Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti - 6. časť | Medicínske právo
              

Články


Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti - 6. časť


 | 21.6.2010 | komentárov: 0

V našom seriáli sa dnes budeme venovať analýze skutkových podstát občianskoprávnej zodpovednosti v medicíne.

Obrazok Skutkové podstaty občianskoprávnej zodpovednosti v medicíne

V prípade občianskoprávnej zodpovednosti v rámci medicíny prichádzajú do úvahy viaceré skutkové podstaty, ktoré vymedzuje Občiansky zákonník:
-    Všeobecná zodpovednosť za škodu spôsobenú zavineným protiprávnym úkonom,
-    Zodpovednosť za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo veci použitej pri plnení povinnosti,
-    Zodpovednosť za škodu spôsobenú na veciach vnesených alebo odložených,
-    Zodpovednosť za zásah do práva na ochranu osobnosti. (1)

Všeobecná zodpovednosť za škodu spôsobenú zavineným protiprávnym úkonom

Táto zodpovednosť je najčastejšie sa vyskytujúcim zodpovednostným vzťahom v rámci zodpovednostných právnych vzťahov v medicíne. Jej základnou úpravou je § 420 OZ. V podstate tým, že ide o všeobecnú zodpovednosť, čo znamená, že sa uplatní v takých prípadoch kde sa neuplatňuje žiadna z osobitných skutkových podstát, ale aj to, že v značnej miere som sa jej venoval už v predchádzajúcich kapitolách. Preto tu by som už len stručne spomenul jednotlivé náležitosti tejto zodpovednosti.
Ide o zodpovednosť za škodu, ktorú spôsobila poškodenému subjektu fyzická alebo právnická osoba porušením určitej právnej povinnosti. Tejto zodpovednosti je možné sa zbaviť pokiaľ osoba preukáže, že danú škodu nezavinila.
Protiprávnym konaním môže byť jednak konanie – liečebný zákrok alebo postup, ktorý nie je v súlade so súčasnými poznatkami lekárskej vedy ale aj opomenutie konania určitým spôsobom. Protiprávnym konaním však nie je len postup non lege artis, ale ním môže byť aj porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti. (2)
Subjektmi tejto zodpovednosti môžu byť tak súkromný lekár ako aj zdravotnícke zariadenie alebo súkromný lekár, ktorých zamestnanec alebo použitá osoba ujmu spôsobila porušením určitej povinnosti (buď zákonnej alebo vyplývajúcej z iného predpisu).
Podmienkou vzniku zodpovednosti súkromného lekára alebo zdravotníckeho zariadenia za ujmu spôsobenú použitou osobou je - aby ku vzniku ujmy došlo pri činnosti lekára alebo zdravotníckeho zariadenia. Ak však použitá osoba koná vo vlastnom záujme, bez vzťahu ku činnosti zariadenia, možno hovoriť o excese. Jeho dôsledkom je, že za ujmu zodpovedá priamo osoba ktorej konanie ujmu spôsobilo a nie lekár alebo zriadenie, ktoré danú osobu použilo. Okrem prípadov excesu však za spôsobenú ujmu zodpovedá lekár alebo zdravotnícke zariadenie, ktoré použilo osobu na výkon svojej činnosti. Z toho vyplýva, že povinnosť ujmu uhradiť majú práve súkromný lekár prípadne zdravotnícke zariadenie. Na druhej strane im zas patrí regresný nárok voči použitej osobe, ktorá ujmu spôsobila. Ten je však limitovaný pracovnoprávnymi predpismi pokiaľ išlo o osobu zamestnanca, ak však použitou osobou bola osoba rozdielna od zamestnanca uplatní sa regres podľa § 440 OZ. (3)
Predpokladmi vzniku sú porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou a nakoniec zavinenie. Zavinenie sa v tomto prípade prezumuje, teda ak sa osoba (lekár alebo zdravotnícke zariadenie) chce zbaviť zodpovednosti musí sa vyviniť – exkulpovať, teda preukázať, že vzniknutú ujmu nezavinili a to ani nevedomou nedbanlivosťou. Pri posudzovaní nedbanlivosti ako subjektívneho predpokladu zavinenia je nutné vychádzať z objektívnych kritérií a taktiež treba prihliadať na zachovanie určitých štandardov konania „rozumného (riadneho) lekára“

Zodpovednosť za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo veci použitej pri plnení povinnosti

