Právna úprava umelého prerušenia tehotenstva v nadväznosti na nález Ústavného súdu | Medicínske právo
              

Články


Právna úprava umelého prerušenia tehotenstva v nadväznosti na nález Ústavného súdu


 | 16.5.2010 | komentárov: 0

Bolo 4. decembra 2007 a priestory Ústavného súdu v Košiciach zaplnilo mnoho novinárov, študentov práva, ústavných expertov. Ústavný súd v tento deň vyniesol svoje najemotívnejšie rozhodnutie. Nerozhodovalo sa tu len o nejakom práve, rozhodovalo o tom najdôležitejšom – o ľudskom živote, bez ktoré nemôžu byť uplatnené žiadne iné práva. Vypracovanie stanoviska v tejto veci Ústavnému súdu trvalo 6 rokov. Verejnosťou bolo konanie často mylne vnímané ako snaha úplne zrušiť možnosť umelého prerušenia tehotenstva. V náleze Ústavný súd Slovenskej republiky potvrdil ústavnosť zákona o umelom prerušení tehotenstva a vyslovil neústavnosť vykonávacej vyhláška k príslušnému zákonu....

Obrazok

Nález Ústavného súdu PL. ÚS 12/01 o umelom prerušení tehotenstva

V roku 2001 podala skupina 31 poslancov návrh na začatie konania podľa článku 125 písm. a) a b) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 4 , § 6, § 7, § 8, § 10 a § 11 zákona Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva a o súlade § 4, § 5 ods. 2 a 3 a § 9 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva č. 74/1986 Zb., ktorou sa tento zákon vykonáva o súlade s čl. 15 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a o súlade § 2 ods. 3 vyhlášky s čl. 123 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s § 4 a § 12 zákona.

Analýza pojmov hodnota, ústavná hodnota, princíp

Podľa článku 15 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na život, ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. (1) Už na prvý pohľad je jasné, že ústavodarca rozlišuje medzi právom každého na život a právom na ochranu pred narodením. Počatý plod nezodpovedá pojmu „každý“. Práve druhá veta príslušného odseku mala byť predmetom analýzy Ústavného súdu. Respektíve analýzy, či príslušný interrupčný zákon spĺňa požadovanú ochranu plodu. Kľúčovú úlohu zohráva hlavne § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva, podľa ktorého sa žene umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody. (2) Predmetom analýzy malo byť najmä posudzovanie spomínaného paragrafu z hľadiska jeho súladu s druhou vetou článku 15 ods. 1.
Ústavný súd poňal rozlíšenie viet článku 15 ods. 1 ústavy nasledovne. Právo na život chápe ako osobný, subjektívny nárok a ochranu nenarodeného ľudského života ako objektívnu hodnotu. V nasledujúcom texte upozornil, na to , že druhá veta článku 15 nemôže byť vnímaná ako proklamácia, ústava totižto nie je dokumentom, obsahujúcim normatívne irelevantné proklamácie, ale je dokumentom, obsahujúcim priamo aplikovateľné normy, princípy a hodnoty. Ochrane narodeného ľudského života priznáva status ústavnej hodnoty a potrebe chrániť túto hodnotu je tak priznaný normatívny status na úrovni ústavného imperatívu. (3)
A čo je princíp? Predsa najvyššia hodnota spoločnosti, základná zásada, s ktorou musia byť všetky ostatné zásady právneho poriadku v súlade.(4) Ako ale Ústavný súd od týchto tvrdení odvodil rozhodnutie, že právna úprava interrupcií je v súlade s s ústavou? Súčasná úprava umelého prerušenia nie je v súlade so spomenutým princípom. A už vôbec neposkytuje dostatočnú ochranu nenarodenému ľudskému životu. Podľa Ústavného súdu je dostatočnou ochranou § 7 interrupčného zákona, pričom § 7 upravuje iba postup pri vykonávaní umelého prerušenia tehotenstva. Podmienky na vykonanie sú upravené v § 4 tohto zákona. Podľa § 7 „ochrana“ spočíva v štyroch krokoch. Žena musí najprv o umelé prerušenie tehotenstva písomne požiadať. Následne sa podrobí lekárskemu vyšetreniu a absolvuje pohovor s lekárom, súčasťou ktorého je poučenie o možných zdravotných dôsledkoch umelého prerušenia tehotenstva. Po pohovore s lekárom musí žena na zákroku trvať a následne uhradiť poplatok v zmysle § 11 zákona o umelom prerušení tehotenstva. (5) O zákroku vykonanom žene vo veku od 16 do 18 rokov vyrozumie zdravotnícke zariadenie jej zákonného zástupcu.(6) Nič viac. Tu sa ochrana končí. Respektíve voči samotnej matke ani nezačína. Podľa ústavných sudcov je totiž v poriadku, keď nenarodený ľudský život chráni aspoň nepriamo, teda ako súčasť matky.
V prípade vyslovenia nesúladu § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva s ústavou, bolo potrebné vysloviť aj nesúlad ostatných napadnutých právnych noriem s ústavou, keďže svoj základ majú v § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva. Navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal nález, v ktorom by vyslovil, že ustanovenia § 4, § 6, § 7, § 8, § 10 a § 11 zákona o umelom prerušení tehotenstva a ustanovenia § 4, § 5 ods. 2 a 3 a § 9 vyhlášky nie sú v súlade s čl. 15 ods. 1 a 4 ústavy a ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky nie je v súlade s čl. 123 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a s § 4 a § 12 zákona o umelom prerušení tehotenstva, keďže spomínané ustanovenia majú svoj základ práve v § 4 zákona. (7)

