Bulharsko porušilo ľudské práva, keď nútilo svojho občana žiť roky v neľudských podmienkach v psychiatrickom zariadení | Medicínske právo
              

Články


Bulharsko porušilo ľudské práva, keď nútilo svojho občana žiť roky v neľudských podmienkach v psychiatrickom zariadení


 | 19.6.2012 | komentárov: 0

Finálny rozsudok Veľkej komory (prípad Stanev v. Bulgaria) sa zaoberal mužom, ktorý bol roky prinútený žiť v nehygienickom a špinavom psychiatrickom prostredí s neadekvátnymi podmienkami stravovania a vykurovania budovy a bez akýchkoľvek aktivít pre pacientov.

Obrazok Európsky súd pre ľudské práva sa jednomyseľne uzniesol, že došlo k porušeniu:

  • článku 5 §1(právo na slobodu a bezpečnosť) Európskeho Dohovoru pre ľudské práva v tom, že sťažovateľ bol ilegálne zadržiavaný v inštitúcii
  • článku 5 §4 Dohovoru zahŕňajúc nemožnosť dožadovať sa zákonnosti a zadržania pred súdom
  • článku 5 §5 Dohovoru zahŕňajúc nemožnosť požadovať kompenzáciu za ilegálne zadržiavanie a nedostatok súdneho posúdenia zákonnosti jeho zadržania
  • článku 3 (zákaz ponižujúceho zaobchádzania) a to v súvislosti s podmienkami, v ktorých bol nútený žiť
  • článku 13 (právo na primeranú nápravu) zahŕňajúc nemožnosť požadovať kompenzáciu vzhľadom na ponižujúce životné podmienky a
  • článku 6 §1 (právo na riadny výsluch) v tom, že mu bol znemožnený prístup k súdu, tým že nemohol žiadať o vrátenie jeho subjektivity na právne úkony
Základné fakty

Sťažovateľ, Rusi Kosev Stanev, je bulharským občanom narodeným v roku 1956 a žije v Pastre, okres Rila, v juhozápadnom Bulharsku.

V rokoch 2000 a 2001 bulharské súdy čiastočne obmedzili právnu spôsobilosť R.Staneva na základe skutočnosti, že od roku 1975 trpel schizofréniou a bol neschopný primerane vybavovať vlastné záležitosti, či uvedomovať si následky svojho konania. v roku 2002 mu bol pridelený ako opatrovník súdny úradník, vzhľadom na to, že jeho rodina si nepriala zaňho prevziať zodpovednosť.

Bez akýchkoľvek konzultácií či informovania R. Staneva dňa 10.decembra 2002 ho jeho opatrovník umiestnil do zariadenia sociálnej starostlivosti v Pastre pre osoby s mentálnymi poruchami situovaného vo vzdialenej horskej lokalite. Odvtedy tam žil. Riaditeľ zariadenia sa následne stal jeho opatrovníkom. Pán Stanev mohol opustiť zariadenie iba s jeho povolením. V prípade, ak sa nevrátil v rámci organizovaného času vychádzky, riaditeľ kontaktoval políciu, a tá ho lokalizovala. Následne bol nimi doprovodený do zariadenia.

Podmienky tejto inštitúcie, postavenej v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia, boli posúdene Európskym výborom na zabránenie mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (CPT) ako neľudské a nevyhovujúce na ich oficiálnych návštevách v rokoch 2003 a 2004. CPT sa vyjadrili, že budovy boli v dezolátnom stave, chýbal fungujúci vodovod a toalety boli v biednom stave. Kúrenie, ktoré bolo k dispozícii, bolo nepostačujúce, tak ako aj strava pre pacientov, v ktorej neboli obsiahnuté žiadne mliečne výrobky ani bielkoviny a takmer žiadne ovocie ani zelenina. Navyše neboli vykonávané žiadne liečebné metódy a pacienti žili pasívnym monotónnym životom. Okrem iného, oblečenie nebolo vrátené jeho pôvodnému nositeľovi po tom, čo tento vykonal osobnú hygienu. Zlepšenie stavu budov nebolo uskutočnené až do roku 2009.
V novembri 2004 sa R. Stanev snažil o to, aby mu súdy vrátili jeho právnu subjektivitu. V roku 2005 štátni zástupcovia odmietli predložiť jeho vec pred súd, odôvodňujúc tým, že nie je schopný žiť sám a zariadenie je preňho najvhodnejšie miesto. Pán Stanev sa neúspešne snažil zrušiť svoje opatrovníctvo aj s pomocou starostu v Rile. Jeho žiadosť o súdne preskúmanie bola odmietnutá, pretože takúto žiadosť mohol podať len jeho opatrovníkom. Pán Stanev sa to snažil vyriešiť niekoľkými ústnymi žiadosťami, ktoré adresoval svojmu opatrovníkovi, všetky však boli odmietnuté.

