„Povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel – Smernica 72/166/EHS – Článok 3 ods. 1 – Smernica 90/232/EHS –
Článok 1 – Dopravná nehoda – Smrť cestujúceho – Právo partnera a
maloletého dieťaťa na náhradu ujmy – Nemajetková ujma – Náhrada ujmy –
Krytie povinným poistením“
ktorej predmetom
je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ,
podaný rozhodnutím Krajského súdu v Prešove (Slovensko) z 8. novembra
2011 a doručený Súdnemu dvoru 17. januára 2012, ktorý súvisí s konaním:
generálny advokát: N. Jääskinen, tajomník: A. Calot Escobar,
Ad: Skutkový stav
Dňa
7. augusta 2008 na územní Českej republiky došlo k automobilovej nehode
zavinenej Rastislavom Petríkom, pri ktorej zahynul jeho spolujazdec
Vladimír Haas. Pán Petrík riadil motorové vozidlo, ktoré bolo evidované a
poistené na Slovensku a patrilo Blanke Holingovej. Toto vozidlo sa
zrazilo s nákladným autom evidovaným v Českej republike. Pan Haas mal
manželku, Katarínu Haasovú a dcéru, ktoré neboli na mieste nehody.
Všetky dotknuté osoby mali alebo majú slovenskú štátnu príslušnosť a
bydlisko na Slovensku.
Okresný súd Vranov nad Topľou uznal
rozsudkom v trestnej veci pána Petríka vinným z trestných činov
usmrtenia a ublíženia na zdraví a odsúdil ho na trest odňatia slobody na
dva roky s podmienečným odkladom. V adhéznom konaní podľa § 50 ods. 2 a
§ 51 ods. 4 písm. c) Trestného poriadku mu bola uložená povinnosť
nahradiť spôsobenú škodu, a to predovšetkým škodu vo výške 1 057,86 eura
spôsobenú pani Haasovej.
V občianskom súdnom konaní si následne
pani Haasová s dcérou uplatňovali žalobou voči pánovi Petríkovi a pani
Holingovej náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej stratou manžela, resp.
otca, a to na základe § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Rozsudkom
prvostupňového súdu boli pán Petrík a pani Holingová zaviazaní zaplatiť
pani Haasovej sumu 15 000 eur ako náhradu uvedenej ujmy. Účastníci
konania sa proti tomuto odsudzujúcemu rozsudku odvolali na Krajský súd v
Prešove.
Vedľajší účastník konania, spoločnosť Allianz –
Slovenská poisťovňa a. s., s ktorou pani Holingová uzavrela zmluvu o
povinnom zmluvnom poistení, odmietla nahradiť predmetnú ujmu z dôvodu,
že uplatňované právo na nahradenie nemajetkovej ujmy podľa § 13
Občianskeho zákonníka nie je pokryté poistnou zmluvou v súlade s českými
a slovenskými zákonmi o povinnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Podotýkam, že odpoveď Súdneho
dvora na predloženú prejudiciálnu otázku bude mať priamy vplyv na
procesné účastníctvo Allianz v danom konaní.
Krajský súd Prešov
sa domnieva, že vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu, treba uplatniť
české hmotné právo, konkrétne § 444 ods. 3 českého Občianskeho
zákonníka, ktorý na rozdiel od slovenského občianskeho zákonníka
výslovne upravuje náhradu nemajetkovej ujmy v rámci náhrady škody
spôsobenej blízkym pozostalým osobám, a to vo výške stanovenej zákonom,
konkrétne ako jednorazové odškodnenie na úrovni 240 000 CZK, čo je
približne 9 300 eur, v prípade smrti manžela alebo manželky. Podľa
slovenského zákona o povinnom zmluvnom poistení má majiteľ motorového
vozidla v prípade škodovej udalosti, pri ktorej vznikla škoda a za ktorú
zodpovedá, právo, aby za neho poisťovateľ nahradil poškodenému
uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody v rozsahu stanovenom
týmto zákonom a podľa poistných podmienok, t. j. náhradu škody na zdraví
a nákladov pri usmrtení.
Podľa názoru Krajského súdu pojem
škoda, ktorú kryje poistná zmluva, zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, konkrétne
nehmotnú, morálnu alebo s tým súvisiacu ujmu. Slovenská republika na
pojednávaní pred SD EÚ prezentovala názor, že je potrebné rozlišovať medzi právom na ochranu osobnosti a právom na náhradu škody, pričom nemajetková ujma v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka nespadá pod režim zodpovednosti za škodu.