Ochrana nenarodeného ľudského života

Hoci by sme priali argumentáciu, že pred narodením ide iba o potenciálny ľudský život, podľa môjho názoru, existuje legitímny záujem spoločnosti vyplývajúci z ústavného imperatívu, vyjadreného v článku 15 a to po celú dobu trvania tehotenstva a teda už od počatia. Ústava nehovorí o ochrane od istého štádia.
Samozrejme túto vetu ústavy je možné vykladať aj tak, že chránený je len už vzniknutý konkrétny ľudský život, ako to poňal Ústavný súd, aj keď rozporne v náleze tvrdí, že nie je jeho úlohou odpovedať na otázku, kedy sa začína ľudský život. Pričom do textu nálezu bolo zakomponované aj vyjadrenie bioetika, ktorého analýza vychádzala z názoru, že „osobou je až bytosť obdarená schopnosťou myšlienkovej sebareflexie, s ktorou súvisí slobodná vôľa a svedomie“.(8) Avšak túto schopnosť nemá plne vyvinutú ani dieťa určitú dobu po narodení.
Rovnako hranica 12 týždňov nie je nijako vedecky podložená, je bez racionálneho odôvodnenia a je umelo vytvorená. „Nepriznať jedenásťtýždňovému životu ochranu, na ktorú má nárok život o dva týždne starší, je rovnako iracionálne, absurdné a svojvoľné ako zakázať otroctvo vo vzťahu k deťom do alebo nad pätnásť rokov alebo ľuďom s IQ do alebo nad 80.“ (9) Podľa môjho názoru však skúmanie počiatku vzniku života nie je podstatou a zmyslom príslušného ustanovenia, aj keď je to otázka nesporne dôležitá.

Hranica medzi právom ženy na súkromie a ochranou nenarodeného ľudského života

Pri právnej ochrane nenarodeného ľudského života prichádza k stretu dvoch ústavných práv – práva na život a práva ženy slobodne sa rozhodnúť o pokračovaní svojho tehotenstva ako nemateriálnej hodnoty súkromnej povahy chránenej čl. 19 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť iba v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. (10)
Súčasný interrupčný zákon v nadväznosti nález Ústavného súdu uprednostňuje právo na súkromie tehotnej ženy pred ochranou plodu aj napriek tomu, že ochranu života považuje za kľúčovú hodnotu právneho štátu a odmieta toto právo kategorizovať na slabšie, či silnejšie. Súčasná spoločnosť teda právo na pohodlie ženy kladie výhradne pred ústavný princíp ochrany nenarodeného ľudského života. Na podporu tohto tvrdenia využil Ústavný súd argument, že ústavný imperatív druhej vety, respektíve jeho ochrana nedosahuje intenzitu základného práva. Avšak na inom mieste nálezu priznáva tejto ústavnej hodnote plnú ústavnú ochranu. Právo na ochranu nenarodeného ľudského života nie je zaradené v ústave hneď za právom na život náhodou. Keď teda Ústavný súd chráni právo na život ako kľúčovú hodnotu slovenského právneho poriadku a priznáva hierarchiu základných práv, právo na súkromie by nemalo mať absolútnu prednosť. Rovnako ho nepovažujem za absolútne a neobmedziteľné právo.

