JUDIKATÚRA: Premlčanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia

Ústavný súd Českej republiky sa v rámci svojej rozhodovacej činnosti venoval aj otázke rozhodovania všeobecných súdov o premlčaní nároku z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia a primeranosti výšky odškodného (sp. zn. I. ÚS 3367/13).

Sťažovateľka I. K. podaním ústavnej sťažnosti napadla rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, v ktorom bola zamietnutá ňou požadovaná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, vrátane jej mimoriadneho zvýšenia. Najvyšší súd v konaní síce priznal sťažovateľke náhradu škody, ale len vo výške, ktorú si uplatnila v priebehu premlčacej doby, avšak jej ďalšie navýšenie uplatnené po uplynutí premlčacej doby zamietol.

Najvyšší súd tieto nároky považoval za oneskorené a čiastočne premlčané. Sťažovateľka vychádzala z ustanovení Občianskeho zákonníka, podľa ktorých „se právo na náhradu škody promlčí za dva roky ode dne, kdy se poškozený dozví o škodě a o tom, kdo za ni odpovídá.“ V jej prípade došlo k postupnému zhoršovaniu zdravotného stavu, a preto nebolo možné presne určiť výšku náhrady škody.

V žalobe, ktorou si svoj nárok uplatnila, vyčíslila sumu náhrady škody len predbežne „s výhradou specifikace po znaleckých posudcích.“ Keďže sťažovateľka nepoznala základ, na základe ktorého by jej mohla byť priznaná náhrada škody na zdraví , nemohla určiť ani výšku jej mimoriadneho zvýšenia, a teda podľa nej nemôžu byť  premlčané. Začiatok plynutia premlčacej doby by mal nastať najskôr v deň, kedy sa dozvedela o výške škody, teda v deň, keď mala k dispozícii všetky znalecké posudky.

Ústavný súd posúdil podanú sťažnosť ako dôvodnú. Ďalej poukázal na skutočnosť, že nie je jeho úlohou určovať presnú výšku náhrady škody, ktorá sa poskytuje poškodenému, keďže ide o právomoc patriacu všeobecným súdom, pričom „z hlediska ochrany ústavnosti však musí dbát o to, aby přiznaná výše náhrady za ztížení společenského uplatnění byla založena na objektivních a rozumných důvodech a aby mezi touto přiznanou výší (peněžní částkou) a způsobenou škodou (újmou) existoval vztah přiměřenosti.“

V otázke približného uvedenia výšky požadovanej náhrady škody, uplatňovanou sťažovateľkou, nepovažoval Ústavný súd za správny názor Najvyššieho súdu, podľa ktorého nepostačuje jej približné vyčíslenie: „Nejvyšší soud proto pochybil, pokud nepovažoval za stěžovatelkou v žalobě vyčíslenou základní výši náhrady s uvedením požadavku na případné mimořádné zvýšení náhrady za ztížení společenského uplatnění za dostačující.“ Primeranosť zvýšenia odškodnenia sa má posudzovať v každom prípade jednotlivo s prihliadnutím na konkrétne okolnosti, najmä na závažnosť trvalých následkov.

Vo svojom rozhodnutí sa Ústavný súd tiež zaoberal aj otázkou úhrady nákladov spojených s liečením vzniknutých sťažovateľke. Poukázal pri tom na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej: „Jednou ze záruk práva na ochranu zdraví fyzické osoby garantovaného článkem 31 Listiny je princip plného odškodnění za utrpěnou újmu na zdraví, který zakládá nárok na náhradu nákladů spojených s péčí o nesoběstačnou poškozenou osobu a její domácnost po ukončení léčby jakožto samostatný nárok v rámci odškodňování majetkové újmy vzniklé v souvislosti se škodou na zdraví, k jehož uplatnění je poškozená osoba aktivně legitimována bez ohledu na to, zda o ni bezplatně pečuje osoba blízká či nikoli. Soudní rozhodnutí, jimiž byl princip plného odškodnění popřen, porušují vlastnické právo poškozeného zaručené článkem 11 Listiny základních práv a svobod."

Po dôkladnom preskúmaní všetkých predložených podkladov, vyhovel Ústavný súd podanej sťažnosti a zrušil predchádzajúce rozhodnutia.

Spracovala: Ľudmila MOĽOVÁ

Rozhodnutie nájdete TU