doc. JUDr. Ján D r g o n e c, DrSc.: DOSTUPNOSŤ ZÁKLADNÝCH PRÁV V ZDRAVOTNÍCTVE časť II. | Medicínske právo
              

Články


doc. JUDr. Ján D r g o n e c, DrSc.: DOSTUPNOSŤ ZÁKLADNÝCH PRÁV V ZDRAVOTNÍCTVE časť II.


 | 18.1.2012 | komentárov: 0



Organizácia zdravotného poistenia

Prameňom práva je zák. č. 580/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a zák. č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Zdravotné poistenie podľa § 2 ods. 1 zák. č. 580/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov je
1. povinné verejné zdravotné poistenie a
2. individuálne zdravotné poistenie.
     Podľa § 2 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení: „Vykonávanie verejného zdravotného poistenia je činnosť vo verejnom záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami. Verejné zdravotné poistenie vykonávajú zdravotné poisťovne za podmienok ustanovených v osobitnom predpise.“
     Podľa § 2 ods. 4 zák. č. 581/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov: „Iná osoba ako zdravotná poisťovňa nesmie vykonávať verejné zdravotné poistenie.“

     „Pri hľadaní odpovede na právnu charakteristiku zdravotných poisťovní má pre interpretáciu textu § 2 ods. 1 zákona o zdravotných poisťovniach nezanedbateľný význam aj poznámka pod čiarou k odkazu 3, a to napriek tomu, že vo všeobecnosti platí, že poznámka pod čiarou nemá bezprostredný normatívny charakter. Na druhej strane ale nemožno spochybňovať, že poznámka pod čiarou uvedená v texte právneho predpisu predstavuje dôležitú „normatívnu“ informáciu, ktorá má význam z hľadiska interpretácie príslušnej právnej normy. V danom prípade § 2 ods. 1 zákona o zdravotných poisťovniach odkazuje na § 56 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého «Obchodná spoločnosť (ďalej len „spoločnosť“) je právnickou osobou založenou za účelom podnikania. Spoločnosťami sú verejná obchodná spoločnosť, komanditná spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným a akciová spoločnosť. Spoločnosť s ručením obmedzeným a akciová spoločnosť môžu byť založené aj za iným účelom, pokiaľ to osobitný zákon nezakazuje.».
     Citovaný text § 56 ods. 1 Obchodného zákonníka, na ktorý odkazuje § 2 ods. 1 zákona o zdravotných poisťovniach, v danom prípade príliš nenapomáha jeho interpretácii, naopak skôr ju sťažuje, pretože z ich vzájomnej väzby možno v zásade dospieť k dvom odlišným záverom. V prípade, ak sa pri interpretácii § 2 ods. 1 zákona o zdravotných poisťovniach zohľadní aj (a hlavne) jeho väzba na prvú vetu § 56 ods. 1 Obchodného zákonníka, tak môže byť výsledkom interpretácie právny záver, v zmysle ktorého je zdravotná poisťovňa síce právnym subjektom založeným „aj za iným účelom“ („... na účely vykonávania verejného zdravotného poistenia“), ale zároveň ide aj o právny subjekt založený na účely podnikania, t. j. subjekt, ktorý môže aj podnikať. Naopak, ak sa pri interpretácii § 2 ods. 1 zákona o zdravotných poisťovniach položí dôraz na tretiu vetu § 56 ods. 1 Obchodného zákonníka, tak možno dospieť aj k záveru, že zdravotná poisťovňa je právnym subjektom založeným na účely vykonávania verejného zdravotného poistenia, t. j. taký, ktorý nebol založený na účely podnikania, a teda podnikať nemôže, resp. len v obmedzenej miere v kontexte s okruhom činností, ktoré zdravotná poisťovňa v zmysle § 6 zákona o zdravotných poisťovniach môže vykonávať, (8)“  uviedol Ústavný súd SR o právnej podstate zdravotných poisťovní.

     Tento právny názor nebol prvý, ani jediný právny názor, ktorým sa Ústavný súd SR de facto dotkol otázok relevantných pre vymedzenie ochrany zaručenej čl. 40 Ústavy SR. Ústavný súd SR najskôr vylúčil zdravotné poistenie spod zákonitostí hospodárskej súťaže, keď uviedol:
     „Hospodárska súťaž je nepostrádateľná pre trhovú ekonomiku. Nie každé správanie súťažnej povahy však je relevantné z hľadiska hospodárskej súťaže. Popri súťažnom správaní bez ekonomickej podstaty existujú aj spoločenské vzťahy s ekonomickou podstatou, v ktorých pôsobia alebo by mohli pôsobiť zákonitosti hospodárskej súťaže, ale existujú spoločenské záujmy prevažujúce nad záujmami uplatňovanými pri ochrane hospodárskej súťaže. V prípade stretu záujmov chránených právnymi normami sa nijakému záujmu neposkytuje taká veľká ochrana, ktorá by mala za následok absolútnu neuplatniteľnosť práv slúžiacich na ochranu konfliktného záujmu. V súlade s touto zásadou sa zaručuje aj podpora a ochrana hospodárskej súťaže podľa čl. 55 ods. 2 ústavy. Hospodársku súťaž štát chráni len tam a dovtedy, kde a dokiaľ nevzniknú dôvody pre obmedzenie alebo vylúčenie hospodárskej súťaže vo verejnom záujme. Súdny dvor Európskej únie napríklad vyslovil, že „navigácia vzdušnej dopravy je úlohou zahŕňajúcou uplatňovanie verejnej moci a nemá ekonomickú podstatu, nakoľko táto činnosť predstavuje službu vo verejnom záujme, ktorý sa zameriava tak na ochranu užívateľov leteckej dopravy, ako aj obyvateľstva vystaveného vplyvom lietadiel letiacich nad ním“ (Sat fluggesellschaft Mbh v. eurocontrol, C-364/92). Ochranu hospodárskej súťaže teda nemožno nadraďovať nad všetky ostatné verejné záujmy, ani nad práva a slobody priznané súkromným osobám...“(9)  „Ústavný súd už poukázal na to, že ochranu hospodárskej súťaže nemožno nadraďovať nad všetky ostatné verejné záujmy. Zdravotné poistenie a dôchodkové poistenie patrí k tým spoločenským vzťahom, ktoré vo verejnom záujme sú vyňaté z hospodárskej súťaže. Je to dané účelom zdravotného a dôchodkového poistenia a jeho právnou podstatou. V súlade so skôr citovaným rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie (s. 19) zdravotné aj dôchodkové poistenie možno hodnotiť ako službu vo verejnom záujme zameranú na uplatnenie ústavných práv jednotlivca. Štát zabezpečuje poskytovanie tejto služby ako dlžník, ktorý voči všetkým osobám plní záväzok slúžiaci na uplatnenie ústavou zaručeného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa (čl. 39 ods. 1), resp. práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia (čl. 40). Zdravotné a dôchodkové poisťovne v základnom zdravotnom a dôchodkovom poistení sú iba sprostredkovateľom plnenia záväzku štátu voči jednotlivcovi.“(10)

