Aktuálne otázky občianskoprávnej zodpovednosti za škodu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti (I.) | Medicínske právo
              

Články


Aktuálne otázky občianskoprávnej zodpovednosti za škodu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti (I.)


 | 16.5.2016 | komentárov: 0

Otázka náhrady škody na zdraví trápi mnohých pacientov. Prinášame vám pohľad odborníkov, ktorí vám pomôžu sa v otázke náhrady škody zorientovať. Aj keď je naším zámerom ponúknuť čitateľovi praktický výklad najviac frekventovaných káuz zodpovednosti za škodu v medicínskej praxi, na začiatku sa nevyhneme aj právno-teoretickým pohľadom na inštitút občianskoprávnej zodpovednosti. Práve v spojení určitej miery teórie môžu do popredia vystúpiť podstatné znaky konkrétnych prípadov zo života.

Obrazok

I. Teoretické východiská

Zodpovednosť ako filozofická, právna alebo sociálna kategória si zaslúži veľkú pozornosť. Právo je normatívny systém, ktorý reguluje spoločenské vzťahy. Jedným z jeho účelov je okrem iného aj zabezpečenie zachovania ľudskej koexistencie. Z toho dôvodu bol vytvorený systém právnych noriem tak, aby určoval, ktoré správanie je prípustné a ktoré nie. Jeho integrálnou súčasťou je aj naplnenie mechanizmu konanie – následok – zodpovednosť. V zásade platí, že každý (výnimku tvoria napr. ľudia s duševnými poruchami) musí niesť zodpovednosť za sféru svojho vplyvu, za svoje konanie. Sankcie ustanovené v právnych normách slúžia na to, aby dostatočne odradili človeka od spoločensky nežiaduceho konania. Zároveň má inštitút zodpovednosti odpovedať na neprípustné konanie, ktorým sa zasiahlo do sféry druhého človeka. Jeho podstatou je reparovať vzniknutú ujmu a nastoliť stav rovnováhy panujúci pred samotným zásahom a potrestať rušiteľa. Zodpovednosť môžeme z hľadiska rôznych diverzifikačných kritérií rozdeliť do viacerých skupín1.

Podľa povahy normatívneho systému môžeme odlišovať morálnu (etickú zodpovednosť) a právnu zodpovednosť. Morálna zodpovednosť je založená na právne nevynútiteľných morálnych normách. Má podobu určitého morálneho odsúdenia za vykonané činy. Vzhľadom na svoju povahu sa nemožno na súde domáhať jej uplatnenia. V niektorých prípadoch sa však porušenie morálnych noriem stretáva aj s porušením právnych noriem. Ak sa tak stane, tak okrem morálnej zodpovednosti nastupuje aj právna zodpovednosť2.

Právna zodpovednosť je zodpovednosť vyplývajúca z právnych noriem, za ktorými stojí donucovacia moc štátu3. Problematika právnej zodpovednosti tvorila a tvorí jednu z ústredných problematík právnej teórie i praxe. Do oblasti právnej zodpovednosti priniesla svoj špecifický aspekt i medicínsko-právna problematika, a to najmä v súvislosti s otázkami vzťahu modernej medicína a práva. Moderná medicína vo svojej oblasti nastolila pre právnu zodpovednosť množstvo problémov, napr. otázku vzťahu objektívnej a subjektívnej zodpovednosti v medicíne, problematiku príčinnej súvislosti, nových foriem ujmy ako aj nových kritérií protiprávnosti medicínskych výkonov.4

