Predchádzajúce priania mimo Spojených Štátov Amerických | Medicínske právo
              

Články


Predchádzajúce priania mimo Spojených Štátov Amerických


 | 29.4.2011 | komentárov: 1

„Predchádzajúce priania“ ako fenomén začali v Spojených štátoch a prekvapivo takýmto lokálnym fenoménom zväčša aj ostali. Ku koncu 90tých rokov, „predchádzajúce priania“ boli implementované do právnych poriadkov Dánska, Nemecka, Holandska, Nového Zélandu a do pár oblastí pod austrálskou a kanadskou jurisdikciou, v ostatnom vyspelom svete sa však nerozvinuli.

Obrazok

Od roku 2000, Veľká Británia a Španielsko kodifikovali zákony umožňujúce „predchádzajúce priania“. Jeden z dôvodov pre toto oneskorenie by mohla byť omnoho agresívnejšia starostlivosť v USA o pacientov na konci života než v ostatnom rozvinutom svete a pacienti pociťovali potrebu prostriedkov na predchádzanie prehnanej liečby (tzv. „preliečenie“) oveľa silnejšie než v iných krajinách. Navyše, zákonodarstvo v tejto oblasti často vzniká ako odpoveď na návrhy sudcov rozhodujúcich v niektorých vysoko profilových súdnych prípadoch ohľadom lekárov trvajúcich na udržiavaní pacientov pri živote prostredníctvom prístrojov, ktoré ich rodinný príslušníci považovali za nevhodné. Tieto súdne procesy majú svoj pôvod v súdnych žalobách z 60tých rokov,  ktoré spolu so spismi odborníkov z oblasti práva a bioetiky mali za cieľ nahradiť medicínsky paternalizmus autonómiou pacienta prostredníctvom vývoja informovaného súhlasu a s tým súvisiacich doktrín.

V iných krajinách, nielenže je lekárske hrdinstvo menej pravdepodobné ale aj samotní sudcovia sú menej ochotní znižovať autoritu lekárov aby robili rozhodnutia v mene svojich pacientov. Tým pádom legislatíva mala menej dôvodov na vytváranie prostriedkov pre pacientov na rozšírenie ich autonómnej voľby do budúcnosti, v ktorej by stratili možnosť rozhodovať. (Príkazy boli možné prostredníctvom inštitútu kontinuálneho plnomocenstva, poverením zástupcu („agenta“) plnou mocou nad majetkom a osobou zastúpeného.)

Vo Veľkej Británii až v roku 1994, zvolená Komisia Komory Lordov pre Medicínsku Etiku  odporučila vypracovanie inštitútu „predchádzajúcich prianí“ pre zdravotnú oblasť a kódexu postupu , ktorý by slúžil ako príručka pre lekárov pri uskutočňovaní tohto inštitútu. Napriek odporúčaniu, komisia nepresviedčala legislatívny orgán aby tento inštitút ukotvila formou zákona a dala tým „predchádzajúcim prianiam“ väčšiu právnu silu. (Komisia Komory Lordov pre Medicínsku Etiku 1993-4) Na toto odporúčanie sa spočiatku nebral ohľad a trvalo až celú dekádu než prešiel zákon, tzv. „Mental Capacity Act“ z roku 2005. (Zákon o duševnej spôsobilosti)

Tento zákon povolil tvorbu písomných „predchádzajúcich prianí“, ktoré by oslobodili od právnej zodpovednosti lekára ak by sa pri zdravotnej starostlivosti o umierajúceho pacienta riadil týmito pokynmi. Avšak, tento zákon je viac obmedzený ako niektoré z jeho náprotivkov v Spojených Štátoch Amerických : lekár „nenesie zodpovednosť za uskutočňovanie alebo pokračovanie v liečbe ibaže...je spokojný, že existuje predchádzajúce prianie pacienta, ktoré je platné a dá sa aplikovať v danom prípade na liečbu,“ a lekár môže vyhlásiť predchádzajúce prianie pacienta za neplatné ak „sú  primerané dôvody, pre ktoré sa domnieva, že existujú okolnosti nepredvídané (pacientom) v čase dohodnutia týchto „predchádzajúcich prianí,“ a ktoré by boli ovplyvnili jeho rozhodnutie ak by o nich vedel.

