Právo embrya na život verzus právo ženy rozhodovať sa o vlastnom tele | Medicínske právo
              

Články


Právo embrya na život verzus právo ženy rozhodovať sa o vlastnom tele


 | 25.3.2015 | komentárov: 0

Na otázky týkajúce sa statusu embrya, jeho práv a v súvislosti s tým aj práva ženy na možnosť či naopak neprípustnosť rozhodovať o svojom tele sú dané rôzne odpovede. Snáď najkonfliktnejšou a najrozpornejšou otázkou z tohto spektra je práve otázka týkajúca sa interrupcií.

„Hranicu medzi oprávneným a neoprávneným ukončením tehotenstva určí až náš pocit, že sme nažive.“ (Aristoteles)

 

Na otázky týkajúce sa statusu embrya, jeho práv a v súvislosti s tým aj práva ženy na možnosť či naopak neprípustnosť rozhodovať o svojom tele sú dané rôzne odpovede. Snáď najkonfliktnejšou a najrozpornejšou otázkou z tohto spektra je práve otázka týkajúca sa interrupcií. Možno ju označiť za multidisciplinárnu, pretože si ju kladie medicína, filozofia, teológia, sociológia a v neposlednom rade sa ňou zaoberá aj právo. Odpovede sú odlišné v závislosti od poňatia začiatku života človeka a jemu prislúchajúcej ochrany života. Prezentované sú názory ktoré spájajú právo na život plodu od okamihu počatia a tak sa stáva plod osobou, iné tvrdia, že sa stáva osobou v istej chvíli tehotenstva, resp. po narodení. Vyprofilovali sa tak dva protichodné  názorové prúdy označované ako „pro life“ a „pro choice“. Otázka interrupcií ani zďaleka nie je jednouchou dilemou na ktorú možno dať priamočiaru odpoveď. V konečnom dôsledku má však jednoznačný výsledok: buď zákaz, alebo umožnenie interrupcií.

 

 Právo na život

Právo na život možno označiť za  najzákladnejšie právo človeka. Súčasne je  východiskom k ostatným právam.[1] Patrí tak do skupiny práv, ktoré charakterizujú človeka ako ľudskú bytosť a je zaradené v  Ústave SR medzi základné ľudské práva. Právo na život pôsobí erga omnes, teda voči ktorejkoľvek osobe, ktorá by právo na život ohrozovala.[2] V obsahu práva na život sa odráža jeho prirodzenoprávne poňatie, t.j. ľudia sa rodia slobodní a rovní, práva im patria, štát im ich nemôže dať ani vziať, môže a má ich ústavne zakotviť a ochraňovať. Obmedziť ľudské práva možno len v záujme spoločnosti a súčasne v záujme rešpektovania práv iných ľudí. Zakotvenie základných ľudských práv a slobôd v ústave nemá vplyv na ich vznik, je však dôležité z hľadiska ich praktickej realizácie a právnej vymožiteľnosti. Taktiež má povahu legislatívneho maxima. To znamená, že budúca zákonná úprava nepôjde nad rámec ústavného zakotvenia. V prípadoch predvídaných ústavou ich môže len obmedzovať.[3]

V súvislosti s právom na život je potrebné a dôležité zaoberať sa otázkami spojenými s týmto základným ľudským právom. Do tejto množiny patrí aj voľba matky rozhodovať sa o svojom tele v súvislosti s tehotenstvom, najmä otázka zaoberajúca sa umelým prerušením tehotenstva. Ústava Slovenskej republiky v článku 15 zakotvuje právo na život: „Každý má právo na život.“ V súvislosti s problematikou interrupcií je potrebné objasniť, kto spadá pod pojem „každý“ a či pod tento pojem spadá aj embryo. Pripúšťa sa rôzny výklad, je preto dôležité poskytnúť jej vyriešenie. Druhá veta článku 15 odseku 1 znie: „Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ Toto ustanovenie vyvoláva mnohé pochybnosti. Je možné z právneho hľadiska považovať slovné spojenie „pred narodením“ za ekvivalentné so slovným spojením „od počatia“? Jednotliví autori zaoberajúci sa otázkou umelého prerušenia tehotenstva často spomínajú článok 15 ods.4 ústavy v nadväznosti na ods.2 toho istého článku. Podľa článku 15 ods. 2 „nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.“ Je tak možné zaradiť pod odsek 4 článku 15 interrupciu ako jednu z legálnych možností obmedzenia práva na život?

