Zodpovednosť za škodu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti - základné pojmy | Medicínske právo
              

Články


Zodpovednosť za škodu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti - základné pojmy


 | 14.9.2009 | komentárov: 0

Neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky je aj úprava zodpovednosti za protiprávne správanie sa subjektov práva. Ich právna zodpovednosť vzniká ak sa tieto subjekty správajú v rozpore s právami a povinnosťami, ktoré zakotvujú právne predpisy1. Riziko pochybenia zdravotníckeho pracovníka pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti je integrálnou, avšak vedome nechcenou súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti. Pochybenia môžu mať charakter jednorazového manuálneho zlyhania (napríklad zručnosti operatéra), ale môžu byť aj výsledkom nesprávneho diagnostického alebo terapeutického postupu. Takéto pochybenie môže (ale nevyhnutne nemusí) poškodiť zdravie pacienta2.

Obrazok Pri poškodení zdravia pacienta pochybením zdravotníckeho pracovníka, je na mieste otázka, či v danom prípade existuje  právna zodpovednosť za pochybenie, o aký druh a rozsah právnej zodpovednosti ide a kto je vlastne zodpovedný za takéto pochybenie.
Otázka právnej zodpovednosti v medicíne vykazuje v porovnaní s inými zodpovednostnými vzťahmi určité špecifiká prameniace z osobitného postavenia vzťahu zdravotníckeho pracovníka a pacienta, predmetom ktorého je starostlivosť o zdravie a život človeka. Interdisciplinárny charakter zodpovednostných vzťahov v medicínskom práve zasahujúci do občianskeho práva, trestného práva, pracovného práva, ako aj niektoré špecifiká prvkov tohto vzťahu a v neposlednom rade aj skutočnosť že zodpovednosť v medicíne sa vo viacerých detailoch odlišuje od všeobecného deliktného práva, smerujú k vytváraniu kvázi samostatnej oblasti právnej zodpovednosti v medicíne, a to i napriek skutočnosti, že vo väčšine štátov nie je otázka právnej zodpovednosti v medicíne upravená špeciálnymi právnymi predpismi3.   


Druhy právnej zodpovednosti

Ak zdravotnícky pracovník pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti uložené povinnosti opomenie, alebo koná tak, že je to v rozpore s jeho povinnosťami, a ak takéto konanie zavinil úmyselné alebo z nedbanlivosti, môže prichádzať do úvahy právna zodpovednosť.
V praxi sa rozlišuje medzi niekoľkými druhmi zodpovednosti. Medzi dva hlavné druhy patria:  

  • morálna zodpovednosť
  • právna zodpovednosť
Morálna zodpovednosť vzniká na základe právne nevynútiteľnej morálnej normy, preto nie je možné uplatňovať ju pred súdom. Následkom porušenia morálnej normy môže byť morálne odsúdenie či opovrhnutie, avšak nijako inak sa osoby, ktorá nesie zodpovednosť, nedotkne. Uplatnenie morálnej zodpovednosti však nevylučuje súčasné uplatnenie právnej zodpovednosti4.  
Právna zodpovednosť je zodpovednosť, ktorá vzniká v dôsledku porušenia právnych noriem a z nich vyplývajúcich práv a povinností. Pre vznik právnej zodpovednosti je potrebné naplnenie nasledujúcich predpokladov zodpovednosti:
  1. protiprávny úkon [protiprávne konanie alebo opomenutie (porušenie práv a povinností zakotvených v právnych predpisoch, ohrozenie záujmov chránených právom)]
  2. nepriaznivý následok [vznik škody, ujmy (škoda na majetku, ujma na zdraví, usmrtenie)]
  3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním alebo opomenutím a nepriaznivým následkom
  4. zavinenie (vyžaduje sa len v prípadoch tzv. subjektívnej zodpovednosti, ktorej nositeľom môžu byť len fyzické osoby, v prípade tzv. objektívnej zodpovednosti sa neskúma)
Rozoznávame tieto druhy právnej zodpovednosti zdravotníckych pracovníkov vznikajúce pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti:
  • Občianskoprávna zodpovednosť
  • Trestnoprávna zodpovednosť
  • Administratívnoprávna zodpovednosť
  • Pracovnoprávna zodpovednosť
  • Disciplinárna zodpovednosť
  • Zmluvná zodpovednosť
Vzhľadom  na  to, že  občianskoprávna  zodpovednosť  je  obsahovo  najrozsiahlejšia a prichádzame s ňou bežne do kontaktu budeme sa ňou zaoberať v nasledujúcich kapitolách.


