Súdny dvor EÚ: azyl z dôvodu prenasledovania na základe homosexuálnej orientácie | Medicínske právo
              

Články


Súdny dvor EÚ: azyl z dôvodu prenasledovania na základe homosexuálnej orientácie


 | 14.12.2013 | komentárov: 0

Prinášame sumár nedávno vydaného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Minister voor Immigratie en Asiel proti X (C‑199/12), Y (C‑200/12), a Z proti Minister voor Immigratie en Asiel (C‑201/12), za účasti: Hoog Commissariaat van de Verenigde Naties voor de Vluchtelingen, ktorý sa týka otázok možnosti priznať azyl na podklade homosexuálnej orientácie a s tým spojeným prenasledovaním v štáte pobytu takejto osoby.

Obrazok

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)
zo 7. novembra 2013 (*)

„Smernica 2004/83/ES – Minimálne ustanovenia pre priznanie postavenia utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu – Článok 10 ods. 1 písm. d) – Príslušnosť k určitej sociálnej skupine – Sexuálna orientácia – Dôvod prenasledovania – Článok 9 ods. 1 – Pojem ‚činy prenasledovania‘ – Obava z prenasledovania na základe príslušnosti k určitej sociálnej skupine – Činy dostatočne vážne na odôvodnenie takej obavy – Právna úprava postihujúca homosexuálne činy – Článok 4 – Individuálne posúdenie skutočností a okolností“

V spojených veciach C‑199/12 až C‑201/12, ktorých predmetom sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podané rozhodnutiami Raad van State (Holandsko) z 18. apríla 2012 a doručené Súdnemu dvoru 27. apríla 2012, ktoré súvisia s konaniami:
Minister voor Immigratie en Asiel proti X (C‑199/12), Y (C‑200/12), a Z proti Minister voor Immigratie en Asiel (C‑201/12), za účasti: Hoog Commissariaat van de Verenigde Naties voor de Vluchtelingen

Právny rámec

Článok 1 časť A bod 2 prvý pododsek Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov stanovuje, že pojem „utečenec“ sa vzťahuje na ktorúkoľvek osobu, ktorá „sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo na osobu bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho obvyklého pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť“.

Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo svojom článku 8 s nadpisom „Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života“ stanovuje: „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.“

Článok 14 EDĽP, nazvaný „Zákaz diskriminácie“, stanovuje:
„Užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.“

  Článok 15 EDĽP s nadpisom „Odstúpenie vo výnimočných situáciách“ stanovuje:
„1.      V prípade vojny alebo akéhokoľvek iného verejného ohrozenia štátnej existencie môže každá Vysoká zmluvná strana prijať opatrenia na odstúpenie od záväzkov ustanovených v tomto Dohovore v rozsahu prísne vyžadovanom naliehavosťou situácie, pokiaľ tieto opatrenia nebudú nezlučiteľné s ostatnými záväzkami podľa medzinárodného práva.

2.      Podľa tohto ustanovenia nemožno odstúpiť od článku 2 [nazvaného ,Právo na život‘], okrem úmrtí vyplývajúcich z dovolených vojnových činov, a článkov 3 [nazvaného ,Zákaz mučenia‘], 4 (odsek 1) [nazvaného ,Zákaz otroctva a nútenej práce‘] a 7 [nazvaného ,Uloženie trestu výlučne na základe zákona‘].

Charta základných práv Európskej únie stanovuje:
„Práva, ktoré nemôžu byť predmetom žiadneho odstúpenia podľa článku 15 ods. 2 EDĽP, sú uvedené v článkoch 2, 4, článku 5 ods. 1 a článku 49 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).“

Článok 2 písm. c) smernice (Smernica Rady z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany) stanovuje, že „‚utečenec‘ znamená štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý [v] oprávnenej obave pred prenasledovaním z rasových, náboženských dôvodov, dôvodov štátnej príslušnosti, politických dôvodov, z dôvodu zastávania určitého politického názoru alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu tejto krajiny; alebo osobu bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho obvyklého pobytu z dôvodov, ako je uvedené vyššie, alebo ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť a na ktorú sa neuplatňuje článok 12“.