Pojem zodpovednosti v občianskoprávnej teórii nie je (ako by sa možno na prvý pohľad zdalo) úplne jasný. V procese právno-teoretickej diskusie sa sformovalo niekoľko koncepcií právnej zodpovednosti prezentovaných poprednými československými samozrejme aj zahraničnými právnymi teoretikmi (napr. V. Knapp, Š. Luby, M. Knappová, J. Macur). Jednou z najdôležitejších otázok bolo a ostáva, či zodpovednosť je zložkou porušeného právneho vzťahu už pred porušením, resp. ohrozením, alebo vzniká až momentom porušenia (ohrozenia) právneho vzťahu. Túto otázku podnecuje aj nejednoznačné znenie Občianskeho zákonníka, ktorý v niektorých prípadoch hovorí o tom, že určitý subjekt právnej povinnosti zodpovedá za to, že ju splní, na iných miestach hovorí o tom, že určitý subjekt zodpovedá za to, že svoju právnu povinnosť nesplnil.5

Rozličné názory boli prezentované aj k otázke, či občianskoprávnu zodpovednosť možno považovať za občianskoprávnu sankciu, alebo či občianskoprávna zodpovednosť znamená len hrozbu občianskoprávnou sankciou. Výsledkom riešenia týchto otázok bolo niekoľko koncepcií občianskoprávnej zodpovednosti, v ktorých sa ich autori vyrovnali s predloženou problematikou.6 Názor zaraďujúci právnu zodpovednosť jednak do pôvodného právneho vzťahu a jednak aj do právneho vzťahu vzniknutého porušením, alebo ohrozením pôvodného vzťahu sformuloval na pôde medicínsko-právneho skúmania aj J. Štěpán, ktorý uvádza (cit.): „Správanie subjektu, ktoré primárne ovplyvňuje vedomie povinnosti, je potom sekundárne ovplyvňované i novopristupujúcim faktorom potenciovaného pôsobenia, totiž hrozbou sankcie pre prípad nesplnenia povinnosti, tu ide teda o zodpovednosť za splnenie (prvé štádium – latentná, potenciálna zodpovednosť). Pri porušení povinnosti – spravidla zavinenom, len výnimočne nezavinenom – sa potom zodpovednosť za nesplnenie vo svojej výslednej funkcii prejaví ako povinnosť subjektu strpieť sankciu (postih) ukladanú pre tento prípad právnym poriadkom ako reštrikciu (ujmu) jeho práv.“7

K hlbšiemu preniknutiu, pochopeniu a porovnaniu koncepcií právnej zodpovednosti by sme potrebovali omnoho viac priestoru. To však vzhľadom na charakter tohoto príspevku a jeho zameraniu, ktoré tenduje skôr do praktickej roviny nepovažujeme za potrebné.

II. Zodpovednosť v súkromnom práve – cez optiku poskytovania zdravotnej starostlivosti

V dnešnej dobe môžme sledovať zvýšený nárast konaní o náhradu škody na zdraví, ktoré iniciujú pacienti voči poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Tento trend bude podľa nášho názoru narastať a približovať sa pomerom v západnom svete8. Preto je dôležité aby si ako pacient, tak aj poskytovateľ zdravotnej starostlivosti uvedomili na akých právnych postulátoch je problematika občianskoprávnej zodpovednosti budovaná a ktoré jej druhy v praxi prichádzajú najviac do úvahy. Základným predpisom v ktorom sa nachádza úprava zodpovednosti za škodu v súkromnom práve je Občiansky zákonník. Okrem zakotvenia základných predpokladov (podmienok) pre vznik zodpovednosti obsahuje Občiansky zákonník aj konkrétne druhy (kauzy) zodpovedností. Vo vzťahu k zdravotníckej praxi je významné hovoriť o niektorých z nich. Skôr ako prejdeme ku špecifikám dvoch z nich musíme spomenúť podmienky vzniku zodpovednosti.

Právna teória a pozitívne právo vymedzuje tieto nevyhnutné predpoklady pre vznik občianskoprávnej zodpovednosti:

a) protiprávny úkon,

b) vznik škody (ohrozenie právom chráneného záujmu),

c) príčinná súvislosť medzi bodom a) a bodom b),

d) zavinenie škodcu9 .

