PITVA: PRÁVNA ÚPRAVA A DÔVODY JEJ VYKONANIA, 2. časť

Lekár ktorý vykonáva pitvu, je okrem už spomenutých zákonných a podzákonných noriem, povinný rešpektovať aj metodické usmernenie Úradu pre dohľad číslo 25/1/2005 Štandardný postup pri výkone pitvy (v novelizovanom znení účinné od 01.01.2011 - ďalej len „Metodické usmernenie“), ktoré vydal Úrad pre dohľad. Táto interná inštrukcia priamo nadväzuje a precizuje to, čo je už uvedené v Zákone o zdravotných poisťovniach a mimo iné uvádza, že lekár vykonávajúci pitvu je povinný na jednej strane rešpektovať medicínske princípy a právne požiadavky na strane druhej.

Metodické usmernenie Úradu pre dohľad

Lekár ktorý vykonáva pitvu, je okrem už spomenutých zákonných a podzákonných noriem, povinný rešpektovať aj metodické usmernenie Úradu pre dohľad číslo 25/1/2005 Štandardný postup pri výkone pitvy (v novelizovanom znení účinné od 01.01.2011 - ďalej len „Metodické usmernenie“), ktoré vydal Úrad pre dohľad. Táto interná inštrukcia priamo nadväzuje a precizuje to, čo je už uvedené v Zákone o zdravotných poisťovniach a  mimo iné uvádza, že lekár vykonávajúci pitvu je povinný na jednej strane rešpektovať medicínske princípy a právne požiadavky na strane druhej. Lekár má byť už pred pristúpením k pitve informovaný o zbraniach a mechanizmoch, ktoré mohli viesť ku smrti a všetky pozitívne ako aj negatívne nálezy musí vhodnými metódami zadokumentovať (fotografie, nákresy, rtg snímky atď.), pričom metodické usmernenie explicitne preferuje a na niektorých miestach priamo prikazuje fotografickú formu dokumentácie.

Pitva sa vykonáva v dvoch štádiách:

a)   Vonkajšia obhliadka, ktorá pozostáva z nasledovných fáz:

1. obhliadka šatstva: má byť jednou z nevyhnutných súčastí pitvy, kde sa prípadné nálezy zadokumentujú, obligatórne fotografickými snímkami. Takýmto nálezom bude najmä poškodenie šatstva, jeho znečistenie krvou a podobne. Relevantné nálezy sa následne dajú do fyzického vzťahu k nálezom na tele. Prípadné diskrepancie sa taktiež uvedú v pitevnom protokole (tzn. ak nález na oblečení nekoreluje s nálezom na tele).
2. popis mŕtveho tela: popisuje sa najmä vek, pohlavie, telesná stavba, výška, hmotnosť, farba pleti, charakteristické črty, známky smrti a ich charakter, prehliadka povrchu chrbtových telových partií, hlavy a hlavových otvorov, krku, hrdudníka, genitálií, končatín, pravidelnosti a šírky zreníc, rohoviek, spojoviek, kože viečok, ak z hlavových otvorov vytekajú tekutiny, popísať ich farbu a zápach a  podobne.
3. popis všetkých poranení: vrátane abrázií a iných násilných zmien, ich tvar, uviesť presné rozmery, smer, okraje, uhly a uloženie, popísať známky vitálnej reakcie okolo rán, cudzie telesá v ranách a podobne.
4. všetky známky súčasných či starších lekárskych alebo chirurgických zákrokov a resuscitácie.

V tomto štádiu je potrebné rozhodnúť o vhodnej stratégii ďalšieho vyšetrovania mŕtveho tela a potrebe rtg dokumentácie či iných zobrazovacích postupov.

b)  Vnútorná obhliadka, ktorá sa vnútorne člení na tieto fázy:

1. Celková obhliadka:
   1. Dokumentujú sa všetky relevantné artefakty, ktoré môžu byť vytvorené invazívnymi vyšetrovacími postupmi.
   2. Telové steny a dutiny (lebečnú, hrudnú a brušnú) je potrebné pitvať po anatomických vrstvách. Nasleduje vyšetrenie a popis telových dutín a nakoniec prehliadka „in situ“ a podrobná preparácia mäkkých tkanív a svaloviny krku.
   3. Vnútorné orgány je potrebné vyšetriť a pitvať podľa štandardných pravidiel patologickej anatómie a súdneho lekárstva. Ak sú prítomné poranenia, pitevná technika sa môže odkloniť od rutinnej, čo treba náležite popísať a dokumentovať, dokumentujú sa všetky lézie a poranenia.
2. Detailná obhliadka:
   1. Obhliadka hlavy
   2. Obhliadka hrudníka
   3. Obhliadka brucha
   4. Obhliadka končatín

