Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti - 1. časť | Medicínske právo
              

Články


Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti - 1. časť


 | 6.5.2010 | komentárov: 0

V tejto sérii článkov sa budeme venovať občianskoprávnej zodpovednosti v rámci medicínskeho práva. Postupne sa pokúsime komplexne vymedziť a ozrejmiť nielen jednotlivé skutkové podstaty občianskoprávnej zodpovednosti v medicínskom práve, ale aj ostatné dôležité pojmy, ktoré sú úzko spojené s danou problematikou. Medzi ne patria najmä pojmy ako právna zodpovednosť a jej druhy a funkcie, koncepcie právnej zodpovednosti v medicíne uplatňované v určitých štátoch, subjekty zodpovednosti a ich prípadné spoluzavinenie a samozrejme predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu resp. ujmu na zdraví pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti lekármi, či zdravotníckymi zariadeniami.

Obrazok Občianskoprávna zodpovednosť v medicínskom práve

Medzi predpoklady vzniku zodpovednosti patria protiprávny úkon resp. škodná udalosť, vznik ujmy/škody, existencia príčinnej súvislosti medzi nimi a zavinenie. S predpokladmi vzniku zodpovednosti sú zase prepojené ďalšie pojmy ako sú postup lege artis, okolnosti vylučujúce protiprávnosť, škoda ako skutočná škoda a ušlý zisk a s nimi spojené odškodnenie, ako aj nemajetková ujma spočívajúca vo vytrpených bolestiach alebo sťažení spoločenského uplatnenia a jej náhrada. Základnou zákonnou úpravou, ktorá sa zaoberá občianskoprávnou zodpovednosťou je Občiansky zákonník (40/1964 Zb.), no danej problematiky sa dotýkajú aj tzv. zdravotnícke zákony.

Otázka zodpovednosti sa objavuje v povedomí ľudí už odnepamäti. Napríklad už v Starom zákone, v knihe Genezis, ju výrazne vnímame v príbehu Adama po prekročení Božieho príkazu, kedy sa skryl pred Bohom. Uvedomoval si priestupok, porušenie zmluvy a nevedel aký trest bude nasledovať (Gn, 3, 1-24). Má výčitky svedomia. Rovnako i Kain po preliatí bratovej krvi bol volaný na zodpovednosť (Gn, 4, 8-16).
Problematiku zodpovednosti považujeme za jednu z najdôležitejších oblastí právnej regulácie celého právneho poriadku, nakoľko hlavným dôvodom samotného vzniku a existencie práva je ochrana života, zdravia a majetku občanov.
Právna zodpovednosť ako taká je nepochybne inštitútom, bez ktorého by sme si právny poriadok asi len veľmi ťažko vedeli predstaviť. Predstavuje veľmi účinný spôsob preklenutia nepriaznivého následku na práve alebo na právom chránenom záujme poškodeného, zaviazaním škodcu k náhrade ním spôsobenej škody.
Každé právne odvetvie upravuje vo svojich ustanoveniach sankciu za porušenie práva, nakoľko každý súbor právnych noriem upravujúci druhovo podobný okruh spoločenských vzťahov vykazuje určité osobitné vlastnosti prináležiace výlučne tomuto právnemu odvetviu. Hoci medicínske právo nie je definované ako samostatné odvetvie, môžeme povedať, že v oblasti zodpovednosti obsahuje určité konštrukcie ktoré sú pre neho typické.
Napriek tomu, že sa s medicínou či zdravotníctvom stretávame dennodenne, nie každý, ba skôr povedané málokto si uvedomuje, že všetky vzťahy, ktoré v tejto oblasti vznikajú majú aj svoj právny rozmer. Častokrát si to mnohí uvedomia až keď sa ich citeľne dotkne určitý problém. Či už ako poškodenie zdravia v dôsledku chyby lekára alebo ako napríklad stratený kabát z čakárne.
Ak hovoríme o zodpovednosti v medicínskom práve, je potrebné zobrať do úvahy, že k nej patria rôzne druhy. Tak ako tu má svoje miesto občianskoprávna zodpovednosť, tak isto tu patria aj trestná, pracovnoprávna či administratívna zodpovednosť.