Každá oblasť poskytovania zdravotnej starostlivosti má vo vzťahu k hodnoteniu vzniku právnej zodpovednosti svoje špecifiká. Vyššie uvedené podmienky sa napĺňajú pri každom druhu zodpovednosti v inej intenzite (napríklad zavinenie), dokonca pri niektorých druhoch zodpovednosti môžu úplne absentovať (napr. protiprávnosť konania nie je podmienkou pri objektívnych druhoch zodpovednosti). Na základe znaku zavinenia zodpovednosť rozdeľujeme na subjektívnu a objektívnu. Hlavným rozlišovacím znakom medzi nimi je to, že pri subjektívnej zodpovednosti (typickým prípadom je všeobecná zodpovednosť podľa § 420 Občianskeho zákonníka) sa vyžaduje, aby bol vznik škody následkom nesprávneho postupu, a pri objektívnej zodpovednosti sa zodpovedá za výsledok10 (teda aj keď bol postup správny). Môžme to vysvetliť aj tak, že poskytovateľ bude v určitých prípadoch zodpovedať za škodu, aj keď urobil všetko tak ako mal – teda aj keď postupoval lege artis11.

Princíp objektívnej zodpovednosti je podľa mnohých právnych teoretikov a praktikov neefektívny a ako stimulátor prevencie neúčinný. Jedným z argumentov je, že objektívna zodpovednosť ukladá zvýšenú starostlivosť aj tam, kde škode nemožno predísť, čo v konečnom dôsledku demotivuje a stavia ľudí do fatalistického pozície.12 Iný názor naopak zvýrazňuje skutočnosť, že v živote spoločnosti existujú činnosti pri výkone ktorých je riziko a možnosť vzniku škody omnoho väčšia ako pri ostatných činnostiach. V týchto konkrétnych prípadoch je potrebné preniesť zodpovednosť, alebo povinnosť znášať škodu z poškodeného subjektu na pôvodcu škody, aj keď ju tento nezavinil (príčinou vzniku škody je náhoda (casus) v právnom zmysle). Nevýhodné právne postavenie, do ktorého sa prevádzkovatelia týchto činností dostávajú je v mnohých prípadoch kompenzované povinným poistením pre prípad škody. Spôsobením škody však nevzniká zodpovednostný právny vzťah priamo medzi poškodeným a poisťovňou, ale medzi poškodeným a subjektom, ktorému sa spôsobenie škody pričíta. Až následne má na základe poistenia povinný subjekt (v našom prípade poskytovateľ zdravotnej starostlivosti) právo „regresu“ voči poisťovni. V nasledujúcom texte sa zameriame na dva druhy občianskoprávnej zodpovednosti, ktorých aplikácia v činnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti prichádza do úvahy najčastejšie. Naším zámerom bude popísať aký je medzi nimi rozdiel a predovšetkým uviesť príklady zo súdnej praxe.

II. 1. Všeobecná zodpovednosť za nesprávny (non lege artis) postup

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka (cit): „Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.“ Odsek 2 hovorí (cit.): „Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.“

Pre posúdenie vzniku nároku pacienta na náhradu škody na zdraví, či na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je nevyhnutné zistiť, či poskytovateľ zdravotnej starostlivosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti postupoval správne (teda lege artis). Samotná zhoršenie zdravotného stavu pacienta, resp. vyskytnutie sa choroby ešte neznamená, že postup poskytovateľa v starostlivosti ktorého je pacient je (bol) nesprávny. Kľúčovým momentom teda ostáva, či zo strany niektorého zo zainteresovaných poskytovateľov došlo k tzv. postupu non lege artis.

Zákon č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti13 (ďalej ako „zákon č. 578/2004 Z.z.“) zaväzuje poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (§ 79 ods. 1 písm. a/) pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti dodržiavať osobitné predpisy. V zmysle § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti14 (ďalej ako „ zákon č. 576/2004 Z.z.“) je (cit.): „Poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.“ – teda pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti je poskytovateľ povinný postupovať „lege artis“.

