HOSŤ MESIACA JANUÁR 2012: doc. JUDr. Ján Drgonec, DrSc. | Medicínske právo
              

Články


HOSŤ MESIACA JANUÁR 2012: doc. JUDr. Ján Drgonec, DrSc.


 | 16.1.2012 | komentárov: 7

Je nám cťou a potešením, že pozvanie byť hosťom mesiaca v mesiaci január na portáli pravo-medicina.sk prijal doc. JUDr. Ján Drgonec, DrSc.- bývalý sudca Ústavného súdu SR, vedecký pracovník, autor publikácií Ochrana ústavnosti (2010), Základy masmediálneho práva (2008), Základné práva a slobody podľa Ústavy Slovenskej republiky (1999), Ústavné práva a zdravotníctvo (1996) či spoluautor monografie Moderná medicína a právo (1982). V súčasnosti sa venuje advokátskej praxi, pedagogickej činnosti a písaniu kníh. Viac sa dozviete v rozhovore.

Obrazok MEDIUS: Máte za sebou bohatú výskumnú, politickú a publikačnú činnosť. Čomu sa v súčasnosti venujete?

Na Fakulte práva Paneurópskej vysokej školy v Bratislave vyučujem dva predmety. Konanie pred Ústavným súdom SR a mediálne právo. Súbežne vykonávam advokátsku prax. Najradšej zastupujem v konaniach pred Ústavným súdom SR a pred Európskym súdom pre ľudské práva. Do tretice, píšem knihy. Práve dokončievam tretie vydanie komentára k Ústave SR. Trvá to už viac ako rok odkedy som vydavateľovi odovzdal text, ktorý mal byť definitívny. „Nekonečnosť výroby“ vyčarila jazyková redaktorka, ktorá dostala potrebu nerobiť iba jazykové úpravy môjho textu, ale pocítila aj naliehavé nutkanie vložiť do komentára vlastné postrehy a predstavy o  obsahu ústavy. To malo za následok, že po niekoľkých mesiacoch jej činorodého úsilia došlo k výmene. Jazykovej úpravy textu sa ujala menej ambiciózna jazyková redaktorka. Moje celoživotné skúsenosti s jazykovými korektormi najlepšie vystihuje slovo „ohavné“, ale v tomto prípade mi aspoň vznikol priestor na postupné dopĺňanie komentára o nepredvídateľné udalosti ústavného významu, na ktoré je rok 2011 zvlášť štedrý.

MEDIUS: Stretávate sa s mnohými prípadmi z medicínskeho práva aj v advokátskej praxi? Z akej oblasti najčastejšie?

Podstatou právneho štátu nie je schválenie zákonov v parlamente, ale dodržovanie zákonov. Na Slovensku platí niekoľko zákonov, ktorých predmetom je organizácia zdravotníctva, podmienky poskytovania zdravotnej starostlivosti a v čoraz menšom rozsahu aj platenie nákladov zdravotnej starostlivosti z prostriedkov zdravotného poistenia, ale z hľadiska uplatňovania práva tieto zákony ako keby neexistovali. Stručne zhrnuté, na Slovensku existujú medicínske zákony, ale neexistuje medicínske právo. Na to upozorujem aj vo svojej advokátskej praxi. Ľudí ani nenapadne žalovať lekárov za chyby v liečbe, uplatňovať voči nim zodpovednosť za ujmu na zdraví, hoci k ľudskej civilizácii dlhodobo patrí možnosť, že lekár bude zodpovedať za chybu pri ošetrení. Príkladom z dávnych čias sú ustanovenia Chamurappiho zákonníka. Príkladom zo súčasnosti sú súdne konania v Nemecku, Francúzsku a rade ďalších štátov Európskej únie, ale nielen v nich.

MEDIUS: Medicínske právo je ešte stále pomerne neznámym právnym odvetvím. Ako by ste hodnotil rozvoj tohto právneho odvetvia u nás od vydania Vašej monografie Moderná medicína a právo?

