Prevzatie osoby do ústavu zdravotníckej starostlivosti bez jej súhlasu 1.časť | Medicínske právo
              

Judikatúra


Prevzatie osoby do ústavu zdravotníckej starostlivosti bez jej súhlasu 1.časť


 | 8.7.2014 | komentárov: 0

„Prevzatie chorého do ústavu zdravotníckej starostlivosti bez jeho súhlasu je vážnym zásahom do základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1 ústavy. Preto nemôže byť ponechané iba na ústave zdravotníckej starostlivosti, ako jeho zamestnanci vyhodnotia splnenie podmienok na umiestnenie osoby do ústavu bez jej súhlasu a je tu vytvorená zákonná poistka v podobe tzv. „detenčného konania“, ktoré je upravené v § 191a nasl. OSP. Pokiaľ sa okresný súd a krajský súd uspokojili iba s vyjadrením MUDr. I., na ktorom je v podstate uznesenie okresného súdu aj krajského súdu založené, napriek skutočnostiam, ktoré sa v okolnostiach sťažovateľkinej veci vyskytli a ktoré minimálne spochybňujú dôvodnosť jej umiestnenia v ústave bez súhlasu, potom súdny prieskum stratil zmysel a celé konanie bolo iba formálnym procesom, ktorý neslúžil na ochranu práv sťažovateľky. Ak by sa súdy v obdobných veciach vždy uspokojili iba s výsluchom ošetrujúceho lekára a chorého, bez toho, aby prihliadli na špecifiká konkrétneho prípadu, takýto postup súdov by mohol dokonca viesť ku zneužívaniu inštitútu prevzatia a umiestnenia chorého do ústavu vykonávajúceho zdravotnícku starostlivosť.“





 




SLOVENSKÁ REPUBLIKA


NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky


V mene Slovenskej republiky

 


I. ÚS 193/2013 >-56
 

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka prerokoval sťažnosť E. F., T., zastúpenej advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 6 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 CoP 42/2012 z 31. júla 2012 a takto
 

rozhodol:
 

1.  Základné práva E. F. podľa čl. 17 ods. 1 a 6 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 CoP 42/2012 z 31. júla 2012 porušené boli.

2.  Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 CoP 42/2012 z 31. júla 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.  Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť E. F. trovy právneho zastúpenia v sume 489,08 € (slovom štyristoosemdesiatdeväť eur a osem centov) na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

 

Odôvodnenie:

I.
 

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2012 doručená sťažnosť E. F., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. J. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 6 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoP 42/2012 z 31. júla 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
 
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka bola 4. apríla 2011 prevzatá bez jej súhlasu do ústavu zdravotníckej starostlivosti – Psychiatrickej nemocnice vo V. Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 24 Pu 8/2011-11 zo 6. apríla 2011 vyslovil, že k prevzatiu sťažovateľky do ústavu zdravotníckej starostlivosti došlo zo zákonných dôvodov. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 6 CoP 28/2011-54 z 21. júla 2011 tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 24 Pu 8/2011-11 zo 6. apríla 2011 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd vo veci opätovne rozhodol uznesením č. k. 24 Pu 8/2011-122 zo 17. mája 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), ktorým vyslovil, že k prevzatiu sťažovateľky do ústavu zdravotníckej starostlivosti došlo zo zákonných dôvodov. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením, ktoré sťažovateľka sťažnosťou na ústavnom súde napadla.
 
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: «Hlavným dôvodom pre podanie môjho odvolania bola tá skutočnosť, že nebol naplnený žiadny zo zákonných predpokladov v zmysle § 6 ods. 9 zák. č. 576/2004 Z. z. a teda neboli naplnené podmienky pre postup mojej nútenej hospitalizácie bez môjho súhlasu...
Proti mojej vôli a bez môjho súhlasu som bola umiestnená v zdravotníckom zariadení, čo poškodilo moju česť a dobrú povesť... Napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci...

Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti upravuje práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Podľa § 6 ods. 1 cit. zákona „ošetrujúci zdravotnícky personál je povinný informovať o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o možnostiach voľby navrhovaných postupová rizikách odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti.“...

Podľa § 6 ods. 9 písm. d) vyššie cit. zákona, „Informovaný súhlas sa nevyžaduje v prípade ambulantnej starostlivosti alebo ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu.“...

V konaní nebolo preukázané, že by som trpela duševnou chorobou ako ani mala akékoľvek duševné príznaky. Takisto nehrozilo vážne zhoršenie môjho zdravotného stavu...
Informovaný súhlas z mojej strany nebol daný takisto nepatrím medzi osoby, pri ktorých sa informovaný súhlas nevyžaduje. Bola som zadržaná v ústave napriek môjmu nesúhlasu. Do ústavu som prišla dobrovoľne dňa 4. 4. 2011 spolu s matkou, napriek tomu, že k tomu nebolo dané odporučenie ambulantným psychiatrom (MUDr. M.). Odporučenie bolo zaobstarané dodatočne dňa 5. 4. 2011...

