Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti - 4. časť | Medicínske právo
              

Články


Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti - 4. časť


 | 24.5.2010 | komentárov: 0

Dnes by sme nadviazali na minulú tému, ktorou boli predpoklady vzniku občianskoprávnej zodpovednosti, lebo okolnosti vylučujúce protiprávnosť veľmi úzko súvisia s predpokladmi vzniku zodpovednosti.

Obrazok Okolnosti vylučujúce protiprávnosť


Protiprávnosť úkonu a škodnú udalosť je vždy potrebné odlíšiť od zavinenia, ktoré je subjektívnym predpokladom spočívajúcim v úmysle alebo nedbanlivosti. Zavinenie teda nie je pojmovým znakom protiprávneho úkonu. Protiprávne sa môže správať každý, dokonca aj osoby bez právnej, či trestnej spôsobilosti. Porušenie právnej povinnosti ako predpoklad občianskoprávnej zodpovednosti sa neprezumuje, dôkazné bremeno vždy zaťažuje poškodeného. (1)
Niekedy nie je možné určité úkony považovať za protiprávne, hoci sa navonok takými zdajú. Sú to prípady, ktoré právo dovoľuje, alebo dokonca v niektorých prípadoch výslovne prikazuje. Tieto prípady, vymedzené teóriu aj praxou, nazývame okolnosti vylučujúce protiprávnosť. Medzi okolnosti, ktoré protiprávnosť vylučujú radíme najmä:
-    plnenie povinností
-    výkon práva
-    svojpomoc
-    konanie v nutnej obrane
-    konanie v krajnej núdzi
-    súhlas poškodeného (postihnutého)
Pre oblasť medicínskej zodpovednosti majú najväčší význam plnenie zákonnej povinnosti a súhlas poškodeného. Táto oblasť je relatívne úzko spätá aj s trestnoprávnou zodpovednosťou. Bližšie sa teda budeme venovať práve vyššie spomenutým okolnostiam aj s prihliadnutím na inštitút „prípustného alebo dovoleného rizika“, ktorý donedávna nebol v našom práve upravený (zaviedol ho až nový Trestný zákon 300/2005 Z.z. v § 27) „hoci v našej literatúre už neraz bola vyslovená požiadavka na úpravu prípustného rizika ako ďalšej okolnosti vylučujúcej protiprávnosť.“ (2)

Plnenie zákonnej povinnosti

V medicínsko-právnej oblasti sa plnenie zákonnej povinnosti vzťahuje na lekára, prípadne zdravotníckeho pracovníka alebo na zdravotnícke zariadenie vzhľadom na to, že ako subjektom poskytujúcim lekársku/zdravotnú starostlivosť, im uskutočňovanie určitej činnosti vyplýva z právneho predpisu. Pokiaľ teda lekár plní svoje povinnosti a pritom postupuje v zmysle lege artis, nie je zodpovedný za prípadnú ujmu, ktorá by vznikla pri výkone jeho činnosti, keďže chýba jeden zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu – protiprávnosť. Konaniu lege artis som sa bližšie venoval v predchádzajúcej časti kapitoly – viď. strany 35 a nasledujúce.

Súhlas poškodeného/pacienta

Protiprávnosť konania je taktiež vylúčená ak pacient udelí súhlas (volenti non fit iniuria) s liečebným resp. vyšetrovacím úkonom pri ktorom následne vznikla ujma. Avšak súhlas poškodeného sa stáva okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť len ak sú splnené určité podmienky:
-    súhlas sa musí týkať subjektívnych práv, s ktorými je pacient oprávnený slobodne nakladať (napríklad nemôže dať platný súhlas na svoje usmrtenie),
-    súhlas musí byť daný vždy slobodne (nikoho nie je možné nútiť aby podstúpil určitý lekársky zákrok)
-    súhlas môže poskytnúť jedine osoba spôsobilá na právne úkony (za osoby trpiace duševnou poruchou a taktiež za maloletých poskytuje súhlas buď ich zákonný zástupca, opatrovník alebo súd),
-    súhlas musí byť daný vopred, teda ešte pred tým ako vznikne škoda.
„Ďalšou podmienkou ktorú musí v rámci medicínskeho práva súhlas poškodeného spĺňať je to, že musí ísť o informovaný súhlas a musí byť daný ešte pred vznikom ujmy.“ (3)
Pri poskytovaní informácií pacientom by sa malo postupovať na základe určitých zásad. Medzi základné zásady podávania informácií patria (4):
-    pravdivosť
-    jednotnosť postupu všetkých ošetrujúcich
-    dôvernosť
-    postupnosť krokov