Najpodstatnejší posun sa zrejme udial v ústavnoprávnej rovine. Od prázdnych slov a nablýskaných sloganov z úst politikov postrádajúcich tému na komunikáciu s verejnosťou sme sa dostali k napĺňaniu ústavných podmienok reálnym obsahom. Ústavný súd SR rozhodol, že podmienky, rozsah a spôsob poskytovania zdravotnej starostlivosti možno upraviť zákonom (PL. ÚS 7/94). Inak povedané, že Ministerstvo zdravotníctva SR, ale ani vláda SR nemôže „uzákoňovať“ svoje predstavy o dianí súvisiacom so starostlivosťou o zdravie chorých. Ústavný súd SR odmietol aj zákon, ktorým sa obmedzovala konkurencia medzi lekárnikmi vo verejných lekárňach (PL. ÚS 37/1999). Prevrat v uplatňovaní ústavnej ochrany uskutočnil prvý senát ústavného súdu, keď roku 1993 zabezpečil ochranu osobnej slobody pred psychiatrickou starostlivosťou poskytovanou bez zákonom predpísaného súhlasu súdu. Na Slovensku sa tak nastolil medzinárodný štandard ochrany pred čudne poskytovanou, a možno aj pred čudne motivovanou, internáciou na psychiatrii. Hviezdne hodiny ústavného súdu sa však týmto skončili (v šťastnejšom prípade iba prerušili).

MEDIUS: Aké témy z medicínskeho práva Vás osobne oslovujú najviac?

Popri otázkach, ktoré som svojho času označil za problémy modernej medicíny, sú to otázky, ktoré sa stali „moderné“ dnes. Pre nedostatok priestoru ich nedokážem vymenovať všetky. Veľmi zaujímavá sa mi napríklad zdá otázka akceptovateľnosti povinného očkovania z hľadiska ochrany ústavného práva na súkromie. Povinné očkovanie sa zaviedlo ako samozrejmosť v časoch s dvomi rozdielnymi hodnotami oproti dnešku. Prvý rozdiel vyplýva z neexistencie práva na súkromie, keď jednotlivcovým údelom bolo podrobiť sa „verejnému záujmu“ a bez odvrávania prijať všetky dobrodenia, ktoré mu štát pripravil. Už v tom bola obsiahnutá možnosť zneužitia. Mám na mysli zneužitie štátu výskumníkmi bez škrupúľ hľadajúcimi štatistické súbory pre overenie nových liečebných metód. O tejto možnosti sa však v časoch uzákonenia povinného očkovania vôbec neuvažovalo, ostatne tak, ako sa vôbec neuvažovalo o potrebe určiť všeobecné podmienky pre vykonanie pokusu na človeku. Tiež som ďaleko od tvrdenia, že každé povinné očkovanie bolo a je škodlivým nezmyslom, ktorý sa nikdy nemal zaviesť. Druhý rozdiel v povinnom očkovaní včera a dnes vidím v motivácii prinášanej novou dobou. Odkedy sa zaviedla trhová ekonomika, ku  ktorej patrí aj obchodovania s liečivami, existuje neprehliadnuteľná motivácia pre lekárov a farmaceutov bojovať o uzákonenie povinného očkovania bez ohľadu na potenciálne dôsledky očkovania pre príjemcov očkovacích vakcín, výlučne alebo dominantne kvôli zisku výrobcov danej vakcíny a kvôli províziám pre tých zdravotníckych pracovníkov, ktorí povinné očkovanie určitou vakcínou presadia. Tieto dva zmenené faktory podľa môjho názoru opodstatňujú vážnu verejnú diskusiu, či a ako ďalej s povinným očkovaním. Bol som iba na jednom podujatí k tejto téme. Nešlo o verejnú diskusiu, ale o spor nastolený jedným občianskym združením na pôde odbornej komisie Ministerstva zdravotníctva SR. Odniesol som si odtiaľ iba pocit, že odborníci nechcú uvažovať o výhradách, ak tieto majú základ v zdravom rozume. Určite ma to neviedlo k dojmu, že odborníci majú všetko dôkladne zvážené, a preto nemajú príčinu oberať sa o svoj vzácny čas diskusiou s laikmi.