Medicínske právo – pojem a pramene

Na úvod by sme si povedali pár slov o tom, čo to vlastne medicínske právo je a v ktorých právnych predpisoch by sme mohli nájsť „jeho“ ustanovenia.
„Medicínske právo predstavuje súbor právnych noriem regulujúcich spoločenské vzťahy, ktorých objektom je prevencia, ochrana zdravia jednotlivca a zlepšenie kvality jeho života odborne špecializovanými postupmi realizovanými subjektmi s osobitnými predpokladmi a subjektmi vykonávajúcimi regulačnú, sprostredkovateľskú a kontrolnú činnosť medzi fyzickou osobou, ktorej ochrana zdravia vyžaduje zákrok špecializovaného subjektu. Širšie pojmové vymedzenie medicínskeho práva predstavuje súbor normatívnych aktov zabezpečujúcich realizáciu medicínskej politiky subjektmi participujúcimi na ochrane zdravia jednotlivca.“ (1)
Táto relatívne nová oblasť v práve, hoci sa ešte len rozvíja, napriek tomu sa vo veľkej miere výrazne dotýka každého z nás. V súčasnosti málokto môže povedať, že sa viac či menej, pravidelne nestretáva so zdravotníctvom, lekárskym prostredím alebo s medicínou ako takou. Hoci životu a zdraviu patrí popredné miesto v rebríčku hodnôt azda každého človeka, oblasť medicínskeho resp. zdravotníckeho práva neexistuje v kodifikovanej podobe.
Jeho úprava je roztrúsená po mnohých právnych predpisoch s rôznou právnou silou. Tieto majú často podklad buď v rôznych medzinárodných zmluvách a dohovoroch, ktorými je Slovenská republika viazaná, alebo v predpisoch Európskej únie (smerniciach) a taktiež aj v Ústave Slovenskej republiky (ďalej len Ústava SR). (2)
Podľa Ústavy SR (3), na základe zdravotného poistenia, majú občania Slovenskej republiky právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a zdravotné pomôcky za podmienok upravených zákonom. „Termínom "zákon" sa neoznačuje jeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily.“ (4) Medzi základné zákony, upravujúce právo garantované článkom 40 Ústavy SR môžeme zaradiť:
- Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
- Zákon č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti,
- Zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
- Zákon č. 579/2004 Z. z. o záchrannej zdravotnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
- Zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
- Zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Oblasť medicínskeho práva sa vo výraznej miere prelína jednak s občianskym právom, či už hmotným alebo procesným, tak isto so správnym právom, ale aj s právom trestným a to tak isto hmotným ako aj procesným. Taktiež je pre medicínske právo charakteristické, že okrem jednotlivých „zdravotníckych zákonov“, jeho problematiku upravuje nemalé množstvo rôznych podzákonných noriem, ako nariadenia, vyhlášky alebo rôzne odborné usmernenia. Z daného vyplýva, že medicínske právo nie je možné systematicky priradiť pod niektoré z iných právnych odvetvi. Teda môžeme povedať, že v oblasti medicínskeho práva je badať výrazný interdisciplinárny charakter, pričom predmet jeho záujmu možno postrehnúť v celej škále spoločenských vzťahov upravených rôznymi právnymi normami. (5)
Môžeme povedať, že otázka zodpovednosti sa objavuje v každej sfére ľudskej činnosti. Je teda na mieste očakávať, že viac či menej výrazne vystupuje do popredia všade tam kde vznikajú určité vzťahy. Tieto vzťahy ovplyvňuje a usmerňuje vo výraznej miere.

