Hosť mesiaca JÚL 2014 Mgr. Hana Celušáková : Dobre vidíme iba srdcom | Medicínske právo
              

Články


Hosť mesiaca JÚL 2014 Mgr. Hana Celušáková : Dobre vidíme iba srdcom


 | 21.7.2014 | komentárov: 0

Motto: „Pôrod je ako príliv, ktorý na breh vyvrhne trosky udalostí celého života. Sprievodcovia by mali s každou ženou zachádzať opatrne ako s možnou minulou obeťou, nielen preto že nikdy nevieme, ale proste preto, že úcta je normálna.“ Hannah Dahlen, profesorka pôrodnej asistencie k téme traumy a traumatických prežitkov žien počas pôrodu, konferencia ICM Praha 2014

Obrazok

Napísaniu tohto blogu predchádzalo veľa - pre mňa - inšpiratívnych stretnutí v posledných týždňoch. V prvom rade som absolvovala vzdelávanie o popôrodnej traume a krízovej intervencii pre ženy zranené v reprodukčnom období. O týždeň neskôr som sprevádzala svoju klientku do pôrodnice a o dva týždne neskôr som tri dni v stánku OZ Slovenské duly strávila počúvaním otázok a príbehov budúcich a už rodičov. A v piatok na Pohode som mala možnosť zúčastniť sa diskusie na tému Slovenské pôrodnice.

Nie raz mi v tomto období napadol hore uvedený citát. Niekoľkokrát som ho mala potrebu povedať nahlas. Takže ešte raz:
nielen preto, že nikdy nevieme, ale proste preto, že úcta je normálna

Úcta (rešpekt?) je možno to jednoduché slovo, ktorým stačí nahradiť napr. humanizáciu, pretože humanizácia, čiže „poľudšťovanie“ nášho pôrodníctva prebieha už desiatky rokov a niekedy mám pocit, že sme svetelné roky vzdialení od cieľa.

A niekedy mi pri slove ľudskosť napadne, čo všetko v sebe nesie, nielen to svetlé, ale aj tie temné stránky ľudskej povahy a vtedy si uvedomím, že naše pôrodníctvo je úplne humánne. Plné všetkých aspektov ľudskosti – úcty, zosmiešňovania, podpory, zastrašovania, vedomostí, zneužívania, ženského zdieľania, mužskej sily, pohŕdania, rešpektu, vydierania, arogancie moci.

Úcta pre mňa znamená byť si v každej chvíli vedomý seba, svojich vedomostí, emocionálnych zdrojov, ochoty pomôcť, podporiť ľudskú bytosť oproti mne, nezabudnúť pritom však na skutočnosť, že je to rovnako autonómny  človek, ktorý má svoj príbeh, skúsenosti, vedomosti.  Môžem ponúknuť, nie vnucovať. Môžem podporiť, nie manipulovať.

Dosť už abstraktna. Rodiaca žena, prichádzajúca do pôrodnice, je na pomyselnom prahu rastovej životnej krízy. Narodením dieťaťa sa jej život navždy mení, mení sa aj jej rola v ňom, menia sa role aj ostatných členov rodiny. Pôrod je akýmsi prechodovým rituálom, obdobím veľkej psychickej zraniteľnosti. Nesie si zo sebou celý životný príbeh, ale aj pôrodné príbehy svojej mamy, babky. Pretože to my ženy robíme, počúvame o mystériu pôrodu od svojich mám, tiet, babičiek, neskôr kamarátok. Hľadáme v ich príbehoch zdroje posilnenia, vedomosti a odporúčania, ktoré by nám mohli pomôcť na ceste do neznáma vlastného pôrodu.

Žena prichádzajúca do pôrodnice je veľká neznáma. Nielen pre personál, ale aj pre seba samu, svojho partnera, sprevádzajúcu osobu. A keď hrdinovia dostávali na cestu od mamy skyvu chleba, zbraň a požehnanie, my dostávame od mám často strach, obavy, katastrofálne skúsenosti, zneistenie a odovzdanosť: „každá prežila, aj ty prežiješ“. Keď má po ceste za pokladom rodička zoťať trojhlavého draka – bolesť – únavu – „o – pustenie“, netreba drakovi pridávať ďalšie hlavy -  strach – stratu sebaúcty – zúfalstvo – poníženie.

V tak zlomových chvíľach nemusíme vedieť všetko, nemusíme mať čas zistiť, pochopiť, poznať... Úcta je spoľahlivý kompas – môžem priznať, že to neviem, môžem sa spýtať, čo by potrebovala v tejto chvíli. Netreba byť všemohúci, stačí byť počúvajúci, vidiaci. Lebo dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.

 

 

AUTOR: Mgr. Hana CELUŠÁKOVÁ




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 2+6 =


-- žiadne príspevky --