Žaloby za „nechcený život“ (actions for wrongful life) a za „nechcené narodenie“ (actions for wrongful birth)

Existuje právo rodičov na zdravé dieťa? Môže choré dieťa žalovať svojich rodičov za to, že sa narodilo? Môže byť v takom prípade vyvodená zodpovednosť zdravotníckeho pracovníka? Prinášame Vám príspevok zameraný na problematiku žalôb za nechcený život a nechcené narodenie.

„Narodenie dieťaťa považuje spoločnosť za prínos, nie za škodu. Privádzanie detí na svet je nepopierateľnou úlohou rodičov, základným poslaním ženy.“[1]

„Zdravé dieťa je tak roztomilá bytosť, že veľmi dobre rozumiem tým, ktorí sa pýtajú: ako by mohlo byť narodenie dieťaťa dôvodom pre podanie žaloby na náhradu škody? Ale každé dieťa má brucho, ktoré musí byť naplnené a telo, ktoré musí byť ošatené Právo vzťahujúce sa ku škodám potom operuje s odškodnením vo sfére peňažného plnenia; a to je presne to, čo je nutné k zaisteniu potrieb dieťaťa.“[2]

Žaloby wrongful life a wrongful birth vo všeobecnosti predstavujú žaloby, na základe ktorých sa vyvodzuje zodpovednosť lekára/zdravotníckeho zariadenia za narodenie neželaného (postihnutého alebo aj zdravého) dieťaťa. Podmienkou na vyvodenie takejto zodpovednosti v prvom rade je, že žalujúca strana musí narodenie dieťaťa považovať za nechcenú udalosť, z ktorej jej musí plynúť konkrétna materiálna alebo nemateriálna ujma, teda musí dôjsť k porušeniu právom chráneného záujmu. Tieto prípady sa najčastejšie týkajú pochybenia zo strany lekárov, t.j. situácií, kedy príslušný lekár nepostupoval lege-artis (napríklad nesprávne vykonaná interrupcia alebo sterilizácia, nevykonanie, resp. chybné vykonanie prenatálnej diagnostiky alebo nesprávna interpretácia výsledkov prenatálnej diagnostiky a pod.). Je treba povedať, že neexistuje všeobecná legálna definícia týchto pojmov, ide skôr o opis udalostí, ktoré oprávňujú účastníkov k podaniu takýchto žalôb.

Žaloby wrongful life

Pokiaľ ide o  žaloby za nechcený život – „actions for wrongful life“, pochybením sa tu rozumie samotné donosenie dieťaťa, teda nepodstúpenie umelého prerušenia tehotenstva. V tomto zodpovednostnom vzťahu tak škoda primárne nevzniká v dôsledku porušenie povinností zo strany lekára ale za škodu sa považuje strata možnosti, resp. šance dieťaťa vôbec sa nenarodiť. Vzniká teda prirodzene a nárok na náhradu škody sa bude týkať tak fyzickej ako aj psychickej ujmy, ktorú dieťa v dôsledku svojho narodenia a života utrpelo. Oprávnenie podať takúto žalobu, t.j. aktívnu legitimáciu majú samotné handicapované deti. Súd v prípade takejto žaloby nebude posudzovať nároky rodičov dieťaťa, ale možnú škodu, ktorá vznikla priamo tomuto dieťaťu v dôsledku jeho narodenia (existencie), t.j. nároky postihnutého dieťaťa na náhradu škody v dôsledku jeho narodenia s postihnutím voči tretej osobe (lekár), ktorá jeho narodenie zapríčinila, resp. mu nezabránila. Práve preto sú tieto žaloby najčastejšie podávané na lekárov, ktorí svojím pochybením nezabránili ich narodeniu. Sú však známe aj prípady žalôb smerujúcich priamo voči rodičom.