Právna zodpovednosť a jej druhy

Zodpovednosť neexistuje len jedna, ale existuje viacero druhov. Ako dva hlavné druhy zodpovednosti môžeme uviesť morálnu a právnu zodpovednosť.
Morálna zodpovednosť je založená na právne nevynútiteľných morálnych normách. Nemožno ju uplatniť pred súdom. Môže mať podobu napríklad morálneho odsúdenia alebo opovrhnutia. Jej uplatnenie však nevylučuje uplatnenie právnej zodpovednosti.
Právna zodpovednosť je zodpovednosť vyplývajúca z právnych noriem, za ktorými stojí donucovacia moc štátu“ (6) a teda jej uplatnenia sa môžeme dovolávať na súde. Aj právnu zodpovednosť možno rozdeliť na viacero druhov.
V súvislosti s výkonom medicínskych zákrokov prichádza do úvahy hneď niekoľko druhov právnej zodpovednosti. Okrem občianskoprávnej, ktorej sa podrobnejšie budeme venovať v ďalších článkoch, to sú najmä zodpovednosť trestnoprávna, pracovnoprávna, administratívnoprávna, disciplinárna a zmluvná. Všetky tieto majú svoje nezastupiteľné miesto pri výkone zdravotnej starostlivosti, preto si myslím, že je celkom na mieste aspoň stručne ich spomenúť.