Bizarne však priznal zdravotným poisťovniam základné právo podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR: „ústavný súd vychádzal aj v tejto veci z východiska, že právo podnikať sa v zmysle čl. 35 ods. 1 ústavy zaručuje každému, teda nielen fyzickým osobám, ale aj právnickým osobám, t. j. v danom prípade aj súkromným zdravotným poisťovniam ako akciovým spoločnostiam.(11)“   Bizarnosť citovaného právneho názoru nie je daná iba prehliadnutím príčinnej súvislosti s predchádzajúcim právnym názorom na zdravotné poistenie ako nepodnikateľskú činnosť vo verejnom záujme nepodliehajúcu zákonitostiam hospodárskej súťaže, ale aj zanedbaním otázky, či je možné, aby osoba uplatňovala slobodu podnikania výkonom činnosti, ktorá je vyňatá zo sféry hospodárskej súťaže.

Táto potenciálna názorová schizofrénia pri kvalifikácii účelu ústavnej úpravy podľa čl. 55 ods. 2 a čl. 35 ods. 1 Ústavy SR umožnila Ústavnému súdu SR, aby zdravotné poisťovne kvalifikoval ako subjekty práva vykonávajúce verejné zdravotné poistenie ako podnikateľskú činnosť uskutočňovanú za účelom dosiahnutia zisku.
     „Pre ďalšie úvahy ústavného súdu je podstatný záver, že aj pri akceptácii určitej miery „legislatívnej nedokonalosti“ pôvodného znenia zákona o zdravotných poisťovniach, v čase jeho schválenia nikto zásadným spôsobom nespochybňoval skutočnosť, že v jeho zmysle sú zdravotné poisťovne právne subjekty, ktoré sú založené (zakladajú sa) na účely vykonávania verejného zdravotného poistenia a ktoré sú z hľadiska právnej formy akciovými spoločnosťami, ktoré plnia úlohy (povinnosti) uložené im zákonom o zdravotných poisťovniach (najmä § 15), pričom vykonávajú verejné zdravotné poistenie v konkurenčnom prostredí (aj) pre účely dosiahnutia zisku, teda sú nepochybne aj podnikateľskými subjektmi.
     Práve takáto interpretácia právneho postavenia zdravotných poisťovní na základe pôvodného znenia zákona o zdravotných poisťovniach predstavovala kľúčový motivačný faktor pre zakladanie akciových spoločností združujúcich súkromných akcionárov (a ich „kapitálové investície“), uchádzajúcich sa zákonom ustanoveným postupom o vydanie povolenia na vykonávanie verejného zdravotného poistenia (§ 33 a nasl. zákona o zdravotných poisťovniach). Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať takúto interpretáciu právneho postavenia zdravotných poisťovní vychádzajúcu z pôvodného znenia zákona o zdravotných poisťovniach o to viac, že v takejto podobe sa uplatňovala aj v právno-aplikačnej praxi minimálne do schválenia napadnutej novelizácie zákona o zdravotných poisťovniach.“(12)  

Ústavný súd SR tento právny názor vyslovil v konaní o návrhu skupiny poslancov Národnej rady SR namietajúcej nesúlad § 15 ods. 6 zákona o zdravotných poisťovniach s radom noriem Ústavy SR, ale aj s normami práva Európskej únie.
     Ustanovenie § 15 ods. 6 sa stalo súčasťou zákona o zdravotných poisťovniach na základe novelizácie vykonanej zákonom č. 530/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „napadnutá novela zákona o zdravotných poisťovniach“ alebo „zákon č. 530/2007 Z. z.“), s účinnosťou od 1. januára 2008. Následne bolo toto ustanovenie doplnené zákonom č. 581/2008 Z. z. Účelom úpravy bolo zákonné zakotvenie povinnosti zdravotných poisťovní používať kladný hospodársky výsledok v okruhu verejného zdravotného poistenia len na úhrady zdravotnej starostlivosti.

     Podľa názoru skupiny poslancov § 15 ods. 6 a § 86d zákona o zdravotných poisťovniach nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 55 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu, čl. 14 dohovoru a čl. 12, čl. 43, čl. 48 a čl. 56 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (čl. 18, čl. 49, čl. 54 a čl. 63 Zmluvy o fungovaní EÚ), nakoľko napadnutá právna úprava predstavovala neprípustný zásah do
1. vlastníckeho práva (čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, resp. čl. 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd),
2. princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy),
3. práva podnikať (čl. 35 ods. 1 ústavy),
4. povinnosti chrániť a podporovať hospodársku súťaž (čl. 55 ods. 1 a 2 ústavy),
5. práva Európskej únie, konkrétne čl. 12, čl. 43, čl. 48 a čl. 56 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (čl. 18, čl. 49, čl. 54, čl. 63 Zmluvy o fungovaní EÚ),
6. do ďalších ustanovení ústavy a Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a čl. 14 dohovoru).
Ústavný súd SR v konaní o súlade § 15 ods. 6 a § 86d zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 55 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 18, čl. 49, čl. 54 a čl. 63 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodol, že ustanovenie § 15 ods. 6 zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.(13)  Tým priznal zdravotným poisťovniam dispozičné právo nad ziskom dosiahnutým pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti.

