Konanie o náhradu škody na zdraví a možnosti využitia výsledkov dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou | Medicínske právo
              

Články


Konanie o náhradu škody na zdraví a možnosti využitia výsledkov dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou


 | 30.9.2010 | komentárov: 0

Ponúkame Vám ďalší zaujímavý článok na portáli pravo-medicina.sk. Ide analýzu tématiky náhrady škody vo vzájomnom prepojení s dohľadom nad zdravotnou starostlivosťou.

Obrazok

1. Úvod

    Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti niekedy nastávajú situácie, kedy sa priebeh liečebného  zákroku skomplikuje a jeho výsledkom je škoda na zdraví. Dôvody sú rôzne, môže sa jednať o neočakávanú reakciu organizmu na podaný liek, manuálne pochybenie ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka, alebo o vplyv iného vopred nepredpokladaného faktoru. Poškodený pacient sa následne pýta: „Môžem si voči zdravotníckemu zariadeniu uplatniť nárok na náhradu škody na zdraví?“ Ak má šťastie na osobu zorientovanú v problematike dostane odpoveď, že nárok si uplatniť môže, no musí ho v konaní pred súdom náležite preukázať. Dôkazné bremeno leží v zmysle zásad zakotvených v občianskom súdnom poriadku na pleciach žalobcu. Poškodená osoba teda bude musieť preukázať, kto škodu spôsobil, porušenie povinnosti škodcu,  zavinenie škodcu a výšku škody. Dokazovanie v konaniach o náhradu škody na zdraví je odborne náročná činnosť a ako poškodený, tak ani súd sa nezaobídu bez odborného posúdenia celej veci. Ako najdôležitejší dôkaz pritom slúži znalecký posudok vypracovaný znalcom z odvetvia a oboru, do ktorého spadá povaha poskytnutej zdravotnej starostlivosti.  Znalecké dokazovanie je ale finančne náročné a preto sa poškodené osoby snažia ešte pred začatím civilného konania zistiť, či zdravotnícke zariadenie porušilo svoju povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť správne a či výsledkom porušenia tejto povinnosti je vznik škody. Jedným z možných nástrojov, ako to zistiť je iniciovanie vykonania dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý vykonáva Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len ako „Úrad“).  Verejnosť je už niekoľko rokov médiami oboznamovaná s činnosťou Úradu a jeho „kontrolnou“ činnosťou voči poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Sú však výsledky dohľadu naozaj využiteľné pre dostatočné posúdenie nároku „poškodeného“ subjektu?
    
V poslednej dobe sme mohli byť svedkami určitej mystifikácie úlohy Úradu pri vykonávaní dohľadu nad správnosťou zdravotnej starostlivosti. Závery vykonaného dohľadu sú istou časťou (aj odbornej) verejnosti vnímané ako finálne stanoviská, ktoré s konečnou platnosťou odpovedajú na otázku, či poskytovateľ porušil alebo neporušil svoju povinnosť postupovať pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti lege artis. Konštatovanie Úradu mnohí vnímajú ako jeden z významných, ba dokonca nevyhnutných dôkazných prostriedkov v civilnom či trestnom konaní. V praxi sa je možné stretnúť aj s názormi, ktoré stavajú výsledky dohľadu (Protokol o dohľade) na roveň znaleckému posudku. Vychádzajúc z uvedeného považujeme za zaujímavé posúdiť právne konzekvencie záverov dohľadu vo vzťahu k ich možnému použitiu dotknutým pacientom v iných konaniach. Predmetom nášho zamyslenia sú aj otázky reálnych možností pacienta ovplyvňovať vykonávania dohľadu.
    
2. Predmet dohľadu

V rámci reformných aktivít zameraných a reorganizáciu základných vzťahov v zdravotníctve bol 22. apríla 2004 doručený do parlamentu vládny návrh zákona o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Primárnym účelom predloženého zákona bolo nanovo definovať nastavenie systému zdravotného poistenia a predovšetkým vniesť do systému pravidlá trhového hospodárstva. Dôležitou súčasťou tohto systému bolo konštituovanie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ako nového orgánu, ktorého úlohou je kontrolovať efektívnosť, hospodárnosť a bezpečnosť fungovania systému zdravotného poistenia a vykonávať dohľad nad zdravotnými poisťovňami. Základným predpokladom fungovania systému je poskytovanie kvalitnej zdravotnej starostlivosti  - indikovanej a realizovanej v správnom čase, správnymi spôsobmi a s využitím správnych prostriedkov. Základnou funkciou úradu je dohľad nad zdravotným poistením a zdravotnou starostlivosťou. V rámci dozoru úrad zisťuje nedostatky v činnosti zdravotných poisťovní, platiteľov poistného na zdravotné poistenie, poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ako aj príčiny a dôsledky zistených nedostatkov. (1)

V ustanovení § 18 zákona o zdravotných poisťovniach (2) nájdeme určenie vecnej pôsobnosti úradu. Ako sme povedali, základným poslaním úradu je kontrola fungovania a  efektívnosti systému v ktorom sa realizuje kumulovaniu poistného a jeho vyplácanie poskytovateľom za jednotlivé výkony zdravotnej starostlivosti a samozrejme kontrola dodržiavanie podmienok určených osobitnými právnymi predpismi zdravotným poisťovniam a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Cieľom nášho zamyslenia nie je však analyzovať všetky kompetencie úradu, ale zamerať sa špeciálne na úlohy úradu pri posudzovaní otázok správneho/nesprávneho poskytovania zdravotnej starostlivosti.

