Informovaný súhlas v španielskom práve, jeho význam a občianskoprávna zodpovednosť pri jeho absencii | Medicínske právo
              

Články


Informovaný súhlas v španielskom práve, jeho význam a občianskoprávna zodpovednosť pri jeho absencii


 | 3.9.2013 | komentárov: 0

Občianskoprávna zodpovednosť v rámci zdravotnej starostlivosti je nepochybne jednou z hlavných právnych otázok súčasného španielskeho právneho prostredia. Vývoj lekársko-zdravotnej zodpovednosti v Španielsku, ako aj hypotézy o tom, aké bude mať následky zodpovednosť lekárov, sa rýchlo vyvíjali, od dôkazného bremena a príčinnej súvislosti zavinenia a následkov, k objektívnej zodpovednosti s cieľom odškodniť akýkoľvek neuspokojúci výsledok lekárskej starostlivosti. Bolo potrebné však pri tom brať do úvahy skutočnosť, že medicína je veda axiologická a nepresná, v ktorej nemôže byť výsledok nikdy zaručený, pretože ho ovplyvňuje množstvo faktorov endogénnej ako aj exogénnej povahy. Preto teda nemožno pripustiť tvrdenie, že pacient s rovnakou diagnózou sa za použitia rovnakej liečby uzdraví tak, ako iný pacient.

Obrazok

Tiež stojí za zmienku, že v posledných rokoch sa pred súdmi v Španielsku často dovoláva porušenia práva k informáciám o zdravotnej starostlivosti, uznané v článku 4 zákona 41/2002 zo dňa 14. novembra 2002. Podľa tohto zákona k zanedbaniu lekárskej starostlivosti dochádza v prípadoch, keď dôjde k nedbanlivosti obžalovaných (lekársky a zdravotný personál) v postupoch, či rôznych zákrokoch alebo aplikovaná liečba nemôže byť predpísaná. Aj samotné zlyhanie oznamovacej povinnosti v týchto prípadoch je jedným kritériom rozdelenia škôd, aj keď nemusí vzniknúť žiadna príčinná súvislosť medzi neoznámením informácií o stave pacienta a vzniknutou škodou.

Niet pochýb o tom, že činnosť kvalifikovaných lekárov môže byť legálne braná zároveň ako ich  povinnosť, to znamená, že lekár je povinný vykonávať určitú činnosť podľa stavu lekárskej vedy a popritom riešiť okolnosti konkrétneho prípadu. Medicínska starostlivosť často závisí od  existencie tzv. ,,náhodných prvkov,,  v tom zmysle, že požadovaný výsledok liečby závisí nielen od činnosti lekárov, ale aj na ďalších faktoroch, endogénnych a exogénnych, ktoré sú často mimo kontroly.

V tejto oblasti sa začal rozlišovať zásadný rozdiel medzi zodpovednosťou vo voľbe prostriedkov liečby a zodpovednosťou za jej výsledky. Rozsah zodpovednosti bude odlišný v každom prípade. Za týmto účelom sa začalo rozlišovať medzi dvoma typmi lekárskej starostlivosti: na jednej strane, liečebná lekárska starostlivosť (tiež  nazývaná ako nevyhnutná lekárska starostlivosť), ktorá si kladie za cieľ liečiť choroby alebo zlepšiť nedostatky zdravia ľudí a jednak  tzv. dobrovoľná starostlivosť (napr. plastická chirurgia), ktorej účel nie je liečebný, nakoľko nie sú k dispozícii žiadne ochorenia alebo patologické stavy u pacienta, ale cieľom je dosiahnuť nejaký výsledok, ktorý pacient chce dobrovoľne dosiahnuť na svojom tele (napríklad zlepšenie estetického vzhľadu osoby).

Judikatúra Najvyššieho súdu v Španielsku sa postupne prikláňala k názoru, že lekár má predovšetkým zodpovednosť za voľbu adekvátnych prostriedkov liečby. Prvá komora Najvyššieho súdu definovala nasledujúce povinnosti lekára:
a) Musí použiť všetky techniky a dostupné prostriedkov, ktoré umožňuje súčasný stav lekárskej vedy, ktoré musí ad hoc uvážiť  v každom prípade jednotlivo,
b) informovať pacienta alebo jeho rodiny, ak je to možné, o diagnóze, chorobe alebo úraze, predvídateľných výsledkoch liečby a riziká liečby.

Článok 2.2 zákona 41/2002 pojednáva o  informovanom súhlase ako so základným princípom v medicíne. V zmysle článku 8.1 zákona 41/2002 „Na každú činnosť týkajúcu sa zdravia pacienta je potrebný slobodný a dobrovoľný súhlas dotknutej osoby.“ Okrem toho článok 3 zákona definuje súhlas ako „slobodný, dobrovoľný a uvedomelý súhlas pacienta po obdržaní dostatočných informácií , prejavujúci sa v plnej možnosti uskutočniť činnosť, ktorá ovplyvňuje jeho zdravie.“

Hlavným argumentom bolo to, že pacient má právo poznať svoju diagnózu, dôsledky choroby, ako aj prípadné možnosti liečby, aby sa mohli slobodne rozhodnúť, či dať súhlas, alebo nie, a tým pádom nepodstúpiť navrhovanú liečbu. Informovaný súhlas sa preto stal jedným zo základných práv pacienta, a zároveň zákonnou povinnosťou lekára oznamovať určité skutočnosti. Povinnosť lekára informovať pacienta o jeho zdravotnom stave má svoj právny základ aj v Španielskej Ústave z roku 1978, ako aj vo viacerých medzinárodných dokumentoch.

Najvyšší súd vo svojom rozsudku zo dňa 27.apríla 2001 uviedol, že informácie poskytované pacientovi musia byť „komplexné a dostatočné, údaje presné a jasné, aby sa mohol rozhodnúť o lekárskom zákroku, ktorý mu ošetrujúci lekár navrhuje“.

V prípade absencie informovaného súhlasu sa v teórii vytvorili dva rôzne postoje:
a) ako porušenie práva pacienta na ochranu jeho osobnosti, lekár by mal vždy zodpovedať, aj keď nie sú spôsobené ujmy na zdraví pacienta, alebo
b) ako porušenie povinnosti lekára voči pacientovi, tu sa vytvára zodpovednosť lekára, len ak pacient trpí zranením, t.zn. ak bol lekársky zákrok uskutočnený bez súhlasu pacienta úspešný, lekárovi nevznikne zodpovednosť.

Podľa španielskej judikatúry obyčajné opomenutie povinnosti informovať (a teda nedostatok informovaného súhlasu) by nemali zakladať zodpovednosť lekára, za predpokladu, že zákrok bol to nevyhnutný (ide o situáciu, v ktorej nie sú k dispozícii žiadne alternatívne spôsoby liečby), bolo vykonané v súlade so súčasnými poznatkami lekárskej vedy a pacient neutrpel žiadnu fyzickú ujmu. Posudzovanie zodpovednosti je však vecou súdov, a každý prípad sa hodnotí jednotlivo.

Spracovala: Dominika Bauerová

Zdroj: http://www.udp.cl/descargas/facultades_carreras/derecho/pdf/investigaciones/Cuadernos_de_analisis_Coleccion_Derecho_Privado/N6_Responsabilidad_medica/05.PDF





 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 5+6 =


-- žiadne príspevky --