     Ústavný súd SR v odôvodnení k tomuto rozhodnutiu okrem iného uviedol:
     „Z predmetu konania vymedzeného návrhom skupiny poslancov a návrhom okresného súdu, ako aj z argumentácie uplatnenej v týchto návrhoch vyplynuli tieto kľúčové okruhy problémov, ku ktorým musel pri svojom rozhodovaní ústavný súd zaujať stanovisko:
     1. Otázka právneho postavenia zdravotnej poisťovne ako právneho subjektu založeného na účely vykonávania verejného zdravotného poistenia [podnikateľský subjekt alebo špecializovaná finančná inštitúcia, resp. subjekt verejnej správy spravujúci účelovo určené verejné financie s obmedzeným priestorom pre výkon podnikateľskej činnosti (vo sfére individuálneho zdravotného poistenia)];
     2. Problém spätných účinkov napadnutej právnej úpravy, t. j. § 15 ods. 6 v spojení s § 86d zákona o zdravotných poisťovniach (pravá alebo nepravá retroaktivita) a ich ústavná akceptovateľnosť;
     3. Identifikácia zásahov do vlastníckeho práva, práva na ochranu majetku a práva na podnikanie zdravotných poisťovní napadnutou právnou úpravou a ich ústavná akceptovateľnosť;
     4. Namietaný nesúlad napadnutých ustanovení zákona o zdravotných poisťovniach s čl. 18, čl. 49, čl. 54 a čl. 63 Zmluvy o fungovaní EÚ a právomoc ústavného súdu rozhodovať o ňom v konaní podľa čl. 125 ústavy.“(14)  

