Prevzatie osoby do ústavu zdravotníckej starostlivosti bez jej súhlasu 3. časť | Medicínske právo
              

Judikatúra


Prevzatie osoby do ústavu zdravotníckej starostlivosti bez jej súhlasu 3. časť


 | 8.7.2014 | komentárov: 0



III.
 

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
 
Podľa čl. 17 ods. 6 ústavy zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich dní.
 
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
 
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
 
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
 
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
 

IV.

 
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
 
Po podrobnom posúdení sťažnosti, napadnutého uznesenia krajského súdu, obsahu vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 24 Pu 8/2011 a vyjadrení k sťažnosti dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je dôvodná.
 
Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Dodržiavanie ústavy orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.
 
Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
 
K porušeniu základných a iných práv sťažovateľky malo dôjsť tým, že krajský súd nevykonal dôkaz – výsluch svedka MUDr. M.
 
Podľa § 191a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ústav vykonávajúci zdravotnú starostlivosť (ďalej len „ústav“), v ktorom sú umiestňované osoby z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, je povinný oznámiť do 24 hodín súdu, v ktorého obvode ústav je, prevzatie každého, kto v ňom bol umiestnený bez svojho súhlasu (ďalej len „chorý“).
 
Podľa § 191b ods. 1 OSP o každom, o ktorom je ústav povinný urobiť oznámenie podľa § 191a, začne súd, v ktorého obvode je ústav, konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia do ústavu, ibaže prevzatie a držanie nariadil súd v inom konaní.
 
Podľa § 191b ods. 3 OSP súd vykoná dôkazy potrebné na posúdenie, či k prevzatiu (§191a ods. 1 a 2) došlo zo zákonných dôvodov, vyslúchne chorého a ošetrujúceho lekára. Pojednávanie spravidla nie je potrebné nariaďovať.
 
Podľa § 191b ods. 4 OSP do piatich dní odo dňa, keď došlo k obmedzeniu podľa § 191a, súd uznesením rozhodne, či k prevzatiu došlo zo zákonných dôvodov.
 
Podľa § 132 OSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
 
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
 
Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
 
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri rozhodovaní v predmetnej veci nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z citovaného ustanovenia § 157 ods. 2 OSP a relevantnej judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež viazaný.
 
Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 OSP).
 
Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
 
Podľa § 120 ods. 1 OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktorý z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
 
Podľa § 120 ods. 2 OSP vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu, ako aj v konaniach o povolenie uzavrieť manželstvo, o určenie a zapretie rodičovstva, o osvojiteľnosti, o osvojenie, vo veciach obchodného registra a v konaniach o niektorých otázkach obchodných spoločností a družstiev (§ 200e) súd je povinný vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli.
 
Sťažovateľka na pojednávaniach, ktoré sa konali 20. novembra 2011 a 17. mája 2012 prostredníctvom právneho zástupcu navrhla ako dôkaz okrem iného aj výsluch svedkyne MUDr. M. Okresný súd vo svojom v rozsudku vo vzťahu k nevykonaniu tohto dôkazu uviedol: „Na pojednávanie sa nedostavila MUDr... M., ktorá svoju neúčasť pre pracovnú zaneprázdnenosť opakovane riadne ospravedlnila a vo veci podala písomné vyjadrenie. Preto súd pojednával v predmetnej veci podľa § 101 ods. 2 O. s. p. v jej neprítomnosti, pričom prihliadol na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.“
Občianske súdne konanie je ovládané zásadou priamosti a ústnosti a nesporové konanie, ktorým je aj vec sťažovateľky, aj vyšetrovacou zásadou. Z uvedených zásad vyplýva, že súd ma rozhodovať o veci samej na základe bezprostredne získaných poznatkov, má sa opierať o dôkazy, ktoré boli pre ním vykonané, pri rozhodovaní o veci vychádza z poznatkov, ktoré získal na ústnom pojednávaní, a vykonať aj dôkazy, ktoré účastník konania nenavrhol.
 
Ustanovenie § 101 ods. 2 OSP, ktorým okresný súd odôvodnil nevypočutie MUDr. M., možno aplikovať iba v prípade neúčasti na pojednávaní účastníka konania, nie však svedka, ktorým mala byť MUDr. M.
 
Podľa § 126 ods. 1 OSP každá fyzická osoba je povinná ustanoviť sa na predvolanie na súd a vypovedať ako svedok.
 