Postup lege artis v doslovnom preklade znamená „postup v súlade so zákonom“. Podstatným znakom postupu lege artis je súlad s poznatkami medicíny a biomedicínskych vied. Vo všeobecnosti možno za stav lekárskej vedy považovať poznatky, ktoré sa vyučujú na lekárskych fakultách, resp. sú súhlasné prijímané na odborných medicínskych fórach a súčasne predstavujú najvyššie dosiahnuté poznanie v danej medicínskej oblasti. Gecík (1984) správne upozorňuje, že pod súčasnými poznatkami je potrebné rozumieť všetky poznatky ktoré boli v oblasti medicínskych vied získané od ich počiatkov až po súčasnosť a že sa jedná o špecifický - trvalý poznávací proces.15 Podľa Miltöhnera (2000) posúdenie toho, či daný postup je alebo nie je postupom lege artis závisí od toho, že:

a) musí ísť o odborne medicínsky uznávaný (overený a osvedčený) postup, ktorého účinnosť, resp. účelnosť a dôvodnosť je všeobecne alebo aspoň prevažne prijímaná a ktorý je

b) v súlade s aktuálnym stavom vedy s dosiahnutou (objektívne v danom mieste) najvyššou úrovňou teoretických a praktických poznatkov v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti16.

Povinnosť postupovať pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti „lege artis“ nájdeme vo viacerých zákonných predpisoch. Ako sme spomenuli, generálne je táto povinnosť upravená v zákone č. 576/2004 Z.z.. Lege artis poskytnutá zdravotná starostlivosť teda musí spĺňať podmienku odbornosti, ale aj podmienku rešpektovania osobnostných práv pacienta - napr. rešpektovanie práva na súkromie, právo na telesnú a psychickú integritu17.

Záväzok poskytovateľa postupovať správne sa podľa nášho názoru netýka len samotného zdravotného výkonu (operácie, vyšetrenia, zavedenia transfúzie a pod.) ale vzťahuje sa na celkový manažment pacienta (celkovú starostlivosť). Poskytovateľ je v zmysle uvedeného názoru povinný pacienta nielen správne ošetriť, ale ho aj správne a poučiť o liečebnom režime, upozorniť ho na možné komplikácie, či odporučiť ho na iných špecialistov (rozsah povinnosti tzv. „lege artis largo sensu“).

Aby sme teda zhrnuli obsah pojmu postup lege artis, tak ako ho definuje platný zákon č. 576/2004 Z. z., uvedieme jeho základné znaky, ktoré musia byť splnené kumulatívne:

a) poskytovateľ musí vykonať všetky diagnostické a terapeutické výkony ktoré smerujú k uzdraveniu osoby

b) zvolený postup musí byť v súlade so štandardami vydanými MZ SR (v širšom zmysle so všeobecne akceptovanými odbornými guidelines ktoré sa na daný odbor vzťahujú), predovšetkým poskytovateľ musí vykonať všetky zdravotné výkony ktoré sú indikované na danú diagnózu a to v správnom čase a v správnej frekvencii s prihliadnutím na indikačné obmedzenia vyplývajúce z diagnózy pacienta

c) pri rozhodovaní o výbere konkrétneho postupu poskytovateľ zohľadnil súčasné poznatky lekárskej vedy, pričom zvolenie postupu, ktorý nie je v súlade s najvyšším poznaním lekárskej vedy môže byť odôvodnené iba objektívnymi skutočnosťami (napr. chýbajúce vybavenie, ekonomické obmedzenia)

d) spôsob vykonania správneho postupu musí byť v súlade s osobitnými predpismi a nesmie nad mieru nevyhnutnú zasahovať do osobnostných práv pacienta18.

