O dôvere, uznaní, bezmocnosti a autonómii | Medicínske právo
              

Články


O dôvere, uznaní, bezmocnosti a autonómii


 | 17.12.2012 | komentárov: 0

Morálku už tradične zvykneme spájať s pojmom povinnosti. Iný, menej tradičný pohľad považuje za kľúčovú morálnu kategóriu pojem dôvery (A. Baier, R. Rorty). Koncept morálneho spoločenstva vzájomnej dôvery (Rorty 1997) potom vyjadruje presvedčenie, že morálne zaviazaní voči ostatným členom spoločenstva sa cítime iba vtedy, pokiaľ im dôverujeme. Dôvera je teda akýmsi tmelom, ktorý drží spoločnosť pohromade a umožňuje realizovať predstavy o dobrom živote. Sme ochotní plniť svoje povinnosti, rešpektovať práva a nároky iných, plniť dohody, pretože ostatní sú pre nás dôveryhodní v tom zmysle, že od nich môžeme očakávať to isté vo vzťahu k nám. V tejto súvislosti sa dnes hovorí o tom, že ekonomická kríza, hospodárska kríza, finančná kríza, je najmä prejavom, ako aj dôsledkom krízy dôvery, hodnotovej krízy – morálnej krízy.

Obrazok Kríza dôvery ako morálna kríza tak spočíva v strate dôveryhodnosti jednotlivcov, sociálnych a profesijných skupín navzájom, inštitúcií a inštitucionálnych štruktúr, sociálneho systému ako celku. Neveríme, že naša slušnosť, rešpektovanie pravidiel sa nám recipročne vráti a podporí našu snahu viesť dobrý život. To, čo nám chýba zo strany druhých (nech už sú to individuálne, kolektívne alebo abstraktné subjekty), to čoho absencia vo vzťahu k nám spochybňuje ich dôveryhodnosť v našich očiach, je uznanie. Viacerí súčasní sociálni teoretici a teoretičky zdôrazňujú, že hnutia a procesy usilujúce o sociálnu spravodlivosť sú vlastne zápasmi o uznanie ( A. Honneth, N. Fraser, I.M. Young, E. Grosz...).  Rorty tvrdí, že morálne (rešpektujúco, uznanlivo pozn. autorky) sú ľudia ochotní správať sa vtedy, keď im je v ich prostredí poskytnuté bezpečie a pochopenie (security and empathy) (Rorty 1998). Uznanie sme ochotní poskytovať vtedy, ak sa nám ho samým dostáva. Bezpečie spočíva v rešpektovaní nášho súkromia, našej duchovnej, duševnej a telesnej integrity, je (relatívnou) absenciou hrozby jej narušenia. Pochopenie sa prejavuje ako akceptácia našej individuality ako participujúcej v celku, od ktorého očakávame uznanie, a zároveň ako špecifickej a jedinečnej súčasti tohto celku.

Čo to znamená konkrétne? V modernej spoločnosti, v ktorej je profesijná identita neoddeliteľnou súčasťou sociálnej a osobnej identity každého z nás, sa uznanie voči jednotlivcovi nevyhnutne prejavuje aj vo forme jeho/jej uznania ako člena/členky sociálnej (kultúrnej, etnickej, národnostnej, náboženskej, a pod.)  a profesijnej skupiny. To znamená, že prejaviť uznanie konkrétnemu lekárovi/lekárke, zdravotníckemu pracovníkovi, učiteľke alebo učiteľovi, a pod. si vyžaduje jednak zabezpečiť mu rovnaké práva ako každému inému členovi spoločnosti (nediskriminovať ho/ju), a to tak občianske a politické, ako aj sociálne a kultúrne, a zároveň zohľadniť jeho špecifickú sociálnu perspektívu. Je teda potrebné porozumieť  špecifickosti jeho profesie, pričom toto porozumenie sa musí pretaviť do ohodnotenia jeho práce a vytvorení primeraných podmienok pre jej výkon. Tým spoločnosť zabezpečuje bezpečnosť a pochopenie pre svojich členov, a stáva sa dôveryhodnou – hodnou morálnych záväzkov, ktoré od svojich členov vyžaduje.

