Vznik človeka v kontexte práv na ochranu osobnosti | Medicínske právo
              

Články


Vznik človeka v kontexte práv na ochranu osobnosti


 | 26.8.2009 | komentárov: 0

V § 7 upravuje Občiansky zákonník vznik a zánik spôsobilosti mať práva a povinnosti. Právna spôsobilosť vzniká narodením, no právnu spôsobilosť priznáva zákon aj počatému dieťaťu (nasciturus) pod podmienkou, že sa narodí živé. Môžeme povedať, že narodené dieťa sa nepovažuje za subjekt práv až momentom narodenia, ale stáva sa ním momentom počatia, condicio sine qua non, ak sa narodí živé.1 Na druhej strane musíme zdôrazniť, že právne významnou skutočnosťou, ktorá spôsobuje vznik právnej spôsobilosti je narodenie a nie počatie. Momentom narodenia nadobúda dieťa právnu spôsobilosť ex tunc, od okamihu počatia.2

Obrazok I. Vznik právneho subjektu
 
Narodenie je okamih, keď sa dieťa uvoľní z tela matky a od nej sa oddelí.3 Narodením dieťaťa vznikne subjekt v zmysle právnom len za predpokladu, že vo chvíli dokončenia pôrodu je dieťa živé, ale nevyžaduje sa, aby dieťa bolo životaschopné.4 Toto vymedzenie má korene v rímskom práve. Rímske právo kládlo ešte jednu podmienku - dieťa muselo mať ľudskú podobu (nesmel to byť tzv. quasihumanoid).5 Za prejav života sa v zmysle § 2 vyhlášky ministerstva zdravotníctva č. 22/1988 Zb. o povinných hláseniach súvisiacich s ukončením tehotenstva považuje dýchanie alebo akcia srdca, pulzácia pupočníka alebo aktívny pohyb svalstva, aj keď nebol prerušený pupočník alebo nebola porodená placenta. Stricto sensu nemožno podľa právnej teórie považovať za živo narodeného človeka dieťa s pulzáciou pupočníka, alebo s akýmkoľvek znakom života pred prerušením pupočníka. Dieťa by malo byť z tela matky vyňaté a oddelené, tieto podmienky platia kumulatívne. Prejavy života by sa teda mali podľa tradičného chápania pojmu „narodenie“ zisťovať až po úplnom oddelení dieťaťa od matky. Vyhláška zároveň stanovuje, že minimálna hmotnosť narodeného dieťaťa musí byť 500 g.
Za živo narodené dieťa možno považovať aj dieťa so znakmi života a s pôrodnou hmotnosťou nižšou ako 499 g, pokiaľ prežije 24 hodín po pôrode (§ 2 ods. 1 písm. b cit. vyhlášky). Niektorí autori uvádzajú k tejto formulácii výhrady, keď upozorňujú na fakt, že dôvod smrti novorodenca s hmotnosťou nižšou ako 499 g v priebehu 24 hodín po pôrode by hypoteticky mohol byť aj iatrogénnej povahy. Pri doslovnom výklade vyhlášky by ale takéto zanedbanie zdravotnej starostlivosti nemuselo mať ani povahu trestného činu, pretože by tu neexistoval spôsobilý objekt trestného činu. Preto by sa mal za jediný možný dôvod úmrtia do 24 hodín (v zmysle vyhlášky) považovať iba biologické postihnutie novorodenca.6
