Etické základy rozhodovania pri vážne chorých novorodencoch | Medicínske právo
              

Články


Etické základy rozhodovania pri vážne chorých novorodencoch


 | 22.3.2011 | komentárov: 0

Život prináša situácie, v ktorých musia rodičia rozhodovať o liečbe týkajúcej sa ich dieťaťa. Tieto rozhodnutia môžu byť veľmi ťažké, obzvlášť ak sa jedná o prípady vážnych ochorení, pri ktorých je liečba spojená s vážnymi rizikami. Nedá sa vylúčiť, že predstava rodičov o tom čo je pre ich dieťa najlepšie je v priamom rozpore s presvedčením ošetrujúceho lekára. Tento konflikt generuje potrebu prijatia takého rozhodnutia, ktoré na jednej strane zohľadní oprávnenie rodiča rozhodovať o svojom dieťati (napr. aj v nadväznosti na náboženské presvedčenie), ale ktoré bude predovšetkým sledovať „objektívne“ dobro maloletého pacienta. V nasledujúcom texte vám ponúkame výňatok zo správy Prezidentskej komisie pre štúdium etických problémov v medicíne (USA, 1983) týkajúcej sa prijímania rozhodnutí pri život udržujúcej liečbe v prípade novorodencov.

Obrazok Novorodenci  nie sú schopní robiť rozhodnutia sami za seba a budú vždy potrebovať svojho zástupcu, ktorý rozhodne za nich. Takmer v každom prípade sú to práve rodičia, ktorí spolupracujú s odborníkmi a lekármi pri rozhodovaní o zdravotnej starostlivosti  maloletého. Preferencie rodičov  ohľadom liečby odzrkadľuje rozsah možností ponúkaných odborníkmi. Rodičia sú zvyčajne zainteresovaní a chcú byť  oboznámení s kultúrnymi hodnotami, v ktorých bude ich dieťa vychovávané. Očakávajú sa od nich rozhodnutia v čo najlepšom záujme novorodenca. Zdravotnícke strediská, samotní zdravotníci, ale aj spoločnosť všeobecne nesie zodpovednosť za zabezpečenie adekvátnych rozhodovacích postupov pri maloletých.

Rodičovská autonómia a protichodné stanovisko. Rodina sa považuje za základnú jednotku  spoločnosti. Nielenže poskytuje prostredie na výchovu detí, ale aj vzájomná závislosť členov rodiny je dôležitou podporou  rovnako pre dospelých. Američania sa tradične snažia nezasahovať do fungovania rodiny, pretože by to mohlo zasiahnuť a zničiť určité rodinné hodnoty, ktoré potrebujú súkromie a diskrétnosť na zachovanie vlastného významu. Rodičia a detskí lekári napríklad môžu, ale nemusia, rozhodnúť o odstránení  znetvoreného materského znamienka, či akceptovať alebo odoprieť hospitalizáciu pre rozličné choroby.  Verejný poriadok  by mal odolať štátnemu prenikaniu do rodinného rozhodovacieho práva. Verejný zásah je však opodstatnený ak sú v stávke závažné otázky a  pravdepodobne sa dosiahnu lepšie výsledky.

Ak rozhodovanie rodičov neberie ohľad na najlepší záujem dieťaťa, črtá sa priestor pre zásah verejnosti. Tento problém sa vynára hlavne v prípadoch, kedy sa hodnoty rodičov odlišujú od všeobecných hodnôt spoločnosti. Rodičia síce môžu vštepovať  vlastným deťom náboženskú vieru, ktorá vylučuje akceptáciu transfúznej krvi, ale ak ide o záchranu života a transfúzia je nevyhnutná na úspech pri operácii alebo by bez nej dieťa utrpelo ireverzibilnú ujmu, výsostné rodičovské právo rozhodnúť musí ustúpiť a podriadiť sa záujmu dieťaťa, jeho právu  na život alebo  právu na primeraný zdravý život. Najvyšší súd poznamenal, že rodičia nie sú spôsobilí robiť mučeníkov zo svojich detí.
Nárast intenzívnej starostlivosti u novorodencov nastolil problém rodičovského rozhodovania hlavne pri neobvyklých domnienkach a predstavách. Narodenie vážne chorého dieťaťa namiesto normálneho zdravého, ktoré si rodičia predstavovali a vysnívali, môže nimi veľmi emocionálne zatriasť. Za predpokladu, že nemajú predošlú skúsenosť s takouto situáciou sú pravdepodobne málo informovaní o dlhodobej vyhliadke pre dieťa, naliehavých finančných požiadavkách a  vplyvoch na súrodencov a rodinu ako celku. Okrem toho, stav dieťaťa môže vyžadovať  urgentný zákrok, zatiaľ čo sa matka uzdravuje po pôrode.
S vhodnou pomocou, väčšina rodičov môže prekonať tieto ťažkosti a rozhodnúť sa v prospech dieťaťa patričným spôsobom. Rodičom musia byť poskytnuté príslušné informácie zahŕňajúce čo najpresnejší odhad a posúdenie prognóz. Poskytnuté medicínske informácie by mali byť aktuálne. Možnosť rozhovoru s rodičmi, ktorí už čelili takémuto rozhodnutiu, konzultácia s medicínskym špecialistom alebo náboženským poradcom by mohla pomôcť ich postoju k situácii. Ak je to možné, život dieťaťa by sa mal udržovať tak dlho, aby nedošlo k  prehnanému zhonu v rozhodovaní.