„Právo každého na život je chránené zákonom.“ Takto znie prvá veta čl. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zameriava sa na ochranu života, no prináša so sebou zároveň viacero otázok vyvolávajúcich konflikt s ktorými sa musel Európsky súd pre ľudské práva vysporiadať. S ochranou práva na život je spojené aj jedno z rozhodnutí ESĽP vo veci Vo vs. Francúzsko.

 

Vo vs. Francúzsko

Vo všeobecnosti je ESĽP jediný oprávnený orgán na interpretáciu záväzkov, ktoré zmluvným stranám vyplývajú z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.[4] Interpretáciu využil aj v prípade z r. 2004 Vo vs. Francúzsko. Predmetom konania bola sťažnosť na porušenie čl. 2 Dohovoru – práva na život.

V prípade Vo vs. Francúzsko sa Európsky súd pre ľudské práva zaoberal otázkou, či embryo/plod požíva ochranu práva na život podľa čl. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tehotná žena prišla o svoje dieťa v dôsledku chyby zo strany ošetrujúceho lekára a kasačný súd, francúzsky súd posledného stupňa, oslobodil lekára z dôvodu, že plod nie je osobou v zmysle francúzskeho trestného zákona. Žena sa preto obrátila na ESĽP, pretože mala za to, že došlo k porušeniu práva na život jej dieťaťa. Vo svojej sťažnosti tvrdila, že Francúzsko nedodržalo svoj pozitívny záväzok vyplývajúci z čl. 2 Dohovoru, pretože prostredníctvom trestného zákona nezabezpečilo ochranu nenarodenému ľudskému životu. Súd nakoniec vyslovil, že k porušeniu článku zo strany Francúzska nedošlo a uznal za dostatočné  podanie žaloby na náhradu škody spôsobenej sťažovateľke. Na prvý pohľad je rozsudok múdrym aktom justičnej zdržanlivosti v kontroverznej otázke. ESĽP na druhej strane minul príležitosť vyjadriť jasný názor na právnu úpravu plodu. Rozsudok je síce vydaný, ale konflikt nie je vyriešený.[5]

V prípade Vo vs. Francúzsko týkajúceho sa ochrany ľudského plodu Európsky súd pre ľudské práva zaujal skôr neutrálne stanovisko na rozdiel od svojej predošlej kategorickej judikatúry. Vyslovil, že otázka ochrany ľudského plodu vychádza z národnej právnej úpravy konkrétneho štátu. Umožnil tak rôznu ochranu plodu v jednotlivých štátoch. Týmto rozhodnutím ponechal riešenie otázky, od ktorého momentu začína ľudský život požívajúci ochranu porovnateľnú s ochranou narodeného človeka, na úpravu zákonodarcu. Rozhodnutie ESĽP tak  vytvorilo priestor upraviť ochranu nenarodeného ľudského života prostredníctvom národných legislatív členských štátov Rady Európy.  Vymedzenie voľnosti v otázke ochrany plodu vo svetle judikatúry ESĽP však nemá vytvárať prekážku pri formulovaní princípov ochrany nenarodeného ľudského života. V tomto smere sa nález Ústavného súdu SR o súlade napadnutých ustanovení interrupčného zákona, z. č. 73/1986 Zb. a vyhlášky ministerstva zdravotníctva č. 74/ 1986 Zb. javí ako obmedzený využiť jedinečnosť úpravy vyplývajúcej z čl. 15 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd pristúpil v odôvodnení k nesprávnej interpretácii spomínaného rozhodnutia ESĽP vo veci Vo vs. Francúzsko. [6]