Nedostatok uznania alebo existencia zneuznania má rôzne formy a prejavy - porušovanie práv,  nerešpektovanie dôstojnosti a autonómie, nespravodlivé odmeňovanie za vykonanú prácu, nerovnomerné distribuovanie a neprimeranosť pracovnej záťaže, a iné. Všetky však majú spoločné to, že v konečnom dôsledku znemožňujú alebo komplikujú prístup k zdrojom  sociálneho uznania, ktorými sú participácia na rozhodovaní a moci, majetok a materiálne statky, starostlivosť v rôznych formách, prestížny sociálny status, rôzne benefity a privilégiá.

Ak členovia spoločnosti, jednotlivé sociálne a profesijné skupiny pociťujú nedostatok uznania zo strany spoločnosti ako celku a jej jednotlivých štruktúrnych prvkov (jednotlivci, skupiny, inštitúcie), tak  prestávajú danú spoločnosť vnímať ako sociálne spravodlivú, teda ako dobre usporiadanú spoločnosť. Následne je možné očakávať nárast a zintenzívnenie zápasov o uznanie zo strany rôznych sociálnych a profesijných skupín. Chcem sa v tomto texte sústrediť na aktuálne dianie v  slovenskej spoločnosti. Zápas lekárov a vôbec zdravotníkov za zlepšenie mzdových pomerov a celkovej situácie v zdravotníctve, ako aj zápas učiteliek a učiteľov za zlepšenie svojho postavenia a celkovej situácie v systéme školstva na Slovensku. Oba sa ma osobne dotýkajú. Bola som, bývam, a pravdepodobne aj budem  pacientkou, matkou alebo príbuznou pacientov, a zároveň  som učiteľkou a matkou dvoch školákov. Sama mám skúsenosť  s rozhodovaním o účasti a účasťou v štrajku. Moje profesionálne zameranie ma však vedie nielen k reflexii osobnej skúsenosti,  ale aj k snahe o náčrt odbornej kritickej analýzy tejto situácie.

Problémom je, že na to, aby bol akýkoľvek zápas o uznanie účinný, musí vytvárať tlak na svoje prostredie, musí zanechávať stopu, účinok. Aby ste moci, ktorá tlačí na vás, ukázali jej relatívnosť a závislosť, a tým spochybnili jej absolútny charakter, musíte ukázať  svoju moc vy. Akú moc? Aký tlak? Ozývajú sa hlasy, ktoré najmä lekárom, no  v týchto dňoch aj učiteľom vyčítajú zneužitie  profesie a jej poslania, spochybňujú možnosť využitia štrajku ako formy protestu v týchto profesiách. Obviňujú lekárov a učiteľov  z rukojemníctva pacientov a žiakov a ich rodičov. Na tomto mieste sa pred nami otvára množstvo komplikovaných otázok: Kedy sa stáva použitie moci, nátlaku útlakom, zneužívaním moci? Kto má moc a kto je bezmocný?

Je potrebné zdôrazniť dve skutočnosti týkajúce sa moci. Moc má vzťahový charakter, ako na to upozornil Foucault (1999), čo znamená, že jej miera závisí od pozície v systéme a je produktom vzťahov jednotlivých prvkov sociálneho systému. Fromm odlíšil moc v zmysle schopnosti, kompetencie, zručnosti, bez ktorej nie je možné vyrovnávať sa so svojím prostredím, uspokojovať v ňom svoje potreby a dosahovať svoje ciele, teda usilovať o sebarealizáciu. Na druhej strane stojí moc, ktorá predstavuje nie zvládanie, ale ovládanie svojho prostredia, je silou, ktorá manipuluje a spôsobuje násilie (Fromm 1993). Koncentrácia moci na jednom mieste v sieti sociálnych vzťahov (u jedného subjektu alebo skupiny subjektov) potom koreluje s ubúdaním moci na inom mieste a u iných subjektov. Absencia moci, neschopnosť konať znamená bezmocnosť, a teda nemožnosť ovplyvňovať svoje prostredie. Byť bezmocný znamená byť neslobodný.