Ak rodičia naďalej trvajú na priebehu postupov, ktoré reprezentujú  skutočné nebezpečenstvo vážne ohrozujúce najlepší záujem dieťaťa, malo by dôjsť k okamžitému  inštitucionálnemu zásahu.  Ak sa nedosiahlo rozhodnutie v záujme dieťaťa, poskytovateľ zdravotnej starostlivosti by mal požiadať  súd, aby vymenoval namiesto rodičov zástupcu na základe rozhodovacej neschopnosti rodičov a ich ľahostajnosti  voči zdraviu dieťaťa .
Okrem informácií, rodičia rovnako potrebujú empatiu a porozumenie. Zdravotnícky personál čelí náročnej úlohe viesť otvorenú diskusiu s rodičmi, ktorí sú často neistí vo svojich pocitoch a schopnostiach vyrovnať sa s takouto tragédiou, necítia sa dobre v nemocničnom prostredí a sú zaťažení inými praktickými prekážkami v podieľaní sa na starostlivosti o vlastné dieťa. Tieto emocionálne ťažkosti by nemali viesť k unáhleným názorom, že rodič sa nezaujíma o blaho svojho dieťaťa alebo je neschopný dobre rozhodovať. Je potrebné vynaložiť značné úsilie na  pochopenie rodičovských hodnôt a zlepšenie ich schopnosti rozhodnúť o priebehu postupu. V prípade neprítomnosti rodičov, môže rozhodovať vhodný zástupca z rodiny, napríklad stará mama dieťaťa pri dospievajúcej matke. Maloletý bez rodinného zástupcu musí mať vždy vymenovaného opatrovníka.

Najlepší záujem dieťaťa. Ľudia súhlasia vo väčšine situácií s tým, že navrhovaný priebeh terapie je v najlepšom záujme pacienta. Niekedy však správny záver o „najlepšom záujme“ dieťaťa je náročné určiť. Komisia verí, že rozhodovacia činnosť sa zlepší ak sa bude v konkrétnom prípade rozlišovať medzi troma situáciami. 1. Liečba, ktorá by jednoznačne mohla pomôcť dieťaťu je dostupná 2. Akákoľvek liečba je považovaná za zbytočnú  3. Pravdepodobný prospech pre dieťa z rôznych alternatív je dosť neurčitý. Tieto tri situácie musia byť hodnotené samostatne, keďže vyžadujú vzájomne sa líšiace odpovede.

Nepochybne priaznivá  liečba. Prieskum Komisie uvádza, že liečba je zriedka odopretá, ak existuje lekárska zhoda o čistom prospechu pre dieťa. Rodičia chcú vo väčšine prípadov prirodzene zabezpečiť nevyhnutnú lekársku starostlivosť a tí, ktorí zo začiatku váhajú o poskytnutí liečby zvyčajne pripustia a uznajú vhodnosť liečby po predchádzajúcom rozhovore s lekárom, zdravotníckym personálom a inými. Rodičia by mali mať možnosť výberu medzi alternatívnymi možnosťami liečby s podobnými priaznivými výsledkami a možnosť výberu medzi rôznymi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Na druhej strane by nemali  mať právo odoprieť liečbu, ktorá s veľkou pravdepodobnosťou prinesie prospech vážne chorému novorodencovi a môže mu dokonca zachrániť život.