    Úrad v zmysle § 18 ods. 1 písm. b/ vykonáva dohľad nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti tým, že dohliada na správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti, a za podmienok ustanovených týmto zákonom ukladá sankcie, podáva návrhy na uloženie sankcie a ukladá opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov alebo ukladá povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov. Zákonodarca vložil za pojem „správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti“ odkaz na ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, čím jednoznačne preklopil meritum posudzovanej problematiky na úroveň základného kódexu vzťahujúceho sa na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

    Pri rozbore zákonného vymedzenia tejto kompetencie úradu (§ 18 ods. 1 písm. b/) zistíme, že východiskovými pojmami sú:
a)    poskytovanie zdravotnej starostlivosti
b)    „správnosť“ postupu poskytovateľa

Definíciu zdravotnej starostlivosti nájdeme v § 2 ods. 1 zákona o zdravotnej starostlivosti (3) (cit.): „Zdravotná starostlivosť je súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci, vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s cieľom predĺženia života fyzickej osoby (ďalej len "osoba"), zvýšenia kvality jej života a zdravého vývoja budúcich generácií; zdravotná starostlivosť zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu, diagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú asistenciu.“
Definícia zdravotnej starostlivosti je veľmi široká a gramatickým výkladom by sme mohli dospieť k záveru, že by potenciálne každá činnosť vykonávaná zdravotníckym pracovníkom mohla byť  poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Obsahové a predovšetkým vecné hranice pojmu zdravotná starostlivosť je možné definovať z pohľadu cieľa, ktorý poskytovanie zdravotnej starostlivosti sleduje. Opierajúc sa o zákonnú definíciu je podľa nášho názoru zdravotnou starostlivosťou len taká činnosť, ktorej cieľom je predĺženie života fyzickej osoby, zvýšenie kvality jej života a zdravého vývoja budúcich generácií. Otázka posúdenia správnosti postupu takto vymedzenej  činnosti zdravotníckeho pracovníka tvorí predmet dohľadu vykonávaného úradom.

    Pojem „správnosť“ môžeme stotožniť s pojmom „postup lege artis“. Lege artis v doslovnom preklade znamená „postup v súlade so zákonom“. Podstatným znakom postupu lege artis  je súlad s poznatkami medicíny a biomedicínskych vied. Čo je však možné považovať za „dostupné poznatky“? Viacerí autori upozorňujú na dôležitú charakteristiku lekárskej vedy a síce, že stav poznania je v neustálom vývoji, ktorý nie je možné časovo ohraničiť. Od definovania nového poznatku až po jeho verifikáciu a stabilnú aplikáciu prejde častokrát dlhá doba. Kedy nastáva moment ktorý znamená, že sa konkrétny medicínsky postup stáva postupom lege artis? Vo všeobecnosti možno za stav lekárskej vedy považovať poznatky, ktoré sa vyučujú na lekárskych fakultách, resp. sú súhlasné prijímané na odborných medicínskych fórach a súčasne predstavujú najvyššie dosiahnuté poznanie v danej medicínskej oblasti. Gecík správne upozorňuje, že pod súčasnými poznatkami je potrebné rozumieť všetky poznatky ktoré boli v oblasti medicínskych vied získané od ich počiatkov až po súčasnosť a že sa jedná o špecifický  - trvalý poznávací proces. (4) Podľa Miltohnera posúdenie toho, či daný postup je alebo nie je postupom lege artis závisí od toho, že:
•    musí ísť o odborne medicínsky uznávaný (overený a osvedčený) postup, ktorého účinnosť, resp. účelnosť a dôvodnosť je všeobecne alebo aspoň prevažne prijímaná a ktorý je
•    v súlade s aktuálnym stavom vedy s dosiahnutou najvyššou úrovňou teoretických a praktických poznatkov v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti (5).

Definícia podľa Miltohnera predstavuje z nášho pohľadu maximum, ktoré nie je možné v praxi zdravotníckych zariadení vždy dodržať. Povinnosť postupovať pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti lege artis nemôžeme vnímať absolútne pre všetky situácie, resp. pre všetkých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Ako uvádza Mach: „Ani v súčasnej dobe nie je možné aplikovanie tohto ustanovenia (rozumej povinnosti postupovať lege artis – pozn. autora) vykladať tak, že každé zdravotnícke zariadenie je povinné poskytnúť každému pacientovi starostlivosť na najvyššej možnej úrovni poznatkov lekárskej vedy. Tomu by iste nezodpovedali ani ekonomické možnosti zdravotníckych zariadení.“ (6) Z uvedeného vyplýva, že musíme diferencovať medzi špičkovým zdravotníckym zariadením a ambulanciou špecialistu v okresnom meste.
Povinnosť postupovať pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti „lege artis“ nájdeme vo viacerých zákonných predpisoch, generálne je táto povinnosť upravená v zákone o zdravotnej starostlivosti. Ustanovenie § 4 ods. 3 hovorí, že (cit.): „Poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.“ Ustanovením priamo nadväzujúcim na § 4 ods. 3 je § 3 ods. 2, ktorý dopĺňa, že nevyhnutnou podmienkou správneho poskytovania zdravotnej starostlivosti je realizovanie potrebných zdravotných výkonov správne indikovaných a ordinovaných v správnom množstve a frekvencii. (7)

Máme za to, že povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť lege artis nie je vyčerpaná iba samotným správnym diagnostickým alebo terapeutickým postupom. Zdravotnícki pracovníci musia okrem odbornosti dodržať aj „spôsob“ poskytnutia, pričom máme na mysli dodržanie zákonom stanoveného „odkomunikovania“ zdravotnej starostlivosti s pacientom, získanie jeho súhlasu na poskytnutie, dodržanie záväzku mlčanlivosti. Lege artis poskytnutá zdravotná starostlivosť teda musí spĺňať podmienku odbornosti, ale aj podmienku rešpektovania osobnostných práv pacienta (napr. právo na súkromie, právo na telesnú a psychickú integritu). Uvedené chápanie obsahu pojmu „správne poskytnutá zdr. starostlivosti“ opierame o argument komplexnosti a špecifickej povahy služby, ktorú poskytovanie zdravotnej starostlivosti vykazuje. Od odborného postupu nemôžeme oddeliť povinnosť zdravotníckeho pracovníka v každom okamihu rešpektovať osobnosť pacienta, ktorému sa starostlivosť poskytuje. Zároveň si myslíme, že nie je možné § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti vykladať oddelene od zvyšných ustanovení zákona, ktoré stanovujú ďalšie  povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti voči pacientovi (8). Na základe tejto skutočnosti sme presvedčení, že povinnosť postupu lege artis zahŕňa ako odbornú stránku tak aj povinnosť rešpektovania osobnostných práv pacienta. Iný názor prezentuje Barancová, ktorá obsah lege artis zužuje iba na povinnosť dodržať odbornú stránku poskytovanej starostlivosti (9). Naopak, napríklad  Stolínová a Mach medzi predpoklady správne poskytnutej zdravotnej starostlivosti zaraďujú aj povinnosť poučiť pacienta, získať jeho informovaný súhlas, povinnosť mlčanlivosti, ako aj povinnosť viesť riadne zdravotnú dokumentáciu (10). Rovnako Knap viaže postup lege artis napr. na získanie súhlasu pacienta s poskytnutím zdravotnej starostlivosti (11).