Trestnoprávna zodpovednosť

Charakter trestnoprávnej zodpovednosti v porovnaní s ostatnými druhmi zodpovednosti je špecifický v tom, že trestnoprávna zodpovednosť ako aj trestné právo sú uplatňované ako ultima ratio. Trestné právo, vychádzajúc okrem ochrannej, regulatívnej, preventívnej aj z represívnej funkcie, prichádza pri riešení právnych situácií na rad až vtedy, ak neexistuje iné právne riešenie. (7)
Uplatnenie trestnoprávnej zodpovednosti je možné aj v kombinácii s občianskoprávnou zodpovednosťou, pracovnoprávnou a administratívnoprávnou zodpovednosťou.
Na rozdiel od občianskoprávnej zodpovednosti, trestnoprávna zodpovednosť je založená na prísne individuálnej subjektívnej zodpovednosti. Zavinenie je preto nevyhnutný predpoklad vzniku trestnoprávnej zodpovednosti.
Druhou zásadnou odlišnosťou trestnoprávnej a občianskoprávnej zodpovednosti je okruh subjektov, ktorých sa tieto dva druhy zodpovednosti dotýkajú. Pri trestnoprávnej zodpovednosti sa vychádza zo zodpovednosti fyzických osôb, pretože trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb nebola ani napriek snahám v r. 2005 zavedená. V občianskoprávnej zodpovednosti je možná aj zodpovednosť zdravotníckych zariadení pri výkone lekárskych a terapeutických zákrokov v medicínskom práve.
Špecifickým prípadom sú súkromné ordinácie, kde zdravotnú starostlivosť poskytuje jeden alebo viacero súkromných lekárov. Pokiaľ prevádzkovateľom tohto zariadenia nie je osoba odlišná od daného lekára, napríklad príspevková organizácia zriadená štátom alebo samosprávou alebo obchodná spoločnosť, pojem lekár a zdravotnícke zariadenie tak označujú tú istú osobu. (8) Subjektívna zodpovednosť zásadne predpokladá zavinené protiprávne konanie, či už úmyselné alebo nedbanlivostné.
Úmysel môže mať podobu priameho úmyslu (dolus directus) alebo nepriameho úmyslu (dolus eventualis). Nedbanlivosť sa môže prejavovať ako vedomá nedbanlivosť (culpa luxuria) alebo nevedomá nedbanlivosť (culpa negligentia).
Priamy úmysel je vyjadrený spáchaním trestného činu tak, že páchateľ chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom (§ 15 písm. a) Trestného zákona).
Pri nepriamom úmysle páchateľ vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený (§ 15 písm. b) Trestného zákona).
Vedomou nedbanlivosťou sa rozumie taká forma zavinenia, kedy páchateľ vedel, že môže spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí (§ 16 písm. a) Trestného zákona).
Nevedomá nedbanlivosť je vymedzená v § 16 písm. b) Trestného zákona, kedy páchateľ nevedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.
Zavinenie je založené na dvoch zložkách, intelektuálnej a vôľovej a musí sa vzťahovať na objekt, ktorým je chránený záujem, objektívnu stránku, priťažujúce okolnosti a protiprávnosť. Trestnoprávna zodpovednosť nastupuje v prípade naplnenia objektívnych a subjektívnych znakov skutkových podstát trestných činov upravených v zákone č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Trestný zákon“).
Trestnoprávna zodpovednosť teda nastupuje v prípade spáchanie trestného činu. Trestným činom sa rozumie protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v Trestnom zákone, ak Trestný zákon neustanovuje inak (§ 8 Trestného zákona).
Pri vykonávaní medicínskych a terapeutických zákrokov dochádza najčastejšie k naplneniu skutkových podstát trestných činov proti životu a zdraviu, upravených v I. hlave Trestného zákona s názvom Trestné činy proti životu a zdraviu. Patria sem napríklad trestné činy usmrtenia, ublíženia na zdraví, neoprávnené odoberanie orgánov, tkanív a buniek a nezákonná sterilizácia a pod. Trestnoprávna zodpovednosť nastupuje v prípade spáchania trestného činu, ktorý môže byť zločinom alebo prečinom.
Trestný čin môže byť pri výkone medicínskych a terapeutických zákrokov spáchaný komisívne (konaním) alebo omisívne, teda neuskutočnením aktívnej činnosti, na ktorú bol páchateľ povinný.
„Charakteristickou črtou uplatnenia trestnoprávnej zodpovednosti v medicíne je ujma na zdraví v súvislosti s vykonávaním zákroku.“ (9)
Ujmou na zdraví sa na účely súčasného Trestného zákona podľa § 123 ods. 1 rozumie akékoľvek poškodenie zdravia iného. „Pojem ujma na zdraví ako akékoľvek poškodenie zdravia iného je však potrebné vykladať v kontexte odsekov 2 až 4 daného ustanovenia. Kvalitatívne pôjde o poškodenie zdravia iného, počas ktorého bol iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života, pričom vylúčené nie je ani to, aby k sťaženiu obvyklého spôsobu života vôbec nedošlo.“ (10)
Ublíženie na zdraví je definované v § 123 ods. 2 Trestného zákona ako poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného. „Za ublíženie na zdraví sa pokladá taký stav, ochorenie alebo poranenie, ktorý porušením normálnych telesných a duševných funkcií sťažuje výkon obvyklej činnosti alebo má iný vplyv na obvyklý spôsob života poškodeného a ktorý spravidla vyžaduje lekárske ošetrenie. Okrem podmienok, ktoré vymedzuje § 123 ods. 2 sa skutočný charakter poruchy alebo poškodenia skúma aj“ (11):
- príznakmi, bolesťami, ťažkosťami poškodeného,
- intenzitou a dobou, po ktorú sa tieto prejavovali,
- ktorý orgán a ktorá funkcia boli zasiahnuté, resp. narušené.
Ťažkou ujma na zdraví
je podľa § 123 ods. 3 Trestného zákony len vážna porucha zdravia alebo vážne ochorenie, ktorou je:
- zmrzačenie,
- strata alebo podstatné zníženie pracovnej spôsobilosti,
- ochromenie údu,
- strata alebo podstatné oslabenie funkcie zmyslového ústrojenstva,
- poškodenie dôležitého orgánu, zohyzdenie,
- vyvolanie potratu alebo usmrtenie plodu,
- mučivé útrapy alebo
- porucha zdravia trvajúca dlhší čas.
Poruchou zdravia trvajúcou dlhší čas sa na účely tohto zákona rozumie porucha, ktorá si objektívne vyžiadala liečenie, prípadne aj pracovnú neschopnosť, v trvaní najmenej 42 kalendárnych dní, počas ktorých závažne ovplyvňovala obvyklý spôsob života poškodeného. Táto porucha musí byť vážna a musí mať dlhšie trvanie. Ustanovenie § 123 ods. 4 a judikatúra používa hranicu minimálne 6 týždňov, čiže 42 dní.
Keďže výkon lekárskych zákrokov bez zásahov do telesnej integrity väčšinou nie je možný (napr. operácie), tieto zásahy sú považované za legálne pokiaľ sú vykonávané lege artis. Lekársky zákrok je štátom aprobovaný výkon povolania sledujúci liečebný cieľ, pri ktorom absentuje jeho protiprávnosť. V súvislosti s okolnosťami vylučujúcimi protiprávnosť možno výkon lekárskej činnosti zaradiť pod výkon práva a povinnosti. (12) Medicínske zákroky, ktoré sú riadne vykonané a sú v súlade so zásadou lege artis nie sú trestnými činmi ani v prípade, že po ich vykonaní nedôjde k zlepšeniu zdravia alebo ak nimi bude spôsobená ujma na zdraví či smrť.
V medicínskom práve má z okolností vylučujúcich protiprávnosť, okrem výkonu práva a povinnosti, najväčší význam dovolené riziko a súhlas poškodeného.
Podľa § 29 ods. 1 Trestného zákona súhlas poškodeného nesmie smerovať proti jeho životu a zdraviu. Súhlas poškodeného, ako okolnosť vylučujúca protiprávnosť, je však odlišný od informovaného súhlasu, ktorý predchádza výkonu lekárskeho alebo terapeutického zákroku. Otázka súhlasu poškodeného je preto v medicínskom práve trochu komplikovanejšia z toho dôvodu, že lekárske zákroky vo všeobecnosti smerujú proti životu a zdraviu.
Dovolené riziko vylučuje protiprávnosť lekárskeho zákroku vtedy, ak niekto v súlade s dosiahnutým stavom poznania vykonáva spoločensky prospešnú činnosť, ak spoločensky prospešný výsledok, ktorý sa od vykonávania činu očakáva, nemožno dosiahnuť bez rizika ohrozenia záujmov chránených Trestným zákonom. „Konanie sa však nestane protiprávnym ak riziko prerastie škodu. Uplatňuje sa zásada subsidiarity riskantného konania, čo znamená, že daný výsledok nemožno dosiahnuť inak.“ (13)
Základnými podmienkami na to, aby medicínske úkony a zákroky pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti neboli v rozpore s trestným právom sú výkon liečebných úkonov len s informovaným súhlasom pacienta a výkon liečebných úkonov lege artis.