Do roku 1992, sa žiaden súd v Kanade nevenoval otázke platnosti „vôle za života“, možno preto, že  lekári boli ochotní riadiť sa pokynmi stanovenými v týchto dokumentoch. Komisia pre revíziu práva v Kanade napriek tomu odporučila, že Trestný zákon by mal byť upresnený tak aby zabránil trestnému stíhaniu lekárov za zabitie pacienta pre dodržiavanie ustanovení vôle za života pacienta, a to odoprením akejkoľvek starostlivosti okrem tíšenia bolesti. Navyše, počas 90tých rokov, legislatívne orgány v provinciách prijali zákony o prirodzenej smrti a o trvalom plnomocenstve pre zdravotnú starostlivosť (v niektorých prípadoch pomenovaný ako zákon o lekárskom súhlase) alebo v niektorých provinciách, napríklad Manitoba, poskytli „smernice pre zdravotnú starostlivosť“ prostredníctvom, ktorých môže pacient vyjadriť svoje rozhodnutia ohľadom zdravotnej starostlivosti, alebo vymenovať zástupcu.

„Predchádzajúce prianie“pacienta obsahujúce inštrukcie pre kritické prípady sú výslovne dovolené v zákonoch až polovice z 12 kanadských provincií. Všetky jurisdikcie, až na Nové Škótsko, Nový Brunswick a Quebec, zahrnuli vo svojej legislatíve ohľadom „predchádzajúceho priania“ ochranu pred občianskoprávnou zodpovednosťou pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a náhradné osoby s rozhodujúcou právomocou pre postupy zvolené na základe zákonných rozhodnutí o liečbe.
Trestný zákon Kanady momentálne neohraničuje trestnú zodpovednosť poskytovateľov zdravotnej starostlivosti alebo osôb s náhradnou rozhodujúcou právomocou, ktorí sa riadia „predchádzajúcimi prianiami“.

V Austrálii, podľa noviel Zákonov o lekárskej starostlivosti (1988) z roku 1992 v štáte Viktória, a z roku 1994 v Teritóriu austrálskeho hlavného mesta, a podľa zákona o súhlase k lekárskej   starostlivosti a paliatívnej liečbe z roku 1995 (Consent to Medical Treatment and Palliative Care Act) v Južnej Austrálii – osoba môže ustanoviť zástupcu (agenta), ktorý by rozhodoval za pacienta ohľadom liečby, vrátane odmietnutia život udržiavacej liečby, keď pacient stratí spôsobilosť rozhodovať. Toto odmietnutie však nemôže zahŕňať paliatívnu starostlivosť (tíšenie bolesti), vrátane  stravy, pitného režimu a bolesť utišujúcich liekov.

Zákon Južnej Austrálie (South Australian Act) a Zákon o prirodzenej smrti z roku 1988 v Severnom Teritóriu (Natural Death Act) takisto dovoľujú urobiť „predchádzajúce prianie“ ohľadom liečby ak pacient stratí schopnosť komunikovať. V Južnej Austrálii, vzdanie sa „opatrení na udržanie života“ sú platné ak je osoba smrteľne chorá alebo v trvalo vegetatívnom stave; legislatíva v Severnom Teritóriu je o niečo užšia, dovoľujúca pacientom vzdať sa „mimoriadnych opatrení“ len v prípade ak bola diagnostikovaná smrteľná choroba. Je všeobecne uznávané, že „predchádzajúce priania pacienta“ sú dovolené v austrálskom common law, ale vhodný prípad ešte nebol preskúmaný vo všetkých jurisdikciách.

Podľa pravidiel vydaných v roku 1996 komisárom pre zdravie a postihnutie (Health and Disability Commissioner) na Novom Zélande, právo spotrebiteľa na informácie o službách a na udelenie alebo odmietnutie súhlasu, zahŕňajú aj ústne alebo písomne „predchádzajúce prianie“, ktoré je v tomto prípade definované ako možnosť voľby o budúcej zdravotnej starostlivosti a nie je limitované len na situácie života a smrti.