MEDIUS: Základným právnym vzťahom pre medicínske právo je vzťah lekár  pacient. Doteraz bol v súvislosti s medicínskym právom problematizovaný výkon potratov na Ústavnom súde SR či výkon sterilizácií pred Európskym súdom pre ľudské práva. Ako by ste Vy definovali najpálčivejšie problémy pri uplatňovaní pacientských práv?

Za najpálčivejšie pokladám neuplatňovanie práv pacienta. Za tento výsledok môže nevôľa lekárov dodržovať práva pacientov. Najvýraznejším príkladom tohto tvrdenia je poskytovanie zdravotnej starostlivosti so súhlasom pacienta založeným na poučení o jeho zdravotnom stave. Z poučenia pacienta určeného zákonom sa v praxi stala fraška úplne popierajúca právnu úpravu. Spravidla sa „uskutoční“ tak, že pacient po vstupe do ordinácie dostane na podpis text o tom, aké poučenie od lekára údajne dostal, a ak nechce ísť k inému lekárovi, kde by bol rituál podobný, jediné, čo môže urobiť, je podvrhnutý text podpísať. Až potom sa lekár začne zaujímať, aké zdravotné ťažkosti k nemu chorého priviedli. Nie je to iba výsmech z právneho štátu, ale aj urážka ľudskej dôstojnosti chorého.

MEDIUS: Pôsobili ste ako sudca Ústavného súdu SR. Ako vnímate judikatúru ÚS SR v medicínskych veciach po Vašom odchode z ÚS SR?

Desaťročie po mojom odchode Ústavný súd SR rozhodol, že požiadavky na zákaz alebo obmedzenie interrupcií nemajú ústavný základ, ani to o nich nemožno predstierať. To pokladám za ústavnoprávne veľmi dobré rozhodnutie.  Ústavný súd SR však ešte predtým úplne zlyhal pri posudzovaní bezplatnosti zdravotnej starostlivosti roku 2004. Recidívy sa dopustil celkom nedávno, v januári 2011, keď sa vyľakal z hrozby žaloby, ktorou sa Slovensku zastrájala Komisia EÚ, dal sa na útek a celý spor ohľadne zisku zdravotných poisťovní preskúmal iba z jedného zorného uhla. Celkom zanedbal všetko, čo predtým o hospodárskej súťaži a jej ochrane povedal sám, ale aj to, čo o nej povedal Súdny dvor Európskych spoločenstiev. Komisia EÚ určite blufovala, lebo o jej žalobe by bol rozhodoval práve Súdny dvor ES, ktorý si dosiaľ viac zakladá na svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, než si na nich zakladá Ústavný súd SR.

MEDIUS: Akej téme sa hodláte venovať ako hosť mesiaca a prečo?