Pracovnoprávna zodpovednosť

Pracovnoprávna zodpovednosť je pri vykonávaní medicínskych zákrokov prítomná v každodennom živote. Charakter zodpovednosti za škodu v pracovnom práve vychádza z koncepcie zodpovednosti za porušenie povinnosti, kedy zodpovednostný právny vzťah vzniká porušením práv a povinností z existujúceho pracovnoprávneho vzťahu.
V súvislosti s medicínskym právom má význam predovšetkým zodpovednosť zamestnanca za škodu, pretože zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú zamestnancovi je riešená v rámci pracovného pomeru a z nej plynúce následky na samotného pacienta nemajú vplyv. (14)
Funkciami pracovnoprávnej zodpovednosti za škodu sú predovšetkým preventívna, reparačná a satisfakčná funkcia. V prípade spôsobenia škody subjektu odlišnému od zamestnávateľa zamestnancom pri výkone svojho zamestnania, zodpovednosť za škodu nesie zamestnávateľ ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti. Medzi pacientom a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti následne vznikne zodpovednostný vzťah podľa Občianskeho zákonníka. Uplatní sa tu zásada subsidiarity občianskeho práva ako všeobecného súkromného práva k individuálnemu pracovnému právu. Pracovnoprávna úprava zodpovednosti za škodu príde do úvahy pri úprave vzájomného vzťahu medzi zamestnávateľom ako poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a zamestnancom, následkom konania ktorého vznikla zamestnávateľovi škoda. (15)
Predpokladmi zodpovednosti za škodu v pracovnom práve sú:
- existencia pracovnoprávneho vzťahu,
- súvislosť medzi škodou a plnením pracovných úloh,
- protiprávny úkon alebo škodná udalosť,
- existencia škody,
- príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom (škodnou udalosťou) a škodou,
- zavinenie (v prípade zodpovednosti zamestnanca).