     Rozhodnutia Ústavného súdu SR sa v konaniach o abstraktnej ochrane ústavnosti vyznačujú značnou mierou kvalitatívnej nevyváženosti. Raz ústavný súd oslní brilantnosťou, dôslednosťou a odvážnosťou právnych úvah, ktorými sa riadi pri rozhodovaní a právnych názorov, ktoré uvedie na vysvetlenie a odôvodnenie rozhodnutia, inokedy prekvapí skratovou, unáhlenou analýzou vytrhnutou z kontextu všetkých ústavne relevantných noriem a svojimi právnymi názormi „skrečuje“ ochranu ústavnosti. Rozhodnutie o právnom postavení zdravotných poisťovní a o súlade jeho zákonnej úpravy s namietnutými ustanoveniami Ústavy SR a úniového práva patrí do druhej skupiny rozhodnutí. Ba aj medzi nimi sa vymyká zo  štandardu. Základom ochrany základných práv  a slobôd podľa Ústavy SR, aj ľudských práv a základných slobôd podľa medzinárodných dohovorov o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zásada spravodlivej rovnováhy medzi právami a slobodami, ktoré sa ocitnú vo vzájomnom konflikte. Ústavný súd SR v tomto rozhodnutí zanedbal otázku záruk základného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na náklady zdravotného poistenia a príčinnej súvislosti medzi ustanoveniami ústavy namietnutými navrhovateľom a čl. 40 ústavy.
     Ústavný súd SR svoje rozhodnutie prispôsobil účelovému návrhu, ktorý z kontextu ústavných noriem vytrhol tie, ktoré navrhovateľ pokladal za výhodné pre svoju právnu argumentáciu a nepriznal právnu relevanciu tým ústavným normám, ktoré boli pre navrhovateľove vyjadrenia nevýhodné.
     „Ústava Slovenskej republiky predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločenský vzťah upravuje jedinou normou Ústavy Slovenskej republiky.“(15)  „Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť.“(16)  „Pri aplikácii ústavy sa nijaké ustanovenia nemôžu vyčleňovať z kontextu ústavy a interpretovať samy osebe. Pri interpretácii a aplikácii ústavy sa nesmie porušiť či ignorovať príčinná súvislosť medzi tými ustanoveniami, ktoré na seba významovo nadväzujú.“(17)  
      Povinnosťou ústavného súdu ako ochrancu ústavnosti (čl. 124 Ústavy SR) bolo „prekuknúť“ túto hru navrhovateľov, nepristúpiť na ňu a návrh buď odmietnuť z dôvodu zjavnej opodstatnenosti v dôsledku účelového pretrhnutia väzieb medzi ústavnými normami, alebo návrh preskúmať podľa zásady iura novit curia tak, aby sa ústavný súd pri posudzovaní súladu namietnutých ustanovení zákona o zdravotných poisťovniach vyrovnal aj s príčinnou súvislosťou s ochranou, ktorá sa zaručuje čl. 40 Ústavy SR.
     Ústavný súd SR v konaní o súlade zákona o zdravotnom poistení s ustanoveniami Ústavy SR, čl. 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj s prameňmi úniového práva vyslovil pôsobivý právny názor o rozdieloch medzi formálnym právnym štátom a materiálnym právnym štátom. Podľa ústavného súdu: „Najmä na základe spôsobu reflektovania ústavných princípov v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci možno rozlišovať medzi formálnym a materiálnym chápaním právneho štátu. Pri formálnom chápaní právneho štátu sa ústavné princípy uplatňujú len v limitoch ústavného textu interpretovaného a aplikovaného na základe gramatických a formálno-logických metód identifikujúcich obsah právnych predpisov. Takýto prístup napr. znamená, že ak ústavný text výslovne neustanovuje, že určité nároky sú neodňateľné, tak potom možno „legitimovať“ akékoľvek zásahy štátu do nich. Materiálne chápanie právneho štátu takýto prístup vylučuje. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje požiadavku materiálneho prístupu k chápaniu právneho štátu (pozri napr. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07), ktorý uplatňuje aj pri rozhodovaní o návrhoch skupiny poslancov a okresného súdu.(18)  Vzápätí sa však dopustil chyby, keď svoj pôsobivý právny názor neuplatnil na konanie o návrhu vo veci samej a namiesto materiálnej ochrany ústavnosti sa uspokojil s formálnou ochranou ústavnosti spočívajúcej v tom, že predložený návrh preskúmal striktne iba v rozsahu právnych noriem označených navrhovateľom.
     Zákon o ústavnom súde(19)  síce zakladá viazanosť Ústavného súdu SR návrhom na konanie (§ 20 ods. 3), avšak ide o záväznosť návrhu, ktorý nemožno absolutizovať. Ústavný súd SR viazanosť návrhom v konaní o súlade zákona o zdravotnom poistení s ústavou uplatnil na základe reštriktívneho výkladu vo vzťahu k námietkam porušenia ochrany zaručenej vlastníkom podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR a podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
     „Podľa názoru skupiny poslancov napadnutá právna úprava predstavuje ústavne neakceptovateľný zásah do vlastníckeho práva zdravotných poisťovní, ktorého integrálnou súčasťou sú podľa jej tvrdenia aj a) legitímne očakávania, b) poistný kmeň, c) podnik, d) licencie a e) akcie.
     Vo vzťahu k legitímnym očakávaniam skupina poslancov argumentujúc aj judikatúrou ESĽP [Pine Valley Devehpments Ltd proti Írsku (Séria A č. 222, rok 1991)], konštatuje, že tieto sú v zmysle ustálenej judikatúry ESĽP spôsobilým objektom ochrany podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pričom aj pri vykonávaní verejného zdravotného poistenia „existujú také základné princípy, na ktorých nemeniteľnosť sa účastníci môžu oprávnene (legitímne) spoliehať. Medzi takéto princípy patrí nepochybne aj ziskovosť (prípadne neziskovosť) vykonávania jednotlivých činností . Pokiaľ sa totiž štát pri prijímaní zákona č. 581/2004 Z. z. v roku 2004 rozhodol založiť systém verejného zdravotného poistenia na pluralite súkromných aj štátnych zdravotných poisťovní fungujúcich ako akciové spoločnosti a sprístupniť im zisk ako motiváciu vykonávania tohto poistenia, mohli sa zdravotné poisťovne a ich akcionári pri vstupe do tohto systému, resp. pri svojich ďalších investíciách v rámci pôsobenia v tomto systéme oprávnene spoliehať na to, že ich zisková motivácia nebude ohrozená. Inak by zrejme vôbec nedošlo k tomu, že na trh verejného zdravotného poistenia vstúpia nové súkromné poisťovne, alebo že súkromné poisťovne pôsobiace na tomto trhu budú vynakladať značné finančné prostriedky zamerané na zvýšenie svojej efektivity..., alebo rozšírenie svojho poistného kmeňa...
     ... zdravotné poisťovne a ich akcionári sa mohli oprávnene (legitímne) spoliehať na to, že aspoň základné pomery týkajúce sa podmienok vykonávania verejného zdravotného poistenia zostanú nezmenené. Medzi takéto základné podmienky musíme zaradiť aj existenciu ziskovej motivácie zúčastnených subjektov. Zásahom do takýchto legitímnych očakávaní zdravotných poisťovní a ich akcionárov je taká zmena právnej úpravy, v dôsledku ktorej budú zdravotné poisťovne musieť použiť svoj zisk výlučne na úhradu zdravotnej starostlivosti, t.j. nebude možné prípadný zisk zdravotnej poisťovne z verejného zdravotného poistenia rozdeliť medzi akcionárov (a to v žiadnom, ani minimálnom rozsahu)...“.(20)      

     Podľa zhrnutia ústavného súdu SR k argumentom navrhovateľov a protiargumentom Národnej rady SR a vlády SR o porušení čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: „Kľúčovú argumentáciu skupiny poslancov vyúsťujúcu do právneho záveru, že napadnutou právnou úpravou došlo k neprípustnému zásahu do vlastníckeho práva a práva na ochranu majetku, bolo potrebné konfrontovať s relevantnou judikatúrou ESĽP týkajúcou sa ochrany práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj doterajšou judikatúrou ústavného súdu týkajúcou sa ochrany vlastníckeho práva vyplývajúceho z čl. 20 ústavy.“(21)  

     „Ústavný súd sumarizujúc svoje predchádzajúce úvahy konštatoval, že v danom prípade došlo podľa jeho názoru napadnutou právnou úpravou k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva súkromných zdravotných poisťovní, resp. ich akcionárov formou zásadného obmedzenia ich možnosti disponovať s vlastnými akciami ako majetkovými hodnotami, ktoré tvoria integrálnu súčasť ich vlastníckeho práva. Zároveň došlo aj k zásadnej modifikácii obsahu ich povolenia na vykonávanie verejného zdravotného poistenia (licencie), pričom išlo o taký legislatívny zásah, ktorý zásadným spôsobom zasiahol do ich legitímnych očakávaní spojených s výkonom ich majetkových práv. Zákonodarca pritom vykonal tento zásah do vlastníckeho práva neštátnych zdravotných poisťovní bez akejkoľvek kompenzácie (primeranej náhrady). Tieto skutočnosti naznačujú, že išlo o zásah, ktorý nerešpektoval limity vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy ani práva garantované čl. 1 dodatkového protokolu.
     Napriek uvedenému považoval ústavný súd za vhodné vysloviť svoj definitívny právny záver k ústavnej akceptovateľnosti zásahu štátu do vlastníckych (majetkových) práv neštátnych (súkromných) zdravotných poisťovní a ich akcionárov, ku ktorému došlo napadnutým ustanovením § 15 ods. 6 zákona o zdravotných poisťovniach až na základe výsledkov testu proporcionality, ktorému je v záujme objektívnosti a všeobecnej akceptovateľnosti jeho rozhodnutia žiaduce napadnutú právnu úpravu podrobiť.“(22)
 