Občianskoprávna zodpovednosť

Pojem
Občianskoprávna zodpovednosť je upravená normami občianskeho práva, Občianskym zákonníkom (zákon č. 40/1964 Zb. v platnom znení), a teda občianskoprávna zodpovednosť je zodpovednosť, ktorá vzniká v dôsledku porušenia noriem občianskeho práva a z nich vyplývajúcich práv a povinností.
V rámci slovenskej právnej úpravy zodpovednosti existujú dva názorové prúdy (koncepcie):
  1. Chápu právnu zodpovednosť ako neoddeliteľnú súčasť akéhokoľvek právneho vzťahu a trvá počas jeho existencie. Zodpovednosť sa tu chápe ako potenciálna sankcia, teda nie priama sankcia. Zjednodušene sa dá povedať, že takto chápanú právnu zodpovednosť možno nahradiť pojmom zodpovednosť za splnenie5.
  2. Sankčná koncepcia právnej zodpovednosti považuje zodpovednosť za sekundárnu povinnosť, ktorá vzniká porušením alebo ohrozením primárnej právnej povinnosti. Ide teda o nepriaznivý právny následok predvídaný sankčnou zložkou právnej normy (sankčná povinnosť), ktorý postihuje porušovateľa primárnej právnej povinnosti6.
V súčasnosti je všeobecné prijímaná tzv. sankčná koncepcia právnej zodpovednosti pretože najlepšie vystihuje nároky na terminologickú presnosť a jednotnosť a je aplikovateľná nie len na oblasť občianskeho práva, ale aj na iné právne odvetvia, a preto je táto koncepcia zodpovednosti aplikovateľná aj na oblasť právnych vzťahov pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

Občianskoprávna zodpovednosť za škodu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti plní viaceré funkcie:
  • Reparačná (kompenzačná) funkcia
  • Satisfakčná funkcia
  • Preventívna resp. preventívno-výchovná funkcia
Reparačná funkcia spočíva v tom, že ujmu (škodu), ktorá poškodenému subjektu (pacientovi) vznikla, mu zodpovedný subjekt (väčšinou zdravotnícka organizácia, zdravotnícky pracovník) v plnom rozsahu nahradí či už vo forme peňažnej náhrady (relutárna náhrada) alebo vo forme náhrady in natura (uvedenie do predošlého stavu)7.  Avšak náhrada vo forme in natura často už nie je možná.
Satisfakčná funkcia sa spája s nemajetkovou ujmou spočívajúcou v bolestiach a sťažení spoločenského uplatnenia poškodeného v prípadoch vzniku ujmy na zdravý8.  Náhrada sa poskytuje podľa §444 Občianskeho zákonníka jednorázovo.
Prevenčná funkcia zabezpečuje minimalizáciu, príp. elimináciu ohrozenia a porušenia právom chránených záujmov, z ktorých dochádza   k vzniku ujmy na zdraví, na živote alebo na majetku pacienta či už postupmi non lege artis alebo iným konaním resp. nekonaní zdravotníckeho pracovníka alebo zdravotníckeho zariadenia9.


