Bezplatná zdravotná starostlivosť | Medicínske právo
              

Judikatúra


Bezplatná zdravotná starostlivosť


 | 7.9.2009 | komentárov: 0



PL. ÚS 38/03 č. 2/2004
Vo vzťahu k čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky ústavné splnomocnenie na ustanovenie podmienok poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia zákonom upravené v čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky a jeho vykonanie nemožno považovať za bezprostredné obmedzenie základného práva (nerešpektujúce žiadne limity a medze).
 
Článok 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má svoju relevanciu predovšetkým pri individuálnom uplatňovaní ochrany základných práv, pričom rešpektuje úmysel ústavodarcu, podľa ktorého práva uvedené v čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podrobnosti o nich, resp. podmienky ich uplatňovania sú limitované (ustanovované) zákonmi, ktoré však nesmú prekročiť limit ústavnosti.
 
Ústava Slovenskej republiky garantuje len právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť poskytovanú na základe zdravotného poistenia(pričom na úpravu podmienok jej poskytovania splnomocňuje zákon), čím vytvára priestor pre spoplatnenie určitej časti poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktorá prekračuje rozsah a obsah zdravotnej starostlivosti poskytovanej na základe zdravotného poistenia, ako aj úkonov a činností, ktoré síce so zdravotnou starostlivosťou poskytovanou na základe zdravotného poistenia úzko súvisia, ale netvoria jej bezprostrednú súčasť.

Diferencovaná právna úprava určitých otázok je možná a nesignalizuje sama osebe porušenie ustanovení Ústavy Slovenskej republiky. Musí však mať svoje opodstatnenie a zmysel a nesmie narúšať princíp právnej úlohy a princíp rovnosti a musí zodpovedať kritériám proporcionality.
 
Za obmedzovanie výkonu podnikateľskej činnosti nemožno považovať sankciu, ktorá nasleduje až v prípade nedodržania zmluvných, resp. zákonných pravidiel a povinností spojených s výkonom podnikateľskej činnosti.
 
(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 172, pod č. 396/2004)
 
            Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 17. mája 2004 v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta, Juraja Babjaka, Eduarda Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka o návrhu skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej poslancom Národnej rady Slovenskej republiky doc. JUDr. R.F., CSc., na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, a to § 2a ods. 2 a 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších prepisov s čl. 40, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 a s čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 80k zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov s čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 3a ods. 1, 5 až 7 a 9 a § 10 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 98/1995 Z.z. o Liečebnom poriadku v znení neskorších predpisov s čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, § 38 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov s čl. 40 v spojení s čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov s čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4, s čl. 35 ods. 2 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 a s čl. 40 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, a o návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej doc. JUDr. J.C., CSc., na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, a to § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov s čl. 20 ods. 1 druhou vetou a ods. 4 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4, s čl. 35 ods. 2 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 a s čl. 40 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky takto
 
rozhodol:
 
            1. Ustanovenie § 80k zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
 
            2. Ustanovenie § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.
 
            3. Vo zvyšnej časti návrhom nevyhovuje.
 
Odôvodnenie:
 
I.
 
            Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") bol 16. júna 2003 doručený návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len "navrhovateľ 1"), zastúpenej poslancom Národnej rady Slovenskej republiky doc. JUDr. R.F., CSc., na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava"), a to § 2a ods. 2 a 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších prepisov (ďalej len "zákon č. 277/1994 Z.z.") s čl. 40, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 a s čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor"), § 80k zákona č. 277/1994 Z.z. s čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru v spojení s čl. 14 Dohovoru, § 3a ods. 1, 5 až 7 a 9 a § 10 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 98/1995 Z.z. o Liečebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 95/1998 Z.z.") s čl. 40 ústavy, § 38 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 273/1994 Z.z.") s čl. 40 v spojení s čl. 13 ods. 2 ústavy a § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z. s čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4, s čl. 35 ods. 2 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 a s čl. 40 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy.
 
            Navrhovateľ 1 žiadal ústavný súd, aby tento postupoval podľa čl. 125 ods. 2 ústavy a podľa § 38 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o ústavnom súde") a aby svojím uznesením pozastavil účinnosť napadnutých ustanovení označených zákonov.
 