     V rozsahu pozornosti, ktorú ústavný súd venoval jednotlivým námietkam navrhovateľov, ide o vysoko kvalifikované stanovisko založené na využití case-law Európskeho súdu pre ľudské práva a jeho tvorivé uplatnenie v okolnostiach prípadu pomocou dedukcií ústavného súdu.
     Chyba metódy spočíva v tom, že Ústavný súd SR sa zaoberal sekundárnymi otázkami – vymedzením rozdielov medzi vyvlastnením a núteným obmedzením práv vlastníka, podmienkami jeho ochrany pred takými zásahmi, vymedzením situácií, v ktorých sa vlastníkom zaručuje ochrana podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, resp. podľa Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, etc. Ústavný súd SR však zanedbal prvotnú otázku – či zdravotné poisťovne sa môžu uchádzať o ochranu podľa čl. 20 Ústavy SR alebo čl. 1 Protokolu č. 1, teda či majú postavenie vlastníka prostriedkov získaných od platiteľov zdravotného poistenia na povinné verejné zdravotné poistenie. Ústavný súd upustil od preskúmania tejto kľúčovej otázky a prijal ako samozrejmosť prístup navrhovateľov, ktorí porušenie vlastníckych práv proklamovali bez toho, aby aspoň v náznaku a nedokonale argumentmi potvrdili, že skutočne sú vlastníkmi.
     Vláda SR vo svojom vyjadrení k návrhu skupiny poslancov okrem iného namietla, že „Povinné odvody na verejné zdravotné poistenie nie sú majetkom zdravotných poisťovní - tieto s nimi v súlade so zákonnými podmienkami hospodária a zabezpečujú svojim poistencom zdravotnú starostlivosť.“(23)  
     Ústavný súd SR ani po tomto vyjadrení vedľajšieho účastníka konania nepristúpil k preskúmaniu otázky, či zdravotné poisťovne pri verejnom zdravotnom poistení skutočne môžu byť vlastníkmi finančných prostriedkov vyzbieraných od povinných osôb z okruhu verejného zdravotného poistenia výlučne na úhrady zdravotnej starostlivosti.
     „Vlastník je oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.“(24)  Tieto prvky vlastníckeho práva sa v celom rozsahu týkajú aj nakladania s prostriedkami určenými na zdravotné poistenie podľa čl. 40 Ústavy SR. Účastníci verejného zdravotného poistenia povinne platia preddavky na zdravotnú starostlivosť bez toho, aby zákon výslovne riešil otázku vlastníctva k odvedeným finančným prostriedkom. „Vykonávanie verejného zdravotného poistenia je činnosť vo verejnom záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami.“ (prvá veta § 2 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení). Z platnej právnej úpravy, ktorá nie je formulovaná tak, aby nastolila právnu istotu vylučujúc akúkoľvek pochybnosť, možno vyvodiť, že zdravotné poisťovne sú správcami finančných prostriedkov vybraných od povinných osôb na účel povinného verejného zdravotného poistenia. Právne postavenie správcu nie je totožné s právnym postavením vlastníka, správca majetku nemusí mať priznanú rovnakú právnu ochranu, ako vlastník.(25)  Zdravotné poisťovne sa správajú, ako keby boli vlastníkom týchto prostriedkov, hoci ním nie sú. Štát, presnejšie v mene štátu konajúci úradníci, toto správanie tolerujú buď z nevedomosti, alebo v dôsledku osobnej zainteresovanosti na existencii tohto stavu. Také sú dve najpravdepodobnejšie vysvetlenia, aj keď nemožno vylúčiť, že príčin je viac, alebo že sú celkom iné.
     
     Úprava dispozície prostriedkami vyzbieranými od platiteľov poistného (§ 11 zákona o zdravotnom poistení) na úhradu zdravotnej starostlivosti v rozsahu verejného zdravotného poistenia patrí k základným prvkom zabezpečenia základného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na náklady zdravotného poistenia podľa čl. 40 Ústavy SR. Nastolenie právnej istoty o využití týchto prostriedkov, ale aj výnosov z nich, na úhradu zdravotnej starostlivosti, možno zahrnúť k požiadavkám implikovaným v modeli materiálneho právneho štátu, tak ako ho chráni čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.
     Ústavný súd SR v konaní o súlade právneho poriadku podľa čl. 125 Ústavy SR dáva definitívnu odpoveď na pochybnosť o súlade právnej normy obsiahnutej v zákone alebo vo všeobecne záväznom právnom predpise nižšej právnej sily s ústavou, ústavnými zákonmi alebo s medzinárodnými dohovormi. Až zmena ústavnej úpravy môže mať za následok, že norma zákona, ktorej súlad s ústavou potvrdil ústavný súd, sa stane protiústavnou, a preto môže viesť k vzniku nového konania pred Ústavným súdom SR, aby tento ochranca ústavnosti preskúmal, či namietnuté ustanovenie zákona je alebo nie je v súlade s novým znením ústavy. Toto pravidlo zdanlivo vylučuje taký návrat k úprave poskytovania zdravotnej starostlivosti na náklady zdravotného poistenia, ktorou by sa znovu zaviedla zásada o využití zisku dosiahnutého z prostriedkov platiteľov poistného na verejné zdravotné poistenie výlučne na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Pravidlo sa však vzťahuje výlučne na to, čo bolo predmetom predchádzajúceho rozhodnutia Ústavného súdu SR. Nakoľko Ústavný súd SR  nepreskúmal súlad právnej úpravy  zakotvujúcej povinnosť zdravotných poisťovní používať kladný hospodársky výsledok v okruhu verejného zdravotného poistenia len na úhrady zdravotnej starostlivosti s čl. 40 Ústavy SR a vyhol sa preskúmaniu otázky, či zdravotné poisťovne sú vlastníkmi prostriedkov prevzatých od platiteľov poistného na verejné zdravotné poistenie, kedykoľvek v budúcnosti môže dôjsť k novému konaniu aj s možnosťou, že v potenciálne uvažovanom konaní Ústavný súd SR potvrdí, že zásada o využití zisku dosiahnutého z prostriedkov platiteľov poistného na verejné zdravotné poistenie výlučne na poskytovanie zdravotnej starostlivosti je prostriedkom realizácie základného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na náklady zdravotného poistenia.
 
