Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti - 2. časť | Medicínske právo
              

Články


Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti - 2. časť


 | 16.5.2010 | komentárov: 0

Ako sme minule sľúbili, tak dnes sa budeme venovať ďalšiemu druhu zodpovednosti a to občianskoprávnej. Povieme si niečo o pojme, o dvoch najvýznamnejších koncepciách a stručne spomenieme aj jej funkcie, niečo o občianskoprávnej prevencii a na záver sa budeme venovať zodpovednosti v medicíne a jej teóriám, ktoré sa vyvinuli v rôznych štátoch.

Obrazok Pojem občianskoprávna zodpovednosť


Pojem zodpovednosť je veľmi rozsiahly pojem. Podľa zásady „causum sentit dominus“, ktorú obsahujú mnohé právne poriadky, ten, kto utrpí škodu, v zásade ju sám aj musí znášať. Avšak, túto zásadu zároveň rôznymi spôsobmi mnohokrát prelamuje každý právny poriadok.(1)
Právny poriadok vždy ustanovuje určité práva a tak isto aj povinnosti a na ich ochranu vytvára určité garancie a zabezpečuje nápravu pre prípady, keď dôjde k ich porušeniu či ohrozeniu. Ak teda určitý subjekt utrpí škodu a zároveň sú naplnené určité podmienky stanovené právnym poriadkom, ten poškodenému subjektu priznáva právo na náhradu škody. Síce povinnosť nahradiť škodu Občiansky zákonník výslovne neupravuje, v § 420 uvádza, že: „Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti”. V občianskom zákonníku je teda pre vzťahy týkajúce sa práv alebo povinností nahradiť škodu, používaný pojem „zodpovednosť“.
Dnešná právna veda chápe zodpovednosť spravidla ako určitú následnú právnu povinnosť, ktorá vzniká subjektu, v dôsledku porušenia (alebo ohrozenia) prvotnej právnej povinnosti vyplývajúcej pre neho zo zákona alebo inej právnej skutočnosti.(2)
K tejto teórii sa prikláňa aj Lazar a kolektív autorov v učebnici Občianskeho práva. Na rozdiel od neho, Eliáš, ako uvádza v knihe Občanský zákoník – Velký akademický komentář, ju nepokladá za správnu. Podľa neho ani Občiansky zákonník sa jej sám nedrží, lebo ako „zodpovednosť“ označuje aj prípady povinnosti nahradiť škodu spôsobenú pri výkone vlastného práva, prípady kde vôbec nejde o dôsledok porušenia právnej povinnosti, ale aj prípady kde ide o jednoduchú, primárnu povinnosť, napríklad povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie. Z toho teda vyplýva, že pojem „zodpovednosť“ nie je vždy výhradne spojený so sekundárnou, sankčnou povinnosťou, ani s porušením právnej povinnosti. Podľa niektorých ustanovení osoba zodpovedá dokonca aj za to že koná podľa práva (napríklad § 633 Občianskeho zákonníka, ktorý hovorí o zodpovednosti zhotoviteľa diela).
Môžeme si teda položiť otázku či osoba zodpovedá za splnenie právnej povinnosti alebo za jej porušenie. (3) V našej právnej vede boli vytvorené viaceré koncepcie právnej zodpovednosti. Z nich sa vyčlenili dve najvýznamnejšie koncepcie, pričom obe za moment jej vzniku považujú iný okamih, zároveň odlišne riešia jej povahu a podstatu pôsobenia.
Prvá z nich vychádza z už spomínaného tvrdenia, že právnu zodpovednosť možno chápať ako následnú sekundárnu právnu povinnosť, ktorá povinnému subjektu vzniká po porušení právnej povinnosti, ktorá mu bola primárne uložená. Ide teda o sankciu, ktorá predtým v právnom vzťahu neexistovala. Podstata zodpovednosti spočíva vo vzniku nepriaznivého právneho následku, ktorý ma úlohu postihnúť toho, kto porušil pôvodnú právnu povinnosť.
Druhá zase chápe právnu zodpovednosť ako „hrozbu sankcie“, ako neoddeliteľnú súčasť každého právneho vzťahu, ktorá je prítomna od jeho vzniku až po jeho zánik. Teda zodpovednosť je tu skôr ako hrozba sankciou než ako priama sankcia, ktorá sa aktivizuje v momente porušenia povinnosti. Podľa tejto koncepcie, povinný subjekt, zodpovedá za to, že svoju povinnosť splní. (4)
Napriek tejto rozdielnej terminológii právnych teoretikov si myslím, že je možné povedať, že obe tieto koncepcie majú svoje určité opodstatnenie, vzhľadom na to, že tak ako sú prípady, keď sa zodpovedá za splnenie právnej povinnosti, tak sú aj prípady, keď sa zodpovedá za jej nesplnenie. V praxi sa však vyskytujú i situácie, kedy osoba (fyzická alebo právnická) nesie zodpovednosť aj za situáciu a škodu, ktorú nespôsobila svojim konaním, ide o tzv. absolútnu objektívnu zodpovednosť, ktorej nie je možné sa zbaviť.

