EUTANÁZIA: Kvalita vs. Nedotknuteľnosť života | Medicínske právo
              

Články


EUTANÁZIA: Kvalita vs. Nedotknuteľnosť života


 | 4.2.2011 | komentárov: 0

Eutanázia, po grécky „ľahká smrť“. V dnešnej dobe často spájaná s výrazom „usmrtenie zo súcitu“. Na rozdiel od umelého prerušenia tehotenstva sa stala stredobodom pozornosti až v nedávnej dobe. Technický pokrok v medicíne a v spôsoboch umelého udržiavania života, nový medicínsky tlak na kvalitu života spojený s narastajúcim dôrazom na autonómiu a práva pacienta vyniesli problém eutanázie do popredia...

Obrazok
„Ak je prevládajúcou tendenciou ceniť si život iba v rozsahu prinášajúcom radosť a blahobyt, utrpenie sa zdá byť neznesiteľnou prekážkou, niečím, z čoho musí byť každý a za každú cenu oslobodený.“

Ján Pavol II

Úvod : Eutanázia a moderná medicína

Eutanázia, po grécky „ľahká smrť“. V dnešnej dobe často spájaná s výrazom „usmrtenie zo súcitu“. Na rozdiel od umelého prerušenia  tehotenstva sa stala stredobodom pozornosti až v nedávnej dobe. Technický pokrok v medicíne a v spôsoboch umelého udržiavania  života, nový medicínsky tlak  na kvalitu života spojený s narastajúcim dôrazom na autonómiu a práva pacienta vyniesli problém eutanázie do popredia. S novým vnímaním osobných práv, eutanázia na základe žiadosti pacienta či lekárom asistovaná samovražda s úmyslom nepredĺžiť  proces umierania príliš agresívnym liečením a technickými prístrojmi sa môže zdať  správna. Bežne dávame utratiť psa ak je veľmi chorý alebo trpí. Robíme tak, pretože si myslíme, že by bolo kruté tak neurobiť . Ako potom môžeme tvrdiť , že je nesprávne pomôcť smrteľne chorému človeku zomrieť? Skutočnosť, že môžeme predĺžiť život v situáciách, kedy by v minulosti pacient zomrel, vynára množstvo otázok:  Kedy by sme mali prestať s predlžovaním života? Kedy, ak vôbec, by sme ho mali skrátiť? Je to v poriadku zastaviť snahu na udržanie života, nebolo by najmilosrdnejšie ho skrátiť? Pri  týchto otázkach je dôležité sa zamyslieť aký je skutočný rozdiel medzi ukončením  a skrátením života. Aj týmito otázkami sa budeme zaoberať v nasledujúcom príspevku.