Z mojej zdravotnej dokumentácie jednoznačne vyplýva, že moje agresívne správanie smerovalo iba voči mojej matke ako osobe, ktorá ma oklamala za účelom môjho umiestnenia v ústave proti mojej vôli. Voči žiadnej inej osobe sa neprejavilo nekomformné správanie z mojej strany. Uvedené vyplýva aj zo správy môjho ošetrujúceho lekára MUDr. M. M.:... „počas hospitalizácie sa s výnimkou dňa prijatia správala primerane, bola bez prejavov agresivity a iných závažných porúch správania. U menovanej sa nejedná o závažné duševné ochorenie, počas ktorého by trpela stavmi nepríčetnosti.“...

Krajský súd v Nitre v napadnutom rozhodnutí konštatoval (cit): „Prvostupňový súd správne vyhodnotil že u osoby, ktorá bola prevzatá, boli v čase jej prijatia prítomné také symptómy, ktoré umožnili bez pochybností urobiť záver o tom, že je namieste považovať jej prevzatie za zákonné a opodstatnené. Uvedený záver súd správne opieral o vyjadrenie „primárnu“ diagnostiku MUDr. I. V čase prevzatia teda existoval minimálne dôvod, ktorý spočíva v existencii príznakov duševnej poruchy a z diagnostiky odborníkov podieľajúcich sa na jej prevzatí a odporučení odôvodnili záver, že ak by k takémuto prevzatiu neprišlo, hrozilo by vážne zhoršenie zdravotného stavu, čo v konečnom dôsledku bolo aj konštatované vo vyjadreniach MUDr. I. a MUDr. M.“...

Uvedením konaním došlo k porušeniu môjho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces. Jedným z vykonaných dôkazov bolo aj písomné prehlásenie MUDr. M. Súd sa uspokojil s takouto verziou napriek tomu, že bolo navrhnuté jej vypočutie ako svedka. Nakoľko táto skutočnosť je rozhodujúcou pre celé konanie, namietam nevykonanie dôkazu vypočutím svedka, na základe ktorého by došlo k objasneniu významných skutočností.
Základným princípom tvoriacim súčasť práva na riadny proces (článok 46 ods. 1 Ústavy SR, článok 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť spôsobom zakotveným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p. (I. ÚS 243/07)...

Esenciálnymi podmienkami zákonnosti zadržania je existencia duševnej choroby pacienta, ktorá vyvoláva nebezpečné správanie pacienta, pričom medzi chorobou a nebezpečným konaním musí byť vzťah príčiny a následku. Samotná prítomnosť duševnej choroby bez iného nie je dôvodom pre nútené zadržanie...

Spoľahlivé preukázania naplnenia oboch podmienok (duševná choroba a nebezpečnosť) môže byť v praxi obtiažne. Čo máme rozumieť pod „duševnou chorobou“? ESĽP v rozhodnutí Winterwerp v. Holandsko (1979) rovnako ako v rozhodnutí ASHINGDANE v. Spojené kráľovstvo (1985) konštatuje, že Dohovor neuvádza, čo sa má rozumieť pod slovami „duševne choré osoby“ (unsound mind person). Tento výraz podľa ESĽP nemôže mať konečnú interpretáciu a je prirodzené očakávať, že sa bude vyvíjať súčasne s vývojom psychiatrie ako vedy. ESĽP k vymedzeniu pojmu pristupuje negatívnym spôsobom, keď hovorí, že skutočnosť, že sa osoba správa v rozpore so spoločensky zaužívanými štandardami, je zvláštna a má nezvyčajné zvyky, ktoré vzbudzujú pohoršenie ešte samo o sebe neznamená, že trpí duševnou poruchou (Winterwerp v. Holandsko (1979), ASHINGDANE v. Spojené kráľovstvo (1985)...

Vo vzťahu k vzájomnej prepojenosti choroby a nebezpečnosti Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 79/93 vyslovil názor, že(cit): „Preto obmedzenie osobnej slobody nemôže byť samozrejmosťou vždy, keď sú na to zdravotné dôvody. Len vtedy, keď spoločenský záujem preváži nad záujmami chorého, Ústava SR a v súvislosti s jej ustanoveniami zákonom o starostlivosti ozdravie ľudu a Občiansky súdny poriadok dovoľuje obmedziť osobnú slobodu chorého bez jeho súhlasu, či dokonca proti jeho výslovne prejavenému nesúhlasu.“...