Ide o jeden z osobitných prípadov občianskoprávnej zodpovednosti v medicíne. Túto zodpovednosť upravuje Občiansky zákonník v § 421a - každý zodpovedá aj za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré sa pri plnení záväzku použili. Tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť.
„Okolnosti, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, sú napríklad okolnosti, ktoré vyplynú z chybnosti prístroja (napr. röntgenového prístroja, injekčnej striekačky, lieku apod.), pričom nie je rozhodujúce, čí ide o chybnosť vyskytujúcu sa ojedinele, opakovane alebo pravidelne. Ide o zodpovednosť za bezchybnosť látky v dobe poskytnutia činnosti k splneniu záväzku a za zlyhanie použitého prístroja. Zodpovednosť je daná vtedy, pokiaľ látka alebo prístroj vyvolali účinky, ku ktorým všeobecne nedochádza, ale kde boli dané k vyvolaniu účinkov iné konkrétne podmienky.“ (4)
Je to príklad absolútnej objektívnej zodpovednosti, pri ktorej sa nevyžaduje zavinenie osoby, ktorá plní záväzok. Tejto zodpovednosti nie je možné sa zbaviť na základe nijakého liberačného dôvodu. Taktiež  sú úplne nepodstatné akékoľvek vyhlásenia či dohody, že je zodpovednosť vylúčená alebo obmedzená. Avšak v každom konkrétnom prípade je potrebné skúmať či nie je dané spoluzavinenie poškodeného podľa § 441 OZ. (5)
Medzi predpoklady vzniku tejto zodpovednosti patria: ujma ako dôsledok kvalifikovanej škodnej udalosti (vplyvom povahy použitého prístroja alebo veci), vznik samotnej ujmy a príčinná súvislosť medzi nimi.
Zodpovedným subjektom môže byť samostatne praktizujúci lekár alebo zdravotnícke zariadenie, ktorých  služby sa plnili prostredníctvom daného prístroja alebo veci a ich použitie viedlo ku vzniku ujmy.
Ako sme už spomínali ide o absolútnu objektívnu zodpovednosť. Zdravotnícke zariadenie zodpovedá v zmysle ustanovenia § 421a OZ za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú  pôvod v povahe použitého prístroja, nástroja, lieku alebo inej veci použitej pri poskytnutí zdravotníckych služieb, a to aj keď ide o vedľajšie účinky, ktoré mali za následok vznik škody, o ktorých  nebolo zdravotníckemu zariadeniu známe, že k nim dochádza. (6)
Môžeme povedať, že „ide o typický prípad zodpovednosti za nebezpečenstvo, prípadne zodpovednosť za riziko. Toto zvýšené riziko či nebezpečenstvo je spojené s použitím prístroja alebo veci a s ohľadom na potenciálne ohrozených je potrebné ho vykladať extenzívne.“ (7)
Je však vylúčené, aby podľa ustanovení § 421a OZ bola posúdená zodpovednosť zdravotníckeho zariadenie za škodu, ktorá nemala príčinu v povahe konkrétneho použitého prístroja alebo inej veci, ale v samostatnom zdravotníckom zákroku, poprípade v spôsobe jeho prevedenia a to aj napriek tomu, že pri tomto zákroku bol použitý prístroj alebo iná vec. V takomto prípade zodpovedá zdravotnícke zariadenie za škodu podľa ustanovení § 420 OZ o zodpovednosti za škodu spôsobenú zavineným porušením povinnosti. (8)
Pre porovnanie – v tradičných kódexoch všeobecné ustanovenie o náhrade škody spôsobenej vecou často nenájdeme.
V nemeckom a rakúskom občianskom zákonníku existujú iba špeciálne ustanovenia ako napríklad o škode spôsobenej stavbou alebo zvieraťom.
 Podobná úprava je aj vo Švajčiarsku – náhrada škody spôsobenej zvieraťom a povinnosť každého vlastníka budovy alebo iného diela, nahradiť škodu, ktorá je následkom chybného prevádzkovania, nesprávnej inštalácie či údržby. To sa však viaže len na prístroje, ktoré sú trvalo alebo aspoň dočasne spojené so stavbou alebo sú v zemi.
Naopak vo Francúzsku je upravené náhrada škody spôsobenej vecou konkrétne v čl. 1384 odst. 1 Code Civil (le fait de la chose). Vyžaduje sa splnenie troch vecí – škoda musí byť spôsobená vecou, túto vec musí mať osoba zodpovedná vo svojej starostlivosti a musí existovať príčinná súvislosť. Zodpovednosť je vylúčená ak je podaný dôkaz zásahu vyššej moci alebo náhody. (9)