Súčasné znenie § 7 občianskeho zákonníka stanovuje, že nasciturus má spôsobilosť na práva aj na povinnosti. Podľa § 5 občianskeho zákonníka z roku 1950 malo počaté dieťa spôsobilosť len na práva, tzn. nebolo možné, aby pred svojím narodením nadobudlo nejaké právne povinnosti.7
Táto právna konštrukcia bola ovplyvnená rímskym právom, v ktorom platilo, že nenarodený sa považuje za narodeného kedykoľvek ide o jeho prospech (nasciturus pro iam nato habetur, quotiens de commodo eius quaeritur).
Pokiaľ sa dieťa narodí mŕtve, hľadí sa naň, pre potreby práva, ako by sa ani nebolo počalo (qui mortui nasciuntur neque nati neque prokreanti videntur).8
Môžeme povedať, že to, či sa dieťa stane právnym subjektom, je závislé od časového okamihu, ktorým je ukončenie procesu pôrodu. Pôrod je proces vypudzovania alebo vyberania9 plodu z tela matky, ktorý má svoj priebeh v určitom časovom úseku10. Narodenie je finálna fáza pôrodu, keď je plod úplne vypudený alebo vyňatý z tela matky a od tela matky úplne oddelený. Práve táto konečná fáza pôrodu má z hľadiska vzniku právnej subjektivity relevanciu. Spomínaná vyhláška ministerstva zdravotníctva o povinných hláseniach súvisiacich s ukončením tehotenstva v tomto smere spôsobila dôležitý prelom. Pri definovaní pôrodu živého dieťaťa nepožaduje ako podmienku na zisťovanie prítomnosti niektorých zo znakov životaschopnosti dieťaťa prerušenie pupočníka.11 Ak prihliadneme na účel, ktorý vyhláška spĺňa - tým je hlásenie ukončenia tehotenstva príslušným orgánom matriky - zistíme, že právnu subjektivitu nadobúda dieťa ipso facto už vyňatím alebo vypudením z tela matky12, podmienka úplného oddelenia od tela matky sa neuplatňuje.
Právna úprava vzniku právnej subjektivity, teda „vzniku“ človeka sa ťažiskovo venuje človeku narodenému. Právo definuje posudzovanie skutočností súvisiacich s pôrodom, ktoré sú dôležité pri určovaní, či „vznikol / nevznikol“ človek. Táto zákonná úprava sa vzhľadom na prudký vývoj prírodných vied a faktického stavu v ktorom sa spoločnosť nachádza, zdá úzkoprsá. Je nutné, aby právo adekvátnou zákonnou úpravou reagovalo na potrebu chrániť ľudský život, veď právo na život je základným osobnostným právom ľudského indivídua. Zdá sa alibistické jednoducho tvrdiť, že toto právo nadobudne človek svojím narodením. Z týchto dôvodov sa odborná verejnosť z rôznych vedných odborov snaží definovať právnu povahu ľudského embrya a rozhodnúť, či už samotné embryo je plnohodnotným človekom.
 