Posúdenie odbornosti postupu bude pri dohľade nad správnosťou poskytnutia zdravotnej starostlivosti patriť k zložitejším otázkam. Rozhodnúť, ktorý medicínsky postup (12) je v súlade s dosiahnutými poznatkami lekárskej vedy je obtiažne. Biomedicínske vedy sa vyvíjajú veľmi rýchlo a ťažko by sme mohli žiadať od zdravotníckeho pracovníka, aby obsiahol poznanie momentálne dosiahnuté napr. v špecializovanom pracovisku na opačnej strane zemegule. Tento fakt podľa nášho názoru reflektuje zákonodarca v samotnej dikcii § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti keď zaväzuje zdravotníckeho pracovníka pri rozhodovaní o aplikovaní medicínskeho postupu zohľadniť súčasné poznatky lekárskej vedy. Povinnosť zohľadniť dosiahnuté poznatky a povinnosť postupovať striktne podľa nich má úplne inú kvalitu a obsah.  Prudký a v podstate ťažko korigovateľný vývoj v biomedicínskych vedách nastoľuje aj ďalšiu otázku: „Ktorý zo súčasne  dosiahnutých poznatkov  pri tej istej medicínskej problematike predstavuje momentálne „vrchol“ poznania?“ Existuje nejaká autorita, ktorá určí, že práve tento konkrétny postup je nevyhnutné použiť, aby sme dostáli povinnosti postupovať lege artis? Zákon o zdravotnej starostlivosti presunul zodpovednosť za definovanie, ktorý medicínsky postup spĺňa „kritérium dosiahnutého stupňa poznania lekárskych“ vied na Ministerstvo zdravotníctva SR. Podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o zdravotnej starostlivosti ministerstvo (cit.): „vydáva štandardné diagnostické postupy a štandardné terapeutické postupy,“, teda tzv. guidelines, ktorých cieľom je presne definovať čo má zdravotnícky pracovník robiť pri jednotlivých diagnózach. Podľa § 3 ods. 2 zákona o zdravotnej starostlivosti je predpokladom správne poskytnutej zdravotnej starostlivosti súlad postupu so schváleným štandardom. Štandardizácia zdravotnej starostlivosti by podľa názoru prezentovaného ministerstvom zdravotníctva mala prispieť k (i) určitej istote zdravotníckych pracovníkov, ako aj pacientov, že zvolený postup je správny, (ii)  mala by objektivizovať hodnotenie úrovne, kvality a bezpečnosti zdravotnej starostlivosti a (iii)  v neposlednom rade by mala slúžiť ako podklad pre hodnotenie úrovne zdravotnej starostlivosti pre Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. (13) V istom zmysle nemožno vylúčiť, že by sa pozitívne efekty predpokladané ministerstvom pri používaní  guidelines dostavili, ale napriek uvedenému predpokladu sme v prípade guidelines skeptickí.  Proces tvorby guidelines je časovo náročný a po jeho absolvovaní je pravdepodobné, že schválený postup bude prekonaný postupom novým – teda že objektívny stav lekárskeho poznania bude opäť niekde inde. Taktiež, je nepredstaviteľné, aby guidelines pokryli všetky diagnózy, ktoré sú v súčasnosti známe. Napriek uvedenému môže štandardizovanie postupov diagnostiky a terapie pri najviac frekventovaných ochoreniach prispieť k dosiahnutiu cieľa, ktorý bol ministerstvom prezentovaný.
Aby sme teda zhrnuli obsah pojmu postup lege artis, tak ako ho definuje platný zákon č. 576/2004 Z. z., uvedieme jeho základné znaky, ktoré musia byť splnené kumulatívne:
a)    poskytovateľ musí vykonať všetky diagnostické a terapeutické výkony ktoré smerujú k uzdraveniu osoby
b)    zvolený postup musí byť v súlade so štandardami vydanými MZ SR, predovšetkým poskytovateľ musí vykonať všetky zdravotné výkony ktoré sú indikované na danú diagnózu a to v správnom čase a v správnej frekvencii s prihliadnutím na indikačné obmedzenia vyplývajúce z diagnózy pacienta
c)    pri rozhodovaní o výbere konkrétneho postupu poskytovateľ zohľadnil súčasné poznatky lekárskej vedy, pričom zvolenie postupu, ktorý nie je v súlade s najvyšším poznaním lekárskej vedy môže byť odôvodnené iba objektívnymi skutočnosťami (napr. chýbajúce vybavenie, ekonomické obmedzenia)
d)    spôsob vykonania správneho postupu musí byť v súlade s osobitnými predpismi a nesmie nad mieru nevyhnutnú zasahovať do osobnostných práv pacienta.

Ako sme už spomenuli, vzájomnú podmienenosť medzi správne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou a postupom podľa štandardov vydaných MZ SR priniesol až zákon č. 576/2004 Z.z.. Práve táto podmienenosť sa ukázala ako problematická. Vláda SR totiž až v októbri 2008 schválila Koncepciu tvorby štandardných diagnostických a liečebných postupov – teda 4 roky od prijatia zákona bol vytvorený ešte len metodický materiál, ktorý sa má použiť pri vytváraní štandardov. Čas potrebný na vytvorenie komplexných štandardov si netrúfame ani odhadnúť.
Je pravdepodobné, že si túto skutočnosť uvedomil aj zákonodarca, pretože zákonom č. 489/2008 Z.z. novelizoval § 3 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z.z. a vypustil z neho podmienku, že postup podľa štandardov je podmienkou správneho poskytovania zdravotnej starostlivosti. Táto zmena je účinná od 01.01.2010.