Zodpovednosť za škodu spôsobenú na veciach vnesených alebo odložených

S prevádzkovaním zdravotníckeho zariadenia je spravila spojené odkladanie vecí, najmä odevov. V takýchto prípadoch zdravotnícke zariadenie zodpovedá za veci odložené a vnesené a za škodu na nich spôsobenú na miestach kde sa takéto veci obvykle odkladajú, iba žeby ku škode došlo aj inak.
Tejto zodpovednosti sa nedá zbaviť jednoduchým prehlásením „za veci ponechané v čakárni sa neručí“ ba ani dohodou. Teda napríklad ak si pacient odloží v čakárni na vešiak kabát a ten mu bude následne odcudzený, zodpovedá zdravotnícke zariadenie za takto vzniknutú škodu. To isté platí pri nástupe do ústavného zdravotníckeho zariadenia, pokiaľ sú od pacienta prevzaté jeho civilné a osobní veci do úschovy a následne dôjde k ich strate alebo poškodeniu. (10) Pri prevzatí vecí do úschovy je namieste vyhotoviť súpis vecí, ktoré pacient odložil a nechať ho podpísať pacientom aj zodpovedným pracovníkom zariadenia.
Podmienkou vzniku tejto zodpovednosti je, že osoba pri využívaní služieb zdravotníckeho zariadenia odloží svoje veci a tým stratí možnosť kontroly nad nimi, nemôže si na ne dohliadnuť. Pre vznik teda nie je potrebná žiadna zmluva, ale úplne stačí ak osoba si veci odloží a zároveň stratí možnosť vykonávať nad nimi dohľad. (11)
Vecami, ktorých odkladanie je spravidla spojené s prevádzkovaním nejakej činnosti (§ 433 ods. 2 OZ), sú myslené veci, ktoré je nutné v tejto súvislosti odkladať; z týchto vecí nie sú menovite vylúčené žiadne určité veci alebo druhy vecí. (12)
Ide o zodpovednosť objektívnu, ktorej sa môže prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia zbaviť – liberovať sa ak preukáže, že ku škode by došlo aj inak. Leží teda na ňom dôkazné bremeno.
Ako sme už spomínali nie je možné sa zbaviť jednoduchým vyhlásením, ale je daná možnosť vyhradiť miesto na odkladanie veci a v prípade, že si pacient odložil veci na iné, nevyhradené miesto, tak sa prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia zbavuje zodpovednosti za veci odložené inde ako na vyhradenom mieste. „Osobitne je upravený rozsah náhrady škody na klenotoch, peniazoch a iných cennostiach, ktoré odložil v zdravotníckom zariadení. Za škodu na týchto veciach zodpovedá prevádzkovateľ súhrnne do výšky 10 000,- Sk (331,939,-€). Tento limit však neplatí ak škodu spôsobili osoby pracujúce v danom zdravotníckom zariadení, alebo ak klenoty, peniaze či iné cennosti boli prevzaté na základe zmluvy do úschovy. Rozsah náhrady škody pri iných veciach ako spomínané cennosti nie je limitovaný a uhrádza sa v plnej sume.“ (13)

Oprávnený musí svoje právo uplatniť bez odkladu u prevádzkovateľa, najneskôr však do pätnásteho dňa po dni kedy sa o škode dozvedel, inak právo zanikne. Ide o prekluzívnu lehotu. Prekludované právo zaniká a už nie je možné si uplatniť náhradu škody, lebo by zakladala bezdôvodné obohatenie a navyše súd prihliada na preklúziu ex offo (§ 436 OZ).

