Asistovaná reprodukcia v kontexte bioetickej reflexie | Medicínske právo
              

Články


Asistovaná reprodukcia v kontexte bioetickej reflexie


 | 13.6.2011 | komentárov: 0

S radosťou uvádzame prvý príspevok hosťa mesiaca Mgr. Adely Leškovej Blahovej, PhD. k problematike asistovanej reprodukcie. V článku sa venuje načrtnutiu troch prístupov k morálnemu statusu ľudského embrya a z neho vyplývajúcich možnosti použitia embrya v biomedicínskom výskume.

Obrazok Fenomény multikulturality, globalizácie a pluralizmu súčasnej postmodernej spoločnosti spolu s dynamikou jej vedecko-technického a technologického napredovania iniciujú morálnu rozporuplnosť niektorých činností v rámci rozličných sfér spoločenského života. Najcitlivejšie sa to prejavuje snáď v oblasti medicíny a prírodných vied vôbec, kde sa hranice ľudských možností posúvajú najvýraznejšie. Súčasne však narážame na staro-nové otázky vo vzťahu k fenoménu (nielen ľudského) života. Pýtame sa na jeho pôvod a vznik, zmysel, hodnotu, kvalitu, koniec a i., ale aj na mieru moci človeka nad prírodnými (božskými) zákonmi, a v konečnom dôsledku na morálnu akceptovateľnosť a správnosť nášho konania vo vzťahu k nakladaniu s ľudským životom. Na tieto a podobné otázky, ktoré sa snažia axiologicky, filozoficko-eticky, právne, teologicky, sociologicky atď. uchopiť a posúdiť vývoj a využitie najnovších medicínskych techník a liečebných metód ešte pred ich vstupom do klinickej praxe, je potrebné nazerať holisticky. Domnievam sa, že práve eticko-filozofická reflexia predstavuje relevantný prístup vnímania človeka v jeho celostnom rozmere (vrátane morálky a mravnosti). Nemyslím si, že by sme sa mali výlučne „spoliehať“ na doterajšiu ľudskú (historickú morálnu) skúsenosť s riešením otázok podobného typu, nakoľko oblasť medicíny generuje aj nové problémy, ktoré sme doteraz nezakúsili. Aj preto považujem interdisciplinárnu bioetickú diskusiu o podobných otázkach za opodstatnenú, ba dokonca žiaducu.

Spektrum morálnych alebo presnejšie bioetických problémov, ktoré so sebou prináša oblasť asistovanej reprodukcie by sme mohli rozdeliť minimálne do troch skupín. Tú prvú, z okruhu filozofickej etiky, zastrešuje filozoficko-etická reflexia života a smrti, ľudskej prirodzenosti, tela a telesnosti, vzťahu ducha, duše a tela, dôstojnosti ľudského života a i. Možno tu spomenúť, z môjho pohľadu, ťažiskový problém vymedzenia ontologického a morálneho statusu ľudského embrya. Ak hovoríme o manipulácii a ovplyvňovaní (prirodzeného) ľudského života v jeho embryonálnom štádiu vývinu, dostávame sa na pôdu bioetiky ako aplikovanej etiky. Mám tu na mysli najmä morálne konflikty z oblasti predimplantačnej genetickej diagnostiky, s tým spojenej kontroly (nielen) pohlavia a iných eugenických hrozieb, problém nakladania s „nadpočetnými“ embryami,(1) redukciu viacpočetného tehotenstva, darcovstvo pohlavných buniek a embryí, použitie embryí v biomedicínskom výskume, problémy blízke reprodukčnému zdraviu, právam pacientov (žiadateľov o zákrok v rámci asistovanej reprodukcie), príp. morálne otázky súvisiace s náhradným rodičovstvom a pod. Škálu bioetických problémov, ktoré súvisia s asistovanou reprodukciou, uzatvára pole pôsobnosti profesijnej etiky. Reprezentujú ju predovšetkým etické otázky vo vzťahu k výkonu danej profesie (lekára, genetika, vedca a i.) s dôrazom na rešpektovanie morálnych a iných spoločenských hodnôt, noriem, pravidiel a princípov, príp. cností zo strany profesionála. Reflektuje sa teda priestor profesijného konania odborníkov zo sféry asistovanej reprodukcie a jeho špecifické morálne problémy.