 

Nález Ústavného súdu PL. ÚS 12/10

            Návrh skupiny poslancov NRSR na začatie konania vo veci súladu niektorých ustanovení zákona o prerušení tehotenstva (z. č. 73/1986 Zb.) s Ústavou SR sa týkal dvoch právnych noriem, t.j. interrupčného zákona a vykonávacej vyhlášky ministerstva zdravotníctva ( č. 74/ 1986 Zb.)  k tomuto zákonu. Nález PL. ÚS 12/01 – 297 zo 4. decembra 2007 ako výsledok konania bol a stále je podrobený diskusiám zo strany právnickej aj laickej verejnosti. To, že išlo o problémovú otázku potvrdil nielen priebeh konania, jeho dĺžka, prerušenie ale aj rozdielne názory a stanoviská účastníkov konania, Najvyššieho súdu a generálnej prokuratúry a takisto odlišné stanoviská niektorých ústavných sudcov.

Výsledok tohto rozhodnutia je všeobecne známy. Ústavný súd nevyslovil nesúlad predmetných ustanovení s Ústavou. Jediným ustanovením, ktoré označil za nesúladné s Ústavou Slovenskej republiky je § 2ods. 3 vyhlášky. Toto ustanovenie dovoľovalo vykonať interrupciu tehotným ženám do 24.týždňa tehotenstva z genetických dôvodov. Zákon o umelom prerušení tehotenstva upravuje lehotu 12 týždňov pri umelom prerušení tehotenstva na žiadosť ženy. Základom problému bolo vybočenie z medzí zákona tým, že ministerstvo zdravotníctva nevydalo vyhlášku v rámci medzí ustanovených zákonom a na základe splnomocnenia v §12  interrupčného zákona. Toto ustanovenie nesplnomocnilo ministerstvo zdravotníctva na stanovenie lehoty na vykonanie prerušenia tehotenstva z genetických dôvodov a tak Ústavný súd označil §2 ods. 3 vyhlášky za nesúladný s čl.123 v spojení s čl.13 ods. 2 ústavy. Vyhláška upravovala niektoré veci spôsobom, ktorým prekračovala medze zákona, pričom podľa  čl.123 Ústavy môžu ministerstvá a iné orgány štátnej správy vydávať všeobecne záväzné právne predpisy na základe zákonov a v ich medziach, ak sú na to splnomocnené zákonom. Nesúlad vo svojom vyjadrení adresovanom Ústavnému súdu priznalo aj ministerstvo zdravotníctva.

Riešenie, ktoré vyslovil vo svojom náleze Ústavný súd a ktoré zvolil zákonodarca je uspokojujúce len pre časť spoločenského názorového spektra. Nemožno ho teda interpretovať ako výsledok konsenzu. Samotné rozhodnutie rozvírilo vlnu diskusií o umelom prerušení tehotenstva. Vyjadrenie Ústavného Súdu v náleze v podstate vytvára právne vákuum v ktorom interpretácia tohto vákua je ponechaná na svojvôľu každého podľa pravidla väčšej moci.[7]

Ústavný súd sa väčšinovo uzniesol na zákonnom pravidle, ktoré priznáva tehotnej žene nárok na ukončenie tehotenstva pred 12- tym týždňom, bez potreby uviesť akýkoľvek dôvod tohto zákroku. Týmto v podstate vyjadril súlad s ústavným pravidlom, ktoré nenarodenému ľudskému životu priznáva nárok na ochranu. V spojitosti s tým vyvstáva jedna závažná otázka: Do akej miery je v súčasnosti ochrana práv tehotnej ženy na súkromie v rovnováhe s ochranou nenarodeného ľudského života? Podľa názorovej väčšiny ústavného súdu je rovnováha tak akurát, podľa názoru troch sudcov zo 6- člennej menšiny je rovnaká t.j. medzi „niečím a ničím“. Pokiaľ ide o ochranu práv tehotnej ženy na súkromie možno odkázať na záverečný odsek bodu 1 odlišného stanoviska disentujúcich sudcov, ktorí pripomenuli opatrenia vykonané v posledných rokoch za účelom posilnenia práva tehotnej ženy na ochranu jej súkromného a rodinného života. Poukázali pri tom na vytvorenie hniezd záchrany, utajené pôrody a zefektívnenie mechanizmu osvojenia dieťaťa.