Zodpovednosť za zásah do práva na ochranu osobnosti

V prípadoch neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby ide najmä o zásahy týkajúce sa života, zdrvia, občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, súkromia, mena a prejavov osobnej povahy. Domáhať sa ich ochrany je možné prostredníctvom žaloby na ochranu osobnosti. Daný výpočet je len demonštratívny, určite nie taxatívny. (14)
S touto zodpovednosťou úzko súvisia okrem iného aj právo na zachovanie lekárskeho tajomstva, zachovanie povinnej mlčanlivosti či dôstojnosti pacienta. Zdravotnícky pracovník je zaviazaný profesijným tajomstvom zachovať mlčanlivosť ohľadom informácií, ktoré sa dozvedel pri výkone svojho povolania. Túto povinnosť ustanovuje zákon o zdravotnej starostlivosti v § 11 ods. 8 písm. g). Informácie o zdravotnom stave pacienta tvoria súčasť jeho zdravotnej dokumentácie. Ak by zdravotný pracovník sprístupnil informácie alebo ich poskytol neoprávneným osobám išlo ba o porušenie povinnej mlčanlivosti. Zákon umožňuje poskytovanie informácii o zdravotnom stave pacienta len blízkym osobám. Legálnou výnimkou je písomne vyžiadanie informácii orgánom činným v trestnom konaní alebo v občianskom súdnom konaní. Zodpovednosť zdravotníckeho pracovníka môže vyplynúť aj z konania porušujúceho Etický kódex, ktorým je lekár viazaný.
Oblasť osobnostných práv obsahuje aj obrazové, zvukové a zvukovoobrazové záznamy. Najmä záznamy zo skupinovej alebo individuálnej psychoterapie, záznamy z operácií, fotodokumentácia získaná pri pitve mŕtvoly. Tieto materiály možno použiť len výslovným súhlasom a na pedagogické a vedecké účely. Inak sa môže osoba domáhať upustenia od zásahov a požadovať zadosťučinenie. (15)
Na tomto mieste je ešte vhodné spomenúť tzv. „zákonné licencie“, ako osobitné prípady dovolených zásahov do oblasti osobnostných práv, ktoré vyplývajú z ustanovení § 12 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Tie hovoria o tom, že privolenie nie je potrebné ak sa podobizne, obrazové a zvukové záznamy alebo prejavy jej osobnej povahy použijú na úradné účely na základe zákona, alebo na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové alebo televízne spravodajstvo. Avšak myslím si, že je veľmi dôležité dobre zvážiť, ktoré informácie sa majú použiť a akým spôsobom, lebo ani toto použitie nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami osoby, ktorej sa dané informácie týkajú.  V nasledujúcom článku by sme zavŕšili celú sériu o občianskoprávnej zodpovednosti v medicíne témou náhrady škody a ujmy.

Poznámky:

(1) Porovnaj: Mach, J.: Medicína a právo. 1. vydání, Praha, C.H. Beck, 2006, s. 60
(2) Porovnaj: Škárová, M.: Odpovědnost za škodu na zdraví pacienta způsobenou lékařem či zdravotnickým zařízením. Zdravotnictví a právo, ročník XII, 2008, č. 3-4, s. 13 - 14
(3) Porovnaj: Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. 1. vydanie, Bratislava, Veda, 2008, s. 311 – 312
(4) Rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 31. 8. 2004, sp. zn. 25 Cdo 2542/2003
(5) Pozri tiež: Jehlička, O. - Švestka, J. - Škárová, M. a kol.: Občanský zákoník. Komentář. 9.vydanie, Praha, C.H. Beck, 2004, s 592
(6) Pozri tiež: Rozsudok Najvyššieho súdu SSR z 20. 12. 1974, 1 Cz 110/74 alebo inak aj R 9/1977
(7) Jehlička, O. - Švestka, J. - Škárová, M. a kol.: Občanský zákoník. Komentář. 9.vydanie, Praha, C.H. Beck, 2004, s 591
(8) Pozri tiež: R 2/1987
(9) Porovnaj: Eliáš, K. a kol.: Občanský zákoník – Velký akademický komentář. 1.vydanie, Praha, Linde Praha, 2008, s. 822 - 823
(10) Mach, J.: Medicína a právo. 1. vydání, Praha, C.H. Beck, 2006, s. 62
(11) Porovnaj: Barancová, H. a kol. : Medicínske právo. 1. vydanie, Bratislava, Veda, 2008, s. 316
(12) Pozri tiež: R 25/1978
(13) Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. 1. vydanie, Bratislava, Veda,, 2008, s. 317
(14) Porovnaj: Mach, J.: Medicína a právo. 1. vydání, Praha, C.H. Beck, 2006, s. 62
(15) Vlček, R. – Hrubešová, Z.: Zdravotnícke právo. 1.vydanie, Bratislava, Epos, 2007, s. 213

foto: abanet.org




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 9+10 =


-- žiadne príspevky --