PRÍPAD S.H a OSTATNÍ v. RAKÚSKO | Medicínske právo
              

Články


PRÍPAD S.H a OSTATNÍ v. RAKÚSKO


 | 27.2.2014 | komentárov: 0

Sťažnosť č. 57813/00, Rozhodnutie, Štrasburg 3. November 2011 Prípad S.H a ostatní v. Rakúsko rozhodovala Veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva v zložení: J-P. Costa - predseda, a sudcovia: N. Bratza, F. Tulkens, J. Casadevall, E. Steiner, E. Fura, D. Jočienè, J. Šikuta, D. Popović, I. Ziemele, P. Hirvelä, M. Lazarova Trajkovska, L. Bianku, N. Tsotsoria, I. Karakaş, G. Raimondi, V. A. de Gaetano a M. O'Boyle - zástupca registrátora. Prípad bol prejednaný na neverejnom zasadnutí 23. februára 2011, rozhodnutie bolo prijaté 3. novembra 2011.

Obrazok

Rozsudok sa zakladá na sťažnosti č. 57813/00, ktorá bola podaná proti Rakúskej republike v súlade s článkom 34 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), štyrmi štátnymi príslušníkmi Rakúska, pani S.H., pánom D.H., pani H. E.-G. a pánom M.G. (ďalej len sťažovatelia), 8. mája 2000. Sťažovatelia konštatovali najmä porušenie práva na rešpektovanie ich súkromného a rodinného života podľa článku 8 Dohovoru samostatne, a v spojení s článkom 14 Dohovoru. Porušenie práv sťažovateľov zakladajú ustanovenia rakúskeho Zákona o umelom oplodnení, ktorý zakazuje použitie vajíčok a spermií od darcov na oplodnenie in vitro, ktoré je však pre sťažovateľov jediným možným medicínskym postupom ako úspešne počať dieťa.

Prípad bol pridelený prvej sekcii Súdu, v rámci ktorej Komora 1. apríla 2010 rozhodla, že v oboch prípadoch, teda aj v prípade prvého a druhého sťažovateľa, aj tretieho a štvrtého sťažovateľa, došlo k porušeniu článku 14 Dohovoru v spojení s článkom 8 Dohovoru a už nie je potrebné vyšetrovať prípad aj podľa článku 8 samostatne.  


OKOLNOSTI PRÍPADU    

Sťažovatelia sa narodili v rokoch 1966, 1962, 1971 a 1971. Žijú v L. a R. Prvá sťažovateľka trpí infertilitou z dôvodu zablokovaných fallopiových trubíc, cez ktoré vajíčka nedokážu prechádzať do maternice, a preto je pre ňu prirodzený spôsob splodenia nemožný. Druhý sťažovateľ, jej manžel, je neplodný. Tretej sťažovateľke diagnostikovali gonadálnu dysgenézu, čo znamená, že vôbec nedokáže produkovať vajíčka. Štvrtým sťažovateľom je jej muž, ktorý na rozdiel od druhého sťažovateľa produkuje spermie vhodné na počatie.

4. mája 1998 podali prvá a tretia sťažovateľka sťažnosť na Ústavný súd o posúdenie ústavnosti článkov 3(1) a 3(2) Zákona o umelom oplodnení. Sťažovateľky pred Ústavným súdom argumentovali tým, že boli vyššie uvedenými ustanoveniami priamo ovplyvnené. Prvá sťažovateľka skonštatovala, že nemôžu s manželom počať dieťa prirodzeným spôsobom, a teda jedinou možnosťou je pre nich metóda in vitro oplodnenia s použitím spermie od darcu, ktorú však články 3(1) a 3(2) Zákona o umelom oplodnení nepripúšťajú. Tretia sťažovateľka vyhlásila, že je neplodná a nakoľko trpela gonadálnou dysgenézou, nemohla vôbec produkovať vajíčka. Jediným spôsobom ako počať dieťa, bolo uchýlenie sa k medicínskej technike umelého oplodnenia, a síce k heterológnemu prenosu embrya, čo by znamenalo implantovanie embrya do sťažovateľkinej maternice, počatého z vajíčka od darkyne a spermie štvrtého sťažovateľa. Avšak, Zákon o umelom oplodnení takúto metódu nepovoľuje. Prvá a tretia sťažovateľka pred Ústavným súdom skonštatovali porušenie ich práv podľa článku 8 Dohovoru, ktorý im garantuje rešpektovanie ich súkromného a rodinného života.

