Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti - 3. časť | Medicínske právo
              

Články


Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti - 3. časť


 | 23.5.2010 | komentárov: 0

Dnes budeme rozoberať tematiku predpokladom občianskoprávnej zodpovednosti. Spomenieme niekoľko judikátov a vyložíme si zopár pojmov. Určite si prečítajte...

Obrazok Predpoklady vzniku občianskoprávnej zodpovednosti

Medzi predpoklady vzniku občianskoprávnej zodpovednosti fyzických a právnických osôb patria (R 22/1979):
1.    Protiprávny úkon (porušenie právnej povinnosti) resp. právne relevantná škodná udalosť
2.    Vznik ujmy/škody
3.    Existencia príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody (musí tu byť vzťah príčiny a následku, kauzálny nexus)
4.    Zavinenie

Predpoklady vzniku zodpovednosti sú vlastne zákonom stanovené podmienky, ktoré sú potrebné na to aby zodpovednosť vôbec vznikla a by ju bolo možné uplatniť. Ich existencia musí byť vždy nepochybne a dostatočne preukázaná. Ak by sa tak nestalo, ak by chýbal čo i len jediný z predpokladov, resp. by ho nebolo možne preukázať v potrebnom  rozsahu, nevznikol by vzťah zodpovednosti medzi poškodeným a škodcom, čo by malo za následok nepriznanie náhrady ujmy/škody poškodenému. (1)
Prvé tri podmienky sú objektívnej povahy. Posledná, zavinenie, je subjektívnej povahy. Podľa toho, či občianske právo vyžaduje na vznik zodpovednosti všetky predpoklady, tak objektívne ako aj subjektívne,  alebo len tie objektívne, je možné rozlíšiť zodpovednosť na subjektívnu a objektívnu, alebo inak aj na zodpovednosť založenú na subjektívnom alebo objektívnom princípe.
Na vznik subjektívnej zodpovednosti sú teda potrebné nielen objektívne predpoklady ale musí k nim pristúpiť aj zavinenie ako štvrtý predpoklad vzniku zodpovednostného vzťahu.
Ak však na vznik zodpovednosti je vyžadovaná existencia len predpokladov objektívnej povahy hovoríme o objektívnej zodpovednosti. Tá sa môže označovať ešte aj ako zodpovednosť za výsledok, zodpovednosť za náhodu alebo zodpovednosť za riziko. (2)
Zodpovedný subjekt, sa za splnenia určitých okolností môže svojej zodpovednosti zbaviť. Pri subjektívnej zodpovednosti hovoríme o vyvinení, resp. exkulpácii. To je možné v prípade ak škodca preukáže, že škodu, ktorá vznikla nezavinil. Objektívnej zodpovednosti sa môže zodpovedný subjekt zbaviť zase liberáciou, teda musí preukázať zákonom stanovený liberačný dôvod. Medzi liberačné ustanovenia partia § 420a ods. 3, §428 a § 433 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Veľmi zjednodušene je teda možné povedať, že podľa toho, aký liberačný dôvod zákon ustanovuje, je potrebné dokázať buď:
- že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou, ktorá nemá pôvod v prevádzke, alebo konaním samotného poškodeného,
- alebo škode nemohol zabrániť ani s vynaložením všetkého úsilia, aké možno od neho požadovať,
- alebo že ku škode by došlo aj inak.
Avšak sú prípady, keď zákon pri objektívnej zodpovednosti neuvádza žiadny liberačný dôvod. Napríklad v § 421a, kde výslovne uvádza, že danej zodpovednosti sa nemožno zbaviť. To znamená, že zodpovedný subjekt sa nemôže svojej zodpovednosti zbaviť nijakým spôsobom. V takýchto prípadoch hovoríme o absolútnej objektívnej zodpovednosti.