Postup poskytovateľa, ktorý v niektorom z vyššie uvedených ukazovateľov zlyháva je s veľkou pravdepodobnosťou postupom nesprávnym (teda „non lege artis“). Porušenie povinnosti postupovať lege artis dosahuje vysokú variabilitu. Môže spočívať v manuálnom pochybení lekára pri operácii, nedostatočnom zvážení všetkých informácií, nevyužití všetkých vyšetrovacích metód a následne nesprávne určenej diagnóze19, nesplnení povinnosti lekára poučiť pacienta o lekárskom zákroku, ktorému sa ide podrobiť a o jeho možných rizikách.20

Postup non lege artis môže mať aj omisívny charakter, napr. neposkytnutie rýchlej zdravotnej pomoci (lekár ktorý odmietol návštevu u preukázateľné ťažko chorej pacientky so srdečnou chorobou a iba navrhol, aby bola prevezená do jeho ordinácie, bez toho aby zavolal rýchlu záchrannú službu, takže pacientka zomrela na infarkt myokardu, bol uznaný vinným za neposkytnutie zdravotnej starostlivosti)21 alebo neposkytnutie informácií pacientovi o jeho zdravotnom stave a o povahe jeho ochorení.22 

Samotná existencia nesprávneho postupu ešte nezakladá právnu zodpovednosť poskytovateľa voči pacientovi – tá vzniká až v prípade, ak je následkom tohoto nesprávneho postupu škoda na pacientovom zdraví. Medzi nesprávnym postupom a vzniknutou škodou musí byť príčinná súvislosť , tzv. kauzálny nexus. Práve preukázanie príčinnej súvislosti je v súdnom konaní najtvrdším orieškom.

Z praxe vyplýva, že v mnohých prípadoch ani nie je možné príčinnú súvislosť preukázať na 100%. Napr. v uznesení Nejvyššího soudu ČR, sp.zn.: sp. zn. 25 Cdo 168/2003 (Soubor C 3429) súd konštatoval, že (cit): „Příčinná souvislost mezi léčebným postupem, který nebyl lege artis, a škodou na zdraví pacienta (jako jedna ze základních podmínek obecné odpovědnosti za škodu) musí být najisto postavena; důkazní břemeno v tomto směru nese žalobce.“

Preukázanie príčinnej súvislosti je teda vždy na pleciach pacienta/žalobcu, ktorý tvrdí, že za vzniknutú škodu zodpovedá žalovaný poskytovateľ. V ďalšom zaujímavom rozhodnutí Nejvyššího soudu ČR sp.zn. NS ČR: 25 Cdo 508/2005 sa uvádza (cit.): „Nestačí důkaz o tom, že např. byla užita jehla (např. k odběru krve) a že s užitím nesterilní jehly je spojeno vysoké riziko přenosu hepatitidy, nýbrž musí být podán důkaz, že jehla byla v daném případě nesterilní (resp. nebyla užita poprvé či náležitě sterilizována) a právě pro uvedené riziko lze dovodit příčinnou souvislost mezi užitím nesterilního nástroje a virovým onemocněním. Příčinná souvislost může být dána jen tehdy, jestliže jsou obecně rizikové vlastnosti užitého přístroje nebo jiné věci v konkrétním případě prokázány. Při úvaze, kterou prosazuje dovolatel, by každý další lékař (zdravotnické zařízení), kterého žalobce navštívil v inkubační době a který provedl tzv. invazivní zákrok, měl solidárně odpovídat za škodu na zdraví žalobce, ačkoliv ničeho nezanedbal a při lékařském zákroku užil přístroje či jiné věci přesně v souladu s uznávanými postupy a doporučeními. Tak tomu právě není. Odvolací soud přesně vyložil, že odpovědnost by bylo možné přičíst (za splnění ostatních předpokladů) jen tomu, u něhož by bylo prokázáno, že právě při jeho lékařském zákroku se obecně existující riziko proměnilo v příčinu vzniku onemocnění, tedy že obecně rizikové vlastnosti užitého přístroje nebo jiné věci v konkrétním případě byly prokázány (jehla byla kontaminována, přístroj nesterilní apod.).“

Uvedené rozhodnutia poukazujú práve na dôležitosť preukázania príčinnej súvislosti medzi nesprávnym postupom a následkom (vznikom škody). Nevyhnutnosť preukázania existencie príčinnej súvislosti je imanentnou súčasťou každého druhu zodpovednosti (viď judikát citovaný ako druhý v poradí), teda aj zodpovednosti o ktorej si povieme viac v ďalšej podkapitole.

