JUDIKATÚRA: Informovaný súhlas

Ústavný súd Českej republiky vo svojom uznesení (sp. zn. II.ÚS 438/14) poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa problematiky informovaného súhlasu. Rozhodnutie nájdete v sekcii Slovenská a česká judikatúra.

Sťažovateľka B. U. podaním ústavnej sťažnosti namietala porušenie svojho ústavného práva na ochranu osobnosti, práva na spravodlivý proces a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života. K ich porušeniu došlo v rámci rozhodovacej činnosti súdov prejednávajúcich jej prípad. Sťažovateľke bol pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti omylom odstránený zdravý zub. Keďže informovaný súhlas, ktorý poskytla sa týkal odstránenia iného zuba a ošetrujúci zdravotnícky pracovník ju následne po vykonaní zákroku neinformoval o tejto skutočnosti, rozhodla sa sťažovateľka požadovať  náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy.

Prvostupňový a aj druhostupňový súd sa priklonili k názoru, že ospravedlnenie lekára sťažovateľke spolu s jeho disciplinárnym postihom boli dostačujúce, pretože „následky neoprávněného zásahu do stěžovatelčiny tělesné integrity nebyly zvlášť vážného ani dlouhodobého či trvalého rázu a jednalo se o ojedinělý zákrok, který se netýkal důležitého tělesného orgánu.“ Sťažovateľka neuspela ani na Najvyššom súde, a preto sa rozhodla podať ústavnú sťažnosť.

Ústavný súd sa vo svojom uznesení opieral na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) týkajúcu sa problematiky informovaného súhlasu, podľa ktorej „provedení léčby bez souhlasu duševně způsobilé osoby je zásahem do jejího práva na fyzickou integritu a je neslučitelné s požadavkem respektu k lidské svobodě a důstojnosti, jednoho ze základních principů, na nichž je Úmluva postavena.“ Z judikatúry ESĽP ďalej vyplýva, že informovaný súhlas musí byť výslovný, slobodný, informovaný, pričom má obsahovať „plné informování pacienta o jeho zdravotním stavu, podrobnostech navrhovaného zákroku a možných alternativách k němu.“  Ústavný súd taktiež odkázal aj na vnútroštátnu judikatúru, konkrétne na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR podľa ktorého, ak by došlo k neodôvodnenému operačnému zákroku, bez informovaného súhlasu pacienta „resp. takový zákrok provedený dokonce omylem, bude mít vždy znaky neoprávněného a ve většině případů současně též i velmi závažného zásahu do práva na ochranu osobnosti takové osoby, která má nezadatelné právo na ochranu fyzické integrity, a to bez ohledu na případné skutečně nastalé zdravotní následky zásahu.“

V otázke náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej sťažovateľkou, poukázal Ústavný súd na jej satisfakčnú funkciu, ktorej cieľom je s prihliadnutím na okolnosti prípadu vyvážiť vzniknutý nepriaznivý následok. Dôležitým kritériom pri určení jej výšky je pritom závažnosť a intenzita zásahu spôsobujúceho ujmu. Funkcia náhrady nemajetkovej ujmy by však súčasne mala byť aj preventívno-sankčná, lebo „v určitých případech může být občanskoprávní ochrana účinná jen tehdy, jestliže i výše plnění uloženého rušiteli bude postižené fyzické osobě zajišťovat nejen přiměřené zadostiučinění, odpovídající závažnosti vzniklé nemajetkové újmy, nýbrž zároveň bude svým odstrašujícím účinkem působit preventivně jak na rušitele, tak i na ostatní potenciální rušitele.“

Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je úlohou všeobecných súdov, pričom Ústavný súd môže len overiť „zda napadené rozhodnutí je podloženo relevantními úvahami.“ Keďže v prípade sťažovateľky boli rozhodnutia všeobecných súdov dostatočne odôvodnené a nevybočili z medzí ustanovených právnym poriadkom, a teda nedošlo k porušeniu ňou namietaných práv, Ústavný súd jej sťažnosť odmietol.


Spracovala: Ľudmila MOĽOVÁ

Rozhodnutie nájdete TU