Podniknuté kroky na záchranu života vážne chorých novorodencov zanechajú tých čo prežili s trvalým postihnutím, či už so základným poškodením (ako napríklad operácia srdca nemajúca vplyv na postihnutie dieťaťa s Downovým syndrómom) alebo ako dôsledok liečby samej (zavedenie umelého okysličovania pre nedonosené dieťa vedie k slepote alebo zjazveniu priedušnice). Jednou z najznepokojujúcejších a pretrvávajúcich otázok v tejto oblasti je, či pravdepodobnosť takéhoto postihnutia by sa mala vziať do úvahy pri rozhodovaní o poskytnutí samotnej liečby vážne chorému novorodencovi. Komisia  považuje reštriktívny model za vhodný: Trvalé poškodenie ospravedlňuje rozhodnutie neposkytnúť liečbu na udržanie života iba v prípade, ak by pokračovanie života nebolo jasným úžitkom pre dieťa. Hoci ide hlavne o názorovú subjektivitu, koncept „prospechu“ vylučuje výstredný názor, ktorý môže byť použitý ak by osoba rozhodovala o svojej vlastnej liečbe.  Zástupca je  rovnako ako v iných rozhodnutiach zaviazaný ohodnotiť úžitky a ťarchu z pohľadu dieťaťa. Komisia stanovuje, že postihnutie Downovho syndrómu  neospravedlňuje  rozhodnutie neposkytnúť medicínsky osvedčenú liečbu , ako napríklad chirurgickú nápravu blokovaného črevného traktu.
Ide o veľmi prísny štandard, ktorý vylučuje myšlienku negatívneho dopadu na iné osoby zahŕňajúc rodičov, súrodencov a spoločnosť. Hoci  zotrvať pri takejto norme môže byť v niektorých prípadoch náročné, bolo by  skrátka veľmi jednoduché znehodnotiť životy hendikepovaných detí. Komisia pokladá za nevyhnutné pôsobiť proti tejto myšlienke a zaobchádzať s postihnutými deťmi rovnako ako s ich zdravými rovesníkmi alebo staršími deťmi s rovnakým postihnutím.

Jasne bezvýsledná liečba. Ak neexistuje liečba, ktorá by mala prospech pre dieťa, (napríklad pri nedostatočne vyvinutom mozgu, vážnych srdcových deformáciách) rozhodnutie zástupcov a poskytovateľov starostlivosti nepokúsiť sa o predvídateľne bezvýsledný postup sa považuje za eticky a zákonne ospravedlniteľné. Liečby, ktoré nepomáhajú deťom sú niekedy bolestivé ako pre nich tak rovnako aj pre ich rodičov a neponúkajú odôvodnenú  pravdepodobnosť na záchranu života na dlhšiu dobu. Moment smrti pri týchto deťoch môže byť oneskorený o krátky čas - možno po dobu niekoľkých týždňov - silnými liečbami. Samozrejme, samotné predĺženie života môže byť pre rodičov postačujúce pri rozhodovaní o poskytnutí starostlivosti, ktorá je podľa lekárov zbytočná. Pokiaľ táto voľba nezapríčiňuje závažné utrpenie pre dieťa, lekári by ju mali akceptovať. Ale ak individuálni poskytovatelia zdravotnej starostlivosti osobne pokladajú za neprístojné angažovať sa v bezvýslednej liečbe, môžu sa vzdať prípadu na vlastnú žiadosť .
Rovnako ako pri starších pacientoch, keď sa vyliečenie alebo záchrana života už nedá dosiahnuť, povinnosť rešpektovať umierajúcu osobu musí zostať zachovaná. Deti s predurčenými krátkymi životmi sú vďačné za akúkoľvek úľavu od bolesti a zlepšenie života, vrátane úľavy od vyživovania, liekov od bolesti a sedatív.

Nejednoznačné prípady. Napriek skutočnosti, že pre najvážnejšie choré deti tu vždy bude existovať  buď prospešná alternatíva alebo neužitočná vôbec, vynára sa nám množstvo otázok  spojených s potenciálnym úspechom napríklad v prípadoch ak ide o dieťa s nepríjemnou a bolestivou chorobou, ktoré môže žiť pomocou konkrétnej liečby približne len rok, alebo o novorodenca závislého na dýchacom prístroji, ktorého dlhodobé prognózy sú menej  priaznivé každým dňom.
Problémy pri týchto prípadoch vzrastajú z faktickej pochybnosti. Pre väčšinu detí narodených predčasne či s vážnymi vrodenými poruchami, intenzívna starostlivosť, bez ktorej by jednoducho neprežili je ich jedinou istotou. Samozrejme sa dopredu nevie, ako na ňu budú reagovať. Neonatológia (veda zaoberajúca sa novorodencami) je príliš nová oblasť aby umožnila spresniť prognózy kedy novorodenci prežijú a aké potenciálne komplikácie môžu nastať v budúcnosti.