Definícia a Právo

Eutanázia sa môže vykonávať prostredníctvom pozitívneho zásahu, vtedy hovoríme o aktívnej eutanázii (napr. podanie smrteľnej injekcie). Na druhej strane omisívna alebo tzv. pasívna eutanázia sa môže uskutočniť cestou zamedzenia alebo zníženia dostupného liečenia s úmyslom urýchliť proces smrti (napr. obmedzenie umelého prínosu stravy a tekutín). Keďže eutanázia je realizovateľná aktívnym i omisívnym spôsobom, ako opisuje anglický doktor bioetiky John Wyatt, môžeme ju definovať s odvolaním sa na úmysel skrátiť život takto: „Eutanázia je úmyselné zabitie, činom alebo omisívnym konaním, osoby, ktorej život sa nepovažuje za hodný žitia“. Táto definícia je prakticky identická s definíciou Jána Pavla II v jeho encyklike Evanjelium života (Evangelium Vitae, 1995) kde je eutanázia definovaná ako „čin alebo opomenutie, ktoré samé o sebe zapríčiňuje smrť s úmyslom a  za účelom odstránenia utrpenia“. Obidve definície sa zakladajú na úmysle osoby zapríčiniť smrť, čo predstavuje i ťažisko pri posudzovaní, ktoré rozhodnutia zo strany doktorov vedú k eutanázii a ktoré nie. Ľudia podporujúci legalizáciu eutanázie upriamujú svoju pozornosť na vôľu pacienta. Hovoria o tzv. dobrovoľnej eutanázii, ktorá je úmyselne vykonávaná na základe slobodnej a informovanej žiadosti pacienta. V Holandsku, krajine, ktorá ako prvá povolila legalizáciu eutanázie a kde sa vykonáva bez hrozby prípadného stíhania, je eutanázia definovaná ako aktívne a úmyselné zabitie pacienta lekárom na základe jeho vlastnej žiadosti. Ak pacient nepožiada o pomoc, zabitie ako také sa eutanáziou nenazýva. Situácia je pomerne podobná v Belgicku,  kde je takisto legalizovaná (aktívna dobrovoľná) eutanázia. Samozrejme, nie každá eutanázia je podniknutá s požiadavkou pacienta. Pokúsime sa zadefinovať dve rozdielne situácie. Hovoríme o násilnej (stretávame sa aj s pojmami nútená, nedobrovoľná) eutanázii ak pacient je usmrtený proti svojej výslovnej vôli alebo bez snahy ju zistiť. Pojem nie-dobrovoľná  eutanázia použijeme, ak pacient  nie je schopný  výslovne vyjadriť svoju vôľu, no napriek tomu  je usmrtený na základe domnienky, že by chcel zomrieť a úkon predstavuje jeho najlepší záujem. Násilná eutanázia sa všeobecne považuje za prekročenie prahu morálnosti. Podobné zabíjanie  praktikovali nacistickí lekári na postihnutých osobách. Hoci  eutanázia v užšom ponímaní je ilegálna vo Veľkej Británii, vyskytli sa prípady nie-dobrovoľnej eutanázie vykonané v situáciách, kde pacient „nemal hodnotnú kvalitu života“. Jedným z najznámejších je prípad sedemnásťročného mladého muža menom Tony Bland, ktorý sa v apríli 1989 zranil pri zrútení futbalového štadióna a nachádzal sa v tzv. trvalom vegetačnom stave. Pacient v tomto stave dýcha samovoľne, ale neuvedomuje si čo sa okolo neho deje. Tony Bland bol udržiavaný pri živote pomocou vyživovacej hadičky, ale po troch rokoch vo vegetačnom stave sa jeho rodičia rozhodli  nechať ho zomrieť. Rodina v spolupráci s doktorom sa obrátili na Najvyšší súd o povolenie ukončiť umelé vyživovanie. Súd rozhodol, že je v najlepšom záujme Tonyho odpojiť ho od hadičky cez ktorú prijímal potravu. Rozhodli v jeho najlepšom záujme, pretože jeho život už nebol hodný ďalšieho žitia. Hadička bola odobratá za účelom smrti. Britský súd po prvý krát povolil doktorovi konať s úmyslom privodiť pacientovi smrť. Pasívna eutanázia – neposkytnutie potrebnej starostlivosti s cieľom urýchlenia smrti bola schválená súdom, aktívna eutanázia ostáva naďalej trestným činom podľa britského práva. V prípade asistovanej samovraždy doktor nevykonáva eutanáziu sám, ale  poskytne pacientovi prostriedky na spáchanie samovraždy. Doktor sám pacienta nezabije, ale sa stáva spolupáchateľom. Rovnako ako eutanázia, aj asistovaná samovražda je trestným činom vo väčšine krajín, okrem Švajčiarska, amerického štátu Oregon, Belgicka a Holandska.