Organizácia zdravotníckych zariadení

Prameňom práva je zák. č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Minister zdravotníctva SR I. Uhliarik začal presadzovať požiadavku obligatórnej transformácie zdravotníckych zariadení na akciové spoločnosti. Podľa § 84 ods. 1 zák. č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov „štátna organizácia, ktorá bola zriadená podľa osobitného predpisu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a nebola ku dňu účinnosti tohto zákona prevedená podľa osobitných predpisov, zmenená podľa osobitných predpisov alebo transformovaná podľa tohto zákona, sa transformuje na akciovú spoločnosť založenú na poskytovanie zdravotnej starostlivosti podľa tohto zákona (ďalej len „akciová spoločnosť“).“
Na prvý pohľad sa tento pokus môže zdať logický. Zdravotná starostlivosť na náklady zdravotného poistenia sa uvádza na spoločný menovateľ právnických osôb – akciových spoločností. Akciové spoločnosti – zdravotné poisťovne zabezpečujú dostupnosť základného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť prostredníctvom iných akciových spoločností – zdravotníckych zariadení. V záujme vyhnutia sa omylu treba poznamenať, že pre zavedenie takéhoto spoločného menovateľa neexistuje právny dôvod so základom v úprave čl. 40, ani v ustanovení čl. 51 ods. 1 Ústavy SR a zrejme ani v ostatných ústavných normách.
Akciové spoločnosti sú právnické osoby, subjekty práva podľa Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním (§ 1 ods. 1). „Podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.“ (§ 2 ods. 1) Účelom realizácie právnych vzťahov podľa Obchodného zákonníka je dosahovanie zisku. Transformácia zdravotníckych zariadení na akciové spoločnosti sleduje dosahovanie zisku.
Vyhliadka na zisk pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v zásade môže mať dve podoby.
 V prvej podobe zdravotná poisťovňa určí výšku platby za výkon zdravotnej starostlivosti. Zdravotnícke zariadenie zníži svoje náklady, urobí výkon lacnejšie. Zaznamená zisk, ktorý bude rozdielom medzi cenou výkonu podľa sadzobníka zdravotnej poisťovne a cenou, za ktorý zdravotnícke zariadenie odviedlo výkon. Bez záruky zostáva možnosť, že nižšia cena bude výsledkom odvedenia výkonu v celom rozsahu parametrov zahrnutých do výpočtu ceny výkonu v sadzobníku zdravotnej poisťovne.
V druhej podobe sa zdravotnícke zariadenie vydá cestou dosahovania zisku na úkor chorého, ktorého zaťaží najrôznejšími príplatkami a doplatkami vymeriavanými výlučne kvôli svojmu zisku.
Zo štatistického hľadiska s pravdepodobnosťou 1 : 1 transformácia zdravotníckych zariadení na akciové spoločnosti ako subjekty práva usilujúce sa o dosiahnutie zisku zo svojej činnosti je nezlučiteľná so základným právom na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na náklady zdravotného poistenia zaručeným čl. 40 Ústavy SR. Ani tento odhad nie je celkom zlučiteľný s teóriami pravdepodobnosti, lebo slovenská realita dáva tušiť, že zisk sa v zdravotníckych zariadeniach nebude vytvárať vo vzorci prvej alternatívy, ale že jeho tvorba vyplynie z bujarého, možno až drastického, uplatňovania možností obsiahnutých v druhej alternatíve.
Samostatným variantom je transformácia ako maskovaná cesta k privatizácii zdravotníckych zariadení, ktorá sa začne diať na záver transformácie, keď vyjde najavo, že ani transformované zdravotnícke zariadenia nie sú spôsobilé produkovať zisk z poskytovania zdravotnej starostlivosti.(26)
Stručne zhrnuté, minister zdravotníctva SR ponúkol takú zmenu organizácie zdravotnej starostlivosti, ktorá s vysokou mierou pravdepodobnosti nie je v súlade s čl. 40 Ústavy SR. Nie je to neuveriteľné. Neuveriteľná nie je ani reakcia vládnej koalície, ktorá nepripustila ani náznak diskusie o prípadnej politickej zodpovednosti ministra za zamýšľanú transformáciu zdravotníckych zariadení na subjekty práva nespôsobilé plniť ústavné záväzky štátu v oblasti zdravotníctva. Neuveriteľné nie je ani spolupáchateľstvo masmédií, ktoré zlyhali v plnení úlohy „strážneho psa“ v demokratickej spoločnosti a naplno kolaborovali s  vládnou koalíciou v kvalite, akú mala činnosť masmédií naposledy roku 1977 po zverejnení Charty ´77. Zhodne s požiadavkami lekárov, ktoré v autentickej podobe zostali verejnosti utajené, ani Chartu vtedy nikto nepoznal, ale masmédiá šaleli v odsudzovaní. Ako zaznelo v 90. rokoch 20. storočia s nadčasovou platnosťou: „Na Slovensku je to tak.“
Transformácia zdravotníckych zariadení na akciové spoločnosti bola pre daný moment zastavená článkom I bod 3 zákona č. /2011 Z. z., ktorý určil v § 102i: „Ak ku dňu účinnosti tohto zákona nevznikla akciová spoločnosť založená na poskytovanie zdravotnej starostlivosti transformáciou štátnej rozpočtovej organizácie alebo štátnej príspevkovej organizácie zriadenej podľa osobitného predpisu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti (ďalej len „štátna organizácia“) podľa doterajších predpisov (ďalej len „akciová spoločnosť“), štátna organizácia nezaniká. Právne úkony smerujúce k vzniku akciovej spoločnosti transformáciou doterajšej štátnej organizácie sa stávajú dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neúčinnými a zriaďovateľ štátnej organizácie je povinný ich do dvoch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona zrušiť. Konania o zápis akciových spoločností do Obchodného registra sa dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zastavujú.“
Problém s právnou formou subjektu povinnosti zriadeného na plnenie ústavného záväzku štátu „poskytovať bezplatnú zdravotnú starostlivosť na náklady zdravotného poistenia“ v latentnej podobe zostal zachovaný. Záleží iba od tzv. politickej vôle a záujmov sponzorov politických strán, kedy znovu ožije v nezmenenej podobe.