Čím dlhšie novorodenci prežijú, prognózy búdu spoľahlivejšie a jasnejšie pre rodičov a lekárov a môže sa určiť, či  budúce liečby sú užitočné alebo bezvýznamné. Avšak vyhliadka kvality dlhodobého prežitia často zostáva nejasná dni, týždne alebo až mesiace, počas ktorých môže mať zdravie dieťaťa neočakávané a kolísavé priebehy. Jedným zo spôsobov ako čeliť problémom spojených s hodnotením každého prípadu je osvojiť si objektívne kritéria na rozlíšenie novorodencov, ktorí dostanú potrebnú starostlivosť na záchranu života a ktorí novorodenci nie. Tieto kritéria sa budú považovať za oprávnené ak budú existovať dôkazy, že ich osvojenie povedie väčšinou k správnym rozhodnutiam.
Striktné kritéria navrhnuté v 70-tych rokoch britským lekárom týkajúce sa rozhodnutí o liečbe novorodencov s tzv. „otvoreným chrbtom“ (spina bifida) určovali, ktorí novorodenci by mali dostať liečbu v závislosti na lokalizácii poškodenia (ktoré ovplyvňuje stupeň paralyzácie), prítomnosti hydrocefalu (vody v mozgu, ktorá ovplyvňuje stupeň retardácie) a pravdepodobnosti infekcie. Niektorí kritici tohto návrhu argumentovali, že dlhodobé účinky spina bifida nemôžu byť predpovedané s dostatočnou presnosťou pri narodení. Iní kritici konštatovali, že tento samotný prístup k nejasným prípadom preukazuje  „chybný omyl“. Uvádzajú, že budúci život dieťaťa a aj samotné rozhodnutia na ňom založené zahŕňajú od tejto chvíle hodnotové stanoviská, ktoré sú ignorované lekármi zameranými výlučne na lekárske prognózy.
Rozhodnutie (liečiť alebo nie) musí rovnako obsahovať ohodnotenie rozličných poškodení. Medzi rodičmi a lekármi existujú veľké odchýlky pri základných hodnotiacich elementoch. Je potrebné zodpovedať na otázku, či tieto odchýlky v hodnotení patria medzi podstatné faktory v rozhodovacom procese. Lorber používa vyjadrenie „kontraindikácia aktívnej terapie“ na vyjadrenie hodnotovej voľby.

Komisia súhlasí, že takéto kritérium nevyhnutne zahŕňa hodnotové uvažovanie. Predpokladané objektívne kritéria ako hranica hmotnosti pri narodení alebo kontrolný zoznam pre určenie vážnosti spina bifida nepreukázala zlepšenie kvality rozhodovacieho procesu v nejednoznačných prípadoch. Namiesto toho, ich využitie príliš ľahko prenáša váhu zodpovednosti z tých, ktorí by mali čeliť hodnotovým otázkam – čiže rodičia a poskytovatelia zdravotnej starostlivosti.
Okrem toho, žiadna skupina poctivo aplikovaných noriem nezanechá problémy alebo nejasné otázky. Ak záujmy dieťaťa sú nejednoznačné, rozhodnutie založené na týchto záujmov bude vyžadovať rozvážny a bystrý úsudok. Postup, ktorý Komisia posúva dopredu je podporovať rozlišovanie medzi deťmi, ktorých záujmy sú nejasné a pre ktorých rozhodnutia zástupcov (pre liečbu alebo proti liečbe) sa musia uznať  a tie deti, ktoré budú jasne ťažiť z určitého priebehu postupov vybraných rodičmi a poskytovateľmi alebo autorizovanou osobou konajúcou v prospech štátu ako parens patriae.

Verejné ohodnotenie a Odporúčania. Niekoľko systematických štúdií o rozhodovacom procese pri vážne chorých novorodencoch podporuje tvrdenia medicínskych odborníkov. Ako sme už skôr poukázali, objavujú sa dva druhy problémov: 1. Rodičia dostanú od ich lekárov staré a neúplné informácie, čo limituje ich právomoc konať ako zástupca pri rozhodovaní  2. Pri určitých počtoch prípadov, sa urobia neprimerané rozhodnutia bez dôkladného starostlivého prehodnotenia.