Nechať zomrieť

Dôvod, prečo ľudia bojujú za legalizáciu eutanázie je strach z prekročenia miery starostlivosti.  Ako poznamenal  Waytt:  Byť dobrým doktorom znamená vedieť kedy „dosť je dosť“.  Nepredlžovať život za každú cenu je v značnej miere rozdiel od úmyselného urýchlenia smrti, či už aktívnym alebo pasívnym spôsobom. V prípade pacienta vážne chorého na rakovinu, Waytt poukazovaním na bremeno chemoterapie a s tým spojené nepríjemnosti, komplikácie, riziká, a návštevy nemocníc, si kladie otázku, či to všetko má zmysel pre niekoľko mesiacov života navyše. Striktná odpoveď áno alebo nie na túto otázku neexistuje a záleží na okolnostiach prípadu. Pre niektorých pacientov pár mesiacov života navyše stojí za absolvovanie potrebnej liečby. Rozhodnutie pokračovať alebo ukončiť liečbu musí byť založené na hodnotení liečby a hodnoty pár mesiacov života. Základom nesmie byť  hodnota pacienta. Je dôležité poukázať na rozdiel medzi rozhodnutím o hodnote liečby a rozhodnutím o hodnote života. Lekári sú oprávnení rozhodnúť, v ktorom liečebnom postupe pokračovať a v ktorom nie, ale nie sú kompetentní rozhodovať o hodnote života. Môžu určiť liečbu ako zbytočnú, ale nikdy nemôžu označiť  život za zbytočný. Inak povedané, pravé medicínske rozhodnutie ukončiť liečbu je  podložené faktom, že liečba je ďalej bezvýznamná, nie pacient sám o sebe alebo jeho život.  Waytt kladie dôraz predovšetkým na hodnotu liečby a podpory zdravého a kvalitného života. Na základe pochopenia tohto rozdielu sa odôvodňuje rozhodnutie nechať pacienta zomrieť ak by ďalšie liečenie bolo zbytočné, bez výslovného úmyslu zapríčiniť smrť. Netreba zabúdať, že následkom choroby je smrť. Ak by následné liečenie bolo nepatrné a viedlo by k zbytočnej bolesti a predlžovaniu agónie, ostáva prirodzené nechať tento proces na prírodu. Ďalšou vynárajúcou sa otázkou je rozdiel opatrovníctva a liečenia. Podľa niektorých bioetikov podávanie umelej výživy je len formou opatery a nemalo by sa považovať za liečenie ako také. Vyplýva to z faktu, že ani jedlo ani tekutiny nie sú považované za medicínske liečivá. Rímsko-katolícky cirkevný súd vysvetľuje poskytovanie jedla a tekutín ako štandardný a primeraný prostriedok na zachovanie života a  „povinnosť“  pri dehydratácii a výžive pacienta (Kongregácia pre doktrínu o viere, 2007). Poskytovanie jedla a tekutín sa považuje za štandardnú starostlivosť, až do okamihu neschopnosti pacienta asimilovať sa alebo ak sú s tým spôsobené značné ťažkosti a neprimeraná bolesť. Ak telo nemá úžitok ani osoh a poskytovaná výživa zapríčiňuje len bolesť, jej poskytovanie môže byť zastavené.

Oslobodenie od  bolesti a princíp dvojitého efektu

Máme za to, že je potrebné rozlišovať eutanáziu od právne akceptovateľného odopretia starostlivosti (napr. v prípadoch umelého vyživovania) ako aj  poskytnutia adekvátneho oslobodenia od bolesti pre smrteľne chorých pacientov. Je všeobecne známe, že lieky utišujúce bolesť, ktoré sa postupne podávajú vo väčších a väčších dávkach môžu urýchliť smrť. Podávanie týchto liekov za účelom uvoľnenia bolesti ,môže byť predzvesťou  smrti. Netreba opomenúť, že smrť možno predpovedať bez úmyslu smerovať k nej. Musíme rozlišovať úmyselné následky činu od predpokladaných alebo očakávaných následkoch, ktoré nie sú úmyselne zapríčinené. Ak poskytované lieky , nie pacientova smrť, prinášajú oslobodenie od bolesti , ich použitie je akceptovateľné. Existujú prípady, v ktorých je veľmi ťažko determinovať  pravý úmysel doktora, ale samotný rozdiel medzi predpokladom a úmyslom, a medzi úmyselnými a neúmyselnými následkami je jasný.

