OZNAČOVANIE NOVORODENCOV Z POHĽADU PRÁVA NA OCHRANU OSOBNOSTI | Medicínske právo
              

Články


OZNAČOVANIE NOVORODENCOV Z POHĽADU PRÁVA NA OCHRANU OSOBNOSTI


 | 7.12.2009 | komentárov: 0

Článok sa venuje posúdeniu procesu označovania novorodencov, ktorým sa má predísť ich zámene z hľadiska práva na ochranu osobnosti. Cieľom článku je odhaliť potenciálne právne nedostatky v existujúcej právnej úprave, upozorniť na ne a prispieť tak k nielen faktickému, ale aj právnemu zabezpečeniu správnosti postupu zdravotníckych pracovníkov pri označovaní novorodencov. Predmetom posudzovania je odborné usmernenie ministerstva zdravotníctva, ktoré konkrétnejšie opisuje samotný postup označovania z pohľadu Občianskeho zákonníka (1) , zákona o ochrane osobných údajov (2 )a zákona o zdravotnej starostlivosti (3), ktoré tvoria rámec ochrany osobnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. V závere článku budú načrtnuté existujúce problémy a možné spôsoby ich riešenia.

Obrazok Právo dieťaťa na biologických rodičov   

Vo všeobecnosti sa povinnosť označovania novorodencov ako preventívna snaha pred ich zámenou javí ako nevyhnutne potrebná. Celospoločenský záujem na tom, aby sa prípadnému zamieňaniu novorodencov predchádzalo je nesporný. Právne normy odlišnej právnej sily počnúc Všeobecnou deklaráciou ľudských práv (4)  v  Čl. 16 ods. 3. (cit) „Rodina je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti a má právo na ochranu spoločnosti i štátu“ vyzdvihujú záujem spoločnosti na ochrane rodičovského zväzku najmä medzi deťmi a ich biologickými rodičmi. Medzinárodnoprávna úprava práva na biologických rodičov je obsiahnutá takisto aj v Čl.8 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv (5)  ako súčasť práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života: „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie“ Vnútroštátny právny poriadok Slovenskej republiky túto snahu takisto neopomína. Ústava Slovenskej republiky (6)  sa v tomto kontexte zmieňuje v čl.41 ods.1 (cit)  „Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona“, a odseku 4 „Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť.“ V neposlednom rade princíp nepretrhnutia biologického zväzku medzi rodičmi a ich deťmi nachádza vyjadrenie v základných zásadách, na ktorých je postavený zákon o rodine (7), konkrétne v čl. 2 (cit) „Rodina založená manželstvom je základnou bunkou spoločnosti. Spoločnosť všetky formy rodiny všestranne chráni“ a čl. 3 „Rodičovstvo je spoločnosťou mimoriadne uznávaným poslaním ženy a muža. Spoločnosť poskytuje rodičovstvu nielen svoju ochranu, ale aj potrebnú starostlivosť, najmä hmotnou podporou rodičov a pomocou pri výkone rodičovských práv a povinností. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.“
    Tak ako rodičom, prislúcha právo na rodinu aj samotnému dieťaťu. Prirodzeno-právny princíp práva dieťaťa poznať svojich biologický rodičov je premietnutý do viacerých právnych predpisov medzinárodného a vnútroštátneho charakteru. Z medzinárodnoprávnych dokumentov je ho možné najzreteľnejšie badať v Dohovore o právach (8) dieťaťa  ktorý sa o tejto otázke zmieňuje vo viacerých článkoch. Tak napríklad Čl. 7 ods.1 hovorí (cit). „Každé dieťa je registrované ihneď po narodení a má od narodenia právo na meno, právo na štátnu príslušnosť, a pokiaľ to je možné, právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť. V tomto svetle sa vyjadrujú aj nasledujúce články 8 a 9 dohovoru čím sa zvýrazňuje záujem na zachovaní biologický zväzkov rodičov a detí. Článok 8 ods.1. Dohovoru (cit) „Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú rešpektovať právo dieťaťa na zachovanie jeho totožnosti, včítane štátnej príslušnosti, mena a rodinných záväzkov v súlade so zákonom a s vylúčením nezákonných zásahov“. Článok 9 ods.1 dohovoru (cit) „Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.“ Vo vnútroštátnom práve dochádza k naplneniu tohto princípu skrz už vyššie spomenutých ustanovení Ústavy SR a zákona o rodine.
    Napriek dobrému úmyslu zabezpečiť naplnenie tohto princípu sa proces označovania musí riadiť určitými pravidlami, ktoré sa nepriečia princípom právneho štátu. Aj napriek prvým pochybnostiam o racionálnej dôvodnosti posudzovania tejto úpravy, ktorej cieľ je jasný, správny a celospoločensky uznávaný sa pri hlbšom zamyslení nad potenciálnymi problémami s tým súvisiacimi potreba zosúladenia faktického a právneho stavu stane požadovaná. Vezmime si príklad matky dieťaťa, ktorá nebude chcieť aby jej dieťa bolo označené menom, pretože je tu dôvodná obava, že tretia osoba bude chcieť dieťa z nemocnice uniesť. Na to, aby sa matka resp. rodič dieťaťa rozhodol neoznačiť novorodenca nemusí existovať ani racionálny dôvod, keďže ide o oprávnenie vyplývajúce zo zákona, o ktorom sa môže slobodne rozhodnúť či ho využije alebo nie.