Funkcie zodpovednosti a prevencia

Funkcie zodpovednosti

Zodpovednosť v občianskom práve plní určité funkcie. Medzi tie na ktoré sa zameriava patria:

Reparačná - ujma, ktorá vznikla poškodenému musí byť zo strany zodpovedného subjektu v plnom rozsahu nahradená, buď vo forme peňažnej = relutárnej, alebo uvedením do predošlého stavu = restitutio in integrum,
Satisfakčná - len pri nemajetkovej ujme, zadosťučinenie, úhrada bolestného, sťaženie spoločenského uplatnenia,
Preventívna - prevenčná – jej cieľom je minimalizácia, resp. eliminovanie vzniku ujmy na zdraví, živote alebo majetku pacienta, bližšie o nej hovoria § 415-420 občianskeho zákonníka.

U nás občianskoprávna zodpovednosť neplní represívnu funkciu, čiže trestajúcu, náhradu škody priznaná len do takej výšky v akej vznikla.
V Spojených štátoch je naopak situácia odlišná. Tam je porušenie občianskych práv považované za veľmi významné. Je síce pravdou, že do výšky náhrady škody sa započítava aj honorár advokátov, ktorí zastupujú obe strany a tvorí tretinu až polovicu tejto čiastky. No v dnešnej dobe je celkom bežné, že sú požadované a aj prisudzované čiastky vo výške miliónov amerických dolárov. (5)

Občianskoprávna prevencia

Občianske právo, okrem toho, že vytvára mechanizmus nápravy práv porušených, alebo ohrozených nežiaducim zásahom, taktiež sa venuje predchádzaniu ich vzniku.
Občianskoprávnu prevenciu môžeme chápať v dvojakom zmysle:
- Ako všeobecnú povinnosť fyzických a právnických osôb odvrátiť porušovanie právnych povinností, ktoré podľa nadobudnutých skúseností môžu mať za následok vznik škody, prípadne bezdôvodného obohatenia,
- Ako špeciálne povinnosti odvrátiť už konkrétnu hrozbu vzniku škody alebo bezdôvodného obohatenia (špeciálna prevencia). (6)

Na zásadu prevencie je kladený dôraz v celom obsahu občianskeho zákonníka. Táto je konkrétne vyslovená napríklad v § 3, ktorý hovorí, že ani výkon práv a povinností vyplývajúcich z právneho poriadku, nesmie bez dôvodu zasahovať do práv alebo oprávnených záujmov iných. Ďalším ustanovením je § 43, podľa ktorého účastníci zmluvných vzťahov sú povinní už pri úprave takýchto vzťahov na to, aby odstránili všetko čo by neskôr mohlo viesť ku vzniku rozporov. Síce toto ustanovenie samo o sebe neobsahuje právnu sankciu, jeho porušením môže dôjsť ku neplatnosti zmluvy podľa § 37.
Avšak najväčší dôraz na prevenciu je kladený práve pri úprave zodpovednosti za škodu. Občiansky zákonník upravuje v § 415 všeobecnú preventívnu povinnosť a následne v § 417 až 419 osobitné (špeciálne) preventívne povinnosti.
Všeobecná preventívna povinnosť je právnou povinnosťou každého konať tak, aby nedošlo ku škodám na zdraví, majetku, právach iného, prírode alebo životnom prostredí. Preto je každý povinný pri svojom konaní zachovávať s ohľadom na konkrétne okolnosti vždy taký stupeň pozornosti, bedlivosti a ohľaduplnosti, ktorý je schopný zabrániť vzniku škôd.
V § 417 ďalej Občiansky zákonník upravuje osobitnú preventívnu povinnosť odvrátiť hroziacu škodu. Táto povinnosť sa vzťahuje na toho, komu škoda hrozí.
Ďalším prípadom špeciálnej preventívnej povinnosti je konanie v krajnej núdzi a nutnej obrane. Tá hovorí o tom, že za škodu nezodpovedá ten, kto ju spôsobil v prípadoch keď odvracal priamo hroziace nebezpečenstvo, alebo v nutnej obrane proti hroziacemu alebo trvajúcemu útoku. Musia však byť splnené určité podmienky.
Odvracanie škody býva často spojené s vynaložením určitých nákladov, poprípade so vznikom škody u toho, kto konal podľa ustanovení o špeciálnej prevencii. Občiansky zákonník v takýchto prípadoch poskytuje:
- Náhradu účelne vynaložených nákladov,
- Náhradu škody, ktorú utrpel pri odvracaní hroziacej škody, najviac v rozsahu zodpovedajúcom škode, ktorá bola odvrátená.
Právo na náhradu týchto nákladov alebo škody je možné uplatniť nielen voči tomu, kto spôsobil hroziace nebezpečenstvo, ale aj voči tomu, v koho záujme tento subjekt konal.