Morálny status embrya(2)

Základná bioetická otázka v rámci reprodukčnej, ale aj regeneračnej medicíny spočíva v tom, či je možné prisúdiť ľudskému embryu plný morálny status ľudskej osoby, alebo ho máme vnímať „len“ ako istý stupeň vo vývoji človeka, čím by sme mohli „ospravedlniť“ jeho inštrumentalizáciu (spredmetnenie) v medicíne, príp. vo vedeckom výskume. Nasledujúci priestor by som preto chcela venovať krátkemu prehľadu filozoficko-etickej reflexie tejto problematiky v súčasnosti s dôrazom na najčastejšie zdôvodnenia toho, prečo si ľudské embryo zasluhuje/nezasluhuje náš rešpekt a úctu.

Ak to zjednoduším, vo všeobecnosti môžeme identifikovať tri prúdy traktovania danej témy: konzervatívny, liberálny a kompromisný. Konzervatívny postoj, ktorý reprezentujú najmä deontologické etické koncepcie, napr. teologická etika a v rámci nej katolícka morálna teológia, sa opiera o tzv. argument  potenciality. Potencialitou sa rozumie princíp, v rámci ktorého sa ľudské embryo a pre-embryo(3) nechápe len ako jednoduchý zhluk (súbor) buniek, ale ide „o plne integrovanú štruktúru s potenciálom vyvinúť sa v plnohodnotnú ľudskú bytosť“ (Holland, 1990, s. 33). Ľudské embryo je potenciálnou ľudskou bytosťou, ktorá si práve vďaka tomuto argumentu zasluhuje úctu a ochranu už od svojho vzniku. Morálny status ľudského embrya, od ktorého sa následne odvíja rešpektovanie dôstojnosti jeho života, je tak totožný s morálnym statusom akéhokoľvek iného príslušníka ľudského druhu. Spomínaný argument stojí na metafyzických predpokladoch a tvrdeniach o výnimočnom postavení človeka v univerze, resp. na vnútornej hodnote ľudského života, ktorá je absolútna. Na základe neho si potom ľudská bytosť alebo osoba (charakterizovaná špecificky ľudskou prirodzenosťou, ktorou sa odlišuje od iných živých bytostí) vo všetkých štádiách svojho vývinu (vrátane prenatálneho vývinu) zasluhuje rešpekt a ochranu, čo znamená odmietnutie akejkoľvek inštrumentalizácie človeka. Na základe toho, potom používanie, ničenie a zasahovanie do ľudských embryí a ľudských embryonálnych kmeňových buniek v rámci vedeckého výskumu alebo na iné medicínske účely (napr. asistovaná reprodukcia) sa považuje za dehonestáciu ľudskej bytosti, keďže odporuje princípu potenciality, a ako také sa považuje za morálne zlé (nemorálne). Takáto interpretácia problému si aj napriek svojej snahe reagovať na najnovšie vedecké poznatky ponecháva výraznú metafyzickú povahu.(4)

Naopak liberálny postoj (stotožňovaný najmä so sekulárnou, napr. utilitaristickou etikou, zriedkavejšie s funkcionalizmom a non-personalistickými etickými teóriami) vo výraznejšej miere rešpektuje aktuálne (nielen) biologické a medicínske poznanie o človeku. V nadväznosti na nich a argument racionality pripúšťa tento postoj inštrumentalizáciu, príp. úmyselné zničenie ľudského embrya v (bio)medicíne, pričom ho nehodnotí ako nemorálne konanie. Liberálny postoj hlása, že ľudská bytosť (organizmus) nadobúda morálny status až v momente, keď sa stáva osobou. Tento prúd nezaujíma, kedy ľudský život začína, ale kedy sa z ľudskej bytosti stáva osoba vo význame mravného subjektu, u ktorého dokážeme identifikovať prejavy racionality, vedomia a sebauvedomenia. Až na základe nich si jeho život zasluhuje náš rešpekt a úctu. Neprekvapuje preto tvrdenie, že rovnocenné môžu byť len osoby, ktorým prislúchajú rovnaké morálne práva, nie ľudia (Engelhardt, 1996, s. 139). Pre liberálny postoj sa primárnym nestáva popretie argumentu o ľudskom pôvode embrya (biologické  určenie človeka), ale spochybnenie jeho antropologického statusu osoby. Práve vymedzenie pojmu osoba podmienené aktivitou ľudského mozgu a racionálnymi schopnosťami ľudského organizmu uvedomovať si vlastnú existenciu (ukotvenosť v čase a priestore), vnímať (bolesť/radosť), poprípade manifestovať svoju biologickú podstatu v sociálnej interakcii, nepriamo poukazuje na mieru (či skôr úplnú absenciu) morálnej hodnoty života prenatálneho obdobia vývinu človeka. V tomto prípade je morálna hodnota ľudského života skutočne relatívna. Najväčšou slabinou tohto stanoviska je fakt jeho prílišnej radikalizácie, resp. možnosť nebezpečenstva, že dôjde k spredmetneniu a nerešpektovaniu života všetkých nieosôb bez ohľadu na motiváciu a opodstatnenosť tohto konania.(5)