14. októbra 1999 Ústavný súd, podľa ktorého je evidentné, že rozhodnutie manželov alebo druhov o tom či splodia dieťa a či pri tom využijú možnosti asistovanej reprodukcie, spadá do oblasti článku 8 Dohovoru, rozhodol o aplikovateľnosti daného článku na ich prípad. Sporné ustanovenia Zákona o umelom oplodnení zasahovali do práv sťažovateľov tým, že limitovali oblasť dovolených medicínskych metód umelého oplodnenia. Ústavný súd odôvodňuje takýto zásah cieľom zákonodarcu pri vydávaní Zákona o umelom oplodnení, ktorým bolo vyváženie sporných záujmov ľudskej dôstojnosti, práva na splodenie a blaha detí. Preto boli v princípe dovolené len homológne metódy - použitie vajíčka alebo spermie od manžela, či druha - a metódy, ktoré nevyžadovali použitie obzvlášť sofistikovanej technológie a neboli až tak vzdialené od prirodzeného spôsobu počatia. Účelom bolo teda zamedziť vzniku neobvyklých osobných vzťahov ako napríklad stav, kedy má dieťa viac ako jednu matku, a taktiež zabráneniu využívania žien. Ústavný súd ďalej skonštatoval, že ak legislatíva zakazuje heterológne metódy počatia, pri čom za zákonné považuje len homológne, nejde o porušenie zásady nediskriminácie. Takisto fakt, že darcovstvo spermií bolo dovolené a darcovstvo vajíčok nie, neznamenalo diskrimináciu, vzhľadom nato, že pri darcovstve spermií nedochádzalo k vzniku neobvyklých vzťahov, ktoré by mohli nepriaznivo ovplyvniť zdravie a blaho dieťaťa.


PRÍSLUŠNÉ PRÁVO A PRAX

1. Zákon o umelom oplodnení

Zákon upravuje použitie medicínskych technológií pri počatí dieťaťa iným spôsobom ako súložou. Tieto metódy zahŕňajú:
-    zavedenie spermie do reprodukčných orgánov ženy
-    spojenie vajíčka a spermie mimo tela ženy
-    zavedenie životaschopných buniek do maternice alebo fallopiovej trubice ženy
-    zavedenie vajíčkových buniek či vajíčkových buniek v spojení so spermiou do maternice alebo fallopiovej trubice ženy

Asistovaná reprodukcia je povolená iba medzi manželmi alebo vo vzťahoch podobných manželstvu, a môže byť uskutočnená len za predpokladu, že všetky možné spôsoby prirodzeného počatia zlyhali.

Podľa článku 3(1) môžu byť za účelom asistovanej reprodukcie použité iba vajíčka a spermie od manželského partnera alebo druha. Výnimočne, ak je partner neplodný, môžu byť na umelé oplodnenie použité spermie darcu - in vivo oplodnenie (článok 3(2)). Za iných okolností, predovšetkým, ak ide o in vitro oplodnenie, je použitie spermie darcu zakázané. Článok 3(3) hovorí, že pri umelom oplodnení musia byť použité vajíčka alebo životaschopné bunky ženy, z ktorej pochádzajú, a teda je darcovstvo vajíčok zakázané.  

2. Občiansky zákonník

Podľa článku 137b je matkou dieťaťa žena, ktorá dieťa porodila. Za otca dieťaťa sa považuje muž, ktorý mal so ženou pohlavný styk v stanovenom časovom období (180 až 300 dní) pred pôrodom. Ak matka podstúpila jednu z metód asistovanej reprodukcie s použitím spermie od darcu, otcom je osoba, ktorá dala súhlas na tento postup a je manželom alebo druhom. Darca spermie nemôže byť v žiadnom prípade považovaný za otca dieťaťa.

