Prinášame sumár rozhodnutia ESĽP v právnej veci GROSS V. ŠVAJČIARSKO | Medicínske právo
              

Články


Prinášame sumár rozhodnutia ESĽP v právnej veci GROSS V. ŠVAJČIARSKO


 | 23.1.2014 | komentárov: 0

Sťažnosť č. 67810/10 Rozhodnutie Štrasburg 14. máj 2013 Prípad Gross v. Švajčiarsko rozhodovala Druhá sekcia (Komora) Európskeho súdu pre ľudské práva v zložení: G. Raimondi - predseda, a sudcovia: D. Jočienè, P. Lorenzen, A. Sajó, I. Karakaş, N. Vučinić, H. Keller a S. Naismith - registrový úradník Sekcie. Prípad bol prejednaný na neverejnom zasadnutí 8. apríla 2013 a 7. októbra 2013 bola sťažnosť postúpená Veľkej komore, kde sa bude prerokovávať 4. apríla 2014. Rozsudok sa zakladá na sťažnosti č. 67810/10, ktorá bola podaná 10. novembra 2010 švajčiarskou štátnou príslušníčkou, Aldou Gross (ďalej len sťažovateľka) proti Švajčiarskej konfederácii, ktorá namieta porušenie práva rozhodnúť sa ako a kedy ukončí svoj život obsiahnutého v článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor). Prípad bol pridelený druhej sekcii Súdu, v rámci ktorej Komora rozhodla, že došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru. V októbri 2013 bola sťažnosť postúpená Veľkej komore.

Obrazok

OKOLNOSTI PRÍPADU

Sťažovateľka sa narodila v roku 1931 a žije v Greifensee vo Švajčiarsku. Už mnoho rokov vyjadruje túžbu po ukončení svojho života a preto sa po neúspešnom pokuse o samovraždu v roku 2005 a následnej hospitalizácii v psychiatrickom zariadení, z dôvodu strachu z následkov ďalších neúspešných pokusov, rozhodla ukončiť svoj život užitím smrteľnej dávky pentobarbitalu sodného. Sťažovateľka sa rozhodla ukončiť svoj život, lebo už nie je ochotná pokračovať v utrpení z poklesu jej fyzických a duševných schopností. V októbri 2008, vyšetril sťažovateľku psychiater, ktorý potvrdil jej spôsobilosť formulovať svoj vlastný úsudok a jej rozhodnutie zomrieť vyhlásil za odôvodnené a uvážené. Psychiater u sťažovateľky nezaznamenal žiadnu vážnu chorobu, avšak dosvedčil, že jej fyzické a mentálne schopnosti vekom upadali a jej pamäť a pozornosť sa taktiež výrazne zhoršili. Z psychiatrického hľadiska, nemal doktor T. námietky proti predpísaniu smrteľnej dávky pentobarbitalu sodného sťažovateľke, hoci sám sa vyhol vydaniu potrebného receptu.

Právny zástupca sťažovateľky podal žiadosť na predpísanie pentobarbitalu sodného trom ďalším lekárskym odborníkom, ktorí však odmietli vydať takýto recept najmä pre obavy z porušenia predpisov. Rovnako aj Zdravotná komisia v Zürichu zamietla žiadosť navrhovateľky o 15 gramov tejto látky, na základe skutočnosti, že ani článok 8 Dohovoru, ani Švajčiarska ústava neoprávňuje štát poskytovať človeku, ktorý chce ukončiť svoj život, prostriedky na uskutočnenie samovraždy podľa jeho vlastného výberu. V máji 2009 prebehlo správne konanie, v ktorom správny súd opäť sťažovateľke nevyhovel, z dôvodu nesplnenia nevyhnutných podmienok na vydanie lekárskeho predpisu a potreby dôkladného lekárskeho vyšetrenia, ktoré súvisí s asistovanou samovraždou.