I. 1. Právna povaha embrya
 
Ochrana dieťaťa (plodu) a jeho osobnostných práv (ktoré sú mu de facto priznané spätne momentom narodenia) v súčasnom slovenskom právnom systéme je ťažiskovo zabezpečená len ako „časti“ tela matky. Tomu nepriamo nasvedčuje aj trestnoprávna úprava, v ktorej nejestvuje skutková podstata zameraná na ochranu plodu. Súčasné znenie § 150 a nasl. Trestného zákona (ďalej len „TZ“) (nedovolené prerušenie tehotenstva) poskytuje ochranu matke a nie plodu, ten je len predmetom útoku. Život dieťaťa pri pôrode a tesne po ňom je chránený prostredníctvom § 146 TZ (vražda novonarodeného dieťaťa matkou), špeciálnym subjektom v tomto prípade je len matka.
V súvislosti s vyššie rozoberanou problematikou nadobudnutia právnej subjektivity momentom vypudenia/vyňatia, sa z hľadiska právnej úpravy de lege lata javí súčasný stupeň ochrany dieťaťa ako nedostatočný. Objektom ochrany skutkovej podstaty trestného činu vraždy (§ 145 TZ) je až narodený človek – dieťa nielen vypudené/vyňaté, ale aj oddelené od matky.13 Môžeme povedať, že ochrana života plodu, ktorá je podstatnou zložkou osobnostných práv, pred úplným oddelením od tela matky, až na ustanovenie § 146 TZ, nie je zaručená.
Ako už bolo vyššie povedané, princípy, na ktorých je založené určovanie momentu vzniku právnej subjektivity fyzickej osoby majú svoje korene v rímskom práve, teda majú za sebou niekoľkotisícročnú „históriu“. Táto konštrukcia bola preberaná (s minimálnymi modifikáciami) generáciami právnych škôl v podstate až podnes. Od dôb rímskych právnikov spoločnosť nadobudla v oblasti biológie a prenatálnej medicíny poznatky, ktoré sú neporovnateľne väčšie ako vedomosti vtedajších čias. Pokiaľ v Ríme išlo predovšetkým o ochranu majetkových a dedičných práv nenarodeného, dnes sa vzhľadom na pokrok musíme vysporiadať s otázkami génových manipulácii, klonovania, potratov vo vysokom štádiu tehotenstva. Odborná verejnosť sa dlhé obdobie prie o to, či ľudský život vzniká počatím, alebo až vznikom mozgu, alebo iného dôležitého orgánu. Postoje lekárov, filozofov, teológov a právnikov sa rôznia v závislosti od názorového tábora z ktorého pochádzajú a ktorý formuje ich svetonázor. Dá sa povedať, že tu sa právo ocitá v pozícii, ktorá v sebe nesie povinnosť právnym jazykom vo forme normy, na základe prevládajúceho názoru odborníkov z iných oblasti, formulovať odpovede na tieto dôležité otázky. Problém má niekoľko aspektov, napr. odpoveď príslušných odborníkov na otázku „ktorým momentom vzniká ľudský život ?“ nemusí byť totožná s odpoveďou, ktorú dáva právna teória na otázku „kedy vzniká človek ako právny subjekt ?“. Aby sme sa pokúsili odpovedať na tieto otázky, musíme sa zákonite konfrontovať s otázkou akú právnu povahu ma embryo. Je možné považovať embryo za osobu, alebo má povahu veci ?
V medzinárodnom práve sa otázka, či embryo/plod je osobou alebo vecou nastoľuje iba nepriamo, v súvislosti s otázkou ochrany života pred narodením. Právo na život sa proklamuje ako základné ľudské právo vo všetkých medzinárodných dohovoroch prijatých Organizáciou spojených národov i v regionálnych dohovoroch o ľudských právach. Či sa toto právo priznáva od momentu narodenia alebo skôr, to výslovne upravuje jedine novela Amerického dohovoru o ľudských právach, ktorá v čl. 4 ustanovuje: „Každá osoba má právo na úctu k svojmu životu. Toto právo sa chráni zákonom a vo všeobecnosti od momentu počatia. Nikoho nemožno ľubovolne zbaviť života.“
V konaní pred orgánmi vytvorenými v medzinárodných spoločenstvách na ochranu ľudských práv sa viackrát nastolila otázka, či sa právo na život priznáva aj ľudským zárodkom. Výbor pre ľudské práva sa vo veciach ochrany života pred narodením upokojil s konštatovaním, že Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach neobsahuje výslovné ustanovenie o okamihu v čase, keď sa život začína a končí, preto presný rozsah záväzku štátu chrániť ľudský život je nejasný.
 