3. Stanovisko iných krajín

IVF (oplodnenie in vitro) je legislatívne upravené v Rakúsku, Azerbajdžane, Bulharsku, Chorvátsku, Dánsku, Estónsku, Fínsku, Francúzsku, Gruzínsku, Nemecku, Grécku, Maďarsku, Taliansku, Lotyšsku, Holandsku, Nórsku, Rusku, Slovinsku, Španielsku, Švédsku, Švajčiarsku, Turecku, na Ukrajine, Islande a vo Veľkej Británii.

V Belgicku, Českej republike, Írsku, Litve, Poľsku, Srbsku, na Malte a na Slovensku je takýto postup riadený klinickou praxou, profesionálnymi smernicami, predpismi alebo všeobecnými ústavnými princípmi.

Spomedzi krajín, ktoré upravujú otázku umelého oplodnenia, je darcovstvo spermií zakázané v Taliansku, Lotyšsku a Turecku. Všetky tri krajiny nepovoľujú heterológnu asistovanú reprodukciu. Čo sa týka darcovstva vajíčok, to je zakázané v Chorvátsku, Nemecku, Nórsku a Švajčiarsku. Legálne ustanovenia však napredujú rýchlo a v krajinách (Dánsko, Francúzsko a Švédsko), v ktorých bolo darcovstvo spermií a vajíčok zakázané, je teraz darcovstvo na základe prijatej legislatívy povolené.

PRÁVO

Námietka vlády


Vláda vyhlásila, tak ako už predtým pred komorou Prvej sekcie , že druhý a štvrtý sťažovateľ nevyužili všetky dostupné vnútroštátne prostriedky, pretože nepodali žiadosť na Ústavný súd o posúdenie ústavnosti článkov 3(1) a 3(2) Zákona o umelom oplodnení. Súd zamietol tvrdenie vlády a Veľký senát Európskeho súdu pre ľudské práva nemal dôvod na prijatie rozdielneho záveru.

Konštatované porušenie článku 8 Dohovoru

Sťažovatelia vyhlásili, že zákaz technológií heterológneho umelého oplodnenia pri oplodnení in vitro porušil ich právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života garantované článkom 8 Dohovoru. Podľa spomenutého článku, štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných, podľa §2 článku 8 Dohovoru.

Rozhodnutie komory Prvej sekcie Súdu

Vo svojom rozhodnutí Komora skonštatovala porušenie článku 14 Dohovoru v spojení s článkom 8 v oboch prípadoch. Komora mala zato, že článok 14 v spojení s článkom 8 sú aplikovateľné na daný prípad.


Článok 14 Dohovoru upravuje zákaz diskriminácie nasledovne:

„Užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.“

Rozhodnutie komory bolo podrobené revízii Veľkým Senátom prostredníctvom doktoríny „margin of appreciation“ (doktrína „miera voľnej úvahy“).


Revízia rozhodnutia Veľkou Komorou ESĽP

Vládny návrh

Čo sa týka aplikovateľnosti článku 8 Dohovoru na daný prípad, vláda odkázala na vyhlásenia Ústavného súdu a s aplikovateľnosťou súhlasila. Vláda ďalej skonštatovala, že síce právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života zahŕňa aj právo chcieť počať dieťa, neznamená to, že je povinnosťou štátu bez diskriminácie povoliť všetky technicky možné prostriedky reprodukcie. S využitím miery voľného uváženia, ktorá je štátom ponechaná, je na rozhodnutí štátov ako spornú otázku legislatívne upravia a ako zabezpečia rovnováhu medzi záujmami spoločnosti a záujmami jednotlivcov. Rakúska legislatíva berúc ohľad na záujmy všetkých zainteresovaných dosiahla rovnováhu v súlade s článkom 8 Dohovoru. Takáto rovnováha povoľovala metódy asistovanej reprodukcie, ale zároveň ich limitovala a zatiaľ legálne neschvaľovala oplodnenie in vitro s použitím spermií a vajíčok od darcov (tretích osôb), ako to žiadali sťažovateľky.