Podstata
prípadu tkvie v otázke, či poisťovateľ v súlade so zmluvou o povinnom
poistení, v rámci náhrady škody má poskytnúť aj náhrada nemajetkovej
ujmy spôsobenej osobám oprávneným na jej náhradu po obeti dopravnej
nehody, ktorú možno priznať podľa § 13 ods. 2 a 3 platného Občianskeho
zákonníka a ktorú treba v širšom ponímaní považovať za škodu na zdraví
podľa § 4 ods. 2 písm. a) slovenského zákona o povinnom zmluvnom
poistení.
Za týchto okolností Krajský súd v Prešove rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Má sa článok 1 ods. 1 [tretej smernice] [a] článok] 3 ods. 1 [prvej
smernice] vykladať tak, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava (akou
je právna úprava vyplývajúca z § 4 [slovenského] zákona [o povinnom
zmluvnom poistení] a § 6 [českého] zákona [o povinnom zmluvnom
poistení]), podľa ktorej zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla nepokrýva nemajetkovú ujmu vyjadrenú v peňažnej
forme, spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla?
2. V prípade takej odpovede
na prvú otázku, že uvedená právna úprava nie je v rozpore s právom
[Únie], majú sa ustanovenia § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 [a] § 4 ods. 4
[slovenského] zákona [o povinnom zmluvnom poistení] a § 6 ods. 1, 2 [a] 3
[českého] zákona [o povinnom zmluvnom poistení] vykladať tak, že
nebránia tomu, aby vnútroštátny súd v súlade s článkom 1 ods. 1 [tretej
smernice] [a] článkom 3 ods. 1 [prvej smernice] priznal nárok na
nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla ako poškodeným aj v peňažnej
forme?“
Spoločne k prípadu Haasová a k prípadu C-277/12 Drozdovs vypracoval a predniesol svoje návrhy generálny advokát NIILO JÄÄSKINEN, a to vzhľadom na spoločné rysy oboch vecí.
Ad: Právne posúdenie
O prvej otázke
V prvej otázke má SD EÚ nájsť odpoveď na to, či
nemajetková ujma, ako je napríklad ujma vyplývajúca zo smrti rodiča
alebo manžela pri automobilovej nehode, je súčasťou škôd, ktoré musia
byť pokryté povinným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel. Generálny advokát už v úvode svojich
návrhov akcentoval potrebu definovať pojem „ujma na zdraví“, aby bolo
možné určiť, či tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu spôsobenú za
týchto okolností blízkym osobám zosnulého, ktoré neboli na nehode priamo
zúčastnené.
Úvodom SD riešil procesnú otázku rozhodného práva,
pričom dal za pravdu Krajskému súdu Prešov, podľa ktorého vzhľadom na
články 3 a 4 Haagskeho dohovoru z roku 1971 a článok 28 nariadenia Rím
II je rozhodným právom uplatniteľným na okolnosti vo veci samej české právo. Podľa Haagskeho dohovoru je rozhodným právom v zásade právo štátu, na území ktorého došlo k nehode (lex loci delicti).
V
bode 38 rozsudku Súd zdôraznil účel prvej smernice (smernica Rady
72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti), doplnenej treťou smernicou (smernica Rady 90/232/EHS zo
14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel), ktorým je uloženie povinnosti členským
štátom aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel, ktoré sa obvykle nachádzajú na ich území, bola krytá poistením.
Na rozdiel od povinnosti kryť škodu, rozsah náhrady škody sa v
spravuje vnútroštátnym právom (rozsudok Marques Almeida, body 28 -30).
Teda cieľom Únie nie je úplná harmonizácia režimov zodpovednosti za
škodu v členských štátoch. Z bodov 41 a 42 rozsudku vyplýva, že pri
zachovaní účinkov prvej a tretej smernice sú členské štáty v zásade
oprávnené v rámci jednotlivých národných režimov zodpovednosti za škodu
upraviť najmä škody spôsobené motorovými vozidlami, ktoré sa musia
nahradiť, rozsah ich náhrady a osoby, ktoré majú na ich náhradu nárok.
