SÚDNY DVOR EÚ: K NEMAJETKOVEJ UJME KRYTEJ POVINNÝM ZMLUVNÝM POISTENÍM

v zložení: predsedníčka druhej komory R. Silva de Lapuerta, sudcovia J. L. da Cruz Vilaça, G. Arestis, J. C. Bonichot a A. Arabadžiev (spravodajca),

generálny advokát: N. Jääskinen, tajomník: A. Calot Escobar,

Ad: Skutkový stav

Dňa 7. augusta 2008 na územní Českej republiky došlo k automobilovej nehode zavinenej Rastislavom Petríkom, pri ktorej zahynul jeho spolujazdec Vladimír Haas. Pán Petrík riadil motorové vozidlo, ktoré bolo evidované a poistené na Slovensku a patrilo Blanke Holingovej. Toto vozidlo sa zrazilo s nákladným autom evidovaným v Českej republike. Pan Haas mal manželku, Katarínu Haasovú a dcéru, ktoré neboli na mieste nehody. Všetky dotknuté osoby mali alebo majú slovenskú štátnu príslušnosť a bydlisko na Slovensku.

Okresný súd Vranov nad Topľou uznal rozsudkom v trestnej veci pána Petríka vinným z trestných činov usmrtenia a ublíženia na zdraví a odsúdil ho na trest odňatia slobody na dva roky s podmienečným odkladom. V adhéznom konaní podľa § 50 ods. 2 a § 51 ods. 4 písm. c) Trestného poriadku mu bola uložená povinnosť nahradiť spôsobenú škodu, a to predovšetkým škodu vo výške 1 057,86 eura spôsobenú pani Haasovej.

V občianskom súdnom konaní si následne pani Haasová s dcérou uplatňovali žalobou voči pánovi Petríkovi a pani Holingovej náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej stratou manžela, resp. otca, a to na základe § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Rozsudkom prvostupňového súdu boli pán Petrík a pani Holingová zaviazaní zaplatiť pani Haasovej sumu 15 000 eur ako náhradu uvedenej ujmy. Účastníci konania sa proti tomuto odsudzujúcemu rozsudku odvolali na Krajský súd v Prešove.

Vedľajší účastník konania, spoločnosť Allianz – Slovenská poisťovňa a. s., s ktorou pani Holingová uzavrela zmluvu o povinnom zmluvnom poistení, odmietla nahradiť predmetnú ujmu z dôvodu, že uplatňované právo na nahradenie nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka nie je pokryté poistnou zmluvou v súlade s českými a slovenskými zákonmi o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Podotýkam, že odpoveď Súdneho dvora na predloženú prejudiciálnu otázku bude mať priamy vplyv na procesné účastníctvo Allianz v danom konaní.

Krajský súd Prešov sa domnieva, že vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu, treba uplatniť české hmotné právo, konkrétne § 444 ods. 3 českého Občianskeho zákonníka, ktorý na rozdiel od slovenského občianskeho zákonníka výslovne upravuje náhradu nemajetkovej ujmy v rámci náhrady škody spôsobenej blízkym pozostalým osobám, a to vo výške stanovenej zákonom, konkrétne ako jednorazové odškodnenie na úrovni 240 000 CZK, čo je približne 9 300 eur, v prípade smrti manžela alebo manželky. Podľa slovenského zákona o povinnom zmluvnom poistení má majiteľ motorového vozidla v prípade škodovej udalosti, pri ktorej vznikla škoda a za ktorú zodpovedá, právo, aby za neho poisťovateľ nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody v rozsahu stanovenom týmto zákonom a podľa poistných podmienok, t. j. náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení.

Podľa názoru Krajského súdu pojem škoda, ktorú kryje poistná zmluva, zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, konkrétne nehmotnú, morálnu alebo s tým súvisiacu ujmu. Slovenská republika na pojednávaní pred SD EÚ prezentovala názor, že je potrebné rozlišovať medzi právom na ochranu osobnosti a právom na náhradu škody, pričom nemajetková ujma v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka nespadá pod režim zodpovednosti za škodu.