Reakciou na spomínané výhrady vo vzťahu k liberálnemu postoju sa sformoval tretí prístup k tejto problematike, ktorý zahŕňa akúsi strednú cestu kompromisu. Z hľadiska svojho argumentačného „arzenálu“ sa taktiež opiera o princíp racionality. Avšak v súvislosti s morálnym statusom človeka uvažuje o tzv. gradualistickej pozícii, presnejšie o stupňovitosti rešpektovania dôstojnosti ľudského života. Zjednodušene to znamená, že morálny status človeka postupne narastá, spolu s racionálnymi schopnosťami ľudského organizmu, ktoré sú predpokladom jeho morálnej kompetentnosti. Človek v prenatálnom štádiu svojho vývinu má nižší morálny status (teda aj mieru rešpektu morálnej hodnoty jeho života), ako novorodenec, ten zasa ako dieťa či dospelý človek atď.  Tomuto prístupu to umožňuje morálne ospravedlniť inštrumentalizáciu človeka (nieosoby) v medicníne a vo vede. Podmienkami sú adekvátny rešpekt k ľudskej dôstojnosti, ktorá prislúcha konkrétnemu vývinovému štádiu človeka a dostatočná relevantnosť či opodstatnenosť takéhoto konania, aby mohlo byť označené za morálne akceptovateľné. Ak by sme to paušalizovali, v našom prípade to znamená morálny súhlas s použitím (a manipuláciou) embryí v rámci asistovanej reprodukcie, nakoľko sa jedná o liečebný postup, ktorý nemá za cieľ úmyselne ničiť a zabíjať ľudské embryá,(6) ale prispievať k zlepšeniu reprodukčného zdravia pacientov (aj za cenu možného zničenia embryí). Ako vidíme, hodnota ľudského života a ľudská dôstojnosť tak podliehajú umiernenému relativizmu. Tento postoj môžeme identifikovať napr. v teleologicky a konzekvencialisticky (z hľadiska svojej metodológie) orientovaných etických teóriách neutilitaristického typu. Aj v tomto prípade však môžeme naraziť na argumentačne „klzkú pôdu“. Stáva sa to predovšetkým vtedy, keď máme morálne ospravedlniť a zdôvodniť opodstatnenosť nášho konania nerešpektujúceho, pre niektorých absolútne hodnoty, ľudského života a dôstojnosti človeka na úkor iných hodnôt, napr. zlepšenia kvality života, zdravia, rozšírenia ľudského vedeckého poznania a pod.

Poznámky pod čiarou:

