JUDIKATÚRA: Poskytovanie informácií o zdravotnom stave dieťaťa rodičovi

V sekcii judikatúra určite neprehliadnite rozhodnutie Nejvyššího soudu České republiky, ktoré sa týka otázky právomoci súdu rozhodovať o práve rodiča nahliadnuť do zdravotnej dokumentácie dieťaťa (22 Cdo 3727/2008).

Syn žalobcu bol hospitalizovaný bez súhlasu jedného zo zákonných zástupcov (otca). Žalobca PhDr. L. K., sa ako jeho zákonný zástupca následne podaním žaloby domáhal, aby súd rozhodol o uložení povinnosti žalovanému zdravotníckemu zariadeniu, ktorým bola matka maloletého syna, poskytnúť mu všetky informácie o zdravotnom stave jeho maloletého syna a rovnako, aby mu bolo umožnené nahliadnuť do jeho zdravotnej dokumentácie. Prvostupňový súd sa priklonil na stranu žalovaného zdravotníckeho zariadenia, keďže syn žalobcu medzičasom  nadobudol plnoletosť, a teda na poskytnutie informácií o jeho zdravotnom stave a k nahliadnutiu do jeho zdravotnej dokumentácie už bol potrebný jeho súhlas.

Odvolací súd prvostupňové rozhodnutie zrušil, a rozhodol o postúpení prípadu Úradu pre ochranu osobných údajov, ktorý je podľa neho príslušný na prejednávanie takýchto prípadov. Podľa jeho názoru nebola v danom prípade daná príslušnosť súdu, a preto nemohol o veci rozhodnúť.

Žalobca sa rozhodol podať proti tomuto rozhodnutiu dovolanie. Podľa dovolacieho súdu je v danom  prípade daná právomoc rozhodovať všeobecnému súdu a nie správnemu orgánu, keďže „uplatněný nárok co do svého základu týká realizace tzv. rodičovské zodpovědnosti mající základ v právu rodinném, byť v daném případě s přesahem do tzv. práva zdravotnického.“ Najvyšší súd ďalej poukázal, na právo každého občana, zakotvené v Listine základných práv a slobôd, na ochranu pred neoprávneným zásahom do jeho súkromného a osobného života a neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním jeho osobných údajov. Aj keď majú údaje obsiahnuté v zdravotnej dokumentácii „charakter údajů osobních a citlivých, svou povahou nejde o nárok, o němž by měl rozhodovat namísto soudu Úřad pro ochranu osobních údajů.“

Najvyšší súd tiež uviedol, že zákon ustanovením okruhu osôb oprávnených nahliadať do zdravotnej dokumentácie garantuje, aby „při postupu zdravotnických subjektů byly chráněny zájmy fyzické osoby týkající se ochrany jejích osobních údajů. Váže-li se tato ochrana osobních údajů i k přístupu ke zdravotnické dokumentaci a nakládání s ní, kde přesná pravidla pro tento postup stanoví zákon o péči o zdraví lidu, nelze dospět k závěru, že by převažujícím zájmem, jemuž je poskytována zákonná ochrana, v daném případě byla ochrana osobních údajů v režimu zákona o ochrane osobních údajů.“

V prípade spracovania osobných údajov obsiahnutých v zdravotnej dokumentácii je osoba, ktorá ich spracúva povinná sa riadiť, okrem zákona o zdravotnej starostliosti aj zákonom o ochrane osobných údajov. „Není tím však vyjádřena skutečnost, že by pro nárok uplatněný žalobcem byla založena pravomoc Úřadu, jestliže je to právě zákon o péči o zdraví lidu, který stanoví okruh subjektů, které jsou oprávněny nahlížet do zdravotnické dokumentace pacienta a činit si z něj výpisy a opisy, včetně práv a povinností z toho vyplývajících pro zdravotnické subjekty, které tuto zdravotní dokumentaci vedou, z hlediska ochrany osobních údajů v této dokumentaci obsažených.“

Na základe týchto argumentov sa Najvyšší súd rozhodol zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie rozhodovanie.

Spracovala: Ľudmila MOĽOVÁ

Rozhodnutie nájdete TU