Zdokonaľovanie prvotných rozhodnutí. Komisia verí, že profesionálne organizácie a inštitúty zdravotnej starostlivosti by mali pomôcť zaručiť dostupnosť informácií a ich využitie pri rozhodovaní o liečbe na udržanie života. Ide hlavne o prípady novorodencov vďaka rýchlo sa rozvíjajúcim medicínskym schopnostiam a úsiliu maximalizovať potenciál postihnutých. Lekári a inštitúcie by mali v takýchto prípadoch požadovať konzultácie so špecialistami.
Inštitúcie by mali poskytovať príslušné prostriedky na zlepšenie komunikácie a vyriešiť bezvýchodiskovú situáciu tam, kde vznikajú problémy v komunikácii medzi rodičmi, sestričkami alebo lekármi. Hlavnou prioritou poskytovateľov by mal byť rozvoj osobných a skupinových zručností v komunikácii a zlepšenie schopností zástupcov robiť rozhodnutia v najlepšom záujme dieťaťa.

Zabezpečiť vhodný posudok. Hoci osobná mravnosť a súcit, vysoké štandardy profesionálnej etiky a súčasná právna úprava zabezpečuje, že obrovské množstvo rozhodnutí o vážne chorých maloletých sú urobené správne a naopak nesprávne rozhodnutia sú opravené, občas sa podnikne akcia bez súhlasu zástupcov dieťaťa alebo dôjde k  chybnému rozhodnutiu urobeného obidvomi, lekárom aj zástupcom. Súdne konanie poskytuje prostriedky na prejednanie takýchto situácií, hoci Komisia nepožaduje túto metódu za najlepšiu a primeranú.

Podniknuté kroky bez súhlasu zástupcu nie sú automaticky odškodňované súdom, keďže rodičia vylúčení z rozhodovania nie sú v pozícii hodnotenia alebo dokonca zistenia čo sa deje v rámci starostlivosti o ich dieťa. Okrem toho, súdne konania sú pomalé a nákladné. Inštitúcie  znepokojujúce sa chybnými rozhodnutiami zo strany lekárov a zástupcov zasahujú len prostredníctvom sťažností príslušných osôb o zneužití dieťaťa alebo o spáchaní trestuhodnej vraždy. Toto závažné obvinenie zvyčajne vyžaduje, aby sťažovateľ  poskytol hodnoverné dôkazy na oprávnený súdny proces. Vďaka  nepriateľskej atmosfére vytvorenej týmto prístupom, dieťa pravdepodobne nedostane najvhodnejšiu starostlivosť. Rovnaký problém sa vynára so smernicami vydanými Úradom zdravia a ľudských služieb v prípade InfantDoe, ktoré chránia postihnuté deti pred „diskriminačným odopretím jedla a inej medicínskej starostlivosti.“ Namiesto ďalších nejasností by mala vláda nabádať nemocnice k zlepšovaniu ich postupov pri dohliadaní nad rozhodnutiami o živote a smrti hlavne pri vážne chorých novorodencoch. Použitie finančných sankcií proti inštitúciám, ako trest za „nesprávne“ rozhodnutia v konkrétnych prípadoch je zaiste neefektívne a vedie k  neprimerane detailným smerniciam, ktoré by zbytočne zatiahli vládnych úradníkov do rozhodovacieho procesu.

Komisia potvrdzuje, že nemocnice ktoré sa starajú o vážne chorých novorodencov by mali mať zreteľné politiky rozhodovacích postupov v prípadoch zahŕňajúcich liečbu na udržanie života.  Tieto zásady by sa mali uplatňovať vždy keď rodič alebo ošetrujúci lekár rozhodne o vykonaní liečby na udržanie života. Rovnako sa použijú aj na opačnú situáciu, keď rodič alebo lekár nesúhlasia s určitým medicínskym postupom. Dostupné by mali byť rôzne typy hodnotenia a posudzovania spojených s flexibilitou pre široké množstvo prípadov, ktoré sa môžu objaviť. Niektoré prípady môžu vyžadovať len lekársku konzultáciu na potvrdenie diagnózy pri smrteľných situáciách. V iných prípadoch, ak úžitok terapie je menej jasný, „etické komisie“ alebo iné podobné telesá môžu byť predurčené na posúdenie rozhodovacieho procesu. Tento postoj zabezpečí, aby osoby alebo skupiny, úlohou ktorých je napomáhať dobrému rozhodovaciemu procesu, mohli hodnotiť i tie najťažšie prípady.