Vestník MZ SR

    Dňa 15.10.2009 bol Ministerstvom zdravotníctva slovenskej republiky vydaný Vestník ministerstva zdravotníctva (9). Vestník vo svojej normatívnej časti vydáva  Odborné usmernenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky o označovaní novorodencov, ktorého úlohou je fakticky upraviť priebeh procesu označovania novorodencov za účelom prevencie pred ich zámenou počas ich pobytu v zdravotníckom zariadení až do ich prepustenia.  Na dosiahnutie tohto zámeru ministerstvo určilo tri spôsoby označovania, z ktorých najmenej dvoma zdravotný pracovník zabezpečí,  aby novorodenec bol rovnako označený ako jeho matka. Podľa čl. II odborného usmernenia sa každý novorodenec ihneď po narodení označí dvoma z týchto troch spôsobov:
a) pripevnením číselného štítku s číslom na zápästie novorodenca, ktorý je rovnaký ako číselný štítok s číslom, ktorým je označená matka,
b) pripevnením identifikačného náramku na druhé zápästie novorodenca, ktorý je rovnaký ako identifikačný náramok, ktorým je označená matka,
c) napísaním priezviska a mena novorodenca a čísla identického s číslom na číselnom štítku alebo identifikačnom náramku na hrudník, stehno alebo chrbát novorodenca.
V ďalšom znení sa odborné usmernenie venuje obsahu identifikačného náramku. Na identifikačnom náramku je zaznamenané priezvisko a meno novorodenca, číslo z číselného štítku, dátum a čas narodenia novorodenca. Označenie novorodenca musí zároveň spĺňať  podmienky pre označenie z hľadiska veľkosti, čitateľnosti a ochrany pred poškodením. Samotný proces označovania je realizovaný tým zdravotným pracovníkom, ktorý vykonal prvé ošetrenie novorodenca. Odborné usmernenie nezabúda ani na postup zdravotného pracovníka v prípade reakcie kože novorodenca na označenie, postup pri odstraňovaní označenia a pod.
Pri dôkladnejšom pohľade na znenie Vestníka sa pomaly vynárajú problémy hraničiace so zákonmi upravujúcimi spracovanie osobných údajov. Bližšie je na mieste otázka, či môže matka dieťaťa (resp. otec)  zakázať, aby sa novorodenec označil jeho menom a priezviskom a zároveň, či je na takúto formu spracovania osobných údajov novorodenca zdravotnícky pracovník oprávnený priamo zo zákona alebo je nevyhnutný súhlas zákonného zástupcu. Na to, aby sme mohli prehlásiť že znenie predmetného usmernenia v čl. II ods. 1  písm. b) a písm. c) je v rozpore so zákonom je potrebné porovnať spracovanie osobných údajov podľa Občianskeho zákonníka, zákona o ochrane osobných údajov a spracovanie osobných údajov podľa zákona o zdravotnej starostlivosti. Právny základ ochrany osoby pri nakladaní s jej osobnými údajmi tvorí Občiansky zákonník, ktorý zahŕňa ochranu mena pod jeden celok označovaný ako ochrana osobnosti. Zákon o ochrane osobných údajov a zákon o zdravotnej starostlivosti sú právnymi predpismi, ktoré dotvárajú konštrukciu ochrany osobných údajov pri systematickom spracovaní všeobecne resp. v konkrétnych spoločenských vzťahoch.