Vyhláška k zákonu o umelom prerušení tehotenstva

Navrhovateľ napadol aj viacero ustanovení vykonávacej vyhlášky k príslušnému zákonu. Ústavný súd konštatoval, že namietané ustanovenia § 4, § 5 ods. 2 a 3 a § 9 vyhlášky vykonávajú tie ustanovenia zákona o umelom prerušení tehotenstva, ktorých protiústavnosť Ústavný súd z už uvedených dôvodov nezistil. So zreteľom na to, že tieto ustanovenia nejdú ani nad rámec zákona, ani nie sú v rozpore so zákonom, podľa Ústavného súdu nebol dôvod na to, aby vyslovil protiústavnosť týchto ustanovení vyhlášky.(11)
Ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky umožňovalo umelo prerušiť tehotenstvo z genetických dôvodov do 24 týždňov jeho trvania. Zákon o umelom prerušení tehotenstva však § 4 dovoľuje ukončiť tehotenstvo, ktoré nepresahuje 12 týždňov. Zákonné splnomocnenie podľa navrhovateľov neumožňuje vyhláškou predĺžiť 12 - týždňovú lehotu.(12)
Zákon rozlišuje dva druhy umelého prerušenia tehotenstva, a to na žiadosť tehotnej ženy podľa § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva a zo zdravotných dôvodov podľa § 5 zákona o umelom prerušení tehotenstva, pričom v rámci druhého dôvodu je ďalej rozlíšené prerušenie tehotenstva z dôvodu ohrozenia života tehotnej ženy, z dôvodu ohrozenia jej zdravia alebo zdravého vývoja plodu, alebo ak ide o geneticky chybný vývoj plodu. Tým zákon o umelom prerušení tehotenstva zakotvuje súčasne dva samostatné právne režimy úpravy prerušenia tehotenstva a v rámci druhého režimu podľa § 5 zákona ďalej tri relatívne samostatné dôvody. 12 týždňov v zmysle ustanovenia § 4 zákona sa vzťahuje iba na prerušenie tehotenstva na žiadosť ženy, nie však na prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov uvedených v ustanovení § 5 zákona. Zákon o umelom prerušení tehotenstva teda prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov neobmedzuje žiadnou lehotou, lehota bola ustanovená iba vo vyhláške. Podľa tvrdenia Ústavného súdu nebolo možné teda hovoriť o tom, že by vyhláška predlžovala zákonnú 12-týždňovú lehotu. (13)
Základnou otázkou, ktorou sa Ústavný súd zaoberal bolo teda to, či stanovenie lehoty musí byť upravené zákonom. Vzhľadom na kladnú odpoveď, bolo nutné sporné ustanovenie vyhlášky zrušiť. Lehota na vykonanie prerušenia tehotenstva predstavuje takú podstatnú otázku zákonnej úpravy, ktorá musí byť upravená iba zákonom. Ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky prekračovalo medze zákona a bolo v rozpore s čl. 123 ústavy, upravujúci kritérium, ktoré sa vzťahuje na podzákonné právne predpisy. (14)

Medzinárodné dokumenty

Z čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že zákonná úprava umelého prerušenia tehotenstva v Slovenskej republike musí byť nielen v súlade s ústavou, ale aj s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, ktoré sa dotýkajú práva na život, resp. ochrany nascitura (nenarodeného ľudského života). (15)
Ústavný súd považoval za potrebné analyzovať napadnuté ustanovenia zákona o umelom prerušení tehotenstva najmä s dotknutými ustanoveniami Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Medzinárodného paktu o ochrane občianskych a politických práv a Dohovoru o ochrane práv dieťaťa, ako aj Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien. Zo spomínaných dohovorov však Ústavný súd analyzoval len obsah práva na život, tak ako je definovaný v prvej vete ods. 1 článku 15 ústavy, čo nemalo byť hlavným predmetom nálezu.

Ochrana nenarodeného ľudského života v ostatných krajinách

Okrem iného sa v náleze Ústavný súd zaoberal právnou úpravou interrupcií v ostatných krajinách, čo pre rozhodnutie nebolo vôbec potrebné. Jeho úlohou bolo vykladať príslušné sporné články ústavy. Ak už by sme sa tým mali zaoberať, výsledkom by bol jasný. Slovensko má jednu z najliberálnejších úprav interrupcií. Väčšina krajín poskytuje nenarodenému ľudskému životu rozsiahlejšiu ochranu a to aj bez toho, aby bola takáto ochrana zakotvená v ústavách.