Sťažovateľka podala odvolanie proti rozhodnutiu správneho súdu na Najvyšší súd s požiadavkou, aby umožnil poskytnutie smrteľnej dávky pentobarbitalu sodného človeku, ktorý netrpí duševnou či fyzickou chorobou, bez toho aby to vyvolalo priestupok na strane zdravotníckych pracovníkov. Najvyšší súd zamietol odvolanie sťažovateľky a vo svojom rozhodnutí uviedol, že zamedzenie prístupu k pentobarbitalu sodnému slúži na ochranu verejného zdravia a na jeho predpis je potrebné splniť podmienky uvedené v smerniciach o etike v zdravotníctve týkajúcich sa pacientov, ktorých život sa blíži ku koncu, prijatých Švajčiarskou akadémiou lekárskych vied, ktoré sťažovateľka nepopierateľne nesplnila. Preto sa v jej prípade požadujú dôslednejšie lekárske vyšetrenia a dlhodobý lekársky dohľad. Najvyšší súd ďalej uviedol, že sťažovateľka nemôže byť oslobodená od potreby získania lekárskeho predpisu.

PRÍSLUŠNÉ PRÁVO A PRAX

1. Haas v. Švajčiarsko, Štrasburg, 20. január 2011

V tomto prípade Najvyšší súd vyhlásil, že pentobarbital sodný nemôže byť vydaný bez lekárskeho predpisu a taktiež stanovil podmienky, za ktorých splnenia môže lekár takýto recept predpísať.

2. Smernice o etike v zdravotníctve

Tieto smernice boli prijaté 25. novembra 2005 Švajčiarskou akadémiou lekárskych vied a nemajú formálne vlastnosti práva, nakoľko boli prijaté mimovládnou organizáciou.

3. Asistovaná samovražda vo Švajčiarskej konfederácii

Rôzne členské štáty Rady Európy upravujú problematiku asistovanej samovraždy rôzne. Asistované samovraždy sú vo Švajčiarsku povolené, a to od roku 1941. Vo Švajčiarsku je v súlade s § 115 Trestného zákona podnecovanie a napomáhanie k samovražde trestné, iba ak páchateľ takého činu je k jeho spáchaniu vedený „úmyselne“.


PRÁVO

Konštatované porušenie článku 8 Dohovoru


Sťažnosť smeruje voči pozbaveniu sťažovateľky švajčiarskymi orgánmi možnosti na získanie smrteľnej dávky pentobarbitalu sodného, ktoré je porušením jej práva rozhodnúť sa, akým spôsobom a v ktorom momente sa jej život ukončí. Sťažovateľka sa spoliehala na právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života garantované článkom 8 Dohovoru. Podľa spomenutého článku, štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných, podľa §2 článku 8 Dohovoru.

Rozhodnutie Komory


Na požiadanie vlády, Komora posúdila prijateľnosť sťažnosti a nakoľko sťažnosť neodporovala článku 35 Dohovoru, ktorý ustanovuje podmienky prijateľnosti, vyhlásila túto sťažnosť za prijateľnú.


Návrh sťažovateľky

Sťažovateľka konštatovala, že fakt, že potrebná dávka pentobarbitalu sodného bola dostupná iba na základe lekárskeho predpisu, kombinovaný s faktom, že lekárski odborníci odmietli vydať takýto predpis človeku, ktorý netrpí nevyliečiteľnou chorobou, porušil jej právo rozhodnúť sa, akým spôsobom a v ktorom momente sa jej život ukončí. Sťažovateľka považovala užitie smrteľnej dávky danej látky za jedinú dôstojnú, určitú a bezbolestnú metódu spáchania samovraždy. Sťažovateľka ďalej vyhlásila, že štát má všeobecnú povinnosť poskytnúť prostriedky, ktorými môžu občania využiť svoje práva obsiahnuté v Dohovore. Zdôraznila, že nebola v pozícií splniť podmienky, ktoré požadoval Najvyšší súd, a to najmä podmienku dlhodobého lekárskeho dohľadu, nakoľko švajčiarski psychiatri pod tlakom vedenia odmietli byť súčasťou konania, ktoré by sa skončilo, respektíve mohlo skončiť pacientovou smrťou.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu, ktoré sa spoliehalo na fakt, že sťažovateľka nesplnila potrebné požiadavky smerníc o etike v zdravotníctve týkajúcich sa pacientov, ktorých život sa blíži ku koncu, si samé protirečilo. Sťažovateľka poukázala nato, že spomenutým smerniciam chýbali formálne vlastnosti práva, vzhľadom na nato, že neboli prijaté riadnym demokratickým procesom, a teda neboli priamo aplikovateľné na daný prípad. Smernice sa totiž vzťahovali na situácie, kedy sa život pacienta blížil ku koncu.  