I.M. Young v prípade štrukturálne, systémovo produkovanej nerovnováhy moci hovorí o sociálnom útlaku, ktorý znemožňuje spravodlivé sociálne usporiadanie spoločnosti. Bezmocnosť ako systémovo vytváraná a reprodukovaná forma sociálnej nerovnosti je v  modernej spoločnosti spôsobovaná a založená na moci profesionálov vo vzťahu k laikom (Young 2010). Ide teda o expertnú moc vychádzajúcu z expertného poznania v špecifickej oblasti života. K takémuto druhu moci nemá prístup hocikto, len profesionál kvalifikovane vzdelaný v príslušnom odbore. Ak zdravie a život sú hodnoty široko a bezprecedentne akceptované ako najvyššie, pričom kompetencia laikov ovplyvňovať, zasahovať a rozhodovať o nich je intenzívne spochybňovaná, tak dochádza k posilňovaniu výlučnej moci expertov na zdravie a posilňovaniu nekompetencie, neschopnosti z dôvodu neodbornosti, a teda bezmocnosti laikov – pacientov. Ak tí, ktorí jediní sú v tejto oblasti kompetentní, teda experti zrazu absentujú, (ako tomu bolo v prípade štrajku lekárov na Slovensku v októbri a novembri 2011)  - nevykonávajú svoju profesiu, tak pocit absolútnej bezmocnosti a neslobody laikov/ neprofesionálov sa stáva neúnosným. Z tejto perspektívy je možné uvažovať o sociálnom útlaku, ktorému je vystavený pacient v takom sociálnom a kultúrnom prostredí, ktoré podceňuje autonómiu pacienta a v ktorom je sociálna dôvera a súdržnosť narušená do takej miery, že vedie lekárov ako špecifickú profesijnú a sociálnu skupinu  nie k použitiu ale k zneužitiu svojej expertnej moci.

Čo je pociťované ako tlak zo strany učiteľskej verejnosti zápasiacej o uznanie? Ako bezprostredná hrozba je vnímané ohrozenie výkonu ostatných profesií  tým, že ich experti budú musieť realizovať starostlivosť o deti a mládež sami/y, keďže učitelia/ ky tu zrazu nie sú – ich výkon absentuje.  Málokoho ako prvé trápi úroveň vzdelania svojich detí, ale najmä to, že niet kam uložiť/ odložiť deti, kým sú rodičia v práci. Avšak ani táto hrozba nevyvoláva spočiatku obavy, pretože výkon starostlivosti, ktorú na prvý pohľad realizujú ako obsah svojej profesie učitelia, sa zdá byť nahraditeľný a zastupiteľný. Výkonu učiteľskej profesie akoby chýbala špecifická expertná moc, ktorá nie je prístupná a realizovateľná kýmkoľvek.  Tomu zodpovedá aj sebareflexia negatívnych trendov v školstve a vzdelávaní – ako jeden z negatívnych trendov je identifikovaná deprofesionalizácia profesie (Jesenková 2010, 2012). Učitelia/ky teda nedisponujú takým bezprostredným potenciálom relatívnej moci, ktorá by mohla vyústiť do bezmocnosti tých, ktorí sú od ich expertnej moci závislí – rodičia a deti. Výchova a vzdelanie sa totiž chápu ako hodnoty, ktoré nie sú bezprostredne nevyhnutné a naliehavé na rozdiel od zdravia a života.