Podstata prípadu tkvie v otázke, či poisťovateľ v súlade so zmluvou o povinnom poistení, v rámci náhrady škody má poskytnúť aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej osobám oprávneným na jej náhradu po obeti dopravnej nehody, ktorú možno priznať podľa § 13 ods. 2 a 3 platného Občianskeho zákonníka a ktorú treba v širšom ponímaní považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) slovenského zákona o povinnom zmluvnom poistení.

Za týchto okolností Krajský súd v Prešove rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa článok 1 ods. 1 [tretej smernice] [a] článok] 3 ods. 1 [prvej smernice] vykladať tak, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava (akou je právna úprava vyplývajúca z § 4 [slovenského] zákona [o povinnom zmluvnom poistení] a § 6 [českého] zákona [o povinnom zmluvnom poistení]), podľa ktorej zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nepokrýva nemajetkovú ujmu vyjadrenú v peňažnej forme, spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla?

2.      V prípade takej odpovede na prvú otázku, že uvedená právna úprava nie je v rozpore s právom [Únie], majú sa ustanovenia § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 [a] § 4 ods. 4 [slovenského] zákona [o povinnom zmluvnom poistení] a § 6 ods. 1, 2 [a] 3 [českého] zákona [o povinnom zmluvnom poistení] vykladať tak, že nebránia tomu, aby vnútroštátny súd v súlade s článkom 1 ods. 1 [tretej smernice] [a] článkom 3 ods. 1 [prvej smernice] priznal nárok na nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla ako poškodeným aj v peňažnej forme?“

Spoločne k prípadu Haasová a  k prípadu C-277/12 Drozdovs vypracoval a predniesol svoje návrhy generálny advokát NIILO JÄÄSKINEN, a to vzhľadom na spoločné rysy oboch vecí.

Ad: Právne posúdenie

O prvej otázke

V prvej otázke má SD EÚ nájsť odpoveď na to, či nemajetková ujma, ako je napríklad ujma vyplývajúca zo smrti rodiča alebo manžela pri automobilovej nehode, je súčasťou škôd, ktoré musia byť pokryté povinným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Generálny advokát už v úvode svojich návrhov akcentoval potrebu definovať pojem „ujma na zdraví“, aby bolo možné určiť, či tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu spôsobenú za týchto okolností blízkym osobám zosnulého, ktoré neboli na nehode priamo zúčastnené.

Úvodom SD riešil procesnú otázku rozhodného práva, pričom dal za pravdu Krajskému súdu Prešov, podľa ktorého vzhľadom na články 3 a 4 Haagskeho dohovoru z roku 1971 a článok 28 nariadenia Rím II je rozhodným právom uplatniteľným na okolnosti vo veci samej české právo. Podľa Haagskeho dohovoru je rozhodným právom v zásade právo štátu, na území ktorého došlo k nehode (lex loci delicti).

V bode 38 rozsudku Súd zdôraznil účel prvej smernice (smernica Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti), doplnenej treťou smernicou (smernica Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel), ktorým je uloženie povinnosti členským štátom aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktoré sa obvykle nachádzajú na ich území, bola krytá poistením. Na rozdiel od povinnosti kryť škodu, rozsah náhrady škody sa v  spravuje vnútroštátnym právom (rozsudok Marques Almeida, body 28 -30). Teda cieľom Únie nie je úplná harmonizácia režimov zodpovednosti za škodu v členských štátoch. Z bodov 41 a 42 rozsudku vyplýva, že pri zachovaní účinkov prvej a tretej smernice sú členské štáty v zásade oprávnené v rámci jednotlivých národných režimov zodpovednosti za škodu upraviť najmä škody spôsobené motorovými vozidlami, ktoré sa musia nahradiť, rozsah ich náhrady a osoby, ktoré majú na ich náhradu nárok.