Alternatíva de constitutione ferenda

Problémy s vymožiteľnosťou základného práva zaručeného čl. 40 ústavy nemožno ponechať v réžii ľahostajných politikov a servilných novinárov. Základom uplatňovania čl. 40 Ústavy SR sú právne otázky, ktoré treba riešiť právne významným spôsobom.
Bezplatná zdravotná starostlivosť na náklady zdravotného poistenia sa zakladá na zásade solidarity. Do prostriedkov určených na zdravotné poistenie prispieva v podstate každá fyzická osoba spĺňajúca zákonom ustanovené podmienky bez ohľadu na to, či v okamihu odvodu svojho príspevku na zdravotné poistenie je v stave odkázanosti, alebo či vôbec niekedy sa ocitne v stave odkázanosti, teda bez ohľadu na to, či niekedy jej zdravotný stav si vyžiada pomoc od zdravotníckych pracovníkov. V štatistickom vyjadrení to potom znamená, že časť účastníkov zdravotného poistenia z hľadiska ich individuálneho záujmu platí do systému zdravotného poistenia bezdôvodne, lebo nikdy nedostane predplatené plnenie na ochranu vlastného zdravia. V tom spočíva solidarita. Každý sa podieľa na nákladoch zdravotnej starostlivosti o iných s vyhliadkou, že v prípade potreby aj on sám dostane zdravotnú starostlivosti, a to podľa potreby aj za viac finančných prostriedkov, než sám vložil do zdravotného poistenia. V právnej terminológii každá fyzická osoba, ktorá vkladá svoje finančné prostriedky do systému zdravotného poistenia je veriteľom tohto systému.
Komplex spoločenských vzťahov spätých s vymedzením základného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na náklady zdravotného poistenia podľa čl. 40 a s jeho vymáhaním podľa čl. 51 ods. 1 ústavy sa týka troch skupín subjektov práva, ktoré zjednodušene možno vyjadriť ako trojuholník, ktorého vrcholmi sú chorí, zdravotnícke zariadenia a zdravotné poisťovne. Štát, ktorý sa ocitol vo všeobecne známej ekonomickej kríze, do tohto trojuholníka vstupuje tak, aby sa sám odbremeňoval od záťaže svojej účasti na zdravotnej starostlivosti na náklady zdravotného poistenia. Zároveň dbá o to, aby správca systému (zdravotné poisťovne) dosahoval zisk z prostriedkov získaných od veriteľov systému. Oba štátom privilegované záujmy možno presadzovať jedine tak, ako sa to v praxi deje. Zaťažovaním veriteľa vyššími platbami na zdravotné poistenie a znižovaním dostupnej zdravotnej starostlivosti, ktorú veriteľ za vyššie platby môže očakávať. Takto vytváraná bezplatná zdravotná starostlivosť na náklady zdravotného poistenia je nepoctivá, vo svojej podstate amorálna. Základné právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na náklady zdravotného poistenia namiesto toho, aby sa uplatňovalo, sa zneužíva. Celý komplex vzťahov slúžiacich na zabezpečenie dostupnosti základného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na náklady zdravotného poistenia podľa čl. 40 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR treba reformovať bez východiskového zámeru zneužiť slovo „reformovať“ na presadzovanie požiadaviek lobbistov v zhode s osobnými záujmami držiteľov funkcií v orgánoch štátu.
Alternatívou k tomuto riešeniu je zmena čl. 40 Ústavy SR vypustením druhej vety zaručujúcej základné právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na náklady zdravotného poistenia.
     Úprava základných podmienok zdravotníckej starostlivosti a jej organizácie v ústave je typická predovšetkým pre ústavy niektorých európskych socialistických štátov, ktoré historicky postupovali od všeobecných ustanovení ku konkrétnym normám priznávajúcim právo na lekársku starostlivosti a jej bezplatnosť, teda na znášanie výdavkov s ňou spojených štátom.
     Ústava Maďarskej ľudovej republiky z roku 1949 uvádzala: „Maďarská ľudová republika chráni zdravie pracujúcich a poskytuje im podporu v prípade práceneschopnosti.“ (§ 47 ods. 1) „Maďarská ľudová republika uskutočňuje túto ochranu a pomoc prostredníctvom širokého rozvoja sociálneho zabezpečenia a organizáciou liečebnej starostlivosti.“ (§ 47 ods. 2)
     Ústava Rumunskej socialistickej republiky z 21. augusta 1965 ustanovila: „Štát prostredníctvom zdravotníckych zariadení zabezpečuje lekársku pomoc.“ (čl. 20, tretia veta)
     Právo na ochranu zdravia a znášanie výdavkov na zdravotníctvo štátom sa stalo prvkom ústavných úprav až na sklonku 60. rokov 20. storočia, keď sa ústava stala politicky významným dokumentom, ktorým sa „zaručoval“ v skutočnosti dubiózny blahobyt obyvateľstva a voči zahraničiu sa vyvolávalo zdanie výrazne vyššieho životného štandardu, než aký mali obyvatelia naozaj.
     Ústava Nemeckej demokratickej republiky schválená 6. apríla 1968 ustanovila: „Každý občan NDR má právo na ochranu svojho zdravia a pracovnej schopnosti.“ (čl. 35 ods. 1) „Na základe sociálneho poisťovacieho systému sa poskytuje v prípade chorôb a úrazov hmotné zabezpečenie, bezplatná lekárska pomoc, lieky a iné lekárske odborné výkony.“ (čl. 35 ods. 3)
     V Ústave Bulharskej ľudovej republiky vyhlásenej 18. mája 1971 sa uvádzalo: „Štát venuje všestrannú starostlivosť zdraviu ľudu tak, že organizuje preventívnoliečebné a iné zdravotnícke zariadenia a služby.“ (čl. 47 ods. 1) „Každý občan má právo na bezplatnú lekársku pomoc.“ (čl. 47 ods. 3)
     Významnú úlohu pre formulovanie tohto kurzu mala Ústava Československej socialistickej republiky prijatá roku 1960. Podľa čl. 23 ods. 1: „Všetci pracujúci majú právo na ochranu zdravia a na liečebnú starostlivosť, ako aj právo na hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti pracovať.“ „Tieto práva sú zabezpečené starostlivosťou štátu a spoločenských organizácií o predchádzanie vzniku chorôb, celou organizáciou zdravotníctva, sieťou liečebných a sociálnych zariadení, stále sa rozširujúcou bezplatnou liečebnou starostlivosťou, ako aj organizovanou starostlivosťou o bezpečnosť pri práci, nemocenským poistením a dôchodkovým zabezpečením.“ (čl. 23 ods. 2)
    
