriptions

    PeterNet

    (1.11.2017)
    pill to clean your system of drugs http://qsymia.luvbirds.com/ rug doctor carpet cleaner

    PeterNet

    (1.11.2017)
    dallas internal medicine group https://fastin.zankyou.com/ tramadol cheap no prescription

    PeterNet

    (30.10.2017)
    nature medicine impact factor http://qsymia.luvbirds.com/ muskingum county health department

    PeterNet

    (28.10.2017)
    cox health springfield mo https://fastin.zankyou.com/ best health insurance for young adults

    ScottTak

    (23.10.2017)
    college of naturopathic medicine http://www.palimpalem.com/1/librium/ fat burning pills that actually work

    Colinchusa

    (19.10.2017)
    university of south carolina pharmacy school http://reductil.footeo.com/ flea medicine for cats reviews

    Colinchusa

    (18.10.2017)
    adipex online no prescription http://reductil.footeo.com/ healthcare for all boston

    Colinchusa

    (17.10.2017)
    high rock internal medicine http://adderall.magnoto.com/ romney healthcare plan summary

    Colinchusa

    (16.10.2017)
    at home drug screening test http://reductil.esforos.com/ proscan android 4.1 7 tablet review

    RogerBUp

    (22.9.2017)
    master degree in healthcare administration buy contrave diet pill men weight loss pills

    Clarkcorma

    (19.9.2017)
    public health jobs philadelphia buy duromine 40mg online australia medicine man sean connery

    Jerrymax

    (13.8.2017)
    mutual of omaha health insurance buy qsymia diet pill online uk closest cvs pharmacy to my location