Dopad nechceného tehotenstva, ktoré sa konči pôrodom, na súkromný život ženy bol zákonom redukovaný tak, že sa ťažiskom ústavnej úpravy stal jej fyzický a psychický komfort. Avšak súčasná právna úprava umožňuje žene „zariadiť si“ veci tak, aby vo svojom súkromnom živote bola napriek nechcenému tehotenstvu obmedzená len počas jeho trvania.

Z odôvodnenia nálezu ústavného súdu vyplýva, že väčšina pléna sa k tehotenstvu stavia ako k náhodnej okolnosti. Žena ako by získala možnosť rozhodovať o svojom súkromnom živote až v okamihu, keď zistí, že je tehotná. Situovanie rozhodovania ženy o svojom súkromí až na okamih počatia sa pripodobňuje situácii rajskej ženy spred dvetisíc rokov. Nemožno sa preto čudovať, že vo vzťahu k ochrane súkromia ženy súd vôbec necíti potrebu rozlíšiť medzi okolnosťami, ktoré vskutku odôvodňujú zvýšenú ochranu (napr. znásilnenie) a okolnosťami, keď žena pred počatím so svojim súkromným životom naložila slobodne a s vedomím účinkov, ktoré sa s týmto konaním spájajú ( otehotnenie v dôsledku nechráneného pohlavného styku).

To, že nález nie je bezrozporný, dokazuje síce správne tvrdenie väčšiny pléna, keď uvádza, že počaté dieťa mladšie ako 12 týždňov prenatálneho veku nemá voči matke žiadnu ochranu a z toho dôvodu je § 4 interrupčného zákona v rozpore s ústavou, no na druhej strane zároveň hovorí, že dieťa takú ochranu má. Väčšina pléna argumentuje ochranu nenarodeného ľudského života vo vzťahu k rozhodnutiu matky o umelom ukončení tehotenstva tým, že zákon ustanovuje mechanizmus (procedúru), na základe ktorého môže byť prerušenie tehotenstva vykonané, pričom v rámci tohto mechanizmu pamätá tiež na záujmy nenarodeného ľudského života. Z analýzy právnej úpravy obsiahnutej v zákone o umelom prerušení tehotenstva vyplýva, že mechanizmus vyjadrený najmä v § 7 tohto zákona pôsobí aj proti neuváženému a skratovému rozhodnutiu ženy o umelom prerušení tehotenstva.  Spomínaný mechanizmus spočíva v štyroch následných krokoch nevyhnutných na to, aby jej bolo umelo prerušené tehotenstvo. Žena musí najprv o umelé prerušenie tehotenstva písomne požiadať. Následne sa podrobí lekárskemu vyšetreniu a absolvuje pohovor s lekárom, ktorý ju musí poučiť o možných zdravotných dôsledkoch umelého prerušenia tehotenstva. Okrem iného cieľom poučenia je pôsobiť na tehotnú ženu, aby zvážila, či neodstúpi od svojho zámeru vykonať zákrok, čím sa zaisťuje nielen ochrana zdravia ženy, ale (aj keď to citovaná časť § 7 zákona o umelom prerušení tehotenstva výslovne neuvádza) tiež ochrana nenarodeného ľudského života. Po pohovore s lekárom musí žena trvať na zákroku (§ 7) a následne uhradiť poplatok v zmysle § 11 zákona o umelom prerušení tehotenstva. Platná úprava teda zaručuje, že vôľa ženy preváži nad ochranou nenarodeného ľudského života až po zrelej úvahe opierajúcej sa aj o relevantné medicínske informácie sprostredkované v prístupnej forme.