Ako je vidno, pojem „postup lege artis“  je naozaj ťažko uchopiteľný a široký a jeho obsah môžeme dedukovať len použitím rôznych výkladových pomôcok. Zároveň by bolo naivné očakávať, že túto mieru všeobecnosti je možné ošetriť detailnými postupmi diverzifikovanými podľa jednotlivých diagnóz.

Vráťme sa späť k  dohľadu vykonávaného Úradom. Vychádzajúc z vyššie uvedeného sme názoru, že  predmetom dohľadu je analýza, či postup poskytovateľa ku ktorému došlo pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti bol vykonaný lege artis. Stricto sensu by úrad nemal skúmať otázky spojené s činnosťou alebo fungovaním poskytovateľa, ktoré sa priamo netýkajú poskytovania zdravotnej starostlivosti.
Úrad by pri výkone dohľadu nad správnosťou zdravotnej starostlivosti mal zohľadniť vyššie zdôraznené aspekty postupu lege artis. Výsledkom dohľadu má byť konštatovanie či zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne alebo nesprávne, pričom k tomuto záveru môže Úrad dospieť jedine na základe podrobného sa oboznámia so špecifikami konkrétneho prípadu a po zohľadnení objektívnych možností poskytovateľa.

3. Subjekty dohľadu (úrad, poskytovateľ ale aj pacient)

V procese vykonávania dohľadu vystupujú v zásade iba dva subjekty a to Úrad ako subjekt kontroly a poskytovateľ ako dohliadaný subjekt. Ak však posudzujeme tento proces a predovšetkým jeho výsledok (konštatovanie či bol/nebol dodržaný správny postup) z pohľadu jeho konzekvencií na subjekt, ktorému poskytovateľ poskytoval zdravotnú starostlivosť zistíme, že akýmsi „vedľajším“ subjektom dohľadu je aj samotný pacient. Toto jeho postavenie odôvodňuje jeho záujem na výsledkoch dohľadu.

Na základe uvedeného názoru rozdeľujeme subjekty, ktorých sa vykonávanie dohľadu (resp. jeho výsledok) týka na:
a)    subjekty v užšom zmysle slova (Úrad a poskytovateľ)
b)    subjekty v širšom zmysle slova (Úrad, poskytovateľ a dotknutý pacient)  

Zámerne sa zatiaľ vyhýbame pojmu „účastník konania“. Jednou zo základných otázok spojených s vykonaním dohľadu totiž je, či sa na jeho proces vzťahuje správny poriadok.      V § 77 ods. 1 zákona o zdravotných poisťovniach nájdeme, že (cit.): „    Na konanie a rozhodovanie úradu sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Zákon v časti upravujúcej výkon dohľadu vylučuje pôsobnosť správneho poriadku jedine v  § 44 ods. 5 zákona o zdrav. poisťovniach (námietky zaujatosti  dohliadaného subjektu voči osobe poverenej na vykonanie dohľadu). Napriek tomu, že iné ustanovenie nevylučuje pôsobnosť správneho poriadku na vykonanie dohľadu, sú na otázku jeho aplikácie rôzne názory. V zmysle zákona o zdravotných poisťovniach sa totiž dohľad končí prerokovaním námietok voči Protokolu v ktorom je uvedený záver dohľadu. V prípade, že Úrad konštatuje, že poskytovateľ postupoval nesprávne začne v súlade s § 50 ods. 2  konanie o uložení sankcie. Teda, celý proces – od začatia dohľadu až po uloženie sankcie sa skladá z dvoch častí:
a)    vykonanie dohľadu
b)    uloženie sankcie, alebo podanie návrhu inému príslušnému úradu na uloženie sankcie alebo vydanie iného rozhodnutia

Pôsobnosť správneho poriadku je sporná práve v prvej časti celého procesu. Jedna časť názorového spektra sa prikláňa k názoru, že sa správny poriadok na vykonanie dohľadu nevzťahuje. Dôvodom vylúčenia pôsobnosti správneho poriadku na vykonanie dohľadu je skutočnosť, že vykonávanie dohľadu nie je rozhodovacou činnosťou. Rozhodnutím je až uloženie sankcie, ktoré je výsledkom správneho konania vedeného úradom. Na druhej strane je časť právnickej obce, ktorá zastáva názor, že správny poriadok je nutné aplikovať aj na vykonanie dohľadu, nielen na konanie o uložené sankcie. Vychádzajúc z dikcie 77 ods. 1 zákona o zdravotných poisťovniach sa prikláňame k názoru, že už samotné vykonávanie dohľadu je konaním Úradu na ktoré je nevyhnutné aplikovať ustanovenia správneho poriadok a teda, že toto konanie je správnym konaním. Úpravu správneho poriadku nie je možné vylúčiť na základe iného osobitného ustanovenia,  ktoré by pôsobnosť správneho poriadku vylúčilo (okrem spomenutého § 44 ods. 5). Použitie správneho poriadku odôvodňuje aj skutočnosť, že počas vykonávania dohľadu sa rozhoduje o právach a povinnostiach dohliadaného subjektu. Bez realizovania dohľadu by nemohlo dôjsť ku konaniu o uložení sankcie.  

Z doterajšej praxe Úradu vyplýva, že Úrad vykonávanie dohľadu nepovažuje za správne konanie. Táto skutočnosť má priamy dopad na postavenie pacienta, teda osoby, ktorá môže podať žiadosť na vykonanie dohľadu. Ak by totiž bol dohľad považovaný za správne konanie, mal by byť pacient účastníkom tohto konania. Obsahom dohľadu je ako sme povedali posúdenie správnosti poskytnutej zdravotnej starostlivosti, teda predmet dohľadu sa priamo dotýka práv pacienta. Priznanie postavenia účastníka by pacientovi umožnilo využiť všetky práva účastníka konania – napr. nahliadať do spisu, podávať opravné prostriedky a podobne.

