Surogačné (náhradné) materstvo | Medicínske právo
              

Články


Surogačné (náhradné) materstvo


 | 26.8.2009 | komentárov: 5

Jav, o ktorom sa chystáme v krátkosti zmieniť nie je v súčasnej medicíne novinkou, no napriek tomu stále vyvoláva právne otázky o svojich dôsledkoch. Ide o situáciu, keď buď odplatne, alebo snáď i bezodplatne je „objednaná“ žena za účelom, aby sa dala artificiálne (umelo) inseminovať (spravidla semenom muža z objednávateľského páru), alebo aby si dala implantovať embryo obstarané objednávateľským párom a aby takéto dieťa donosila a po pôrode ho odovzdala objednávateľom.

Obrazok

V literatúre sa za použitia latinčiny tento postup označuje buď ako „locatio uteri“ alebo sa hovorí o „uterus mercennarius“. V anglicky hovoriacich zemiach sa takéto materstvo označuje ako „surrogate motherhood“.1 V českej a slovenskej právnej vede zaoberajúcej sa medicínskou problematikou je tento jav známy pod označením „náhradné materstvo“. Pri náhradnom materstve teda vystupuje žena odlišná od ženy v manželskom páre, ktorý má záujem o umelé oplodnenie, ktorej úlohou je „vynosiť“ dieťa pre daný manželský pár. Keďže sa jedná o špecifickú stránku umelej prokreácie (pri ktorej je otrasená tisícročná právna zásada „mater semper certa, pater semper incertus“2), považujeme za dôležité viac sa venovať tejto problematike a aspoň v krátkosti popísať právne súvislosti neoddeliteľne spojené s náhradným materstvom.

 Právne súvislosti s vývojom názorov v USA

 Technika náhradného materstva sa niekoľko desaťročí praktizuje v USA a v niektorých zámorských krajinách a samozrejme v západnej Európe. Kolískou náhradného materstva sú Spojené štáty americké, preto je podľa nášho názoru zaujímavé sledovať, ako sa na daný fenomén pozerá tamojšia domáca právna teória a prax. Dá sa povedať, že právo do dnešného dňa nenašlo jasnú odpoveď či je náhradné materstvo právne aprobovaným postupom, ale viac menej sa právny teoretici v USA a predovšetkým súdy zaoberali parciálnymi otázkami súvisiacimi s náhradným materstvom.

V USA existujú napr. agentúry, ktoré manželským párom zabezpečia za príslušný poplatok ženy, ktoré sú ochotné podstúpiť rolu náhradnej matky a to už z akýchkoľvek, no predovšetkým z finančných dôvodov. Takto sprostredkovaná žena uzavrie s dotyčným manželským párom, ktorý je bezdetný, zmluvu o tom, že sa podrobí zákroku umelej inseminácie, dieťa donosí a po pôrode ho odovzdá manželskému páru. Manželský pár sa naopak zaväzuje, že po pôrode dieťa „prevezme“ a zaplatí náhradnej matke náklady spojené s tehotenstvom, pôrodom a uhradí jej aj dohodnutú odmenu.

Z doterajšej kazuistiky USA sa uvádza príklad, kedy manželský pár, ktorý bol bezdetný sľúbil za náhradné materstvo sekretárke manžela odmenu 5 000 USD a uhradenie nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom. Uvádza sa tiež prípad, kedy náhradná matka odoprela dodatočne zmluvu plniť a dieťa vydať. Naopak sa cituje prípad, kedy náhradná matka chcela dieťa po pôrode odovzdať manželskému páru, ale preto, že sa jej narodilo dieťa mierne poškodené, objednávateľský manželský pár odmietol takéto dieťa prijať.3

V americkej právnej vede, ale aj právnych doktrínach iných štátov sa profilujú silné tábory obhajujúce inštitút náhradného materstva ako šancu bezdetných manželstiev na dieťa, naopak ozývajú sa právne názory poukazujúce na absolútnu neplatnosť zmlúv o náhradnom materstve a morálnu neprípustnosť takýchto medicínskych zákrokov.

 


Zákonná úprava v podmienkach Slovenskej republiky

 

Pri posudzovaní náhradného materstva z hľadiska slovenskej legislatívy je zrejmé, že predpisy upravujúce umelé oplodnenie a poskytovanie zdravotnej starostlivosti priamo nevylučujú medicínske využitie techník náhradného materstva. Ak však zoberieme do úvahy všetky súvislosti týkajúce sa realizácie náhradného materstva zistíme, že aplikácia náhradného materstva je v našich podmienkach v podstate obtiažna, ak nie nemožná. To vyplýva predovšetkým zo zásad, ktoré stanovuje zákon o rodine pri určovaní, kto je matkou dieťaťa.