Predpoklady vzniku občianskoprávnej zodpovednosti
Pre vznik zodpovednostného občianskoprávneho vzťahu je potrebné naplnenie nasledujúcich predpokladov zodpovednosti:
  1. protiprávny úkon
  2. vznik ujmy (škody)
  3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a ujmou (škodou)
  4. zavinenie

1. Protiprávny úkon
Protiprávny úkon možno definovať ako konanie (resp. nekonanie) fyzickej alebo právnickej osoby, ktoré je v rozpore s objektívnym právom. To znamená, že subjekt sa nespráva tak, ako mu to ukladá právny predpis, resp. koná inak, ako to vyplýva zo zákona alebo ako to vyplýva z obsahu záväzkovo-právneho vzťahu. O rozpor úkonu s objektívnym právom ide nielen vtedy, keď úkon porušuje objektívne právo priamo, ale aj vtedy, keď úkon (správanie sa subjektu) zákon obchádza (in fraudem legis), teda úkony, ktoré síce priamo neporušujú objektívne právo (zákonnú povinnosť), ale sú zamerané na dosiahnutie právom nežiaduceho výsledku10.  
Protiprávne konanie zdravotníckeho pracovníka môže spočívať v tom, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nepostupoval lege artis t.j. v súlade so súčasne najvyšším stupňom vedeckého poznania a praxe v oblasti lekárskej vedy . Právny základ tejto požiadavky je vyjadrený v etickom kódexe zdravotníckeho pracovníka11.  Za porušenie požiadavky postupovať lege artis je možné požadovať napríklad – nedostatočnú odbornosť, preceňovanie vlastných schopností, chyby pri uplatnení odbornosti, technické chyby zlyhanie zručnosti, nevhodné, nešetrné zaobchádzanie s pacientom, nedôsledné vedenie zdravotnej dokumentácie, nedostatky v organizácií práce12.  
V určitých zákonom vymedzených prípadoch konaní inak protiprávnych nie je možné takýto úkon považovať za protiprávny, hoci sa navonok prejavuje ako úkon contra legem, avšak objektívne právo ho dovoľuje, alebo dokonca prikazuje uskutočniť. Ide o prípady tzv. okolností vylučujúcich protiprávnosť, z ktorých najväčší význam pre oblasť medicínskej zodpovednosti má:
  • plnenie zákonnej povinnosti
  • súhlas poškodeného13
  • konanie v krajnej núdzi
Plnenie zákonnej povinnosti spočíva v uskutočnení takej činnosti, ktorá vyplýva lekárovi príp. zdravotníckemu zariadeniu z právneho predpisu. Ak by z takejto činnosti, ak lekár postupoval lege artis, vznikla pacientovi ujma, nezodpovedá za túto ujmu kvôli chýbajúcej protiprávnosti takéhoto konania ako jedného z predpokladov vzniku zodpovednosti.
Súhlas pacienta je okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť v prípade, ak sú splnené nasledujúce zákonne podmienky jeho udelenia:
  • musí sa týkať subjektívnych práv pacienta, s ktorými môže slobodne nakladať
  • musí ho udeliť právne spôsobilá osoba
  • musí byť daný slobodne
  • musí  ísť o tzv. informovaný súhlas (lekársky reverz) a musí byť udelený v predstihu, t.j. ešte pred vznikom škody (ujmy)
Čl.  8  Dohovoru  o ľudských  právach a  biomedicíne  sa  zaoberá  konaním  v  núdzi: „Ak v dôsledku núdze nie je možné získať zodpovedajúci súhlas, môže sa lekársky zákrok uskutočniť bezodkladne v záujme zdravia danej osoby.“ Z uvedeného vyplýva, že stav núdze umožňuje lekárovi vykonať neodkladné liečebné zákroky aj bez súhlasu pacienta, za podmienky, že zákrok musí byť vykonaný v jeho prospech. Škodná udalosť je protiprávny výsledok (stav), ktorý je v rozpore s objektívnym právom a ktorý vznikol ako následok protiprávneho úkonu.