Opakované ospravedlňovanie neúčasti na pojednávaní MUDr. M. pracovnou zaneprázdnenosťou je v rozpore s týmto ustanovením Občianskeho súdneho poriadku.
 
Vzhľadom na uvedené nemožno považovať dôvody, pre ktoré okresný súd výsluch MUDr. M. nevykonal, za súladné s právom sťažovateľky na spravodlivý proces.
 
Sťažovateľka v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu namietala nevypočutie MUDr. M. ako svedka a opätovne s poukazom na vyšetrovaciu zásadu, ktorou je konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej starostlivosti ovládané, navrhla jej výsluch, pričom uviedla aj dôvody, ktoré ju k takémuto návrhu viedli. Napriek takémuto návrhu a v rozpore s vyšetrovacou zásadou, z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento sa uvedenou odvolacou námietkou sťažovateľky, resp. návrhom na vykonanie dôkazu vôbec nezaoberal, a to napriek tomu, že svoje uznesenie odôvodnil okrem iného aj vyjadrením MUDr. M. Po dôkladnom preštudovaní spisu okresného súdu sp. zn. 24 Pu 8/2011 ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach prípadu išlo o návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je nevyhnutný na rozhodnutie o tom, či k prevzatiu sťažovateľky do Psychiatrickej nemocnice V. Z. došlo zo zákonných dôvodov.
 
Nemožno súhlasiť s názorom krajského súdu uvedeným v odôvodnení jeho uznesenia a v podstate zhodným názorom predsedníčky krajského súdu vo vyjadrení ku sťažnosti, z ktorého vyplýva, že pri posudzovaní, či ku prevzatiu chorého podľa § 191b ods. 1 OSP došlo zo zákonných dôvodov, postačuje vypočuť chorého a jeho ošetrujúceho lekára. Takýto názor by bolo možné podľa ústavného súdu akceptovať iba vtedy, ak by z týchto dvoch dôkazov, ktorými je rozhodnutie súdu o tom, že ku prevzatiu do ústavu došlo zo zákonných dôvodov, odôvodnené, bez akýchkoľvek pochybností vyplýval záver, že ku prevzatiu do ústavu došlo zo zákonných dôvodov. Vo veci sťažovateľky však o takýto prípad nešlo.
 
Tento záver ústavného súdu je založený na vážnych rozporoch v listinných dôkazoch týkajúcich sa vyjadrení MUDr. M., na ktoré poukazuje sťažovateľka, a tiež výpovedi MUDr. I. o tom, že v čase vyšetrenia sťažovateľky MUDr. M. nebol dôvod na hospitalizáciu napriek stanovenej diagnóze – akútna psychóza, ktorá je podľa tvrdenia MUDr. I. vždy dôvodom na nedobrovoľnú hospitalizáciu. Ústavný súd tiež poukazuje na výpoveď MUDr. I. z 5. apríla 2011, keď uvádza, že sťažovateľka bola privezená matkou na základe odporúčania MUDr. M. napriek tomu, že zo správy MUDr. M. zo 4. apríla 2011 potreba hospitalizácie a ani odporúčanie na hospitalizáciu nevyplývajú. Taktiež z výpovede MUDr. I. z 20. decembra 2011 vyplýva, že žiadala doporučenie na hospitalizáciu sťažovateľky, čo pokladá ústavný súd minimálne za zvláštne, keď sťažovateľka sa v tom čase už nachádzala v zdravotníckom zariadení bez svojho súhlasu.
 
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že zodpovedať otázku, či u sťažovateľky boli dané dôvody na jej prevzatie do ústavu zdravotníckej starostlivosti bez jej súhlasu, nebolo možné v okolnostiach veci sťažovateľky iba na základe vyjadrenia MUDr. I. Pri jej riešení mal okresný súd, resp. krajský súd vychádzať nielen z „primárnej diagnostiky“ MUDr. I., ako to konštatuje krajský súd, ale tiež v súvislosti s vykonaním iných dôkazov. Uvedené platí o to viac, ak sťažovateľka, resp. jej právny zástupca vykonanie relevantného dôkazu výslovne požadovali. Prevzatie chorého do ústavu zdravotníckej starostlivosti bez jeho súhlasu je vážnym zásahom do základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1 ústavy. Preto nemôže byť ponechané iba na ústave zdravotníckej starostlivosti, ako jeho zamestnanci vyhodnotia splnenie podmienok na umiestnenie osoby do ústavu bez jej súhlasu a je tu vytvorená zákonná poistka v podobe tzv. „detenčného konania“, ktoré je upravené v § 191a nasl. OSP. Pokiaľ sa okresný súd a krajský súd uspokojili iba s vyjadrením MUDr. I., na ktorom je v podstate uznesenie okresného súdu aj krajského súdu založené, napriek skutočnostiam, ktoré sa v okolnostiach sťažovateľkinej veci vyskytli a ktoré minimálne spochybňujú dôvodnosť jej umiestnenia v ústave bez súhlasu, potom súdny prieskum stratil zmysel a celé konanie bolo iba formálnym procesom, ktorý neslúžil na ochranu práv sťažovateľky. Ak by sa súdy v obdobných veciach vždy uspokojili iba s výsluchom ošetrujúceho lekára a chorého, bez toho, aby prihliadli na špecifiká konkrétneho prípadu, takýto postup súdov by mohol dokonca viesť ku zneužívaniu inštitútu prevzatia a umiestnenia chorého do ústavu vykonávajúceho zdravotnícku starostlivosť.
 