Na inom mieste svojho rozhodnutia Ústavný súd SR pokračuje (cit): „Na dôkaz splnenia tejto podmienky (ochorenia) nestačí tvrdenie osoby, alebo osôb domáhajúcich sa prevzatia iného do ústavnej starostlivosti bez jeho súhlasu. Súd musí zistiť, či k prevzatiu došlo preto, lebo chorý naozaj ohrozil seba alebo svoje okolie spôsobom, ktorý je dostatočne závažný na to, aby sa obmedzila osobná sloboda a musí sa vykonať aj výsluch chorého a ošetrujúceho lekára.“...

Ohrozenie nemôže mať latentný charakter, resp. mať podobu potenciálneho prejavu, ktorý môže byť neskôr vyvolaný chorobou. Ohrozenie musí byť bezprostredné a aktuálne, len takýto stav nebezpečenstva vyvolaný duševnou chorobou je dôvodom na zadržanie pacienta...
ESĽP v prípade Shulepova v. Rusko (2009) konštatoval, že obmedzenie osobnej slobody považovanej za duševne chorú musí byť v súlade so zmyslom článku 5 ods. 1 Dohovoru s cieľom vyjadreným v písm. e), ktorý zabraňuje pozbaveniu osôb osobnej slobody svojvoľným spôsobom. Na základe toho súd vyslovil, že vzhľadom k ustálenej judikatúre, osoba nemôže byť vyhlásená za duševne chorú a pozbavená osobnej slobody, pokiaľ nie sú splnené uvedené podmienky: (i) osoba sa preukázateľne javí ako duševne chorá a súčasne (ii) stupeň alebo druh duševnej poruchy si vyžaduje nútené obmedzenie a súčasne (iii) odôvodnenosť ďalšieho obmedzenia závisí na pretrvávaní tejto poruchy.

V prípade dvoch základných znakov detencie je nevyhnutné analyzovať aj motív zadržania pacienta. Je ním snaha „ochrániť“ chorú osobu, prinavrátiť jej zdravie, alebo ním je snaha chrániť okolie pred nebezpečným správaním chorej osoby? Je daný motív „liečebnej“ povahy alebo „bezpečnostnej“ povahy? Oba motívy sú vzájomne prepojené, avšak prioritu má mať ochrana spoločnosti pred nebezpečným správaním pacienta. Prevalencia liečebného dôvodu by mohla zasahovať do práva na súkromie pacienta...

Je nepochybné, že koniec vety, ktorá sa nachádza v § 6 ods. 9 písm. d) zákona o zdravotnej starostlivosti („ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu“) svojou voľnou formuláciou vytvára priestor na veľmi širokú interpretáciu tohto ustanovenia v praxi.
Slovenská úprava neobsahuje výpočet psychických chorôb, ktorých prítomnosť odôvodňuje nútené zadržanie. Ani pojem „duševná porucha“ nie je v zákone pre účely nútenej hospitalizácie stanovený...

Napadnuté rozhodnutie považujem za svojvoľné a nemajúce oporu v zákone. Krajský súd považoval vykonané dokazovanie za úplné, čo je však v rozpore so zákonom. Rozhodnutie sa obmedzuje iba na konštatovanie, že dôvody boli preukázané a to aj napriek tomu, že súd nevykonal ani výsluch navrhovaného svedka MUDr. M. Dôvody rozhodnutia sú nepresvedčivé a vyvolávajú odôvodnené pochybnosti.»
 
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„I. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na osobnú slobodu podľa článku 17 ods. 1 a ods. 6 Ústavy SR napadnutým rozhodnutím porušené boli.
II. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. 07. 2012, sp. zn. 5 CoP/42/2012-143 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy konania v sume 323,52 Eur (slovom tristodvadsaťtri eur päťdesiatdva centov) na účet obchodnej spoločnosti B., s. r. o. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
 
Ústavný súd uznesením č. k. I. < ÚS 193/2013-28 z 27. marca 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 6 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.
 
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrila predsedníčka krajského súdu listom z 23. mája 2013 sp. zn. Spr 599/13 a k jej vyjadreniu zaujal podaním zo 6. júna 2013 stanovisko právny zástupca sťažovateľky.
 
