doc. ThDr. Ing. Inocent M. Vladimír Szaniszló, OP, PhD.: Bolo by možné liečiť bez liekov? I. | Medicínske právo
              

Články


doc. ThDr. Ing. Inocent M. Vladimír Szaniszló, OP, PhD.: Bolo by možné liečiť bez liekov? I.


 | 13.11.2013 | komentárov: 0

Za akých podmienok je skúšanie nových terapií, liekov prípustné? Ako eticky postupovať pri ich vývoji? Je všetko technicky možné aj morálne prípustné? Nielen týmito otázkami sa zaoberá prvá časť príspevku HOSŤA MESIACA NOVEMBER doc. ThDr. Ing. Inocent M. Vladimír Szaniszló, OP, PhD z Inštitútu aplikovanej etiky prof. Spesza.

Obrazok
1. JE SKÚŠANIE NOVÝCH VECÍ S NEISTÝM VÝSLEDKOM ETICKÉ?

Na túto otázku vôbec nie je jednoduché odpovedať. Etické kritéria istým spôsobom predpokladajú jednanie len v tom prípade, že vieme s istotou usúdiť výsledok jednania. Dôraz rozhodnutia je preto kladený na percento pravdepodobnosti. Etika formovania správneho úsudku má klasické tri kritéria:
-    obhajoba cieľov
-    preverenie prostriedkov
-    zodpovednosť za následky.
Prof. Schockenhoff z Freiburgu pripomína, že pre ohodnotenie nejakého konania sa musia vzájomne prepojiť úmysly jednajúceho, zvláštne okolnosti jeho skutkov a predvídateľné následky jeho konania. Eticky relevantný kontext, v ktorom sa ohodnocuje naše jednanie, preto zahrňuje:
-    úmysel, ktorý konajúci sleduje
-    prostriedky, pomocou ktorých sa jeho jednanie vykonáva a
-    následky, ktoré toto jednanie prinesie.
Všetky tieto okamihy prinášajú spoločne nezrušiteľnú jednotu konania, ktorá je vždy daná len ako konkrétna možnosť jednania, z ktorej sa nedá izolovať a vylomiť žiaden následok podliehajúci etickej analýze.
Hlavné kritéria, ktoré umožňujú etické formovania úsudku práve v bioetických konfliktných situáciách určujúcich hranice nášho jednania, menuje Schockenhoff takto:   
-    kritérium ľudskej dôstojnosti
-    kritérium rešpektu pred životom druhých
-    kritérium zákazu usmrtenia.

Zároveň však Schockenhoff dodáva, že všetky tri kritéria vo svojej normatívnej náväznosti ponúkajú len negatívne obmedzenie a neumožňujú celistvé ohodnotenie.
Freiburgský moralista ďalej konštatuje, že ešte pred niekoľkými rokmi sa medicínska veda veľmi nezaoberala etickým ohodnotením svojich cieľov. Tieto boli nespochybniteľné a samozrejmé dovtedy, kým platilo, že pokroky lekárskej vedy riešia uzdravenie zákerných chorôb, boj proti úmrtnosti dojčiat alebo lepšie hygienické podmienky pre populáciu nejakej krajiny. Ak aj existoval v minulosti nejaký počiatočný odpor proti medicínskym objavom ako prvé očkovacie séra, alebo nové oblasti transplantačnej medicíny, tak rýchlo ustúpil širokému súhlasu vtedajšej populácie. Veď účinné očkovanie voči detskej obrne ochráni mnoho ľudí od ich ťažkého osudu života, transfúzia krvi môže po operáciách, alebo úrazoch byť naozaj život zachraňujúca, rýchla transplantácia ľadviny dialýzou postihnutých pacientov zase môže týmto rýchlo navrátiť ich bývalý rádius života.
Takéto očividné uľahčenie života človeka pomocou pokrokovej lekárskej vedy je skutočne evidentné. Avšak medzičasom sa medicína dostala do takých oblastí, v ktorých sa nejedná len o samotné uzdravenie z chorôb, ale tendenčne aj nezriadené ovládanie všetkých etáp života od počatia, až po smrť. V tomto význame sa dnešné lekársko-etické ciele zrazu javia problematickejšie a oveľa viac si vyžadujú ich adekvátnu obhajobu. Preto možno tvrdiť, že lekárske zásahy sa už nemerajú len podľa toho, či jednotlivému človeku prinášajú zmysluplný rozvoj jeho osobného bytia a nárokov na kvalitu vlastného života alebo či umožňujú vedomú integráciu jeho dlhšie trvajúceho života do jeho životopisu.