Nový zákon o rodine (36/2005 Z.z., ďalej tiež len ako „zákon o rodine“) vo svojich ustanoveniach reflektoval fenomén náhradného materstva. To je zrejmé už z názvu štvrtej časti zákona o rodine – „Určenie rodičovstva a osvojenie“ 4, ako aj z ustanovenia § 82 a § 83, ktoré sa venuje problematike určovania materstva.

V zmysle § 82 ods. 1 zákona o rodine je matkou dieťaťa žena, ktorá dieťa porodila. Zákon o rodine nepriamo vylučuje možnosti náhradného materstva v ods. 2 uvedeného ustanovenia, keď stanovuje, že dohody a zmluvy, ktoré sú v rozpore so zásadou „matkou je žena ktorá dieťa porodila“ sú neplatné. Z hľadiska rozsahu je to krátke ustanovenie, ktoré má ale ďalekosiahle právne dôsledky. Ako sme spomenuli, pri náhradnom materstve sa uplatňujú dohody, medzi objednávateľským párom a náhradnou matkou, že dieťa, ktoré pre nich náhradná matka vynosí sa narodením stáva dieťaťom objednávateľského páru. Posudzovaniu platnosti takýchto zmlúv sa venovali zahraničné súdy v mnohých prípadoch, niektoré judikáty potvrdzujú platnosť takýchto dohôd, iné ich vyhlasujú za absolútne neplatné.5 V zásade je možné konštatovať, že právna teória európskych krajín považuje dohody náhradného materstva za neplatné a v rozpore s etickými princípmi.

Aj v prípade, že by zákon o rodine explicitne nevyhlasoval zmluvy o náhradnom materstve za neplatné, takéto zmluvy by pri posudzovaní ich platnosti právne neobstáli, nedovoľuje to totiž samotné znenie Občianskeho zákonníka.

Aj za predpokladu, že by prejavy vôle zmluvných strán boli učinené slobodne a vážne, určito a zrozumiteľne (§ 37 O.Z.) osobami na to spôsobilými (§ 38 O.Z.), tak by takáto zmluva neobstála z hľadiska ustanovenia § 39 O.Z. Podľa tohto ustanovenia je totiž neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Predmetná zmluva by spadala do konania contra bonos mores, ale nepochybne by sme ju mohli kvalifikovať ako neplatnú aj z dôvodu jej odporovania zákonu. Z hľadiska občianskeho zákonníka ako aj zákona o rodine je tiež nemysliteľné, aby mohla byť ktorákoľvek zmluvná strana žalovaná z neplnenia zmluvy. Nikoho nie je možné nútiť, aby sa podrobil medicínskemu výkonu umelého oplodnenia, či implantácii embrya. Nikoho taktiež nie je možné nútiť, aby sa zriekol dieťaťa, alebo uznal otcovstvo podľa ustanovení zákona o rodine.6

Zmluva o náhradnom materstve by bola neplatná aj z hľadiska § 118 O.Z., pretože vo svojej podstate má nemožný predmet. Jej zmyslom je upraviť vzťah kontrahentov k ešte nepočatému a nenarodenému dieťaťu, predmetom zmluvy je teda dieťa. Predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť v zmysle § 118 O.Z. veci, a pokiaľ to ich povaha pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty, ako aj byty a nebytové priestory. Dieťa ako subjekt práv však nemôžme subsumovať ani pod jeden z predmetov, ktoré definuje predmetné ustanovenie O.Z.

Haderka pri uvažovaní, či je vôbec možné v budúcnosti právne dovoliť metódy náhradného materstva vychádzal z premisy, že ak má právo ostať ars boni et aequi, nemôže byť len bezduchou technikou vytvárania právnych noriem k dosiahnutiu určitého cieľa. Z toho dôvodu uviedol niekoľko zásadných argumentov vylučujúcich právnu aprobáciu metód náhradného materstva :

  • predmetom civilnej zmluvy sa nemôže stať použitie ľudského organizmu za účelom založenia života v ňom, alebo za účelom uloženia plodu s úmyslom jeho donosenia,
  • predmetom civilnej zmluvy sa nemôže stať záväzok rodičky odovzdať dieťa po pôrode inej osobe,
  • je vylúčené, aby osoba zmluvne prevzala záväzok, že uzná otcovstvo, ktoré má byť ešte len počaté, alebo k nasciturovi,
  • je vylúčené, aby osoba zmluvne prevzala záväzok, že dieťa ešte nepočaté, prípadne nascitura osvojí,
  • je vylúčené, aby bola uzavretá zmluva, ktorá je v rozpore so zásadami a cieľmi medzinárodného práva v oblasti ľudských práv a slobôd.7

 