Protiprávny úkon (porušenie právnej povinnosti) resp. právne relevantná škodná udalosť

„Protiprávnym úkonom je konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom. Pritom nie je rozhodujúce, o porušenie akých predpisov objektívneho práva ide. Vychádza sa z koncepcie tzv. generálneho deliktu – že každé protiprávne konanie môže byť pri splnení ďalších predpokladov deliktom“ (3)
Teda ide o prejav vôle subjektu občianskoprávneho vzťahu, ktorý právo reprobuje. Rozpor s objektívnym právom nezakladá len konanie contra legem ale tak isto aj konanie in fraudem legis (obchádzajúce zákon), alebo sa prieči dobrým mravom (porovnaj § 39). Protiprávnym môže byť tak isto nielen konanie ale aj opomenutie konania, pokiaľ existovala povinnosť konať určitým spôsobom, napríklad prevenčná povinnosť podľa § 415.
Občiansky zákonník nerozlišuje či ide o porušenie právnej povinnosti, ktorá vyplýva z právneho predpisu alebo o porušenie takej právnej povinnosti, ktorá naopak vyplýva zo zmluvy. Porušenie oboch povinností je totiž postavené na rovnakú úroveň, obe sú porušením objektívneho práva. Vychádzalo sa z predpokladu, že porušenie povinnosti vyplývajúcej z právneho predpisu môže mať za následok zodpovednosť škodcu voči komukoľvek a na druhej strane porušenie zmluvnej povinnosti môže mať ako následok vznik zodpovednosti voči spolukontrahendovi. (4) Najvyšší súd Českej republiky však rozšíril porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy: „Závěr, podle kterého se poškozený může dovolávat porušení smluvní povinnosti, totiž lze učinit nejen v případě, že je škůdcovým spolukontrahentem. K naplnění uvedeného předpokladu postačuje, že je prokázáno, že příslušný subjekt (škůdce) sice porušil povinnost ze smlouvy, kterou uzavřel s jinou osobou než s poškozeným, že však závazek, k jehož porušení došlo, měl dopad do právní sféry poškozeného. Takovému závěru přitom není na překážku ani skutečnost, že smlouva, z níž porušení závazku vzešlo, nebyla (typově či z obsahového hlediska) smlouvou ve prospěch třetí osoby (smlouvou ve prospěch poškozeného). Jinak řečeno, podstatné je, že byla porušena právní povinnost, která (byť prostřednictvím smluvního ujednání jiných osob) sloužila k ochraně subjektivních práv poškozeného.“ (5) Myslím si, že tento judikát je do značnej miery prelomový, pretože sa vo svojej podstate môže dotknúť akéhokoľvek subjektu, ktorý uzatvára zmluvu. Najmä vymedzenie pojmu „dopad do právnej sféry poškodeného“ môže značne rozšíriť možnosti vyvodenia zodpovednosti vyplývajúcej z porušenia zmluvnej povinnosti.
„Porušením právnej povinnosti v medicínskom práve sa rozumie objektívny rozpor medzi tým, ako lekár alebo zdravotnícke zariadenie skutočne konal prípadne zanedbal konať a tým, ako konať mal, aby si splnil svoju povinnosť. Porušenie povinnosti zo strany lekára môže spočívať v tom, že nepostupoval lege artis, že nevyužil potrebné odborné znalosti a postupy jednak pri stanovení anamnézy, diagnózy, pri liečebnom postupe alebo pri následnej starostlivosti po uskutočnení lekárskeho zákroku alebo v nedostatkoch v organizácii práce, či v tom, že nepresunul pacienta do starostlivosti príslušnej špecializácie“ (6). Z toho vyplýva, že pri posudzovaní úkonu lekára, či zdravotníckeho zariadenia, či došlo alebo nedošlo k porušeniu právnej povinnosti, je potrebné zohľadniť relatívne širokú škálu okolností, čiastkových postupov, ktoré v konečnom dôsledku smerovali k výsledku, ktorý je podnetom pre preskúmanie postupu lekára, resp. zdravotníckeho zariadenia.