            Vo svojom návrhu uviedol nasledujúce argumenty:
 
            "... Ad 1.
 
            Podľa článku 40 Ústavy Slovenskej republiky "Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon."
 
            Zákonom č. 13/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1. júna 2003, bol zmenený zákon o zdravotnej starostlivosti (rovnako ako zákon o Liečebnom poriadku a zákon o zdravotnom poistení) v tom zmysle, že bol zavedený pojem "služby súvisiace so zdravotnou starostlivosťou", pričom tieto služby už nie sú súčasťou zdravotnej starostlivosti a preto nie sú poskytované v rámci ústavného práva občanov na zdravotnú starostlivosť bezplatne.
 
            Podľa ustanovenia § 2a ods. 2 zákona o zdravotnej starostlivosti službami súvisiacimi s poskytovaním zdravotnej starostlivosti sú:
 
            a) v ústavnej starostlivosti
 
            1. stravovacie služby,
 
            2. pobyt na lôžku,
 
            3. zabezpečenie konziliárnych služieb,
 
            4. spracúvanie údajov zistených pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti na magnetickom nosiči,
 
            b) v ambulantnej starostlivosti spracúvanie údajov zistených pri poskytovaní tejto starostlivosti na magnetickom nosiči počas návštevy lekára a zubného lekára, ktorí poskytujú primárnu starostlivosť, a lekára, logopéda, psychológa a liečebného pedagóga, ktorí poskytujú sekundárnu starostlivosť,
 
            c) v lekárenskej starostlivosti výdaj lieku, zdravotníckej pomôcky a dietetickej potraviny a spracúvanie údajov zistených pri poskytovaní tejto starostlivosti na magnetickom nosiči v lekárni alebo vo výdajni zdravotníckych pomôcok a štatistické spracúvanie lekárskeho predpisu a lekárskeho poukazu v poisťovni,
 
            d) pri vykonávaní dopravy do zdravotníckeho zariadenia a zo zdravotníckeho zariadenia a dopravy medzi zdravotníckymi zariadeniami ústavnej starostlivosti pristavenie vozidla, použitie vozidla na dopravu a spracúvanie údajov zistených pri poskytovaní tejto dopravy na magnetickom nosiči.
 
            Podľa ustanovenia § 2a ods. 4 zákona o zdravotnej starostlivosti úhradu za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti upravuje osobitný predpis, t.j. zákon o Liečebnom poriadku.
 
            Vzhľadom na charakter a podstatu plnení, ktoré zákonodarca zaradil pod pojem súvisiace služby, nie je možné súhlasiť s tým, že vymedzené služby už nie sú súčasťou práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť v zmysle článku 40 Ústavy Slovenskej republiky. Tieto služby sú neoddeliteľnou súčasťou zdravotnej starostlivosti a preto musia byť v rámci článku 40 ústavy poskytované na základe zdravotného poistenia bezplatne. Zaradenie týchto služieb mimo pojmu zdravotnej starostlivosti je prísne účelové a neodôvodnené. Určité činnosti, ktoré sú jednoznačne súčasťou zdravotnej starostlivosti, nemožno iba formálnou zmenou ich názvu umelo vyňať spod pôsobnosti článku 40 ústavy s cieľom obísť ústavné právo občanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť.
 
            V prípade ústavnej zdravotnej starostlivosti ide o stravovacie služby, pobyt na lôžku, zabezpečenie konziliárnych služieb a spracovanie údajov zistených pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti na magnetickom nosiči. Všetky tieto "služby" nie sú službami v bežnom zmysle, ide o umelo vytvorené plnenia, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zdravotnej starostlivosti a požadovanie ich úhrady je porušenie ústavného práva uvedeného v článku 40 ústavy.
 
            Stravovacie služby sú nevyhnutnou súčasťou ústavnej starostlivosti, nakoľko základným znakom ústavnej zdravotnej starostlivosti, ktorý ju odlišuje od ambulantnej zdravotnej starostlivosti, je dlhšie trvanie poskytovania tejto starostlivosti v ústavnom zdravotníckom zariadení, kde by v prípade neposkytnutia stravy došlo k poškodeniu zdravia pacientov. V prípadoch, kedy je pacientovi indikovaná špeciálna diéta, je podávanie stravy dokonca súčasťou liečby.
 