Vývoj interrupčnej legislatívy

Legalizácia interrupcií na území Slovenska sa datuje od roku 1957. Na decembrovej schôdzi československého Národného zhromaždenia podala poslankyňa Šťastná správu k vládnemu návrhu zákona o umelom prerušení tehotenstva, v ktorej ubezpečila poslancov, že zákon nepovedie k poklesu populácie. Odvtedy bolo len na Slovensku vykonaných 1 300 000 umelých „prerušení“ tehotenstva, čo predstavuje pri odmyslení si prípadného ďalšieho potomstva pätinu populácie. Kľúčovú úlohu tu však zohral fakt, že interrupcie boli povolené v Sovietskom zväze. Tak návrh zákona prešiel a Československo sa ešte viac priblížilo budovaniu spoločnosti podľa sovietskeho vzoru. (16)
Nasledujúci vývoj však priniesol alarmujúce výsledky. V roku 1958 bolo vykonaných okolo 12 000 umelých prerušení tehotenstva, o tri roky neskôr už dvojnásobok. Na zmiernenie nárastu boli zriadené interrupčné komisie, ktoré mali posudzovať oprávnenosť žiadostí a tiež došlo k spoplatneniu zákroku. V 60. a 70. rokoch, keď krajiny západnej Európy prijímali interrupčné zákony, na Slovensku v tomto období končilo umelým prerušením tehotenstva 27 – 31 percent tehotenstiev. Najčastejšie sa zákroku podrobili vydaté ženy s dvoma, troma a viacerými deťmi. Interrupcia sa vnímala ako forma antikoncepcie. Postupne boli zrušené interrupčné komisie. V roku 1988 bolo vykonaných toľko umelých prerušení tehotenstva, koľko detí sa narodilo v roku 2002, teda 50 000. Tu sa dostávame už na úroveň 40 percent tehotenstiev. Zákrok pritom podstupovali najčastejšie opäť vydaté ženy vo veku 20 – 24 rokov.(17)
Možno si poviete: „Prečo 1 300 000 potenciálnych ľudských životov?“ Nie každý to vníma rovnako. Pre feministky toto číslo predstavuje 1 300 000 slobodných rozhodnutí ženy a pre uctievačov Malthusa účinný spôsob udržiavania vývoja populácie v plánovanej miere. (18)

Hodný ochrany?

Ako je to teda s ochranou ústavného princípu? Azda zákonodarca nepovažuje za patričnú ochranu § 4 odsek 3, ktorá spočíva v tom, že lekár pred zákrokom ženu poučí, okrem iného aj o spôsobe použitia antikoncepčných metód a prostriedkov?
V náleze sa uvádzajú príklady ochrany plodu prostredníctvom práva tehotných žien na osobitnú starostlivosť alebo ochranu v pracovných vzťahoch, čo však stále prestavuje ochranu len ako súčasti matky. Nejde však ochranu plodu voči matke samej.
Problémom je aj určovanie trvania tehotenstva. Základom pre určovanie trvania tehotenstva je obdobie poslednej menštruácie. Čo ponecháva priestor na chybné určenie, prípadne špekulácie.
A čo samotný pojem „umelé prerušenie tehotenstva“? Na prvý pohľad bežne zaužívaný pojem, ktorý používa aj zákon. Avšak pri hlbšom zamyslení, musí dať aj laik za pravdu, že je zavádzajúci. Najmä slovo „prerušenie“ nie je presné. Veď keď sa niečo preruší, musí predsa existovať možnosť obnoviť to. Ale tu je obnova plodu vylúčená. Ide preto o umelé ukončenie tehotenstva.
Jedným z argumentov, ktorý je využívaný na podporu interrupcií je kvalita života po narodení. Na základe toho, by sme ale pripustili, že hodnota života závisí od jeho materiálnych, telesných, či duševných okolností. (19)
Ďalším často využívaným argumentom je zvýšenie počtu ilegálnych interrupcií v prípade zákazu, respektíve obmedzenia umelého prerušenia tehotenstva. V celkom súhrne, by však došlo k poklesu počtu interrupcií a rovnako by sa vylúčili prípady zbytočných umelých prerušení tehotenstva.
V neposlednom rade súčasná právna úprava zabúda ešte na jeden subjekt. Zbavuje mužov práva na ochranu počatého plodu, minimálne práva vyjadriť sa k umelému prerušeniu tehotenstva. Alebo z opačného hľadiska ich zbavuje zodpovednosti za svoje konanie.
A čo znásilnenia? Má si žena aj v prípade, že počala znásilnením dieťa nechať? Znásilnenia sú častým odôvodnením v prípade možnosti „ za interrupcie“. V konečnom dôsledku však tvoria minimálne percento z celkového počtu interrupcií. V krajinách, v ktorých právna úprava interrupcie zakazuje, prípad znásilnení tvorí výnimku.
Na základe vnímania problému interrupcií často rozdeľujeme ľudí na konzervatívcov a liberálov. Liberáli sú poväčšine za slobodnú voľbu ženy. Konzervatívne zameraní jedinci interrupcie odsudzujú. Ale nemusí to tak byť len preto, že konzervatívec, možno kresťan, si povie, že je to niečo zlé. Môže to mať aj svoje logické odôvodnenie. Ľudia sa nemusia rozdeľovať na konzervatívnych a liberálnych a na základe toho vnímať tento problém. Ide skôr o to, kde vidí ten – ktorý jedinec hranicu života. Je istá skupina ľudí, ktorá tvrdí, že život začína už od počatia. A ďalšia, ktorej hranica života sa nachádza niekde medzi počatím a narodením. Áno, prvá skupina sú väčšinou konzervatívci, k druhej patria väčšinou liberáli. Ale nemusí to tak byť preto, že všetkých životných názoroch sú príslušníkmi danej skupiny, môže to mať svoje logické odôvodnenie, odôvodnenie v hranici života. Stačí, aby si každý z nás vytvoril vlastný názor, určil bod, od ktorého sa podľa neho začína ľudský život.