Právo EÚ vymedzuje určité limity pre vnútroštátne právne priadky členských štátov, tým že členské štáty sú povinné kryť niektoré druhy škôd v určitých minimálnych sumách, pričom k týmto škodám patrí aj  ujma na zdraví (čl. 1 ods. 1 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel).

Generálny advokát pri sa pri vypracovaní návrhov do veľkej miery pridŕžal línie vymedzenej v odôvodnení rozsudku Súdneho dvora EZVO vo veci Nguyen, so závermi ktorého sa v zásade stotožnil. Náhrada nemajetkovej ujmy (pretium doloris) je formou zodpovednosti za škodu. Ďalej poukázal na to, že relevantné smernice neobsahujú nijaké ustanovenie, ktoré by z ich pôsobnosti výslovne vylučovalo náhradu nemajetkovej ujmy, a preto ujma na zdraví zahŕňa všetky druhy škôd bez ohľadu na to, či ide o ujmu majetkovú alebo nemajetkovú, a teda nepotvrdil tézu, že nemajetková ujma nespadá do pôsobnosti smerníc. (bod 68 Návrhov). Generálny advokát zdôraznil, že poslaním dotknutých smerníc je požiadavka, aby všetky formy zodpovednosti za škodu v súvislosti s prevádzkou motorových vozidiel boli pokryté poistením.

Súd sa v bode 47 rozsudku s odvolaním sa na návrhy generálneho advokáta a na judikatúru Súdneho dvora EZVO (rozsudok Nguyen) uzniesol na tom, pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu.

Pri výklade pojmu ujma na zdraví Súd prihliadal na rôzne právne poriadky členských štátov s dôrazom na rôzne jazykové mutácie tohto pojmu, a preto sa sústredil najmä na štruktúru a účel relevantných ustanovení. Podľa bodu 49 rozsudku v tejto súvislosti treba uviesť, že pojmy ako „ujma na zdraví“, prípadne „osobná ujma“ dopĺňajú pojem „škoda na majetku“, a pripomenúť, že uvedené ustanovenia a smernica sa snažia najmä o posilnenie ochrany obetí. Za týchto okolností Súd uplatnil extenzívny výklad uvedených pojmov (pozri predchádzajúci bod 47). Z bodu 73 Návrhov vyplýva, že aplikovaný širší výklad zahŕňa nielen zásah do tela, teda do fyzickej integrity obete, ale aj ujmu, ktorá má „osobný“, teda nemajetkový charakter, čo zahŕňa fyzické, ako aj psychické utrpenie.

Načrtnutým myšlienkovým postupom dospel Súd k záveru, že medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore.

K okruhu osôb, ktoré sa môžu domáhať náhrady nemajetkovej ujmy Súd uviedol, že ochrana garantovaná právom Únie platí pre akúkoľvek osobu, ktorá je podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu oprávnená na náhradu škody spôsobenej motorovými vozidlami. Ďalej Súd dodal, že zo žiadneho ustanovenia práva Únie nevyplýva zúženie garantovanej ochrany len na osoby, ktoré sa priamo zúčastnili na škodovej udalosti.

Úmrtie osoby, v dôsledku dopravnej nehody, spôsobuje osobám, s ktorými mal zosnulý blízky a reálny vzťah, isté otrasy v spôsobe života a v citovej rovnováhe. Tieto osoby môžu byť zaradené pod široký článok 1 bod 2 prvej smernice, definujúci pojem poškodeného.

Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách určených v článku 1 ods. 2 druhej smernice. (bod 55 rozsudku)
V nadväznosti na vyššie uvedené, Súdny dvor Európskej únie na prvú otázku odpovedal:

„článok 3 ods. 1 prvej smernice, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice a článok 1 prvý odsek tretej smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.“

O druhej otázke

Vzhľadom na závery Súdu v odpovedi na prvú otázku, Súdny dvor neuznal za potrebné odpovedať aj na druhú otázku.