Článok 4 smernice definuje podmienky posúdenia skutočností a okolností a vo svojom odseku 3 stanovuje:

„Posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu sa má vykonať na individuálnom základe a zahŕňa zohľadnenie:

a)      všetkých príslušných skutočností, pokiaľ sa týkajú krajiny pôvodu v čase prijatia rozhodnutia o žiadosti; vrátane zákonov a nariadení krajiny pôvodu a spôsobu, ktorým sú uplatňované;

b)      príslušných vyhlásení a dokumentácie predloženej žiadateľom vrátane informácií o tom, či žiadateľ bol alebo môže byť predmetom prenasledovania…

c)      jednotlivého postavenia a osobných okolností žiadateľa, vrátane faktorov takýchto ako pôvod, pohlavie a vek, s cieľom posúdenia, či na základe osobných okolností žiadateľa, činy, ktorým bol alebo mohol byť žiadateľ vystavený, by predstavovali prenasledovanie…

Článok 9 smernice vo svojich odsekoch 1 a 2 definuje činy prenasledovania, keď uvádza:

„1.      Činy prenasledovania v zmysle článku [1 časti A] Ženevského dohovoru musia:

a)      byť svojou povahou dostatočne vážne alebo opakované tak, aby predstavovali vážne porušovanie základných ľudských práv, najmä práv, pre ktoré nie je sa nevzťahuje výnimka podľa článku 15 odsek 2 [najmä práv, od ktorých sa nemožno odchýliť podľa článku 15 ods. 2 – neoficiálny preklad] [EDĽP], alebo

b)      byť kumuláciou rôznych opatrení, vrátane porušovaní základných práv [ľudských práv – neoficiálny preklad], ktoré sú dostatočne vážne, pokiaľ ide o postihnutie [dostatočne vážne na to, aby postihovali – neoficiálny preklad] jednotlivca podobným spôsobom, ako je uvedené v písm. a).

2.      Činy prenasledovania, ako je kvalifikované v odseku 1, môžu, inter alia, nadobúdať formu:



c)      stíhania alebo potrestania, ktoré je neúmerné alebo diskriminačné;

Článok 10 smernice označený nadpisom „Dôvody prenasledovania“ stanovuje:

„1.      Členské štáty zohľadnia nasledovné prvky pri posudzovaní dôvodov pre prenasledovanie:



d)      skupina sa považuje za tvoriacu určitú sociálnu skupinu najmä tam, kde:

–        príslušníci tejto skupiny majú prirodzenú charakteristiku alebo spoločný pôvod, ktorý sa nemôže zmeniť alebo zdieľajú charakteristiku alebo vieru, ktorá je taká základná pre identitu alebo vedomie, že osoba by nemala byť nútená, aby sa jej zriekla a

–        skupina má jednoznačnú identitu v príslušnej krajine, pretože je vnímaná ako odlišná od okolitej spoločnosti;

v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže zahŕňať skupinu vychádzajúcu zo spoločnej charakteristiky sexuálnej orientácie. Sexuálna orientácia sa nemôže chápať za zahŕňajúcu činy považované za trestné v súlade s vnútroštátnym právom členských štátov. …

…“
V súlade s článkom 13 smernice členský štát prizná postavenie utečenca žiadateľovi, ak ten spĺňa predovšetkým podmienky uvedené v článkoch 9 a 10 smernice.