Existencia pracovnoprávneho vzťahu a súvislosť medzi škodou a plnením pracovných úloh sú zodpovednostné predpoklady špecifické pre pracovné právo. Najtypickejším pracovnoprávnym vzťahom je pracovný pomer uzavretý medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Na pracovný pomer sa právna úprava zodpovednosti za škodu vzťahuje v plnom rozsahu. (16) ostatných druhov pracovnoprávneho vzťahu majú veľký význam tiež dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.
Škoda musí vzniknúť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s pracovnoprávnym vzťahom. Zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákonník práce“) vymedzuje pojem plnenie pracovných úloh a priama súvislosť s ním v ustanovení § 220 a 221.
Nie vždy spočíva protiprávnosť úkonu pri zodpovednosti za škodu v pracovnoprávnych vzťahoch v porušení právnych povinností. Zodpovednosť zamestnanca, ako aj zodpovednosť zamestnávateľa za škodu môže vzniknúť aj úmyselným konaním proti dobrým mravom ako súboru nepísaných významných spoločenských a mravných pravidiel, ktoré sú v danej spoločnosti v prevažnej miere uznávané. Zodpovednosť za škodu niekedy vzniká aj bez konania subjektu, ktorý zodpovedá za škodu. Napríklad v prípade pracovného úrazu je predpokladom zodpovednosti za škodu škodná udalosť nezávislá od konania subjektu.

Disciplinárna zodpovednosť a disciplinárna právomoc stavovských organizácií

Disciplinárna zodpovednosť zdravotníckeho pracovníka voči príslušnej komore za spôsob a výkon svojho povolania sa dostáva do popredia čoraz výraznejšie. Súvisí to s rozvojom politicko-ekonomických vzťahov, vývojom ktorých došlo k zásadným zmenám v poskytovaní lekárskych a zdravotníckych služieb. V súčasnosti sú v rukách štátu už len veľké zdravotnícke zariadenia. V súvislosti so všetkými týmito zmenami a vývojovými tendenciami sa sformovali viaceré profesijné komory. V kontexte medicínskeho práva má veľký význam lekárska komora, stomatologická komora a farmaceutická komora. Vzhľadom na stále vyššiu citlivosť obyvateľstva na kvalitu poskytovania služieb pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, z ktorých si občan musí viaceré služby sám hradiť je otázka disciplinárnej zodpovednosti voči komorám, ako stavovským organizáciám, stále aktuálnejšou. (17)
Komora vykonáva disciplinárnu zodpovednosť iba voči svojim členom. Za disciplinárne previnenie člena komory sa považuje porušenie povinnosti uložených zákonom č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkov, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Disciplinárnu právomoc vykonáva Disciplinárna komisia komory na návrh Kontrolného výboru komory alebo Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. (18)
Základnými povinnosťami podliehajúcimi disciplinárnej zodpovednosti sú povinnosť vykonávať zdravotnícke povolanie odborne a v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a povinnosť vykonávať zdravotnícke povolanie v súlade s etickým kódexom