Lege artis

    Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti vystupuje do popredia požiadavka postupovať v zmysle lege artis, teda v súlade s dostupnými poznatkami súčasnej lekárskej vedy na najvyššej úrovni. Právny základ tejto požiadavky vyjadruje Etický kódex zdravotníckeho pracovníka:
„Poslaním zdravotníckeho pracovníka je vykonávať zdravotnícke povolanie svedomito, statočne, s hlbokým ľudským vzťahom k človeku, v súlade s právnymi predpismi, s dostupnými poznatkami lekárskych vied a biomedicínskymi vedami a s prihliadnutím na technické a vecné vybavenie zdravotníckeho zariadenia, v ktorom poskytuje zdravotnú starostlivosť.“ (7)
Postupom lege artis sa rozumie spôsob alebo metóda liečenia, prevencie a diagnostiky chorôb zodpovedajúca zásadám liečebno-preventívnej starostlivosti na dosiahnutom najvyššom stupni vedeckého poznania. O tom, či určitý odborný výkon zodpovedá týmto požiadavkám, teda či bol alebo nebol vykonaný lege artis, rozhodujú predovšetkým dve najčastejšie pripomínané okolnosti:
-    musí ísť o odborne uznaný, overený a osvedčený medicínsky postup, ktorého účinnosť a dôvodnosť sa všeobecne, alebo aspoň v prevažnej miere akceptuje,
-    zákrok je v súlade so súčasným stavom vedy, s dosiahnutou najvyššou úrovňou teoretických a praktických poznatkov v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti.
Pre vhodnú interpretáciu pojmu lege artis je veľmi významné práve kumulatívne spojenie oboch týchto podmienok. (8)  Ak teda vymedzujem pojem lege artis je na mieste, ba priam nevyhnutné, brať do úvahy poznatky, ktoré sú obsiahnuté vo výučbe na lekárskych fakultách, v postgraduálnom vzdelávaní lekárov a ďalších zdravotníkov a ktoré sú v prevažnej miere uznávané v odborných lekárskych publikáciách, na odborných kongresoch a podobne, a to vzhľadom na povahu medicíny ako neustále napredujúcej vedy.
Treba tiež povedať, že hodnotenie toho, čo je postupom  lege artis, pripadá medicíne a nie právu. Pritom lekárska veda pripúšťa v mnohých prípadoch nielen jeden možný postup, metódu či prostriedok. Ak teda existuje viacero odborne uznaných názorov, lekár sa môže rozhodnúť pre ktorýkoľvek z nich bez toho, aby bolo jeho rozhodnutie považované za chybu.(9)
Keď teda ide o konanie, ktoré nespĺňa náležitosti úkonu lege artis hovoríme o ňom ako o konaní non lege artis. Niekedy sa skôr hovorí ako o vitium artis, teda ako chybný úkon spôsobený momentálnym zlyhaním manuálnej zručnosti inak zručného lekára. Tento pojem zahrňuje jednak chyby v operačnej činnosti, ale aj omyl a chyby pri iných činnostiach ak k nim dôjde napriek dôslednej starostlivosti a pozornosti. „Lekár sa síce zodpovednosti vitium artis nezbavuje, no však táto zodpovednosť nie je natoľko závažná, ako pri konaní non lege artis“. (10)
Ešte je vhodné uviesť, že na zdraví pacienta sa môžu negatívne podpísať nielen chyby spočívajúce výhradne v protiprávnom postupe lekára či v jeho nedostatočnej schopnosti alebo momentálnom zlyhaní. Preto aj v praxi bolo odmietnuté delenie chýb na vitium artis, ako chyby spočívajúce v nedostatku „lekárskeho umenia“, a chyby ostatné. „Povinnosť postupovať lege artis sa vzťahuje na celú oblasť poskytovania zdravotnej starostlivosti ako ju vymedzuje § 2 zákona o zdravotnej starostlivosti. To vymedzuje zdravotnú starostlivosť ako súbor pracovných činností. ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci. Zahŕňa poskytovanie liekov, zdravotníckych pomôcok, dietetických potravín, prevenciu, despenzarizáciu, diagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú asistenciu.“ (11)
Keďže veda je v neustálom vývoji a aj poznatky v oblasti medicíny postupne napredujú, nemožno ani súlad úkonu vykonaného lege artis so súčasným stavom vedy chápať staticky, ale musí ísť o faktický súlad postupu so skutočným, teda v dobe realizovaného úkonu, existujúcim stavom lekárskej vedy.
Môžeme teda povedať, že hoci pojem lege artis je síce definovaný, no jeho obsah sa stále vyvíja, tak ako sa vyvíja veda a rozširujú sa jej poznatky.
Taktiež požiadavku súladu úrovne zdravotnej starostlivosti so stavom vedy nie je možné hodnotiť oddelene od konkrétnych podmienok a možností určitého zdravotníckeho pracovníka v konkrétnom zdravotníckom zariadení. Teda je potrebné vždy prihliadať aj na okolnosti toho ktorého prípadu. Tak, ako je každý človek individuálnou osobnosťou s určitými vlastnosťami, tak aj pre každého zdravotníckeho pracovníka je charakteristický určitý stupeň vzdelania prípadne skúseností. A tak ako niektoré zdravotnícke zariadenia majú istý štandard vybavenia, tak iné zas môžu byť vybavené nadštandardne, prípadne majú vo svojej výbave prístroje, ktoré iné zdravotnícke zariadenia nemajú.
Myslím si teda, že je dôležité pri hodnotení postupu nehľadieť striktne len na to, či bola poskytnutá najvyššia úroveň, akú vo všeobecnosti garantuje stav vedy alebo techniky, ale je potrebné zohľadniť aj to, či bola poskytnutá najvyššia možná úroveň zdravotnej starostlivosti a odbornosti v daných konkrétnych podmienkach a za určitých okolností. Ľahko sa totiž môže stať, že napríklad vzhľadom na akútny stav pacienta, bude nutné sa o neho postarať práve v menej vybavenom zariadení, kde nebudú práve tí najväčší odborníci na daný problém.