Občiansky zákonník

    Občiansky zákonník ako základný kódex súkromného práva vytvára právnu platformu pre ochranu majetkových a osobných práv subjektov právnych vzťahov. Ochrana mena ako imanentná časť ochrany osobných práv fyzických osôb, konkrétne práva na súkromie (viď. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Guillot proti Francúzku zo dňa 24.10.1996) nachádza svoje vyjadrenie v časti označovanej súhrne ochrana osobnosti. Podľa § 11 (cit) „Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.“ Zo znenia ustanovenia § 11 vyplýva podstata ochrany osobnosti, ktorou je zabezpečiť právnu ochranu aj tým nehmotným zložkám, ktoré sú späté s ľudskou bytosťou. Podstatou ochrany osobnosti (ochrany mena) je nemožnosť svojvoľne zasahovať do jej jednotlivých statkov bez súhlasu dotknutej osoby, čo potvrdzuje aj rozhodovacia prax súdov („Vyložené obdobně platí též pro právo na jméno, jehož obsahem je výlučné právo fyzické osoby mít a užívat ke svému označení jména, disponovat s ním, bránit tomu, aby někdo jiný tohoto jména neoprávněně užíval, ale současně i právo nebýt označován jiným jménem, než jménem svým“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 936/2005) Samozrejme, že tento príkaz neplatí absolútne a v niektorých prípadoch si sám život vyžaduje kedy tento súhlas nebude potrebný. Tieto výnimky však musí obsahovať zákon a to nielen preto, že  to tak prikazuje Ústava Slovenskej republiky v čl. Čl.13 ods. (1) Povinnosti možno ukladať  a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. (2) Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom, ale aj preto že to tak vyplýva zo samotnej povahy citlivosti zásahov do fyzickej, mentálnej alebo spoločenskej sféry jednotlivca.
    Ochrana mena je zabezpečovaná viacerými právnymi predpismi (zákon o mene a priezvisku, zákon o ochrane osobných údajov a pod.) Zo znenia ustanovenia § 11 ods. 1 vyplýva, že sa poskytovaná ochrana vzťahuje meno subjektu právneho vzťahu. To však neznamená že priezvisko nie je chránené. Ochrana mena v sebe zahŕňa tak ako ochranu mena, tak aj ochranu priezviska. Vyplýva to jednak z demonštratívneho charakteru právnej normy a zároveň z poznania že doslovným výkladom tohto ustanovenia by sa minulo reálnemu účinku ochrany práv. Napokon túto skutočnosť potvrdzuje aj existujúca judikatúra  „Jak v minulosti, tak i v současnosti je předmětem ochrany jméno v poměrně širokém slova smyslu, t.j. vedle jména rodového (t.j. příjmení) je chráněno i jméno vlastní (někdy též nazývané jako křestní apod) nebo též pseudonym)“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30 Cdo 181/2004). Keďže zákon ráta aj so skutočnosťou, že v niektorých prípadoch môže dôjsť k neoprávneným zásahom do práva na ochranu mena upravuje v § 13 a nasl. nástroje ako tieto zásahy odstrániť, prípadne poskytnúť určitú formu satisfakcie dotknutej osobe za následky spôsobené týmito zásahmi. Ďalšie spôsoby ochrany mena sú zabezpečované cez osobitné zákony upravujúce meno ako napr. zákon o ochrane osobných údajov.
    Novorodenec má právo na ochranu mena, keďže spôsobilosť na práva a povinnosti nadobúda narodením (§ 7 ods.1 OZ). Vychádzajúc z druhej vety rovnomenného ustanovenia má právo na ochranu svojho mena a priezviska, takisto aj počaté dieťa, ak sa narodí živé. Novorodenec však nemá spôsobilosť na právne úkony, teda nemôže poskytnúť ani súhlas, pretože spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti (spôsobilosť na právne úkony) vzniká podľa § 8 ods.1 Občianskeho zákonníka v plnom rozsahu plnoletosťou. Maloletí majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku. Vek, mentálna ale predovšetkým fyzická nedospelosť novorodenca sú logickými prekážkami vykonania takého úkonu. Pokiaľ fyzické osoby nie sú spôsobilé na právne úkony, konajú za nich ich zákonní zástupcovia. Kto je zákonným zástupcom maloletého dieťaťa, upravuje Zákon o rodine. V zmysle zákona o rodine je na poskytnutie súhlasu so spracovaním mena novorodenca oprávnený rodič, ktorý je zo zákona zástupcom maloletého dieťaťa (§ 31 ods.1 ZR).
    Zo znenia tohto odseku teda vyplýva záver o tom, že ochrana mena (a priezviska) je v Občianskom zákonníku zabezpečovaná v rámci ochrany osobnosti. Reálne zabezpečenie ochrany tohto práva uskutočňuje pre novorodenca jeho rodič, ktorý rozhoduje o tom kto bude s menom jeho  dieťaťa nakladať. Na to aby iná osoba mohla s menom disponovať bez jeho súhlasu, musí mať na to splnomocnenie vyplývajúce zo zákona.