Zodpovednosť v medicíne

Pri výkone medicínskych úkonov vznikajú mnohé problematické situácie v súvislosti s vymedzením povinnosti a následne aj zodpovednosti. Mnohokrát lekár koná jednak pod nátlakom času ale aj okolností, pričom musí postupovať dostatočne rýchlo a nie je vylúčené, že v takýchto situáciách na niečo môže zabudnúť, prípadne urobiť nejaký úkon „navyše“.
Čo teda v takýchto prípadoch už je porušením povinnosti a čo je ešte jej nesplnením? Alebo inak povedané: Čo lekár už urobiť nemal alebo čo ešte naopak urobiť mal?
Každý z takýchto prípadov, kde je tvrdené porušenie povinnosti v súvislosti s medicínskym úkonom je potrebné posudzovať vždy individuálne a citlivo, aby nedošlo ani k poškodeniu práv na strane pacienta, ale ani na strane lekára.
Právna zodpovednosť pri medicínskych úkonoch má vlastné špecifiká súvisiace s osobitným charakterom starostlivosti o život a zdravie človeka. (7) „Činnosť lekára býva chápaná ako činnosť, ktorú právo dovoľuje, inak by totiž išlo o trestné činy proti životu a zdraviu.“ (8)
Vo všeobecnosti je možné hovoriť o troch teóriách právnej zodpovednosti v medicíne. A to : francúzskej, nemeckej a americkej. (9)

Francúzska teória

Francúzska teória vylučuje protiprávnosť činu preto, lebo ide o zákrok vykonaný v rámci lekárskej profesie a tento zákrok bol vykonaný za účelom, ktorý schvaľuje právny poriadok. Avšak kladie sa dôraz na to, že liečba musí prebiehať podľa pravidiel lekárskej vedy. Táto teória vychádza z klasického francúzskeho ponímania trestnej zodpovednosti. Teda súhlas poškodeného ako okolnosť vylučujúca protiprávnosť sa uznáva len v minimálnom množstve prípadov, no určite sa nevzťahuje na delikty týkajúce sa života a zdravia. Lekár sa nemôže dovolávať súhlasu pacienta, jeho činnosť je zákonom dovolená. Musí však dbať na predpisy oficiálnej medicíny, najmä ak určitú činnosť nedovoľujú a naopak ak určujú dovolené spôsoby zákrokov. Súhlas pacienta je potrebný pri hospitalizácii, inak by išlo o obmedzovanie osobnej slobody.

Nemecká teória

V nemeckej teórii takisto platí, že lekár má povinnosť poskytovať lekársku pomoc. Avšak pri jej poskytovaní je pomerne voľný v rozhodovaní. Môže pomoc odmietnuť za predpokladu, že je presvedčený o tom, že medzi ním a pacientom nie je vzťah dôvery potrebný pre zdravotnú starostlivosť. To ale samozrejme neplatí pre prípady krajnej núdze, inak by sa lekár mohol dopustiť aj trestného činu.
V Nemecku a Rakúsku sa rozlišujú dva druhy zodpovednosti, a to:
- Zodpovednosť zmluvná – základom je zmluva o poskytnutí zdravotnej starostlivosti, nastáva porušením povinností vyplývajúcich zo zmluvy,
- Zodpovednosť deliktná – každá zdravotná starostlivosť je zásahom do telesnej integrity, každý zásah bez informovaného súhlasu je protiprávnym konaním, nastáva porušením povinností vyplývajúcich z objektívneho práva. (10)
Pre nemeckú teóriu je teda rozhodujúci súhlas pacienta. Na rozdiel od francúzskej úpravy súhlasu pacienta ktorý predchádza trestnému činu obmedzovania slobody, v nemeckom práve ide o súhlas týkajúci sa podstaty veci. To znamená, že pacient musí byť poučený nielen o povahe a význame zákroku, ale aj všetkých možných následkoch, možných komplikáciách aj dôsledkoch keby sa zákroku nepodrobil.
Ak pacient odmietne navrhovanú liečbu, lekár to musí rešpektovať. Samozrejme existujú aj výnimky, ako je krajná núdza a napríklad infekčné choroby, tu sú však presne stanovené pravidlá. Na druhej strane nemecké právo má aj účinný systém sankcií, najmä pri poistení a sociálnom zabezpečení, kde je presne stanovené, kedy a aké nároky poistenec stráca ak nesúhlasí s terapeutickými opatreniami.