Pacient, skôr ako vysloví svoj súhlas alebo nesúhlas s navrhovanou liečbou či iným zdravotným úkonom, má právo byť veľmi podrobne a zrozumiteľne informovaný o všetkom, čo súvisí s daným úkonom. „Tomu zodpovedá povinnosť lekára poučiť pacienta a získať jeho súhlas k vykonaniu úkonu. Na druhej strane treba prihliadnuť na to, že pacient ako laik nikdy nebude môcť byť na rovnakom stupni informovanosti ako lekár, pričom často sa môže stať, že upozornenie na všetky možné riziká môže byť až škodlivé pre pacientovu psychiku a môže ho to odradiť od účasti na navrhnutých opatreniach. Lekár sa má teda snažiť poučiť pacienta tak, aby ho získal pre spoluprácu.“ (5)
Informovaný súhlas by mal teda zahŕňať nasledujúce informácie:
-    informácie o povahe ochorenia alebo iných dôvodoch, pre ktoré je potrebné vykonať liečbu, liečebný zákrok alebo diagnostický úkon – teda informácie o účele zákroku,
-    informácie o spôsobe akým bude zákrok vykonaný a jeho predpokladanom priebehu,
-    informácie o dôsledkoch úkonu na pacientovo zdravie, a to tak o pozitívnych ako aj negatívnych,
-    informácie o rizikách spojených s úkonom či liečbou („ak bol pacient s rizikom oboznámený, ktoré sa neskôr naplnilo, nie je možné vyvodiť zodpovednosť lekára“ (6) ),
-    informácie o reálnych alternatívach lekárom odporúčaného úkonu, pokiaľ takéto alternatívy existujú,
-    informácie o liečebnom režime spojenom s úkonom, liečbou aj s obdobím, ktoré nasleduje po úkone alebo liečbe, vrátane prípadných obmedzení pacienta v zvyčajnom spôsobe života. (7)
„Získanie súhlasu pacienta však automaticky neznamená, že je zákrok v súlade s právom. V určitých prípadoch (podrobenie sa neschválenému experimentu) bude zákrok, napriek udelenému súhlasu poškodeného protiprávnym. Súhlas je teda možné brať v oblasti zdravotnej starostlivosti skôr ako jednu podmienok súladu zákroku s právom.“ (8)
Absencia informovaného súhlasu pri lekárskom zákroku spôsobuje protiprávnosť daného zákroku. Vtedy ide o neoprávnený zásah do telesnej integrity pacienta. Avšak existujú určité zákonom stanovené výnimky, kedy je možné vykonať vyšetrujúci či lekársky úkon bez súhlasu pacienta. Ide o prípady, ktoré sa týkajú:
-    uloženia povinného liečenia (napríklad u alkoholikov),
-    prípadov, keď chorý ohrozuje vzhľadom na svoj zdravotný stav svoje okolie (rôzne prenosné, infekčné ochorenia, duševné poruchy),
-    prípady kedy nie je možné si vyžiadať súhlas vzhľadom na zdravotný stav chorého,
-    prípadov, kedy je neodkladné vykonanie vyšetrovacieho alebo liečebného úkonu potrebné k záchrane života alebo zdravia dieťaťa alebo osoby zbavenej spôsobilosti na právne úkony (ide o stav núdze, kde je podmienkou, že vykonaný zákrok, musí byť na priamy prospech dotknutého pacienta). (9)