Samozrejme, že v tomto texte sa nedotýkam všetkých rozmanitých aspektov, ako spomenuté profesie a ich reprezentanti/ky môžu realizovať svoju expertnú moc (objektivizácia, objektifikácia, zvecnenie, inštrumentalizácia, komodifikácia, a ďalšie spôsoby interakcie so subjektami, ktoré sú predmetom výkonu expertnej moci – pacienti/ky a deti/žiaci/ky/ študenti/rodičia). Ako sme už uviedli, moc má procesuálny charakter (uskutočňuje sa, mení sa) a pozičný, vzťahový charakter (môže sa centralizovať a decentralizovať, koncentrovať a kumulovať a naopak, presúvať), čo znamená, že odstraňovanie nerovností a nerovnováhy moci  si vyžaduje vždy komplexnú analýzu konkrétnej situácie subjektov, ktoré zápas o uznanie vedú a usilujú o odstránenie nespravodlivosti. Nespravodlivosť, nerovnosti, a teda zneuznanie sa môže a zväčša aj vyskytuje na viacerých rovinách sociálneho života – individuálnej, organizačnej, systémovej i globálnej. V prípade bezmocnosti ako sociálneho útlaku hovoríme o štrukturálnej nerovnosti, ktorá sa prejavuje ako nespravodlivosť vo viacerých spomenutých rovinách sociálnej (a teda aj profesijnej) praxe.

Problémom však je, že tak lekári, ako aj učitelia sú jednak vystavení sociálnemu útlaku, a zároveň sú aj sami realizátormi sociálneho útlaku. Je preto nevyhnutné identifikovať tieto rôzne formy moci, odhaliť ich zdroje, mechanizmy a faktory. Len tak budeme môcť odpovedať na otázku, ako dosiahnuť uznanie pre konkrétne sociálne a profesijné skupiny bez spôsobovania sociálneho útlaku iným skupinám alebo jednotlivým členom spoločnosti. Ako zamestnanci konkrétnych organizácií, inštitúcií môžu byť lekári a učitelia vystavení vykorisťovaniu, ktoré I.M.Young definuje jednoducho ako takú situáciu v inštitucionálnych vzťahoch, keď výsledky práce niektorých ľudí vytvárajú zisk a moc iných (Young 2010). Avšak podľa mojej mienky ešte príznačnejšou formou sociálneho útlaku, ktorej sú tak lekári, ako aj učitelia vystavení ako predstavitelia pomáhajúcich profesií, je marginalizácia, a to konkrétne marginalizácia starostlivosti v jej rozmanitých pre jednotlivé pomáhajúce profesie špecifických formách – marginalizácia liečenia, opatrovania, ošetrovania, výchovy a vzdelávania, a ďalších aktivít predstavujúcich profesionálnu starostlivosť (Jesenková 2010, 2012). I.M. Young marginalizáciu opisuje ako stav, kedy je sociálna (alebo profesijná) skupina vymedzovaná ako pre systém nepotrebná alebo jej prínos je systematicky interpretovaný ako nepotrebný(Young 2010). Hoci o učiteľskej profesii sa dá povedať, že je marginalizácii vystavená intenzívnejšie, no ani lekári sa jej nevyhli (empiricky by sme to mohli ukázať na analýze textov produkovaných k téme protestov a štrajkov lekárov a učiteľov médiami). Marginalizácia výkonu a práce pomáhajúcich profesií čiže rôznych foriem starostlivosti je jedným z dôsledkov dualistického a dichotomického vzťahu výrobnej a nevýrobnej sféry, kedy je výrobná sféra vnímaná ako tá, ktorá produkuje zdroje, pričom nevýrobná sféra ako tá, ktorá žiadne zdroje neprodukuje. Výrobná sféra je potom vnímaná ako primárna, od ktorej je nevýrobná sféra závislá. Následne aj uspokojovanie požiadaviek a potrieb nevýrobnej sféry a jej jednotlivých profesií sa chápe ako sekundárne – ako nevyhnutne závislé  a odvodené od realizácie a úspešnosti výrobnej sféry. Dnes je samozrejme takéto chápanie vzťahu uvedených sfér života spoločnosti predmetom kritiky, ktorá sa sústreďuje na argumentáciu v prospech chápania starostlivosti (zdravotnej, sociálnej, výchovnej a i.) ako zdrojov, ktoré produkujú ďalšie zdroje, pričom ich je možné i kvantifikovať v rámci HDP (Stiegler  2009). Avšak rétoriku politických decisionmakerov to ovplyvňuje len pramálo.