Posudok by mal plniť niekoľko funkčných úloh. 1. Musí sa ohodnotiť či boli použité najlepšie dostupné informácie. 2. Posudok potvrdí správnosť rozhodnutia poskytovateľov a rodičov alebo potvrdí, že rozsah voľného uváženia rodičov je vhodný. 3. Môže vyriešiť rozpory medzi zainteresovanými cestou zlepšenia komunikácie a vzájomného pochopenia sa.  Nakoniec sa môžu predložiť prípady verejným inštitúciám (probačným súdom, inštitúciám na ochranu detí, žalujúcemu prokurátorovi) ak je to vhodné. Hodnotiaci mechanizmus má veľký potenciál na garantovanie riešiteľnosti problému spolu so zainteresovanými osobami a objektívnymi reprezentantmi verejnosti.
Život dieťaťa by sa mal udržiavať dostatočne dlho na zozbieranie tých najlepších informácií. Ak sa rodičia alebo lekár cítia oprávnený prichádza do úvahy aj retrospektívny posudok. Na rozdiel od súdneho prejednávania za účelom preskúmania každého prípadu ohľadom liečby použitej na vážne chorých novorodencoch, posudky nevytvárajú neprimerané sociálne a finančné náklady. Vo svetle nedostatku súhrnných informácií o rozhodovacej praxi a skutočnosť, že samotné odporúčanie Komisie  je nevyskúšané, Komisia nabáda a podporuje inštitúcie, sociálnych výskumníkov a rozpočtové organizácie, aby ohodnotili efektívnosť takýchto regulovaných posudkov za účelom zlepšenia ich výkonnosti a efektívnosti.

Dlhodobé dôsledky. Hodnota, ktorú spoločnosť prikladá podporovaniu zdravia a blaha dieťaťa sa rozvetvuje až za jednotky intenzívnej novorodeneckej starostlivosti. Ak sa urobilo rozhodnutie poskytnúť ťažko chorému novorodencovi liečbu udržiavajúcu život, vzniká povinnosť poskytnúť následnú starostlivosť, ktorá vytvára možný rozsah výberu. Hlavná konferencia ohľadom vážne chorých novorodencov uzatvorila:
„Zástancovia intenzívnej starostlivosti sa musia stať zástancami rozvoja pokračujúcej starostlivosti a  dostupných programov financovaných na podporu rodín, ktorých deti vyžadujú špeciálnu pozornosť doma alebo v nemocniciach. Veda o novorodencoch sa nemôže vyvíjať v izolácii od pokračujúcej špeciálnej starostlivosti, ktorá je potrebná pre deti, ktoré prežili vážne novorodenecké poškodenia a poruchy.“

Pestúnska starostlivosť a adopcia by mali byť k dispozícii pre rodičov nespôsobilých vychovávať svoje postihnuté dieťa. Rovnako by mala byť dostupná pomoc reagujúca na emocionálne a finančné požiadavky postihnutých osôb a ich rodín. Priekopník v liečbe detí a maloletých nedávno poznamenal, že takáto podpora je základným sprievodným javom záväzku pokúsiť sa o udržanie života.
„Snažím sa uistiť, že rehabilitácia jedincov so spina bifina napreduje, pretože tomu naozaj verím. Ak som zachránil tisícku detí, ktoré budú sedieť na invalidnom vozíku v sanatóriách s normálnou inteligenciou... ak som urobil toto, vytvoril som nočnú moru.“
Súkromné organizácie enormne prispievajú postihnutým. Dôležitú úlohu zohrávajú aj  verejné fondy, ktoré sú  naozaj potrebné, aby tieto deti, raz zachránené, nezostali ponorené v mori ľahostajnosti a necitlivosti. Verejná podpora dobrovoľníckych organizácií a vládnych programom je taktiež nevyhnutná.


Výňatok zo správy Prezidentskej komisie pre štúdium etických problémov v medicíne týkajúcej sa prijímania rozhodnutí pri život udržujúcej liečbe (časť 6. kapitoly).
Zdrojový text: President's Commission for the Study of Ethical Problems in Medicine and Biomedical and Behavioral Research. Deciding to Forego Life-Sustaining Treatment: A Report on the Ethical, Medical, and Legal Issues in Treatment Decisions. March 1983, Washington, pp. 214 – 229.

Preklad: Žofia Šuleková


Foto: http://3.bp.blogspot.com



 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 4+9 =


-- žiadne príspevky --