Dôvody pre a proti dobrovoľnej eutanázii a lekárom asistovanej samovražde

Austrálsky  filozof a advokát zaoberajúci sa eutanáziou Max Charlesworth spozoroval, že jedným z následkov vysokej technickej medicínskej starostlivosti  je, že veľké množstvo ľudí zomiera v nemocniciach.  Väčšina ľudí bojujúcich za legalizáciu eutanázie má strach z myšlienky zomrieť medzi stenami nemocnice, obklopení cudzincami v nehostinnom prostredí, rovnako ako má strach z agresívnej medicínskej starostlivosti na sklonku života a pri myšlienke jeho umelého predlžovania. Napriek pokročilým utišujúcim prostriedkom sa obávajú  neprekonateľnej  bolesti a siahajú po možnosti legalizácie eutanázie a asistovanej samovraždy. Dame Cicely Saunders, oddaný kresťan, ktorý inicioval zriadenie hospicov, povzbudzuje poskytovanie správnej paliatívnej starostlivosti, zahrňujúcej vlastnú administratívu silných liekov proti bolesti na báze morfia. Cieľom hospicov podľa jeho teórie je zabezpečiť starostlivosť, ktorá nenabáda pacientov na skrátenie ich života. Pri tejto súcitnej starostlivosti pacienti nežiadajú (dobrovoľnú) eutanáziu alebo asistovanú samovraždu. Táto ideológia sa zakladá na princípe, že pacient ma väčší strach z nadmernej starostlivosti a „nedomáckeho“ prostredia , z času, miesta a procesu umierania skôr ako zo samotnej smrti ako takej. Tento moderný spôsob starostlivosti umožňuje pacientom žiť najlepším možným spôsobom v príjemnom priateľskom prostredí až do konca. Primárnym hľadiskom je kvalita života so zreteľom na skutočnú hodnotu každého ľudského života. Hospice v tomto ponímaní zvyšujú kvalitu života s ohľadom na princíp posvätnosti. Ďalším dôvodom pre legalizáciu dobrovoľnej eutanázie alebo asistovanej samovraždy je strach, ako ľudia opisujú, zo smrti bez dôstojnosti, závislí a možno úplne bez compos mentis. Strach z Alzheimerovej choroby, závislého stavu, v ktorom sa o nich musia starať ako o deti, z bezmocnosti a závislosti na pomoci iných. Ako povedal Ronald Dworkin : „ Chcem zomrieť hrdo, keď už hrdo žiť  nie je pre mňa možné“.
Byť nesamostatný a závislý na pomoci iných predstavuje nedôstojnosť? Samozrejme, demencia je najnežiaducejší stav. Stratiť krátkodobú pamäť alebo nebyť schopný vykonávať veci, ktoré boli pre nás v minulosti bežné, byť neschopný požívať jedlo samostatne, nerozpoznať svojich najbližších príbuzných. Zo subjektívneho pohľadu môžeme tento stav považovať za nedôstojný a to hlavne v spoločnosti, ktorá vyzdvihuje nezávislosť a autonómiu. To neznamená, že osoba, ktorá trpí demenciou stratila prirodzenú ľudskú dôstojnosť. Filozofovia zastávajúci tradičnú medicínu argumentujú, že ľudia s demenciou by mali byť  chránení „na základe toho, čo dosiahli  vo svojej biografickej minulosti“. Chorí, závislí a zomierajúci zostávajú plným právom našimi ľudskými spoločníkmi bez straty ľudskej dôstojnosti.  Nanajvýš, akceptácia pomoci od iných preukazuje dôveru a prijatie ľudského pochopenia. Zástancovia eutanázie argumentujú právom zomrieť a žiadajú o rešpektovanie autonómie pacienta. Austrálska bioetička Helga Kuhse, známa svojou podporou legalizácie dobrovoľnej eutanázie tvrdí: „ Lekári by mali byť oprávnení vykonať dobrovoľnú eutanáziu, rešpektovať autonómiu pacienta a jeho vlastné hodnotenie utrpenia, pretože je kompatibilná so zdravou medicínskou praxou (a možno aj ňou požadovaná) a pretože neexistujú dôvody domnievať sa, že dobrovoľná eutanázia bude mať katastrofálne následky v praxi“. Tento názor podporuje aj John Harris: „Obmedziť ľudom moc rozhodnúť o vlastnom osude je zaobchádzať s nimi ako s nekompetentnými viesť vlastné životy a zároveň podrobiť ich našim predstavám o ich živote skôr ako rešpektovať ich“.  Zástancovia eutanázie obhajovaním práva pacienta na smrť význačne útočia na medicínske tradície a posvätnosť života tvrdením, že medicína kresťanskej a Hippokratovej tradície nepodporuje pacientov, ktorí chcú zomrieť.  Ján Pavol II odpovedá následne: „Eutanázia musí byť nazývaná falošným súcitom. Pravá ľútosť je zdieľanie bolesti druhého, ktorého nezabije fakt, že jeho utrpenie nemôžeme znížiť“. Stojíme pred dvoma nezlučiteľnými pozíciami. Na jednej strane stojí princíp posvätnosti života na druhej zvýraznenie pacientovej autonómie a práva byť zbavený utrpenia cestou smrti. Oponenti legalizácie, okrem argumentu posvätnosti života, poukazujú na nedostatok dôvery voči doktorom, ktorú prax môže priniesť. Hlavne postarší pacienti môžu mať strach z umiestnenia v nemocnici z jednoduchého dôvodu, že sa už nikdy z nej nemusia vrátiť. V prípade legalizácie eutanázie pri starších a  závislých na pomoci iných môže dochádzať k žiadostiam o eutanáziu hlavne pod nátlakom a z pocitu byť bremenom pre príbuzných, čo môže viesť až k vykonávaniu nedobrovoľnej eutanázie. Britský bioetik John Keown je toto názoru, že ak doktor je ochotný vykonať na základe žiadosti pacienta eutanáziu zo súcitu, rovnako môže uvažovať  o povinnosti zabiť pacienta v rovnakých podmienkach, hoci výslovne nevyslovil prosbu zomrieť. S veľkou pravdepodobnosťou otázka legalizácie eutanázie môže rozvetviť medicínu a spoločnosť širšie ako umelé prerušenie tehotenstva. Princíp ochrany slabšieho člena spoločnosti bol po prvý krát prelomený legalizáciou potratov, pretože umelé prerušenie tehotenstva nebolo nikdy považované za vraždu. Dobrovoľná eutanázia, naopak, bola až donedávna všeobecne považovaná za vraždu. Zástancovia potratov, nikdy nepokladali umelé prerušenie tehotenstva ako proces zabitia človeka, naopak zástancovia eutanázie plne akceptujú, že tento čin zahŕňa úmyselné zabitie človeka.