Bezmocnosť ako forma sociálneho útlaku vykonávaná expertmi profesionálmi vo vzťahu k neprofesionálom je témou, ktorá úzko súvisí so vzťahom technokracie, expertokracie a demokracie.  G. Sartori vo svojej knihe Teória demokracie upozorňuje, že je potrebné vyhnúť sa dvom extrémom: demokracii bez akejkoľvek odbornosti, ako aj vláde odborníkov naplánovanej bez demokracie (Sartori 1993). Je zrejmé, že veda a jej protagonisti – vedeckí experti v špeciálnych oblastiach poznania majú v súčasnom svete značnú, hoci zdanlivo neviditeľnú moc. Nejde ani tak o individuálnu moc, ako inštitucionálnu systémovú moc, ktorá determinuje možnosti rozhodovania a konania tých, ktorí sú jej vystavení – nás všetkých. Kde, kto a čo môže vzdelávať naše deti, kde, kto a ako nás môže liečiť a ošetrovať? To je moc, ktorá rozhoduje o tom, kde a ako môžeme priviesť deti na svet, akej prevencii, diagnostike a terapii sa môžeme podrobiť.  Každá alternatíva musí preukázať svoju profesionalitu (preto je takým problémom deprofesionalizácia učiteľskej profesie), opierajúcu sa o inštitucionalizovaný systém vzdelávania a odbornej prípravy kvalifikovaných odborníkov v danej oblasti a systém profesionálnych štandardov a kritérií. A práve princíp autonómie,  jeho rešpektovanie je  vyjadrením práva jednotlivcov na rozhodovanie o samých sebe, ako aj o tom, čoho som súčasťou a čo sa ma týka, teda o veciach súkromných i verejných. Je teda súčasťou bariéry, ktorá  nás chráni pred koncentráciou rôznych foriem moci, teda aj moci expertov. Je zrejmé, že cestou k dosiahnutiu relatívnej, hoci dynamickej rovnováhy medzi expertokraciou a demokraciou je neustále rozvíjanie  sociálneho kapitálu spoločenstva, ktoré sa o túto rovnováhu usiluje. Sociálny kapitál spočíva v schopnosti členov spoločnosti – profesionálov i laikov - participovať v kvalifikovanej verejnej diskusii, ktorá si vyžaduje informovanie a vzdelávanie v odborných otázkach, a zároveň výchovu k občianstvu a demokracii, ako aj morálne kompetentne rozhodovať a konať.

LITERATÚRA:
Jesenková, A. 2010. Reforma školstva, feminizácia a marginalizácia starostlivosti, 21 p. in Béreš, M., Bosá, M. , Minarovičová, K. (eds.). Rodová rovnosť v procese prípravy na povolanie: zborník vystúpení na konferencii. 18. – 19.novembra 2010 Bratislava. Prešov: EsFem.
Jesenková, A. 2012. Marginalizácia starostlivosti v učiteľskej profesii na Slovensku – faktory, mechanizmy, kontext. In Gender, rovné příležitosti, výzkum. Roč. 13, č. 1/2012, s. 62 – 72.
Fromm, E. 1993. Strach ze svobody. Praha.
Foucault, M. 1999.  Vůle k vědění. Praha: Herrmann a synové.
Rorty, R. 1997. Kto sme? Morálny univerzalizmus a ekonomický výber. In ASPEKT č. 2/ 1997, s.219 – 222.
Rorty, R. 1998. Trut hand Progress: Philosophical Papers, Volume 2. Cambridge: Cambridge University Press.
Sartori, G. 1993. Teória demokracie. Bratislava: Archa.
Stiegler, B. 2009. Opatrovateľská práca: príklad z Nemecka. In Cviková, J. (ed.) 2009. Spravodlivosť v rodových vzťahoch. Aspekty rozdeľovania (nielen) zdrojov. Bratislava: Aspekt 2009.
Young, I.M. 2010. Proti útlaku a nadvládě. Transnacionální výzvy politické a feministické teorii. Praha: Filosofia.

AUTOR: Mgr. Adriana Jesenková, PhD.
FOTO: socialistworker.co.uk




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 10+1 =


-- žiadne príspevky --