    Aké je teda postavenie pacienta v súčasnej praxi Úradu vo veciach dohľadu na správnosťou zdravotnej starostlivosti? Úpravu jeho postavenia nájdeme jedine v § 17 ods. 3 písm. a./ zákona o zdravotnej starostlivosti (cit.):
    
„(3)     Ak poskytovateľ žiadosti nevyhovie alebo neinformuje žiadateľa o spôsobe vybavenia žiadosti najneskôr do 30 dní od podania žiadosti žiadateľom, osoba má právo
a) požiadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len "úrad pre dohľad") o vykonanie dohľadu podľa osobitného predpisu, ak predmetom žiadosti je správne poskytnutie zdravotnej starostlivosti,...“

Na vykonanie dohľadu teda môže dať podnet osoba (pacient), ktorá je názoru, že zdravotná starostlivosť jej nebola poskytnutá správne, conditio sine qua non až potom, ako poskytovateľ nevyhovel jeho žiadosti o náprave non lege artis poskytnutej zdravotnej starostlivosti. Táto osoba má eminentný záujem na tom, aby Úrad dohľad začal a aby ju informoval o jeho výsledkoch. Konštatovanie úradu má totiž potenciál zorientovať pacienta pri ďalšom postupe voči poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. Pacient však nie je subjektom (resp. účastníkom) dohľadu.

Platná právna úprava dokonca expresis verbis neukladá úradu ani povinnosť reagovať na podnet a začať dohľad voči označenému poskytovateľovi. Túto povinnosť môžeme konštatovať jedine zo spôsobu formulácie § 17 ods. 3 písm. a/, ktorej konštrukcia predpokladá, že právu pacienta žiadať o vykonanie dohľadu zodpovedá povinnosť úradu tento dohľad vykonať. Tu sa úprava postavenia pacienta a úprava jeho práv v konaní o dohľade končí. Pacient nemá možnosť nijakým spôsobom ovplyvňovať vykonávanie dohľadu, nemá možnosť vyjadrovať sa k priebehu dohľadu, predkladať dôkazy ani činiť iné úkony, ktoré by mu umožňoval správny poriadok, pokiaľ by pacient bol účastníkom dohľadu a pokiaľ by sa na dohľad vzťahoval správny poriadok. Skutočnosť, že Úrad po vykonaní dohľadu informuje pacienta o jeho výsledkoch je možné označiť jedine za prejav dobrej vôle a nie za plnenie zákonom uloženej povinnosti. Pacient nemá možnosť sa dostať k Protokolu o vykonaní dohľadu, ktorý obsahuje podrobné závery a opis skutkového stavu, ale pozná len výsledok dohľadu a stručné zdôvodnenie.
    
4.     Priebeh vykonávania dohľadu – protokol a rozhodnutie o uložení sankcie

    Akonáhle dostane Úrad žiadosť od dotknutého subjektu – pacienta, ktorý tvrdí, že mu nebola správne poskytnutá zdravotná starostlivosť, mal by vo veci začať konať, teda vykonať dohľad. V prípade posudzovania správnosti postupu poskytovateľa Úrad vykonáva dohľad na diaľku, alebo na mieste a to prostredníctvom poverených osôb, ktorými môžu byť okrem jeho zamestnancov aj osoby spolupracujúce s Úradom na inom ako pracovnoprávnom základe. Pri osobe spôsobilej na vykonanie dohľadu sa zastavíme.
    
Dohľad na mieste je vykonávaný tímom zloženom spravidla minimálne z dvoch osôb. Na základe osobitného poverenia od Úradu (§ 43 ods. 4. a 5.) tieto osoby preverujú, či poskytovateľ pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti postupoval/nepostupoval lege artis. Výsledkom dohľadu realizovaného poverenými osobami je vypracovanie Protokolu, v ktorom sa konštatuje, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne. To znamená, že od odbornej spôsobilostí a skúseností poverených osôb priamo závisí výrok Protokolu. Aké sú podmienky kladené zákonom na osoby poverené vykonaním dohľadu?

Ako vyplýva z § 43 ods. 4 zákona o zdravotných poisťovniach (cit.): „Dohľad na mieste vykonávajú zamestnanci úradu a prizvané osoby (ďalej len „osoba oprávnená na výkon dohľadu“) na základe písomného poverenia úradu. Prizvanými osobami môžu byť zamestnanci iných právnických osôb alebo iné fyzické osoby s ich súhlasom.“ Následne v ods. 6 nájdeme špeciálnu úpravu, ktorá stanovuje, že aspoň jedna osoba v tíme vykonávajúcom dohľad musí spĺňať podmienku špecializácie na odbor do ktorého spadá posudzovaná zdravotná starostlivosť (podmienka atestácie) a súčasne musí spĺňať podmienku 5 ročnej odbornej zdravotníckej praxe (ďalej tiež len ako „špecialista“) v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti. Ostatní členovia tímu tieto podmienky spĺňať nemusia. Pokiaľ Úrad nedisponuje špecialistom, môže si nakontrahovať konzultanta, ktorý zákonom požadované podmienky spĺňa. Pozor, zákon nevyžaduje, aby špecialista spĺňal akékoľvek iné podmienky, nevyžaduje ani, aby táto osoba bola znalcom zapísaným v zozname znalcov.

Po preskúmaní dostupných podkladov, predovšetkým zdravotnej dokumentácie a po získaní vyjadrení poskytovateľa (jeho zamestnancov) vyhotoví Úrad prostredníctvom poverených osôb Protokol o vykonanom dohľade, doručí ho dohliadanému subjektu a určí mu lehotu na podanie námietok proti jeho obsahu. Námietky podané poskytovateľom poverené osoby prekonzultujú a ich obsah zachytia v zápisnici o námietkach. Dohľad je skončený prerokovaním námietok poskytovateľa. Protokol vo svojej finálnej podobe obsahuje samotný dokument, potvrdenie o doručení Protokolu a zápisnicu o prerokovaní námietok.

V závislosti od výsledkov dohľadu zvolí Úrad ďalší postup. Ak sa zistí, že poskytovateľ poskytoval zdravotnú starostlivosť non lege artis, Úrad môže uložiť niektorú zo sankcií stanovených v § 50 ods. 2 zákona o zdravotných poisťovniach. V takom prípade začína Úrad správne konanie o uložení sankcie. Rozhodnutie o uložení sankcie obsahuje aj odôvodnenie, do ktorého by sa de facto mali preklopiť skutkové zistenia uvedené v Protokole. Proti rozhodnutiu je možné v súlade s ustanoveniami Správneho poriadku podať príslušný druh opravného prostriedku a po ich vyčerpaní využiť  inštitút žaloby o nezákonnosť rozhodnutia orgánu štátnej správy (§ 247 O.S.P. a nasl.).