            Rovnako pobyt na lôžku je neoddeliteľnou súčasťou ústavnej zdravotnej starostlivosti, ktorá sa poskytuje v lôžkových zaradeniach. Pobyt pacienta na lôžku je súčasťou a v niektorých prípadoch aj nevyhnutnou podmienkou poskytovania zdravotnej starostlivosti. Ak má pobyt v ústavnom zdravotníckom zariadení trvať niekoľko dní, nemožno ho realizovať bez toho, aby časť tejto doby (resp. v mnohých prípadoch celý pobyt) strávil pacient na lôžku.
 
            Zabezpečenie konziliárnych služieb počas ústavnej starostlivosti nie je osobitnou službou poskytovanou popri zdravotnej starostlivosti, ale je jej neoddeliteľnou súčasťou a často nevyhnutnou podmienkou správnej liečby pacienta. Pacient má ústavné právo na poskytnutie konziliárnych služieb, ak je to potrebné za účelom naplnenia jeho ústavného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť.
 
            Spracovanie údajov zistených pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti (vrátane dopravy) je podmienkou, aby bola poskytnutá riadna zdravotná starostlivosť. Vedenie zdravotnej dokumentácie je nevyhnutnou súčasťou liečebného procesu, bez ktorej by bolo zdravie pacienta ohrozené.
 
            Výdaj lieku, zdravotníckej pomôcky alebo dietetickej potraviny je zabezpečením ústavného práva občana na poskytnutie bezplatnej zdravotnej starostlivosti v zmysle článku 40 ústavy. Bez vydania lieku by nemohlo byť zabezpečené ústavné právo na ochranu zdravia, liek pacient nemôže získať inak ako vydaním. Lekáreň dostáva za tieto služby finančnú náhradu vo forme marže. Rovnako nemožno považovať za službu súvisiacu s poskytovaním zdravotnej starostlivosti ani štatistické spracovanie lekárskeho predpisu alebo lekárskeho poukazu zdravotnou poisťovňou. Tieto úkony nie sú vykonávané v záujme pacienta, ale v záujme zdravotnej poisťovne, ktorá je povinná kontrolovať svoje výdavky.
 
            Nezmyselné a neopodstatnené je ustanovenie, podľa ktorého je službou súvisiacou s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (ktorou je aj doprava pacienta) pristavenie vozidla a použitie vozidla na prepravu. Rovnako by službou súvisiacou s poskytovaním zdravotnej starostlivosti mohlo byť aj použitie skalpela pri operácii alebo použitie fonendoskopu pri ambulantnom vyšetrení. Ide o účelovo vykonštruované ustanovenie, ktoré porušuje ústavné právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia.
 
            Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že napadnutými ustanoveniami zákona o zdravotnej starostlivosti dochádza k porušovaniu ústavného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť.
 
            Pokiaľ ide o nesúlad napadnutých ustanovení s článkami 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy, navrhovatelia sú toho názoru, že zákonodarca zákonom obmedzil právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť spôsobom, ktorý nedbal na podstatu a zmysel ústavného práva garantovaného v článku 40 ústavy. Namietané zákonné obmedzenia ústavného práva podľa článku 40 ústavy nesledujú ustanovený cieľ, pretože ústava v článku 40 neobsahuje obmedzujúcu klauzulu, ako je tomu napríklad v prípade článku 26 ods. 4 ústavy garantujúceho slobodu prejavu. Zákonodarca nemohol priamo v ústave upraviť všetky aspekty poskytovania bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia. Na druhej strane ústava vždy zakotvuje minimálnu úroveň ochrany garantovaných práv, ktorú je možné zákonom iba rozširovať a nie zužovať. Z vykonávacích predpisov prijatých po nadobudnutí účinnosti ústavy (1. októbra 1992) je zrejmé, že zákonodarca považoval za bezprostrednú súčasť ústavou garantovanej bezplatnej zdravotnej starostlivosti všetky uvedené "služby", ktoré sú dnes účelovo, obyčajnou formálnou zmenou názvu, z obsahu práva podľa článku 40 ústavy vyčleňované.
 
