Povinnosť mlčanlivosti a ochrana údajov pacienta | Medicínske právo
              

Články


Povinnosť mlčanlivosti a ochrana údajov pacienta


 | 30.9.2010 | komentárov: 2

Ponúkame Vám príspevok na tému mlčanlivosti a ochrany osobných údajov. Cieľ, ktorý si kladie tento článok je z pohľadu práva poskytnúť lekárom a iným subjektom jednoduchou formou stručné ozrejmenie povahy lekárskeho tajomstva a prispieť tak ku zlepšeniu kvality vzťahu lekár – pacient.

Obrazok
Súhrn:
Cieľ, ktorý si kladie tento článok je z pohľadu práva  poskytnúť lekárom a iným subjektom jednoduchou formou stručné ozrejmenie povahy lekárskeho tajomstva a prispieť tak  ku zlepšeniu kvality vzťahu lekár – pacient. V tejto súvislosti sa článok primárne zameriava na pochopenie povinnosti mlčanlivosti ako synonyma lekárskeho tajomstva najskôr vo všeobecnej rovine. Následne sa v článku pokúsime analyzovať jednotlivé otázky súvisiace s týmto fenoménom tak, aby boli čo najľahšie pochopiteľné. Ide predovšetkým o načrtnutie subjektov ktoré sú mlčanlivosťou zaviazané,  úvaha o rozsahu povinnosti mlčanlivosti, jej časové trvanie a nakoniec negatívne dopady jej porušenia. Ešte predtým sa článok venuje postaveniu tohto inštitútu v rámci medzinárodných a vnútroštátnych právnych predpisov. Záver predloží hodnotiaci úsudok autorov na zistenia, ktoré vyplynú z obsahu článku.


 OCHRANA ÚDAJOV PACIENTAVŠEOBECNE

Právo každej ľudskej bytosti na ochranu údajov a informácií, ktoré sa týkajú jej života je bez akýchkoľvek pochýb súčasťou každej právne vyspelej spoločnosti. Základ tohto subjektívneho oprávnenia má prirodzeno-právnu povahu a je spätá s človekom od jeho narodenia. Spolu s ostatnými právami ako je napríklad právo na rodinný a sociálny kontakt tvorí imanentnú súčasť súkromia jednotlivca.
Význam aký sa tomuto imateriálnemu statku v spoločnosti prisudzuje odzrkadľuje zakotvenia práva na súkromie (a práva na ochranu osobných údajov) ako v medzinárodných tak a vo vnútroštátnych prameňoch práva. Ako sme už uviedli, právo na ochranu osobných údajov pacienta je v medzinárodnom ponímaní predovšetkým v Dohovore o ochrane ľudských práv 1) ako biblii ľudsko-právnej ochrany chápané v čl. 8 ako súčasť práva na súkromie. Čo sa týka slovenského právneho prostredia, ochrana údajov pacienta pred ich neoprávneným zneužitím v Ústave 2) má základ vo viacerých je článkoch. Ide najmä neodňateľné právo na nedotknuteľnosť osoby zakotvené čl. 16 Ústavy ako aj právo na rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, súkromného a rodinného života a v neposlednom rade právo na ochranu pred neoprávneným nakladaním s osobnými údajmi človeka súhrne zakotvených v čl. 19 Ústavy. Zo zákonných predpisov je základným pilierom pre ochranu údajov pacienta Občiansky zákonník 3) ako kódex súkromného práva a jeho generálne ustanovenie § 11 OZ pojednávajúce o ochrane osobnosti. Trestnoprávne následky nedodržania lekárskeho tajomstva zachytáva Trestný zákon 4) v § 374. Konštrukcia špeciálnej ochrany osobných údajov pacienta nachádza svoje formálne vyjadrenie ako v zákone o ochrane osobných údajov, v ustanoveniach § 7 a § 8 ZOOU ale predovšetkým v zákone o zdravotnej starostlivosti 5)  a zákone o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti 6), ktoré už konkrétne upravujú povinnosť mlčanlivosti a ochranu osobných údajov pacienta pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.