Skutkový stav


X, Y a Z podali žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt (azyl) v Holandsku od 1. júla 2009, 27. apríla 2011 a 25. júla 2010. Totožnosť navrhovateľov v konaniach vo veci samej bola utajená a títo navrhovatelia sa označujú ako X, Y a Z. X je štátnym príslušníkom Sierry Leone, Y je Uganďan a Z je Senegalčan. Na podporu svojich žiadostí žiadatelia o azyl uviedli, že postavenie utečencov im má byť udelené z dôvodu že majú oprávnené obavy z prenasledovania v ich krajine pôvodu z dôvodu ich homosexuálnej orientácie. Tvrdili najmä, že z dôvodu ich sexuálnej orientácie boli rôznym spôsobom cieľom násilných reakcií zo strany ich rodín a ich okolia, alebo cieľom represií zo strany štátnych orgánov ich krajín pôvodu. Z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v krajinách pôvodu X, Y a Z, je homosexualita trestne stíhaná. V Sierre Leone (vec C‑199/12) sa podľa článku 61 zákona z roku 1861 o trestných činoch proti osobám (Offences against the Person Act 1861) homosexuálne činy trestajú trestom odňatia slobody na 10 rokov až doživotie. V Ugande (vec C‑200/12) sa podľa článku 145 Trestného zákona z roku 1950 (Penal Code Act 1950) osoba uznaná vinnou z trestného činu vymedzeného ako „pohlavný styk proti prirodzenosti“ potrestá odňatím slobody, kde maximálnou výmerou je doživotie. V Senegale (vec C‑201/12) podľa článku 319 ods. 3 senegalského trestného zákona (Code Pénal) sa osoba uznaná vinnou zo spáchania určitých homosexuálnych činov potrestá odňatím slobody na jeden až päť rokov a peňažným trestom 150 eur do 2 000 eur.
V priebehu rokov 2010 a 2011 holandský minister odmietol udelenie povolenia na prechodný pobyt (azyl) pre X, Y a Z. Podľa ministra hoci sexuálna orientácia uvedených žiadateľov bola hodnoverná, nepreukázali dostatočne skutočnosti a okolnosti, ktoré uvádzali, a preto nepreukázali, že po návrate do ich príslušných krajín pôvodu majú oprávnené obavy pred prenasledovaním z dôvodu ich príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Po zamietnutí ich žiadostí o povolenie na prechodný pobyt (azyl), sa X a Z rozhodli podať žalobu na Rechtbank ’s‑Gravenhage (Okresný súd v Haagu). Y podal návrh na nariadenie predbežných opatrení na tom istom súde. Rozsudkami vyhlásenými 23. novembra 2010 a 9. júna 2011 Rechtbank ’s‑Gravenhage vyhovel žalobe X a návrhu Y. Tento súd zastával názor, že hoci minister mal právo prijať záver, že údaje v žiadostiach X a Y neboli hodnoverné, v každej z týchto dvoch vecí nebolo dostatočne preukázané, či vzhľadom na kriminalizáciu homosexuálnych činov v dotknutých krajinách pôvodu, obavy X a Y, že budú prenasledovaní z dôvodu ich homosexuality, boli odôvodnené. Minister následne podal odvolanie na Raad van State (Štátna rada). Za týchto okolností sa Raad van State rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru v každom z konaní vo veci samej tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Tvoria cudzinci s homosexuálnou orientáciou určitú sociálnu skupinu v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) smernice…?

2.      V prípade kladnej odpovede na prvú otázku: aké prejavy homosexuality patria do pôsobnosti smernice a môže to, pokiaľ pre tieto prejavy dochádza k prenasledovaniu a sú splnené ostatné podmienky, viesť k priznaniu postavenia utečenca? Táto otázka pozostáva z troch podotázok:

a)      Možno od cudzincov s homosexuálnou orientáciou očakávať, že vo svojich [príslušných] krajinách pôvodu budú svoju sexuálnu orientáciu pred každým skrývať, aby tak predišli prenasledovaniu?

b)      V prípade zápornej odpovede na predchádzajúcu otázku: možno od cudzincov s homosexuálnou orientáciou očakávať, že budú pri prejavoch svojej sexuálnej orientácie vo svojej krajine pôvodu zdržanliví, aby tak predišli prenasledovaniu, a ak áno, v akom rozsahu? Možno v tejto súvislosti požadovať od homosexuálov väčšiu zdržanlivosť ako od heterosexuálov?

c)      Pokiaľ v tejto súvislosti možno rozlišovať medzi prejavmi, ktoré sa týkajú podstaty sexuálnej orientácie, a takými, v prípade ktorých to tak nie je: Čo sa má rozumieť pod podstatou sexuálnej orientácie a ako ju možno určiť?