Predsedníčka krajského súdu v relevantnej časti vyjadrenia uviedla: „Sťažovateľka E. F. bola 04. 04. 2011 prevzatá bez jej súhlasu do Ústavu zdravotníckej starostlivosti – Psychiatrickej nemocnici vo V. Následne Okresný súd Nitra uznesením pod č. k. 24 Pu/8/2011-122 zo dňa 17. 05. 2012 vyslovil, že k prevzatiu sťažovateľky do ústavu zdravotníckej starostlivosti došlo zo zákonných dôvodov. Prvostupňový súd v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia poukázal na ust. § 6 ods. 4 vety prvej a ods. 9 písm. d/ zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich s poskytovaním zdravotníckej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov a na ust. § 191a ods. 1, § 191b ods. 1 – 4 Občianskeho súdneho poriadku (OSP). Vzhľadom na vykonané dokazovanie súd uzavrel, že v čase hospitalizácie sťažovateľky v Psychiatrickej nemocnici vo V. boli splnené podmienky uvedené v § 6 ods. 9 písm. d/ zákona č. 576/2004 Z. z. a jej súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti sa nevyžadoval. U sťažovateľky v čase jej prijatia boli prítomné symptómy (agresivita, paranoida, masívna tenzia, neusmerniteľnosť), ktoré odôvodňovali podozrenie z akútneho psychotického ochorenia, a toto podozrenie bolo dôvodom na nedobrovoľnú hospitalizáciu. Poruchy správania a podozrenie na akútnu psychózu u sťažovateľky diagnostikovali v priebehu niekoľkých dní psychologička PhDr. M. J., psychiatricky MUDr. D. N. M. a MUDr. A. I. V prípade prepustenia sťažovateľky pri existencii podozrenia na psychotickú poruchu by hrozilo vážne zhoršenie jej zdravotného stavu a súčasne bola prítomná hrozba, že pod vplyvom ochorenia jej agresivita prejavovaná voči matke sa rozvinie na ďalšie osoby.

Sťažovateľka vo svojom odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo 17. 05. 2012 pod č. k. 24 Pu/8/2011-122 namietala, že k prevzatiu na nútenú hospitalizáciu v Psychiatrickej nemocnici V. dňa 04. 04. 2011 neboli zákonné dôvody. Podrobne poukazovala na priebeh jej návštevy v psychiatrickej liečebni a obmedzenia jej osobnej slobody. Do psychiatrickej liečebne bola v skutočnosti prijatá na podklade telefonátu MUDr. P., ktorý ju nevidel, a teda nemohol jej stav potenciálne zhodnotiť. Pre nútené umiestnenie neexistovalo odporúčanie ošetrujúceho lekára, ktoré bolo vystavené ošetrujúcou lekárkou MUDr. M. až nasledujúceho dňa 05. 04. 2011. Namietala, že súd akceptoval písomné prehlásenie MUDr. M., čo je v rozpore so zásadou priamosti civilného konania, pretože písomné prehlásenie nemôže nahrádzať svedeckú výpoveď, ktorej sa musí podrobiť každý občan. S ohľadom na nesporový charakter súdenej veci (§ 120 ods. 2 OSP) žiadala, aby doplnil dokazovanie ex offo odvolací súd.

V odvolacom konaní na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Nitre uznesením z 31. 07. 2012 č. k. 5 CoP/42/2012-143 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Rozhodnutie prvostupňového súdu považoval za vecne správne. Správnosť rozhodnutia spočívala i v posúdení vykonania dokazovania uplatnením vyšetrovacej zásady, na základe čoho odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie je zákonné a existoval dôvod na nedobrovoľné prevzatie osoby do zdravotníckeho zariadenia.

Aj keď Ústavný súd Slovenskej republiky prijal sťažnosť na ďalšie konanie v zmysle § 25 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, lebo spĺňa ústavné a zákonné predpoklady na jej prijatie na ďalšie konanie, navrhujeme sťažnosti E. F. nevyhovieť.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Súd nie je viazaný rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie bez návrhu (§ 212 ods. písm. a/ OSP). Z tohto zákonného ustanovenia vyplýva prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahrňujúca hmotnoprávnu aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom na hmotné právo, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému uzneseniu nie je odvolací súd viazaný len rozsahom odvolania, ale je viazaný aj dôvodmi podaného odvolania, ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní svojím dispozičným úkonom vymedzuje dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