Takto predložená schéma právnych prameňov, ktoré pri poskytovaní ochrany subjektívnym právam nezabúdajú ani na ochranu osobných údajov pacienta je evidentným dôkazom spoločenského povedomia o potrebe ochrany údajov identifikujúcich pacienta a jeho zdravotného stavu. Zároveň je vztýčeným prstom pre subjekty, ktoré tieto predpisy porušujú, pretože upozorňuje, že každý z týchto predpisov nezabúda na sankcie za svoje porušenie.

POVINNOSŤ MLČANLIVOSŤ

Zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach súvisiacich s výkonom povolania zdravotníckeho pracovníka nie je v lekárskom a v právnom stave žiadnou novinkou. Idea rešpektovania lekárskeho tajomstva sa prvýkrát dokázateľne datuje k prelomu roku 400 pred naším letopočtom, kedy ju toho času najvýznamnejší lekár Hippokrates  písomne zachytil vo svojej zbierke Corpus Hippocratium. Oddávna je súčasťou aj tzv. Hippokratovej prísahy 7), v ktorej je zachytená týmito slovami (cit.) „Čokoľvek čo popri liečbe ale aj mimo mojej praxi pri styku s ľuďmi budem počuť alebo vidieť, čo nesmie sa zdeliť, to zamlčím a uchovám v tajnosti“
Súčasné legislatívne zakotvenie povinnosti mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka má vyjadrenie hlavne v dvoch zákonoch a síce, v zákon o zdravotnej starostlivosti a zákone o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Prvý menovaný právny predpis sa zmieňuje o povinnosti mlčanlivosti podobe práva pacienta voči zdravotníckemu pracovníkovi a to tak, že pri vymedzení práv pacienta v § 11 ods. 8 písm. g) zdôrazňuje (cit.) „Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti má každý právo za podmienok ustanovených týmto zákonom na zachovanie mlčanlivosti o všetkých údajoch týkajúcich sa jeho zdravotného stavu, o skutočnostiach súvisiacich s jeho zdravotným stavom, ak v prípadoch ustanovených osobitným predpisom nie je zdravotnícky pracovník zbavený tejto mlčanlivosti.“ Naproti tomu zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti koncipuje povinnosť mlčanlivosti stanovením výslovného imperatívu zdravotníckeho pracovníka ktorý smeruje ku pacientovi a to v podobe § 80 ods. 2 (cit.) „Zdravotnícky pracovník je povinný zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom svojho povolania.“  Vychádzajúc z týchto ustanovení skúsme sa bližšie pozrieť na otázky, ktoré pri hlbšom vnímaní vyvierajú na povrch.
Úvodom si je hneď potrebné ujasniť okruh subjektov, voči ktorým sa táto povinnosť vzťahuje. Z ustanovenia § 11 ods. 8 písm. g ZZS jednoznačne vyplýva, že toto právo pacienta má absolútnu povahu smeruje voči každému (erga omnes), teda nielen proti zdravotníckemu pracovníkovi, ako by sa to mohlo zdať pri simultánnej interpretácií ustanovenia § 80 ods.2 ZPZS. Týmto ostatným subjektom pracovne nazvaným nezdravotníkom (ako napr. upratovačka, ktorá sa dopočuje o zdravotnom stave pacienta alebo informatik pri oprave elektronickej zdravotnej dokumentácie) vyplýva povinnosť mlčanlivosti aj z § 8 zákona  o ochrane osobných údajov ktorý hovorí (cit.) „Spracúvať osobné údaje, ktoré odhaľujú rasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženskú vieru alebo svetonázor, členstvo v politických stranách alebo politických hnutiach, členstvo v odborových organizáciách a údaje týkajúce sa zdravia alebo pohlavného života, sa zakazuje.“
