Pozbavenie spôsobilosti na právne úkony

Ústavný súd Slovenskej republiky  sa zaoberal ústavnou sťažnosťou podanou E. T., zastúpeným opatrovníčkou E. T, v ktorej namietal porušenie jeho práva na nedotknuteľnosť osoby a súkromia, spôsobilosti na práva, ochrany pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces. K porušeniu uvedených práv došlo rozhodnutím krajského súdu o pozbavení sťažovateľa spôsobilosti na právne úkony. K začatiu konania došlo na návrh sťažovateľovej matky, ktorá svoj návrh odôvodnila duševnou poruchou svojho syna. Svoj návrh síce vzala neskôr späť, ale krajský súd na podnet prokurátora rozhodol o vrátení veci späť na rozhodnutie prvostupňovému súdu. Ten následne rozhodol o pozbavení sťažovateľa spôsobilosti na právne úkony, a rozhodnutie bolo v odvolacom konaní potvrdené krajským súdom. Pri rozhodovaní sa prihliadalo aj na sťažovateľovu minulosť, keď bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby – svojej matky.

Za týchto okolností podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť. Okrem porušenia už vyššie spomenutých práv, spochybnil súlad inštitútu pozbavenia spôsobilosti na právne úkony s medzinárodným právom a záväzkami Slovenskej republiky, ktoré vyplývajú z ratifikovaných medzinárodných dohovorov o ľudských právach. Taktiež súdom vyčítal, že „neuvažovali o žiadnej alternatíve k úplnému pozbaveniu spôsobilosti na právne úkony,“ vďaka čomu sťažovateľ „nemá ani takú spôsobilosť na právne úkony ako 5 ročné dieťa.“

Ústavný súd uznal, že podaná ústavná sťažnosť spĺňa všetky zákonom stanovené podmienky, a preto je prípustná. Vo svojom náleze ďalej poukázal na skutočnosť,  že „Zbavenie človeka spôsobilosti na právne úkony (jeho právna smrť) je prostriedkom ultima ratio, t. j. možno k nemu pristúpiť až vtedy, ak sa všetky – menej represívne prostriedky (napr. trestného práva, správneho práva či „iba“ ich obmedzenia) nedajú použiť, resp. sa stanú neúčinnými. Z uvedeného potom vyplýva, že úplné pozbavenie spôsobilosti na právne úkony neprichádza do úvahy aj vtedy, ak postihnutá osoba čiastočne (v istých nie zanedbateľných sférach života) disponuje takouto spôsobilosťou. Túto dispozibilitu je povinný skúmať súd ex offo (§ 120 OSP), teda aj vtedy, ak to účastník konania nenavrhne. Uvedené platí o to viac, ak to dotknutá osoba, jej právny zástupca výslovne požadujú.“  Ústavný však ďalej uviedol, že samotná existencia  trvalej duševnej poruchy nepostačuje na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. Táto duševná porucha musí zároveň aj celkom vylúčiť schopnosť osoby právne úkony uskutočniť. Súdy pri zisťovaní či sú splnené uvedené predpoklady mali okrem znaleckého posudku pristúpiť aj k vykonaniu iných dôkazov, predovšetkým k výsluchu „potencionálne postihovaného človeka, a dôkazy smerujúce k posúdeniu jeho mnohovrstevných sociálnych a právnych interakcií (vzťah medzi postihovanou osobou a inými, napr. spoločnosťou), majetkových, rodinných, politických a pod.“

Na druhej strane by mal súd predovšetkým skúmať či je pozbavenie spôsobilosti na právne úkony v záujme postihnutého, pričom potreba podstúpenia liečby „nemôže byť ústavne konformným dôvodom na zbavenie spôsobilosti na právne úkony, ak navyše takáto liečba pre sťažovateľa bola už nariadená predchádzajúcim trestným.“
Ústavný súd po preskúmaní všetkých podkladov a vo svetle vyššie uvedených argumentov rozhodol, že napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu  došlo k porušeniu sťažovateľových práv, a preto dané rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.



Spracovala: Ľudmila MOĽOVÁ

Zdroj: http://www.concourt.sk/SearchRozhodnutiav01/rozhod.do?urlpage=dokument&id_spisu=466678