Témy mám dve. Prvá je právnom postavení pacienta, predovšetkým o jeho zákonnom práve byť poučeným pacientom a udeľovaní svojho súhlasu sa podieľať na rozhodnutí o tom, čo sa s ním za účelom liečby udeje. Ide o  rozpor medzi tým, na čo má pacient nárok podľa zákona, či dokonca podľa medzinárodných dohovorov, a čo môže očakávať a vyžadovať v reálnom stretnutí s lekárom, ale aj ostatnými pracovníkmi v zdravotníctve. Druhá téma je o  obrovských nožniciach, ktoré sa otvárajú kamsi do nekonečna pri financovaní zdravotnej starostlivosti. Ústava SR v článku 40 výslovne uvádza, že zdravotná starostlivosť sa poskytuje občanom bezplatne na náklady zdravotného poistenia. Nikdy a nikde nebola bezplatnosť zdravotnej starostlivosti podľa ústavy taká široká. Socialistickou ústavou z roku 1960 sa „zaručoval“ nedostupný blahobyt a voči zahraničiu sa vyvolávalo zdanie výrazne vyššieho životného štandardu, než aký mali obyvatelia ČSSR naozaj. A predsa aj v tejto ústave bola bezplatná liečebná starostlivosť zaručená opatrnejšie, a preto aj realistickejšie. Bola obmedzená klauzulou o „stále sa rozširujúcej bezplatnej liečebnej starostlivosti“. Platná ústava priznáva „bezplatnú starostlivosť“ na „náklady zdravotného poistenia“ v zdanlivo štandardnom rozsahu, bez „stáleho rozširovania“, ale v skutočnosti nijaký štandard neexistuje. Ba čo viac, stále sa zmenšuje. Štát si svoje záväzky z „bezplatnej zdravotnej starostlivosti“ vôbec neplní a ani sa pritom nečervená. Veľmi mu v tom pomohol ústavný súd, ktorý v máji 2004 vniesol do ochrany ústavnosti prvky absurdného divadla a čierneho humoru. Podľa pamätnej vety ústavného súdu: „Bezplatnosť zdravotnej starostlivosti podľa názoru ústavného súdu neznamená, že sa táto poskytuje celkom zadarmo.“ (PL. ÚS 38/03) Rozpor medzi ústavou zaručenou ochranou „bezplatnej zdravotnej starostlivosti na náklady zdravotného poistenia“  a jej skutočným stavom je otázkou zásadného významu pre budúcnosť ochrany ústavnosti na Slovensku. Ak si verejnosť zvykne, že je jedno, čo je v ústave, keď v živote platí čosi celkom iné, veľmi rýchlo sa vrátime k stavu, v ktorom namiesto materiálneho právneho štátu existoval socialistický právny štát s nespočetnými odlišnosťami od všetkého, čo charakterizuje štát ako právny štát.

Ďakujem za rozhovor.





 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 9+2 =


MICHAL RYŠKA

(17.1.2012)
Z hlediska kategorizace výroků mohou být objektivní (pravdivá) výlučně skutková tvrzení. Řeknu-li, že 75 % lidí v ČR zastává pro-choise pozice, je to ověřitelný fakt.

Naopak hodnotící úsudky (názory) jsou vždy subjektivní (nehledejte v tom nic pejorativního). Výrok o tom, že nález PL. ÚS 12/01 je ústavněprávně velmi dobré rozhodnutí, je subjektivní stejně jako ten Váš (tj. že to nebylo, není a nikdy nebude dobré rozhodnutí).

S motivem ani kvalitou argumentace tato kategorizace nijak nesouvisí a emoce jsou proto zbytečné - i když kontroverzní téma k nim samozřejmě svádí. I já přeji hodně zdaru.

Judita Némethová

(17.1.2012)
Ano, velmi jasne som pochopila, kam mierite- \"stret hodnoticich usudku, ktere jsou z povahy veci vzdy subjektivni\". Este raz pripominam, ze sa jednalo o adekvatnu reakciu, pretoze pan docent v rozhovore nijakym sposobom dalej nerozvadza svoj hodnotiaci usudok. Preto som sa rozhodla nerozvadzat ho ani ja. Na zaklade toho tvrdit, ze moja kritika nema realny skutkovy zaklad je z Vasej strany znacne zjednodusujuce.