31.augusta 2006 súkromná psychiatrická správa ukázala, že R. Stanev bol nesprávne diagnostikovaný ako schizofrenik. Podľa tejto správy má sklony k alkoholizmu, preto mohli byť vykazujúce symptómy mylne zamieňané so schizofréniou. Taktiež sa zistilo, ze došlo k zlepšeniu jeho mentálneho zdravia, že už tu nie je riziko jeho zhoršenia a že je schopný byť znovu začlenený do spoločnosti. Na druhej strane, jeho zdravie bolo poškodené pobytom v psychiatrickom zariadení.

Žaloba, súdny proces a zloženie súdu

Vo svojej žalobe pán Stanev namietal porušenie článkov 3 a 13, a to životnými podmienkami v sociálnom zariadení Pastra. Taktiež uvádzal porušenie článku 5 § 1,4 a 5, tým, že umiestnením do zariadenia proti jeho vôli bol protizákonne a svojvoľne pozbavený slobody, keďže bulharský právny systém neumožňuje preskúmať zákonnosť umiestnenia či požadovať určitú kompenzáciu. Odvolávajúc sa na článok 6 uvádzal, že sa pred súdom nemohol domáhať oslobodenia spod opatrovníctva. V závere namietal, že obmedzenia, ktoré boli výsledkom režimu opatrovníctva vrátane jeho umiestnenie v zariadení, zasahovali do jeho práva na rešpektovanie súkromného života, ktoré je garantované článkom 8 a článkom 13.

Jeho sťažnosť bola podaná na Európsky súd pre ľudské práva dňa 8. septembra 2006. Verejné pojednávanie Komory skúmajúce prípustnosť návrhu sa uskutočnilo dňa 10.novembra 2009 a sťažnosť bola vyhlásená za prípustnú 29.júna 2010.  Dňa 14.septembra 2010 Komora prenechala v tomto prípade jurisdikciu Veľkej Komore, ktorá prípad prejednala 9.februára 2011. Medzinárodná, mimovládna organizácia Interights predložila svoje stanovisko ako 3. účastník sporu. 

Rozsudok bol vyhlásený Veľkou Komorou skladajúcou sa zo 17tich členov, ktorými boli:

Nicolas Bratza (Veľká Británia), Jean-Paul Costa (Francúzsko), Francoise Tulkens (Belgicko), Josep Casadevall (Andora), Nina Vajic (Chorvátsko), Dean Spielmann (Luxemburgsko), Lech Garlicki (Poland), Khanlar Hajiyev (Azerbajdžan), Egbert Myjer (Holandsko), Isabelle Berro-Lefevre (Monako), Luis López Guerra (Španielsko), Mirjana Lazarova Trajkovska (Macedónsko), Zdravka Kalaydjieva (Bulharsko), Ganna Yudkivska (Ukrajina), Vincent A.de Gaetano (Malta), Angelika Nubberger (Nemecko) a Julia Laffranque (Estónsko).

Rozhodnutie súdu

Súd zistil, že umiestnenie R. Staneva do sociálneho zariadenia v Pastre bolo v súlade s právnymi predpismi Bulharska ako výsledok rôznych opatrení prijatých orgánmi verejnej moci a ďalšími inštitúciami, a to od počiatočnej požiadavky na umiestnenie až po realizáciu.  Ubytovaný bol v skupine, v rámci ktorej mu boli umožnené vychádzky, avšak čas, ktorý strávil mimo zariadenia ako aj miesta, na ktoré mu bolo dovolené ísť, boli vždy kontrolované. Súd posúdil systém povolených vychádzok ako aj skutočnosť, že vedenie zariadenia v osobných dokladoch pána Staneva ako závažné obmedzenia zasahujúce do jeho osobnej slobody. Pán Stanev mal síce dovolené vychádzať zo zariadenia, bol však pod neustálym dohľadom a každému odchodu zo zariadenia muselo predchádzať povolenie. Okrem toho, štát nikdy nepreukázal, že zdravotný stav R. Staneva je natoľko rizikový, že by si vyžadoval využitie špeciálnych obmedzení pre jeho ochranu.

Jeho zotrvanie v zariadení navyše nebolo časovo obmedzené, nakoľko bol uvedený v mestských záznamoch ako stály pacient doteraz žijúci v zariadení. Vzhľadom na to, že tam bol umiestnený viac ako osem rokov, cítil bezprávie po všetkých obmedzeniach, ktoré boli zavedené.