2. Vznik ujmy (škody)
Predpokladom uloženia občianskoprávnej zodpovednosti ako sekundárnej právnej povinnosti je ujma vzniknutá na porušených právach a právom chránených hodnotách ako následok protiprávneho konania, resp. škodnej udalosti14.  Ujmu je možné uhradiť peňažne (ekvivalentom), zadosťučinením, prípadne uvedením do pôvodného (zdravotného) stavu, ak je to možné.
Ujma je širší pojem ako škoda, pretože zahŕňa okrem majetkovej ujmy (tzv. škoda) aj ujmu nemajetkovú. Z tohto hľadiska sa ujma delí na:

1. majetková (materiálna, hmotná) ujma - škoda
  • skutočná škoda
  • ušlý zisk
2. škoda na zdraví
3. nemajetková (imateriálna, morálna) ujma.

Majetkovou ujmou sa rozumie škoda, ktorá vznikla fyzickej alebo právnickej osobe (poškodený) a je vyjadriteľná v peniazoch. Škoda môže vzniknúť formou skutočnej škody alebo ušlého zisku. Za  skutočnú  škodu  sa  považuje  majetková  ujma  vyjadriteľná  v  peniazoch,  ktorá spočíva v zmenšení (úbytku, strate, zničení) existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré by bolo treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné alebo účelné15.   
Úšlým ziskom sa obdobne rozumie majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch , ktorá však spočíva v tom, že v dôsledku škodnej udalosti nedošlo k rozmnoženiu (zväčšeniu majetkových hodnôt poškodeného, ktoré by bolo možné odôvodnene, t.j. doložiteľným spôsobom očakávať so zreteľom na obvyklý (pravidelný) chod veci16.
Obe formy majetkovej ujmy, ušlý zisk ako aj skutočná škoda, sú rovnocennými právnymi inštitútmi a preto existencia jednej z nich nie je podmienkou vzniku a uplatnenia druhej formy17.
V prípade majetkovej ujmy je možné si uplatniť nasledujúce nároky:
  • náhrada za stratu na zárobku
  • náhrada za stratu na dôchodku
  • náhrada za účelne vynaložené náklady spojené s liečením
  • náhrada za náklady na pohreb a výživu pozostalých v prípade smrti
  • náhrada za vecnú škodu
V porovnaní so škodou, ktorá vzniká na majetku občanov alebo právnických osôb, je škoda na zdraví špecifickým druhom škody. Logicky si túto škodu môže uplatňovať iba fyzická osoba (resp. pozostalí), pretože nie je možné spôsobiť škodu na zdraví, ktorou by bola postihnutá obchodná spoločnosť, mesto, obec, alebo iná právnická osoba. Ďalším rozdielom medzi škodou na majetku a škodou na zdraví je skutočnosť, že platný právny poriadok priznáva poškodeným na zdraví samostatný komplex oprávnení a spôsobov, akými si je možno vzniknutú škodu uplatniť18.  Nemusí isť výlučne len o fyzickú škodu, škoda môže byť aj psychického charakteru. Takáto škoda psychického charakteru môže byť spôsobená nesprávnym správaním zdravotníckeho personálu (nedodržaním povinnosti mlčanlivosti, bezdôvodná hospitalizácia, atď.) čo sa v konečnom dôsledku môže prejaviť v nepriaznivom priebehu liečenia, v strate dôvery pacienta, v znížení kvality života v dôsledku nesprávne určenej diagnózy19.
V prípade škody na zdraví je možné si uplatniť tak nároky vyplývajúce z majetkovej ujmy, ako aj nároky vyplývajúce z nemajetkovej ujmy.
Nemajetková ujma vzniká vtedy, ak dôjde k rušivému zásahu do osobnej sféry poškodeného. Keďže sa nepremieta do majetkovej sféry poškodeného nemožno ju vyčísliť v peňažnom vyjadrení. Preto spôsobenie nemajetkovej ujmy vylučuje jej nápravu prostredníctvom náhrady (odškodnenia). Ak právny poriadok spája so vznikom nemajetkovej ujmy jej náhradu, nejde o náhradu spôsobenej ujmy, ale o poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakcie) za spôsobenú nemajetkovú ujmu. Peňažná čiastka poskytnutá ako satisfakcia nenahrádza vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale ju iba určitým spôsobom primerane znižuje20.  
Náhrada nemajetkovej ujmy je možná len v dvoch  prípadoch, ktoré pripúšťa Občiansky zákonník:
  • náhrada za vytrpené bolesti
  • náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia

3. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus)
Nevyhnutnou podmienkou pre vznik občianskoprávnej zodpovednosti je aj existencia bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi konaním non lege artis a vzniknutou škodou21.  Príčinná súvislosť je zložená z viacerých typov:
  • prerušená príčinná súvislosť – ide o dve alebo viac udalostí,  pri ktorých každá by spôsobila rovnakú škodu (napr. smrť pacienta), ku škode však došlo iba jednou udalosťou
  • kumulatívna príčinná súvislosť – ide o viac škodných udalostí, ktoré však spolu vytvoria celkovú škodnú udalosť
  • alternatívna príčinná súvislosť – ide o viac škodných udalostí a škodcov, pri ktorých však nevieme určiť, koho konaním bola spôsobená škoda. Tento druh príčinnej súvislosti sa v medicíne takmer nevyskytuje22.
Príčinná súvislosť medzi zavineným protiprávnym konaním žalovaného a vznikom škody na zdraví musí byť bezpečne preukázaná; nestačí tu iba pravdepodobnosť; nemožno ju však vylučovať iba z toho dôvodu, že protiprávne konanie škodcu dovŕšilo už existujúci nepriaznivý zdravotný (duševný) stav poškodeného. Ak niektorú zo skutočností, ktoré prichádzajú v úvahu ako príčiny vzniku škody, bez ktorých by škodlivý následok nebol nastal, je treba posúdiť z toho hľadiska, či išlo o konanie alebo opomenutie protiprávne, potom dôkaznú povinnosť, pokiaľ ide o protiprávny úkon aj príčinnú súvislosť, má poškodený žalobca. Hľadisko časovej súvislosti medzi porušením právnych povinností škodcu a skutkovou udalosťou, z ktorej vznikla škoda, nie je samo o sebe rozhodujúce. Vecná súvislosť príčiny a následku je rozhodujúca, kým  časová súvislosť napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti23.
Neexistuje možnosť prisúdiť napr. čiastočnú náhradu škody v prípadoch, v ktorých príčinná súvislosť bola preukázaná iba ako príčinná súvislosť možná (pravdepodobná), avšak nie určitá.  V oblasti posudzovania právnej zodpovednosti zdravotníckych pracovníkov však zisťovanie (dokazovanie) príčinnej súvislosti medzi škodou na zdraví a konaním zdravotníckeho pracovníka nie je jednoduché.

4. Zavinenie
Zavinenie možno charakterizovať ako vnútorný (duševný) psychický vzťah zodpovedného subjektu k vlastnému protiprávnemu úkonu a k ujme ako k výsledku tohto protiprávneho úkonu25.
Zavinenie je založené na dvoch prvkoch a to na prvku vedomia a prvku vôle, pričom môže mať formu úmyslu alebo nedbanlivosti. Na základe toho možno zavinenie deliť na:

1. úmyselné zavinenie
  • priamy úmysel (dolus directus)
  • nepriamy úmysel (dolus eventualis)
2. nedbanlivostné zavinenie
  • vedomá nedbanlivosť (culpa luxuria)
  • nevedomá nedbanlivosť (culpa negligencia)
Je potrebné rozlišovať jednotlivé druhy zavinenia pretože práve od druhu zavinenia sa niekedy odvíja výška náhrady škody, prípadne dĺžka premlčacej lehoty.
V prípade posudzovania zavinenia v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti pôjde predovšetkým o zavinenia z nedbanlivosti, no skôr sa pri posudzovaní zavinenia zdravotného pracovníka posudzuje, či konal alebo nekonal lege artis26.