Zákon o ochrane osobných údajov

    Ako bolo spomenuté v predošlom odstavci, ochrana mena je zaručená okrem všeobecnej úpravy ochrany osobnosti v občianskom zákonníku aj prostredníctvom osobitných zákonov. Jedným z týchto osobitných zákonov je aj zákon o ochrane osobných údajov, ktorý je základným širšie koncipovaným predpisom zabezpečujúcim ochranu osobných údajov fyzickej osoby pri ich spracovaní. Hlavným pojmovým znakom zákona je osobný údaj, ktorým meno a priezvisko fyzickej osoby bezpochyby je. Zákon na ochranu osobných údajov by mohol byť dôvodom prečo by zdravotnícky pracovník nepotreboval na označovanie novorodenca súhlas jeho zákonného zástupcu. Zákon o ochrane osobných údajov umožňuje v § 7 ods. 3 osobe, ktorá spracúva osobné údaje dotknutej osoby robiť tak bez jej súhlasu, ak existuje osobitný zákon, ktorý ustanovuje zoznam osobných údajov, účel ich spracúvania a okruh dotknutých osôb. Na to aby sme mohli povedať že zdravotníckemu pracovníkovi toto oprávnenie vyplýva z ustanovenia § 7 ods. 3 ZOOU je potrebné najprv vyriešiť otázku pôsobnosti samotného zákona.
    Podľa § 1 ods. 2 „sa tento zákon vzťahuje na orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, iné orgány verejnej moci, ako aj na ostatné právnické osoby a fyzické osoby, ktoré spracúvajú osobné údaje, určujú účel a prostriedky spracúvania alebo poskytujú osobné údaje na spracúvanie.“ Táto podmienka je naplnená keďže zdravotnícke zariadenia ako právnické osoby spracúvajú (zaznamenávajú) údaje novorodenca a na účel ktorý im ukladá právny predpis (žiaľ nesprávne právny predpis interného charakteru Odborné usmernenie MZ SR). Ďalšia podmienka pre to aby sa na daný prípad vzťahoval zákon o ochrane osobných údajov je upravená v § 1 ods. 4 ZOOU (cit.) „Tento zákon sa vzťahuje na osobné údaje systematicky spracúvané úplne alebo čiastočne automatizovanými prostriedkami spracúvania alebo inými ako automatizovanými prostriedkami spracúvania, ktoré sú súčasťou informačného systému alebo sú určené na spracúvanie v informačnom systéme.“  Pri tomto ustanovení však narazíme na prvé prekážky, ktoré vylučujú aplikáciu zákona o ochrane osobných údajov v našom prípade. Pri označovaní novorodencov nie je naplnená podmienka systematickosti spracúvania a ani podmienka súčasti informačného systému alebo zámeru stať sa súčasťou informačného systému. Keďže označovanie novorodencov je jednorazový úkon nespĺňa podmienky pre naplnenie pojmu systematickosti teda opakovateľnosti, neustálosti a sústavnosti vo vzťahu k tomu istému menu a priezvisku. Zároveň meno a priezvisko novorodenca pri momente označovania nie je súčasťou žiadneho informačného systému (telo novorodenca nemožno považovať za informačný systém) (10) . Aj keď je meno novorodenca určené na spracúvanie v informačnom systéme, je tomu tak v iných súvislostiach. Meno a priezvisko dieťaťa je určené na spracovanie za účelom vedenia zdravotnej dokumentácie a nie za účelom predchádzania zámeny novorodencov. Nedalo by sa teda povedať, že zákon o ochrane osobných údajov by sa mohol na túto činnosť vzťahovať a vyššie spomenuté nedostatky by boli odstránené tým, že je tu rovnaký účel spracovania osobných údajov a to poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Dôvodom je definíciu zdravotnej starostlivosti a samotný charakter a účel zdravotnej starostlivosti (ktorým je jednoducho povedané udržanie a zlepšenie života a zdravia).
    Z obsahu odstavca sa teda dozvedáme že označovanie novorodencov nemožno považovať za spracovanie osobných údajov v zmysle zákona o ochrane osobných údajov. To však neznamená že osoba, ktorá nakladá s menom novorodenca nie je povinná disponovať so súhlasom jeho zákonného zástupcu. Tejto osobe povinnosť získať súhlas vyplýva všeobecne z Občianskeho zákonníka. Výnimku z povinnosti získať súhlas by mohol a zároveň vzhľadom na charakter činnosti mal obsahovať zákon o zdravotnej starostlivosti.