            Navrhovatelia namietajú aj nesúlad napadnutých zákonných ustanovení s článkom 19 ods. 1, 2 ústavy s článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Neoddeliteľnou súčasťou týchto práv je právo na ochranu zdravia, ktoré je napadnutými zákonnými ustanoveniami porušované, pretože osobe už nie je garantované právo na ochranu zdravia v primeranej kvalite.
 
            Ad 2.
 
            Podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky "Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu".
 
            Podľa článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky "Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu."
 
            Podľa ustanovenia § 80k zákona o zdravotnej starostlivosti "Konania o prevode majetku zdravotníckych zariadení na iné osoby a konania o premene zdravotníckych zariadení ako rozpočtových organizácií a príspevkových organizácií na neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby začaté podľa osobitných predpisov pred 1. januárom 2003 sa dokončia podľa predpisov platných do 31. decembra 2002."
 
            Nakoľko v uvedených prípadoch ide o majetok, ktorý dňa 1. januára 2003 prešiel na základe zákona na obce alebo vyššie územné celky, ktoré sú v súčasnosti vlastníkmi tohto majetku, napadnuté retroaktívne ustanovenie § 80k zákona o zdravotnej starostlivosti má za následok, že dokončením uvedených konaní by bol obciam a vyšším územným celkom tento majetok odňatý v rozpore s ústavným právom na ochranu vlastníctva. Išlo by v podstate o vyvlastnenie majetku obcí a vyšších územných celkov, pričom by neboli splnené ústavou požadované podmienky (nevyhnutná miera obmedzenia vlastníckeho práva, verejný záujem a primeraná náhrada). Uvedené ustanovenie zákona o zdravotnej starostlivosti spôsobuje, že vlastnícke právo určitej skupiny vlastníkov, v tomto prípade obcí a vyšších územných celkov, nemá zaručenú rovnakú ochranu ako vlastnícke právo iných vlastníkov.
 
            Z vyššie uvedených dôvodov je ustanovenie § 80k zákona o zdravotnej starostlivosti nepochybne v rozpore s článkom 20 ods. 1 a 4 v spojení s článkom 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom 14 Dohovoru, nakoľko na takúto diskrimináciu pri výkone vlastníckeho práva neexistuje žiadny rozumný dôvod.
 
            Ad 3.
 
            Podľa článku 40 Ústavy Slovenskej republiky "Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon."
 
            Zákonom č. 138/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1. júna 2003, bol zmenený zákon o Liečebnom poriadku (rovnako ako zákon o zdravotnej starostlivosti a zákon o zdravotnom poistení) v tom zmysle, že bol zavedený pojem "služby súvisiace so zdravotnou starostlivosťou", pričom boli napadnutými ustanoveniami zákona zavedené úhrady za tieto služby.
 
            Podľa ustanovenia § 3a ods. 1 zákona o Liečebnom poriadku osoba uhrádza zdravotníckemu zariadeniu ústavnej starostlivosti za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ak nie je oslobodená od tejto povinnosti, za jeden deň
 
            a) 50 Sk za služby spojené s poskytovaním ústavnej starostlivosti, najviac za 21 dní tej istej ústavnej starostlivosti,
 
            b) 50 Sk za služby spojené s poskytovaním ústavnej starostlivosti v liečebni pre dlhodobo chorých bez ohľadu na dĺžku ústavnej starostlivosti.
 
            Podľa ustanovenia § 3a ods. 5 toho istého zákona osoba uhrádza zdravotníckemu zariadeniu ústavnej starostlivosti platbu 20 Sk, ak navštívi ústavnú pohotovostnú službu.
 
            Podľa ustanovenia § 3a ods. 6 toho istého zákona osoba uhrádza za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti lekárovi a zubnému lekárovi, ktorí poskytujú primárnu starostlivosť v ambulancii, platbu 20 Sk pri každej návšteve lekára a zubného lekára.
 
            Podľa ustanovenia § 3a ods. 7 toho istého zákona osoba uhrádza za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti lekárovi, logopédovi, klinickému psychológovi a liečebnému pedagógovi, ktorí poskytujú sekundárnu zdravotnú starostlivosť v ambulancii, platbu 20 Sk pri každej návšteve.
 