Škodná udalosť

Okrem protiprávneho úkonu môže ako predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu nastať škodná udalosť. Môžeme povedať že ide určitý protiprávny výsledok alebo stav, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, pričom vznikol ako následok udalosti, ktorá je nezávislá od ľudskej vôle, alebo konaním určitého subjektu, hoci aj dovoleným. Škodná udalosť sa zvykne uplatňovať v prípadoch objektívnej zodpovednosti, kde sa neskúma protiprávny úkon určitého subjektu lebo v prípadoch objektívnej zodpovednosti je irelevantný. Na druhej strane dôraz je kladený na protiprávnosť výsledku, ktorý nastal. (12)

Vznik ujmy/škody

    Ako druhý z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu môžeme spomenúť práve vznik ujmy resp. škody. Je totiž logicky zrejmé, že bez vzniku ujmy, nie je možné aby vznikla zodpovednosť za ňu.
Občiansky zákonník tento pojem nedefinuje. „No podľa prevažujúceho názoru v teórii aj v praxi sa pojem škoda vykladá ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, teda v peniazoch.“ (13)
Občiansky zákonník síce používa pojem škoda, avšak presnejšie je používať pojem ujma, tak v oblasti všeobecnej zodpovednosti ako aj v rámci občianskoprávnej zodpovednosti v medicíne. Pojem ujma je širší ako pojem škoda keďže zahŕňa okrem prípadov, keď niekto následkom určitej skutočnosti utrpel ujmu na svojom majetku alebo majetkovej stránke osobnostného vzťahu aj ujmu utrpenú na iných právom chránených záujmoch imateriálneho charakteru. (14)
Podľa toho, či ujma nastala v majetkovej alebo nemajetkovej sfére poškodeného, môžeme ujmu rozdeliť na:
-    Majetkovú (materiálnu, hmotnú) ujmu,
-    Nemajetkovú (imateriálnu, morálnu) ujmu.

Pokiaľ ide o ujmu materiálnu, rozumie sa ňou  prevažne určitá majetková strata vyjadriteľná v peniazoch. Jej existencia je podmienená, tým že je vyjadriteľná v peniazoch. Dochádza pri nej k porušeniu majetkových vzťahov, napríklad poškodenie alebo strata veci, alebo k porušeniu majetkovej stránky osobnostného vzťahu, napríklad strata na zárobku. Náprava škody teda zvyčajne smeruje k náhrade (reparácii, kompenzácii). Takáto majetková škoda je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, najčastejšie vo forme peňazí (relutárna náhrada) alebo vo forme obnovenia pôvodného stavu (restitutio in integrum).
Občiansky zákonník v § 422 ods.1 uvádza: „Uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk)“
Skutočnou škodou (damnum emergens)  je ujma vyjadriteľná v peniazoch spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného, ktorá vznikla ako následok škodnej udalosti a v príčinnej súvislosti s ňou. Predstavuje majetkové hodnoty, ktoré by bolo potrebné vynaložiť na to, aby bol dosiahnutý majetkový stav existujúci pred vznikom škody (R III/1967, R 27/1977, R5/1978)
Ušlým ziskom (lucrum cessans) je zase to, čo poškodený mohol získať pri normálnom slede udalostí, ak by nedošlo ku vzniku škody. V tomto prípade môžeme teda povedať že je to ujma ktorá spočíva v tom, že nedošlo k očakávanému zhodnoteniu majetku poškodeného. (15)