I. 2. Názory považujúce oplodnenie za moment vzniku človeka
 
Najvýraznejším zástancom názoru, že ľudský život vzniká okamihom počatia a že samotné embryo má právne postavenie človeka a nie veci je katolícka Cirkev. Tento názor (v rôznych modifikáciách) vo svojich rozhodnutiach prezentovali aj viaceré americké a európske súdy.
V roku 1997 vydala Pápežská rada pre rodiny zborník prednášok významných odborníkov medicíny, biológie a teológie venujúcich sa problematike vzniku života, potratov, eutanázie a umelého oplodňovania. Na tému vzniku ľudského indivídua boli formulované tieto názory :
Biologické údaje nám umožňujú tvrdiť, že telesnosť, ktorá začína svoj telesný cyklus vytvorením zygoty, je ľudským telom a že ide o toho istého biologického jedinca vo vývine od splynutia gamét až po štádium dospelého . Biológia nám však neumožňuje povedať, že embryo je „ľudskej povahy“ a môže sa nazývať „ľudským jedincom“ v antropologickom zmysle slova, pretože takéto pomenovanie predpokladá hodnotový súd o duchu, ktorý sa vteľuje do danej ľudskej telesnosti. Vlastný priebeh vznikania každého biologického bytia predstavuje kontinuálny biologický vývin v identite bytia, ktorá je nemenná. Na základe prežitej skúsenosti dospelého človeka vieme, že naša identita je v čase stála napriek premenám nášho tela14. Telesný život nie je čosi mimo nášho „ja“, ale predstavuje základnú hodnotu tohto „ja“. Telesnosť nepatrí do oblasti „mať“, ale do oblasti „byť“ , telo nie je čosi čo vlastníme, ale má plnú účasť na realizácii „mňa samého“. Svoje telo nevlastním, moje telo som „ja sám“. Práve tento pojem „telo – subjekt“ , čiže neoddeliteľnosť ducha - subjektu a tela, vedie ku konštatovaniu, že začiatok ľudskej telesnosti značí samotný začiatok ľudského jedinca. Suaudeau pri tvrdení, že ľudský život začína splynutím gamét argumentuje tzv. aktívnou potencialitou embrya. Výraz „mohúcnosť“ v Aristotelovom ponímaní označuje reálny vzťah k činu: potenciálne je to, čo sa môže stať niečím zo svojej vlastnej moci a stane sa ním, pokiaľ nevzniknú neprekonateľné prekážky. Aktívna potencialita je prejavom konštitutívnej schopnosti bytosti vyvíjať sa „ex natura“. Názory odporcov individuality ranného embrya však túto potencialitu redukujú na jednoduchú hypotetickú možnosť. Suaudeau ďalej uvádza, že ľudské embryo je skutočná ľudská bytosť a to, čo je „potenciálne“ nie je jeho podstata, jeho individuálna povaha ľudského druhu, ale úplná aktualizácia jeho podstatných schopností , ktoré vyžadujú postupné biologické dozrievanie. Gaméty majú iba pasívnu potencialitu, to znamená jednoduchú možnosť prejsť premenami pod vplyvom vonkajších faktorov. Zygota má vlastnosti aktívnej potenciality, pretože ak niet prekážok, sama od seba dospeje k úplnému rozvoju ľudskej bytosti. Embryo teda nie je „potenciálny človek“ v zmysle „možného“ človeka, ale aktuálny a reálny človek. Embryo je potenciálne dieťa, potenciálny dospelý, potenciálny starec. Ale je už ľudská bytosť. Ako povedal Tertulián : „Je už človekom, kto ním bude (Homo est et qui est futurus).15
Cirkev svoje názory prezentovala vo viacerých vyhláseniach, ako napr. v Inštrukcii Donum vitae, či v encyklike Evangelie vitae, kde napr. uvádza že (cit.): Od okamihu oplodnenia vaječnej bunky začína sa život, ktorý nie je životom otca ani matky, ale novej ľudskej bytosti, ktorá sa samostatne rozvíja. Nikdy sa nestane človekom, ak ním nie je od tohto momentu. Aj moderná genetika uznáva, že od prvého okamihu je určený program toho, čím táto živá bytosť bude: osoba, táto individuálna osoba so svojimi presne určenými charakteristickými črtami16.
Právne názory o tom, že embryo má povahu ľudskej osoby sa vyskytli vo viacerých súdnych rozhodnutiach.
Napr. súd v Belgicku vyslovil, že lekár alebo pôrodná asistentka spácha trestný čin zabitia a znáša zodpovednosť za usmrtenie z nedbanlivosti pri pôrode dokonca aj vtedy, keď dieťa nikdy neokúsilo mimomaternicový život. Súd pri tom odmietol argumentáciu, podľa ktorej sa takéto dieťa nepovažuje za osobu podľa občianskeho zákonníka a preto by sa nemalo pokladať za osobu ani podľa trestného zákona.17 Vo Francúzsku súd rozhodol, že viabilný plod, ktorý zomrel po dopravnej nehode, pri ktorej jeho matka utrpela zranenie, je osobou požívajúcou ochranu skutkovej podstaty trestného činu zabitia. Odôvodnenie tohto rozhodnutia sa zakladalo na téze, že právo garantuje úctu ku každému ľudskému životu od chvíle vzniku tohto života.18
V USA sa základný judikát o právnom postavení plodu z roku 1973 (Roe vs. Wade 410 US 113) odvíja od záveru, že výraz „osoba“ použitý v 14. dodatku k Ústave USA sa nevzťahuje na nenarodeného. V júli 1989 Najvyšší súd USA tento svoj názor modifikoval, keď rozhodol o tom, že ústave neodporuje zákon štátu Missouri, podľa ktorého život každej ľudskej bytosti sa začína počatím a preto sa zákony majú interpretovať tak, aby nenarodeným deťom poskytli „všetky privilégiá a imunity priznané ostatným osobám, občanom a rezidentom tohto štátu“.19
 