3.      Predstavuje už samotná skutočnosť, že prejavy homosexuality sú podľa [zákona Sierry Leone o trestných činoch proti osobám z roku 1861 (vec C‑199/12), Trestného zákona Ugandy [z roku 1950] (vec C‑200/12) alebo Trestného zákona Senegalu (vec C‑201/12)] trestné a hrozí za ne trest odňatia slobody, čin prenasledovania v zmysle článku 9 ods. 1 písm. a) v spojení s [článkom 9] ods. 2 písm. c) smernice? V prípade zápornej odpovede, za akých okolností je to tak?“

Úvodné poznámky

Ako uvádza vo svojich Návrhoch Generálna advokátka Eleanor Sharpston (ďalej len „GA“), vnútroštátny súd sa Súdneho dvora pýta v podstate tieto otázky: „Po prvé tvoria štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sú homosexuálmi, určitú sociálnu skupinu v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) smernice? Po druhé ako majú vnútroštátne orgány posúdiť, čo predstavuje čin prenasledovania týkajúci sa prejavov homosexuality na účely článku 9 smernice? Po tretie predstavuje skutočnosť, že tieto prejavy sa v krajine pôvodu žiadateľa považujú za trestné činy a v prípade odsúdenia za ne možno uložiť trest odňatia slobody, prenasledovanie v zmysle smernice?“ (bod 2 Návrhov GA) Po prvé podľa ustálenej judikatúry sa smernica má vykladať s ohľadom na jej celkovú štruktúru a cieľ pri súčasnom rešpektovaní Ženevského dohovoru (Ženevský dohovor o právnom postavení utečenca z roku 1951) a iných relevantných zmlúv, na ktoré odkazuje jej právny základ (článok 78 ods. 1 ZFEÚ).( k tomu Pozri rozsudok z 5. septembra 2012, Y a Z (C‑71/11 a C‑99/11, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 48 a tam citovanú judikatúru) Ako vyplýva z jej odôvodnenia 10, smernica sa má vykladať aj v súlade s právami uznanými Chartou (Rozsudok z 19. decembra 2012, El Karem El Kott a i. (C‑364/11, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 42 a 43 a tam citovaná judikatúra).).

Vzhľadom na to, že Ženevský dohovor ani EDĽP neobsahujú výslovný odkaz na právo na vyjadrenie sexuálnej orientácie. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúca sa sexuálnej orientácie sa vytvorila v kontexte posudzovania porušení článku 8 EDĽP (právo na súkromný a rodinný život) a zákazu diskriminácie stanoveného v článku 14 EDĽP.(20) Otázky položené vnútroštátnym súdom teda treba posúdiť vzhľadom na zásady vytvorené Európskym súdom pre ľudské práva. (bod 24 Návrhov GA)

Veľmi dôležitú poznámku, ktorú vo svojich Návrhoch uviedla generálna advokátka je nepochybne aj to, že Ženevský dohovor ‒ tak ako EDĽP ‒ nie je nemenný. Ide o živý nástroj, ktorý treba vykladať vzhľadom na súčasné podmienky a v súlade s vývojom medzinárodného práva. Judikatúra Európskej komisie pre ľudské práva týkajúca sa rozdielneho zaobchádzania s homosexuálnymi a heterosexuálnymi vzťahmi, pokiaľ ide o minimálny vek na vyjadrenie súhlasu, svedčí o tomto vývoji prístupu pri výklade EDĽP. Do roku 1997 sa teda Komisia domnievala, že stanovenie vyššieho minimálneho veku na vyjadrenie súhlasu pre homosexuálne vzťahy je v súlade s EDĽP.(k tomu pozri napr.     Rozhodnutia Komisie X. v. Spolková republika Nemecko z 30. septembra 1975 (sťažnosť č. 5935/72, § 2) a Johnson v. Spojené kráľovstvo zo 17. júla 1986 (sťažnosť č. 10389/83).) V rozhodnutí Sutherland v. Spojené kráľovstvo Komisia prehodnotila svoju ustálenú judikatúru a odklonila sa od nej tým, že rozhodla, že zachovanie vyššieho minimálneho veku na vyjadrenie súhlasu pre homosexuálne vzťahy je diskriminačné a predstavuje porušenie práva sťažovateľa na rešpektovanie jeho súkromného života vzhľadom na súčasný vývoj.