            Podľa ustanovenia § 3a ods. 9 toho istého zákona osoba uhrádza zdravotníckemu zariadeniu, fyzickej osobe alebo právnickej osobe za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti platbu 2 Sk za jeden kilometer jazdy.
 
            Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 toho istého zákona za vydanie všetkých liekov predpísaných na jednom lekárskom predpise, ktoré sú uvedené v zozname liekov, a za vydanie všetkých dietetických potravín predpísaných na jednom lekárskom predpise, ktoré sú uvedené v zozname dietetických potravín, lekáreň vyberá platbu 20 Sk.
 
            Podľa ustanovenia § 10 ods. 3 toho istého zákona za vydanie všetkých zdravotníckych pomôcok predpísaných na jednom lekárskom poukaze, ktoré sú uvedené v zozname zdravotníckych pomôcok, vyberá lekáreň alebo výdajňa zdravotníckych pomôcok platbu 20 Sk.
 
            Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovatelia pokladajú služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti za súčasť zdravotnej starostlivosti, považujú vyššie uvedené platby za tieto služby v rozpore s ústavným právom na bezplatnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia v zmysle článku 40 Ústavy Slovenskej republiky.
 
            Ad 4.
 
            Podľa článku 40 Ústavy Slovenskej republiky "Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon."
 
            Podľa článku 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky "Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom."
 
            Zákonom č. 138/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1. júna 2003 bol zmenený zákon o zdravotnom poistení (rovnako ako zákon o zdravotnej starostlivosti a zákon o Liečebnom poriadku).
 
            Podľa ustanovenia § 38 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení si poisťovňa a zdravotnícke zariadenie v zmluve o poskytovaní zdravotnej starostlivosti dohodnú aj maximálny rozsah zdravotných výkonov, liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín uhrádzaných na základe zdravotného poistenia v kalendárnom mesiaci alebo kalendárnom štvrťroku, ktorý vychádza zo schváleného poistného rozpočtu.
 
            Podľa vyššie citovaných ustanovení ústavy možno medze práva na ochranu zdravia a na poskytovanie bezplatnej zdravotnej starostlivosti a na základe zdravotného poistenia upraviť len zákonom, a nie predpisom nižšej právnej sily. Túto skutočnosť konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze PL. ÚS 7/1994 (uverejnenom pod č. 13/1994 ZnaU ÚS r. 1993-1994, č. 296/1994 Z.z.), podľa ktorého "uplatnením ústavného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť sú i podmienky, rozsah a spôsob jej poskytovania. Z toho plynie, že úprava podmienok, rozsahu a spôsobu poskytovania bezplatnej zdravotnej starostlivosti musí mať zákonnú úpravu. Iná než zákonná úprava je porušením ústavnosti."
 
            Napadnuté ustanovenie zákona o zdravotnom poistení umožňuje obmedziť rozsah poskytovanej bezplatnej zdravotnej starostlivosti v rozpore s ústavou dohodou uzatvorenou medzi poisťovňou a zdravotníckym zariadením.
 
            Na základe takejto dohody môže byť osobe poskytnutá bezplatná zdravotná starostlivosť v rozsahu nižšom ako ustanovuje zákon, t. j. v takomto prípade by došlo k porušeniu ústavného práva osoby na ochranu zdravia a na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia. Zakotvením možnosti zdravotnej poisťovne obmedzovať rozsah poskytovanej zdravotnej starostlivosti pod hranicu ustanovenú zákonom, dochádza k protiústavnej regulácii poskytovanej zdravotnej starostlivosti.
 
            Ad 5.
 
            Zákonom č. 138/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1. júna 2003, bolo zmenené ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení tak, že bola znížená výška poplatku z omeškania, ktoré môže uplatniť zdravotnícke zariadenia voči zdravotnej poisťovni v prípade omeškania so splatením peňažného dlhu, z doterajších 0,1% na 0,01%.
 