    Druhou podstatnou otázkou je vymedzenie rozsahu tejto povinnosti, inými slovami určením aké všetky informácie musí zdravotnícky pracovník uchovávať v tajnosti. Zo znenia § 80 ods. 2 ZPZS vyplýva, že by to mali byť informácie „o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom svojho povolania“ Zákonodarca umiestnením tohto ustanovenia do textu zákona mal predovšetkým na mysli zvýrazniť povinnosť zdravotníckeho pracovníka držať v tajnosti informácie o zdravotnom stave človeka, o jeho diagnóze, o poskytnutých liekoch a pod. Obsahom takto formulovanej normy je podľa nášho názoru aj nevyhnutne mlčanlivosť o skutočnosti, že dotyčná osoba navštívila toho ktorého lekára resp. že trpí bližšie nekonkretizovanými zdravotnými problémami. Vzhľadom na citlivú povahu týchto informácií nemožno tieto skutočnosti opomenúť. Ak by sme zavrhli tento názor dostali by sme sa do ad absurdum situácie kedy by sme lekára legitimovali k rozširovaniu ľahko zneužiteľných informácii (návšteva psychiatrickej kliniky, podrobenie sa testu pohlavných chorôb), ktoré v súčasnej dobe môžu viesť k diskreditácii osoby.
    Ako je to z časovým trvaním tejto povinnosti? Od ktorého okamihu sa datuje jej vznik? Trvá aj po smrti? Takto položené otázky sú rovnako dôležité pre komplexné pochopenie podstaty tejto povinnosti a prevenciu vzniku zbytočných problémov. Moment vzniku tejto povinnosti sa všeobecne vzťahuje k nadobudnutiu postavenia zdravotného pracovníka a osobitne pri prvom kontakte s informáciou identifikujúcou pacientovu zdravotnú situáciu. Čo je potrebné zdôrazniť je okamih zániku povinnosti. Často krát sa laická verejnosť domnieva že povinnosť mlčanlivosti je naviazaná na život osoby, ktorej sa týka. Nie je to však pravdou. Trvácnosť ochrany poskytovanej údajom formou mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka existuje bez zreteľa na život pacienta. Vyplýva to jednak zo samotnej povahy tohto inštitútu a jednak aj z všeobecnej ochrany osobnosti pôsobiacej aj po smrti osoby. Vzhľadom na to, že pacient po svojej smrti sa už nemôže domáhať porušenia tejto povinnosti platný právny systém umožňuje iným osobám domáhať sa nápravy takéhoto neoprávneného zásahu do posmrtnej ochrany zosnulého. Okruh týchto subjektov nájdeme vzhľadom na absenciu ich identifikácie v špeciálnej norme zákona o zdravotnej starostlivosti (ak postupujeme podľa hore uvedenej schémy úpravy mlčanlivosti) v § 15 OZ, podľa ktorého (cit.) „Po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jeho osobnosti manželovi a deťom, a ak ich niet, jeho rodičom.“
 Princíp postmortálnej ochrany pacienta platí obdobne aj v iných štátoch kontinentálnej Európy. V súvislosti s porušením lekárskeho tajomstva je v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva 8) známy prípad Plon vs. Francúzsko. 9), kde PLON ako vydavateľ a distribútor kníh podal na ESĽP sťažnosť proti Francúzsku o porušenie práva na slobodu príjmať a rozširovať informácie podľa článku 10 Dohovoru. Meritom celej veci bolo nasledovné. Vydavateľstvo PLON vydalo knihu s názvom Veľké Tajomstvo „Le Grand Secret“ ktorú napísal lekár zosnulého bývalého francúzskeho prezidenta Francoisa Mitterranda. V uvedenej publikácii sa tento lekár zmieňoval o zdravotnom stave prezidenta a detailne opisoval že v prvom funkčnom období prezident Mitterranda trpel rakovinou prostaty. Zároveň predmetom knihy bolo aj svedectvo lekára o priebehu a spôsobe liečby tejto choroby počas výkonu prezidentskej funkcie. Aj napriek tomu že vydavateľstvo knihu vydalo až po smrti prezidenta, príbuzný prezidenta sa obrátili na justičné orgány štátu s argumentáciou o porušení lekárskeho tajomstva (teda ich práva na súkromie) lekára a s požiadavkou o zákaz distribúcie spomínanej knihy. Právne stanovisko, o ktorého sa vydavateľstvo spolu s lekárom opierali vychádzalo z ústavou zaručeného práva na informácie a slobodu prejavu. Na prezidenta ako najvyššiu verejnú funkciu v štáte sa má pri posudzovaní zásahu