O nemajetkovej ujme môžeme hovoriť tam, kde v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnosti došlo k jej porušeniu. Ide o ujmu, ktorá sa nijak nepremieta do majetkovej sféry poškodeného a ktorú v tomto dôsledku nie je možné presne vyjadriť v peniazoch. Na strane pôvodcu tejto ujmy, neoprávneného zásahu, teda vzniká zodpovednosť za nemajetkovú ujmu. (16)
Škoda na zdraví alebo na živote má u nás osobitné postavenie. Odškodňuje sa bolesť poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Vznik škody a jej rozsah musí vždy preukázať poškodený. (17)
Skôr ako o náhrade alebo odškodnení za spôsobenú ujmu je presnejšie hovoriť o poskytnutí primeraného zadosťučinenia, satisfakcie za spôsobenú nemajetkovú ujmu. „Peňažná čiastka poskytnutá ako satisfakcia tak nenahrádza vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale ju iba určitým spôsobom primerane zmierňuje.“ (18)
Náhrada za bolesť sa poskytuje v prípadoch, keď vznikne poškodenému bolesť v súvislosti s poškodením jeho zdravia, liečením alebo odstraňovaním jeho následkov. Spôsob a rozsah upravuje zákon č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia.
V prípadoch kedy má poškodenie za zdraví zjavné dôsledky na bežné životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho spoločenských a životných potrieb a plnenie úloh, hovoríme o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Spôsob a rozsah tejto náhrady upravuje zákon č. 437/2004 Z.z.
Pri kompenzáciách za imateriálne ujmy môžeme spomenúť, že naša úprava je oproti právnej úprave iných európskych štátov značne úzka. Občiansky zákonník umožňuje náhrady imateriálnej ujmy len vo výslovných prípadoch - ktorými sú práve vytrpené bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia. Zahraničná právna úprava aj judikatúra ukazuje trend smerujúci ku kompenzáciám za rôzne druhy ujmy ako sú napríklad „strata šance“ („loss of chance“), čistá ekonomická ujma („pure economic loss“) alebo náhrada ujmy nepriamo poškodených osôb, ktorým vznikla ujma odvodená (tzv. „dommage par richochet“). (19)  „Občiansky zákonník nerozlišuje pojem tzv. morálna škoda, nerozlišuje ani tzv. škody priame a nepriame.“ (20)
Z vyššie uvedených druhov ujem, ktoré sa vyskytujú v zahraničí majú značný význam najmä náhrada straty šance – „loss of chance“ často diskutované otázky prípustnosti žalôb za „wrongful birth“ (“nespravodlivé narodenie“) a „wrongful life“ („nespravodlivý život“).
Náhrada „loss of chance“ sa týka kompenzácií, keď na základe určitého pochybenia lekára nedošlo k zlepšeniu zdravotného stavu pacienta, pričom za určitých okolností tu bola istá miera štatistickej pravdepodobnosti (šance), že k zlepšeniu dôjde. V týchto prípadoch nie je možne s istotou dokázať príčinnú súvislosť medzi pochybením lekára a vzniknutou ujmou, je tu len istá miera pravdepodobnosti. Je tým prelomená zásada, podľa ktorej poškodený má nárok na poskytnutie plnej kompenzácie v prípade dokázania príčinnej súvislosti alebo naopak nepriznania žiadnej náhrady v prípade jej nedokázania.
Žaloba na „wrongful birth“ je možnosťou uplatnenia náhrady a zmiernenia ujmy spôsobenej rodičom pri narodení neželaného postihnutého dieťaťa. Pričom pochybenie lekára spočíva v nesprávnom vykonaní, alebo v nevykonaní určitých genetických testov či nesprávnom informovaní budúcich rodičov, na základe čoho sa narodilo postihnuté dieťa. K tomu by však nedošlo, keby bola rodičom poskytnutá správna informácia o poškodení plodu, na základe ktorej by boli rozhodnutí ukončiť takéto tehotenstvo.
Zase žaloba na „wrongful life“ je prostriedkom, ktorým samo postihnuté dieťa, prostredníctvom zástupcu, požaduje od lekára náhradu ujmy spôsobenej jeho narodením s postihnutím.
Pokiaľ ide o žalobu na „wrongful birth“, tak táto je braná väčšinou ako prípustný právny inštitút na rozdiel od žaloby na „wrongful life“, ktorá je zahraničnými súdmi braná skôr odmietavo. (21)