     Ak v Ústave SR existujú normy usvedčujúce jej navrhovateľov z nedostatočného porozumenia spoločenským zmenám, ktoré sa mali udiať po novembri 1989 ako zákonitý a nevyhnutný prechod od socialistickej spoločnosti ku kapitalistickej spoločnosti, potom k nim treba zaradiť predovšetkým čl. 40 Ústavy SR. Ak vo fáze interpretácie a aplikácie práva existujú v SR ústavné normy o základných právach a slobodách, ktoré majú ďaleko k uplatňovaniu, a tak indikujú nedostatky v napĺňaní modelu materiálneho právneho štátu, zas je to predovšetkým čl. 40.
V nadväznosti na uvažovanú zmenu ústavy vypustením ustanovenia o „bezplatnosti“ možno uvažovať o zavedení nových systémov zdravotného poistenia na základe upustenia od povinného verejného zdravotného poistenia a s rozšírením individuálnych foriem zdravotného poistenia. Tým by sa zohľadnili ekonomické záujmy štátu aj zdravotných poisťovní tak, aby subjekt základného práva zaručeného čl. 40 Ústavy SR nemusel nevyhnutne, bez ohľadu na svoje záujmy a možnosti, znášať stále vyššiu záťaž z uplatňovania svojho základného práva.
    Ani táto alternatíva nie je oslobodená od rizík. Ľudské práva majú svojich nepriateľov medzi členmi vlády, aj v radoch parlamentných politických strán. Ekonomická argumentácia odôvodňujúca nevyhnutnosť obmedziť to či ono základné právo v tomto okamihu, na túto dobu, sa ľahko môže stať vďačnou zámienkou pre potlačenie ľudských práv, lebo znie dôveryhodne pre racionálne uvažujúcich ľudí, ktorí by z iného dôvodu na obmedzovanie ľudských práv sotva pristúpili.


AUTOR:  doc. JUDr. Ján D r g o n e c, DrSc.- advokát, bývalý sudca Ústavného súdu SR, vedecký pracovník, autor publikácií Ochrana ústavnosti (2010), Základy masmediálneho práva (2008), Základné práva a slobody podľa Ústavy Slovenskej republiky (1999), Ústavné práva a zdravotníctvo (1996), spoluautor monografie Moderná medicína a právo (1982).


ODKAZY:

(8) PL. ÚS 3/09, s. 40-41.
(9) PL. ÚS 13/97. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1998, s. 134-135.
(10) PL. ÚS 13/97. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1998, s. 141.
(11)PL. ÚS 3/09, s. 64.
(12) PL. ÚS 3/09, s. 45-46.
(13) PL. ÚS 3/09. Nález z 26. januára 2011.
(14) PL. ÚS 3/09. Nález z 26. januára 2011, s. 38.
(15) II. ÚS 128/95. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1995, s. 324.
(16)II. ÚS 48/97. Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu Slovenskej republiky 1998, s. 288.
(17) PL. ÚS 32/95. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1996, s. 198.
(18)  PL. ÚS 3/09, s. 58.
(19) Zák. č. 38/1993 Z. z.  o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
(20) PL. ÚS 3/09, s. 52.
(21)PL. ÚS 3/09, s. 56.
(22) PL. ÚS 3/09, s. 63.
(23)  PL. ÚS 3/09, s. 32.
(24)  II. ÚS 8/97. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1997, s. 79.
(25) Porovnaj PL. ÚS 6/01. Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu Slovenskej republiky 2002 – II. polrok, s. 482-483.
(26) Podrobný náčrt transformácie zdravotníckych zariadení ako cesty k ich privatizácii uverejnil J. Mesík (Závisťou k privatizácii zdravotníctva. OSA. Mesačná príloha k denníku Pravda, 26. novembra 2011, s. I – III).




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 2+2 =


-- žiadne príspevky --