do súkromia nazerať z odlišnej optiky ako pri bežnom človeku. Podľa vydavateľstva majú občania právo vedieť v akom zdravotnom stave sa nachádza ich prezident, pretože to má zásadný vplyv na štátoprávne záležitosti celej krajiny. Tvrdenia lekára, ktoré dopĺňali tento postoj spočívali aj v snahe vyvrátiť všeobecný názor podľa ktorého zdravotná starostlivosť poskytovaná prezidentovi nebola na adekvátnej odbornej úrovni. Francúzske vnútroštátne súdy koncipovali svoj záver o porušení povinnosti mlčanlivosti lekára a nariadili zákaz distribúcie knihy. Rovnako priznali prezidentovej rodine vysoké finančné odškodnenie. Prejednanie veci nezostalo iba v civilno-právnej rovine ale presunulo sa aj pred trestný súd, ktorý uložil lekárovi trest odňatia slobody na 4 mesiace a zodpovedným osobám vydavateľstva uložil pokutu za neoprávnené šírenie údajov chránených mlčanlivosťou. Následne po vyčerpaní všetkých vnútroštátnych prostriedkov sa vydavateľstvo obrátilo na ESĽP, ktorý konštruoval svoje stanovisko v dvoch podobách. Prvý výrok tohto súdu dal za pravdu francúzskym súdom, ktorý správne rozhodli (neporušili teda čl. 10 Dohovoru) ak vydali predbežný príkaz na zastavenie distribúcie knihy vydanej pár dní po prezidentovej smrti. Zverejnenie údajov tak citlivého charakteru sotva 10 dní po smrti prezidenta ako uviedol ESĽP spôsobuje intenzívnejší zármutok pre prezidentových príbuzných. Navyše prezidentova smrť po dlhom boji s tak závažnou chorobou vyvolala vo verejnosti a medzi politikmi silné emócie, práve preto je škoda spôsobená na prezidentovej povesti za týchto okolností vážnejšia. Meritórne rozhodnutie o úplnom zastavení distribúcie knihy však ESĽP považoval vzhľadom na okolnosti opísané v rozhodnutí za rozhodnutie v rozpore s porušením práva na slobodu príjmania a šírenia informácií. Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že ESĽP týmito rozhodnutiami potvrdil právo lekára na zverejnenie údajov o zdravotnom stave pacienta, nie je to celkom tak. Treba si uvedomiť, že predmetom rozhodovania v tejto veci bolo posúdenie, či sa konaním francúzskych súdov pri uložení úplného zákazu distribúcie knihy neporušilo právo na slobodu šírenia informácií a nie či bola porušená povinnosť mlčanlivosti prezidentovým lekárom. ESĽP v tomto konaní postavil proti sebe na pomyselné váhy dve kategórie, z ktorých jednou bolo právo na súkromie prezidentovej rodiny v kontra pozícii s slobodou prejavu. Pri zvažovaní okolností prípadu akými boli zverejnenie knihy na internete, existencia 40 000 výtlačkov v čase rozhodovania o zákaze distribúcie, verejný záujem o diskusiu týkajúcu sa prezidentových dvoch volebných obdobiach a dĺžka uplynutého času od porušenia lekárskeho tajomstva však dospel k záveru, že sloboda prejavu prevážila nad ochranou práv v súvislosti s lekárskym tajomstvom. Zároveň však ESĽP správne uviedol, že požiadavky na verejnú diskusiu (záujem verejnosti o zdravotný stav politika) nezbavujú lekárov ich povinnosti mlčanlivosti, čím potvrdil eminentný záujem ne jej striktnom rešpektovaní..
    Zákonná direktíva ustanovená v § 11 ods. 8 písm. g ZZS (právo pacienta na utajenie jeho informácii) a v § 80 ods.2 ZPZS (povinnosť mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka) však neprelepuje ústa zdravotníckemu pracovníkovi absolútne, ale za niektorých okolností sa pripúšťajú výnimky 10). Zákon o poskytovateľoch zdravotníckej starostlivosti rozlišuje tieto zákonné exempcie, pri ktorých nedochádza k porušovaniu povinnosti mlčanlivosti:
-    ak od povinnosti mlčanlivosti oslobodí zdravotníckeho pracovníka osoba, ktorej údaje sú predmetom mlčanlivosti (§ 80 ods.3 ZPZS),