Príčinná súvislosť

    „Príčinná súvislosť, alebo inak aj kauzálny nexus, medzi protiprávnym konaním (porušením právnej povinnosti alebo škodnou udalosťou) a vzniknutou ujmou patrí medzi najdôležitejšie predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu bez ohľadu na to či ide o zodpovednosť za zavinenie alebo o zodpovednosť za výsledok.“ (22)
Príčinná súvislosť je vzťah medzi dvoma javmi, kde jeden z javov je príčinou druhého a druhý zase následkom toho prvého. Môžeme povedať, že ide o vzťah akcie a reakcie, kde je vznik následku (reakcie) podmienený určitým vzťahom, súvislosťou k pôvodnému konaniu (akcii). Nie vždy je však táto súvislosť zjavná.
V oblasti medicínskeho práva však takáto pravdepodobnosť príčinnej súvislosti nie je postačujúca. „Nestačí obyčajná pravdepodobnosť príčinnej súvislosti alebo okolností nasvedčujúcich jej existenciu, ale musí byť vždy preukázaná.“ (23)
Príčinná súvislosť a jej dokazovanie patrí takmer vo všetkých právnych teóriách medi najzložitejšie aspekty v oblasti medicínskej zodpovednosti. Venujú sa jej vo významnej miere súdy a z tejto oblasti existuje bohatá judikatúra.
Každý následok má niekoľko príčin, tak ako každá  príčina má niekoľko vzájomne súvisiacich následkov. Avšak nie všetky príčiny sú rovnako významné. Niektoré z nich sú dôležitejšie a pre určitý následok rozhodujúce. Posúdenie, ktoré príčiny sú hlavné je vecou hodnotenia všetkých okolností konkrétneho prípadu. (24)
Hľadisko časovej súvislosti nie je medzi porušením právnej povinnosti škodcu a skutkovou udalosťou z ktorej vznikla škoda samo o sebe rozhodujúce. Rozhoduje vecná súvislosť príčiny a následku, pričom časová súvislosť napomáha len pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992).
„Příčinná souvislost je dána tehdy, jestliže nebýt konkrétního protiprávního úkonu, ke škodě by nedošlo. Byla-li příčinou vzniku škody jiná skutečnost, odpovědnost za škodu nenastává; příčinou vzniku škody může být jen ta okolnost, bez jejíž existence by škodlivý následek nenastal. Přitom nemusí jít o příčinu jedinou, nýbrž stačí, jde-li o jednu z příčin, která se podílí na nepříznivém následku, o jehož odškodnění jde, a to příčinou podstatnou. Příčinná souvislost mezi protiprávním úkonem (opomenutím) a poškozením zdraví musí být však najisto postavena a nestačí tu pouhá pravděpodobnost.“ (25)

Zavinenie

Posledným predpokladom, ktorý sa viaže na vznik zodpovednosti je zavinenie ako subjektívny predpoklad jej vzniku. „Zavinenie v občianskom sa všeobecne dá charakterizovať ako vnútorný (psychický) vzťah konajúceho subjektu k vlastnému protiprávnemu úkonu. Pričom zavinenie ako psychický vzťah sa zakladá na spojení prvkov vedomia (rozumové, rozpoznávacie prvky) a prvkov vôle (ovládacie, určovacie prvky).“ (26)