Zákon o zdravotnej starostlivosti

    Zákon o zdravotnej starostlivosti sa však ochranou mena zaoberá predovšetkým v súvislosti so spracovaním údajov tvoriacich zdravotnú dokumentáciu,  ktorú zákon definuje ako súbor údajov o zdravotnom stave osoby, o zdravotnej starostlivosti a o službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti tejto osobe  (§ 2 ods. 6 ZoZS) Okrem  zdravotnej dokumentácii sa spracovaním osobných údajov zákon zaoberá aj v častiach o národných registroch a časti o získavaní údajov    na účely štatistickej analýzy, tvorby a výkonu štátnej zdravotnej politiky, zefektívnenia a trvalého zvyšovania kvality zdravotnej starostlivosti a pod. V obsahu zákona teda nie je ani zmienka o označovaní novorodencoch. Obligatórne náležitosti zdravotnej dokumentácie sú uvedené v § 19 ods. 2 ZoZS, podľa ktorého „zdravotná dokumentácia obsahuje: a) osobné údaje osoby, ktorej sa poskytuje zdravotná starostlivosť, v rozsahu nevyhnutnom na jej identifikáciu a zistenie anamnézy, b) údaje o poučení a informovanom súhlase (§ 6), c) údaje o chorobe osoby, o priebehu a výsledkoch vyšetrení, liečby a ďalších významných okolnostiach súvisiacich so zdravotným stavom osoby a s postupom pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, d) údaje o rozsahu poskytnutej zdravotnej starostlivosti, e) údaje o službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, f) údaje o dočasnej práceneschopnosti pre chorobu a úraz a skutočnosti dôležité na posúdenie zdravotnej spôsobilosti na výkon práce, g) epidemiologicky závažné skutočnosti, h) identifikačné údaje príslušnej zdravotnej poisťovne, i) identifikačné údaje poskytovateľa.“ Rozsah údajov tvoriacich zdravotnú dokumentáciu je upresňovaný aj ustanovením § 21 ods. 1 ZoZS pojednávajúcom o zápise do zdravotnej dokumentácie.
    Zákon o zdravotnej starostlivosti zdôrazňuje, že spracovanie, poskytovanie a sprístupňovanie údajov zo zdravotnej dokumentácie poskytovateľom zdravotnej starostlivosti musí byť v súlade s podmienkami v ňom ustanovenými a v súlade so zákonom o ochrane osobných údajov( § 18 ods. 1 ZoZS) Súhlas dotknutej osoby na spracúvanie, poskytovanie a sprístupňovanie údajov zo zdravotnej dokumentácie sa za podmienok ustanovených týmto zákonom nevyžaduje (18 ods. 2 ZoZS). Ak sa pozastavíme nad znením tohto ustanovenia zistíme, že úmyslom zákonodarcu bolo vyňať zdravotníckeho pracovníka z povinnosti získať súhlas dotknutej osoby pri nakladaním s jej menom /resp. s inými osobnými údajmi/ pri vymenovaných činnostiach súvisiacich so zdravotnou dokumentáciou. Tak napríklad zákon určuje v § 19 ods. 1 za akým cieľom je možné získavať, zhromažďovať a zaznamenávať osobné údaje osôb (cit) „Vedenie zdravotnej dokumentácie je získavanie, zhromažďovanie a zaznamenávanie údajov podľa odseku 2“ Ďalšími činnosťami s osobnými údajmi dotknutých osôb na ktoré zdravotný pracovník nepotrebuje súhlas sú odovzdanie zdravotnej dokumentácie a jej prevzatie do úschovy (v § 23), poskytovanie údajov zo zdravotnej dokumentácie v (§ 24) a sprístupňovanie údajov zo zdravotnej dokumentácie v (§ 25), ktorých obsah zákon presnejšie opisuje v príslušných ustanoveniach. V zákone o zdravotnej starostlivosti absentuje úprava, ktorá by oprávňovala zdravotného pracovníka na to, aby mohol označovať novorodenca bez súhlasu jeho zákonného zástupcu. Označovanie novorodencov ani nenapĺňa charakter činnosti, ktorú by sme vedeli subsumovať pod jednu z uvedených činností Aj keď podľa platnej judikatúry nie každé používanie mena sa považuje za  zásah do práva na ochranu osobnosti človeka, vzhľadom na povahu činnosti je nesporná potreba súhlasu dotknutej osoby. (Obsahem práva na jméno je výlučné právo fyzické osoby mít a užívat ke svému označení jména, disponovat s ním a bránit se tomu, aby případně někdo jiný, ať již k jakémukoliv účelu, neoprávněně užíval k označení jejího jména. Za takové užití jména nelze ovšem považovat každé označení jménem, které je shodné se jménem, které někomu přísluší, nýbrž jen označení takovým jménem za okolností, jež by objektivně mohly ve veřejnosti, kde k uvedení došlo, vyvolat dojem, že jde o konkrétní fyzickou osobu. Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30 Cdo 181/2004).
    Z toho nám teda vyplýva že pokiaľ tak zdravotný pracovník chce urobiť musí získať súhlas dotknutej osoby resp. jej zákonného zástupcu a to preto, lebo dotknutej osobe zákon priznáva právo na ochranu mena a zároveň ju v tomto práva obmedzuje iba pri činnostiach súvisiacich s jej zdravotnou dokumentáciou, v oblasti národných registrov a pri zhromažďovaní poznatkov za účelom zlepšenia poskytovania zdravotnej starostlivosti. Aby zdravotnícky pracovník mohol označovať novorodencov bez súhlasu zákonného zástupcu musí mu toto oprávnenie vyplývať zo znenia zákona v zmysle čl. 13 ods. 1 Ústavy SR. Je neprijateľné, aby sa podmienky spracúvania nachádzali v odbornom usmernení, teda právnom predpise interného charakteru, ktorého záväznosť nie je ani všeobecná.