V krajinách, v ktorých platí Common Law, nedostatok formálnej legislatívy v oblasti „predchádzajúcich prianí pacientov“ nepredstavujú vždy pravú prekážku správnemu rozhodovaniu o starostlivosti o umierajúceho pacienta, keďže rozhodnutia sudcov často uznávajú právo najbližšieho rodinného príslušníka robiť rozhodnutia spolu s lekármi ohľadom lekárskej starostlivosti o osobu, ktorej rozhodovacia činnosť je z hľadiska jej zdravotného stavu znemožnená. Táto prax umožnila brať do úvahy priania pacientov aj keď neboli ukotvené vo formálnych dokumentoch. V ostatných krajinách, nedostatok právnej úpravy či uznania predstavuje problém. V niektorých krajinách, ako je napríklad Dánsko alebo Španielsko, legislatíva v tejto oblasti bola uzákonená, kým v iných krajinách, ako v Poľsku či Francúzsku, sa „predchádzajúce priania“ neuznávajú.

Pojmové problémy a praktické ťažkosti

Dôraz na pacientovu autonómiu vrámci bioetiky môže byť považovaný za nutnú nápravu nadmerného paternalizmu v medicíne. Ak je výsledkom vzájomný rešpekt vo vzťahu a spoločné rozhodovanie, môže to dokonca vylepšiť medicínske výsledky nielen kvôli aktívnym pacientom, ktorí nesú vyššiu mieru zodpovednosti za vlastné zdravie, ale aj pretože motivujú poskytovateľov aby hodnotili výsledky lekárskych zásahov z pacientovho uhla pohľadu.
Je už menej jasné či je klinicky prospešné alebo pojmovo správne rozšírenie tejto osobnej autonómie pacienta do budúcnosti, v ktorej by prišli o schopnosť autonómnej, samostatnej činnosti.

Najvplyvnejší filozofický argument o prospešnosti „predchádzajúcich prianí“ pramení z práce Ronalda Dworkina, (1993) ktorý rozlišuje medzi dvomi druhmi ľudských záujmov : „empirické (skúsenostne) záujmy“ a „kritické záujmy“. Empirické záujmy sú bežné, každodenne skúsenosti a nemajú nejaký vlastný, špeciálny význam okrem toho, že sú buď bolestivé alebo príjemné. Kritické záujmy sú tie druhy hodnôt, volieb a vzorov, ktoré nás vedú životom a ovplyvňujú ako vnímame hodnotu našich životov. Toto rozdelenie sa stáva mimoriadne dôležitým v prípade pacienta, ktorý už nie je spôsobilý. Kritické záujmy sa týkajú ťažkých a sofistikovaných problémov, ktoré nespôsobilé osoby, ako napríklad osoby takmer v bezvedomí alebo osoby postihnuté Alzheimerovou chorobou v pokročilom štádiu, nemôžu preveriť alebo skontrolovať. Takéto skúsenosti však osobám môžu spôsobiť radosť alebo bolesť. Dworkin tvrdí, že ak má autonómia byť rešpektovaná, musíme rešpektovať kritické záujmy ľudí, ktoré predstavujú dôležité, základné hodnoty života človeka. Empirické záujmy, aj keď určite nie celkom irelevantné, musia ustúpiť do pozadia. Niektorí komentátori, ako napríklad Výbor prezidenta pre bioetiku, odmietajú praktické závery tohto pohľadu na vec, ktoré hovoria o prerušení lekárskej starostlivosti o pacienta ak to bolo prianím  predtým spôsobilej osoby. Toto odmietnutie odôvodňujú tým, že povinnosti ošetrovateľov, či už lekárov alebo príbuzných a priateľov, musia postupovať v súlade so záujmami osoby v tom okamihu, a že tieto povinnosti musia mať prednosť pred autonómiou ostatných (Výbor prezidenta pre bioetiku, 2005). Ďalší kritici vznášajú pojmove námietky voči Dworkinovej formulácii problému. Po prvé, niektorí argumentovali, že je nevhodné sa spoliehať pri rozhodovaní na „predchádzajúce priania“ pacientov, ktorí utrpeli vážne a trvalé zranenia, ako napríklad trvalý vegetatívny stav, pretože títo pacienti už nie sú tie isté osoby, ktorými boli keď tieto rozhodnutia uskutočnili. Kvôli tejto zmene v osobnej identite pacienta by bolo nesprávne diktovať lekárom liečbu na základe prianí osoby, ktorá predtým prebývala v tomto tele; liečba by sa mala riadiť zhodnotením čo je v záujmoch súčasného pacienta. Nedostatok kontinuity v tejto oblasti robí autonómiu nepoužiteľnou v praxi. Zákonodarca a sudcovia zväčša neberú filozofické námietky v úvahu a skôr sa riadia názorom zdravého rozumu, že existuje kontinuita medzi predtým kompetentnou osobou a jej/jeho súčasným bytím a to aj po poškodení mozgu, ktoré zbaví pacienta vedomia, pamäte a uvedomenia si samého seba.