Medzi jednotlivými formami a stupňami zavinenia môžeme rozlišovať na základe toho, ktorý z týchto prvkov a do akej miery prevládol nad ďalšími. Pritom zavinenie sa obvykle rozdeľuje na:

a)    úmysel (dolus) :
-    priamy (dolus directus) – konajúci chcel spôsobiť škodu,
-    nepriamy (dolus indirectus) – konajúci vedel, že je možné že škodu spôsobí a pre prípad, že sa tak stane bol s tým uzrozumený;

b)    nedbanlivosť
-    vedomá – konajúci nechcel spôsobiť škodu, avšak vedel, že ju spôsobiť môže, no bez primeraných dôvodom sa spoliehal, že je nespôsobí, (príklad: Súdy stanovili aj mieru zavinenia lekára s tým, že ten vedel, že môže svojím konaním spôsobiť následok (ku ktorému aj došlo), ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že takýto následok nevznikne. Tým, že v kritickej dobe ako hlavný operatér preparáciu dostatočne neozrejmil a od steny cysty neoddelil nerv, ho takto pri odstrihávaní časti steny cysty s nervom zrastenej spoluresektoval. Zjavne tak pochybil v operačnej technike, pričom jeho zavinenie v tomto smere bolo adekvátne uvedeným skutočnostiam kvalifikované ako vedomá nedbanlivosť.(27))
-    nevedomá – konajúci škodu spôsobiť nechcel a ani, že ju spôsobiť môže, avšak vzhľadom na okolnosti a svoje okolnosti a pomery o tom vedieť mal a mohol.

„Kým  samotné vymedzenie pojmov úmysel a nedbanlivosť je prevzaté z trestného práva, na účely občianskeho práva je potrebné vychádzať z nevedomej nedbanlivosti, vzhľadom na to, že jedine nevedomá nedbanlivosť sa podľa § 420 ods. 3 OZ predpokladá.“ (28)
Občiansky zákonník je teda založený na princípe zodpovednosti za predpokladané (prezumované) nedbanlivostné zavinenie. To znamená, že poškodený musí preukázať, že došlo k porušeniu istej právnej povinnosti, ktoré následne podmienilo vznik škody. Naopak škodca, ktorý ak sa chce zbaviť zodpovednosti, nesie dôkazné bremeno. Musí sa vyviniť, dokázať teda, že danú škodu nezavinil. Domnienka predpokladaného zavinenia sa však vzťahuje výhradne na nedbanlivosť, nie na úmysel (R 34/1969). Ak teda poškodený tvrdí úmysel škodcu smerujúci ku vzniku škody, je povinný toto tvrdenie dokázať. (29)
Pri posudzovaní nedbanlivosti ako subjektívneho predpokladu zavinenia je nutné vychádzať z objektívnych kritérií. Je potrebné dokázať nielen to, že daná osoba postupovala a vykonala všetko podľa svojich najlepších individuálnych schopností a znalostí, ale aj posúdiť to, či by takéto konanie v danej situácii zvolila rozumne sa správajúca osoba ako zodpovedný subjekt.
V medicínskom práve sa to zohľadňuje ako diferencovanosť objektívneho kritéria hodnotenia zavinenia, ktoré spočíva v osobitnom statuse lekára, zdravotnej sestry resp. zdravotníckeho zariadenia. Subjekty v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti majú určitý osobitý rozsah špeciálnych znalostí. Preto sa ich konanie posudzuje ako konanie „priemerného“ lekára či zdravotnej sestry. Aj v zahraničných právnych poriadkoch sa pri skúmaní zavinenia lekára prihliada na zachovanie určitých štandardov konania „rozumného (riadneho) lekára“. (30)

V dnešnej téme sme zámerne vynechali jednu dôležitú časť, ktorou sú okolnosti vylučujúce protiprávnosť a to preto, lebo je natoľko závažná, že sme sa rozhodli jej podrobnejšie venovať celú budúcu časť.