I. 3. Názory kladúce vznik človeka do neskoršieho obdobia
 
Na druhej strane názorovej línie sú skupiny, ktoré tvrdia, že ľudská bytosť vzniká neskôr, ako okamihom splynutia mužskej a ženskej pohlavnej bunky. Prevažujúci názor viaže vznik človeka ako ľudskej bytosti na moment zrodu funkcií jeho vlastného mozgu (zhruba 22. týždeň vývoja). Považovať plod za človeka s kompletnými znakmi ľudskej identity je možné za súčasného splnenia dvoch podmienok :
- plod má vytvorený vlastný mozog a zároveň je vzhľadom na štádium tehotenstva
- schopný existovať mimo tela matky (zhruba 28 týždeň vývoja).
 
Uvedené dve podmienky – časové hranice, by mali platiť súčasne, ako minimálne (objektívne) a maximálne (subjektívne). Všeobecné stanovenie hornej hranice, „schopnosť existovať mimo tela matky bez ohľadu na to, či sa narodí“, umožňuje s pokrokom medicíny jej zníženie a priblíženie dolnej hranice. Zástancovia tohto názorového prúdu vidia zrod človeka ako proces, ktorý má svoj priebeh. Do istého momentu vidia plod ako vec (do momentu vyvinutia mozgu), od istého momentu mu priznávajú právne postavenie človeka.20
Proces zrodu človeka je svojou kvalitou porovnateľný s procesom zániku človeka. Aj zomieranie je procesom, v ktorom nie je možné určiť okamih premeny bytia na nebytie, ale je možné určiť okamih, keď je isté, že človek už nežije. Teda smrť je postupne prebiehajúcim biologickým procesom , pohybom ľudského organizmu od bytia k nebytiu. Právo však nemôže pripúšťať postupné oslabovanie osobnosti človeka, postupnú stratu jeho spôsobilosti, postupný zánik osobných, osobnomajetkových a majetkových práv. Preto sa nepridŕža medicínskeho poznania, ale pre svoje potreby si vytvára fikciu, ktorá stotožňuje smrť s momentom. Rovnako ako právo nemôže pripúšťať postupný zánik oprávnení a povinností, nemôže akceptovať ani postupné nadobúdanie oprávnení a povinností. Medzi procesom zrodu a procesom zániku je paralela. Podobne ako domnienka o momente smrti, aj domnienka o zrode človeka by mala mať základ v medicínskom poznaní. Pretože istota o momente zrodu človeka tu nie je, právna domnienka by sa mala stotožniť s fikciou zrodu mozgu. To znamená, že momentom zrodu mozgu by sa „vec“ plod zmenila na fyzickú osobu. V riešení priznávajúcom postavenie špecifického subjektu práva zas možno uvažovať o diferenciácii práv „do okamihu zrodu mozgu“ a „po ňom“.21