Presnejsie cisla co sa tyka verejnej mienky Vam momentalne neviem poskytnut, ospravedlnujem sa. Dovolte mi ale poukazat na rozne iniciativy, ked uz som spominala napriklad tych profesorov, lekarov a novinarov a zaroven sa podelit s mojou osobnou skusenostou co sa tyka beznych obcanov. Viackrat som sa zucastnila podpisovej akcie proti legalnosti interupcii. Podpora u ludi bola obrovska, vobec som taku necakala.

http://www.postoy.sk/40_slovenskych_profesorov_nesuhlasi_s_vykonavanim_potratov

http://novinarizazivot.sk/

Uprimne obdivujem silu Vasej vnutornej motivacie napriek presvedceniu o cistej subjektivnosti kazdeho jedneho hodnotenia pustat sa do debat tohto druhu a najma vykonavat povolanie sudcu. Ja by som v takejto situacii mala jednoznacne pocit, ze popieram samu seba. Ak podstatou nie je racionalne hladanie pravdy, ale naopak co najpresvedcivejsie podat dopredu predpokladany zaver (za ktory castokrat clovek skryje svoje vlastne vnutorne postoje ci predsudky), potom v tom nevidim zas az taky zmysel.

Na zaver sformulujem moj nazor Vasimi slovami, velmi jednoducho a strucne: je to prave argumentacia mensiny slovenskych ustavnych sudcov, ktoru ja osobne povazujem za kvalitnu a presvedcivu, vratane europskeho presahu a to, ze pomer hlasovania (pripominam, velmi tesny) bol v ich neprospech pokladam jednoducho za nepriaznivu konstelaciu :)

Tymto este raz odkazujem na link na clanok z predosleho komentara, prip. priamo na odlisne stanoviska mensiny ustavnych sudcov.

Dakujem za diskusiu a nazory, prajem pekny den a vela zdaru!

MICHAL RYŠKA

(17.1.2012)
Ještě dodatek:

V knize Ivana Humeníka Ochrana osobnosti a medicínske právo (s. 196-197) jsem se právě dočetl, že autor v podstatě vytýká soudcům ÚS nevyvážené řešení kolize vznikající v období prvního trimestru těhotenství. Dovozuje, že ÚS pro toto období neposkytl žádnou účinnou ochranu plodu a naopak absolutní ochranu právům ženy, která v tomto období nemusí prokazovat žádné důvody k interrupci. Vyvážené řešení takové kolize přitom explicitně žádné nenabízí...

V podtextu se samozřejmě mlčky vznáší možná snaha vázat přípustnost interrupce na přítomnost některých indikací, tj. na individuální posouzení konkrétní situace. Indikace přitom mohou být obecně různého charakteru - vitální, eugenické, zdravotní, právní (těhotenství jako následek trestného činu) či sociální.

Myslím, že je dobře, že slovenský ÚS cestou tohoto aktivismu nešel. Pak by se totiž nabízely minimálně tyto otázky:

1) Je zde společenská shoda ohledně nutnosti změny desítky let aplikované liberální koncepce?

2) Je vhodné v podmínkách společnosti, akcentující právo na sebeurčení, podporovat státní a lékařský paternalismus zřizováním interrupčních komisí?

3) Jaké byly v minulosti zkušenosti s interrupčními komisemi a nebyly právě tyto zkušenosti důvodem onoho příklonu k liberálnímu modelu?

4) Jak efektivně zamezit možným nelegitimním neprovedením interrupcí, když v těchto případech je faktor času zvláště důležitý? (viz Tysiac u ESLP)

5) Lze vůbec efektivně docílit ochrany nenarozeného života proti vůli ženy ? (potratová turistika, ilegální interrupce)

MICHAL RYŠKA

(17.1.2012)
Ve vztahu k hodnocení kvality nálezu nejde z hlediska kategorizace výroků o střet tvrzení (situaci tvrzení proti tvrzení), ale o střet hodnotících úsudků, které jsou z povahy věci vždy subjektivní.

Jinou věcí je však přiléhavost kritiky a to, zda má nějaký reálný skutkový základ. V tomto směru se domnívám (i při znalosti pro-life argumentace a doktríny empirického funkcionalismu), že předmětný nález žádnou zásadní argumentační právní slabinou netrpí. Naopak, většinová argumentace slovenských ústavních soudců je kvalitní a přesvědčivá, včetně evropského přesahu.