Administratívnoprávna zodpovednosť

Administratívnoprávna zodpovednosť sa týka fyzických a právnických osôb voči orgánom verejnej správy. Táto zodpovednosť vzniká porušením noriem správneho práva.
Administratívnoprávna zodpovednosť môže byť koncipovaná ako zodpovednosť z priestupok alebo iný správny delikt. Priestupky upravuje zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o priestupkoch“). Priestupkové konanie je osobitným druhom správneho konania, v ktorom správny orgán koná rozhoduje a vine a sankcii (treste) za priestupok.
Dôležitým predpisom v súvislosti s administratívnou zodpovednosťou je tiež zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Orgánom uplatňujúcim postih voči subjektom administratívnoprávnej zodpovednosti je vždy orgán verejnej správy. Väčšinu týchto rozhodnutí možno preskúmať podľa ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. (19)

Zmluvná zodpovednosť

„Táto zodpovednosť sa uplatňuje pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti len veľmi obmedzene. Zvyčajne ide o vzťah medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a zdravotnou poisťovňou. Možno však uvažovať aj o zmluvnom vzťahu medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a pacientom na základe priamej platby pri určitých druhoch výkonov (napr. estetické operácie).“ (20)

Zostávajúcej zodpovednosti, teda občianskoprávnej, sa budeme podrobnejšie venovať v nasledujúcom článku. Taktiež si povieme niečo viac o zodpovednosti v medicíne.

Poznámky:

(1) Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. 1. vydanie, Bratislava, Veda, 2008, s.12
(2) Porovnaj: Vlček, R. – Hrubešová, Z.: Zdravotnícke právo. 1.vydanie, Bratislava, Epos, 2007, s.17-19
(3) zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, čl.40
(4) Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 28/96
(5) Porovnaj: Mach, J.: Medicína a právo. 1. vydání, Praha, C.H. Beck, 2006, s.4
(6) Kováč, P. a kol.: Súdne lekárstvo pre právnikov. 1. vydanie, Bratislava, Iura Edition, 2005, s.296
(7) Porovnaj: Ivor, J. a kol.: Trestné právo hmotné, Všeobecná časť. 1. vydanie, Bratislava, Iura Edition, 2006, s.25
(8) Šustek, P. - Holčapek, T.: Informovaný souhlas. Praha, ASPI, 2007, s. 118, s. 176
(9) Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. 1. vydanie, Bratislava, Veda, 2008, s. 331.
(10) Čentéš, J. a kol.: Trestný zákon s komentárom. Žilina, Eurokódex, 2006, s. 179.
(11) Samaš, O. - Stiffel, H. - Toman, P.: Trestný zákon – stručný komentár. Bratislava, Iura Edition, 2006, s. 257.
(12) Porovnaj: Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. 1. vydanie, Bratislava, Veda, 2008, s. 332.
(13) Čentéš, J. a kol.: Trestné právo. Trestný zákon. Žilina, Sepi, 2006, s. I/1.1-50.
(14) Porovnaj: Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. 1. vydanie, Bratislava, Veda, 2008, s. 353.
(15) Porovnaj: Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. 1. vydanie, Bratislava, Veda, 2008, s. 353
(16) Pozri tiež: Barancová, H. - Schronk, R.: Pracovné právo. Bratislava, Sprint, 2007, s. 652.
(17) Hrib, N.: Několik poznámek a příkladu k možným problémům souvisejících s vyšetřováním případů ublížení na zdraví z nedbalosti v léčebném procesu. Policajná teória a prax, č.3. Bratislava, Akadémia policajného zboru, 2006, s. 53.
(18) Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. 1. vydanie, Bratislava, Veda, 2008, s. 348.
(19) Porovnaj: Kováč, P. a kol.: Súdne lekárstvo pre právnikov. Bratislava: Iura Edition, 2005, s. 298
(20) Vlček, R. – Hrubešová, Z.: Zdravotnícke právo. 1.vydanie, Bratislava, Epos, 2007, s. 207

foto: medicineworld.org



 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 4+6 =


-- žiadne príspevky --