Ako poznamenáva Drgonec, hľadanie odpovede na východiskové otázky, akej právnej povahy je plod a pred akým správaním ho treba chrániť je z veľkej časti postavené na účele, ktorý sa mieni dosiahnuť vo vzťahu k otázke interrupcií. Odporcovia interrupcií argumentujú, že ľudský život sa začína počatím. Z tejto argumentácie vyplýva, že z právneho hľadiska je plod osobou. Na druhej strane, zástancovia interrupcií spájajú vznik ľudského života s pôrodom živého dieťaťa. Z toho vyplýva, že podľa nich je plod z právneho hľadiska vecou22.
Definovanie jasnej odpovede na problematiku určenia vzniku osoby, ako už bolo spomenuté, bolo a je predmetom rozhodovania súdov a inštitúcií medzinárodného práva celého sveta.
Tejto téme sa Komisia pre ľudské práva niekoľkokrát venovala. Roku 1961 podal nórsky štátny príslušník sťažnosť na porušenie čl. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nórskym zákonom o umelom prerušení tehotenstva23. Komisia sťažnosť zamietla pre nedostatok procesnej legitimácie, keď zistila, že sťažovateľ nie je osobou poškodenou namietaným porušením Dohovoru.
S rovnakým záverom sa skončilo konanie pred Komisiou pre ľudské práva vo veci X. vs. Austria, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie Dohovoru ustanovením rakúskeho trestného zákona, ktoré zbavovalo trestnej zodpovednosti za vykonanie interrupcie v prvých troch mesiacoch tehotenstva.24
Napokon vo veci Paton25 Komisia konštatovala, že slovo „Každý“ sa v Dohovore vždy používa na označenie osôb, ktoré sa narodili. Ustanovenie čl. 2 sa preto nemôže aplikovať na plod. Ďalej Komisia pre ľudské práva vyslovila, že slovo „život“ sa nedefinuje v Dohovore. S odkazom na ustanovenie čl. 4 Amerického dohovoru o ľudských právach, podľa ktorého sa život chráni „vo všeobecnosti od momentu počatia“, Komisia pre ľudské práva napokon vyslovila, že takáto formulácia nemá obdobu v Európskom dohovore.
Právna konštrukcia vzniku človek, ako právneho subjektu, v podobe, v akej ju poznáme už pár tisíc rokov, nebude podľa nášho názoru zmenená nikdy. Nie je to však ani potrebné. Postačilo by, ak by sa plodu garantovali práva na narodenie.
Na druhej strane je viditeľná snaha právnej vedy detailnejšie definovať právne postavenie nascitura pred jeho narodením, čo je ovplyvnené novými poznatkami v oblasti medicíny. Možno očakávať, že kvalita právnej ochrany zygoty a jej rôznych vývinových štádií sa postupom času bude viac a viac prehlbovať. Takýto posun by bol podľa nášho názoru žiaduci.


Autor: JUDr. Ivan HUMENÍK

Forma citácie : Humeník, I.: Vznik človeka v kontexte práv na ochranu osobnosti, publikované na internetovom portály www.pravo-medicina.sk, 08/09

Foto: zdroj internet, http://www.treehugger.com/files/2007/09/green_baby_step.php