Dovození ochrany nenarozeného života jako \"pouhé\" ústavní hodnoty, tj. absence ochrany subjektivních práv nonsubjektu, je pak formulováno výrazně přiléhavěji, než jak učinil např. český profesor ústavního práva Pavlíček. Ten totiž ústavní zakotvení ochrany nenarozeného života chápe jen jako jakýsi \"výrok obsahující přání\" s tím, že dané ustanovení není normou, která by vyjadřovala příkaz, zákaz nebo dovolení.

Mimochodem, jaké je tedy Vámi uváděné veřejné mínění na Slovensku? V ČR je cca 75 % obyvatelstva zaměřeno pro-choice (viz i můj předchozí odkaz), ale věřím, že na Slovensku ta převaha nebude tak výrazná. Existují nějaká přesnější čísla?

Judita Némethová

(17.1.2012)
Zdravim pan Ryska.

Moja reakcia smerovala na konkretne vyjadrenie, ktore v rozhovore zaznelo: \"To pokladam za ustavnopravne velmi dobre rozhodnutie.\"

Nevidim dovod, preco by som na taketo strucne tvrdenie nemohla rovnakym sposobom konstatovat opak- teda ze toto rozhodnutie nebolo, nie je a nikdy ani nebude dobre. Je to jednoducho tvrdenie proti tvrdeniu, nevyvraciam ziadne argumenty ani to blizsie nehodnotim (teda ci sa jedna o rozhodnutie \"špatné\" alebo hocijake ine).

Je mi ale jasne, ze z mojej reakcie sa predsa len da pochopit, ze toto rozhodnutie povazujem ak nie priamo za zle, tak minimalne za \"nedobre\". Dovolim si len poukazat na jednu dolezitu skutocnost . Okrem mna ma podobny nazor aj pat ustavnych sudcov, ktori podali odlisne stanoviska v tejto veci (a v podstate boli prehlasovani len velmi tesne), dalej tridsatjeden poslancov NRSR, ktori konanie iniciovali a verte mi, ze aj znacny pocet profesorov, lekarov, pravnikov, novinarov, pedagogov, studentov ci beznych radovych obcanov. Verejna mienka je na Slovensku predsa len trosku ina, ako v Cesku.

Ak sa ale skutocne pustime do samotnej problematiky interupcii priamo pod tymto clankom (\"pravo\" na potrat, ktore spominate, minoritne nazory nepodlozene spolocenskou zhodou, atd), bude to opat na velmi dlho. Nebranim sa tomu, ale nie som si ista, ci je prave toto ten spravny priestor a vhodna chvila :) Inak dakujem za link, urcite si ho precitam. Pridavam aj ja jeden na clanok priamo z tohto portalu:

http://www.pravo-medicina.sk/detail-aktuality?new_id=32&caller_site=17&caller_category=1&PHPSESSID=4b0f157894f5c257c57e675f19d1740e

MICHAL RYŠKA

(16.1.2012)
1) Ad Judita Némethová:

Fakt, že s předmětném nálezem hodnotově nesouhlasíte, ještě neznamená,že by se jednalo o špatné rozhodnutí. Zkuste se zamyslet nad tím, že v demokratické společnosti nemůže být obecný vztah práva k potratům výsledkem vyzdvižení minoritních názorů, nepodpořených společenskou shodou. Obdobnou optikou viz i zde:

http://jinepravo.blogspot.com/2009/11/michal-ryska-to-je-vrazda-napsala-aneb.html

2) Ad Ivan Humeník:

Díky za velmi zajímavého hosta měsíce i za Vaši zaslanou knihu - v pořádku doručena.

Judita Némethová

(16.1.2012)
Ustavnopravne "odobrenie" interupcii nebolo, nie je a nikdy ani nebude dobrym rozhodnutim. Je preto velmi smutne, ze prave na opaku sa zhoduje znacna cast slovenskych pravnickych kapacit.

Vdaka za clanok a rozhovor.