Pri pitve je možno okrem štandardných, využiť aj špeciálne postupy, ktoré sú taktiež upravené v Metodike Úradu pre dohľad. Metodika Úradu pre dohľad ďalej obsahuje detailnejšiu úpravu obsahu pitevného protokolu, ako aj odporúčania pre špeciálne stratégie výkonu pitvy, pre prípady podozrení z konkrétnych príčin smrti, ako napríklad strangulácia (uškrtenie, obesenie), utopenie, sexuálne motivovaná vražda, alebo stratégie pre iné špeciálne prípady, ako napríklad skúmanie strelných poranení, hromadné prípady, pitva novorodenca a iné.

Pitva a teória súdneho lekárstva

Pitvu môžeme z teoreticko-medicínskeho hľadiska deliť na:

a)   Pitva, ktorú môže vykonávať len súdny lekár. Môžeme ju deliť na súdnu pitvu – pitva pre účely trestného konania podľa § 159 Trestného poriadku a súdnolekársku – iná pitva, pri ktorej sa vyžaduje špecializácia lekára v špecializačnom odbore súdne lekárstvo. Napríklad pri náhlych a násilných úmrtiach.

b)  Pitva, ktorú môže vykonať nielen súdny lekár, ale aj lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore patologická anatómia. Ide o pitvu vykonávanú zo zdravotných dôvodov (tiež aj patologická pitva).

c)   Niekedy sa k týmto pridáva aj pitva pre vedeckovýskumné a výučbové ciele, ako samostatný druh pitvy, ktorú taktiež môže vykonať nielen lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore súdne lekárstvo.

 Ak sa vykonávala pitva z iného dôvodu, ako z dôvodu jej nariadenia podľa § 156 Trestného poriadku a v jej priebehu vznikne podozrenie, že úmrtie bolo spôsobené trestným činom, pitvu lekár preruší a informuje o tom vedúceho ústavu a orgán činný v trestnom konaní. V prípade, ak sa má vykonať súdna pitva s predchádzajúcou exhumáciou (tzv. režim pitvy s exhumáciou mŕtvoly), táto sa môže úspešne vykonať len v prípade, ak neuplynula tzv. tlecia doba. V našich podmienkach ide v zásade najviac o približne 10 rokov. V rámci 10 rokov je síce teoreticky možné vykonať exhumáciu, avšak len v závislosti od toho, čo má byť pitvou preukázané. Napríklad hraničnou dobou pre preukázanie účinku liekov sú 2 až 3 roky, tzn. po uplynutí tejto doby by sa pitvou mŕtvoly prípadný účinok liekov nedal potvrdiť ani vyvrátiť, tzn. pitva by bola neúčelná a z toho dôvodu aj exhumácia mŕtvoly. Vždy, to znamená bez ohľadu nato aký je účel pitvy po exhumácii, možno vo všeobecnosti odporučiť pitvu ako účelnú do uplynutia jedného roka.

Pri vykonávaní pitvy je potrebné vždy pamätať nato, že pitva je v neopakovateľný zdravotnícky úkon, kde zásahy do mŕtveho tela v celom rozsahu nie je možné už navrátiť. Preto by lekár mal pristupovať k pitve s o to vyššou mierou opatrnosti a šetrnosti. Zároveň by lekár, ktorý vykonáva pitvu, mal k tomuto úkonu pristupovať eticky a pri jeho vykonávaní zachovávať pietu a dôstojnosť. Zásahy do mŕtveho tela by preto nemali presiahnuť nevyhnutnú mieru a to nielen z dôvodu prípadnej dodatočnej rekonštrukcie pitvy, ale aj z dôvodu, aby bolo možné telo zomrelého upraviť do prijateľnej podoby a bola zachovaná dôstojnosť pozostatkov mŕtveho.[1]