-    v prípade, ak zdravotníckeho pracovníka zbaví tejto povinnosti na žiadosť súdu alebo orgánov činných v trestnom konaní (policajt a prokurátor) orgán vydávajúci povolenie. 11) (§ 80 ods.3 ZPZS),
-    pri postúpení resp. sprístupnení zdravotnej dokumentácie inému lekárovi poskytujúcemu zdravotnú starostlivosť ako aj pri nahliadaní do nej (§ 80 ods.4 ZPZS),
-    informovaním zdravotníckeho pracovníka, ak rozsah poskytovanej informácie nepresahuje rámec informácií, ktoré zdravotnícky pracovník nevyhnutne potrebuje na riadne plnenie úloh pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti(§ 80 ods.5 písm. a) ZPZS),
-    informovaním členov a pracovníkov komôr pri vykonávaní tých právomocí a v takom rozsahu, ktoré im priznáva zákon o zdravotnej starostlivosti (§ 80 ods.5 písm. b) ZPZS)
    Rovnako sa za výnimku z povinnosti mlčanlivosti považuje podľa rozhodovacej praxe súdov 12) procesná obrana v trestnom konaní. Zdravotnícky pracovník je v priebehu svojej obhajoby oprávnený prelomiť lekárske tajomstvo, ak skutočnosti z neho vyplývajúce svedčia v jeho prospech.
Nedodržanie povinnosti zdravotného pracovníka nesie zo sebou tak ako v iných prípadoch rôzne druhy zodpovednosti a na ne nadväzujúce legálne konsekvencie. Poďme sa teda spoločne pozrieť čo hrozí lekárovi ak koná contra legem. Z hľadiska práva by mohlo dôjsť k trom formám zodpovednosti a síce k
•    občianskoprávnej,
•    trestnoprávnej a
•    správno-právnej
V občianskoprávnej rovine sa porušením povinnosti mlčanlivosti rozumie zásah do osobnostných práv pacienta. Na odstránenie negatívnych následkov nezákonného konania zdravotníckeho pracovníka musí pacient cestou súdu využiť jeden z inštrumentov podľa § 13 a § 16 OZ, teda môže žiadať:
1)    aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti ak k porušovaniu lekárskeho tajomstva sústavne dochádza (napr. v prípade opakovaného zverejňovania  článkov o zdravotnom stave identifikovateľného pacienta),
2)    Pri jednorázovom zásahu (ako napr. pri verejnej prednáške) sa može pacient domáhať, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (napr. formou ospravedlnenia)
3)    Pokiaľ by sa primerané zadosťučinenie nezdalo postačujúce najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má pacient tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
4)    kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu.
Podľa skutkových okolností prípadu by sa porušením lekárskeho tajomstva mohla zakladať aj trestná zodpovednosť zdravotníckeho pracovníka za neoprávnené nakladanie s osobnými údajmi podľa § 374 Trestného zákona. Ak by trestný súd dospel k záveru o vine mohol by uložiť trest odňatia slobody až na 1 rok. Odňatím slobody až na dva roky by sa páchateľ potrestal, ak by spáchal tento trestný čin napr. verejne teda napr. využitím masovokomunikačných prostriedkov. Ostáva preto na zváženie v akom rozsahu, a či vôbec by sa mali lekári vyjadrovať k zdravotnej situácii niektorých osôb (ako napr. politikov alebo mediálne známych osôb) bez ich súhlasu cez všeobecne prístupné komunikačné kanály.
Správno-právne následky nachádzajú vyjadrenie vo viacerých právnych predpisoch, no predovšetkým v zákone o ochrane osobných údajov, ktorý v závislosti od závažnosti, trvania a ďalších okolností prípadu môže uložiť pokutu podľa § 49 ZOOU až do 3319,39 €.
Pri rozprave o negatívnych následkoch porušenia lekárskeho tajomstva nemožno nespomenúť ani porušenie povinnosti mlčanlivosti ako dôvod zakladajúci okamžité skončenie pracovného pomeru (za predpokladu ak bol v pracovnej zmluve dohodnutý) ako aj osobitnú úpravu podľa predpisov príslušných komôr.
 