5.     Výpovedná hodnota vykonaného dohľadu vo vzťahu ku konaniu o náhrade škody na zdraví

„Produktom“ dohľadu je Protokol a ako sme už povedali vyššie, s obsahom Protokolu Úrad oboznamuje žiadateľa o vykonanie dohľadu (pacienta). Je potrebné zdôrazniť, že pacientovi sa samotný Protokol nedoručuje. Aká je využiteľnosť výsledkov dohľadu pre pacienta? Je nepochybné, že stanovisko Úradu prezentované v Protokole má informačnú hodnotu pre pacienta, ale ako uvedieme nižšie, jeho využiteľnosť je v určitých prípadoch oklieštená a bez iného nemusí byť dostatočným dôkazným prostriedkom v ďalších konaniach (napr. v konaní o náhrade škody na zdraví). To je spôsobené minimálne jedným faktorom. Úrad by sa totiž počas dohľadu mal orientovať na zistenie jedinej veci – bola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne? Úrad teda skúma „správnosť postupu“ nezaoberá sa primárne tým, či nesprávny postup spôsobil škodu a či medzi postupom non lege artis a vznikom škody existuje kauzálny nexus. Samozrejme,  imanentným následkom pochybenia býva existencia škody – to je častokrát jediný dôvod prečo pacient podáva podnet na Úrad. Napriek uvedenému určenie škody a kauzálneho nexu nie je predmetom dohľadu. Súčasne nemožno nedodať, že Úrad sa k otázke škody chtiac, či nechtiac dopracovať musí, pretože uložený druh sankcie je v zmysle § 50 ods. 3 viazaný na závažnosť zistených nedostatkov a nimi spôsobených následkov.

 Je teda výsledok dohľadu pre pacienta použiteľným prínosom do konania pre súdom, resp. je použiteľný pre iné druhy konania? Odpoveď na položenú otázku je priamo závislá na konkrétnej situácii (veci), ktorej sa dohľad týkal. V zásade by sme mohli zobrať do úvahy tri možnosti:
a)    poskytovateľ porušil povinnosť postupovať lege artis no prijímateľovi nebola spôsobená škoda na zdraví
b)    poskytovateľ porušil povinnosť postupovať lege artis, pričom prijímateľovi bola spôsobená škoda na zdraví
c)    poskytovateľ postupoval lege artis, no napriek tomu prijímateľovi bola spôsobená škoda na zdraví.

Ad a.)    Poskytovateľ porušil povinnosť postupovať lege artis no prijímateľovi nebola spôsobená škoda na zdraví

    Ako sme sa pokúsili vysvetliť v predošlej kapitole, povinnosť postupovať lege artis má veľmi široký záber a netýka sa len odborných medicínskych postupov (teda samotnej diagnostiky a terapie) ale vzťahuje sa aj na spôsoby, ktorými sa zdravotná starostlivosť komunikuje s pacientom. Zákon o zdravotnej starostlivosti a zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti (14) upravujú povinnosti poskytovateľa voči prijímateľovi zdravotnej starostlivosti ako nevyhnutnú synalagmu k základným ľudským právam pacienta. Medzi ne patrí právo na život, zákaz mučenia, právo na súkromie a ochranu intimity. Správnosť poskytnutia zdravotnej starostlivosti podľa nášho názoru nemožno redukovať iba na povinnosť dodržať odbornú stránku lekárskeho výkonu, ale je nevyhnutné na ňu nazerať komplexne, ako na povinnosť postupovať s najväčšou odbornosťou pri čo najmenšom zásahu do osobnostných práv pacienta.   

V zmysle § 11 ods. 8 zákona o zdravotnej starostlivosti je poskytovateľ povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť tak, aby neohrozil ochranu cti, súkromia, telesnej a psychickej integrity pacienta. Poskytovateľ je povinný pred poskytnutím zdravotnej starostlivosti poučiť pacienta o povahe zamýšľaného zákroku, o miere jeho bolestivosti a o možných alternatívach. Zdravotnú starostlivosť môže poskytnúť (až na výnimky uvedené v § 6 ods. 9) až po získaní informovaného súhlasu pacienta s poskytnutím zdravotnej starostlivosti. Súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti je aj vedenie zdravotnej dokumentácie (§ 4 ods. 5 zákona o zdravotnej starostlivosti) v súlade s podmienkami uvedenými v § 18 - § 25 zákona o zdravotnej starostlivosti.  Ak poskytovateľ vyššie uvedené predpoklady lege artis poskytovanej zdravotnej starostlivosti nenaplnil, Úrad by napriek skutočnosti, že odborná stránka výkonu je v poriadku mal konštatovať, že poskytovateľ postupoval non lege artis. Následkom konania poskytovateľa však v tomto prípade s veľkou pravdepodobnosťou nebude vznik škody na zdraví (15). Takýmto prípadom môže byť, ak poskytovateľ porušil povinnosť mlčanlivosti, alebo neviedol správne zdravotnú dokumentáciu. Do úvahy by mohlo prichádzať aj zaangažovanie pacienta do vzdelávacieho procesu bez jeho súhlasu (vizita medikov na izbe pacienta na ktorú pacient nedal súhlas). Zaujímavou otázkou je porušenie mlčanlivosti zverejnením fotografií, resp. diagnózy pacienta  so súčasným zverejnením identity pacienta v odbornej literatúre bez súhlasu pacienta. V Protokole by Úrad mal skonštatovať nesprávne poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Ak vychádzame z predpokladu, že následkom non lege artis postupu nie je vznik škody, pacient by výsledky dohľadu mohol použiť ako dôkaz v konaní o ochranu osobnosti podľa § 13 O.Z. Žalobca by mohol navrhnúť súdu, aby si vyžiadal vyjadrenie Úradu, resp. Protokol, ktorým by mohlo byť preukázané, že došlo ku konaniu, ktoré je spôsobilé zasiahnuť do práv na ochranu osobnostných práv žalobcu. Na spoľahlivé  preukázanie intenzity zásahu by však žalobca nepochybne musel využiť ďalšie dôkazné prostriedky.