Právnym názorom autorít zaoberajúcich sa nastolenou problematikou, ktoré odmietali náhradné materstvo ako právne neprípustné, dalo zadosť aj súčasné znenie nového zákona o rodine. Podľa nášho názoru sa zákonodarca vysporiadal s dôsledkami prokreatívnych metód asistovanej reprodukcie na určovanie rodičovstva k dieťaťu, ale ako bolo uvedené už vyššie, táto jediná (nepriama) zákonná úprava dôsledkov asistovanej reprodukcie na občianskoprávne vzťahy nie je zďaleka postačujúca. Vzhľadom na významný zásah do osobnostnej sféry manželov, darcov spermií či ov, ktoré so sebou prinášajú metódy asistovanej reprodukcie je nevyhnutné, aby zákonodarca jasne v zákonnej forme definoval zásady pri ich vykonávaní s dôrazom na ochranu právnych záujmov manželov, darcov, ale aj samotného dieťaťa, ktoré má byť výsledkom celého asistovaného reprodukčného procesu.


 Autor: JUDr. Ivan HUMENÍK


Forma citácie : Humeník, I.: Surogačné (náhradné) materstvo , publikované na internetovom portály www.pravo-medicina.sk, 08/09

Článok rozoberá právny stav aktuálny k decembru 2005.

Foto: zdroj internet, http://atyourcervix.blogspot.com/2007/07/gravidparity.html


____________________

 

1 Porovnaj: Haderka, J.: Surogační mateřství. Právny obzor, 69, 1986, č. 10, str. 917.

2 Táto latinská veta je odvodená z dposiaľ platnej skúsenosti, že materstvo ženy je v zásade zmyslami poznateľná skutočnosť, teda skutočnosť evidentná, zatiaľ čo otcovstvo muža možno posudzovať len z existenicie pohlavného styku medzi mužom a ženou v tzv. kritickej dobe, tzn. 180 až 300 dní pre pôrodom. Porovnaj : Fiala, J., Steiner, V.: Teoretické otázky určení mateřství podle československého práva. Právník, 1970, č. 1, str. 35.

3 Porovnaj tamtiež, str. 919.

4 Predošlý zákon o rodine č. 94/1963 Zb. upravoval iba určovanie otcovstva, samotná tretia časť zákona bola nazvaná len ako „Určenie otcovstva“.

5 Známym prípadom je napr. „Case Babe M“, kde štátny súd New Jersey vyhlásil zmluvu o náhradnom materstve za záväznú, teda platnú pre jej strany – porovnaj napr. in Štěpán, J.: Právo a moderní lékařství. Panorama, Praha, 1989, str. 195.

6 Porovnaj : Haderka, J.: Surogační mateřství. Právny obzor, 69, 1986, č. 10, str. 927.

7 Tamtiež, str. 932.




 Obrazok Pošli do vybrali.sme.sk  |   Obrazok Zdieľať odkaz na Facebook

 


 


Diskusia


Vaše meno
Vaša reakcia
Secure code
Opíšte prosím text obrázku
Napíšte výsledok : 10+3 =


AsceferJeaspLaw

(25.6.2020)

AsceferJeaspLaw

(20.6.2020)

Mirka

(24.11.2016)
Čas, ktorý žena v sebe nosí dieťa je 9 lunárnch mesiacov, počas ktorých sa vytvára puto medzi matkou a dieťaťom, žena je 24hodín denne s bábätkom a bábätko prežíva úplne všetko, čo matka...dokonca pri pôrode môže dôjsť aj k hormonálnemu spádu, kedy hormóny matky prechádzajú na bábätko, čo sa môže javiť akoby bábätko malo menštruáciu...žena počas tehotenstva často hladí svoje dieťa, obmedzuje sa v mnohých veciach, aby bábätko bolo zdravé, aby ho donosila v zdraví, na jej telo pôsobia hormóny vďaka ktorým sa začne laktácia a pokiaľ by dieťa nedojčila, kedy sa opäť prehlbuje vzťah medzi ženou a dieťaťom, bolo by náchylnejšie k chorobám a matke sa môžu zapáliť mliečne žľazy... prepáčte mi, ale veta zákona, že matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa nosí, je pravdivá... matka nie je žena, ktorá si dieťa OBJEDNÁ. pretože dieťa sa objednať nedá... matkou je žena, ktorá privedie dieťa na svet... nie zo zákona, ale na základe celkom jednoduchého vnímania javov...

mario

(9.4.2013)
pekny vecer
hladam nahradnu matku mam zaujem o dieta viete mi poradit s pozdravom mario

nadej112

(31.3.2011)
Hmm,nepáči sa mi ako sa vláda stavia ku menšine ktorá potrebuje náhradnú matku,myslím si že keby prežívali a mali tie pocity bezmocnosti čo mám ja,tak veľmi rýchlo by zákony pomenili!Totiž aj ja hľadám náhradnú matku! nadej112@azet.sk