Krajský súd v Nitre rozhodnutie prvostupňového súdu považoval za vecne správne, pričom dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie je zákonné a dôvod na nedobrovoľné prevzatie osoby do zdravotníckeho zariadenia existoval. Krajský súd v odôvodnení uznesenia poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. 02. 2008 sp. zn. 3 Cdo/228/2007, od ktorého právnych záverov nemal dôvod odstupovať ani v súdenej veci. Poukázal na § 191a ods. 1 OSP a 191b OSP, podľa ktorých súd v prvom štádiu posudzovania prípustnosti prevzatia do ústavu zdravotníckej starostlivosti vykoná dôkazy potrebné na posúdenie, či došlo k prevzatiu zo zákonných dôvodov, vyslúchne umiestneného a ošetrujúceho lekára, pričom pojednávanie spravidla nie je potrebné nariadiť. Odvolací súd ustálil, že v prvom štádiu detenčného konania nemožno od súdu spravidla požadovať vykonanie aj iných dôkazov než sú uvedené v § 191b ods. 3 OSP (výsluch umiestnenej osoby a ošetrujúceho lekára). Je však nevyhnutné, aby si súd sám na základe priameho kontaktu s umiestnenou osobou vytvoril úsudok nielen o možnostiach jej výsluchu, ktorý je jednou z procesných záruk určených na ochranu jej základného práva na osobnú slobodu, ale tiež o schopnosti umiestnenej osoby chápať obsah uznesenia súdu o prípustnosti prevzatia do ústavu. Prvostupňový súd vykonal výsluch umiestnenej a na základe vyjadrenia lekára, ktoré sa považuje za dôkaz, ako aj na základe osobného kontaktu s umiestnenou rozhodol nielen o zákonnosti prevzatia do ústavu, ale aj o doručení súdneho rozhodnutia umiestnenej. V ďalšej časti poukázal na § 6 ods. 9 zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a uviedol, že boli splnené podmienky citovaného ustanovenia, ktoré vyplývali z doplneného dokazovania, teda že osoba prevzatá do ústavu mala príznaky duševnej poruchy, aj keď sa neskôr ukázalo, že tieto nemajú taký charakter, pre ktorý by bolo opodstatnené ďalej ju v zdravotníckom zariadení držať. Stotožnil sa s názorom prvostupňového súdu, ktorý svoj záver správne opieral o vyjadrenie – primárnu diagnostiku MUDr. I. V čase prevzatia teda existoval minimálne dôvod, ktorý spočíva v existencii príznakov duševnej poruchy a z diagnostiky odborníkov podieľajúcich sa na jej prevzatí a odporučení odôvodnil záver, že ak by k takému prevzatiu neprišlo, hrozilo by vážne zhoršenie zdravotného stavu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ku ktorým došlo uznesením Krajského súdu v Nitre z 31. 07. 2012 pod č. k. 5 CoP/42/2012-143, keď podľa jej názoru súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedka MUDr. M. za účelom objasnenia významných skutočností, dôvody rozhodnutia sú nepresvedčivé a vyvolávajúce odôvodnené pochybnosti.

V danej veci bolo krajským súdom rozhodnuté uznesením. Ustanovenie § 169 ods. 1 OSP upravuje náležitosti písomného vyhotovenia uznesenia, pričom v § 167 ods. 2 OSP odkazuje na primerané ustanovenia o rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP).

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (I. ÚS 236/2006). Ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces (uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 329/04). Odvolací súd sa v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia podrobne zaoberal úvahami, na ktorých založil svoje zistenia a závery a svoje rozhodnutie skutkovo a právne zdôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 a § 169 ods. 2 OSP. Konštatoval, že v prvom štádiu detenčného konania nemožno od neho spravodlivo požadovať vykonanie iných dôkazov, než sú výslovne uvedené v § 191b ods. 3 OSP (výsluch umiestnenej osoby a ošetrujúceho lekára). Poukázal na to, že prvostupňový súd vykonal výsluch umiestnenej na základe vyjadrenia lekára, ktoré sa považuje za dôkaz a na základe osobného kontaktu s umiestnenou rozhodol o prevzatí do ústavu, ale aj doručení súdneho rozhodnutia.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej namietala nevykonanie dôkazu MUDr. N. M. Odvolací súd sa vysporiadal i s neakceptovaním návrhu na vykonanie dokazovania sťažovateľkou. Skutočnosť, že okresný a následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľkou nemôže sama o sebe viesť k záveru o porušení jej práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej situácie ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08).

V konaní o vyslovenie prípustnosti prevzatia do ústavu v zmysle § 191b ods. 1 OSP súd spravidla nenariaďuje pojednávanie. Podľa § 191b ods. 3 OSP je povinný vykonať dokazovanie minimálne týmto ustanovením v stavenom rozsahu výsluchom umiestneného a ošetrujúceho lekára. Pri posudzovaní, či k prevzatiu chorého do ústavu v rámci konania o vyslovenie prípustnosti prevzatia do ústavu vykonávajúceho zdravotnícku starostlivosť podľa § 191b ods. 1 OSP došlo zo zákonných dôvodov teda postačuje vypočuť chorého a jeho ošetrujúceho lekára, čo vyplýva z § 191b ods. 3 OSP. Pretože takéto rozhodnutie zasahuje do sféry osobnej slobody umiestneného, súd rozhoduje iba o otázke, či k jeho prevzatiu došlo zo zákonných dôvodov, teda takéto rozhodnutie má povahu predbežného opatrenia (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo/1738/2006 z 05. 03. 2008). S poukazom na uvedené nemožno v prvom štádiu detenčného konania od súdu spravidla požadovať vykonanie iných dôkazov, než sú výslovne uvedené v § 191b ods. 3 OSP.