Problematické aspekty wrongful life žalôb

Problém je možné vidieť v tom, že v dôsledku pochybenia lekára síce došlo k narodeniu dieťaťa, nie však k jeho postihnutiu. Pochybenie lekára teda nie je v príčinnej súvislosti s postihnutím dieťaťa.  Problematické je tiež odôvodnenie nároku na náhradu škody vzhľadom na to, že často sa argumentuje tým, že život s postihnutím je horší ako neexistencia (nenarodenie). Práve takéto porovnávanie života a neexistencie je prakticky nemožné a nevyjadriteľné, a preto nie je možné hovoriť ani o škode, ktorá dieťaťu vznikla. [3]

Žaloby wrongful birth

Na rozdiel od žalôb wrongful life, v prípade žalôb za nechcené narodenie - „actions for wrongful birth“ sú aktívne legitimovaní na jej podanie rodičia. Tí si už podľa skutkového stavu prípadu môžu vybrať z dvoch typov žalôb – wrongful birth (v užšom slova zmysle) alebo wrongful conception/pregnancy (žalobu za nechcené počatie/nechcené tehotenstvo).[4] Pre možnosť uplatnenia žaloby wrongful birth musia byť splnené 4 základné predpoklady:

1. porušenie právnej povinnosti
2. vznik škody (ujmy)
3. kauzalita (príčinná súvislosť) medzi porušením pr. povinnosti (konaním) a vznikom škody (následkom)
4. zavinenie (buď úmyselné alebo nedbanlivostné)

Žaloby wrongful conception, resp. wrongful pregnancy predstavujú prípady neúspešne vykonanej sterilizácie ženy na základe jej výslovného priania neotehotnieť, pričom v dôsledku takéhoto neúspešného prevedenia žena otehotnie a vznikne jej materiálna škoda (vzniknú jej priame náklady na starostlivosť o dieťa) ako aj nemateriálna ujma (spravidla utrpí psychickú ujmu).

Wrongful birth v užšom zmysle zase predstavuje žaloby, ktoré sa týkajú až samotného narodenia handicapovaného dieťaťa. Rodičia sú tu síce uzrozumení s narodením dieťaťa, avšak nechcenosť tu spočíva v nevedomosti o tom, že plod trpí určitými defektmi a že dieťa sa narodí postihnuté. To predstavuje vážny zásah do základných ľudských práv týchto rodičov – zásah do ich práva slobodne plánovať rodinný život a rozhodovať o svojom súkromí. Chybne vykonaná prenatálna (predpôrodná) diagnostika nedbanlivo konajúceho lekára, t.j. non lege artis, vedie k porušeniu právom chráneného záujmu.

V prípade umelého prerušenie tehotenstva (interupcie) môžeme hovoriť o bio-etickom spore medzi prívržencami konzervatívneho a liberálneho prístupu. Na strane jednej vystupuje ochrana života (dieťaťa) ako jedno zo základných ľudských práv, ktoré je však limitované slobodnou vôľou ženy (matky) rozhodovať o svojom živote a robiť vlastné rozhodnutia, za ktoré sama ponesie zodpovednosť. Vo väčšine právnych poriadkov vyspelých krajín exituje právna ochrana, ktorá žene túto možnosť poskytuje, či už vzhľadom na jej zdravotný stav alebo na jej vôľu. Na základe argumentu legalizovanej interupcie možno povedať, že právo matky je silnejšie než právo plodu, ktorý je síce chránený aj podľa ústavy SR (článok 15: „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením“), avšak plod je až do momentu pôrodu súčasťou tela matky, preto je dôležité chrániť aj jej záujmy. [5]

Uplatňovanie žalôb wrongful life vo svete

Medzi jurisdikcie, ktoré odmietajú koncepciu wrongful life, teda poskytnutie kompenzácie postihnutému dieťaťu patria najmä Francúzsko, Nemecko, Rakúsko, Belgicko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko, Maďarsko,  Dánsko, Veľká Británia a Kanada. V niektorých štátoch boli tieto žaloby úplne zakázané vnútroštátnymi právnymi predpismi (napr. Belgicko, Francúzsko, Veľká Británia). Napríklad vo Francúzsku bol legislatívny zákaz takýchto žalôb dôkazom búrlivej odbornej a celospoločenskej diskusie, ktorá sprevádzala rozhodnutie francúzskeho Cour de cassation, v rámci známeho prípadu Nicolas Perruche, pri ktorom súd priznal náhradu ujmy nielen rodičom, ale aj samotnému dieťaťu za to, že sa vôbec narodilo. Následne po tomto rozhodnutí bol prijatý zákon loi anti Perruche, ktorý ustanovil, že nikto nie je oprávnený žiadať náhradu škody z dôvodu narodenia.