Objektívna a subjektívna zodpovednosť


Právna prax rozoznáva dva základné druhy občianskoprávnej zodpovednosti:
  • subjektívnu zodpovednosť
  • objektívnu zodpovednosť
Subjektívna  zodpovednosť  je  zodpovednosť pri  ktorej  na  vznik  zodpovednostného právneho vzťahu sa vyžaduje aj zavinenie. Subjektívnu zodpovednosť upravuje Občiansky zákonník v ustanoveniach § 420 (tzv. všeobecná zodpovednosť).
Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 spočíva v zavinení škodcu, pričom zavinenie škodcu sa podľa zákona predpokladá (prezumpcia zavinenia). Prezumpcia zavinenia znamená, že poškodený je povinný preukázať existenciu protiprávneho úkonu, vzniku ujmy a príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom a ujmou, avšak nie je povinný preukázať zavinenie na strane škodcu. Prezumpcia zavinenia sa však nedotýka všetkých foriem zavinenia, ale prezumuje sa iba nevedomá nedbanlivosť, pričom úmysel škodcu musí poškodený vždy dokázať27.   
Pri subjektívnej zodpovednosti sa zodpovedný subjekt môže za určitých okolností zbaviť svojej zodpovednosti a to tzv. vyvinením sa (exkulpáciou), t.j. preukázaním, že ujmu, ktorá vznikla, nezavinil.
Pokiaľ sa zavinenie nevyžaduje, ide o objektívnu zodpovednosť, to však neznamená, že v týchto prípadoch osobitnej zodpovednosti sa zavinenie škodcu nemôže vyskytnúť. Ak sa vyskytne, nemá síce význam z hľadiska vzniku zodpovednosti, môže však ovplyvniť následky zodpovednosti, najmä rozsah náhrady škody28.
Objektívna zodpovednosť upravuje Občiansky zákonník v ustanoveniach § 420 a, §421 a, §427 – 432. Objektívnej zodpovednosti sa zodpovedný subjekt zbaví tzv. liberáciou, t.j. preukázaním existencie zákonom ustanoveného liberačného dôvodu. V niektorých prípadoch zákon neustanovuje žiaden osobitný liberačný dôvod, preto sa zodpovedný subjekt nemôže za žiadnych okolností zbaviť svojej zodpovednosti – ide o tzv. absolútnu objektívnu zodpovednosť (napr. zodpovednosť za škodu spôsobenú povahou veci alebo prístroja použitého pri plnení záväzku)29.  
Špecifickou situáciou upravenou v ustanovení § 421 a Občianskeho zákonníka je zodpovednosť za škodu spôsobenú povahou prístroja, nástroja, lieku alebo inej veci použitej pri plnení povinností.  Ide o tzv. absolútnu objektívnu zodpovednosť, pri ktorej sa škodca nemôže zbaviť svojej zodpovednosti.
Za okolností, ktoré majú svoj pôvod v povahe prístroja alebo veci možno považovať nie len okolnosti vyplývajúce z nevhodnej, príp. nedostatočnej obsluhy alebo z nedostatočných znalostí o vlastnostiach použitej veci, ale aj okolnosti, ktoré vyplynú z chyby daného prístroja, pričom nie je rozhodujúce, či ide o chybu, ktorá sa vyskytuje iba ojedinele, opakovane alebo pravidelne30.  
Okolnosti, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci môžu spočívať aj v nedostatočnej sterilite alebo inej chýbajúcej vlastnosti , ktorú by pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti daná vec alebo prístroj mala mať. Ak sa predpokladá alebo ak je predpísaná určitá vlastnosť prístroja alebo inej veci a prístroj alebo vec danú vlastnosť nemajú a táto chýbajúca vlastnosť bola príčinou vzniku škody, zakladá to vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú povahou použitého prístroja alebo veci31.  
Zdravotnícke zariadenie zodpovedá za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe použitého prístroja, nástroja, lieku alebo inej veci použitej pri poskytnutí zdravotníckych služieb, a to aj keď ide o vedľajšie účinky, ktoré mali za následok vznik škody, o ktorých nebolo zdravotníckemu zariadeniu známe, že k nim dochádza.  Za takto vzniknutú škodu zodpovedá poškodenému ten, kto prístroj alebo vec použil, pričom môže ísť aj o vec úplne bezchybnú a použitú lege artis, ak ňou došlo k vedľajším účinkom.
Ustanovenie § 421 a Občianskeho zákonníka možno aplikovať len na zodpovednosť za škodu, ktorej príčinnou sú vlastnosti a povaha predmetu použitého pri plnení povinnosti. Toto ustanovenie neupravuje zodpovednosť za škodu vzniknutú nesprávnym lekársky zákrokom. Je preto vylúčené sa podľa tohto ustanovenia posudzovala zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia za škodu, ktorá nemala príčinu v povahe použitého prístroja alebo veci, ale v samom zdravotníckom zákroku, prípadne v spôsobe jeho výkonu. V takomto prípade  zodpovedá zdravotnícke zariadenie za škodu podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka32.