Nikdy mu nebolo umožnené ani vyjadrenie vlastného názoru na umiestnenie do tohto sociálneho zariadenia a ani udelenie súhlasu. Bulharské právo prikladá určitý význam jeho prianiam a on si bol toho veľmi dobre vedomý. Najneskôr v roku 2004 vyjadril svoje želanie opustiť inštitúciu a snahu o vrátenie jeho právnej subjektivity, tak psychiatrom v zariadení, ako aj orgánom verejnej moci. Súd nebol presvedčený ani o tom, či niekedy vôbec dal tacitný súhlas s jeho umiestnením do ústavu.

Po zvážení uskutočnených úkonov orgánom verejnej moci Bulharska, pravidiel vychádzok, ktoré boli umožnené R. Stanevovi počas jeho pobytu, trvaní umiestnenia a nemožnosti vyjadriť súhlas, súd rozhodol, že došlo k porušeniu článku 5 §1. Rozhodnutie opatrovníka pána Staneva o jeho situovaní v inštitúcii určenej pre ľudí s mentálnymi poruchami bez predcházajúceho súlasu R. Staneva bolo v zmysle bulharského právneho poriadku neplatné a jeho pozbavenie slobody bolo v rozpore s článkom 5.

V každom prípade, umiestnenie bolo v zmysle článku 5 §1 protizákonné, nakoľko nedošlo k uplatneniu žiadnej z výnimiek z tohto článku. Výnimky upravujú zákonné zadržanie osoby s tzv.,,chorou mysľou´´. Už iba nedostatok lekárskeho vyšetrenia v jeho prípade by bol postačujúci pre vyhlásenie nezákonnosti celého postupu. Navyše nebolo dokázané, že by bol predstavoval nebezpečenstvo, či už pre seba alebo pre ostatných. Súd zistil aj na viaceré nedostatky v lekárskom hodnotení, či stále trpí poruchou oprávňujúcou takéto obmedzenia. V skutočnosti v zmysle platného práva krajiny neexistovalo žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo potrebu lekárskeho posúdenia tejto skutočnosti.  Súd teda zhrnul, že sťažovateľove umiestnenie v ústave bolo protizákonné a neospravedlniteľné v zmysle článku 5 §1, pretože nedošlo  k uplatneniu žiadnej výnimky z tohto článku, a teda došlo k jeho porušeniu.

Článok 5 §4

Súd zistil, že bulharská vláda nedáva možnosť žiadnej nápravy umožňujúcej pánovi Stanevovi protestovať proti nezákonnému spôsobu jeho umiestnenia v inštitúcii a následnej realizácii tohto postupu. Navyše poznamenal, že bulharské súdy neboli nikdy, žiadnym spôsobom zapojené do pobytu pacientov v sociálnych zariadeniach a právna regulácia neumožňovala pravidelné súdne preskúmanie týchto pobytov. Navyše, odkedy bol pán Stanev umiestnený v zariadení, nebol tento stav v zmysle bulharského práva považovaný za obmedzenie osobnej slobody a neexistovali žiadne právne prostriedky umožňujúce protestovať proti nezákonnosti obmedzení. Platnosť umiestnenia v zariadení pre nedostatok súhlasu mohla byť namietaná výlučne na základe iniciatívy ustanoveného opatrovníka. Z toho dôvodu došlo k porušeniu článku 5 §4.

Článok 5 § 5

Súd zistil, že keďže pán Stanev nemal podľa bulharského práva prístup k súdnemu preskúmaniu zákonnosti jeho umiestnenia v sociálnom zariadení a ani nemohol požadovať od štátu odškodnenie za takéto umiestnenie. Došlo teda k porušeniu článku 5, §5.

Článok 3

Tento článok zakazuje neľudské či ponižujúce správanie bez ohľadu na to, či k pozbaveniu slobody došlo v trestnom konaní alebo s cieľom ochrániť život alebo zdravie osoby.
Do úvahy sa nebrala ani skutočnosť, že budova, v ktorej pán Stanev prebýval, bola renovovaná až koncom roka 2009 s cieľom zlepšenia životných podmienok. Jeho sťažnosť sa teda vzťahuje na obdobie rokov 2002 až 2009.