Podmienkami pre vykonanie interrupcie do 12-tich týždňov prenatálneho veku sú podľa zákonného ustanovenia žiadosť ženy a absencia zdravotnej kontraindikácie na jej strane. To znamená, že ak jej nebráni prekážka v zdravotnom stave, má žena nárok na umelé ukončenie života jej nenarodeného dieťaťa.

Z odôvodnenia podaného väčšinou pléna, vyplýva ochrana plodu, ktorá podľa nich spočíva v písomnej žiadosti matky o ukončenie tehotenstva, v povinnosti lekára poučiť ju o možných zdravotných následkoch, v trvaní na vykonaní zákroku napriek poučeniu a zaplatí poplatku. Skutočná podstata sporu vyplývala práve z § 4 zákona o interrupciách, teda či toto ustanovenie je v súlade s povinnosťou chrániť nenarodený ľudský život, ak sa matka môže slobodne rozhodnúť počas prvých 12-tich týždňov tehotenstva, že vývoj tohto života bude ukončený. Väčšina pléna tvrdí, že to v súlade je, pretože žena musí urobiť slobodné rozhodnutie, na ktorom trvá aj po upozornení lekárom a na dôvažok si za to aj zaplatí. Ľudský život pred 12-tym týždňom prenatálneho vývoja tak v plnom rozsahu závisí od slobodného rozhodnutia jeho matky. Práve matka rozhodne o ukončení života, lebo má na to výslovný zákonný nárok. Takýto právny stav podľa názoru väčšiny vytvára primeranú rovnováhu medzi ochranou súkromia ženy a ochranou nenarodeného ľudského života. Preto sa prikláňam k názoru disentujúcich sudcov, ktorí túto ochranu nazvali jedným slovom „nič“.

 Ochranu života nenarodeného dieťaťa práve od 12-tich týždňov prenatálneho veku ústavný súd obhájil tvrdením, že výber 12-tich týždňov je adekvátny ako limit na vykonanie interrupcie na žiadosť, pretože táto doba sa odvíja od vytvárania senzibility plodu a je v súlade s európskou praxou zákonodarstva štátov umožňujúcich prerušenie tehotenstva na žiadosť, ktorá sa obvykle pohybuje medzi 10.-tym až 15-tym týždňom tehotenstva.[8]

Zákonodarca však ľudskému životu mladšiemu ako 12 týždňov a jeden deň prenatálneho vývoja odopiera akúkoľvek ochranu, pričom Ústava aj o tomto živote hovorí ako o živote, ktorý má na ochranu nárok.  Tak medzi právom na život človeka mladšieho ako 12 týždňov a právom na súkromie tehotnej ženy neexistuje momentálne žiadna rovnováha: podľa zákona má to druhé právo absolútnu a nepodmienenú prednosť pred tým prvým. Podľa niektorých judikátov sú všetky základné .[9]

Vo viacerých aspektoch ide o ochranu plodu, ktorá je nižšia akou disponujú dokonca niektoré zvieratá. Hoci ústava výslovne požaduje ochranu nenarodeného ľudského života a na ochranu toho zvieracieho neodkazuje, zákony narodenému zvieraciemu životu priznávajú vyššiu ochranu než nenarodenému ľudskému, ak nedosahuje 12 týždňov. Medzi ústavnou a zákonnou úpravou je však podľa ústavného súdu súlad. 

V čase keď vláda prijala nariadenie, ktorým uložila povinnosti zamerané na zvýšenie komfortu chovaných zvierat, parlament zamietol novelu, ktorá vyžadovala poskytnúť sonografický záznam maternice žene žiadajúcej o potrat. Je to zhoda okolností, no príznačná pre spoločnosť, ktorá nerozlišuje a viac dbá o svoje pohodlie.