Ad b)    Poskytovateľ porušil povinnosť postupovať lege artis, pričom prijímateľovi bola spôsobená škoda na zdraví
    
Najviac frekventovaným porušením povinnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť lege artis je odborné pochybenie poskytovateľa. Foriem odborných chýb je mnoho. Kazuistiky zverejňované Úradom obsahujú detailné opisy nesprávne poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Môže sa jednať o:
-    nesprávnu zvolenú diagnostickú alebo terapeutickú metódu,
-    síce správnu, ale neskoro aplikovanú metódu,
-    správnu metódu ktorá nebola aplikovaná v správnej intenzite a podobne.
Častými prípadmi sú aj zabudnuté predmety v operačnom poli. Následkom odborného pochybenia je zvyčajne aj škoda na zdraví, nezriedka aj s následkom smrti pacienta. Z pohľadu civilistickej teórie zodpovednosti za škodu sa jedná o všeobecnú zodpovednosť za porušenie právnej povinnosti upravenú v § 420 O.Z..

    Ak Úrad v priebehu dohľadu zistí, že došlo k nesprávnemu poskytnutiu zdravotnej starostlivosti z dôvodu odborného pochybenia, v Protokole túto skutočnosť uvedie. Ako sme už spomenuli v predošlom texte, Úrad nemá pri vykonávaní dohľadu povinnosť skúmať, či následkom odborného pochybenia je vznik škody na zdraví, a ani nemá povinnosť skúmať, či medzi porušením povinnosti postupovať lege artis a vznikom škody je príčinná súvislosť. Ipso iure sa táto právna otázka musí riešiť až v konaní o uložení sankcie, pretože Úrad v zmysle § 50 ods. 2 zákona o zdravotných poisťovniach rozhoduje o druhu sankcie podľa závažnosti zisteného následku. Pokiaľ by sa Úrad nezaoberal v konaní o uložení sankcie aj otázkou, či pochybenie poskytovateľa priamo spôsobilo nepriaznivý následok (rozumej škodu) postupoval by podľa nášho názoru v rozpore s § 32 ods. 1 Správneho poriadku.

    Závery dohľadu sú využiteľné napríklad v konaní o náhradu škody. Paralelne s konaním o náhrade škody na zdraví je možné žalovať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom i v tomto konaní môže byť vyjadrenie Úradu o porušení postupu lege artis významným dôkazným prostriedkom. Využiteľnosť tohto dôkazného prostriedku závisí od konkrétneho obsahu Protokolu, resp. obsahu rozhodnutia o uložené sankcie. Z toho dôvodu nie je možné paušálne konštatovať, či samotný Protokol, alebo rozhodnutie o uložení sankcie je takým dôkazným prostriedkom, ktorým by žalobca (poškodený pacient) dostatočne jasne preukázal svoj nárok. Najväčším prínosom môže byť špecifikácia v čom sa predmetný zdravotný výkon (alebo súbor zdravotných výkonov) hodnotí ako nesprávny. Zastávame však názor, že v konaní o náhradu škody sa účastníci konania nevyhnú znaleckému dokazovaniu, ktoré by malo danú problematiku riešiť komplexne.

Ad c)    Poskytovateľ postupoval lege artis, no napriek tomu bola pacientovi spôsobená škoda na zdraví.

V praxi sa môžeme  stretnúť aj so situáciami, keď následkom lege artis poskytnutej zdravotnej starostlivosti je vznik škody na zdraví. Poskytovateľ pritom neporušil žiadnu svoju povinnosť a odborná stránka zákroku je v poriadku.  Tieto prípady môžeme subsumovať  pod osobitný druh objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú okolnosťami majúcimi pôvod v povahe veci alebo prístroja použitých pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.  Ustanovenie § 421a ods. 2 O.Z. túto prísne objektívnu zodpovednosť expressis verbis vzťahuje na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Dôvodom vzniku povinnosti nahradiť škodu môžu byť nečakané vedľajšie účinky nasadenej liečby, odmietnutie implantátu, či škoda spôsobená vadnou vecou použitou pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti (zlomenie krehkej injekčnej ihly, nesterilita injekčnej striekačky a podobne) (16). Z judikatúry sú tak isto známe prípady zodpovednosti za popáleniny spôsobené prasknutou žiarovkou pri realizácii operačného zákroku.
V prípade vzniku škody, ku ktorej došlo následkom použitia určitej veci alebo prístroja sa vo vzťahu k vykonanému dohľadu dostávame do zaujímavej polohy. Napriek tomu, že následkom (hoci lege artis) poskytnutej zdravotnej starostlivosti je vznik škody, Úrad by mal konštatovať, že zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne. Práve v tomto prípade sa najviac prejavuje fakt, že predmetom dohľadu je primárne len posúdenie, či poskytovateľ postupoval lege artis. Výsledkom je to, že aj keď je poskytovateľ v zmysle § 421a O.Z. povinný škodu nahradiť, Protokol konštatuje, že zdravotnú starostlivosť poskytol správne. Závery Protokolu sú v takejto situácii pre pacienta podľa nášho názoru nepoužiteľné.

6.    Záver

    Ako vyplýva z vyššie uvedených príkladov, výsledky dohľadu nie sú pre pacienta v každom prípade v inom konaní použiteľné. Prínosom dohľadu pre pacienta je základné zorientovanie v situácii, čo však v  poslednom analyzovanom prípade môže byť viac mätúce, ako užitočné.  V prípade porušenie povinnosti postupovať lege artis môžu výsledky dohľadu pacientovi (ako žalobcovi) byť nápomocné pri preukazovaní pasívnej legitimácie žalovaného a preukazovaniu porušenia právnej povinnosti. Ďalšie prvky zodpovednosti za škodu (vznik škody, príčinná súvislosť a zavinenie) nemusia zo záverov dohľadu vyplývať vôbec, alebo vyplývajú nedostatočne. Na základe uvedeného sme názoru, že samotné závery dohľadu nie sú bez iného dostatočným podkladom na preukázanie nároku na náhradu škody. Nie je preto dôvodné odvolávať sa v civilnom, či trestnom konaní iba na závery vykonaného dohľadu a za účelom preukázania žalovaných nárokov je podľa nášho názoru potrebné nariadiť znalecké dokazovanie.