O prejudiciálnych otázkach

K prvej prejudiciálnej otázke:

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či žiadatelia o priznanie postavenia utečenca s homosexuálnou orientáciou (X, Y, Z) môžu tvoriť určitú sociálnu skupinu na účely článku 10 ods. 1 písm. d) smernice. Podľa znenia predmetného ustanovenia smernice, sociálna skupina považuje za „určitú sociálnu skupinu“ najmä vtedy, ak sú splnené dve kumulatívne podmienky. Príslušníci tejto skupiny majú mať prirodzenú charakteristiku alebo spoločný pôvod, ktorý sa nemôže zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo vieru, ktorá je taká základná pre identitu alebo svedomie, že osoba by nemala byť nútená, aby sa jej zriekla. Na druhej strane táto skupina má mať vlastnú identitu v príslušnej krajine, pretože je vnímaná ako odlišná od okolitej spoločnosti. Pokiaľ ide o prvú z uvedených podmienok, podľa výkladu súdu je nesporné, že sexuálna orientácia osoby predstavuje charakteristiku, ktorá je taká základná pre jej identitu, že by nemala byť nútená, aby sa jej zriekla. Tento výklad potvrdzuje článok 10 ods. 1 písm. d) druhý pododsek smernice, z ktorého vyplýva, že v závislosti od okolností v krajine pôvodu môže určitá sociálna skupina zahŕňať skupinu vychádzajúcu zo spoločnej charakteristiky sexuálnej orientácie. Druhá podmienka predpokladá, že v dotknutej krajine pôvodu má skupina, ktorej členovia majú rovnakú sexuálnu orientáciu, vlastnú identitu, pretože je okolitou spoločnosťou vnímaná ako odlišná. Súd teda, zhodne s úvahami GA v jeho Návrhoch, pripustil, že existencia trestnoprávnej legislatívy, akou sú právne úpravy v každom z konaní vo veci samej, ktorá sa týka špecificky homosexuálnych osôb, umožňuje konštatovať, že tieto osoby predstavujú osobitnú skupinu, ktorá je okolitou spoločnosťou vnímaná ako odlišná.

K tretej prejudiciálnej otázke:

Vo svojej tretej prejudiciálnej otázke sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či skutočnosť, že homosexuálne činy sa považujú za trestné činy, a možnosť uloženia trestu odňatia slobody v prípade odsúdenia predstavujú čin prenasledovania v zmysle článku 9 smernice. Pokiaľ ide o X, homosexualita ako taká sa v Sierre Leone nepovažuje za trestný čin, ale za niektoré homosexuálne činy možno uložiť trestnoprávne sankcie. Pokiaľ ide o Y, homosexualita je v Ugande sama osebe trestným činom. Pokiaľ ide o Z, homosexualita ako taká sa nezdá byť v Senegale kriminalizovaná, ale za niektoré homosexuálne činy možno uložiť trestnoprávne sankcie. X, Y a Z tvrdia, že článok 9 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že prejavy homosexuality sa považujú za trestné činy, je sama osebe činom prenasledovania. Komisia, vlády členských štátov, ktoré predložili pripomienky, a UNHCR sa do určitej miery zhodne prikláňajú k opačnému názoru. Predstavuje teda to, čo by bolo v Európskej únii porušením základného práva, nevyhnutne čin prenasledovania v zmysle článku 9 ods. 1 smernice? Podľa generálnej advokátky, kritériom, ktoré sa má uplatniť pri posudzovaní žiadosti o priznanie postavenia utečenca, je, či jedna udalosť alebo kumulácia udalostí svedčí o tom, že žiadateľ má oprávnenú obavu, že ak sa vráti do svojej krajiny pôvodu, budú mu pravdepodobne odopreté jeho základné ľudské práva. Podľa súdu za týchto okolností samotnú existenciu právnej úpravy trestajúcej homosexuálne činy nemožno považovať za čin, ktorý postihuje žiadateľa tak významne, že dosahuje úroveň závažnosti potrebnú na konštatovanie, že táto kriminalizácia predstavuje prenasledovanie v zmysle článku 9 ods. 1 smernice. Naopak trest odňatia slobody uvedený v legislatívnom ustanovení, ktoré tak ako legislatívne ustanovenia sporné v konaniach vo veci samej, trestá homosexuálne činy, môže sám osebe predstavovať čin prenasledovania v zmysle článku 9 ods. 1 smernice, pokiaľ by v krajine pôvodu, ktorá prijala takúto legislatívu, bol skutočne uplatňovaný. Za týchto podmienok, keď žiadateľ o azyl uplatňuje, ako to je v každom z konaní vo veci samej, existenciu legislatívy kriminalizujúcej homosexuálne činy vo svojej krajine pôvodu, vnútroštátnym orgánom prislúcha vykonať v rámci svojho posúdenia skutočností a okolností podľa článku 4 smernice preskúmanie všetkých relevantných skutočností týkajúcich sa krajiny pôvodu, vrátane zákonov a nariadení krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, ako to uvádza článok 4 ods. 3 písm. a) smernice. V rámci tohto preskúmania uvedeným orgánom prislúcha najmä určiť, či sa v krajine pôvodu žiadateľa trest odňatia slobody stanovený takouto legislatívou v praxi uplatňuje. Vnútroštátnym orgánom prislúcha práve s prihliadnutím na tieto údaje rozhodnúť, či treba konštatovať, že žiadateľ sa odôvodnene obáva, že po návrate do svojej krajiny pôvodu bude opäť prenasledovaný v zmysle článku 2 písm. c) smernice v spojení s jej článkom 9 ods. 3.