Ďalšou špecifickou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je to, aby pacient správne určil o ktorý druh právnej zodpovednosti svoj nárok oprie. Z judikatúry vyplýva, že prioritu má všeobecná zodpovednosť pred osobitnými druhmi. Uvedené vyplýva napríklad aj z rozhodnutia Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 25 Cdo 2542/2003 (cit.): „Bylo-li v řízení znaleckým posudkem prokázáno, že příčinou poškození zdraví žalobkyně byl lékařský zákrok (obstřik krční páteře), jenž byl žalovaným dne 2. 8. 1996 proveden technicky nesprávně, pak i za situace, kdy aplikovaná látka (mezokain) vyvolala u žalobkyně alergickou reakci a následnou chemickou myelitidu, nelze dovodit, že škoda na zdraví byla žalobkyni způsobena okolnostmi, jež mají původ v povaze použitého léku (látky), nýbrž odpovědnost žalovaného za chybný zákrok je třeba posuzovat podle § 420 obč. zák., neboť právě chybný způsob provedení tohoto zákroku žalovaným byl vyvolávajícím činitelem poškození zdraví žalobkyně.“

Ďalšiu časť uverejníme o týždeň.


1 FRANKO, P., HUMENÍK, I: Všeobecný pohľad na zodpovednosť za škodu pri výkone zdravotnej starostlivosti , In Slovenský lekár, číslo 1 – 2/2011, ročník 21 (35), ISSN 1335-0234, str. 30 - 31.

2 Tamtiež, str. 31.

3 KOVÁČ, P. et al. Súdne lekárstvo pre právnikov. 1. vyd. Bratislava : IURA EDITION, 2005, s. 296.

4 Drgonec, J., Holländer, P.: Moderná medicína a právo. Bratislava, Obzor, 1988, str. 197

5 Lazar, J., Švestka J., a kol.: Československé občianske právo – 2. zväzok. Bratislava, Obzor, 1987, str.226.

6 Podrobné a systematické rozdelenie právno-teoretických koncepcií právnej zodpovednosti ponúkli napr. autori monografie citovanej v pozn. č. 1, str. 198 až 206. Pozri aj VONDRÁČEK, J., DVOŘÁKOVÁ, V., VONDRÁČEK, L. Medicínsko-právní terminologie, 1. vyd. Praha : Grada publishing, 2009, s. 61, ISBN 978-80-247-3151-3

7 Drgonec, J., Holländer, P.: Moderná medicína a právo. Bratislava, Obzor, 1988, str. 203.

8 Podľa štúdie uskutočnenej v USA koncom 20. storočia bola viac ako tretina pacientov počas hospitalizácie poškodená nesprávnym postupom ošetrujúceho personálu. Výskum ktorý v tejto oblasti v roku 1991 realizovala Harvardská univerzita preukázal že viac ako 70% iatrogénnych poškodení zdravia bolo možné predísť, čo v prepočte činilo viac ako 1,3 milióna pacientov ročne. Možno aj preto sú advokátske kancelárie špecializované na medical malpractice považované v USA za jedne z najviac bohatých. Pozri: SHARPE, V. A., FADEN, A. I. Medical harm - Historical, Conceptual, and Ethical Dimensions of Iatrogenic Illness. Cambridge University Press, 1998, ISBN 978-0-521-63490-8, str. 1.

9 Tieto zákadné podmienky obsahujú aj právne úpravy common law, ktoré pri tzv. medical alpractice claims požadujú, aby žalobca preukázal existenciu vyššie uvedených podmienok. Porovnaj napr.: GREENBERG, M. D. Medical malpractice and new devices: defining an elusive standard of care. In Health Matrix Clevel. 2009 Spring ;19(2):423-45.