Účelom Zákona o umelom oplodnení bolo predchádzať negatívnym dôsledkom a potenciálnemu zneužitiu. Preto po dôkladnej príprave, zákonodarca našiel adekvátne riešenie, ktoré bralo ohľad na ľudskú dôstojnosť, zdravie a blaho dieťaťa, aj právo dieťa splodiť. In vitro oplodnenie otváralo ďalekosiahle možnosti pre selektívny výber vajíčok a spermií, čo by mohlo viesť k selektívnej reprodukcii. Takáto metóda asistovanej reprodukcie navyše zakladala problém vzniku neobvyklých sociálnych vzťahov a robila informovanie dieťaťa o jeho skutočnom pôvode, teda o darcoch spermií alebo vajíčok, nemožným.


Návrh sťažovateľov

Sťažovatelia skonštatovali, že spochybňovaná legislatíva priamo zasiahla do ich práva podľa článku 8, pretože bez takejto limitujúcej legislatívy by bola metóda in vitro oplodnenia bežnou a dostupnou metódou, nakoľko sa za posledné roky stala dôveryhodnejšou ako bola v minulosti. Podľa sťažovateľov nepožívajú štáty žiadnu voľnú úvahu pri úprave najintímnejšej sféry ich súkromného života, a preto by sa zákonodarca mal zdržať akejkoľvek regulácie v tejto oblasti. Argument vlády, týkajúci sa vzniku neobvyklých vzťahov, v ktorých bolo materstvo rozdelené medzi genetickú matku a matku, ktorá dieťa porodila a spôsobovalo tak emocionálny stres pre dieťa, nebol podľa sťažovateľov presvedčivý, vzhľadom na množstvo detí žijúcich v rodinách, v ktorých sú genetickými príbuznými len s jedným z rodičov.

So zreteľom na legislatívnu úpravu umelého oplodnenia v ostatných krajinách, sťažovatelia vyhlásili, že existuje konsenzus o tom, že darcovstvo spermií a vajíčok by malo byť povolené. Preto zákaz darcovstva podľa rakúskeho práva porušuje článok 8 Dohovoru.


ROZHODNUTIE SÚDU (Veľký senát)

Súd vyhlásil, že ani zákazom darcovstva vajíčok na účely umelého oplodnenia, ani zákazom darcovstva spermií pre in vitro oplodnenie podľa článku 3 Zákona o umelom oplodnení, nepresiahla rakúska legislatíva mieru voľného uváženia. V prípadoch, kedy neexistuje medzi členskými štátmi Rady Európy konsenzus (zvyčajne sa jedná o citlivé morálne a etické otázky), požívajú štáty širšiu mieru voľného uváženia.
Súd síce usúdil, že momentálne existuje trend v povoľovaní darcovstva pohlavných buniek pre oplodnenie in vitro medzi členskými štátmi, avšak nie je založený na ustálených a dlhodobých princípoch a preto rozhodne nezužuje mieru voľného uváženia štátov v danej oblasti.

Súd má zato, že ani v jednom prípade nedošlo k porušeniu článku 8 Dohovoru a keďže bol prípad preskúmaný v súlade s článkom 8, neexistuje žiadny dôvod na ďalšie preskúmanie rovnakých faktov z hľadiska článku 14 v súvislosti s článkom 8 Dohovoru.

Pre vyššie uvedené dôvody, Súd:

Zamieta, jednomyseľne, námietku vlády.

Rozhodol trinásť hlasov proti štyrom, že nedošlo k porušeniu článku 8 Dohovoru

Rozhodol jednomyseľne, že nie je potrebné preskúmavanie sťažnosti aj podľa článku 14 v súvislosti s článkom 8 Dohovoru.


Spracovala: Simona BEŇOVÁ
Foto: archív Z.N.



 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 4+4 =


-- žiadne príspevky --