Prof. Düwell z Utrechtu hovorí, že už niekoľko rokov sa veľa diskutuje o tom, nakoľko sú nám morálne obhájiteľné také medicínske možnosti, ktoré  umožňujú medicínu využívať na to, aby sa zlepšili telesné a duševné schopnosti človeka a neliečili ho v tradičnom zmysle z rôznych chorôb. Pod týmito „vylepšeniami“, ktoré sa diskutujú pod názvom Enhancement si môžeme predstaviť rovnako plastickú chirurgiu ako aj farmaceutické prostriedky pre zvýšenie výkonu pamäti.
 
Už len pri tomto výpočte vidíme, že spektrum využitia medicíny je široké a hranice vedúce k terapii sa vzďaľujú: ten istý liek sa môže použiť na to, aby sa dementnému pacientovi spomalili výpadky pamäti, ako aj na to, aby si študenti pomohli tesne pred skúškami tým, že zvýšia výkon pamäti. Teda Enhancement je takto morálne veľmi kontroverzný pojem práve vtedy, ak chápeme úlohy medicíny tradične v zmysle stanovenia diagnózy, nastavenia terapie či prevencie pred chorobami.
Ale aj otázka, čo vlastne choroba je a čo je zdravie, sa v tomto význame javí rovnako kontroverzná. Zostavovateľ slávneho Slovníka pre teológiu a Cirkev“ A. Heller, považuje v rámci hesla „chorý“ moderné choroby, ako súčasť kvalitatívne nového zásobovacieho (potravinového) problému. Skrze zmenu demografického vývoja obyvateľstva a rastúceho očakávania kvality života sa panoráma chorôb zmenila z vírusových ku chronicko-degeneratívnym ochoreniam.  Individuálne choroba stále znamená istú krízu. Súčasne rastie záujem o alternatívne, komplementárne formy liečby ako aj vedomie pacienta  jeho vlastných práv.
Choroba ako taká často súvisí s osobnostnými štruktúrami človeka, jeho individuálnymi a sociálnymi životnými situáciami ako je napr. práca, skúsenosť straty, smútok. Byť chorým otvára široké možnosti rozhodnutia zmeniť, alebo zachovať spôsob života. Choroby sú teda vo svojej autonómii a schopnosti rozhodovania obmedzené a odkázané na pomoc. Táto sa v kresťanskej tradícii volá „príkaz lásky k blížnemu“, alebo motivované jednanie samaritána (Lk 10). Teologicky choroba poukazuje na krehkosť a obmedzenosť ľudského života a vrhá tieň na vinu a zmysel.

Düwell dodáva, že ak vnímame uzdravovacie poslanie medicíny v tom, že odstraňuje funkčné poruchy ľudského tela a takto umožňuje ľudskému druhu používať jeho typické funkcie, tak vyššie spomenuté „vylepšenia“ (enhancement) nebude ľahké morálne obhájiť. Avšak moderná otázka znie: musíme vychádzať z klasickej definície choroby? A aké máme právo brániť človeku využiť medicínske možnosti, ktoré vedú k tomu, aby sa mu takto umožnilo viesť lepší život (moderne nazvaný „lepšiu kvalitu života“)? 
Avšak na druhej strane sa môžeme pýtať: prečo by sme mali pre takýto výskum vyhadzovať peniaze, keď ešte stále nie je zabezpečená žiadna všeobecná základná lekárska starostlivosť. Sme ju však schopní zabezpečiť?