10 Jednotlivé druhy objektívnej zodpovednosti za výsledok sú taxatívne vymedzené v niekoľkých ustanoveniach Občianskeho zákonníka (§§ 127 ods. 3, 420a, 421, 421a, 427, 432 a 433 OZ) a nemožno ich rozširovať.

11 Zaujímavou oblasťou pre uvažovanie nad zodpovednými subjektmi a jednotlivými druhmi zodpovednosti upravenými v Občianskom zákonníku je napríklad klinické skúšanie liekov. V prípade vzniku škody na zdraví účastníka výskumu môže byť zodpovednosť založená na základe všeobecnej zodpovednosti (§ 420 OZ), alebo aj osobitného druhu zodpovednosti podľa § 421a OZ. Rozlíšenie o ktorú skutkovú podstatu je potrebné nárok oprieť môže byť v praxi veľmi zložité – čo je dané samotnou povahou klinického skúšania. K tomu pozri napr.: JAROLÍN, M., SCHIMMER, M. Právne aspekty financovania a poistenia klinického výskumu a zodpovednosti zadávateľov, skúšajúcich a zdravotníckych zariadení. In BIOMEDICÍNSKY VÝSKUM právne, eticky, filozoficky. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2012. 336 s., ISBN 978-80- 89447-73-2.

12 Tento názor prezentoval akademik Luby už v 60-tych rokoch minulého storočia a v dnešnej dobe sa hlasy upozorňujúce na neudržateľnosť takejto koncepcie osobitných druhov zodpovedností upozorňuje čoraz viac. Porovnaj LUBY, Š.: Prevencia a zodpovednosť v občianskom práve II. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1958, str. 6. Luby v citovanej publikácii podáva aj prehľad najznámejších teórií objektívnej zodpovednosti.

13 Zákon č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.1.2013.

14 Zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.1.2013.

15 Porovnaj GECÍK, K. Právna zodpovednosť v zdravotníctve a v medicíne. 2. doplnené vydanie. Martin : Osveta, 1984, str. 180.

16 Porovnaj MILTÖHNER, M. Vymezení rizika a odpovědnosti ve zdravotnictví. In Zdravotnictví a právo, 2000, roč. 4, č. 5, str. 7.

17 Pozri HUMENÍK, I. Ochrana osobnosti a medicínske právo. I. vydanie. EUROKODEX, s.r.o., 2011, str. 123.

18 Porovnaj napr. HUMENÍK, I.: Konanie o náhradu škody na zdraví a možnosti využitia výsledkov dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou. In Právník, Ústav státu a práva AV ČR, číslo 07/2010, ročník 149, s. 699 – 713.

19 Porovnaj: MILTOHNER, M.: Meze rizika a vznik odpovědnosti ve zdravotnictví. In Zdravotnictví a právo, roč. II, č. 10, 1998, str. 5.

20 K tomu pozri: PALKOVSKÝ, A.: Právni úprava vztahu lékar – pacient. In Právnik. ASPI. Ev.č. 3558 (lit) 1. 3. 1995.

21 Miltohner, M.: Meze rizika a vznik odpovědnosti ve zdravotnictví. Zdravotnictví a právo, roč. II, č. 10, 1998, str. 6.

22 Na otázku, či je lekár v každom prípade povinný poskytnúť kompletné informácie pacientovi o jeho zdravotnom stave, sa názory rôznia. Časť odbornej verejnosti sa prikláňa a k názoru, že lekár je vždy povinný poskytnúť všetky informácie a nič nezamlčať, iní odborníci (najmä z radou lekárov) tvrdia, že v niektorých situáciách môže lekár niektoré informácie zamlčať, ba dokonca účelne zmeniť. K tomu pozri napr.: MACH, J.: Opravdu již musí lékař pacientovi vždy sdělit úplnou pravdu?. In Zdravotnictví a právo. roč. V, č. 6, 2001. ŠRÁMOVÁ, K.: Zdravotnická dokumentace a její zpřístupnění pacientovi. In Zdravotnictví a právo, roč. IV, č. 10, 2000.




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 6+10 =


-- žiadne príspevky --