Americká teória

V americkej teórii, konkrétne v Spojených štátoch amerických, je zodpovednosť lekárov upravená v jednotlivých štátoch samostatne. Vychádza sa z predpokladu, že ide o zmluvu medzi pacientom a lekárom. Lekárska činnosť sa berie ako štátom povolená činnosť na ktorú je vydávaná licencia. Trestná zodpovednosť za vykonaný zákrok neprichádza do úvahy, pretože ide o čisto zmluvný vzťah. Avšak pacient musí byť informovaný omnoho detailnejšie ako v Európe. Tento názor bol publikovaný už v roku 1914 v súdnom rozhodnutí Schloendorff v. Society of New York Hospital, 211 NY 125, 105 N.E. 92. Taktiež americké súdy dbajú na to aby bol informovaný súhlas daný skôr ako lekár začne s liečbou pacienta. Pacient má taktiež možnosť odmietnuť právo byť informovaný a v takom prípade môže preniesť právo rozhodnúť za seba na lekára alebo tretiu osobu. Tieto prípady musí lekár úplne presne zdokumentovať ak nechce riskovať možnú náhradu škody. (11)

Stav v SR

Medicínske právo na Slovensku neobsahuje vo svojej teórii delenie zodpovednosti na zmluvnú a deliktnú v takom zmysle ako zahraničné právne poriadky. „Zodpovednosť lekára prípadne zdravotníckeho zariadenia vo vzťahu k pacientovi je vnímaná nie ako porušenie zmluvných povinností vyplývajúcich z dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti uzavretej medzi lekárom prípadne zdravotníckym zariadením a pacientom, ale ako deliktná zodpovednosť za ujmu (škodu) spôsobenú pacientovi či už zavineným protiprávnym konaním alebo právne relevantnou škodnou udalosťou. Zmluvná, ako aj mimozmluvná zodpovednosť sú z hľadiska aplikácie príslušných inštitútov náhrady škody (napr. premlčanie, dôkazné bremeno atď.) posudzované na rozdiel od vyššie uvádzaných zahraničných právnych úprav rovnako, v dôsledku čoho sa v slovenskom medicínskom práve nevyvinula potreba striktného rozlišovania zmluvnej a deliktnej zodpovednosti vo vzťahu lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient.“ (12)

Nabudúce si povieme viac o predpokladoch potrebných pre vznik občianskoprávnej zodpovednosti, čo všetko musí byť splnené, aby mohla byť táto zodpovednosť vyvodená.


Poznámky:

(1) Porovnaj: Lazar, J. a kol.: Občianske právo hmotné 2. 3.vydanie, Bratislava, Iura Edition, 2006, s. 301
(2) Pozri tiež: Eliáš, K. a kol.: Občanský zákoník – Velký akademický komentář. 1.vydanie, Praha, Linde Praha, 2008, s. 790
(3) Pozri tiež: Eliáš, K. a kol.: Občanský zákoník – Velký akademický komentář. 1.vydanie, Praha, Linde Praha, 2008, s. 791
(4) Porovnaj: Lazar, J. a kol.: Občianske právo hmotné 2. 3.vydanie, Bratislava, Iura Edition, 2006, s. 301 - 302
(5) Porovnaj: Císařová, D.: Právní odpovědnost lékaře (Podněty zahraniční teorie a praxe), Zdravotnictví a právo. Ročník I, 1997, 02, s 8.
(6) Pozri tiež: Jehlička, O. - Švestka, J. - Škárová, M. a kol.: Občanský zákoník. Komentář. 9.vydanie, Praha, C.H. Beck, 2004, s.570
(7) Pozri tiež: Drgonec, J. a Holländer, P.: Moderná medicína a právo. 2. vydanie, Bratislava, Obzor ,1988, s. 197
(8) Císařová, D.: Právní odpovědnost lékaře (Podněty zahraniční teorie a praxe), Zdravotnictví a právo. Ročník I, 1997, 02, s 2.
(9) Porovnaj: Císařová, D.: Právní odpovědnost lékaře (Podněty zahraniční teorie a praxe), Zdravotnictví a právo. Ročník I, 1997, 02, s 2, 6-8.
(10) Pozri tiež: Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. 1. vydanie, Bratislava, Veda, 2008, s.291-292
(11) Porovnaj: Císařová, D.: Právní odpovědnost lékaře (Podněty zahraniční teorie a praxe), Zdravotnictví a právo. Ročník I, 1997, 02, s 2, 6-8
(12) Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. 1. vydanie, Bratislava, Veda, 2008, s. 292-293

foto: storage.sxc.hu



 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 9+5 =


-- žiadne príspevky --