V ďalšej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie § 6 ods. 9 zákona č. 676/2004 Z. z. odvolací súd sa stotožnil s vyhodnotením vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom, že u prevzatej osoby v čase jej prijatia boli prítomné také symptómy, ktoré umožnili bez pochybnosti urobiť záver o tom, že je namieste považovať jej prevzatie za zákonné a opodstatnené. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že sťažovateľka mala príznaky duševnej poruchy, ktoré umožnili bez pochybnosti urobiť záver o tom, že je namieste považovať jej prevzatie za zákonné a opodstatnené, pričom svoj záver opieral o primárnu diagnostiku MUDr. I. Existovalo teda podozrenie na psychotickú poruchu a hrozilo vážne zhoršenie zdravotného stavu sťažovateľky a bola súčasne prítomná hrozba, že pod ich vplyvom sa agresivita prejavujúca voči jej matke rozvinie na ďalšie osoby.

Závery vyjadrené odvolacím súdom v uznesení z 31. 07. 2012 pod č. k. 5 CoP/42/20l2-143 nie sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a z toho dôvodu z ústavného hľadiska nie sú ani neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/2001). Písomné odôvodnenie uznesenia považujeme za správne a spravodlivé, nemajúce za následok porušenie základného práva sťažovateľky. Skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožnila s právnym názorom súdu a najmä obsahom jeho odôvodnenia, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej arbitrárnosti tohto odôvodnenia. Uznesením odvolacieho senátu Krajského súdu v Nitre z 31. 07. 2012 pod č. k. 5 CoP/42/2012-143 neboli porušené základné práva sťažovateľky namietané v jej sťažnosti. Vzhľadom na to považujem predmetnú sťažnosť za neopodstatnenú a navrhujem, aby Ústavný súd SR sťažnosti nevyhovel.“
 
Právny zástupca sťažovateľky k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu v podstatnom uviedol: «Súd postavil svoje rozhodnutie v podstate iba na výpovedi primárky MUDr. I., keď každému jednému jej slovu a tvrdeniu nekriticky uveril, bez toho, že by mal akokoľvek preukázanú pravdivosť týchto slov a tvrdení. Napriek tomu, že tunajšie konanie sa riadi vyšetrovacou zásadou, súd prvého stupňa uvedenú spornú skutkovú okolnosť žiadnym spôsobom neoveril a nevykonal ďalšie dôkazy v záujme zistenia objektívnej pravdy...

Predsedníčka Krajského súdu v Nitre však vo svojom vyjadrení... Má za to, že „odvolací súd sa v dôvodoch Napadnutého rozhodnutia podrobne zaoberal úvahami, na ktorých založil svoje zistenia a závery a svoje rozhodnutia skutkovo a právne zdôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 a § 169 ods. 2 OSP“. Konštatoval, že v prvom štádiu detenčného konania nemožno od neho spravodlivo požadovať vykonanie iných dôkazov, než sú výslovne uvedené v § 191b ods. 3 OSP...

S uvedeným tvrdením Krajského súdu v Nitre nemožno súhlasiť. Základným princípom tvoriacim súčasť práva na riadny proces (článok 46 ods. 1 Ústavy SR, článok 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť spôsobom zakotveným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p...

Odôvodnenie Napadnutého rozhodnutia sa iba obmedzuje na konštatovanie, že súd vykonal dokazovanie výsluchom umiestnenej a rozhodol na základe vyjadrenia lekára, ktorý sa považuje za dôkaz. Odôvodnenie Napadnutého rozhodnutia takýmto spôsobom je však nepostačujúce.

Primárka MUDr. A. I. vo svojej výpovedi uviedla, že „pacientka bola privezená matkou na základe doporučenia ambulantného psychiatra MUDr. M. z T., ktorá ju odoslala ako akútnu psychózu, dňa 4. 4. 2011“. Ja som vo svojej výpovedi uviedla, že som bola privezená svojou matkou, ktorá ma oklamala a povedala mi, že ma berie na psychotesty. Predtým sme s mojou matkou spoločne navštívili psychiatrickú MUDr. M. v T., ktorá ma chcela liečiť ambulantne, pričom žiadnu hospitalizáciu mi neodporučila ani o nej nehovorila. MUDr. M. žiadne takéto odporúčanie nedala. MUDr. M. vydala odporúčanie na moju hospitalizáciu až 5. 4. 2011, teda deň po tom, ako som bola obmedzená na osobnej slobode (4. 4. 2011). Z toho dôvodu som namietala vady v časových súvislostiach a chronológii vývoja skúmanej zdravotnej dokumentácie, pretože žiadny úkon nepozná dodatočné lekárske odporúčanie na hospitalizáciu s cieľom konvalidovať nezákonný stav, keď je pacient de facto hospitalizovaný proti svojej vôli.

Výsluch ošetrujúceho lekára vzhľadom na rozpor v tvrdeniach bol preto nepostačujúci a súd bol povinný v zmysle dôsledného uplatnenia vyšetrovacej zásady vykonať ďalšie dôkazy a tieto posúdiť jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach...

Nevykonaním dôkazu výsluchom MUDr. M. došlo k porušeniu práva... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 36 ods. 1 Listiny... a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru...