K druhej prejudiciálnej otázke:

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či v prípade, ak sa má homosexuálny žiadateľ považovať za príslušníka určitej sociálnej skupiny na účely článku 10 ods. 1 písm. d) smernice, existujú určité prejavy homosexuality, ktoré patria do pôsobnosti smernice a ktoré znamenajú, že žiadateľovi treba priznať postavenie utečenca. Vnútroštátny súd následne kladie viaceré podotázky týkajúce sa spoločných kritérií, ktoré by sa mohli uplatniť pri určovaní, kto je utečencom. Po prvé sa pýta, do akej miery sú verejné alebo súkromné prejavy homosexuálnej orientácie chránené článkom 10 ods. 1 písm. d) smernice. Po druhé malo by sa od žiadateľa očakávať, že bude skrývať svoju sexuálnu orientáciu, aby sa tak vyhol prenasledovaniu vo svojej krajine pôvodu? Po tretie možno od neho očakávať zdržanlivosť pri prejavoch svojej homosexuálnej orientácie, a pokiaľ áno, v akom rozsahu? Po štvrté čo sa má rozumieť pod podstatou sexuálnej orientácie? Napokon bráni vo všeobecnosti právo Únie alebo konkrétne smernica rozlišovaniu, pokiaľ ide o ochranu, na ktorú majú cudzinci nárok, v závislosti od toho, či je ich sexuálna orientácia homosexuálna alebo heterosexuálna? Pokiaľ ide o rozlišovanie medzi verejnými čo súkromnými prejavmi homosexuálnej orientácie samotné znenie smernice nestanovuje také rozlišovanie. Preto podľa GA takéto rozlišovanie nie je relevantné pre určenie, či ide o čin prenasledovania v zmysle článku 9 ods. 1 smernice. Relevantnými otázkami sú skôr otázky, či je žiadateľ z dôvodu svojej sexuálnej orientácie príslušníkom sociálnej skupiny na účely článku 10 ods. 1 písm. d) a či existuje spojenie medzi týmto „dôvodom prenasledovania“ a jedným alebo viacerými činmi prenasledovania podľa článku 9 ods. 1, ktoré sa vyžaduje podľa článku 9 ods. 3. Pokiaľ ide o druhú podotázku, článok 10 ods. 1 písm. d) smernice neuvádza obmedzenia týkajúce sa prístupu, ktorý by príslušníci určitej sociálnej skupiny mohli prijať vo vzťahu k ich identite alebo správaniu, ktoré by patrilo alebo nepatrilo do podstaty pojmu sexuálna orientácia na účely tohto ustanovenia. Súd poukázal aj na to, že samotná skutočnosť, že z článku 10 ods. 1 písm. b) smernice výslovne vyplýva, že pojem náboženstvo zahŕňa tiež účasť na bohoslužbách v súkromí alebo na verejnosti, neumožňuje prijať záver, že pojem sexuálna orientácia, na ktorý odkazuje článok 10 ods. 1 písm. d) tejto smernice, má pokrývať len činy, ktoré sa spájajú so sférou súkromného života dotknutej osoby, a nie aj s jej životom na verejnosti. Ako uviedla GA: pojem „podstata“ je odvodený od rozsudku Y a Z, v ktorom Súdny dvor posudzoval, či základné práva žiadateľov boli porušené obmedzeniami výkonu práva na slobodu náboženského vyznania. Nie je možné tvrdiť, že tento pojem možno uplatniť aj v kontexte prejavov sexuálnej orientácie. GA zastáva názor, že človek buď má, alebo nemá sexuálnu orientáciu. V tejto súvislosti neexistuje nijaká „podstata“. Domnieva sa teda, že by bolo ťažké uznať, že možno identifikovať podstatu prejavov sexuálnej orientácie. V tejto súvislosti treba teda podľa súdu vychádzať z toho, že požadovať od členov určitej sociálnej skupiny s rovnakou sexuálnou orientáciou, aby skrývali túto orientáciu, je v rozpore so samotným uznaním charakteristiky, ktorá je taká základná pre identitu, že dotknuté osoby by nemali byť nútené, aby sa jej zriekli. Pokiaľ ide o zdržanlivosť, s ktorou by sa osoba mala správať, príslušné orgány sa pri posudzovaní oprávnenosti obáv žiadateľa z prenasledovania v režime smernice snažia zistiť, či zistené okolnosti predstavujú takú hrozbu, že dotknutá osoba sa môže vzhľadom na svoju individuálnu situáciu odôvodnene obávať, že bude skutočne vystavená činom prenasledovania, alebo nie. Toto posúdenie závažnosti rizika, ktoré je v každom prípade potrebné vykonať opatrne a obozretne, spočíva výlučne na konkrétnom zhodnotení skutočností a okolností v súlade s pravidlami uvedenými najmä v článku 4 smernice. Zo žiadneho z týchto pravidiel nevyplýva, že pri posudzovaní závažnosti rizika skutočného vystavenia činom prenasledovania v určitom kontexte je potrebné zohľadniť možnosť, ktorú má žiadateľ, vyhnúť sa riziku prenasledovania najmä tým, že sa bude zdržiavať prejavov sexuálnej orientácie, ktorú má ako člen určitej sociálnej skupiny. Z toho vyplýva, že dotknutej osobe treba priznať postavenie utečenca v súlade s článkom 13 smernice, ak je preukázané, že po návrate do svojej krajiny pôvodu by ho jeho homosexualita vystavila skutočnému nebezpečenstvu prenasledovania v zmysle článku 9 ods. 1 smernice. Skutočnosť, že tomuto nebezpečenstvu by sa mohol vyhnúť tým, že by sa zdržiaval prejavov svojej sexuálnej orientácie vo väčšom rozsahu než heterosexuálna osoba, netreba v tejto súvislosti zohľadňovať.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