Ďalší komentátori argumentujú, že z hľadiska praktického a pojmového, jednotlivci sú zle vybavení aby mohli robiť informované rozhodnutia o tom čo v skutočností chcú ak sa stanú nespôsobilými robiť rozhodnutia o svojej liečbe; nielenže si ľudia neuvedomujú aký by ich zdravotný stav v budúcnosti mohol byť; často si ani neuvedomujú rozsah ich lekárskych rozhodnutí. (Schenider 2006)

Je naozaj ťažké predstaviť si samého seba ako spôsobilého. V praxi, napríklad, ak pacient povie, že si neželá „umelé dýchanie“ môže byť znepokojený, že použitím takýchto prístrojov vždy vedie k dlhej dobe závislosti od týchto prístrojov, a to aj keď za istých okolností by ventilátor postačil aj na krátke obdobie, kým sa osoba zotavuje zo zranení alebo operácie.

Ťažko by sa argumentovalo, že nastal pokrok v pravej autonómii osoby tým, že sa rozhodnutiam, ktoré pramenia v nedostatku vedomostí, alebo na ktoré sa vyžadujú nemožné duchovné výkony, pripíše účinok. Navyše, ako to zhrnula zvolená Komisia Komory Lordov pre Medicínsku Etiku : „Pacient, ktorý urobí „predchádzajúce prianie“ by nechcene mohol pripraviť sám seba o profesionálnu lekársku expertízu alebo o prospešný pokrok v liečbe.“

Napokon, kritici namietajú voči centralizmu kritických záujmov a tvrdia, že ako pacient upadá čím ďalej do demencie, jeho empirické, skúsenostne záujmy naberajú na dôležitosti. (Dresser 1995)
Tento pohľad odmieta Dworkinov názor, že nespôsobilí, umierajúci pacienti majú záujem na tom aby ich liečba bola v súlade s celkovým priebehom ich života. Nie je celkom jasné prečo by toto rozdelenie hodnôt nemohlo byť ponechané na každého jednotlivca, čo znamená, že od každej osoby vykonávajúcej „predchádzajúce priane“ by sa vyžadovalo uznanie kompromisu medzi záujmami a včlenením ich preferencií do ich predchádzajúcich inštrukcií. Ďalšia komplikácia sa týka otázky či pacientom v trvalom bezvedomí patrí ochrana nad rámec základnej ochrany pred neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním. Keďže týmto pacientom chýbajú vedomé pocity, vnemy, je možné uprednostňovať ich skúsenostne, empirické záujmy. Takisto si však nie sú vedomí či ich liečebné  priania boli dodržané alebo nie, čo spôsobuje, že kritické záujmy sa skôr stávajú perspektívnymi záujmami kompetentných osôb než momentálnymi záujmami osôb v trvalom bezvedomí.
Zástancovia „predchádzajúcich prianí“ tvrdia, najmä keď ide o tzv. „predchádzajúce prianie o ustanovení zástupcu“, že zástupca pacienta v oblasti liečby je pri spolurozhodovaní ohľadom liečby oprávnený brať do úvahy zmenené zdravotné podmienky a súčasné zhodnotenie aký postup je najprospešnejší pre pacienta, a nie je skalopevne viazaný inštrukciami danými pred vznikom týchto nových okolností. Súčasne, výkon „predchádzajúcich prianí“ poskytuje ľuďom útechu a istotu, že ich rodina a lekár ich nenechajú podstúpiť nekonečne veľa lekárskych procedúr, len kvôli neistote ich zástupcov či zastavenie liečby je v súlade s prianím pacienta.