    Ďalším momentom v rozpore so zákonom je skutočnosť, že k takto označenému dieťaťu má de facto prístup nielen jeho rodič a zdravotný pracovník, ale aj tretie osoby, ktoré sa dostávajú do kontaktu s takými údajmi pri presune a umiestňovaní novorodencov. Zdravotnícky pracovník je zo zákona povinný zachovávať mlčanlivosti o všetkých údajoch týkajúcich sa jeho zdravotného stavu, o skutočnostiach súvisiacich s jeho zdravotným stavom, ak v prípadoch ustanovených osobitným predpisom nie je zdravotnícky pracovník zbavený tejto mlčanlivosti (§ 11 ods. 8 písm. g). Konaním zdravotníckeho pracovníka teda dochádza nielen k porušovaniu práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby ale zároveň aj k porušovaniu jeho zákonnej povinnosti uchovávať mlčanlivosť.

Záver

    Záverom je treba poznamenať, že snaha o zamedzenie zámeny novorodencov je v plnej miere vítaná ale jej doterajšia právna úprava naráža na viaceré úskalia. Súčasná právna úprava síce umožňuje zdravotnému pracovníkovi označovať novorodencov ich menom a priezviskom po narodení, ale na druhej strane sa dostáva do rozporu s právom novorodenca na ochranu jeho mena. Dôvodom je, že úprava sa nenachádza v zákone ale predpise interného charakteru (Odborné usmernenie MZSR)  Na to, aby došlo k zosúladeniu faktického a právneho stavu a k legalizácii činností zdravotníckych pracovníkov je potrebné, aby sa do zákona o zdravotnej starostlivosti zaviedlo špeciálne ustanovenie zaoberajúce sa oprávnenosťou zdravotného pracovníka na takéto konanie. Bližšiu konkretizáciu práv a povinností subjektov zúčastňujúcich sa na tomto procese by riešil vykonávací predpis. Ostáva však na kompetentných či vôbec a keď áno, tak akým spôsobom sa existujúci nesúlad rozhodnú riešiť.


Mgr. Peter Franko
autor je adv. koncipientom v AK h&h PARTNERS, Košice

Spôsob citácie: Franko, P.:  Označovanie novorodencov z pohľadu práva na ochranu osobnosti. Zverejnené na internetovom portály www.pravo-medicina.sk, 12/09

Foto: zdroj internet, http://www.24hod.sk/obrazky_clankov/2009-01-01x/28043.jpg


Vyvetlivky:
  1. Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“)
  2. Zákon č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov  (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“ alebo „ZOOU“)
  3. Zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“ alebo „ZoZS“)
  4. Rezolúcia OSN č. 217 zo dňa 10. decembra 1948 Všeobecná deklarácia ľudských právach
  5. Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí 209/1992 Zb. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
  6. Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava slovenskej republiky
  7. Zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“ alebo „ZR“)
  8. Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí 104/1991 Zb. Dohovor o právach dieťaťa
  9. Vestník ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky čiastka 42 – 48, ročník 57 (ďalej len „Vestník“)
  10. Rovnaký prístup môžeme nájsť aj v publikácií Maštalka (MAŠTALKA JIRI, JUDr. : Osobní údaje, právo a my, Vyd. 1, Praha, C.H. Beck, 2008 str. 32), ktorý hovorí, že (cit.) „ z obdobných dôvodov nemožno zákon o ochrane osobných údajov aplikovať ani pre prípad keby nosičom informácií bola iná časť ľudského tela napr. koža.“





 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 6+7 =


-- žiadne príspevky --