Súd vzal do úvahy to, že strava bola nepostačujúca a biednej kvality. Budova, v ktorej žil, bola neadekvátne vykurovaná a v zime musel sťažovateľ spať v kabáte. Sprchovať sa mu bolo povolené len raz v priebehu týždňa v nehygienickej kúpeľni, ktorá bola v dezolátnom stave. Aj toalety boli v biednom stave, a prístup k nim bol podľa zistení CPT nebezpečný. Okrem toho, v zariadení sa po osprchovaní nevracalo oblečenie jeho vlastníkom, čo u nich mohlo vzbudiť pocit menejcennosti. R. Stanev bol všetkým týmto podmienkam vystavený v závažne dlhej dobe, a to približne sedem rokov. Inštitúcia CPT po návšteve zariadenia potvrdila, že životné podmienky v danom období zakladali predpoklady pre posúdenie ako neľudského či ponižujúceho správania. Napriek vedomosti o týchto skutočnostiach, bulharská vláda nepodnikla žiadne kroky smerujúce k zatvoreniu inštitúcie. Nedostatok finančných prostriedkov, na ktorý sa odvolávala vláda po posúdení súdom, nie je ospravedlniteľný.

Aj keď podľa všetkého nebolo priamym úmyslom bulharských orgánov správať sa k pánovi Stanevovi takým ponižujúcim spôsobom, jeho životné podmienky v rozhodujúcom čase boli zvážené ako nedôstojné, potupné, čo je v rozpore s článkom 3.

Článok 13

Súd vyskúmal, či umiestnenie pána Staneva v sociálnom domove nemohlo byť podľa bulharského práva považované za zadržanie, a teda či nebol oprávnený požadovať kompenzáciu za biedne životné podmienky v zariadení v zmysle 1.časti Štatútu zodpovednosti za škodu(1988), ktorý sa aplikuje na prípady škôd spôsobených väzňom trpiacim biednymi podmienkami. Toto ustanovenie sa však nemohlo aplikovať na obvinenia zo zlých životných podmienok v sociálnych zariadeniach. Možnosti nápravy podľa vyjadrení súdu neboli tým pádom efektívne v zmysle článku 13. Napriek tomu, že bola zakotvená možnosť vrátenia právnej subjektivity, pán Stanev nemohol žiadnym spôsobom požadovať odškodnenie za správanie počas jeho umiestnenia v domove. Z tohto dôvodu došlo k porušeniu článku 13 v spojení s článkom 3, keďže sa nemohol dožadovať kompenzácie za jeho zadržanie.

Článok 6 §1

Súd zistil, že R. Stanev nemohol podať návrh na vrátenie spôsobilosti iným spôsobom než prostredníctvom svojho opatrovníka alebo osôb uvedených v článku 277 Trestného poriadku. V zmysle bulharského práva neexistoval žiaden právny rozdiel medzi osobami, ktorým bola obmedzená právna spôsobilosť čiastočne alebo v plnom rozsahu. Taktiež neexistovala žiadna možnosť pravidelného preskúmavania, či nedošlo k zmene skutočností, na základe ktorých bol osobám udelený opatrovník.

Aj keď právo na prístup k súdom nie je absolútne a obmedzenia procesných práv u osoby, ktorá bola iba čiastočne obmedzená v právnej spôsobilosti, môžu byť oprávnené, právo žiadať na súde preskúmanie rozhodnutia o obmedzení právnej spôsobilosti je jedným zo základných procesných práv na ochranu tých, ktorí boli obmedzení vo svojej spôsobilosti. Tieto osoby teda majú mať v zásade priamy prístup k súdom.

Súd uviedol, že podľa nedávnych štúdií, osemnásť z dvadsiatich európskych vnútroštátnych právnych poriadkov povoľuje priamy prístup k súdom všetkým osobám s čiastočne obmedzenou právnou spôsobilosťou za účelom obnovenia ich pôvodného statusu. V sedemnástich krajinách bol prístup umožnený všetkým osobám, aj tým, ktorým bola spôsobilosť odňatá v plnom rozsahu. Je tu teda o európsky trend garantovať právne nespôsobilým osobám priamy prístup k súdom za účelom požadovania vrátenia ich spôsobilosti na právne úkony. Súd taktiež apeloval na rastúci význam medzinárodných prostriedkov na ochranu ľudí s duševnými poruchami , ktoré garantujú čo najviac právnej autonómie.  Článok 6 §1 by mal bť preto interpretovaný vo všeobecnosti tak, že každý v pozícii R. Staneva má mať priamy prístup k súdom za účelom žiadať vrátenie právnej spôsobilosti. Keďže priamy prístup tohto druhu nebol bulharským právom s dostatočným stupňom určitosti garantovaný, došlo k porušeniu článku 6 §1.

Článok 41

V zmysle článku 41 Dohovoru, súd sa uzniesol, že Bulharsko má zaplatiť sťažovateľovi sumu vo výške 15 000 EUR ako odškodnenie za nemajetkovú ujmu.


Preklad a spracovanie: Dominika Bauerová
Editovala: Zuzana Zoláková

Foto: mdac.info





 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 8+10 =


-- žiadne príspevky --