            Výška majetkovej sankcie - poplatku z omeškania ustanovená v § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení predstavuje špeciálnu úpravu (lex specialis), ktorej účelom je riadne a včas zabezpečiť úhradu vynaložených nákladov na zdravotnú starostlivosť zdravotníckym zariadeniam. Úhrada nákladov zdravotnej starostlivosti zo strany zdravotných poisťovní pritom predstavuje základný a rozhodujúci zdroj príjmov zdravotníckych zariadení.
 
            Za základný a rozhodujúci zdroj príjmov zdravotných poisťovní je možné považovať príjmy z vybraného poistného (§ 48 ods. 1 písm. a) zákona o zdravotnom poistení), ktoré sú povinné platiť platitelia poistného spôsobom a vo výške stanovenej zákonom (§ 10 a nasl. zákona o zdravotnom poistení). Ak platiteľ poistného neuhrádza poistné včas a vo výške stanovenej zákonom, alebo inak poruší povinnosti súvisiace s platením poistného môže voči nemu zdravotná poisťovňa uplatniť sankcie vo forme prirážky poistného (§ 22), poplatku z omeškania (§ 23), pokuty (§ 24) a poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti (§ 25). Podľa § 23 ods. 1 "Ak platiteľ poistného zistil, že poistné nebolo uhradené včas a v správnej výške, je povinný zaplatiť poplatok z omeškania vo výške 0,1% dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa pôvodnej splatnosti za príslušný kalendárny mesiac, do dňa keď bola dlžná suma poukázaná na účet príslušnej poisťovne". Podľa § 23 ods. 2 "Ak poisťovňa zistí nedostatky uvedené v odseku 1, predpíše platiteľovi poistného poplatok z omeškania vo výške 0,2% dlžnej sumy poistného za každý kalendárny deň, prípadne odo dňa pôvodnej splatnosti poistného za príslušný kalendárny mesiac alebo odo dňa skrátenia tohto poistného za príslušný kalendárny mesiac odo dňa, keď bola príslušná suma poukázaná na účet príslušnej poisťovne". Aj citované ustanovenia § 23 zákona o zdravotnom poistení predstavujú špeciálnu právnu úpravu (lex specialis) vzťahov medzi dlžníkmi a veriteľmi, ktorej účelom je riadne a včas zabezpečiť úhradu poistného zo strany povinných osôb (platiteľov poistného).
 
            Pre právne vzťahy zdravotníckych zariadení a ďalších zariadení v zdravotníctve neupravuje zákon o zdravotnej starostlivosti, ani nijaký iný zákon špeciálnu právnu úpravu týkajúcu sa výšky úroku z omeškania resp. poplatku z omeškania. Z toho vyplýva, že sa na tieto právne vzťahy aplikuje všeobecná právna úprava, t.j. úprava obsiahnutá v Občianskom resp. Obchodnom zákonníku. Vychádzajúc z tejto skutočnosti predstavuje úrok z omeškania, ktorý uplatňuje ďalšie zariadenie v zdravotníctve, ako dlžník voči zdravotníckemu zariadeniu ako veriteľovi, pri uplatnení Občianskeho zákonníka výšku dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska (v súčasnosti 6,50%), t.j. 13% ročne, čo po prepočte zodpovedá výške poplatku z omeškania cca 0,035% za každý kalendárny deň) odo dňa splatnosti účtovného dokladu, a pri uplatnení Obchodného zákonníka (1% plus obvyklé úroky za poskytnuté úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy) cca 11% ročne, čo po prepočte zodpovedá výške poplatku z omeškania cca 0.0301% za každý kalendárny deň) odo dňa splatnosti účtovného dokladu.
 
            Ustanovenie špeciálnej výšky poplatku z omeškania, ktorú si môžu uplatniť zdravotnícke zariadenia, ako veritelia vo vzťahu k zdravotným poisťovniam, ako svojim dlžníkom je možné odôvodniť verejným záujmom, ktorého cieľom je zabezpečenie platobnej schopnosti zdravotníckych zariadení, t.j. ekonomických podmienok na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, a tým predstavuje aj významnú garanciu základného práva na ochranu zdravia podľa článku 40 ústavy. To isté je možné konštatovať vo vzťahu k špeciálnej výške poplatku z omeškania, ktorú si uplatňuje zdravotná poisťovňa, ako veriteľ vo vzťahu k svojim dlžníkom - platiteľom poistného. Na druhej strane za účelom zabezpečenia toho istého verejného záujmu - zabezpečenia ekonomických podmienok na poskytovanie zdravotnej starostlivosti - by mali mať zdravotnícke zariadenia ako dlžníci špeciálne právne postavenie garantované aj špeciálnou výškou poplatku z omeškania vo vzťahu ku svojim najčastejším veriteľom, t.j. ďalším zariadeniam v zdravotníctve. Len tak by bolo možné zabezpečiť rovnováhu v obchodno-záväzkových vzťahoch zdravotníckych zariadení, ktorá predstavuje jednu zo základných ekonomických záruk poskytovania zdravotnej starostlivosti podľa článku 40 ústavy.
 