Byť informovaným je právo nie však povinnosť. Preto v zásade je potrebné vyhovieť požiadavke pacienta, že si nepraje byť informovaný. Keď pacient vysloví vôľu nebyť informovaný o svojom zdravotnom stave a navrhovaných či potrebných úkonoch, odporúča sa aby každý takýto prípad bol písomne zdokumentovaný a pacientom podpísaný. V takýchto prípadoch pacient zvykne označiť osobu, ktorá ma byť informovaná namiesto neho. Toto vyhlásenie je tiež vhodné písomne potvrdiť. Pokiaľ sa však pacient rozhodne neustanoviť náhradnú osobu na prijímanie informácií ale ponechá všetko na ošetrujúcom lekárovi, samozrejme môže urobiť aj takáto rozhodnutie, no takisto je vhodné písomne toto rozhodnutie potvrdiť.
Môžu ale nastať prípady, kedy prianie pacienta nebyť informovaný nebude možné rešpektovať. Budú najmä prípady, keď pacient trpí prenosnou chorobou a je povinný podľa právnych predpisov dodržiavať určitý liečebný režim aby neohrozoval ďalšie osoby. (10)

V súvislosti s poučením pacienta je vhodné spomenúť pozitívny a negatívny reverz.
Pozitívny reverz je súhlas pacienta v písomnej podobe, ktorý je veľmi vhodné si vyžiadať najmä pri osobitne závažných liečebných a vyšetrovacích úkonoch. Medzi osobitne závažné liečebné a vyšetrovacie úkony môžeme zaradiť najmä také, kde je vysoké riziko poškodenia zdravia alebo smrti pacienta.
Pacient môže okrem svojho súhlasu, napriek náležitému vysvetleniu odmietnuť potrebnú zdravotnú starostlivosť, resp. určitý úkon. V takýchto prípadoch si zdravotnícky pracovník musí vyžiadať vyjadrenie o odmietnutí informovaného súhlasu – negatívny reverz. V prípade, že pacient odmietne negatívny reverz podpísať, je potrebné, aby lekár mal svedka, že pacient odmietol potrebnú zdravotnú starostlivosť a odmieta podpísať negatívny reverz. (11)
Na účely posúdenia zodpovednosti lekára za nevykonaný úkon zdravotnej starostlivosti má teda reverz predovšetkým dôkazný význam. Svedčí o tom, že pacient využil svoju zákonnú možnosť odmietnuť navrhovaný úkon. Vďaka svojej písomnej forme poskytuje lekárovi určitú záruku a slúži ako dôkazný prostriedok pre prípad ujmy na zdraví alebo smrti pacienta, ktorá nastala v dôsledku odmietnutia doporučeného úkonu. „Môžeme teda povedať, že negatívny reverz plní určitú zaisťovaciu funkciu.“ (12)
„Negatívny reverz by mal obsahovať:
-    ktorý lekár, kedy, ktorého pacienta poučil, prípadne na ktorom pracovisku,
-    akého náležitého vysvetlenia sa pacientovi dostalo o prípadných následkoch nevykonania potrebných úkonov – teda lekárom odporúčaného zdravotného úkonu alebo inej liečby či starostlivosti,
-    stanovisko pacienta o tom, že vzal toto náležité poučenia na vedomie, porozumel mu, nemá na lekára žiadne otázky, a napriek tomuto výslovnému poučeniu konkrétny, v negatívnom reverze výslovne uvedený zákrok odmieta. Malo by tam teda byť výslovne uvedené, že pacient odmieta napríklad hospitalizáciu, diagnostický úkon (napríklad kolonoskopiu), liečebný úkon (napríklad operáciu) alebo transfúziu krvi,
-    dátum a podpis pacienta a podpis lekára, ktorý pacienta poučil, poprípade tiež podpis člena zdravotníckeho personálu, ktorý bol pri poučení prítomný.“ (13)