Schockenhoff hovorí, že ciele konkrétnej etiky sa musia obhájiť aj vzhľadom na dnes zmenenú situáciu tvárou v tvár ekologickým a ekonomickým zdrojom a s výhľadom na nevyhnutné úlohy základnej lekárskej starostlivosti v chudobných krajinách južnej pologule. Z tohto pohľadu nový pokrok na poli umelého oplodnenia, plastickej chirurgie, alebo predpôrodnej medicíny sa sotva dajú označiť ako prioritné ciele, ktoré by si mohli nárokovať významný podiel na celosvetovej medicínskej výskumnej kapacite. Nemecký bioetik pripomína katastrofálnu situáciu vo svete, podľa správy WHO z roku 2006, kde jedna posteľ v nemocnici pripadá v Nemecku na 100 obyvateľov, avšak v Etiópii na 30 000 (jeden lekár sa stará v Nemecku o 300 ľudí a v Etiópii o 50 000). Čím viac sa tento kvalitatívny štandard Západu bude vzďaľovať svetovému priemeru, o to viac sa bude táto situácia eticky vyostrovať. Ani obhajoba individuálnej potreby jednotlivca, ktorou sa obhajuje západná blahobytná medicína, nemôže takéto pálčivé otázky ignorovať. Skôr sa ukazuje ako rýchlo sa môže etická legitimita modernej medicíny skrze enormné výdavky na technologický pokrok dostať do istej apórie. Ak sa tieto otázky na obhajovanie svojich cieľov v tajnom očakávaní zanedbajú, tak dosiahnutý úspech bude zapchávať ústa kritikom aj v budúcnosti a pokračovať podľa motta, že technický vykonateľné si zaslúži za každú cenu prednosť, situácia sa len ďalej vyhrotí. Nehovoriac o tom, že pre prírodovedca je často veľmi ťažké vysvetliť vývoj jeho výskumu.
Laureát ceny nášho Inštitútu aplikovanej etiky pre rok 2012, prof. Peschke z Moedlingu dodáva, že lieky sú dovolené v prípade, ak je ich bezprostredným cieľom uzdravenie, prípadne liečenie choroby alebo zmierenie bolesti. Toto pravidlo platí aj v tom prípade, ak je ich vedľajším účinkom skrátenie života. Pri tomto predpoklade vzniká otázka, v akej miere je človek povinný brať lieky, alebo pristúpiť na lekárske zákroky? Katolícka teológia na to odpovedá teóriou rozlišovania riadnych a mimoriadnych zákrokov.
Z hľadiska lekára je nejaký liek alebo nejaký zákrok mimoriadny vtedy, ak je neobvyklý, podivný, experimentálny, nie úplne zavedený, neortodoxný alebo neuznávaný. Naopak riadny zákrok sú všetky lieky, zákroky a operácie, ktoré dávajú oprávnenú nádej na pomoc pacientovi a je možné ich previesť, alebo použiť bez nadmerných nákladov, bolestí a iných komplikácii.

Liek alebo zákrok musí byť na jednej strane ľahko dostupný a na druhej strane musí poskytnúť oprávnenú nádej na zlepšenie. Pri nesplnení jednej z týchto podmienok je zákrok považovaný za mimoriadny. Avšak nesmieme zabúdať, že prostriedky, ktoré sa v istej dobe zdali mimoriadne sa dnes môžu stať riadne. Dodajme, že riadne lekárske a chirurgické zákroky, nutné k vyliečeniu alebo k prevencii vážnej choroby, sú povinné.
Situácia lekára je tu ešte zložitejšia. Ten nemôže robiť len to, k čomu by bol zaviazaný pacientom. Musí robiť totiž aj to, čo od neho pacient rozumne požaduje. Takto sa musí dopredu snažiť zistiť, aké sú priania pacienta, alebo jeho zákonných zástupcov. Ak to nie je možné, tak môže použiť napr. zlaté pravidlo: teda pacientovi má byť prevedený taký zákrok, ktorý by si lekár sám prial, keby sa ocitol v jeho situácii.