Smernica pre odmietnutie liečby

Touto smernicou mentálne kompetentná osoba vopred odmietne určité druhy liečby. Vykonáva sa v predstihu z dôvodu budúcej možnej nespôsobilosti osoby oprávnene odmietnuť liečbu. Tieto smernice sú právne záväzné od apríla 2007 kedy nadobudol účinnosť Zákon o duševnej spôsobilosti (The Mental Capacity Act 2005). Smernica, aby bola záväzná musí detailne uvádzať  odmietnuté typy liečby a okolnosti, za ktorých sa odmietnutie aplikuje. Môže ju urobiť osoba, ktorá dosiahla osemnásty rok života, písomne za prítomnosti svedkov. Nesmie byť urobená pod nátlakom a následne zmenená ústne alebo písomne. Musí obsahovať výslovne vyjadrenie, že takéto rozhodnutie stavia život do rizika prípadnej smrti. V týchto smerniciach osoba môže určiť, ktoré liečby by nechcela podstúpiť v budúcnosti, ale nemá právo žiadať o určitý druh liečby alebo o ukončenie života. Zákon umožňuje zvoliť si zástupcu, ktorý má právo rozhodovať v otázkach zdravia v prípade duševnej nespôsobilosti osoby. Odporcovia eutanázie vystupujú proti tejto možnosti, keďže môže viesť k uzákoneniu pasívnej eutanázie. Doktori a bioetici, ktorí nepovažujú umelé vyživovanie za druh medicínskej liečby zastávajú názor, že prostredníctvom týchto direktív je možné odmietnuť umelé vyživovanie. Stretávame sa však s názormi, že by v budúcnosti mohlo dôjsť až k zákazu umelého podávania výživy a to aj v  prípadoch, kde je to klinické potrebné. Nakoniec doktori budú nielen oprávnení povoliť pacientovi zomrieť ale výslovne ho aj zabiť.

Záver

V zmysle Hippokratovej a kresťanskej tradície medicína rešpektuje nedotknuteľnosť života.  V dnešnej dobe jej konkurujú nové medicínsko-etické smery populárne v svetskom liberálnom prostredí, kde sa kladie najväčší dôraz na kvalitu života a autonómiu pacienta.  Merajú životy na základe kvality a  považujú niektoré životy za hodnotnejšie, iné ako nehodné žitia vôbec. Ak by ďalšia liečba nebola prospešná, taktiež tradičná medicína nezabúda na kvalitu života. Predpokladá riziká, ktoré sú spojené s liekmi utišujúcimi bolesť a urýchľovaním procesu smrti, ale za žiadnych okolností to nemôžeme zamieňať za úmysel skrátiť život pacienta. Hoci obe strany pojednávajú o súcite, ich  chápanie je veľmi rozdielne. Tradícia vystupuje proti eutanázii, či už dobrovoľnej, násilnej, alebo nie-dobrovoľnej. Nová tendencia na druhej strane podporuje legalizáciu dobrovoľnej eutanázie a asistovanej samovraždy, minimálne u pacientov smrteľne alebo chronicky chorých. Nové medicínske myslenie s dôrazom na kvalitu života sa dostáva aj do iných oblastí medicíny, hlavne  oblastí  reproduktívnej medicíny a genetiky, kde nové rysujúce sa technológie budú ponúkať možnosť selektovať životy na základe ich vlastnej kvality.

Pôvodne: Sutton, A.: Christian Bioethics, A guide for a perplexed
Preklad: Žofia Šuleková

foto: filosofia2010.wordpress.com




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 10+6 =


-- žiadne príspevky --