Záver

Kto teda bojuje za práva nascitura? Lekár, ktorý interrupciu vykonáva? Matka, ktorá podstupuje zákrok? Spoločnosť, ktorá to všetko nielenže rešpektuje, ale s radosťou sa prispôsobuje trendu? Myslím si, že dôležitú úlohu by tu malo zohrávať centrum pre psychologické poradenstvo, aby sa umelé prerušenie tehotenstva obmedzilo len na nevyhnutné prípady, či už z hľadiska telesného alebo psychického. Ďalšou podmienkou pre povolenie interrupcie by mohlo byť deklarovanie krízovej situácie. Nie som za úplne zrušenie interrupcií, ale za sprísnenie súčasnej legislatívy a za poskytnutie nenarodenému životu vyššiu ochranu v súlade s článkom 15 ústavy.
Ústavný súd analyzoval, čo je život, kedy sa tento život začína a či má nasciturus právo na život, zaoberal sa právom na život podľa prvej vety článku 15 Ústavy Slovenskej republiky. Stotožňujem sa s názorom, že plod nepožíva ochranu podľa prvej vety článku 15 Ústavy SR. Požíva však ochranu podľa druhej vety príslušného článku, ktorému Ústavný súd priznal postavenie priamo aplikovateľnej normy, či ústavnej hodnoty. A následne zabudol na to najdôležitejšie. Zabudol pretransformovať obsah pojmu „ byť hodný “ do reálneho zákonného vyjadrenia, ktoré by fakticky chránilo nascitura.
Ústavný súd dospel k názoru, že druhá veta článku 15 je právnym princípom, ale zabudol na dôležitý fakt. Právny princíp je najvyššou hodnotou spoločnosti, základnou zásadou, s ktorou všetky ostatné zásady, na ktorých je postavený právny poriadok, musia byť v súlade. Ústavný súd predsa povýšil druhú vetu čl.15 na ústavnú hodnotu, ktorá musí byť rešpektovaná a musí požívať ústavnú ochranu. Súčasná právna úprava však vyvoláva stav nesúladu právnej úpravy umelého prerušenia tehotenstva s ústavným princípom deklarovaným samotným Ústavným súdom.



Použitá literatúra:

Právne predpisy:
PL. ÚS 12/01. O prerušení tehotenstva. č. 1/2007.

Zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb.

Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 74/1986 Zb. v znení zákona 98/1995 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb.

Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 74/1986 Zb. v znení zákona 14/2008 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb.

Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 v znení zákona č. 210/2006 Z. z.

Knižné publikácie:
KŮHN, Z.: Aplikace práva ve zložitých případech k úloze právních principů v judikatuře. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2002. 419 s. ISBN 80-246-0483-3.

Zborník:
BOGUSZAK, J. a kol.: Právní princípy – Rechtsprinzipien – Principles of law. Pelhřimov: Vydavatelství 999, 1999. 231 s. ISBN 80-901064-5-5.