2.    JE V PORIADKU, ŽE SA LIEKY SKÚŠAJÚ NA ĽUDSKEJ OSOBE?

Lekárske experimenty sú terapeutické (liečebné metódy pre dobro pacienta, ktoré ešte neboli dostatočne overené) a neterapeutické (postupy, ktoré majú za cieľ pokrok medicíny a tak aj dobro druhých). Použitie takýchto metód je dôležité, ak alternatívou terapeutického výskumu je menej účinná, alebo vôbec žiadna liečba, alebo taká, ktorá by bola komplikovaná, alebo nákladná. Očakávaný úžitok musí byť pre pacienta v prijateľnom pomernom riziku.
Prof. Schaupp z Grazu pripomína, že odpoveď na otázku o pokusoch na človeku je jednoznačne kladná. V princípe to je etické! Raz sa totiž liek musí otestovať aj na človeku.  Podľa Peschkeho je výskum na človeku životne dôležitá súčasť vedeckej medicíny. Mnohé (možno dokonca všetky) nové terapie si vyžadovali v určitom bode pokusy na človekovi (napr. očkovanie proti kiahniam, použitie anestézie, transplantácia orgánov a liečba istých vrodených vad).  Dôležité podmienky tu sú:
•    vedomie zodpovednosti na strane lekára a
•    prísne preventívne opatrenia zabraňujúce zneužitie pokusov.
Napriek tomu si Peschke myslí, že už aj skúšky na zvieratách sú na etickej hranici výskumu, i keď ešte obhájiteľné. Bez faktora neistoty by totiž mnoho liekov nebolo. Tento faktor však nesmie byť priveľmi vysoký. Tieto pokusy zapríčiňujú totiž aj bolesť, predovšetkým vtedy ak ich výsledok je negatívny. Až po dostatočnom skúšaní na zvieratách by sme teda mali začať s pokusmi na ľuďoch a už vôbec nie z takého dôvodu, aby sa znížili náklady pokusov na zvieratách! Ak niet dostatočného financovania pokusov, mali by tieto byť zastavené.

Duwellova klasifikácia zase rozdeľuje: terapeutické zásahy, liečebné pokusy a humánne experimenty. Dodáva, že pri mnohých farmaceutických pokusoch sa úspešnosť niektorých liekov dá odskúšať len pomocou protilieku, kde jednej kontrolnej skupine bude ponúknuté placebo. V takomto prípade by informácie o obsahu robili pokusy nezmyselné. Deti a postihnutí by však podľa neho mali byť striktne vyňaté z týchto experimentov.  
Klasická etická teória, hovorí Schockenhoff, ukazuje, že pre konanie morálne správne nestačí sledovať vznešené ciele, ale musia k tomu byť vybraté aj prostriedky, pomocou ktorých je možné želané ciele dosiahnuť. Zvolené prostriedky sa však musia preskúmať, pretože v žiadnom prípade nemôže vznešenosť cieľa legitimovať pochybný prostriedok. Už pri kategorickom imperatíve nijaký človek zasiahnutý naším konaním, nesmie byť použitý ako prostriedok pre ciele, ktoré sú mimo našej existencie. Teda jedná sa tu o zákaz inštrumentalizácie človeka- predovšetkým v prípade života proti životu, kedy sa niekedy skúša postaviť individuálne dobro jednotlivca proti kolektívnej užitočnosti väčšieho počtu ľudí. Ľudská dôstojnosť ponúka ochranu každého jednotlivého človeka z dôvodu jeho vlastného vôle. Toto obmedzuje myslenie maximalizácie potrebnosti. Pri morálnom úsudku sa totiž nesmie brať do úvahy len to, aká vysoká je užitočnosť, ak sa táto dá dosiahnuť len tým spôsobom, že iného človeka znevážime v jeho k sebe zameranom bytí a tak porušíme jeho morálne práva. Schockenhoff pripomína, že práve tento príklad je v bioetických konfliktoch pre mnohých ľudí veľmi ťažké uznať, pretože výskum pôvodu mnohých chorôb a vývoj nových foriem terapií bezpochyby znamenajú vznešené ciele, ktoré z perspektívy ich potenciálnych spotrebiteľov vyžadujú vysokú naliehavosť. Lenže táto medicínska užitočnosť je hodnotiacim kritériom, ktoré samotné nezaručuje morálnu správnosť nejakého spôsobu konania.