    
Záver

Ak sa občan domnieva, že sa mu neposkytla zdravotná starostlivosť správne alebo sa domnieva, že iné rozhodnutie ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti alebo služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti je nesprávne, má právo písomne požiadať poskytovateľa o nápravu.        Ak poskytovateľ žiadosti nevyhovie alebo bezodkladne neinformuje žiadateľa o spôsobe vybavenia žiadosti, osoba má právo požiadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o vykonanie dohľadu alebo sa môže obrátiť na orgán príslušný na výkon dozoru (MZ SR, VÚC, komory), a v neposlednom rade pripadá do úvahy aj možnosť podania podnetu orgánom činným v trestnom konaní.
S vzrastajúcim právnym vedomím možno očakávať aj vzrastajúci počet takýchto sťažnosti pacientov na poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, s pokusmi dosiahnuť finančné odškodnenie.


Autor: Ľubomír Lukič
autor je študentom 3. ročníka Právnickej fakulty UPJŠ, Košice

Forma citácie: Lukič, Ľ.: Zodpovednosť za škodu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti - základné pojmy, publikované na internetovom portály www.pravo-medicina.sk, 09/09

Foto: zdroj internet, http://www.wiscities.org/health_costs.jpg








Poznámky pod čiarou:
  1. TÓTH, K. a kol.: Právo a zdravotníctvo. Bratislava: Herba 2008, s. 169.
  2. KOVÁČ, P. a kol.: Súdne lekárstvo pre právnikov. Bratislava: IURA Edition 2005, s. 296.
  3. BARANCOVÁ, H. a kol.: Medicínske právo. Bratislava: VEDA 2008, s. 290.
  4. KOVÁČ, P.: Zodpovednosť lekára pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. In: VIA PRACTICA, roč. 2005, č. 5, s. 272.
  5. TÓTH, K. a kol.: Právo a zdravotníctvo. Bratislava: Herba 2008, s. 212.
  6. BARANCOVÁ, H. a kol.: Medicínske právo. Bratislava: VEDA 2008, s. 293.
  7. Porov. BARANCOVÁ, H. a kol.: Medicínske právo. Bratislava: VEDA 2008, s. 293.
  8. Porov. BARANCOVÁ, H. a kol.: Medicínske právo. Bratislava: VEDA 2008, s. 294.
  9. Porov. BARANCOVÁ, H. a kol.: Medicínske právo. Bratislava: VEDA 2008, s. 294.
  10. Porov. VOJČÍK, P.: Občianske právo hmotné II. Košice: UPJŠ v Košiciach 2006, s. 207 - 208.
  11. Príloha č. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti
  12. Porov. VLČEK, R., HRUBEŠOVÁ, Z.: Zdravotnícke právo. Bratislava: EPOS 2007, s. 208 - 209
  13. Porov. BARANCOVÁ, H. a kol.: Medicínske právo. Bratislava: VEDA 2008, s. 297.