Krajský súd v Nitre vo svojom stanovisku uvádza, že odvolací súd sa v Napadnutom rozhodnutí dostatočne vysporiadal s otázkou neakceptovania návrhu na vykonanie dokazovania z mojej strany, ktorým mal byť výsluch MUDr. M. Taktiež uvádza, že samotné neakceptovanie návrhu na vykonanie dokazovania nemôže samo osebe viesť k záveru o porušovaní mojich práv. Toto svoje tvrdenie opiera o Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 350/08, a to „Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu veci v jeho rámci či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej situácie ako druhá strana v konaní.“...

Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že zo samotného priebehu konania vyplývali jednoznačné nezrovnalosti v uskutočnenom dokazovaní a preto nevykonanie tohto dôkazu bezpochyby spôsobilo, že som bola postavená do podstatne nevýhodnejšej situácie...

Z uvedených dôvodov vyplýva, že došlo k porušeniu môjho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces. Súd sa uspokojil iba s písomným prehlásením MUDr. M. aj napriek tomu, že bolo navrhnuté jej vypočutie ako svedka. Nakoľko táto skutočnosť je rozhodujúcou pre celé konanie, namietali sme nevykonanie dôkazu vypočutím svedka, na základe ktorého by došlo k objasneniu významných skutočností...

Poukazujem na ustanovenie § 191b ods. 3 prvá veta OSP podľa ktorého „Súd vykoná dôkazy potrebné na posúdenie, či k prevzatiu (§ 191a ods. 1 a 2) došlo zo zákonných dôvodov, vyslúchne chorého a ošetrujúceho lekára.“ V konaní o vyslovenie prípustnosti prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej starostlivosti sú podľa citovaného ustanovenia § 191b ods. 3 prvá veta OSP stanovené ako dôkazné prostriedky výsluch chorého a ošetrujúceho lekára, avšak tento výpočet možných dôkazných prostriedkov nie je taxatívny. So zreteľom na výslovné znenie ustanovenia § 191b ods. 3 prvá veta OSP ako aj na vyšetrovaciu zásadu uplatňovanú v nesporových konaniach súd je povinný vykonať všetky dôkazy potrebné na posúdenie, či k prevzatiu osoby do ústavu bez jej súhlasu došlo zo zákonných dôvodov alebo nie...

„V pomeroch prejednávanej veci niet pochýb o tom, že žalobca podal návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedka, pričom záver odvolacieho súdu o nemožnosti tento dôkaz vykonať neobstojí.“... V zmysle citovaného rozhodnutia nie je možné sa uspokojiť iba s listinným dôkazom a nevykonať výsluch svedka, ak tento výsluch bol objektívne možný...

V sťažnosti som namietala porušenie ust. 6 ods. 9 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov. Krajský súd v Nitre vo svojom stanovisku uvádza, že odvolací súd v Napadnutom rozhodnutí z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že „sťažovateľka mala príznaky duševnej choroby, ktoré umožnili bez pochybnosti urobiť záver o tom, že je namieste považovať jej prevzatie za zákonné a opodstatnené, pričom svoj záver opieral o primárnu diagnostiku MUDr. I. Existovalo teda podozrenie na psychotickú poruchu a hrozilo vážne zhoršenie zdravotného stavu sťažovateľky a bola súčasne prítomná hrozba, že pod ich vplyvom sa agresivita prejavujúca voči jej matke rozvinie.“

Takéto odôvodnenie zákonnosti môjho prevzatia do Psychiatrickej nemocnice vo V. je absolútne formalistické, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní a porušuje moje právo na osobnú slobodu. Informovaný súhlas z mojej strany nebol daný takisto nepatrím medzi osoby, pri ktorých sa informovaný súhlas nevyžaduje. Bola som zadržaná v ústave napriek môjmu nesúhlasu. Do ústavu som prišla dobrovoľne dňa 4. 4. 2011 spolu s matkou, napriek tomu, že k tomu nebolo dané odporučenie ambulantným psychiatrom (MUDr. M.). Odporučenie bolo zaobstarané dodatočne dňa 5. 4. 2011. Dňa 6. 4. 2011 som si zvolila advokáta na zastupovanie, hoci som bola nútene hospitalizovaná, čo tiež jednoznačne indikuje, že som netrpela žiadnou duševnou poruchou...
Zo samotného odôvodnenia Napadnutého rozhodnutia ako aj z mojej zdravotnej dokumentácie jednoznačne vyplýva, že moje agresívne správanie smerovalo iba voči mojej matke ako osobe, ktorá ma oklamala za účelom môjho umiestnenia v ústave proti mojej vôli. Voči žiadnej inej osobe sa neprejavilo nekomformné správanie z mojej strany. Uvedené vyplýva aj zo správy môjho ošetrujúceho lekára MUDr. M. M.:... „počas hospitalizácie sa s výnimkou dňa prijatia správala primerane, bola bez prejavov agresivity a iných závažných porúch správania. U menovanej sa nejedná o závažné duševné ochorenie, počas ktorého by trpela stavmi nepríčetnosti.“...