AUTOR: doc. ThDr. Ing. Inocent-Mária Vladimír Szaniszló OP,PhD. - Teologická fakulta KU, Inštitút aplikovanej etiky prof. Spesza
 
Poznámky

(1) Porov. SZANISZLÓ Inocent-Mária. Úvod do základnej katolíckej morálnej teológie I. Teologická štúdia. Košice: Kňazský seminár sv. Karola Boromejského, 2008, s. 134.
(2) Porov. SCHOCKENHOFF, E. Ethik des Lebens. Freiburg im Breisgau : Herder, 2009, s. 282.
(3) Porov. SCHOCKENHOFF, E. Ethik des Lebens, s. 283.
(4) Porov. DÜWELL, M. Bioethik.Methoden, Theorien und Bereiche. Stuttgart-Weimar: J.B.Metzler, 2008, s. 221.
(5) Porov. HELLER, A. Lexikon fuer Theologie und Kirche (LThK), 6. diel, čl.: Kranke. Freiburg im Br.: Herder, 2009, s. 411.
(6) Düwell zdôrazňuje, že tzv. „transhumanisti“ dokonca vyžadujú, aby sme sa podľa možností oslobodili od náhodných obmedzení, ktorým je ľudské pokolenie evolučne podriadené. Porov. DÜWELL, M. Bioethik.Methoden, Theorien und Bereiche, 2008, s. 181.
(7) Porov. SCHOCKENHOFF, E. Ethik des Lebens, s. 283.
(8) Porov. PESCHKE, K.-H. Křesťanská etika. Praha: Vyšehrad, 1999, s. 262.
(9) Porov. SCHAUPP Walter, Osobný e-mail P. Szaniszlóvi k danej téme z 22.10. 2012.
(10) Porov. PESCHKE, K.-H. Křesťanská etika, s. 262.
(11) Porov. PESCHKE Karl-Heinz, Osobný e-mail P. Szaniszlóvi k danej téme z 22.10. 2012.
(12) Porov. DÜWELL, M. Bioethik.Methoden, Theorien und Bereiche, s. 180.
(13) Porov. SCHOCKENHOFF, E. Ethik des Lebens, s. 288.


Použitá literatúra

DÜWELL, M. Bioethik.Methoden, Theorien und Bereiche. Stuttgart-Weimar: J.B.Metzler, 2008, s. 276, ISBN 978-3-476-01895-3.
HELLER, A. Lexikon fuer Theologie und Kirche (LThK), 6. diel, čl.: Kranke. Freiburg im Br.: Herder, 2009, s. 1508, ISBN 978-3-451-22100-2.
PESCHKE, K.-H. Křesťanská etika. Praha: Vyšehrad, 1999, s. 696, ISBN 80-7021-331-0.
PESCHKE, K.-H. Osobný e-mail doc. Szaniszlóvi k danej téme z 22.10. 2012.
SCHAUPP, W. Osobný e-mail doc. Szaniszlóvi k danej téme z 22.10. 2012.
SCHOCKENHOFF, E. Ethik des Lebens. Freiburg im Breisgau : Herder, 2009, s. 650, ISBN 978-3-451-30217-6.
SZANISZLÓ I.-M. Úvod do základnej katolíckej morálnej teológie I. Teologická štúdia. Košice: Kňazský seminár sv. Karola Boromejského, 2008, s. 181, ISBN 978-80-89361-11-3.





 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 10+1 =


-- žiadne príspevky --