Navyše je potrebné poukázať na to, že krajský súd si potrebu vykonania iných dôkazov ako výsluchu sťažovateľky a ošetrujúceho lekára na účely rozhodnutia o tom, či k prevzatiu sťažovateľky do ústavu zdravotníckej starostlivosti došlo zo zákonných dôvodov, uvedomoval, keď uznesením č. k. 6 CoP 28/2011-54 z 21. júla 2011 zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 24 Pu 8/2011-11 zo 6. apríla 2011 (odôvodnené iba výsluchom ošetrujúceho lekára a sťažovateľky) ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave a predčasné a prikázal vo veci vykonať ďalšie dôkazy.
 
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky zobral do úvahy, že táto namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádzajú do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie.
 
V posudzovanej veci okresný súd nedostatočne odôvodnil nevykonanie dôkazu – výsluchu svedkyne MUDr. M., a tento nedostatok neodstránil ani krajský súd v odvolacom konaní. Bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby sa v okolnostiach danej veci vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia s návrhom sťažovateľky, resp. jej právneho zástupcu na vykonanie dôkazu výsluchom svedkyne MUDr. M. Pokiaľ teda krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým okresný súd vyslovil, že ku prevzatiu sťažovateľky do ústavu zdravotníckej starostlivosti došlo zo zákonných dôvodov, bez toho, aby vykonal výsluch, ktorý bol vo veci sťažovateľky podstatný, a nevykonanie navrhovaného dôkazu ani relevantne neodôvodnil, postupoval nedôsledne a svojvoľne, a tým porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru). V dôsledku tohto porušenia porušil tiež sťažovateľkou označené právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 6 ústavy.
 
Ústavný súd na záver konštatuje, že v ďalšom bude potrebné vypočuť svedkyňu MUDr. M. a vysporiadať sa s argumentáciou sťažovateľky obsiahnutou v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 2. júla 2011 a odstrániť rozpory vo vykonaných dôkazoch, na ktoré ústavný súd už poukazuje. Ak rozpory vo vykonaných dôkazoch nebudú bez akýchkoľvek pochybností odstránené, nie je možné rozhodnúť o tom, že k prevzatiu sťažovateľky do ústavu zdravotníckej starostlivosti došlo zo zákonných dôvodov.
 
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na základe citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde preto ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom je viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze [§ 56 ods. 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde].
 
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2012 po 127,17 € (prevzatie a príprava zastúpenia a vypracovanie sťažnosti podanej ústavnému súdu) a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 po 130,16 € a režijný paušál 2 x 7,63 € a 1 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), t. j. 407,57 €. Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľky je platiteľom DPH, ústavný súd sumu 407,57 € zvýšil o 20 % DPH. Spolu tak ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 489,08 €.
 
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
 
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
 
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
 

V Košiciach 3. júla 2013

 

Rozhodnutie nájdete TU




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


  • Prevzatie osoby do ústavu zdravotníckej starostlivosti bez jej súhlasu 2. časť
  • Prevzatie osoby do ústavu zdravotníckej starostlivosti bez jej súhlasu 1.časť
  • Odmietnutie poskytnutia neodkladnej zdravotnej starostlivosti
  • Prekročenie limitov
  • Umiestnenie v zdravotníckom zariadení
  • Všetky články...
  •  


    Diskusia


    Vaše meno
    Vaša reakcia
    Secure code
    Opíšte prosím text obrázku


    -- žiadne príspevky --