Poznámky:

(1) Porovnaj: Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. 1. vydanie, Bratislava, Veda, 2008, s. 295
(2) Porovnaj: Lazar, J. a kol.: Občianske právo hmotné 2. 3.vydanie, Bratislava, Iura Edition, 2006, s.304
(3) Jehlička, O. - Švestka, J. - Škárová, M. a kol.: Občanský zákoník. Komentář. 9.vydanie, Praha, C.H. Beck, 2004, s.578
(4) Porovnaj: Jehlička, O. - Švestka, J. - Škárová, M. a kol.: Občanský zákoník. Komentář. 9.vydanie, Praha, C.H. Beck, 2004, s.578 - 579
(5) Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 20 Cdo 1499/2000
(6) Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. 1. vydanie, Bratislava, Veda, 2008, s. 296
(7) Príloha č. 4 k zákonu č. 578/2004 Z. z o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(8) Pozri tiež: Mithlönder, M.: Vymezení rizika a odpovědnosti ve zdravotnictví, Zdravotnictví a právo. Ročník IV, 2000, 05, s. 7
(9) Porovnaj: Mach, J.: Medicína a právo. 1. vydanie, Praha, C. H. Beck, 2006, s. 53
(10) Kováč, P.: Súdne lekárstvo pre právnikov. 1. vydanie, Bratislava, Iura  Edition, 2005, s. 301
(11) Vlček, R. – Hrubešová, Z.: Zdravotnícke právo. 1.vydanie, Bratislava, Epos, 2007, s.200, 208
(12) Porovnaj: Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. 1. vydanie, Bratislava, Veda, 2008, s. 298
(13) Jehlička, O. - Švestka, J. - Škárová, M. a kol.: Občanský zákoník. Komentář. 9.vydanie, Praha, C.H. Beck, 2004, s 579
(14) Porovnaj: Barancová, H. a kol. : Medicínske právo. 1. vydanie, Bratislava, Veda, 2008, s. 298
(15) Porovnaj: Holub, M. a kol.: Odpovědnost za škodu v právu občanském, pracovním, obchodním a správním. Praha, Linde, 2003, s. 17
(16) Porovnaj: Knap, K. – Švestka, J.: Ochrana osobnosti podle československého občanského práva. Praha, Panorama, 1989, s. 121
(17) Pozri tiež: Gecík, K.: Právna zodpovednosť v zdravotníctve a medicíne. Martin, Osveta, 1984, s. 89
(18) Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. 1. vydanie, Bratislava, Veda, 2008, s. 299
(19) Porovnaj: Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. 1. vydanie, Bratislava, Veda, 2008, s. 300
(20) Lazar, J. a kol: Občianske právo hmotné 2. 3.vydanie, Bratislava, Iura Edition, 2006, s. 308.
(21) Porovnaj: Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. 1. vydanie, Bratislava, Veda, 2008, s. 300 - 302
(22) Gecík, K.: Právna zodpovednosť v zdravotníctve a medicíne. Martin, Osveta, 1984, s. 89
(23) Jehlička, O. - Švestka, J. - Škárová, M. a kol.: Občanský zákoník. Komentář. 9.vydanie, Praha, C.H. Beck, 2004, s 580
(24) Porovnaj: Rozhodnutí Nejvyššího soudu 5 Cz 39/1965
(25) Rozsudek Nejvyššího soudu sp. zn. 25 Cdo 1062/2002
(26) Vlček, R. – Hrubešová, Z.: Zdravotnícke právo. 1.vydanie, Bratislava, EPOS, 2007, s. 210
(27) Usnesení Nejvyššího soudu ze dne 6. 4. 2005, sp. zn. 3 Tdo 321/2005
(28) Jehlička, O. - Švestka, J. - Škárová, M. a kol.: Občanský zákoník. Komentář. 9.vydanie, Praha, C.H. Beck, 2004, s 581
(29) Pozri tiež: Holub, M. a kol.: Odpovědnost za škodu v právu občanském, pracovním, obchodním a správním. Praha, Linde, 2003, s. 21
(30) Porovnaj: Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. 1. vydanie, Bratislava, Veda, 2008, s. 305

foto: nurfaisza.files.wordpress.com




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 3+8 =


-- žiadne príspevky --