    Jedna z otázok, ktorú si teraz môžeme položiť znie, či by právna úprava vzťahujúca sa na vykonávanie dohľadu nemala byť koncipovaná v samostatnom zákone, alebo , či by obsah protokolu a predmet dohľadu nemali byť upravený podrobnejšie. Áno, sme názoru, že súčasná úprava pôsobnosti Úradu a jeho činnosti nie je dostatočná, no na druhej strane považujeme za dôležité dodať, že cieľom kontrolnej funkcie Úradu nemá byť vypracovávanie podkladov pre civilné, či trestné konania. V tomto bode si myslíme, že vzniká hlavné nedorozumenie medzi úlohami Úradu a očakávaniami verejnosti. Z filozofie zákona o zdravotných poisťovniach môžeme totiž dedukovať, že cieľom dohľadu je kontrolovať efektívnosť poskytovanej zdravotnej starostlivosti, teda to, aby zdravotné poisťovne platili za kvalitnú zdravotnú starostlivosť. Možnosť využiť výsledky dohľadu pre iné účely je vedľajším produktom systému, nie jeho primárnym cieľom.

    Na základe uvedeného máme za to, že  využitie výsledkov dohľadu poškodeným subjektom v civilnom, alebo trestnom konaní je síce možné, ale nemusí byť v každom prípade účelné. Zároveň sme názoru, že zistenia Úradu učinené pri dohľade nemôže svojím spôsobom suplovať úlohy znaleckého dokazovania v konaní.





JUDr. Ivan Humeník,
Autor je interným doktorandom na Katedre občianskeho práva (Právnická fakulta UPJŠ, Košice) a advokátom v advokátskej kancelárii H&H Partners.



Zoznam použitej literatúry:

1.    Dôvodová správa k návrhu zákona o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou
2.    Gecík, K.: Právna zodpovednosť v zdravotníctve a v medicíne. Osveta, 2. doplnené vydanie, Martin, 1984
3.    Miltöhner, M.: Vymezení rizika a odpovědnosti ve zdravotnictví. In Zdravotnictví a právo, roč. IV, č. 5, 2000
4.    Mach, J.: Medicína a právo. 1. Vydanie, Nakladatelství C.H.BECK, 2006
5.    Barancová, H. a kol.: Medicínske právo, vysokoškolská učebnica. Typi Universitatis, Tyrnaviensis, Veda, vydavateľstvo SAV, Bratislava 2008
6.    Stolínová, J., Mach, J.: Právni odpovědnost v medicíne. Praha, Galén, 1998
7.    Knap, K. - Švestka, J. – kol.: Ochrana  osobnosti  podle československého občanského práva. 4. vydanie, Linde Praha, a.s., Praha, 2004
8.    Koncepcia tvorby štandardných diagnostických a liečebných postupov, ktorá bola schválená uznesením Vlády SR č. 628/2008
9.    Eliáš K. a kol.: Občanský zákonník, Velký akademický komentář. 1. Svazek. Linde Praha, a.s., Praha, 2008

Poznámky:
(1) Dôvodová správa k návrhu zákona o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov, str. 16, stiahnuté dňa 03.06.2009 z portálu www.nrsr.sk, weblink: http://www.nrsr.sk/default.aspx?sid=zakony/prehlad
(2) Zákon č. 579/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom k 01.07.2009.
(3)    Zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom k 01.07.2009.
(4) Porovnaj Gecík, K.: Právna zodpovednosť v zdravotníctve a v medicíne. Osveta, 2. doplnené vydanie, Martin, 1984, str.  180.
(5) Porovnaj Miltöhner, M.: Vymezení rizika a odpovědnosti ve zdravotnictví. In Zdravotnictví a právo, roč. IV, č. 5, 2000, str. 7.
(6) Mach, J.: Medicína a právo. 1. Vydanie, Nakladatelství C.H.BECK, 2006, str. 54.
(7) Práve toto ustanovenie bolo podstatne novelizované – konzekvencie zmeny účinnej od 1.1.2010 opíšeme v ďalšom texte.
(8) Pozri napr. § 11 ods. 8 zákona o zdravotnej starostlivosti.
(9) Porovnaj Barancová, H. a kol.: Medicínske právo, vysokoškolská učebnica. Typi Universitatis, Tyrnaviensis, Veda, vydavateľstvo SAV, Bratislava 2008, str. 29
(10) Porovnaj Stolínová, J., Mach, J.: Právni odpovědnost v medicíne. Praha, Galén, 1998, str. 167, 168.
(11) Porovnaj Knap, K. - Švestka, J. – kol.: Ochrana  osobnosti  podle československého občanského práva. 4. vydanie, Linde Praha, a.s., Praha, 2004, str. 225.
(12) Vzhľadom na fakt, že povinnosť lege artis postupu sa vzťahuje na určenie diagnózy ako aj na rozhodovanie o terapii, budeme v ďalšom texte používať zjednocujúci pojem „medicínsky postup“.
(13) Pozri Koncepciu tvorby štandardných diagnostických a liečebných postupov, ktorá bola schválená uznesením Vlády SR č. 628/2008.
(14) Zákon č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení.
(15) Nedá sa samozrejme vylúčiť škoda na psychickom zdraví pacienta.
(16) Viac pozri Eliáš K. a kol.: Občanský zákonník, Velký akademický komentář. 1. Svazek. Linde Praha, a.s., Praha, 2008, strana 826.


Tento Článok bol publikovaný v časopise Pravník, číslo 07/2010.

Vzor citácie: HUMENÍK, I. Konanie o náhradu škody na zdraví a možnosti využitia výsledkov dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou. In Právník, Ústav státu a práva AV ČR,  číslo 07/2010, ročník 149, čísla strán 699 - 713

foto: aktualne.centrum.sk





 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 9+7 =


-- žiadne príspevky --