S problematikou odmietnutia zdravotnej starostlivosti súvisí otázka vopred urobených prehlásení pacienta týkajúcich sa určitého druhu zákrokov. „Inštitút „living will“, „testamentu pacienta“, „vopred vyslovených prianí pacienta“, ktorý v niektorých krajinách umožňuje vopred odmietnuť určité liečebné výkony alebo resuscitáciu, slovenské právo zatiaľ výslovne nespomína.“ (14) Dohovor o ľudských právach a biomedicíne, ktorého je Slovenská republika účastníkom, v článku 9 ustanovuje: „U pacienta, ktorý v čase zákroku nie je v takom stave, že môže vyjadriť svoje prianie, treba prihliadať na prianie, ktoré vyslovil s vykonaním zákroku skôr.“ To umožňuje prihliadať na minulé vyhlásenia pacienta, ktorý v danom momente nie je schopný udeliť súhlas s určitým zákrokom. Môžeme teda povedať, že spomenutým ustanovením bola do slovenského právneho poriadku vnesená možnosť na požitie inštitútu „závetu pacienta“, hoci vnútroštátna legislatíva takýto inštitút výslovne nespomína. Situácia v Českej republike je v podstate zhodná. (15)

Dovolené riziko

Ako som už spomínal s okolnosťami vylučujúcimi protiprávnosť úzko súvisí aj inštitút dovoleného rizika. Síce možno viac je spätý s trestnoprávnou zodpovednosťou, ale podľa mňa je celkom na mieste ho spomenúť práve v súvislosti so vznikom občianskoprávnej zodpovednosti, keďže dovolené riziko má vplyv na protiprávnosť úkonu, čo je jednou z podstatných náležitostí vzniku aj občianskoprávnej zodpovednosti.
Trestný zákon ho upravuje v § 27 takto:
„(1) Čin inak trestný nie je trestným činom, ak niekto v súlade s dosiahnutým stavom poznania vykonáva spoločensky prospešnú činnosť v oblasti výroby a výskumu, ak spoločensky prospešný výsledok, ktorý sa od vykonávania činu očakáva, nemožno dosiahnuť bez rizika ohrozenia záujmu chráneného týmto zákonom.
(2) Nejde o dovolené riziko, ak výsledok, ku ktorému čin smeruje, celkom zjavne nezodpovedá miere rizika alebo vykonávanie činu odporuje všeobecne záväznému právnemu predpisu, verejnému záujmu, zásadám ľudskosti alebo sa prieči dobrým mravom.“
Každý lekár vie, že na určité zákroky sa viaže nebezpečenstvo, že niektoré osoby môžu reagovať úplne odlišne na určitú liečbu ako väčšina pacientov, alebo že počas zákroku môže dôjsť k nepredvídaným okolnostiam, ktoré môžu zapríčiniť ujmu alebo znemožnia určité úkony. Napríklad lekár, ktorý podá pacientovi penicilín, nemôže vylúčiť vznik anafylaktického šoku, ktorý môže skončiť až smrťou pacienta.
Riziko pri lekárskych zákrokoch má teda objektívny charakter, ktorý závisí jednak od osobných vlastností každého individuálneho pacienta, od charakteru daného zákroku alebo liečebného prostriedku, prípadne od iných okolností, ktoré zatiaľ nie sú známe, ale spôsobia, že výsledok zákroku, alebo možnosť vylúčiť nebezpečenstvo je možné vymedziť len v rozsahu veľkej pravdepodobnosti. (16)
Pri voľbe liečebných metód všeobecne platí zásada proporcionality medzi chránenou hodnotou a rizikom úkonu. Čím je ohrozenie života a zdravia vážnejšie a reálnejšie, tým väčšie riziko smie byť spojené s použitou metódou a naopak ak je nebezpečenstvo choroby alebo zdravotného stavu pacienta len malé, je nutná vyvarovať sa takého postupu, ktorý by niesol riziko vážnejšieho poškodenia. (17)
„Pravdepodobnosť výsledku, ako aj pravdepodobnosť zabránenia vzniku nebezpečenstva sú vymedzené pracovnými skúsenosťami každého lekára. Na základe svojich skúseností získaných počas praxe je možné uznať, že vo všeobecnosti všetci ľudia reagujú na rovnaký zákrok rovnako, čo zároveň umožňuje približne odhadnúť nebezpečenstvo daného zákroku alebo zvoleného liečiva.“ (18)
Hranica dovoleného rizika v medicíne je teda zásadne ovplyvnená stavom ohrozenia života či zdravia pacienta a rozhodujúcim činiteľom je proporcionalita medzi dvoma ohrozeniami – z aktuálneho stavu pacienta a zo zákroku. Pritom nebezpečenstvo plynúce zo zákroku nesmie presiahnuť to, ktoré plynie zo zdravotného stavu pacienta. Táto proporcionalita musí vychádzať zo stavu existujúceho v dobe zákroku, nemôže byť stanovená ex post.