1.      Článok 10 ods. 1 písm. d) smernice Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že existencia trestnoprávnej legislatívy, akou sú právne úpravy v každom z konaní vo veci samej, ktorá sa týka špecificky homosexuálnych osôb, umožňuje konštatovať, že tieto osoby treba považovať za určitú sociálnu skupinu.

2.      Článok 9 ods. 1 smernice 2004/83 v spojení s jej článkom 9 ods. 2 písm. c) sa má vykladať v tom zmysle, že samotná kriminalizácia homosexuálnych činov ako taká nepredstavuje čin prenasledovania. Naopak trest odňatia slobody, ktorým sa trestajú homosexuálne činy a ktorý sa skutočne uplatňuje v krajine pôvodu, ktorá prijala takúto legislatívu, treba považovať za neúmerné alebo diskriminačné potrestanie, a teda predstavuje čin prenasledovania.

3.      Článok 10 ods. 1 písm. d) smernice 2004/83 v spojení s jej článkom 2 písm. c) sa má vykladať v tom zmysle, že iba homosexuálne činy považované za trestné v súlade s vnútroštátnym právom členských štátov sú vylúčené z jej pôsobnosti. Pri posudzovaní žiadosti o získanie postavenia utečenca príslušné orgány nemôžu primerane očakávať, že na predídenie nebezpečenstvu prenasledovania žiadateľ o azyl skryje vo svojej krajine pôvodu svoju homosexualitu, alebo bude zdržanlivý v prejavovaní svojej sexuálnej orientácie.

návrhy generálnej advokátky možno nájsť tu: http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=139426&pageIndex=0&doclang=SK&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=890680#Footnote18


Spracoval: Tomáš Pázmány
Foto: ZN



 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 6+3 =


-- žiadne príspevky --