Esenciálnymi podmienkami zákonnosti zadržania je existencia duševnej choroby pacienta, ktorá vyvoláva nebezpečné správanie pacienta, pričom medzi chorobou a nebezpečným konaním musí byť vzťah príčiny a následku. Samotná prítomnosť duševnej choroby bez iného nie je dôvodom pre nútené zadržanie. ESĽP k vymedzeniu pojmu pristupuje negatívnym spôsobom, keď hovorí, že skutočnosť, že sa osoba správa v rozpore so spoločensky zaužívanými štandardami, je zvláštna a má nezvyčajné zvyky, ktoré vzbudzujú pohoršenie ešte samo o sebe neznamená, že trpí duševnou poruchou (Winterwerp v. Holandsko (1979), ASHINGDANE v. Spojené kráľovstvo (1985)...

Vo vzťahu k vzájomnej prepojenosti choroby a nebezpečnosti Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 79/93 vyslovil názor, že (cit): „Preto obmedzenie osobnej slobody nemôže byť samozrejmosťou vždy keď sú na to zdravotné dôvody. Len vtedy keď spoločenský záujem preváži nad záujmami chorého, Ústava SR a v súvislosti s jej ustanoveniami zákonom o starostlivosti ozdravie ľudu a Občiansky súdny poriadok dovoľuje obmedziť osobnú slobodu chorého bez jeho súhlasu, či dokonca proti jeho výslovne prejavenému nesúhlasu.“

Na inom mieste svojho rozhodnutia Ústavný súd SR pokračuje (cit): „Na dôkaz splnenia tejto podmienky (ochorenia) nestačí tvrdenie osoby, alebo osôb domáhajúcich sa prevzatia iného do ústavnej starostlivostí bez jeho súhlasu. Súd musí zistiť, či k prevzatiu došlo preto, lebo chorý naozaj ohrozil seba alebo svoje okolie spôsobom, ktorý je dostatočne závažný na to. aby sa obmedzila osobná sloboda a musí sa vykonať aj výsluch chorého a ošetrujúceho lekára.“ Ohrozenie nemôže mať latentný charakter, resp. mať podobu potenciálneho prejavu, ktorý môže byť neskôr vyvolaný chorobou. Ohrozenie musí byť bezprostredné a aktuálne, len takýto stav nebezpečenstva vyvolaný duševnou chorobou je dôvodom na zadržanie pacienta...
Zo skutkového stavu prejednávanej veci v zmysle Napadnutého rozhodnutia vyplýva, že umiestnenie mojej osoby do ústavu sa realizovalo na základe telefonátu MUDr. P.–odborníka na pľúcne ochorenia. Doporučenie ambulantného psychiatra MUDr. M. nebolo dané. Do ústavu zdravotnej starostlivosti som prišla v doprovode mojej matky, ktorá ma tam vylákala, čo odôvodňovalo moje správanie voči nej a nie voči nikomu inému. Išlo o prirodzenú reakciu na šokujúcu správu, že ma idú zavrieť proti mojej vôli. Informovaný súhlas z mojej strany daný nebol aj napriek tomu došlo k obmedzeniu mojej osobnej slobody. Odôvodnenie Napadnutého rozhodnutia však žiadnym spôsobom neuvádza tieto skutkové okolnosti s prepojením na vykonané a navrhované dokazovanie a preto je z ústavného hľadiska neprijateľné a porušujúce moje základné práva a slobody...

K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené...
Vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávanej veci, nevykonanie navrhovaných dôkazov ako aj vzhľadom na skutočnosť, že som nedala informovaný súhlas k prevzatiu do ústavu zdravotnej starostlivosti, možno závery Krajského súdu v Nitre vyjadrené v Napadnutom rozhodnutí považovať za arbitrárne a nedôvodné. Preto sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/2011). Stanovisko predsedníčky Krajského súdu v Nitre k Napadnutému rozhodnutiu neobsahuje žiadne skutočnosti, ktoré by vyvracali uvedené tvrdenie.»
 
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označených článkov ústavy, listiny a dohovoru.
 





 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


  • Prevzatie osoby do ústavu zdravotníckej starostlivosti bez jej súhlasu 3. časť
  • Prevzatie osoby do ústavu zdravotníckej starostlivosti bez jej súhlasu 2. časť
  • Odmietnutie poskytnutia neodkladnej zdravotnej starostlivosti
  • Prekročenie limitov
  • Umiestnenie v zdravotníckom zariadení
  • Všetky články...
  •  


    Diskusia


    Vaše meno
    Vaša reakcia
    Secure code
    Opíšte prosím text obrázku


    -- žiadne príspevky --