Sťažovateľka ďalej namietala proti rozhodnutiam vnútroštátnych súdov, ktoré podľa jej názoru nebrali do úvahy argumenty, ktoré predložila. Tieto námietky však Súd vyhlásil za neprijateľné podľa článku 35 Dohovoru a z toho dôvodu boli zamietnuté.

Vládny návrh


Vláda sa opierala o precedenčné právo Súdu (prípady Pretty a Haas) a taktiež o článok 2 Dohovoru, podľa ktorého sú štátne orgány povinné zabrániť jednotlivcovi vziať si vlastný život, ak jeho rozhodnutie nebolo urobené slobodne a s plným porozumením toho, čo so sebou nesie. Vláda ďalej podotkla, že existuje mnoho možností ako ukončiť svoj život a nie je stanovené, že požitie pentobarbitalu sodného je jedinou efektívnou a bezbolestnou metódou.
Vláda nakoniec vyzdvihla skutočnosť, že liberálnejšia regulácia asistovanej samovraždy vo Švajčiarsku ako v iných členských štátoch vyvoláva fenomén tzv. „samovražedného turizmu“, a preto Švajčiarsko nemôže byť obvinené za snahu zaviesť určité bezpečnostné opatrenia v tejto oblasti.  


POSUDOK SÚDU


Súd mal zato, že sťažovateľkina žiadosť o poskytnutie smrteľnej dávky pentobarbitalu sodného, ktorá by ukončila jej život, spadá pod jej právo na rešpektovanie jej súkromného života podľa článku 8 Dohovoru. Súd zaznamenal, že Najvyšší súd sa odvoláva na smernice o etike v zdravotníctve týkajúcich sa pacientov, ktorých život sa blíži ku koncu, ktoré však boli prijaté mimovládnou organizáciou a nemajú formálne vlastnosti práva. Vzhľadom nato, že sťažovateľka netrpí chorobou, dôsledkom ktorej by bola v ohrození života, jej prípad očividne nespadá pod aplikáciu týchto smerníc.

Súd sa domnieva, že je primárne povinnosťou štátnych orgánov vydávať jednoznačné a jasné pravidlá, na základe ktorých by bolo umožnené aj jednotlivcom, ktorí netrpia nevyliečiteľnou chorobou, podobne ako  sťažovateľka, získať smrteľnú dávku liečiva, ktorým by ukončili svoj život. Z toho dôvodu sa Súd rozhodol uzavrieť prípad rozhodnutím o porušení práva na rešpektovanie súkromného života navrhovateľky, najmä kvôli absencii potrebných zrozumiteľných direktív.

Aplikácia článku 41 Dohovoru


Článok 41 Dohovoru stanovuje: „Ak súd dospeje k záveru, že došlo k porušeniu dohovoru alebo jeho
protokolov a v prípade, že vnútroštátne právo dotknutej Vysokej zmluvnej strany umožňuje len čiastočnú nápravu, súd prizná v prípade potreby poškodenej strane spravodlivé zadosťučinenie.“

Vo svojej žiadosti podanej na Súd v septembri 2012 si sťažovateľka nárokuje sumu 49,557.50(CHF) za náklady, ktoré jej vznikli v rámci pojednávaní pred vnútroštátnymi orgánmi a Súdom. Vláda prehodnotila požadovanú sumu a nakoľko žiadosť sťažovateľky bola neúmerná a nepodoprená potrebnou dokumentáciou, vyzvala Súd, aby sťažovateľke priznal sumu 5,060(CHF), ktorá predstavuje skutočné náklady vnútroštátnych pojednávaní a pojednávania pred Súdom.  

Vzhľadom nato, že si sťažovateľka uplatňovala svoje právo na náklady a trovy po uplynutí lehoty bez poskytnutia relevantných dôvodov jej omeškania, Súd považuje za správne odmietnuť jej žiadosť v celom rozsahu.


Pre vyššie uvedené dôvody, Súd:

Rozhodol jednomyseľne, že sťažnosť podľa článku 8 Dohovoru je prijateľná a zvyšné tvrdenia sú neprijateľné.
Rozhodol štyri hlasy proti trom, že došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru.
Zamietol jednomyseľne žiadosť sťažovateľky na spravodlivé zadosťučinenie.




Spracovala: Simona BEŇOVÁ

Fotografia: archív Z.N.




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 3+1 =


-- žiadne príspevky --