(1) „Nadpočetné“ embryá vznikajú pri asistovanej reprodukcii. Ide o embryá, ktorým sa po selekcii neumožní vyvinúť v plnohodnotnú bytosť, t.j. nie sú vložené do maternice ženy. Nepoužité, tak zostávajú zmrazené, alebo sa so súhlasom darcov stávajú súčasťou vedeckého výskumu.
(2) Časť príspevku je skrátená a upravená podľa Lešková Blahová, A. (2010): Bioetika v kontextoch etiky sociálnych dôsledkov (Aplikácia zvolenej paradigmy na vybrané bioetické problémy. Prešov,  FFPU, s. 126 – 146.
(3) Termín „pre-embryo“ („pre-implantačné embryo“) označuje vývinové štádium entity počas prvých štrnástich dní od oplodnenia, t.j. končiace štádium blastuly/blastocysty a nastupujúce štádium gastruly (tvorba zárodočných listov) (Dawson, 1990, s. 4). Štrnásty až pätnásty deň po oplodnení sa označuje za hraničný, nakoľko v rámci mezodermy vzniká tzv. „primitívny prúžok“ (primitive streak), ktorý sa považuje za akýsi základ primitívnej nervovej sústavy, a teda aj telovej osi embrya. Práve ten sa vníma ako prvá črta „embryo proper“ (hotového embrya), na základe ktorej dokážeme identifikovať počet vyvíjajúcich sa embryí (Mauron, 2004, s. 709 – 710; Holland, 1990, s. 29; Pedersen, 2005, s. 60).
(4) Aj napriek tomu, že sa argument potenciality odvoláva na genetickú a numerickú kontinuitu vývinových štádií človeka, naráža na najnovšie vedecké tvrdenia, najmä vo vzťahu k numerickej identite človeka. Genetická kontinuita znamená, že oplodnený oocyt (ženská pohlavná bunka) a novorodenec, resp. plne sformovaný človek, zdieľajú rovnaký genetický kód. Numerická kontinuita zasa fakt, že sú rovnakými jedincami (s rovnakou identitou), nakoľko zo zygoty nevzniká neidentifikovateľné indivíduum, ale konkrétne indivíduum. Práve posledné tvrdenie je pre niektorých autorov (Helga Kusheová, Peter Singer) diskutabilné a  sporné. Tvrdia totiž, že oplodnený oocyt a dospelý človek nie sú rovnaké indivíduá, už len špecializáciou a počtom buniek, ktoré ich tvoria. Priznávajú však, že z hľadiska genetickej kontinuity je oplodnený oocyt novým životom v porovnaní s neoplodneným oocytom alebo spermiou, t.j. pred oplodnením existujú dve geneticky odlišné entity (oocyt a spermia), zatiaľ čo po oplodnení existuje len jedna nová entita s unikátnym genetickým kódom. Takisto je pravdou, že sa zygota bude ďalej vyvíjať na embryo, plod a dieťa s rovnakým genetickým kódom. To však nemusí nevyhnutne znamenať aj kontinuitu v oblasti (numerickej) identity (Kushe – Singer, 1990, s. 66). Práve nové vedecké poznatky o totipotencii embryonálnych buniek, podľa autorov, odporujú argumentom o numerickej kontinuite zygoty a plne sformovaného človeka. Skoré štádium ľudského embrya totiž nie je konkrétnym indivíduom, nakoľko má potenciál vyvinúť sa v jedno alebo viac rozdielnych indivíduí (najmä do štádia 8 bunkového embrya) (Kushe – Singer, 1990, s. 67). Na základe toto potom vyvodzujú názor, že identifikovateľný ľudský život vzniká približne až na štrnásty deň po oplodnení, kedy blastoméry (bunky embrya) strácajú schopnosť totipotencie a formuje sa tzv. primitive streak (primitívny prúžok, ako prekurzor nervovej sústavy a samotného embrya). V tomto momente je jasné, koľko embryí sa bude ďalej vyvíjať ako samostatné indivíduá  (Kushe – Singer, 1990, s. 68).
(5) Na podobné okolnosti upozorňuje napr. Bonnie Steinbocková, keď tvrdí, že napr. výskum kmeňových buniek je dostatočne opodstatneným zámerom, nakoľko sa snaží zachrániť ľudské životy. Za morálne neopodstatnené autorka pokladá napr. toxikologické testovanie v kozmetickom priemysle (Steinbock, 1992, s. 41, 165 – 166, 209).
(6) Deje sa to len ako vedľajší efekt asistovanej reprodukcie.

Použitá literatúra:

DAWSON, K. (1990): Introduction: an outline of scientific aspects of human embryo research. In: Singer a kol. (ed).: Embryo experimentation. Ethical, Legal and Social Issues. Cambridge, Cambridge University Press 1990, s. 3 – 13.
ENGELHARDT, Jr. H. T. (1996): The Foundation of Bioethics, 2nd edition, Oxford, Oxford University Press 1996.
HOLLAND, A. (1990): A Fortnight of My Life Missing: a discussion of the status of the human „pre-embryo“. In: Journal of Applied Philosophy, 1990, r. 7, č. 1, s. 25-37.
KUSHE, H. – SINGER, P. (1990): Individuals, humans and persons: The issue of moral status. In: Singer a kol. (ed).: Embryo experimentation. Ethical, Legal and Social Issues. Cambridge, Cambridge University Press 1990, s. 65 – 75.
LEŠKOVÁ BLAHOVÁ, A. (2010): Bioetika v kontextoch etiky sociálnych dôsledkov (Aplikácia zvolenej paradigmy na vybrané bioetické problémy. Prešov,  FFPU.
MAURON, A. (2004): Embryo and Fetus. In: S. G. Post (ed.): Encyclopedia of Bioethics. zv. 2, New York, Macmillan Reference 2004, s. 707 – 712, 3. vyd.
PEDERSEN, R. A. (2005): Developments in human embryonic stem cells. In: Reproductive BioMedicine Online, 2005, r. 10, č. 1, s. 60-62.
STEINBOCK, B. (1992): Life before Birth: The Moral and Legal Status of Embryos and Fetuses. New York, Oxford University Press 1992.



Autor: Adela Lešková Blahová , Katedra etiky IFaE  , FF PU v Prešove




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 4+8 =


-- žiadne príspevky --