Elektronické zdroje:
PROCHÁZKA, R.: O myšiach a ľuďoch. In: Impulz. [online]. 2008. no. 2. [cit. 2010-03-24]. Dostupné na internete: http://www.impulzrevue.sk/article.php?306. ISSN 1336-6955.

HANUS, M.: Čas na prerušenie. In: .týždeň. [online]. 2007. no. 40. [cit. 2010-03-24]. Dostupné na internete: http://www.tyzden.sk/casopis/2007/40/cas-na-prerusenie.html. ISSN 1336-653X.

LETTRICH, M.: Ústav, ústavná starostlivosť, ústavný súd…. In: . týždeň. [online]. 2007. [cit. 2010-03-24]. Dostupné na internete: http://blog.tyzden.sk/miroslav-lettrich/2007/12/10/ustav-ustavna-starostlivost-ustavny-sud/. ISSN 1336-653X.

HANUS, M.: Stop interrupciám! In: Pravé Spektrum. [online]. 2003. [cit. 2010-03-09]. Dostupné na internete: http://www.prave-spektrum.sk/article.php?122 ISSN 1335-8715.

PROCHÁZKA, R.: Život mladší ako 12 týždňov je bez ochrany. In: hnonline.sk. [online]. [cit. 2010-03-30]. Dostupné na internete: http://hnonline.sk/c1-22273590-radoslav-prochazka-zivot-mladsi-ako-12-tyzdnov-je-bez-ochrany.

Poznámky:

(1) Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 v znení zákona č. 210/2006 Z. z.
(2) Zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb.
(3) PL. ÚS 12/01. O prerušení tehotenstva. č. 1/2007.
(4) BOGUSZAK, J. a kol.: Právní princípy – Rechtsprinzipien – Principles of law. Pelhřimov: Vydavatelství 999, 1999. 231 s. ISBN 80-901064-5-5.
(5) PL. ÚS 12/01. O prerušení tehotenstva. č. 1/2007.
(6) Zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb.
(7) PL. ÚS 12/01. O prerušení tehotenstva. č. 1/2007.
(8) PL. ÚS 12/01. O prerušení tehotenstva. č. 1/2007.
(9) PROCHÁZKA, R.: O myšiach a ľuďoch. In: Impulz. [online]. 2008. no. 2. [cit. 2010-03-24]. Dostupné na internete: http://www.impulzrevue.sk/article.php?306. ISSN 1336-6955.
(10) Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 v znení zákona č. 210/2006 Z. z.
(11) PL. ÚS 12/01. O prerušení tehotenstva. č. 1/2007.
(12) PL. ÚS 12/01. O prerušení tehotenstva. č. 1/2007.
(13) PL. ÚS 12/01. O prerušení tehotenstva. č. 1/2007.
(14) PL. ÚS 12/01. O prerušení tehotenstva. č. 1/2007.
(15) Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 v znení zákona č. 210/2006 Z. z.
(16) HANUS, M.: Čas na prerušenie. In: .týždeň. [online]. 2007. no. 40. [cit. 2010-03-24]. Dostupné na internete: http://www.tyzden.sk/casopis/2007/40/cas-na-prerusenie.html. ISSN 1336-653X.
(17) HANUS, M.: Čas na prerušenie. In: .týždeň. [online]. 2007. no. 40. [cit. 2010-03-24]. Dostupné na internete: http://www.tyzden.sk/casopis/2007/40/cas-na-prerusenie.html. ISSN 1336-653X.
(18) HANUS, M.: Stop interrupciám! In: Pravé Spektrum. [online]. 2003. [cit. 2010-03-09]. Dostupné na internete: http://www.prave-spektrum.sk/article.php?122 ISSN 1335-8715.
(19) HANUS, M.: Stop interrupciám! In: Pravé Spektrum. [online]. 2003. [cit. 2010-03-09]. Dostupné na internete: http://www.prave-spektrum.sk/article.php?122 ISSN 1335-8715.


Autor: Ilenin Lukáš
Autor je študent 3. ročníka Právnickej fakulty UPJŠ

Forma citácie: Ilenin L.: Právna úprava umelého prerušenia tehotenstva v nadväznosti na nález Ústavného súdu, publikované na portáli www.pravo-medicina.sk, 05/2010


foto: aktualne.centrum.sk



 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 2+4 =


-- žiadne príspevky --