ZÁVER

Fenomén lekárskeho tajomstva má historicky nezastupiteľné miesto v lekárskom prostredí. Právna úprava tohto inštitútu deklaruje pod hrozbou pomerne prísnych sankcií eminentný záujem na jeho dodržaní. Primeranou opatrnosťou pri informovaní tretích osôb a dôsledným rešpektovaním súkromia pacienta, ktorým tak lekári učinia zadosť tomuto inštitútu  sú základným predpokladom pre ich pokojný pracovný život a pre budovanie dôvery k pacientovi, ktorého údaje spravujú.


1)    Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný 4.11.1950 v Ríme v znení jeho dodatkov
2)    Ústavný zákon č. 460/1992 Zb Ústava Slovenskej republiky
3)    Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
4)    Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
5)    Zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov
6)    Zákon 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
7)    K tomu pozri tiež DOLOŽAL T., DOLEŽAL A.: Ochrana práv pacienta ve zdravotnictví, vyd. LINDE PRAHA, a.s., Praha 2007 str.14
8)    Ďalej tiež ako „ESĽP“
9)    Prípad č. 58148/00, PLON v. FRANCE, úplné znenie na internetovej stránke ESĽP: http://cmiskp.echr.coe.int/tkp197/view.asp?Item=1&portal=hbkm&action=html&highlight=Plon&sessionid=55999231&skin=hudoc-en
10)    K tomu pozri tiež BURIANEK J.: Lékařské tajemství, zdravotnická dokumentace s souvisejíci právní otázky, vyd. LINDE PRAHA a.s., Praha 2005 str.14 a nasl.
11)    V zmysle § 11 ZPZS vydávajú povolenia dva orgány, ktorými sú buď ministerstvo zdravotníctva alebo samosprávny kraj. Pri určovaní tohto orgánu bude rozhodujúce povaha zdravotníckeho zariadenia v ktorom zdravotnícky pracovník vykonáva svoju činnosť. Z nášho pohľadu by orgánom na rozhodovanie o pozbavení mlčanlivosti mal byť skôr orgán rozhodujúci o vydaní licencie teda príslušná komora. Dôvodom je postavenie ministerstva a samosprávneho kraja v rámci výkonu štátnej správy, ktorých úlohou je zaoberať sa administratívnoprávnymi otázkami podmienok výkonu činnosti poskytovateľov a nie rozhodovať o otázkach, ktoré svojou povahou spadajú pod proces rozhodovania príslušných komôr. Otázkou ostáva či zákonodarca nemal na mysli pojem povolenie v širšom slova zmysle, teda povolenie na činnosť zdravotníckeho pracovníka. Vzhľadom na to, že zákon o zdravotnej starostlivosti jasne stanovuje že ide o orgán, ktorý vydáva povolenie a zároveň vo svojej systematike rozlišuje pojmy povolenie a licenciu bude orgánom ministerstvo resp. samosprávny kraj.
12)     Napr. Uznesenie Krajského súdu v Ostrave sp.zn. 2 To 1118/1998 zo dňa 15.12.1999, BURIANEK J.: Lékařské tajemství, zdravotnická dokumentace s souvisejíci právní otázky, vyd. LINDE PRAHA a.s., Praha 2005 str.20

Autori:
Mgr. Peter Franko, JUDr. Ivan Humeník


Tento Článok bol publikovaný v časopise Slovenský lekár, číslo 5-6/2010.

vzor citácie: FRANKO, P., HUMENÍK, I.: Povinnosť mlčanlivosti a ochrana údajov pacienta. In Slovenský lekár,  číslo 5 – 6/2010, ročník 20 (34), čísla strán 111 - 115 "krátené"

foto: 3.bp.blogspot.com




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 2+2 =


Tinder dating site

(25.1.2021)
tinder login, tinder website
tider

Ivan

(28.2.2016)
Dobrý deň
Chcel by som sa informovať a následné som si zistil že pri vyšetrení na nemenovanom oddelení mi moju osobnú dokumentáciu prevzala sanitárka či je to podľa právneho hľadiska v poriadku ďakujem