  Ústavný súd vyslovil, že život nedosahujúci 12 týždeň prenatálneho veku nie je tým nenarodeným ľudským životom na ktorý odkazuje ústava a priznáva mu ochranu. Za súčasného právneho stavu takýto život pred rozhodnutím matky ochranu vôbec nepožíva. Život mladší než 12 týždňov je ľudským životom, aj keď zatiaľ nenarodeným a v tomto prípade žiadosť ženy, poučenie a zaplatenie poplatku nemôžu byť v žiadnom prípade považované za dostačujúce na ukončenie života, alebo takým životom nie je. Ak nie je, hranicu  ochrany hodného života určí zákonodarca. Dnes je to, okrem iného 12 týždňov. Zajtra to môže byť osem, štrnásť alebo aj viac.

Ústavný súd sa v náleze zaoberal právnou úpravou interrupcií v ostatných krajinách, čo nebolo vôbec potrebné. Z rozhodnutia ESĽP[10] jasne vyplýva možnosť pre zákonodarcu každého štátu  upraviť oblasť interrupcií vlastnou legislatívou. Úlohou, ktorú si sám Ústavný súd vymedzil, definoval takto: „Úlohou ústavného súdu v tomto konaní nie je odpovedať na filozofickú, morálnu či etickú otázku, kedy sa začína ľudský život, ani na otázku správnosti či morálnosti umelého prerušenia tehotenstva a ani na otázku, ako by mala vyzerať optimálna právna úprava umelého prerušenia tehotenstva v Slovenskej republike, ale iba na otázku, aké sú ústavné mantinely, ktoré ústava vo vzťahu k právnej úprave umelého prerušenia tehotenstva kladie zákonodarcovi“ (ÚS 12/01).

Ústava v súčasnosti pred zákonodarcom chráni nenarodený ľudský život rovnako ako americká ústava chránila rovnosť ľudí, keď občanom umožnila vlastniť človeka – otroka- neobčana. Nepriznanie ochrany života 11 týždňovému životu na ktorú má nárok o dva týždne starší, je rovnako iracionálne ako zakázať otroctvo vo vzťahu k deťom do alebo nad 15 rokov alebo ľuďom s nedostatočným IQ. Nenarodené ľudské životy, na rozdiel od otrokov, nie je tak dobre vidieť a ich smrť nie je pre verejnosť úplne graficky dostupná ako napríklad utrpenie novodobých otrokov  a otrokýň v diamantových afrických baniach, na čínskych poliach, vo švédskych nevestincoch alebo utrpenie týranie zvierat. Sú si však v niečom podobní. Bezmocné a nemé ne-osoby. Ich ochrana, či už právna alebo spoločenská, závisí od osôb. Od osôb s právami na prednesenie a vypočutie ich názorov.[11]



Použité zdroje:

[1] SVÁK,J.: Ochrana ľudských práv (z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práv), Bratislava, 2006, s. 149.

[2] PALÚŠ, I., SOMOROVÁ, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky, Košice, UPJŠ, 2008, s. 154

[3] MAJERČÁK, T.: Právo na život v právnom poriadku Slovenskej republiky, In: Právny

obzor 5/1997, s. 443

[5] http://www.germanlawjournal.com/pdfs/Vol07No04/PDF_Vol_07_No_04_433444_Developments_Pichon.pdf

[6] http://www.pravo-medicina.sk/judikatura/zahranicna/judikat/15/vo-vs-france

[7] http://video.tyzden.sk/eugen-korda/2014/09/03/tyrania-sudcov/

[8] https://www.fevth.uniba.sk/fileadmin/user_upload/admin/testimonia_theologica/2011/TT_2011_-_2_NESTINA_M-Riesenie_problemu_interrupcii_v_naleze_Ustavneho_sudu_SR__12.9.2011_.pdf

[9] http://hn.hnonline.sk/diskusia-hn-734/radoslav-prochazka-zivot-mladsi-ako-12-tyzdnov-je-bez-ochrany-258030

[10]  Rozhodnutie Vo vs. Francúzsko




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 7+7 =


-- žiadne príspevky --