Ďalšou komplikáciou je vzťah medzi stratou spôsobilosti rozhodovať a implementáciou „predchádzajúcich prianí“. Napriek tomu, že zdravotné pokyny, priania vznikli ako odpoveď na bariéry v existujúcom práve pre zástupcov aby mohli jednať v mene nespôsobilej osoby, štandardy a postupy, na základe ktorých sa tento „spúšťač“ nachádza nie sú dobre rozvinuté. Často sa stáva, že sa v nemocnici, sanatóriu alebo v inom zariadení poskytujúcom zdravotnú starostlivosť, musí kvôli rýchlo sa meniacemu zdravotnému stavu pacienta naliehavo rozhodnúť, ale súd ešte nestihol vyhlásiť pacienta za nespôsobilého. Predpokladá sa, že lekári a ostatní zainteresovaní na liečbe pacienta môžu určiť (možno po konzultácii s etickou komisiou), že pacient nie je schopný sám rozhodovať. Ale sú určité prípady kedy je takéto určenie sporné, a to hlavne keď neide o určenie spôsobilosti osoby v bezvedomí alebo podobne postihnutej ale o osoby s psychickým postihnutím.
Ak sa pacient snaží odvolať „predchádzajúce prianie“ alebo oponovať rozhodnutiu urobeným zástupcom, bolo by nesprávne ignorovať tieto námietky pacienta, aj keď niektorí odborníci tvrdia, že si právo vyžaduje aby zástupca a lekársky tím tieto námietky povolili len ak sú presvedčení, že osoba, v stave spôsobilosti, explicitne uvažovala nad spornou otázkou a jednoznačne určila ako sa má postupovať. (Hornett 1995)

Pretrvávajúce zábrany efektívneho využívania inštitútu predchádzajúcich prianí.