Medzi krajiny, ktoré naopak pripúšťajú uplatnenie žalôb wrongful life patria niektoré štáty USA a Holandsko.

Žaloby wrongful life a wrongful birth v Českej republike a na Slovensku

V Českej republike neexistuje veľký počet judikátov týkajúcich sa týchto žalôb, avšak dalo by sa povedať, že české súdy sa inšpirujú argumentáciou a judikátmi nemeckých a rakúskych súdov. Žaloby wrongful life v Českej republike dosiaľ neboli prejednávané, no predpokladá sa, že by aj tak vo väčšine štátov EÚ neboli úspešné. [6]

Posledným známym prípadom v Českej republike je uznesenie ústavného súdu ČR III. ÚS 1842/14 zo dňa 29. 01. 2015. Sťažovateľ (rakúsky občan) so svojou priateľkou podstúpili umelé oplodnenie, z ktorého sa im narodili dve deti, pričom prehlásením urobeným v Rakúsku k týmto deťom sťažovateľ určil otcovstvo. Oplodnené však nebolo vajíčko jeho priateľky ale inej ženy, pričom toto cudzie vajíčko oplodnené spermatom sťažovateľa bolo aplikované práve jeho priateľke. Po viac než siedmich rokoch od určenia otcovstva sa sťažovateľ domáhal na českých súdoch náhrady škody na výživnom, ktoré teraz musí hradiť za deti počaté umelým oplodnením. Túto náhradu škody vyžadoval od konkrétneho zdravotníckeho zariadenia, ktoré umelé oplodnenie vykonalo, nakoľko došlo k porušeniu povinnosti zo strany zdravotníckeho zariadenia riadne písomne informovať sťažovateľa o dôsledkoch a možných rizikách takéhoto umelého oplodnenia. Sťažovateľ tvrdil, že nedal súhlas k oplodneniu cudzieho vajíčka, pričom poukazoval na to, že mu ani nebola daná možnosť/právo rozhodnúť sa, či chce počať dieťa s úplne cudzou ženou (anonymnou darkyňou), ktorú vôbec nepozná, nepozná jej zdravotný stav, vzhľad ani povahové vlastnosti. Zdravotnícke zariadenie naopak tvrdilo, že k poučeniu sťažovateľa riadne došlo, avšak ústnou formou.

Podstatou žaloby sťažovateľa bolo tvrdenie, že v dôsledku počínania zdravotníckeho zariadenia sa mu narodili deti, s ktorých počatím nesúhlasil a teda bol už nútený na tieto deti platiť výživné.  Žaloba bola odvolacím súdom zamietnutá z dôvodu, že v danom prípade chýba príčinná súvislosť medzi absenciou písomného poučenia (o dôsledkoch a rizikách umelého oplodnenia) a vyživovacou povinnosťou voči deťom. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia tiež uviedol, že povinnosť platiť výživné na deti patrí podľa hmotného práva medzi základné povinnosti rodičov voči ich deťom a je teda vylúčené, aby plnenie takejto vyživovacej povinnosti predstavovalo pre rodičov zároveň škodu ako majetkovú ujmu. Ústavný súd ČR závery odvolacieho súdu potvrdil a uviedol, že sú mu známe prípady wrongful birth žalôb, no v danej veci neboli naplnené podmienky zodpovednosti za škodu. [7]

V rámci českej judikatúry možno nájsť iba veľmi málo rozsudkov k tejto problematike, pričom tieto obsahovo nadväzujú na podobné prípady v ostatných európskych krajinách. Aj samotné rozhodnutia českých súdov často iba kopírujú zahraničnú judikatúru. Ide o okrajový inštitút a prípady wrongful birth a wrongful life sú skôr iba veľmi výnimočné.  [8]

V Slovenskej republike sme sa s prípadom uplatnenia týchto žalôb dosiaľ nestretli vôbec. Možno však povedať, že vo svetle prípadov týchto žalôb v susednej Českej republike, ako štátu so spoločnými právnymi koreňmi a nám blízkou mentalitou, možno poukázať na skutočnosť, že aj slovenské súdy musia byť v budúcnosti pripravené vysporiadať sa so žalobami tohto typu a to aspoň v takej miere, ako je tomu v Českej republike.