            Podľa právnej úpravy platnej a účinnej pred schválením zákona č. 138/2003 Z.z. mohli zdravotnícke zariadenia uplatňovať vo vzťahu k zdravotným poisťovniam v prípade omeškania s úhradou nákladov zdravotnej starostlivosti poplatok z omeškania vo vzťahu k zdravotným poisťovniam vo výške 0,1% dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania od splatnosti účtovného dokladu a ako dlžníci boli povinní znášať voči ďalším zariadeniam v zdravotníctve poplatok z omeškania vo výške ustanovenej podľa všeobecných predpisov (t.j. nižšej ako pri špeciálnej úprave). Zdravotné poisťovne mohli uplatňovať vo vzťahu k platiteľom poistného majetkovú sankciu v špeciálne ustanovenej výške poplatku z omeškania podľa § 23 ods. 1 a 2 zákona o zdravotných poisťovniach (t.j. tak ako v súčasnosti - 0,1% z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania od splatnosti účtovného dokladu, resp. 0,2% z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania od splatnosti účtovného dokladu po zistení nedostatkov). Predchádzajúca právna úprava zabezpečovala teda prostredníctvom lex specialis - vyššiu výšku poplatku z omeškania pre zdravotnícke zariadenia aj zdravotné poisťovne vo vzťahu k ich najčastejším dlžníkom, čím v súlade s verejným záujmom vytvárala vyhovujúce podmienky pre zabezpečenie ústavou garantovaného základného práva na ochranu zdravia.
 
            Po schválení nového znenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení zákonom č. 138/2003 Z.z. sa zásadne zmenilo postavenie zdravotníckych zariadení, ktoré plnia kľúčovú úlohu pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti. Výška poplatku z omeškania, ktorú môžu uplatniť vo vzťahu k svojim najčastejším dlžníkom (zdravotným poisťovniam) sa desaťkrát znížila a predstavuje najnižšiu výšku poplatku z omeškania v platnom právnom poriadku (nižšiu, akú predpokladá všeobecná právna úprava), pričom špeciálna úprava výšky poplatku z omeškania, ktorú môžu zdravotné poisťovne uplatniť vo vzťahu k platiteľom poistného zostala zachovaná. Naviac ďalšie zariadenia v zdravotníctve, ako aj ďalší veritelia zdravotníckych zariadení (napr. dodávatelia energie a ďalších služieb nevyhnutných na fungovanie zdravotníckych zariadení) môžu voči zdravotníckym zariadeniam uplatňovať majetkovú sankciu - úrok z omeškania podľa všeobecnej právnej úpravy, ktorý je podľa vyššie uvedeného prepočtu na poplatok z omeškania vyšší, ak o môže uplatniť zdravotnícke zariadenie ako veriteľ proti svojmu najčastejšiemu dlžníkovi - zdravotnej poisťovni.
 
            Z uvedeného vyplýva, že schválením nového znenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení zákonom č. 138/2003 Z.z. sa zdravotnícke zariadenia v rozpore s verejným záujmom dostali do diskriminujúceho právneho postavenia vo svojich obchodno-záväzkových vzťahoch, ktoré ohrozuje ich platobnú schopnosť a tým aj poskytovanie zdravotnej starostlivosti garantované článkom 40 ústavy.
 