Nech už sú tieto pojmové otázky vyriešené akokoľvek– niektoré upozorňujúc na vážne praktické problémy- „predchádzajúce priania“ zostávajú v mnohom nesplneným snom. V prvom rade, „predchádzajúce priania“ ešte stále nepatria k rutinným postupom čo sa týka zdravotnej starostlivosti. Väčšina ľudí nechce myslieť na svoju smrť a lekári sú taktiež zdržanliví čo sa týka upozorňovania na tento problém a pomáhania pacientom aby rozmýšľali konkrétne ako by ich smrť mohla nastať a aké rozhodnutia by boli nútení urobiť. V druhom rade, aj keď bolo „predchádzajúce prianie“ vykonané, neznamená to, že bude dostupné v čase potreby. Ľudia si niekedy svoje „predchádzajúce priania“ uložia spolu s ostatnými cennými papiermi (niekedy dokonca v banke) a tie sú potom nájdené až po ich smrti; keďže pri „predchádzajúcich prianiach s ustanovením zástupcu“ je kópia zvyčajne uložená aj u zástupcu, je takáto forma „predchádzajúceho priania“ zvyčajne efektívnejšia. Aj keď je tento dokument uložený u osoby doma alebo bola kópia uložená u  jeho/jej lekára, osoba môže byť hospitalizovaná na cestách. Kvôli predchádzaniu takýmto aplikačným problémom vytvorili v Dánsku centrálny register predchádzajúcich prianí, ktorý je prístupný poskytovateľom zdravotnej starostlivosti ak je ich pacientom osoba, ktorá nevie sprostredkovať svoje priania čo sa týka liečby a za predpokladom, že táto osoba má spísané „predchádzajúce prianie“, ktoré pridala do registra. Napriek tomu, že podobné služby sú poskytované za poplatok aj v Spojených Štátoch Amerických, sú málo využívané ako pacientmi tak aj nemocničným personálom, a to z dôvodu nízkej informovanosti. V roku 2005, štát Montana vytvoril bezpečnú, bezplatnú, online databázu dokumentov so zdravotnými pokynmi, ale ostatné štáty si z Montany príklad zatiaľ nezobrali. Aj keď sa poskytovateľom zdravotnej starostlivosti podarí získať pacientovo „predchádzajúce prianie“, existuje reálna možnosť, že sa ho lekár držať nebude, a to buď pod tlakom príbuzným alebo pretože si myslia, že takýto postup nie je v záujme pacienta. Odhaduje sa, že až 25% „predchádzajúcich prianí“ je ignorovaných. (Winick 1998).
Po tretie, premisa o predchádzajúcich prianiach, ktorá hovorí, že ľudia by mali mať prostriedky na rozšírenie ich individuálnej autonómie do budúcnosti, v ktorej by nemohli ovládať čo sa s nimi deje, nekorešponduje s tým čo si niektorí ľudia predstavujú pod správnym, lekárskym rozhodovaním. Mnoho ľudí sa radšej spoľahne na úsudok lekára a vydanie akýchkoľvek pokynov ohľadom liečby sa im nezdá neprimerané. Iným, sociálne normy prikazujú nechať rozhodovanie o ich liečbe na rodinných príslušníkov (môže ísť o patriarchu/ matriarchu rozšírenej rodiny, o najstaršie dieťa v rodine, alebo o celú rodinu prostredníctvom konsenzu jej členov) alebo na spoločenstvo (stelesnené v osobe kmeňového náčelníka alebo náboženského vodcu); aj keď by takáto osoba bola schopná vyjadriť svoje priania, napríklad ak chce obmedziť život zachraňujúce zákroky na konci života, je možné, že sa bude chcieť držať zvykov a nechať rozhodovanie na manžela/ manželku alebo dospelé dieťa, ktorí na druhej strane budú chcieť dokázať svoju lásku a úctu trvaním na maximálnej starostlivosti.(Blackhall 1995)

Kontroverzia ohľadom prerušenia starostlivosti v prípade Terri Schiavo z roku 2005, ženy z Floridy v trvalom vegetatívnom stave, tiež pripomenula, že veľký počet ľudí v USA stále zastáva názor, že život by nemal byť skrátený ak existuje spôsob ako ho predĺžiť použitím prístrojov. Pre ľudí a aktivistov s takýmto zmýšľaním nie sú autonómne záujmy postačujúcim dôvodom na dovolenie predčasného ukončenia života a na zradu toho čo považujú za morálnu povinnosť voči sebe navzájom a voči Bohu. Napriek nadšeniu zo strany bioetickej komunity z „predchádzajúcich prianí“, debata, ktorá sa rozprúdila počas prípadu Terri Schiavo - riešený na mnohých úrovniach, od  federálnych súdov, floridských štátnych súdov, federálnej legislatívy, štátnej legislatívy až po Úrad pre rodinu a deti – zvýrazňuje, že iné názory si stále udržiavajú značnú politickú silu. Napriek tomu, že zákon dovoľuje „predchádzajúce priania“, mnohé jurisdikcie v USA dokazujú, že môžu vytvoriť predpoklad, že osoba, ktorá využíva tento inštitút, chce byť kŕmená cez hadičku, pokiaľ vyslovene neuvedie opak. Alebo môžu, ako to je v Anglicku, dovoliť lekárom odchýliť sa od „priania“, ktoré nesúhlasí z rozhodnutím dobre informovaného pacienta.