Právo
EÚ vymedzuje určité limity pre vnútroštátne právne priadky členských
štátov, tým že členské štáty sú povinné kryť niektoré druhy škôd v
určitých minimálnych sumách, pričom k týmto škodám patrí aj ujma na zdraví (čl.
1 ods. 1 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o
aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel).
Generálny
advokát pri sa pri vypracovaní návrhov do veľkej miery pridŕžal línie
vymedzenej v odôvodnení rozsudku Súdneho dvora EZVO vo veci Nguyen, so
závermi ktorého sa v zásade stotožnil. Náhrada nemajetkovej ujmy
(pretium doloris) je formou zodpovednosti za škodu. Ďalej poukázal na
to, že relevantné smernice neobsahujú nijaké ustanovenie, ktoré by z ich
pôsobnosti výslovne vylučovalo náhradu nemajetkovej ujmy, a preto ujma
na zdraví zahŕňa všetky druhy škôd bez ohľadu na to, či ide o ujmu
majetkovú alebo nemajetkovú, a teda nepotvrdil tézu, že nemajetková ujma
nespadá do pôsobnosti smerníc. (bod 68 Návrhov). Generálny advokát
zdôraznil, že poslaním dotknutých smerníc je požiadavka, aby všetky
formy zodpovednosti za škodu v súvislosti s prevádzkou motorových
vozidiel boli pokryté poistením.
Súd sa v bode 47 rozsudku s
odvolaním sa na návrhy generálneho advokáta a na judikatúru Súdneho
dvora EZVO (rozsudok Nguyen) uzniesol na tom, pod pojem ujma na
zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom
spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak
fyzickú, ako aj psychickú traumu.
Pri výklade pojmu ujma na
zdraví Súd prihliadal na rôzne právne poriadky členských štátov s
dôrazom na rôzne jazykové mutácie tohto pojmu, a preto sa sústredil
najmä na štruktúru a účel relevantných ustanovení. Podľa bodu 49
rozsudku v tejto súvislosti treba uviesť, že pojmy ako „ujma na zdraví“,
prípadne „osobná ujma“ dopĺňajú pojem „škoda na majetku“, a pripomenúť,
že uvedené ustanovenia a smernica sa snažia najmä o posilnenie ochrany
obetí. Za týchto okolností Súd uplatnil extenzívny výklad
uvedených pojmov (pozri predchádzajúci bod 47). Z bodu 73 Návrhov
vyplýva, že aplikovaný širší výklad zahŕňa nielen zásah do tela, teda do
fyzickej integrity obete, ale aj ujmu, ktorá má „osobný“, teda
nemajetkový charakter, čo zahŕňa fyzické, ako aj psychické utrpenie.
Načrtnutým
myšlienkovým postupom dospel Súd k záveru, že medzi škody, ktoré sa
musia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí
nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za
škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore.
K okruhu osôb, ktoré sa môžu domáhať náhrady nemajetkovej ujmy Súd uviedol, že ochrana garantovaná právom Únie platí pre akúkoľvek osobu, ktorá je podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu oprávnená na náhradu škody spôsobenej motorovými vozidlami.
Ďalej Súd dodal, že zo žiadneho ustanovenia práva Únie nevyplýva
zúženie garantovanej ochrany len na osoby, ktoré sa priamo zúčastnili na
škodovej udalosti.
Úmrtie osoby, v dôsledku dopravnej nehody,
spôsobuje osobám, s ktorými mal zosnulý blízky a reálny vzťah, isté
otrasy v spôsobe života a v citovej rovnováhe. Tieto osoby môžu byť
zaradené pod široký článok 1 bod 2 prvej smernice, definujúci pojem
poškodeného.
Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody
podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu
nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré
sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v
určitých minimálnych sumách určených v článku 1 ods. 2 druhej smernice.
(bod 55 rozsudku)
V nadväznosti na vyššie uvedené, Súdny dvor Európskej únie na prvú otázku odpovedal:
„článok
3 ods. 1 prvej smernice, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice a článok 1
prvý odsek tretej smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.“
O druhej otázke
Vzhľadom na závery Súdu v odpovedi na prvú otázku, Súdny dvor neuznal za potrebné odpovedať aj na druhú otázku.
Spracoval: Zoltán NAGY
Fotografa: ZN