    Toľko ku okolnostiam vylučujúcim protiprávnosť. V ďalšej časti si povieme na ktoré subjekty sa môže vzťahovať zodpovednosť za škodu v medicínskom práve ako aj spoločnej zodpovednosti viacerých subjektov, vrátane spoluzavinenia poškodeného.

Poznámky:

(1) Pozri tiež: Jehlička, O. - Švestka, J. - Škárová, M. a kol.: Občanský zákoník. Komentář. 9.vydanie, Praha, C.H. Beck, 2004, s 579
(2) Mithlönder, M.: Vymezení rizika a odpovědnosti ve zdravotnictví, Zdravotnictví a právo. Ročník IV, 2000, 11, s. 16
(3) Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. 1. vydanie, Bratislava, Veda, 2008, s. 297
(4) Porovnaj: Nemečková, M. a kol.: Práva pacientov. Medicínske, ošetrovateľské a filozoficko-etické súvislosti. Martin, Osveta, 2004, s. 115 - 117
(5) Stolínová, J.: Etika a právo v lékařské praxi. Praha, Avicenum, 1990, s.12
(6) Linhart, T. – Hladký, R.: SRN: Spolkový soudní dvůr: Odpovědnost lékaře v případě nedostatečného poučení o rizicích při podstoupení lékařského zákroku. Právní rozhledy. Ročník 9, 2001, 11, s. 568
(7) Porovnaj: Mach, J.: Medicína a právo. 1. vydanie, Praha, C. H. Beck, 2006, s. 18 - 19
(8) Těšinová, J.: Trestněprávní odpovědnost zdravotnických pracovníků. Zdravotnictví a právo. Ročník XII, 2008, 3-4, s. 22
(9) Porovnaj: Stolínová, J.: Etika a právo v lékařské praxi. Praha, Avicenum, 1990, s. 16
(10) Pozri tiež: Mach, J.: Medicína a právo. 1. vydanie, Praha, C. H. Beck, 2006, s. 22 – 23
(11) Porovnaj: Kováč, P.: Súdne lekárstvo pre právnikov. 1. vydanie, Bratislava, Iura Edition, 2005, s. 281 - 282
(12) Šustek, P, - Holčapek, T.: Informovaný souhlas. Praha, ASPI, 2007, s. 118
(13) Mach, J.: Medicína a právo. 1. vydanie, Praha, C. H. Beck, 2006, s. 28 - 29
(14) Kováč, P.: Súdne lekárstvo pre právnikov. 1. vydanie, Bratislava, Iura Edition, 2005, s. 282 - 283
(15) Pozri tiež: Šustek, P, - Holčapek, T.: Informovaný souhlas. Praha, ASPI, 2007, s. 141 – 142
(16) Porovnaj: Mithlönder, M.: Meze rizika a vznik odpovědnosti ve zdravotnictví, Zdravotnictví a právo. Ročník II, 1998, 10, s. 7
(17) Porovnaj: Mithlönder, M.: Vymezení rizika a odpovědnosti ve zdravotnictví, Zdravotnictví a právo. Ročník IV, 2000, 05, s 9
(18) Mithlönder, M.: Meze rizika a vznik odpovědnosti ve zdravotnictví, Zdravotnictví a právo. Ročník II, 1998, 10, s. 7

foto: polizeibericht.ch




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 7+3 =


-- žiadne príspevky --