  14. BARANCOVÁ, H. a kol.: Medicínske právo. Bratislava: VEDA 2008, s. 298.
  15. R 55/1971, Rc 89/2004
  16. R 55/1971, Rc 89/2004
  17. Porov. BARANCOVÁ, H. a kol.: Medicínske právo. Bratislava: VEDA 2008, s. 299.
  18. TÓTH, K. a kol.: Právo a zdravotníctvo. Bratislava: Herba 2008, s. 214.
  19. Porov. VLČEK, R. -  HRUBEŠOVÁ, Z.: Zdravotnícke právo. Bratislava: EPOS 2007, s. 210.
  20. Porov. BARANCOVÁ, H. a kol.: Medicínske právo. Bratislava: VEDA 2008, s. 299.
  21. VLČEK, R. -  HRUBEŠOVÁ, Z.: Zdravotnícke právo. Bratislava: EPOS 2007, s. 210.
  22. Porov. TÓTH, K. a kol.: Právo a zdravotníctvo. Bratislava: Herba 2008, s. 215.
  23. R 21/1992
  24. BARANCOVÁ, H. a kol.: Medicínske právo. Bratislava: VEDA 2008, s. 303.
  25. BARANCOVÁ, H. a kol.: Medicínske právo. Bratislava: VEDA 2008, s. 304.
  26. VLČEK, R., HRUBEŠOVÁ, Z.: Zdravotnícke právo. Bratislava: EPOS 2007, s. 210.
  27. Porov. BARANCOVÁ, H. a kol.: Medicínske právo. Bratislava: VEDA 2008, s. 305.
  28. VOJČÍK, P. a kol.: Občiansky zákonník. Bratislava: IURA EDITION 2008, s. 474.
  29. Porov. BARANCOVÁ, H. a kol.: Medicínske právo. Bratislava: VEDA 2008, s. 296.
  30. Porov. BARANCOVÁ, H. a kol.: Medicínske právo. Bratislava: VEDA 2008, s. 315.
  31. R 2/1987
  32. Rc 9/1977
  33. Porov. VLČEK, R., HRUBEŠOVÁ, Z.: Zdravotnícke právo. Bratislava: EPOS 2007, s. 211.

Použitá literatúra:
  1. BARANCOVÁ, H. a kol.: Medicínske právo. Bratislava: VEDA 2008
  2. VLČEK, R., HRUBEŠOVÁ, Z.: Zdravotnícke právo. Bratislava: EPOS 2007
  3. TÓTH, K. a kol.: Právo a zdravotníctvo. Bratislava: Herba 2008
  4. KOVÁČ, P. a kol.: Súdne lekárstvo pre právnikov. Bratislava: IURA Edition 2005
  5. KOVÁČ, P.: Zodpovednosť lekára pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. In: VIA PRACTICA, roč. 2005, č. 5
  6. VOJČÍK, P. a kol.: Občiansky zákonník. Bratislava: IURA EDITION 2008
  7. Zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov
  8. Zákon č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
  9. pracovníkov, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
  10. Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
  11. Dohovor  o ľudských  právach a biomedicíne (oznámenie č.40/2000 Z.z.)
  12. Etický kódex zdravotníckeho pracovníka




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 9+6 =


-- žiadne príspevky --