Ak by sme išli do hĺbky, zákony o „predchádzajúcich prianiach“ ostávajú len sčasti efektívne. Síce ľudí vybavili prostriedkami ako prejaviť svoje želania, na druhej strane však neposkytujú žiadnu pomoc v rozhodovaní o aké želania ide. Zároveň neinformujú o medicínskych skutočnostiach umierania pre rôzne choroby a neponúkajú duchovnú pomoc v porozumení ako ich hodnoty môžu alebo by mali ovplyvniť priebeh ich posledných dní. Z týchto dôvodov sa ľudia ešte vždy musia spoliehať na zdravotných profesionálov, rodinných príslušníkov a na iné osoby aby sa o nich postarali. Kým dlhodobá hodnota a efektivita „predchádzajúcich prianí“ ostáva zatiaľ skôr len záležitosťou viery bioetikov a tvorcov verejnej politiky než záležitosťou empirického dôkazu, je pravdepodobné, že v najbližších rokoch sa stanú častejšou, aj keď stále nedokonalou, súčasťou lekárskeho sveta.

Zdrojový text: CAPRON, A. M. Advance Directives. In KUHSE. H, SINGER. P. A companion to bioethics. 2009 Blackwell Publishing Ltd., pp. 305 - 311

Preklad: Andrea Kudláčová

Foto: reportreflectquestion.blogspot.com

References:

Blackhall, L. J., Murphy, S. T., Frank, G., Michel, V., and Azen, S. (1995). Ethnicity and atti- tudes toward patient autonomy. Journal of the American Medical Association 274/10: 820–5.

Cerminara, K. (1998). Eliciting patient preferences in today’s health care system. Psychology, Public Policy and Law 4: 688–702.

Dresser, R. (1995). Dworkin on dementia: elegant theory, questionable policy. Hastings Center Report 25/6: 32–8.

Dworkin, R. (1993). Life’s Dominion. New York: Alfred A. Knopf. Hornett, S. (1995). Advance directives: a legal and ethical advance. In J. Keown (ed.),

Euthanasia Examined: Ethical, Clinical and Legal Perspectives. Cambridge: Cambridge University Press, pp. 297–314. House of Lords Select Committee on Medical Ethics (1993–4). Report. London: House of Lords 21-L. Law Commission of Great Britain (1995). Report No. 231. Mental Incapacity. London: February 28.

The President’s Council on Bioethics (2005). Taking Care: Ethical Caregiving in our Aging Society. Washington, DC: US Government Printing Office.

Schneider, C. (2006). Rethinking health law: after autonomy, Wake Forest Law Review 41: 422–3.

Weir, R. F. (1994).  Advance directives as instruments of moral persuasion. In R. H. Blank and A. L. Bonnicksen (eds.), Medicine Unbound: The Human Body and the Limits of Medical Intervention. New York: Columbia University Press, pp. 171–87.

Winick, B. (1998). Foreword planning for the future through advance directive instruments, Psychology, Public Policy and Law 4: 579–609.

Further reading

Advance Care Planning (1994). Hastings Center Report 24/6 (special supplement).

Beltran, J. E. (1994). The Living Will. Nashville, TN: Thomas Nelson Publishers.

Cantor, N. L. (1993). Advance Directives and the Pursuit of Death with Dignity. Bloomington and Indianapolis: Indiana University Press.

Hackler, C., Moseley, R., and Vawter, D. E. (eds.) (1989). Advance Directives in Medicine. New York: Praeger.

Hoefler, J. M. (1997). Managing Death. Boulder, CO: Westview Press.

King, N. M. P. (1996). Making Sense of Advance Directives. Washington, DC: Georgetown University Press.

Olick, R. S. (2001). Taking Advance Directives Seriously: Prospective Autonomy and Decisions Near the End of Life. Washington, DC: Georgetown University Press.

Sass, H.-M., Veatch, R. M., and Kimura, R. (eds.) (1998). Advance Directives and Surrogate Decision Making in Health Care: United States, Germany, and Japan. Baltimore, MD: Johns Hopkins University Press.




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 10+8 =


Mária Mesarkinova

(26.3.2015)
Dobrý deň prajem pani Kudláčová, vo svojej diplomovej práci sa venujem aj problematike informovaného súhlasu a s tým súvisiaceho predchádzajúceho priania. Rada by som Vám poslala môj názor na tento inštitút a získala Vaše stanovisko naň. Ak to je prosím možné kontaktujte ma na maily: maria.sarapova.mesarkinova@gmail.com Ďakujem