___________________

 
1 Porovnaj : Knap, K., Švestka, J.: Ochrana osobnosti podle československého občanského práva.. II. vydanie, Panorama, Praha, 1989, str. 74.
2 Tu samozrejme môžu vzniknúť problémy s presným určením momentu počatia. Kým narodenie je zväčša jednoducho overiteľná skutočnosť, pri vážnom právnom záujme by presné zistenie počatia mohlo byť omnoho zložitejšie a bolo by závislé od znaleckého posudku gynekológa.
3 Svoboda, J. a kol.: Slovník slovenského práva. Poradca podnikateľa, Žilina, 2000, str. 330.
4 Luby, Š.: Základy všeobecného súkromného práva. III. vydanie, Heuréka, 2002, Šamorín, str. 44.
5 Pozri : Rebro, K., Blaho, P.: Rímske právo súkromné. Obzor, Bratislava, 1991, str. 138.
6 Porovnaj napr. : Štěpán, J.: Právo a moderní lékařství. Panorama, Praha, 1989, str. 202.
7 Zákon č. 141/1950 Zb. občiansky zákonník. Tiež pozri - Luby, Š.: Základy všeobecného súkromného práva. III. vydanie, Heuréka, 2002, Šamorín, str. 45.
8 Dielo cit. v pozn. 5, str. 199.
9 Rozlišovanie vypudzovania a vyňatia je závislé od skutočnosti, či ide o prirodzený pôrod alebo o tzv. cisársky rez (pozn. aut).
10 Porovnaj: Gecík, K.: Právna zodpovednosť v zdravotníctve a v medicíne. Osveta, 2. doplnené vydanie, Martin, 1984, str. 280.
11 Podľa § 2 ods. 1 predmetnej vyhlášky (cit.): „Pôrodom ţivého dieťaťa je jeho narodenie s jedným zo znakov ţivota, ktorými sú dýchanie alebo akcia srdca, pulzácia pupočníka alebo aktívny pohyb svalstva, aj keď nebol prerušený pupočník alebo nebola porodená placenta. Pôrodná hmotnosť pritom je 500 g a vyššia alebo 499 g a nižšia, ak dieťa prežije 24 hodín po pôrode (koniec cit.).“
12 Pri splnení ostatných podmienok upravených vyhláškou.
13 K tomu pozri napr.: Nesvadba, A.: Ochrana ľudského života a trestný čin vraždy. Justičná revue, 52, 2000, č. 8-9, str. 927. Autor upozorňuje na disproporciu medzi trestným činom vraždy novonarodeného dieťaťa matkou a trestným činom vraždy. Pri § 220 TZ je ľudský plod už od začatia pôrodu chránený ako človek, na druhej strane podľa právneho výkladu § 219 je ním až momentom úplného oddelenia od tela matky.
14 J. Watson, nositeľ Nobelovej ceny za medicínu vyrátal, že bunky ľudského tela sa obnovujú v rytme približne 0,5% za deň. Keďže telo dospelého jedinca má približne 60 mld. buniek, možno povedať, že každý deň sa obnoví 300 miliónov buniek, z toho vyvodzujeme, že organizmus sa regeneruje temer úplne každých sedem mesiacov. Teda „terajšie“ telo nie je rovnaké, aké bolo pred 5 rokmi a je určite iné aké som mal ako dieťa, zárodok alebo embryo. Podstatou je však totožné. (in: Suaudeau, J.: Potrat a Eutanázia. Serafín, Bratislava 2002, str. 15).
15 Tertulián, Apologeticum, IX, 8. (in: dielo cit. v poznámke č. 13).
16 Ján Pavol II.: Evangelium vitae. Rím 1995, str. 47, www.rcc.sk.
17 Cour de Cassation 11 February 1987 Revue de Jurisprudence de Liege, Mons, et Bruxelles 1987 18, s 630-640 (in: dielo cit. v poznámke 19, str. 209).
18 Cour of appeal of Douai 2 June 1987 Gazette du Palais, Jurisprudence, 14 February 1989, s. 145-147 (in: dielo cit. v pozn. č. 19, str. 209).
19 Drgonec, J.: Ústavné práva a zdravotníctvo. Bratislava, Archa s.r.o., 1996, str. 211.
20 Drgonec, J.: Ústavné práva a zdravotníctvo. Bratislava, Archa s.r.o., 1996, str.220.
21 Tamtiež.
22 Tamtiež, str. 215.
23 X vs. Norway, 867/60/4 YB ECHR 270 (1961), in: dielo cit. v pozn. č. 20, str. 208.
24 X vs. Austria, 7045/75 10 December 1976, 7 DR 87, in: tamtiež, str. 208.
25 Paton vs. United Kingdom, 8416/78, 19 DR 224 (1980), in: tamtiež, str. 208.


 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 5+7 =


-- žiadne príspevky --