            Diskriminujúce právne postavenie zdravotníckych zariadení sa prejavuje zároveň v tom, že ochrana ich vlastníckeho práva prostredníctvom zákonom ustanovenej výšky poplatku z omeškania, ktorú môžu uplatniť vo vzťahu k svojim veriteľom, je zásadne iná, ako je ochrana vlastníckeho práva zdravotných poisťovní a tiež ďalších zariadení v zdravotníctve. Tým sa vo vzťahu k neštátnym zdravotníckym zariadeniam, ktoré sú aj podnikateľské subjekty, narušuje aj rovnosť podmienok ich podnikania vo vzťahu k právnym subjektom, ktoré by mali mať rovnaké právne postavenie.
 
            Právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení je v rozpore s podstatou a účelom, ktorý sledovala, a rovnako neslúži na dosiahnutie ustanoveného cieľa - zlepšiť podmienky na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.".
 
            Navrhovateľ 1 taktiež požadoval, aby ústavný súd, pri prerokúvaní tohto návrhu na začatie konania o súlade právnych prepisov aplikoval ustanovenie § 26 zákona o ústavnom súde a aby vec, ktorej sa predmetný návrh týka, považoval za naliehavú.
 
            Ústavný súd návrh navrhovateľa 1 predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde 10. júla 2003 a pretože nezistil dôvody na jeho odmietnutie, prijal ho na ďalšie konanie; návrhu na pozastavenie účinnosti niektorých z napadnutých ustanovení nevyhovel.
 
            Návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len "navrhovateľ 2"), zastúpenej doc. JUDr. J.C., CSc., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade právnych predpisov, a to § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z. s čl. 20 ods. 1 druhou vetou a ods. 4 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, s čl. 35 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a s čl. 40 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy bol doručený ústavnému súdu 7. júla 2003.
 
            Vo svojom návrhu navrhovateľ 2 uviedol tieto argumenty:
 
            "... Národná rada Slovenskej republiky schválila 9. apríla 2003 zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 138/2003 Z.z. (ďalej len "zákon č. 138/2003 Z.z.").
 
            Súčasťou tohto zákona je aj čl. III, ktorý predstavuje novelizáciu zákona o zdravotnom poistení. V čl. III. Bod 5 zákona č. 138/2003 Z.z. sa uvádza: "V § 38 ods. 4 sa číslica "0,1" nahrádza číslicou "0,01".
 
            ... Z uvedeného vyplýva, že podstatou a účelom zmeny § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení bolo zníženie majetkovej sankcie - poplatku za omeškanie, ktorú môže uplatniť zdravotnícke zariadenia voči zdravotnej poisťovni v prípade omeškania so splatením peňažného dlhu (pohľadávky) vyplývajúceho zo splatného účtovného dokladu z 0,1% dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti účtovného dokladu, na 0,01%.
 
            Navrhovateľ (vláda Slovenskej republiky) odôvodnila túto zmenu nasledovne:
 
            "Výška poplatku z omeškania 0,01% sa prispôsobí súčasnej úrokovej miere bánk. Súčasná výška poplatku z omeškania 0,1% za každý kalendárny deň omeškania zodpovedá ročnej úrokovej miere 36,5%." (Viď Osobitnú časť dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona - parlamentná tlač č. 121)."
 
            K namietanému nesúladu s čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy navrhovateľ 2 uvádza:
 
            "... Pri ústavno-právnom hodnotení právneho stavu, ktorý sa vytvoril schválením nového znenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení navrhovatelia vychádzajú aj z právnych názorov ústavného súdu vyjadrených v jeho doterajšej rozhodovacej činnosti vo vzťahu k tým ustanoveniam ústavy, ku ktorých porušeniu podľa názoru navrhovateľov týmto legislatívnym krokom došlo." (odvoláva sa pritom na rozhodnutia ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 59/94, I. ÚS 128/95, PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 7/96, PL. ÚS 19/97, PL. ÚS 13/97).



 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


  • Účasť na samovražde
  • Falšovanie lekárskych predpisov
  • Preskúmanie rozhodnutia o ukončení dočasnej práceneschopnosti
  • Súdne preskúmanie lekárskej správy
  • Preskúmanie lekárskeho posudku súdom
  • Všetky články...
  •  


    Diskusia


    Vaše meno
    Vaša reakcia
    Secure code
    Opíšte prosím text obrázku


    -- žiadne príspevky --